Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 434/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, vedené pod sp. zn. , ,

Rvp 7235/2014, , a sp. zn. , zastúpenej

obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej

koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa ,

na zákonného sudcu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj namietaného porušenia a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý

proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu

v Nitre a jeho uzneseniami sp. zn. z 28. februára 2013 (),

sp. zn. z 30. novembra 2012 (), sp. zn.

z 31. januára 2013 (), sp. zn. z 30. januára 2013

(), sp. zn. z 30. apríla 2013 (), sp. zn.

z 23. apríla 2013 () a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a jeho uzneseniami sp. zn. z 26. marca 2014

() a sp. zn. z 26. marca 2014 (,

Rvp 7235/2014, , , ) a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod

sp. zn. , , , , a

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod

sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. júna 2014

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj

porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. z 28. februára 2013

(), sp. zn. z 30. novembra 2012 (), sp. zn.

z 31. januára 2013 (), sp. zn.

z 30. januára 2013 (), sp. zn. z 30. apríla 2013

(), sp. zn. z 23. apríla 2013 () (ďalej aj

„uznesenia krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. z 26. marca 2014

(), sp. zn. z 26. marca 2014 (,

Rvp 7235/2014, , , ) (ďalej aj „uznesenia

najvyššieho súdu“).

2

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a v rámci svojej činnosti

poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní

vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť,

že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči

sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových

zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou

začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli

na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné

konania. V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi

pri podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktoré

sa taktiež stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté

exekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami Okresného súdu

Levice, Okresného súdu Nitra, Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresné súdy“)

v sťažovateľkou uvedených konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných

konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdil

uznesenia okresných súdov ako vecne správne. Sťažovateľka proti označeným uzneseniam

krajského súdu podala dovolania, o ktorých rozhodol najvyšší súd svojimi napadnutými

uzneseniami tak, že ich odmietol.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce

z rozhodovacej činnosti krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právneho

posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov na

predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnú

interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania. V tejto súvislosti

sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len

„Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C 472/11 z 21.

februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má

vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu

3

zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,

či spotrebiteľ, informovaný o svojich právach, navrhne, aby uvedená podmienka bola

zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,

informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili

spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Vo vzťahu

k napadnutému postupu a uzneseniam najvyššieho súdu sťažovateľka mu vytýka, že jej mala

byť odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu toho, že „nevykonal účinnú nápravu

porušenia zásady kontradiktórnosti a ani sám ju neposkytol“, ďalej sa mal dopustiť

porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa , pretože sa

neobrátil na Súdny dvor v súvislosti s výkladom komunitárneho práva.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,

ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa ,

, práva podľa dohovoru, ako aj porušenie práva podľa charty

postupom a uzneseniami krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu

v uvedených konaniach, zruší označené uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho

súdu, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

4

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Podľa môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné

konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých

účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod Rvp 7233/2014,

Rvp 7234/2014, , , a sp. zn.

a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj

vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu a najvyššieho súdu, proti

ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako

to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

5

2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

v označených konaniach a napadnutými uzneseniami krajského súdu

Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti

smerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie

napadnuté uznesenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorými dovolania

sťažovateľky odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota

na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutým rozsudkom krajského súdu je v prípadoch

procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3

počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho

súdu.

Ústavný súd preto predložené sťažnosti v častiach namietajúcich napadnuté uznesenia

krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podané, a to aj vzhľadom

na skutkovú okolnosť včasnosti sťažností v častiach namietajúcich napadnuté uznesenia

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Označenému postupu a uzneseniam krajského súdu sťažovateľka vytýka

predovšetkým neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení

pojednávania pred zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, ako aj nemožnosť zaujať stanovisko pred týmto rozhodnutím

k dôvodom jeho zamietnutia. Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajským

súdom, ktorý sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti

rozhodcovskej doložky, resp. posúdenia splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne

neplatného. V neposlednom rade sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného

6

práva na zákonného sudcu podľa postupom a uzneseniami krajského

súdu.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky a plne stotožňuje s dôvodmi, ktoré v nich

uviedol, napr. sp. zn. z 31. mája 2011, sp. zn.

z 20. októbra 2011, sp. zn. z 24. augusta 2012, sp. zn.

z 27. septembra 2011, sp. zn. zo 16. mája 2012,

z 22. augusta 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012 a sp. zn.

z 15. januára 2013, sp. zn. z 26. septembra 2013 pri akceptovaní právnych

záverov rozhodnutí všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie, pretože

rozhodcovský rozsudok a tiež notárska zápisnica, ako tomu bolo v týchto prípadoch,

na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov

spôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie.

V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky o

pochybení v postupe krajského súdu spočívajúcom v zastavení uvedených exekučných

konaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa

z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru

na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ako

aj na argumentáciu sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy a zásady

kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej

podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej, resp. pred posúdením splnomocnenia

udeleného povinným ako absolútne neplatného, nedali účastníkom konania príležitosť

vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora

vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C 472/11 z 21. februára 2013.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný

prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej

7

zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení

zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania

príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku

Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C 472/11

z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka

mala možnosť sa oboznámiť s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti

exekúcie z už uvádzaných dôvodov z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala

odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí

majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení

uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti

uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené

uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský

súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol

uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola

zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní

na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť

uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať

prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd

dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach

princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1

, dohovoru a charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv

dôjsť nemohlo. Takisto nemohlo postupom krajského súdu a jeho označenými uzneseniami

dôjsť ani porušeniu základného práva na zákonného sudcu z dôvodu nepredloženia

prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. 16 zo

7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou, na ktoré v podrobnostiach

odkazuje.

8

2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu

v označených konaniach a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu

Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa namietaného

porušenia základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

respektíve práva podľa čl. 47 charty uvádza, že IV. senát ústavného súdu predložil plénu

ústavného súdu návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov senátov ústavného súdu

vo veci zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (ďalej len „návrh na zjednotenie

odchýlnych právnych názorov“) podľa . Plénum ústavného súdu

návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov prerokovalo na neverejnom zasadnutí

7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko:

„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia) a na tomto

základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť

vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho

rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa .

Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť

reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“

Keďže podľa je senát v ďalšom konaní viazaný

uznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, III. senát

ústavného súdu uplatnil stanovisko, ktoré prijalo plénum ústavného súdu aj vo veci

sťažovateľky.

9

Ústavný súd po preskúmaní relevantnej časti napadnutých uznesení najvyššieho

súdu, ktorými boli dovolania sťažovateľky odmietnuté ako neprípustné, s prihliadnutím

na stanovisko prijaté plénom ústavného súdu vo veciach sťažovateľky dospel k záveru, že

odôvodnenia sťažnosťami napadnutých uznesení najvyššieho súdu sú určité a zrozumiteľné,

bez vnútorných rozporov, zaujímajú stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní

(ktoré korešpondujú s podstatnými námietkami uvedenými v samotnej sťažnosti), nie sú

neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, respektíve práva podľa charty

sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne

iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

), čo však nie je tento prípad.

Vzhľadom na doteraz uvedené v súvislosti so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou

ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka mala z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa

k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu, čo aj využila v rámci ňou

podaného opravného prostriedku (odvolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej

obranou zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu potom

nemohlo dôjsť ani k tvrdenej vade konania zakladajúcej prípustnosť odvolania z dôvodu

odňatia možnosti konať pred súdom.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu

a uznesenia postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku

(v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Presadzovanie názoru, že

na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by

podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi

kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky

vlastným postupom.

10

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je názor, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Aj na základe citovaného sú podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia

najvyššieho súdu určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujímajú stanovisko

k podstatnej argumentácii sťažovateľky uvedenej v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu

označené rozhodnutia nie sú neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, respektíve práva podľa

čl. 47 charty sťažovateľky.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe

najvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, aby

predtým podal žiadosť súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia

ústavného súdu č. k. 16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej

sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé

nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom

Európskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa (m. m. )“, a svoj právny názor zároveň

oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu sp. zn. zo 6. mája 2008

11

a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek

proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07.

Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor

vo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné

(bližšie napr. ) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke

ústavný súd nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu

najvyššieho súdu v napadnutých konaniach.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto nálezu. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv sťažovateľky

podľa , práva podľa dohovoru, ani práv podľa charty, nerozhodol o ďalších jej

návrhoch z dôvodu, že tieto sa viažu na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd

a úspech v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015

12