Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 434/2015
PDF · 439.52 KB
No categories available
III. ÚS 434/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 7233/2014, Rvp 7234/2014,
Rvp 7235/2014, Rvp 7236/2014, Rvp 7237/2014 a sp. zn. Rvp 7238/2014, zastúpenej
obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej
koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj namietaného porušenia a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý
proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu
v Nitre a jeho uzneseniami sp. zn. 5 CoE 36/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 7233/2014),
sp. zn. 7 CoE 171/2012 z 30. novembra 2012 (Rvp 7234/2014), sp. zn. 16 CoE 117/2012
z 31. januára 2013 (Rvp 7235/2014), sp. zn. 4 CoE 110/2012 z 30. januára 2013
(Rvp 7236/2014), sp. zn. 21 CoE 120/2012 z 30. apríla 2013 (Rvp 7237/2014), sp. zn.
14 CoE 89/2013 z 23. apríla 2013 (Rvp 7238/2014) a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a jeho uzneseniami sp. zn. 7 ECdo 305/2013 z 26. marca 2014
(Rvp 7233/2014) a sp. zn. 7 ECdo 178/2013 z 26. marca 2014 (Rvp 7234/2014,
Rvp 7235/2014, Rvp 7236/2014, Rvp 7237/2014, Rvp 7238/2014) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod
sp. zn. Rvp 7233/2014, Rvp 7234/2014, Rvp 7235/2014, Rvp 7236/2014, Rvp 7237/2014 a
sp. zn. Rvp 7238/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod
sp. zn. III. ÚS 434/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. júna 2014
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj
porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 5 CoE 36/2013 z 28. februára 2013
(Rvp 7233/2014), sp. zn. 7 CoE 171/2012 z 30. novembra 2012 (Rvp 7234/2014), sp. zn.
16 CoE 117/2012 z 31. januára 2013 (Rvp 7235/2014), sp. zn. 4 CoE 110/2012
z 30. januára 2013 (Rvp 7236/2014), sp. zn. 21 CoE 120/2012 z 30. apríla 2013
(Rvp 7237/2014), sp. zn. 14 CoE 89/2013 z 23. apríla 2013 (Rvp 7238/2014) (ďalej aj
„uznesenia krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 7 ECdo 305/2013 z 26. marca 2014
(Rvp 7233/2014), sp. zn. 7 ECdo 178/2013 z 26. marca 2014 (Rvp 7234/2014,
Rvp 7235/2014, Rvp 7236/2014, Rvp 7237/2014, Rvp 7238/2014) (ďalej aj „uznesenia
najvyššieho súdu“).
2
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a v rámci svojej činnosti
poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní
vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť,
že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči
sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových
zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou
začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli
na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné
konania. V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi
pri podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktoré
sa taktiež stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté
exekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami Okresného súdu
Levice, Okresného súdu Nitra, Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresné súdy“)
v sťažovateľkou uvedených konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných
konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdil
uznesenia okresných súdov ako vecne správne. Sťažovateľka proti označeným uzneseniam
krajského súdu podala dovolania, o ktorých rozhodol najvyšší súd svojimi napadnutými
uzneseniami tak, že ich odmietol.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce
z rozhodovacej činnosti krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právneho
posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov na
predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú
interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania. V tejto súvislosti
sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len
„Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C 472/11 z 21.
februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má
vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu
3
zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,
či spotrebiteľ, informovaný o svojich právach, navrhne, aby uvedená podmienka bola
zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,
informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili
spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Vo vzťahu
k napadnutému postupu a uzneseniam najvyššieho súdu sťažovateľka mu vytýka, že jej mala
byť odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu toho, že „nevykonal účinnú nápravu
porušenia zásady kontradiktórnosti a ani sám ju neposkytol“, ďalej sa mal dopustiť
porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože sa
neobrátil na Súdny dvor v súvislosti s výkladom komunitárneho práva.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 1
ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie práva podľa čl. 47 charty
postupom a uzneseniami krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu
v uvedených konaniach, zruší označené uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho
súdu, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
4
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod Rvp 7233/2014,
Rvp 7234/2014, Rvp 7235/2014, Rvp 7236/2014, Rvp 7237/2014 a sp. zn. Rvp 7238/2014
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj
vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu a najvyššieho súdu, proti
ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako
to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
5
2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu
v označených konaniach a napadnutými uzneseniami krajského súdu
Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti
smerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie
napadnuté uznesenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorými dovolania
sťažovateľky odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota
na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutým rozsudkom krajského súdu je v prípadoch
procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho
súdu.
Ústavný súd preto predložené sťažnosti v častiach namietajúcich napadnuté uznesenia
krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podané, a to aj vzhľadom
na skutkovú okolnosť včasnosti sťažností v častiach namietajúcich napadnuté uznesenia
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.
Označenému postupu a uzneseniam krajského súdu sťažovateľka vytýka
predovšetkým neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení
pojednávania pred zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ako aj nemožnosť zaujať stanovisko pred týmto rozhodnutím
k dôvodom jeho zamietnutia. Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajským
súdom, ktorý sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti
rozhodcovskej doložky, resp. posúdenia splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne
neplatného. V neposlednom rade sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného
6
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom a uzneseniami krajského
súdu.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky a plne stotožňuje s dôvodmi, ktoré v nich
uviedol, napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011
z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011
z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, I. ÚS 382/2012
z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012 a sp. zn. III. ÚS 7/2013
z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013 pri akceptovaní právnych
záverov rozhodnutí všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie, pretože
rozhodcovský rozsudok a tiež notárska zápisnica, ako tomu bolo v týchto prípadoch,
na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov
spôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie.
V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky o
pochybení v postupe krajského súdu spočívajúcom v zastavení uvedených exekučných
konaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru
na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ako
aj na argumentáciu sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy a zásady
kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej
podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej, resp. pred posúdením splnomocnenia
udeleného povinným ako absolútne neplatného, nedali účastníkom konania príležitosť
vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora
vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C 472/11 z 21. februára 2013.
Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný
prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej
7
zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení
zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania
príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku
Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C 472/11
z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka
mala možnosť sa oboznámiť s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti
exekúcie z už uvádzaných dôvodov z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala
odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí
majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení
uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti
uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené
uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský
súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol
uznesenia okresného súdu ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola
zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd
dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach
princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv
dôjsť nemohlo. Takisto nemohlo postupom krajského súdu a jeho označenými uzneseniami
dôjsť ani porušeniu základného práva na zákonného sudcu z dôvodu nepredloženia
prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Ústavný súd v tejto
súvislosti poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012 16 zo
7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou, na ktoré v podrobnostiach
odkazuje.
8
2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu
v označených konaniach a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu
Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
respektíve práva podľa čl. 47 charty uvádza, že IV. senát ústavného súdu predložil plénu
ústavného súdu návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov senátov ústavného súdu
vo veci zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (ďalej len „návrh na zjednotenie
odchýlnych právnych názorov“) podľa § 6 zákona o ústavnom súde. Plénum ústavného súdu
návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov prerokovalo na neverejnom zasadnutí
7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko:
„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti
exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných
dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia) a na tomto
základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť
vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho
rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť
reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“
Keďže podľa § 6 zákona o ústavnom súde je senát v ďalšom konaní viazaný
uznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, III. senát
ústavného súdu uplatnil stanovisko, ktoré prijalo plénum ústavného súdu aj vo veci
sťažovateľky.
9
Ústavný súd po preskúmaní relevantnej časti napadnutých uznesení najvyššieho
súdu, ktorými boli dovolania sťažovateľky odmietnuté ako neprípustné, s prihliadnutím
na stanovisko prijaté plénom ústavného súdu vo veciach sťažovateľky dospel k záveru, že
odôvodnenia sťažnosťami napadnutých uznesení najvyššieho súdu sú určité a zrozumiteľné,
bez vnútorných rozporov, zaujímajú stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní
(ktoré korešpondujú s podstatnými námietkami uvedenými v samotnej sťažnosti), nie sú
neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, respektíve práva podľa čl. 47 charty
sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne
iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.
Vzhľadom na doteraz uvedené v súvislosti so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou
ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka mala z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa
k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu, čo aj využila v rámci ňou
podaného opravného prostriedku (odvolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej
obranou zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu potom
nemohlo dôjsť ani k tvrdenej vade konania zakladajúcej prípustnosť odvolania z dôvodu
odňatia možnosti konať pred súdom.
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu
a uznesenia postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku
(v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Presadzovanie názoru, že
na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by
podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi
kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky
vlastným postupom.
10
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je názor, že súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
Aj na základe citovaného sú podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia
najvyššieho súdu určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujímajú stanovisko
k podstatnej argumentácii sťažovateľky uvedenej v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu
označené rozhodnutia nie sú neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, respektíve práva podľa
čl. 47 charty sťažovateľky.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe
najvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, aby
predtým podal žiadosť súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia
ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012 16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej
sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé
nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom
Európskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, a svoj právny názor zároveň
oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008
11
a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek
proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07.
Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor
vo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné
(bližšie napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke
ústavný súd nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu
najvyššieho súdu v napadnutých konaniach.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto nálezu. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv sťažovateľky
podľa ústavy, práva podľa dohovoru, ani práv podľa charty, nerozhodol o ďalších jej
návrhoch z dôvodu, že tieto sa viažu na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd
a úspech v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2015
12