Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)12d/436344.3871a2.pdf
PDF · 172.16 KB
No categories available
7ECdo/178/2013
Najvyšší súd 7 ECdo 178/2013
Slovenskej republiky 7 CoE 48/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučných veciach oprávnenej
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, v mene a na účet ktorej koná
advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinným 1/ B. B., bývajúcej v M., 2/ K.
Š., bývajúcej v H., 3/ S. K., bývajúcej v M., 4/ E. H., bývajúcej v D., 5/ E. D., bývajúcemu
v S., o vymoženie peňažných súm s príslušenstvom, vedených na Okresnom súde
Bardejov pod sp. zn. 2 Er 545/2006, na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 9 Er
2489/2008, na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 18 Er 878/2009, na Okresnom
súde Zvolen pod sp. zn. 24 Er 622/2009 a na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 3 Er
1472/2008, o odvolaniach oprávnenej proti uzneseniam Krajského súdu v Prešove
z 30. januára 2013, sp. zn. 4 CoE 110/2012, Krajského súdu v Trenčíne z 31. januára 2013,
sp. zn. 16 CoE 117/2012, Krajského súdu v Nitre z 30. novembra 2012, sp. zn.
7 CoE 171/2012, Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. apríla 2013, sp. zn.
14 CoE 89/2013, Krajského súdu v Trnave z 30. apríla 2013, sp. zn. 21 CoE 120/2012 a
dovolaniach oprávnenej proti uzneseniam Krajského súdu v Prešove z 30. januára 2013,
sp. zn. 4 CoE 110/2012, Krajského súdu v Trenčíne z 31. januára 2013, sp. zn.
16 CoE 117/2012, Krajského súdu v Nitre z 30. novembra 2012, sp. zn. 7 CoE 171/2012,
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. apríla 2013, sp. zn. 14 CoE 89/2013, Krajského
súdu v Trnave z 30. apríla 2013, sp. zn. 21 CoE 120/2012, takto
rozhodol:
I. Veci vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 7 CoE 48/2013, 7 CoE 47/2013,
7 CoE 49/2013, 7 CoE 56/2013, 7 CoE 65/2013, spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. 7 CoE 48/2013.
Konania o odvolaniach z a s t a v u j e .
II. Veci vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 7 ECdo 178/2013, 7 ECdo 184/2013,
7 ECdo 186/2013, 7 ECdo 188/2013, 7 ECdo 212/2013, spája na spoločné konanie, ktoré
bude ďalej vedené pod sp. zn. 7 ECdo 178/2013.
Návrhy na prerušenie konania z a m i e t a .
Dovolania o d m i e t a.
III. Povinným 1/ aţ 5/ nepriznáva náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Prvostupňový súd vo vyššie uvedených konaniach poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie na vymoţenie peňaţných súm s príslušenstvom v zmysle ustanovenia
§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe
exekučného titulu, ktorým boli v daných konaniach rozhodcovské rozsudky Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom
v Bratislave, Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761, z 5. mája 2006, sp. zn. SR 1309/06,
zo 4. júla 2008, sp. zn. SR 06094/08, z 28. júla 2009, sp. zn. SR 12951/09, z 26. mája 2009
sp. zn. SR 02440/09, z 13. novembra 2006, sp. zn. SR 5733/06 .
Následne súd prvého stupňa v označených konaniach vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a konania zastavil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45
ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1 aţ 4, § 53 ods. 1, 5,
§ 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1-3 a bod 1 písm. q/ smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd
prvého stupňa opätovne preskúmal exekučné tituly, ţiadosti o udelenie poverenia, návrhy
na vykonanie exekúcie, predloţené Zmluvy o úvere a zohľadnil tieţ rozhodovaciu činnosť
nadriadených súdov v exekučných veciach, kde povinným je spotrebiteľ a dospel k záveru, ţe
exekúcia je neprípustná a treba ju zastaviť. Vychádzal zo zistenia, ţe oprávnená a povinní
uzavreli Zmluvy o úvere, ktoré majú charakter zmluvy spotrebiteľskej. Ich súčasťou sú aj
Všeobecné podmienky, v ktorých sa nachádza rozhodcovská doloţka, na podklade ktorej
v danom prípade rozhodol rozhodcovský súd. Táto ustanovila, ţe všetky spory, ktoré vzniknú
medzi zmluvnými stranami budú riešené alternatívne pred rozhodcovským súdom alebo
pred všeobecným súdom v zmysle O.s.p. v závislosti od toho, kde ţalujúca strana podá návrh.
Vychádzajúc však z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, ţe subjektom, ktorý bude
mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom bude
takmer vţdy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti
s mierou povinností dlţníka, zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom
vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie ţaloby zo strany dlţníka. Veriteľ teda sledoval
riešenie sporov na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla za účelom minimalizácie jeho
nákladov a reálneho sťaţenia uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou doloţkou
napriek jej formálnemu zneniu reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými
stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom na značnú
vzdialenosť miesta konania ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery nemal moţnosť
relevantne sa proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. sa zúčastniť konania
pred rozhodcovským súdom alebo v občianskom súdnom konaní. K narušeniu rovnováhy
dochádza uţ aj samotnou skutočnosťou, ţe spotrebiteľovi nie je zo zákona daná moţnosť
v prípade podania ţaloby voči nemu na rozhodcovskom súde, domáhať sa moţnosti
uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska. Takáto rozhodcovská doloţka nebola
individuálne dojednaná, čo vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia
úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Ak chcel dlţník zmluvu o úvere uzavrieť,
musel ju akceptovať. Predmetnú rozhodcovskú doloţku povaţovali súdy za neprijateľnú
(nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve, zakladajúcu značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktorá nebola individuálne
so spotrebiteľom dojednaná. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doloţky, nemôţe
byť (na jej podklade vydaný rozhodcovský rozsudok) spôsobilým exekučným titulom.
Na základe toho prvostupňový súd exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku vyhlásil za neprípustné a zároveň ich zastavil.
Na odvolania oprávnenej odvolací súd v záhlaví označenými uzneseniami potvrdil ako
vecne správne napadnuté prvostupňové uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú
a zastavení exekúcie, návrhy na prerušenie exekučného konania (ktorý oprávnená podala
v priebehu odvolacieho konania) zamietol . Stotoţnil sa s postupom prvostupňového súdu
a poukázal na správnosť dôvodov jeho rozhodnutí. Uviedol, ţe súd prvého stupňa správne
posúdil rozhodcovskú doloţku koncipovanú v takom znení ako vyplýva zo všeobecných
podmienok poskytovania úveru ako neprijateľnú, a tým absolútne neplatnú zmluvnú
podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán výrazne v neprospech spotrebiteľa a nebola
so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu
bola zaloţená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, rozhodcovský rozsudok bol
vydaný v rozpore so zákonom a nemôţe byť spôsobilým exekučným titulom, na základe
ktorého by oprávnenej voči povinným vznikol nárok, ktorého vymoţenia by sa mohla v rámci
exekúcie domáhať.
Proti týmto uzneseniam odvolacieho súdu v zamietajúcej časti výroku podala
oprávnená odvolania, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom
konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.),
spočíva na zlej interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a je nepreskúmateľné. Ţiadala
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.
Proti uzneseniam odvolacieho súdu podala oprávnená tieţ dovolania. Navrhla, aby
dovolací súd napadnuté uznesenia odvolacieho súdu a uznesenia súdu prvého stupňa zrušil
a veci vrátil súdom prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktieţ navrhla, aby dovolací súd
konania prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţil prejudiciálne otázky, ktoré
bliţšie v dovolaniach špecifikovala. Dôvodila tým, ţe v konaniach došlo k vadám uvedeným
v ustanovení § 237 O.s.p. keď súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/
O.s.p.), keď o tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.) a keď jej
súdy svojím postupom odňali moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Ďalej
uviedla, ţe konania sú postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutia
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe
nevykonal náleţite dokazovanie a tieţ aj to, ţe rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu podrobne
a rozsiahlo v dovolaniach rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, ţe odvolací
súd zaloţil svoje rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako
neprijateľnej podmienkym v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou
a povinnými. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia
smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim
spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami svojej
nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľky závery odvolacieho súdu, ţe rozhodcovská doloţka
spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa,
ţe ţaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len
veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len
s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto
vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemoţno spravodlivo
poţadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú
nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.
Uviedla, ţe podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,
pretoţe je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa
dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je
nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ
z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôţe ukladať povinnosti jednotlivcovi,
takţe sa na ňu ako takú nemoţno proti nemu odvolávať. Súd prvého stupňa, ani odvolací súd
sa podľa oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili,
prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky
nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní
za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.
Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ods. 1 písm. q/ jej prílohy
v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku a uviedla, ţe
ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového
predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať
do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad
ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto
ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je
súčasťou. Ďalej podľa dovolateľky sa súdy nijako nevysporiadali s výkladovými pravidlami
uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnili prečo povaţujú rozhodcovskú
doloţku za neprijateľnú podmienku v Zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, ţe v danom
prípade je nutné poţiadať spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná
podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Ďalej uviedla, ţe súdy svojím
postupom odňali oprávnenej ako účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom, keď
v súdnych konaniach nerozhodli o návrhoch oprávnenej na prerušenie konania v zmysle § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a neumoţnili jej tak uplatňovať
právne argumenty na podporu svojej pozície.
Povinní, ani súdni exekútori sa k dovolaniam oprávnenej nevyjadrili.
Podľa § 112 ods. 1 O.s.p. v záujme hospodárnosti konania môţe súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
S prihliadnutím na totoţnosť predmetu konania, totoţnosť v osobe dovolateľky
a skutkovú i právnu súvislosť obsahu dovolaní vo veciach vedených tunajším súdom
pod 7 ECdo 178/2013, 7 CoE 48/2013; 7 ECdo 184/2013, 7 CoE 47/2013; 7 ECdo 186/2013,
7 CoE 49/2013; 7 ECdo 188/2013, 7 CoE 56/2013; 7 ECdo 212/2013, 7 CoE 65/2013,
rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“),
aplikujúc ustanovenie § 112 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243c O.s.p. tak, ţe predmetné veci
spojil do jedného spoločného konania ako je to uvedené v prvom výroku tohto rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej skúmal, čí sú splnené procesné predpoklady, za splnenia
ktorých môţe konať o odvolaniach oprávnenej.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).
Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci
vyplývajúca zo zákona.
V prejednávanej veci z hľadiska formálneho (najmä označenia opravného
prostriedku), ani obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných ustanovení, ako
aj argumentácie, tvrdení, námietok, zvolených formulácií a vymedzenia toho, čo účastník
ţiada) nemoţno mať pochybnosti o tom, ţe procesný úkon oprávnenej, ktorým napadla
uznesenia odvolacieho súdu je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O.s.p.
Podľa § 201 veta prvá O.s.p. účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O.s.p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky
poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom
a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky
je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu
rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9
ods. 2 O.s.p.).
Rozhodnutia krajského súdu, ktorými bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie
konania, vydané po začatí odvolacieho konania, nie sú rozhodnutím krajského súdu ako súdu
prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaných odvolaní oprávnenej preto
nie je daná.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konania o odvolaniach oprávnenej proti uzneseniu
odvolacieho súdu zastavil bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutých
rozhodnutí.
V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhov oprávnenej na prerušenie konania
dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p.
V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho
dvora. Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy
komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Podľa názoru najvyššieho
súdu nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolania podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či
dovolania smerujú proti rozhodnutiam, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smerujú dovolania proti uzneseniam. Uznesenia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa
§ 239 ods. 1 veta prvá O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaniami oprávnenej sú napadnuté uznesenia odvolacieho súdu, ktoré nevykazujú
znaky rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné.
Prípustnosť jej dovolaní preto z § 239 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
Dovolania by vzhľadom na uvedený záver boli procesne prípustné, len ak by
v konaniach došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., ku ktorým je
dovolací súd povinný prihliadnuť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Vzhľadom na túto zákonnú
povinnosť neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239
O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konania nie sú postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho
súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolania teda v zmysle týchto ustanovení nie sú
prípustné.
Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O.s.p.) ako neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania vţdy vedie k zastaveniu konania, resp. aj k postúpeniu veci inému
orgánu. Ide súčasne aj o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p., ktorú však dovolateľka
v predmetnej veci nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať
a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa
nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45
ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej
právomoci ako exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka
namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom
konaní, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd
dospel k záveru, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté
rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva
jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného
poriadku. Za týchto okolností námietka dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/
O.s.p. nie je dôvodná, lebo súdy rozhodovali vo veciach, ktoré patria do ich právomoci.
Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten
istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého
premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok
alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých
bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka
nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe predmetným exekučným konaniam
nepredchádzali ţiadne iné exekučné konania s tým istým predmetom konania, ktoré by sa
týkali tých istých účastníkov a ktoré by s konečnou platnosťou boli skončené inak ako
vymoţením (uspokojením) vymáhanej pohľadávky. Vzhľadom na uvedené dovolateľka
neopodstatnene namieta, ţe konania pred exekučnými súdmi boli postihnuté vadou podľa
Konania neboli zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo
v predmetných veciach nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania (ako ďalšej
podmienky konania, nedostatok ktorej vedie k zastaveniu konania). Exekučné súdy totiţ
začali konať na základe ţiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, o ktorých boli povinné rozhodnúť do 15 dní od ich doručenia (§ 44 Exekučného
poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.)
zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe
na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho
posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súdy porušili princíp legality, dispozičnú zásadu
začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola
porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva
na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, ţe nebola oboznámená
s obsahom argumentov a nemala moţnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutia exekučného súdu, pritom dané rozhodnutia
výrazným spôsobom ovplyvnili jej právne postavenie.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len
v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a
právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, ţe súdy prvého stupňa exekučné
konania zastavili, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Dovolací sú dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolacie súdy i exekučné súdy
správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).
Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doloţky).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ust. § 45 ods. 1 a 2
Zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, ţe vyššie uvedené
závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (uznesenie z 10. októbra 2012,
sp. zn. 6 Cdo 105/2011).
Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku
v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
z 18. septembra 2012, sp. zn. 5Cdo 230/2011.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe
spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinných. V podrobnostiach sa dovolací súd stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu
exekučného a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Oprávnená v dovolaniach tieţ namietala, ţe súdy vykonali dokazovanie listinnými
dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, ţe v súvislosti
s tým jej znemoţnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne
a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 aţ § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín.
Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný
exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný
titul môţe dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len
na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môţe dospieť k tomuto záveru aj
v neskorších štádiách exekučného konania.
Súdy nemali povinnosť nariadiť pojednávanie ani podľa § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku, nakoľko toto ustanovenie, ukladajúce povinnosť nariadiť pojednávanie iba
v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/, bolo účinné novelou
zákona č. 230/2012 od 8. augusta 2012 do 31. decembra. Ako vyplýva z rozhodnutí
exekučného súdu, tento exekúciu zastavil pred nadobudnutím účinnosti novely.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľka neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, ţe súdy
rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním vecí dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne
a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutí skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutí rozhodnutí
prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré tieto rozhodnutia potvrdil. Taktieţ
vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaniach.
Odôvodnenie dovolaniami napadnutých uznesení dalo tak odpoveď na relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutia odvolacieho súdu nemoţno
povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
aj odôvodnenia dovolaniami napadnutých rozhodnutí odvolacieho súdu spĺňajú parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno
povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
V súvislosti s námietkami dovolateľky, ţe konania sú postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj
o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, ţe by
tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutých uznesení, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolania boli
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďţe prípustnosť dovolaní oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolania odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolania smerujúce proti rozhodnutiam, proti ktorým je tento opravný prostriedok
neprípustný.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, ţe sa konania o jej odvolaniach museli
zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinným trovy tohto konania (§ 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešným povinným vzniklo
právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej
republiky im však ţiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe
nepodali návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. marca 2014
JUDr. Ladislav G ó r á s z , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková