Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7ECdo/178/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučných veciach oprávnenej

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej

Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, v mene a na účet ktorej koná

advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinným 1/ B. B., bývajúcej v M., 2/ K.

Š., bývajúcej v H., 3/ S. K., bývajúcej v M., 4/ E. H., bývajúcej v D., 5/ E. D., bývajúcemu

v S., o vymoženie peňažných súm s príslušenstvom, vedených na Okresnom súde

Bardejov pod sp. zn. , na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 9 Er

2489/2008, na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. , na Okresnom

súde Zvolen pod sp. zn. a na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 3 Er

1472/2008, o odvolaniach oprávnenej proti uzneseniam Krajského súdu v Prešove

z 30. januára 2013, sp. zn. , Krajského súdu v Trenčíne z 31. januára 2013,

sp. zn. , Krajského súdu v Nitre z 30. novembra 2012, sp. zn.

, Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. apríla 2013, sp. zn.

, Krajského súdu v Trnave z 30. apríla 2013, sp. zn. a

dovolaniach oprávnenej proti uzneseniam Krajského súdu v Prešove z 30. januára 2013,

sp. zn. , Krajského súdu v Trenčíne z 31. januára 2013, sp. zn.

, Krajského súdu v Nitre z 30. novembra 2012, sp. zn. ,

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. apríla 2013, sp. zn. , Krajského

súdu v Trnave z 30. apríla 2013, sp. zn. , takto

rozhodol:

I. Veci vedené na tunajšom súde pod sp. zn. , ,

, , , spája na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

Konania o odvolaniach z a s t a v u j e .

II. Veci vedené na tunajšom súde pod sp. zn. , ,

, , , spája na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

Návrhy na prerušenie konania z a m i e t a .

Dovolania o d m i e t a.

III. Povinným 1/ aţ 5/ nepriznáva náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Prvostupňový súd vo vyššie uvedených konaniach poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na vymoţenie peňaţných súm s príslušenstvom v zmysle ustanovenia

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe

exekučného titulu, ktorým boli v daných konaniach rozhodcovské rozsudky Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom

v Bratislave, Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761, z 5. mája 2006, sp. zn. SR 1309/06,

zo 4. júla 2008, sp. zn. SR 06094/08, z 28. júla 2009, sp. zn. SR 12951/09, z 26. mája 2009

sp. zn. SR 02440/09, z 13. novembra 2006, sp. zn. SR 5733/06 .

Následne súd prvého stupňa v označených konaniach vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a konania zastavil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45

ods. 1, 2 o rozhodcovskom konaní, aţ 4, , ,

a , /, -3 a bod 1 písm. q/ smernice

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd

prvého stupňa opätovne preskúmal exekučné tituly, ţiadosti o udelenie poverenia, návrhy

na vykonanie exekúcie, predloţené Zmluvy o úvere a zohľadnil tieţ rozhodovaciu činnosť

nadriadených súdov v exekučných veciach, kde povinným je spotrebiteľ a dospel k záveru, ţe

exekúcia je neprípustná a treba ju zastaviť. Vychádzal zo zistenia, ţe oprávnená a povinní

uzavreli Zmluvy o úvere, ktoré majú charakter zmluvy spotrebiteľskej. Ich súčasťou sú aj

Všeobecné podmienky, v ktorých sa nachádza rozhodcovská doloţka, na podklade ktorej

v danom prípade rozhodol rozhodcovský súd. Táto ustanovila, ţe všetky spory, ktoré vzniknú

medzi zmluvnými stranami budú riešené alternatívne pred rozhodcovským súdom alebo

pred všeobecným súdom v zmysle v závislosti od toho, kde ţalujúca strana podá návrh.

Vychádzajúc však z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, ţe subjektom, ktorý bude

mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom bude

takmer vţdy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti

s mierou povinností dlţníka, zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom

vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie ţaloby zo strany dlţníka. Veriteľ teda sledoval

riešenie sporov na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla za účelom minimalizácie jeho

nákladov a reálneho sťaţenia uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou doloţkou

napriek jej formálnemu zneniu reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými

stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom na značnú

vzdialenosť miesta konania ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery nemal moţnosť

relevantne sa proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. sa zúčastniť konania

pred rozhodcovským súdom alebo v občianskom súdnom konaní. K narušeniu rovnováhy

dochádza uţ aj samotnou skutočnosťou, ţe spotrebiteľovi nie je zo zákona daná moţnosť

v prípade podania ţaloby voči nemu na rozhodcovskom súde, domáhať sa moţnosti

uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska. Takáto rozhodcovská doloţka nebola

individuálne dojednaná, čo vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia

úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Ak chcel dlţník zmluvu o úvere uzavrieť,

musel ju akceptovať. Predmetnú rozhodcovskú doloţku povaţovali súdy za neprijateľnú

(nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve, zakladajúcu značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktorá nebola individuálne

so spotrebiteľom dojednaná. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doloţky, nemôţe

byť (na jej podklade vydaný rozhodcovský rozsudok) spôsobilým exekučným titulom.

Na základe toho prvostupňový súd exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku vyhlásil za neprípustné a zároveň ich zastavil.

Na odvolania oprávnenej odvolací súd v záhlaví označenými uzneseniami potvrdil ako

vecne správne napadnuté prvostupňové uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú

a zastavení exekúcie, návrhy na prerušenie exekučného konania (ktorý oprávnená podala

v priebehu odvolacieho konania) zamietol . Stotoţnil sa s postupom prvostupňového súdu

a poukázal na správnosť dôvodov jeho rozhodnutí. Uviedol, ţe súd prvého stupňa správne

posúdil rozhodcovskú doloţku koncipovanú v takom znení ako vyplýva zo všeobecných

podmienok poskytovania úveru ako neprijateľnú, a tým absolútne neplatnú zmluvnú

podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu

medzi právami a povinnosťami zmluvných strán výrazne v neprospech spotrebiteľa a nebola

so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu

bola zaloţená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, rozhodcovský rozsudok bol

vydaný v rozpore so zákonom a nemôţe byť spôsobilým exekučným titulom, na základe

ktorého by oprávnenej voči povinným vznikol nárok, ktorého vymoţenia by sa mohla v rámci

exekúcie domáhať.

Proti týmto uzneseniam odvolacieho súdu v zamietajúcej časti výroku podala

oprávnená odvolania, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom

konať ( ). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ),

spočíva na zlej interpretácii a je nepreskúmateľné. Ţiadala

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.

Proti uzneseniam odvolacieho súdu podala oprávnená tieţ dovolania. Navrhla, aby

dovolací súd napadnuté uznesenia odvolacieho súdu a uznesenia súdu prvého stupňa zrušil

a veci vrátil súdom prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktieţ navrhla, aby dovolací súd

konania prerušil podľa a Súdnemu dvoru Európskej únie

na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţil prejudiciálne otázky, ktoré

bliţšie v dovolaniach špecifikovala. Dôvodila tým, ţe v konaniach došlo k vadám uvedeným

v ustanovení keď súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci (

), keď o tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo ( ), nepodal sa

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( ) a keď jej

súdy svojím postupom odňali moţnosť konať pred súdom ( ). Ďalej

uviedla, ţe konania sú postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutia

vo veci ( ), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe

nevykonal náleţite dokazovanie a tieţ aj to, ţe rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho

právneho posúdenia veci ( ). Svoju argumentáciu podrobne

a rozsiahlo v dovolaniach rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, ţe odvolací

súd zaloţil svoje rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako

neprijateľnej podmienkym v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou

a povinnými. Podľa dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia

smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim

spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami svojej

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR. Podľa názoru dovolateľky závery odvolacieho súdu, ţe rozhodcovská doloţka

spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa,

ţe ţaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len

veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len

s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto

vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemoţno spravodlivo

poţadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú

nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach.

Uviedla, ţe podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,

pretoţe je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa

dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je

nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ

z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôţe ukladať povinnosti jednotlivcovi,

takţe sa na ňu ako takú nemoţno proti nemu odvolávať. Súd prvého stupňa, ani odvolací súd

sa podľa oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili,

prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky

nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní

za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ods. 1 písm. q/ jej prílohy

v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku a uviedla, ţe

ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového

predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať

do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou. Ďalej podľa dovolateľky sa súdy nijako nevysporiadali s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnili prečo povaţujú rozhodcovskú

doloţku za neprijateľnú podmienku v Zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, ţe v danom

prípade je nutné poţiadať spolu s inými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná

podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Ďalej uviedla, ţe súdy svojím

postupom odňali oprávnenej ako účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom, keď

v súdnych konaniach nerozhodli o návrhoch oprávnenej na prerušenie konania v zmysle § 109

ods. 1 písm. c/ a Zmluvy o fungovaní EÚ a neumoţnili jej tak uplatňovať

právne argumenty na podporu svojej pozície.

Povinní, ani súdni exekútori sa k dovolaniam oprávnenej nevyjadrili.

Podľa v záujme hospodárnosti konania môţe súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

S prihliadnutím na totoţnosť predmetu konania, totoţnosť v osobe dovolateľky

a skutkovú i právnu súvislosť obsahu dovolaní vo veciach vedených tunajším súdom

pod , ; , ; ,

; , ; , ,

rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“),

aplikujúc ustanovenie v spojení s tak, ţe predmetné veci

spojil do jedného spoločného konania ako je to uvedené v prvom výroku tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej skúmal, čí sú splnené procesné predpoklady, za splnenia

ktorých môţe konať o odvolaniach oprávnenej.

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).

Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci

vyplývajúca zo zákona.

V prejednávanej veci z hľadiska formálneho (najmä označenia opravného

prostriedku), ani obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných ustanovení, ako

aj argumentácie, tvrdení, námietok, zvolených formulácií a vymedzenia toho, čo účastník

ţiada) nemoţno mať pochybnosti o tom, ţe procesný úkon oprávnenej, ktorým napadla

uznesenia odvolacieho súdu je odvolaním v zmysle a nasl.

Podľa veta prvá účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky ( ).

Podľa krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky

je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9

ods. 2 ).

Rozhodnutia krajského súdu, ktorými bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie

konania, vydané po začatí odvolacieho konania, nie sú rozhodnutím krajského súdu ako súdu

prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaných odvolaní oprávnenej preto

nie je daná.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konania o odvolaniach oprávnenej proti uzneseniu

odvolacieho súdu zastavil bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutých

rozhodnutí.

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhov oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa

v spojení s ustanovením

V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny.

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho

dvora. Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy

komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Podľa názoru najvyššieho

súdu nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolania podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či

dovolania smerujú proti rozhodnutiam, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smerujú dovolania proti uzneseniam. Uznesenia odvolacieho

súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v a Podľa

veta prvá je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,

ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( )

na zaujatie stanoviska. Podľa je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolaniami oprávnenej sú napadnuté uznesenia odvolacieho súdu, ktoré nevykazujú

znaky rozhodnutí uvedených v a , proti ktorým je dovolanie prípustné.

Prípustnosť jej dovolaní preto z nemoţno vyvodiť.

Dovolania by vzhľadom na uvedený záver boli procesne prípustné, len ak by

v konaniach došlo k niektorej z procesných vád uvedených v , ku ktorým je

dovolací súd povinný prihliadnuť ( veta druhá ). Vzhľadom na túto zákonnú

povinnosť neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239

, ale zaoberal sa i otázkou, či konania nie sú postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho

súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolania teda v zmysle týchto ustanovení nie sú

prípustné.

Nedostatok právomoci súdu ( a ) ako neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania vţdy vedie k zastaveniu konania, resp. aj k postúpeniu veci inému

orgánu. Ide súčasne aj o vadu konania podľa , ktorú však dovolateľka

v predmetnej veci nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať

a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa

nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45

ods. 1 a 2 o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu

vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej

právomoci ako exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka

namietala nesprávnu aplikáciu a výklad o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom

konaní, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd

dospel k záveru, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté

rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva

jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného

poriadku. Za týchto okolností námietka dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/

nie je dôvodná, lebo súdy rozhodovali vo veciach, ktoré patria do ich právomoci.

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten

istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého

premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok

alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých

bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe predmetným exekučným konaniam

nepredchádzali ţiadne iné exekučné konania s tým istým predmetom konania, ktoré by sa

týkali tých istých účastníkov a ktoré by s konečnou platnosťou boli skončené inak ako

vymoţením (uspokojením) vymáhanej pohľadávky. Vzhľadom na uvedené dovolateľka

neopodstatnene namieta, ţe konania pred exekučnými súdmi boli postihnuté vadou podľa

Konania neboli zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetných veciach nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania (ako ďalšej

podmienky konania, nedostatok ktorej vedie k zastaveniu konania). Exekučné súdy totiţ

začali konať na základe ţiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, o ktorých boli povinné rozhodnúť do 15 dní od ich doručenia (§ 44 Exekučného

poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska ( )

zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle

ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe

na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho

posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súdy porušili princíp legality, dispozičnú zásadu

začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola

porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva

na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, ţe nebola oboznámená

s obsahom argumentov a nemala moţnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty

a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutia exekučného súdu, pritom dané rozhodnutia

výrazným spôsobom ovplyvnili jej právne postavenie.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len

v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a

právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo (podľa jej názoru) dôjsť tým, ţe súdy prvého stupňa exekučné

konania zastavili, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Dovolací sú dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolacie súdy i exekučné súdy

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie).

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ust. § 45 ods. 1 a 2

Zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, ţe vyššie uvedené

závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (uznesenie z 10. októbra 2012,

sp. zn. ).

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

z 18. septembra 2012, sp. zn. .

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe

spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinných. V podrobnostiach sa dovolací súd stotoţňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu

exekučného a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Oprávnená v dovolaniach tieţ namietala, ţe súdy vykonali dokazovanie listinnými

dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, ţe v súvislosti

s tým jej znemoţnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne

a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

aţ ) – postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín.

Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný

exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný

titul môţe dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len

na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania,

vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môţe dospieť k tomuto záveru aj

v neskorších štádiách exekučného konania.

Súdy nemali povinnosť nariadiť pojednávanie ani podľa § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku, nakoľko toto ustanovenie, ukladajúce povinnosť nariadiť pojednávanie iba

v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ a k/, bolo účinné novelou

od 8. augusta 2012 do 31. decembra. Ako vyplýva z rozhodnutí

exekučného súdu, tento exekúciu zastavil pred nadobudnutím účinnosti novely.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle z toho, ţe súdy

rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Preskúmaním vecí dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutí skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutí rozhodnutí

prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré tieto rozhodnutia potvrdil. Taktieţ

vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaniach.

Odôvodnenie dovolaniami napadnutých uznesení dalo tak odpoveď na relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutia odvolacieho súdu nemoţno

povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a , a ţe

aj odôvodnenia dovolaniami napadnutých rozhodnutí odvolacieho súdu spĺňajú parametre

zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ). Za porušenie

základného práva zaručeného v nemoţno

povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

V súvislosti s námietkami dovolateľky, ţe konania sú postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu, ţe by

tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutých uznesení, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolania boli

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďţe prípustnosť dovolaní oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovenia

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolania odmietol podľa v spojení s ako

dovolania smerujúce proti rozhodnutiam, proti ktorým je tento opravný prostriedok

neprípustný.

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, ţe sa konania o jej odvolaniach museli

zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinným trovy tohto konania (§ 224 ods. 1

v spojení s ). V dovolacom konaní úspešným povinným vzniklo

právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b

ods. 5 v spojení s a ). Najvyšší súd Slovenskej

republiky im však ţiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe

nepodali návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. marca 2014

JUDr. Ladislav G ó r á s z , v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková