Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 330/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, Hlavná 17, Prešov, proti postupu Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. po nadobudnutí právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. novembra 2019 takto

r o z h o d o l :

1. Postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. novembra 2019 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Sťažovateľovi p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 2 000 eur, ktoré j e mu Okresný súd Prešov p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 014,40 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 7. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Sťažovateľ navrhuje uloženie príkazu okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a navrhuje priznanie finančného zadosťučinenia 15 000 eur, ako aj náhradu trov konania v sume 1 014,40 eur.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom v konaní o vyslovenie neplatnosti zmlúv o zriadení záložného práva. Okresný súd o žalobe rozhodol v poradí tretím rozsudkom č. k. -586 z 26. februára 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 22. septembra 2014 (právoplatné 4. októbra 2014).

3. Okresný súd uznesením sp. zn. z 18. septembra 2015 rozhodol o trovách konania tak, že žalovanému 1 uložil povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce zo súdnych poplatkov v sume 265 eur a trovy právneho zastúpenia v sume 7 190,84 eur (výrok I), vo vzťahu medzi sťažovateľom a žalovaným 2 náhradu trov konania nepriznal (výrok II) a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal (výrok III).

4. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2017 bolo odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu z 18. septembra 2015 zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Následne okresný súd v súlade s právnym názorom krajského súdu rozhodol uznesením sp. zn. z 30. novembra 2018 o nároku na náhradu trov konania.

5. Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 7. októbra 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom boli žalovaní 1 a 2 zaviazaní povinnosťou spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 406,46 eur.

6. Proti uzneseniu okresného súdu zo 7. októbra 2019 podal sťažovateľ 4. novembra 2019 sťažnosť, o ktorej okresný súd v čase podania ústavnej sťažnosti nerozhodol.

7. Uznesením ústavného súdu z 9. júna 2026 bola ústavná sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. z 19. novembra 2019 prijatá na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti odmietnutá.

8. Podaním z 15. júna 2026 sťažovateľ ústavný súd informoval o upovedomení zaslanom mu predsedom okresného súdu sp. zn. Spr 2248/26 z 29. mája 2026, ktorým mu bolo oznámené, že okresný súd nemôže dodržať 30-dňovú lehotu na vybavenie ním podanej sťažnosti z dôvodu nemožnosti zabezpečenia potrebných podkladov, pričom po odstránení tejto prekážky bude poskytnutá odpoveď.

9. Podaním z 26. júna 2026 sťažovateľ ústavný súd informoval o tom, že v jeho veci bolo rozhodnuté uznesením okresného súdu č. k. -690 z 22. júna 2026, ktorým bola ním podaná sťažnosť zamietnutá. Sťažovateľ poukázal na podstatné časti odôvodnenia citovaného rozhodnutia, z ktorého vyplynulo, že žalovaný 1 bol k 13. februáru 2020 ex offo vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu, čím sa naplnila obava o vymožiteľnosť jeho práva na náhradu trov konania práve v dôsledku nečinnosti okresného súdu. Navyše aj v tomto prípade okresný súd, rovnako ako to urobil aj v predchádzajúcom konaní, ktoré sa týkalo totožnej veci sťažovateľa, rozhodol až po tom, ako sa dozvedel o podaní ústavnej sťažnosti.

II. Argumentácia sťažovateľa

10. Podstatou argumentácie sťažovateľa je existencia zbytočných prieťahov v napadnutom konaní pri rozhodovaní o sume náhrady trov konania, ktoré nie je právoplatne skončené, a to aj napriek tomu, že vec bola v merite skončená právoplatne už v roku 2014.

11. Sťažovateľ zdôrazňuje, že vo veci podal ústavnú sťažnosť, o ktorej bolo rozhodnuté nálezom ústavného súdu z 19. novembra 2019, ktorým bolo vyslovené porušenie práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na prejednanie záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu v napadnutom konaní, pričom sťažovateľovi bolo priznané finančné zadosťučinenie 1 000 eur a náhrada trov konania.

12. Okresný súd v priebehu konania o ústavnej sťažnosti rozhodol o sume náhrady trov konania uznesením zo 7. októbra 2019. Sťažovateľ podal proti citovanému rozhodnutiu 4. novembra 2019 sťažnosť, pričom ani po uplynutí viac ako šiestich rokov o nej nie je rozhodnuté.

13. Keďže v súčasnosti prebieha konanie len v štádiu rozhodovania o sume náhrady trov konania, nie je potrebné vykonávať žiadne dokazovanie. Okresný súd je aj napriek nálezu ústavného súdu vo veci opäť nečinný, pričom sťažovateľ má z dôvodu nečinnosti trvajúcej takú dlhú dobu obavy, či náhradu trov konania bude môcť proti žalovaným úspešne vymôcť.

14. Sťažovateľ ďalej akcentuje, že vo veci priznania sumy náhrady trov konania už bolo rozhodnuté 18. septembra 2015, avšak podľa vtedy platného a účinného . V súčasnosti sa už rozhoduje podľa (ďalej aj „“), no od vydania predchádzajúceho rozhodnutia v septembri 2015 nedošlo k zmene výšky trov konania, okresný súd sa preto mohol oprieť o svoje už skôr vydané rozhodnutie.

15. Priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje opakovaným porušovaním svojich práv, ktoré svedčí o tom, že pre okresný súd ústavný súd nie je autoritou. Sťažovateľ bol úspešný v celom rozsahu, no aj napriek tomu nie je rozhodnuté o sume náhrady trov konania.

III. Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľa

III.1. Vyjadrenie okresného súdu:

16. Prípisom ústavného súdu z 12. júna 2026 bol okresný súd vyzvaný na vyjadrenie sa k časti ústavnej sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie. Podaním sp. zn. z 21. júla 2026 okresný súd v reakcii na výzvu poukázal na to, že vo veci určenia sumy náhrady trov konania už bolo rozhodnuté a celé konanie je právoplatne skončené. Okresný súd navrhol ústavnej sťažnosti nevyhovieť.

17. V podstatnom okresný súd prostredníctvom zákonného sudcu Mgr. Petra Revického zdôraznil opomenutie upozornenia vec vybaviť zo strany sporových strán, ktoré sa o vec nezaujímali, pričom neposlali urgenciu a ani sťažnosť predsedovi okresného súdu. Dobu trvania pred okresným súdom označil za nie ideálnu, no nevybočujúcu z medzí ústavnej akceptovateľnosti.

18. K navrhovanému finančnému zadosťučineniu zákonný sudca akcentoval absenciu konkretizácie dôvodov na jeho priznanie, keďže podľa neho samotný nález s deklarovaným porušením práv je sám osebe veľmi vážnym rozhodnutím ().

19. V súvislosti s požadovanou náhradou trov konania zákonný sudca uviedol s prihliadnutím na nevyužitie menej formálnych prostriedkov nápravy vo forme sťažnosti predsedovi okresného súdu, že ide o obdobnú ústavnú sťažnosť, ako je tá, ktorú sťažovateľ už podal predtým, a žiadne mimoriadne dôvody na ďalšiu plnú náhradu trov konania pre sťažovateľa z ústavnej sťažnosti nevyplývajú ().

20. Na doplnenie ústavný súd uvádza, že podania sťažovateľa (body 8 a 9 tohto nálezu) zaslané mu po doručení výzvy okresnému súdu na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti nepovažoval za nevyhnutné doručovať okresnému súdu na opätovné vyjadrenie z dôvodu, že obsahovali výlučne faktografické skutočnosti týkajúce sa rozhodovacej činnosti okresného súdu overiteľné zo samotného súdneho spisu, a teda nepochybne tomuto súdu aj známe.

III.2. Replika sťažovateľa:

21. Ústavný súd nevyhodnotil ako nevyhnutné vyžiadať si vyjadrenie sťažovateľa ku skutočnostiam uvádzaným vo vyjadrení okresného súdu, keďže tieto boli známe sťažovateľovi zo súdneho spisu, resp. obsahovali odkazy na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu sťažovateľovi dostupnú.

IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

22. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka existencie zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o sťažnosti proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom vo veci určenia sumy náhrady trov konania.

23. Na základe obsahu ústavnej sťažnosti a podaní sťažovateľa týkajúcich sa rozhodovania okresného súdu po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie je zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, ústavný súd preto podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) od ústneho pojednávania upustil.

24. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , , ).

25. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (to platí, aj pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru – m. m. , , pozn.) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom

predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. , ).

26. Posudzujúc otázku, či v okolnostiach konkrétneho súdneho konania došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou [m. m. , , rozsudky ESĽP vo veci Frydlender v. Francúzsko z 27. 6. 2000, sťažnosť č. 30979/96, a vo veci Záborský a Šmáriková v. Slovensko zo 16. 12. 2003, sťažnosť č. 58172/00] zohľadňuje (1) právnu a faktickú zložitosť veci, o ktorej všeobecný súd rozhoduje, (2) správanie účastníka súdneho konania a (3) postup samotného súdu a prihliada sa pritom aj na význam konania pre sťažovateľa.

27. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, možno konštatovať, že rozhodovanie o trovách konania je rutinnou záležitosťou každodennej praxe súdov, preto výrazné predĺženie postupu súdu v napadnutom konaní nie je dôvodné. Pokiaľ teda ide o prvé kritérium, t. j. právnu a skutkovú zložitosť napadnutého konania, je potrebné dospieť k záveru, že konanie v uvedenej fáze (rozhodovanie o sume trov konania podľa ) nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité (m. m. ). Nad rámec uvedeného ústavný súd zdôrazňuje s prihliadnutím na samotné rozhodnutie o sťažnosti, ku ktorého vydaniu pristúpil okresný súd v reakcii na opätovne podanú ústavnú sťažnosť, že predmetom sťažnostného konania pred okresným súdom bola výlučne námietka, ktorou sťažovateľ brojil proti určeniu tarifnej hodnoty veci (oceniteľný v. neoceniteľný predmet konania). V konkrétnych okolnostiach veci bola v konaní o sťažnosti podstatnou jedine otázka právneho posúdenia (ne)oceniteľnosti predmetu konania, ktorá si vďaka stále platiacej zásade rímskeho práva iura novit curia (súd pozná právo) a ustálenej judikatúre najvyšších súdnych autorít (na ktorú okresný súd v rozhodnutí poukazuje) dôvodne nemohla vyžadovať lehotu na rozhodnutie dlhšiu, ako je tá, ktorú stanovuje teraz platný a účinný v súlade s (60 dní, pozn.).

28. Právoplatné rozhodnutie o trovách konania má pre sťažovateľa nepochybne subjektívne význam, z hľadiska judikatúry ústavného súdu, resp. ESĽP však nejde o konanie, pri ktorom je zvýšená požiadavka na rýchlosť konania.

29. V správaní sťažovateľa ako sporovej strany ústavný súd nevidel okolnosť, ktorá by prispela k doterajšej dĺžke napadnutého konania.

30. K postupu vo veci konajúceho okresného súdu ústavný súd uvádza, že meritórna fáza rozhodovania bola právoplatne skončená už v roku 2014. Po právoplatnosti nálezu ústavného súdu z 19. novembra 2019 prebiehala vec sťažovateľa výlučne vo fáze rozhodovania o ním podanej sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka (bod 6 tohto nálezu).

31. Ústavný súd na tomto mieste akcentuje, že všeobecný súd je aj vo fáze rozhodovania o náhrade trov konania a určenia jej sumy povinný rešpektovať základný princíp hospodárnosti konania vyjadrený v ().

32. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na rozsudok ESĽP v prípade Čičmanec proti Slovenskej republike (rozsudok z 28. 6. 2016 k sťažnosti č. 65302/11), ktorým ESĽP rozhodol okrem iného aj o tom, že dĺžka konania napadnutého sťažnosťou nespĺňala požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (a to aj napriek skutočnosti, že toto konanie v čase podania ústavnej sťažnosti prebiehalo podobne ako v tomto prípade už len vo fáze týkajúcej sa trov

konania). V bode 50 uvedeného rozsudku ESĽP konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby všetky stupne konania týkajúce sa rozhodovania o občianskych právach a záväzkoch vrátane konania nasledujúceho po rozsudku v merite veci (čo zahŕňa aj fázu konania týkajúcu sa trov) boli rozhodnuté v primeranej lehote ().

33. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že aj napriek existencii vyhovujúceho nálezu ústavného súdu z 19. novembra 2019 vydaného v totožnej veci prerokovávanej okresným súdom bol tento nečinný až do momentu zistenia skutočnosti prijatia v poradí druhej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Okresný súd teda aj napriek konštatovaniu, že v napadnutom konaní došlo k postupu, ktorý viedol k vzniku zbytočných prieťahov, tento stav v ďalšom konaní nenapravil a k rozhodnutiu o sťažnosti podanej sťažovateľom pristúpil až po uplynutí šiestich rokov a šiestich mesiacov (jún 2026) po nadobudnutí právoplatnosti predchádzajúceho nálezu ústavného súdu (december 2019).

34. Slovami samotného zákonného sudcu, je vyhovujúci nález ústavného súdu pre sťažovateľa vážnym rozhodnutím (bod 18 tohto nálezu). Ústavný súd dodáva, že takýmto vážnym rozhodnutím je nepochybne aj vo vzťahu k všeobecnému súdu, ktorý práva sťažovateľa porušil. V predchádzajúcom náleze ústavného súdu z 19. novembra 2019 síce nebol v reakcii na vyslovenie porušenia práv uložený okresnému súdu príkaz konať, no z dôvodu, že vec sťažovateľa nebola právoplatne skončená, samotné konštatovanie porušenia práv sťažovateľa predstavovalo pre okresný súd implicitne príkaz konať tak, aby k porušovaniu práv v ďalšom období nedochádzalo. Práve týmto spôsobom sa prejavuje koncept materiálneho právneho štátu, v ktorom ústavný právny poriadok nechráni štátnu moc pred občanmi, ale určuje postup príslušných orgánov tejto moci, aby práva občanov neboli porušované, resp. ak k ich porušeniu došlo, aby došlo k napraveniu tohto stavu.

35. Dlhodobá a ničím neodôvodnená nečinnosť okresného súdu nasledujúca po predchádzajúcom vyhovujúcom náleze nepochybne nekorešponduje s týmto implicitným ústavným príkazom konať vo veci tak, aby nedochádzalo k porušovaniu základných práv a slobôd občanov. Uvedeným spôsobom sa zároveň spochybňuje dôvera nielen samotného sťažovateľa, ale aj širokej verejnosti v súdny systém a vo výkon spravodlivosti (m. m. ). Za existencie implicitného príkazu adresovaného okresnému súdu konať v napadnutom konaní tak, aby v ďalšom období nedochádzalo k porušovaniu základných práv a slobôd, preto požiadavka, ktorú vznáša zákonný sudca (k tomu pozri bod 17 tohto nálezu), aby sťažovateľ urgoval o rozhodnutie aj po tom, ako bol v jeho veci vydaný vyhovujúci nález, nemôže byť dôvodná, keďže popiera samotnú podstatu ústavného príkazu.

36. V reakcii na argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v bodoch 9 a 13 tohto nálezu a jeho obavy o nevymožiteľnosť judikovaného nároku ústavný súd konštatuje, že zdĺhavý postup okresného súdu vo fáze rozhodovania o sume náhrady trov konania tu v konkrétnych okolnostiach veci síce spôsobil de facto a de iure nevymožiteľnosť náhrady trov konania od žalovaného 1, a to z dôvodu zastavenia konania voči nemu (ex offo výmaz), no z dôvodu existencie uloženia povinnosti platiť trovy solidárne (aj) žalovanému 2, t. j. spoločne a nerozdielne (bod 5 tohto nálezu), je dané oprávnenie sťažovateľa požadovať celú náhradu trov konania od žalovaného 2. Námietka sťažovateľa o nevymožiteľnosti jeho nároku preto nie je opodstatnená.

37. Lehota 12 rokov, počas ktorých okresný súd rozhodoval o sume náhrady trov konania, nielenže extrémnym spôsobom presiahla lehotu, ktorú v súčasnosti stanovuje pre

takýto druh konania (60 dní), ale niekoľkonásobne prekročila aj lehotu rozhodovania v merite veci (5 rokov).

38. Vzhľadom na už uvedené, berúc do úvahy skutočnosť, že konanie v merite veci bolo právoplatne skončené už v roku 2014, a zohľadňujúc predchádzajúci vyhovujúci nález ústavného súdu vydaný v totožnej veci, ako aj extrémne dlhú a ničím neodôvodnenú nečinnosť okresného súdu, ktorá si vyžiadala v konaní o sume náhrady trov konania ďalšie predĺženie o viac ako šesť rokov, ústavný súd konštatuje, že opakovanou nečinnosťou okresného súdu vo fáze rozhodovania o sume náhrady trov konania došlo k vzniku zbytočných prieťahov, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

V. Príkaz konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

39. Vzhľadom na skutočnosť vydania rozhodnutia o sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka a jeho doručenia sťažovateľovi tak, ako to vyplýva z dokumentu notifikácie o doručení (najneskôr 10. júla 2026, pozn.), a tým aj odstránenia právnej neistoty sťažovateľa vo fáze rozhodovania o náhrade trov konania, nebol dôvod okresnému súdu uložiť príkaz konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Návrhu sťažovateľa v tomto smere preto ústavný súd nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

40. Vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci ústavný súd v súlade s a v spojení s nepovažoval za vylúčené priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, majúc pritom na zreteli, že cieľom jeho priznania je zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených , resp. záväznou medzinárodnou zmluvou, nie získanie iného majetkového prospechu. Ústavný súd v zmysle judikatúry ESĽP k problematike zbytočných prieťahov v súdnom konaní taktiež považuje fázu rozhodovania o náhrade trov konania za neoddeliteľnú súčasť konania ako celku, zároveň však pripomína, že jeho prístup k posúdeniu možných prieťahov z hľadiska priznania primeraného finančného zadosťučinenia je odlišný, ako to je v štádiu meritórneho rozhodovania, pričom pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP v zmysle dohovoru.

41. Prihliadajúc na petit ústavnej sťažnosti, sťažovateľ si uplatnil primerané finančné zadosťučinenie 15 000 eur. Pri rozhodovaní o jeho sume ústavný súd zohľadnil najmä konštatovanú extrémnu nečinnosť v rozsahu 6 rokov v posudzovanom období, ako aj reluktantný postoj okresného súdu k záverom ústavného súdu vyplývajúcim z predchádzajúceho vyhovujúceho nálezu z 19. novembra 2019 a, berúc do úvahy (aj) celkovú dĺžku napadnutého konania vo fáze rozhodovania o sume náhrady trov konania, ktorá dosiahla takmer 12 rokov, považoval za spravodlivé priznať sťažovateľovi za obdobie po právoplatnosti nálezu z 19. novembra 2019 sumu 2 000 eur (bod 2 výroku tohto nálezu) a vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

42. Už len pre úplnosť ústavný súd zdôrazňuje, že argument okresného súdu o absencii odôvodnenia priznania finančného zadosťučinenia nie je dôvodný, keďže sťažovateľ poukazuje na

špecifické okolnosti prejednávanej veci dané nerešpektovaním predchádzajúceho vyhovujúceho nálezu a absolútnou nečinnosťou okresného súdu hraničiacou s dešpektom k záverom už skôr vysloveným ústavným súdom.

VI. Trovy konania

43. Sťažovateľ si zároveň uplatnil náhradu trov konania pred ústavným súdom v celkovej sume 1 014,40 eur vrátane dane z pridanej hodnoty a túto náhradu bližšie v ústavnej sťažnosti špecifikoval. Po preskúmaní uplatnenej sumy v zmysle advokátskej tarify podľa Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd zistil, že táto suma neprekračuje príslušnú tarifnú odmenu, keď jej základná sadzba v zmysle za jeden úkon právnej služby v roku 2026 predstavuje 396, eur a náhrada za režijný paušál za jeden úkon podľa je 15, eur. Priznaná suma náhrady trov tak nie je v rozpore s . Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v ním požadovanej sume 1 014,40 eur (bod 3 výroku tohto nálezu).

44. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že ani dôvody uvádzané okresným súdom na podporu záveru o nepriznaní náhrady trov konania nemôže akceptovať. Nerešpektovanie záverov v predchádzajúcom náleze v totožnej veci a pokračujúca nečinnosť okresného súdu vecne a jednoznačne formulované v ústavnej sťažnosti boli hlavnými dôvodmi podania ďalšej ústavnej sťažnosti, čo vylučuje obsahovú totožnosť s predchádzajúcou ústavnou sťažnosťou. Okresný súd poukazuje aj na rozhodnutie sp. zn. , v ktorom nebola priznaná náhrada trov konania s odôvodnením zmätočného a nepresného obsahu ústavnej sťažnosti, uvedené však zjavne nie je prípad tejto ústavnej sťažnosti (argumentácia v bodoch 10 až 15 tohto nálezu). Navyše okresný súd odkazuje na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, ktorý v odôvodnených prípadoch nepriznáva náhradu trov konania v prípadoch, keď sťažovateľom je advokát, čo rovnako nie je prípad tu prejednávanej ústavnej sťažnosti (odkaz okresného súdu na ).

45. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ) označeného v záhlaví tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2026

Miroslav Duriš predseda senátu