Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 389/2026
PDF · 150.59 KB
No categories available
IV. ÚS 389/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa zastúpeného JUDr. Mariánom Ďurinom, advokátom, Sibírska 4, Bratislava, proti postupu Správneho súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. TT-20Sa/4/2023 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 18. decembra 2025 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „správny súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. TT-20Sa/4/2023 (ďalej len „napadnuté konanie“). Navrhuje, aby ústavný súd prikázal správnemu súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie 5 000 eur a náhradu trov konania.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom, ktorý sa správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) 14. marca 2023 domáhal preskúmania rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. 530 130 2720 0 z 1. marca 2023. Uvádza, že o priznanie starobného dôchodku požiadal Sociálnu poisťovňu už 17. augusta 2018. O priznaní starobného dôchodku Sociálna poisťovňa rozhodla 5. marca 2019, avšak jej rozhodnutie bolo na podklade žaloby podanej sťažovateľom rozhodnutím krajského súdu č. k. 20Sa/7/2019-190 zo 6. marca 2020 zrušené. Druhé rozhodnutie Sociálnej poisťovne vydané po zrušujúcom
rozhodnutí krajského súdu bolo opätovne na základe žaloby sťažovateľa rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 47Sa/4/2021 z 27. januára 2021 zrušené. V napadnutom konaní teda správny súd preskúmava v poradí tretie rozhodnutie Sociálnej poisťovne.
3. Overením aktuálneho stavu napadnutého konania na Informačnom centre správneho súdu bolo zistené, že správny súd o žalobe sťažovateľa rozhodol zrušujúcim rozsudkom sp. zn. TT-20Sa/4/2023 zo 4. februára 2026, ktorý nadobudol právoplatnosť 31. marca 2026.
II. Argumentácia sťažovateľa
4. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namieta celkovú dĺžku trvania napadnutého konania a poukazuje na to, že konanie od podania žiadosti o priznanie dôchodku trvá v súhrne 7 rokov s tým, že dosiaľ otázka výšky jemu patriaceho dôchodku vyriešená nie je. Namietané porušenie označených práv odôvodňuje nečinnosťou správneho súdu v napadnutom konaní, ktorá pretrváva napriek tomu, že súd dôverne pozná pomery a účastníkov konania. Správny súd nenariadil ani jedno súdne pojednávanie a nevypočul žiadnych účastníkov konania ani svedkov, nevyvodil žiadne právne konzekvencie, v dôsledku čoho vznikli tieto neúmerne dlhé prieťahy. Postup súdu považuje za vyznačujúci sa nepružnosťou a nedostatočným záujmom správneho súdu o spravodlivé a definitívne vyriešenie dlhodobého správneho sporu. Príčinu nežiaduceho stavu v dĺžke celého konania pripisuje predovšetkým nedostatkom v činnosti súdu.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
5. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. I. ÚS 156/2019).
6. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
7. Ústavný súd v prípade ústavných sťažností namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) takéto ústavné sťažnosti odmieta ako zjavne neopodstatnené, ak celková dĺžka konania pred súdom nesignalizuje reálnu možnosť zbytočných prieťahov, resp. ak argumenty v ústavnej sťažnosti v čase jej podania nepreukázali takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola ústavná sťažnosť
prijatá na ďalšie konanie. K iným dôvodom zakladajúcim záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci (súdu), ktorá je vždy posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 584/2024).
8. Ústavný súd vo svojej judikatúre súvisiacej s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy opakovane pripomína, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že namietaný postup všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (IV. ÚS 333/2026).
9. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti poukazuje na celkovú dĺžku trvania konania od podania žiadosti o priznanie starobného dôchodku trvajúcu 7 rokov a argumentuje nemožnosťou akceptácie tohto stavu. Predmetom prieskumu v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa môže byť vzhľadom na viazanosť ústavným súdom petitom ústavnej sťažnosti len to, čoho sa sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti domáha. V zmysle tohto teda sťažovateľ namietal porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom správneho súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd tak mohol preskúmavať len postup správneho súdu v napadnutom konaní, ktoré začalo na podklade správnej žaloby podanej 14. marca 2023. Zároveň platí, že s úspechom je možné domáhať sa prieskumu len takého zásahu, ktorý v čase podania ústavnej sťažnosti existoval, trval. Vzhľadom na uvedené východiská mohol posudzovať len konanie správneho súdu od podania žaloby 14. marca 2023. Ústavným súdom posudzované napadnuté konanie od jeho začatia až do právoplatného skončenia trvalo 2 roky a 11 mesiacov.
10. Posudzujúc ústavnú sťažnosť sťažovateľa v intenciách už zmienenej judikatúry ústavného súdu, ústavný súd uzatvára, že konanie trvajúce takmer tri roky predstavuje síce hranične akceptovateľnú dĺžku trvania konania, avšak i naďalej ju možno považovať za súladnú s právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Právna neistota sťažovateľa viažuca sa na prieskum rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. 530 130 2720 0 z 1. marca 2023 bola právoplatnosťou rozhodnutia správneho súdu odstránená. Ústavný súd na tomto mieste zároveň poukazuje najmä na skutočnosť, že správny súd vo veci rozhodol po uplynutí (len) približne troch mesiacov od podania tejto ústavnej sťažnosti.
11. S poukazom na uvedené preto ústavný súd dospel k záveru, že postup správneho súdu v napadnutom konaní nie je možné považovať za taký, ktorý by vzhľadom na svoju ústavnoprávnu intenzitu po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie dal dôvod na vyslovenie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
12. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2026
Libor Duľa
predseda senátu