Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 586/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske

združenie, Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20,

Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na priaznivé životné prostredie

zaručeného , základného práva na súdnu ochranu

zaručeného , základného práva na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného Slovenskej

republiky, práva na prístup k správnemu a súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie

úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom

v oblasti životného prostredia, zaručeného čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám,

účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach

životného prostredia a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 18. júna 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

postupom v tomto konaní (), ako i uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 11. júna 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho postupom

v tomto konaní () a takto

rozhodol:

Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie, vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie, o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1. októbra

2015 doručené sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie (ďalej

aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na priaznivé životné

prostredie zaručeného (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu zaručeného , základného práva na

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2

, práva na prístup k správnemu a súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie

úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom

v oblasti životného prostredia, zaručeného čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám,

účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach

životného prostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“

alebo „odvolací súd“) z 18. júna 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

postupom v tomto konaní (), ako i uznesením najvyššieho súdu z 11. júna

2015 v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho postupom v tomto konaní

() (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľ procesnými podaniami oznámil

svoj vstup do konaní vedených na Ministerstve životného prostredia Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo“). Konania na ministerstve boli vedené na základe žiadostí

2

oprávnených subjektov o povolenie výnimiek zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a)

a f) o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov

(ďalej len „ZOPK“).

Rozhodnutím č. 6039/2012-2.2 zo 17. júla 2012 () a č. 3440/2012-

2.2 zo 4. apríla 2012 () ministerstvo rozhodlo o žiadostiach o povolenie

výnimiek tak, že:

• povolilo výnimku zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a) s f) ZOPK

a povolilo žiadateľovi usmrtiť odstreliť jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom

revíri Ondrášová odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia do 30. novembra 2012

v najskoršom možnom termíne v intraviláne obce Polerieka, ako aj najviac do vzdialenosti

200 metrov od zastavaného územia () a

• povolilo výnimku zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a) a f) ZOPK,

a teda povolilo žiadateľovi usmrtiť odstreliť jedného jedinca medveďa hnedého

v poľovnom revíri Veličná od 1. júna 2012 do 30. novembra 2012 posliedkou a postriežkou

na lokalite Mlaď, k. ú. Veličná a Pod Úplzeň, k. ú. Veličná, alebo do 15. decembra 2012 len

postriežkou na uvedených lokalitách ().

Proti týmto rozhodnutiam podal sťažovateľ 26. apríla 2012 a 7. augusta 2012

rozklady, o ktorých minister rozhodol rozhodnutiami č. 6010/2012-1.10 (31/2012-rozkl.)

z 10. júla 2012 () a č. 7384/2012-1.10 (95/2012-rozkl.) z 28. septembra

2012 () tak, že rozklad zamietol a napadnuté rozhodnutia potvrdil.

3. Obe už zmienené druhostupňové rozhodnutia (bod 2) napadol sťažovateľ žalobami

podľa druhej hlavy piatej časti v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktoré doručil Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“), ktorý následne:

• v konaní vedenom pod sp. zn. rozsudkom z 12. novembra 2013

žalobu sťažovateľa zamietol, pričom po iniciovaní odvolacieho konania zo strany

sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 18. júna 2015 zmenil rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 12. novembra 2013 tak, že konanie zastavil

a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal (), a

• v konaní vedenom pod sp. zn. uznesením zo 14. januára 2014

konanie zastavil, pričom po podaní odvolania zo strany sťažovateľa najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 11. júna 2015 uznesenie krajského súdu sp. zn.

zo 14. januára 2014 potvrdil a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal

().

4. Ako vyplýva z pripojeného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. júna 2015 (), tento sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením

uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 14. januára 2014 a nezistil dôvod na to,

aby sa odchýlil od jeho právnych záverov vo veci samej. Bol toho názoru, že právne normy

aplikované na vec krajským súdom vytvárali dostatočné právne východiská pre vyslovenie

výroku uznesenia krajského súdu.

Najvyšší súd s poukazom na § 89 ods. 3 písm. b) ZOPK dodal, že «... neplatnosť

povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha - medveďa hnedého

spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol

predmet konania, keďže výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje.

Povinnosťou správneho orgánu v zmysle citovanej právnej úpravy § 82 ods. 9 písm. a)

zákona o ochrane prírody a krajiny, je zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek

štádiu správneho konania. Citovanou právnou úpravou zákonodarca zveruje do právomoci

orgánu ochrany prírody povinnosť zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol, keď

ustanovuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na

ktoré bolo vydané, v dôsledku ktorej úpravy je zrejmé, že „odpadnutím dôvodu na konanie“

treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti

rozhodnutia“ v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané. V súlade s právnou úpravou

ustanovenou v § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane krajiny ústredný orgán štátnej správy,

ktorý koná o rozklade, preto musí konanie o udelenie výnimky zastaviť, keďže uplynutím

doby rozhodnutie o výnimke na povolenie k odstrelu chráneného živočícha - medveďa

hnedého, stratilo platnosť, čím dôvod na konanie odpadol.

V danej veci bol napadnutými rozhodnutiami povolený odstrel medveďa hnedého...

pričom čas, do ktorého bola povolená realizácia výnimky na odstrel medveďa hnedého

4

v uvedenom poľovnom revíri, uplynul už v čase rozhodovania krajského súdu (14. januára

2014).

Neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha –

medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená, má za

následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už

zanikla a neexistuje. ...

Súd prvého stupňa vzhľadom k uvedenému rozhodol na základe správneho právneho

posúdenia veci, keď konanie o žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí oboch

stupňov, ktoré zo zákona stratili platnosť, zastavil.».

5. V prípade zmeňujúceho a súčasne zastavujúceho rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 18. júna 2015 () odvolací súd odkázal na stanovisko

správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, z ktorého vyvodil,

že „neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha - medveďa

hnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok,

že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutí už zanikla

a neexistuje. Správny orgán, resp. súd preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie

o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu konania.“. Aplikujúc tento všeobecný názor na

časové súvislosti posudzovaných prípadov, najvyšší súd uviedol, že „... V danej veci bol

napadnutým rozhodnutím povolený odstrel medveďa hnedého... pričom čas, do ktorého bola

povolená realizácia výnimky na odstrel medveďa hnedého v uvedenom poľovnom revíri,

teda uplynul už pred odaním žaloby krajského súdu (4. decembra 2012).

Z uvedeného dôvodu, vyjadreného jednoznačne v uvedenom stanovisku Správneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, odvolací súd rozsudok krajského súdu

zmenil a konanie zastavil.“.

6. Sťažovateľ v podanej sťažnosti ďalej poukazuje na to, že účasťou v správnych

konaniach sa snaží prispieť k tomu, aby v rozhodnutiach správnych orgánov vo veciach

životného prostredia bol napĺňaný zmysel a obsah právnych predpisov vydaných na ochranu

prírody a krajiny a aby správne orgány rozhodovali v súlade so záujmami prírody

vyjadrenými v týchto právnych predpisoch. V súvislosti s jeho postavením ako účastníka

konania v označených správnych konaniach poukázal na rozsudok Súdneho dvora

Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) C-240/09 z 8. 3. 2011.

7. Následne, citujúc stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.

Snj 72/2013 z 24. júna 2014, sťažovateľ namieta, že napadnuté rozhodnutia najvyššieho

súdu boli vydané v konaniach, „na ktoré nedopadá ani uvedené stanovisko“. Ďalej

sťažovateľ naznačuje, že zastavenie konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku prichádza do úvahy len v prípade splnenia podmienok ustanovených

v a , pričom akcentuje aj (pri preskúmavaní

zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania

napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie

napadnutého rozhodnutia.). Zo vzájomných súvislostí uvedených ustanovení potom

uzatvára, že „pokiaľ najvyšší súd zastavil konanie bez toho, aby na to existoval zákonom

v predvídaný dôvod, odňal tým sťažovateľovi možnosť konať pred súdom“.

Zároveň na podporu svojich tvrdení poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. septembra 2013 a sp. zn. z 13. mája 2014.

8. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu je „ukrátený

na svojich právach, keďže mu najvyšší súd odoprel právo, ktoré mu vyplýva z čl. 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru a urobil ho abstraktným a imaginárnym bez možnosti reálne sa

domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia správneho orgánu...

Postup najvyššieho súdu v skutočnosti znamená, že nie len v tomto konaní,

ale aj v mnohých ďalších konaniach o žalobách sťažovateľa, by tento bol zbavený možnosti

reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody.

Sťažovateľovi bolo najprv krajským súdom nevyhovené v jeho žiadosti o odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia... a neskôr najvyšším súdom odopreté

preskúmanie jeho odvolania voči zamietavému rozsudku prvostupňového súdu, práve pre

uplynutie doby platnosti výnimky.

Sťažovateľ vidí v argumentácii najvyššieho súdu zásadný problém spočívajúci v tom,

že akceptovaním tohto názoru... by účasť sťažovateľa v konaniach podľa zákona o ochrane

prírody a krajiny stala úplne neúčinnou a nie viac než formálnou. Za týchto okolností by

nebolo nielen možné uvažovať o akomkoľvek zmysle účasti sťažovateľa v konaniach

6

týkajúcich sa životného prostredia vo všeobecnosti, ale ani o naplnení jeho práv,

ktorých porušenie namieta touto sťažnosťou.“.

9. V petitoch svojich sťažností preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po ich

prijatí na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

«Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky

zakotvené v článku 46 ods. 1 SR,

- na priaznivé životné prostredie podľa SR,

- domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy

ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v Slovenskej

republiky,

- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci,

ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9

ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom

procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd,

bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

18.6.2015 (resp. „uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 11.6.2015“) a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 18.6.2015 (resp. „uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 11.6.2015“) a vracia vec Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.»

10. Sťažovateľ súčasne podal návrh na prerušenie konaní, a to s poukazom na

skutočnosť, že najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 14. apríla 2015 prerušil

konanie vo veci obdobnej konaniam vedeným na tamojšom súde pod sp. zn.

a sp. zn. a predložil SD EÚ prejudiciálnu otázku (čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie) týkajúcu sa možnosti meritórne nepreskúmať na základe

žaloby Lesoochranárskeho zoskupenia VLK rozhodnutie orgánov ochrany prírody na

základe uplynutia času.

Sťažovateľ považuje za nesporné, že „... v prejudiciálnom konaní C-243/15 pred

Súdnym dvorom Európskej únie sa rieši otázka, týkajúca sa výkladu zmlúv a aktov orgánov

Európskej únie ktorá úzko súvisí s podstatou podávanej sťažnosti. Uvedená otázka spočíva

v tom, či je možné odoprieť mimovládnej organizácii, zaoberajúcej sa otázkami životného

prostredia, právo na prieskum rozhodnutia, ktoré napadla na súde s poukázaním na to, že

čas, počas ktorého sa mala vykonať činnosť, na ktorú napadnuté rozhodnutie orgánu

ochrany prírody udelilo výnimku, či súhlas, v čase súdneho prieskumu už uplynul.“.

II.

11. V zmysle ustanovenia ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

8

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy

skúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky

uvedené v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup

k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutí

právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným

právom v oblasti životného prostredia.

14. Ako vyplýva z petitu oboch sťažností, sťažovateľ sa sťažnosťami domáha

vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a 2 a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru, ako aj

porušenia základného práva na priaznivé životné prostredie podľa

a práva na prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní

a opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej

národným právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 1 Aarhuského dohovoru,

ku ktorému malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu z 18. júna 2015 v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho postupom v tomto konaní, ako i uznesením najvyššieho súdu

z 11. júna 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho postupom v tomto

konaní.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

15. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

16. Z obsahu sťažností a ich príloh tvoriacich súčasť spisov ústavného súdu vedených

pod sp. zn. a sp. zn. vyplýva, že obe sťažnosti spolu

skutkovo súvisia, týkajú sa tých istých účastníkov, sťažovateľ je zastúpený rovnakým

právnym zástupcom a v každej sťažnosti na obdobnom skutkovom základe s totožnou

právnou argumentáciou namieta porušenie totožných práv. Sťažnosti sú po obsahovej

stránke, s výnimkou označenia napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu, prakticky

identické.

17. Prihliadajúc na uvedené, ústavný súd v súlade so zásadou procesnej ekonómie

a v súlade s ustanovením v spojení s

rozhodol, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto

uznesenia.

10

II.B K návrhu na prerušenie konania

18. Prejudiciálna otázka, ktorú najvyšší súd predložil SD EÚ a ktorá je tam vedená

pod C-243/2015, znie: „Je možné právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý

proces, ktoré je zakotvené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, v prípade

tvrdeného porušenia práva na vysokú úroveň ochrany životného prostredia vykonaného

predovšetkým pre podmienky Európskej únie Smernicou Rady

. 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich

živočíchov a rastlín, t. j. najmä napomáha!' hľadaniu stanoviska v spojení s verejnosťou k

projektu, ktorý môže pravdepodobne významne ovplyvniť osobitne chránené územia

sústredené pod európsku ekologickú sústavu s názvom NATURA 2000, a právo; ktorého

uplatnenia sa v zmysle čl. 9 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na

rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v

medziach naznačených prostredníctvom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie spisová

značka C-240/09 zo dňa 08. marca 2011 domáha žalobca ako nezisková organizácia

založená na ochranu životného prostredia na vnútroštátnej úrovni, spravodlivo naplniť aj

takým postupom vnútroštátneho súdu, ktorý zastaví súdny prieskum v spore o preskúmanie

rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní o vydanie súhlasu, ako je

tomu vo veci samej, a odkáže ho na podanie žaloby ako opomenutého účastníka v uvedenom

správnom konaní?“

19. Ako jednoznačne vyplýva z formulácie otázky, týka sa prípadov v zásade

nadväzujúcich na starší rozsudok SD EÚ C-240/09 z 8. 3. 2011, dôsledkom ktorého bol

sťažovateľ ako nezisková organizácia založená na ochranu životného prostredia na základe

jednoduchého prejavu vôle akceptovaný ako účastník konania vo veciach ochrany životného

prostredia.

20. V zmysle dikcie ustanovenia súd konanie preruší, ak

rozhodol, že požiada SD EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej

zmluvy.

Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže

konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

21. Ústavný súd v tunajších konaniach (vedených pod sp. zn.

a sp. zn. ) nedospel záveru, že by vzhľadom na požiadavku sťažovateľa

bolo namieste konania prerušiť. V posudzovaných konaniach správny orgán priznal

sťažovateľovi postavenie účastníka konania automaticky, najvyšší súd s ním ako

s účastníkom správneho konania konal a vo veci rozhodol.

22. Ústavný súd preto dospel k záveru, že rozhodnutie SD EÚ o prejudiciálnej otázke

(predloženej najvyšším súdom 14. apríla 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. )

vedené na SD EÚ pod C-243/2015 nemôže mať vplyv na posúdenie, či rozhodnutiami

najvyššieho súdu sp. zn. z 18. júna 2015 a sp. zn. z 11. júna

2015 najvyšší súd porušil označené základné práva sťažovateľa.

Keďže nenastala situácia, v ktorej by ústavný súd bol povinný konanie prerušiť, ani

nezistil konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie,

ústavný súd návrhom sťažovateľa na prerušenie konaní vedených na ústavnom súde

pôvodne pod sp. zn. a sp. zn. nevyhovel.

II.C K dôvodom odmietnutia sťažností

23. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

12

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

24. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že tak rozhodnutia krajského súdu

(rozsudok sp. zn. z 12. novembra 2013 a uznesenie sp. zn.

zo 14. januára 2014), ako i napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu nemali schopnosť

porušiť právo sťažovateľa účinne sa zúčastniť sa konania vedeného ministerstvom vo veci

povolenia výnimky z ochrany medveďa hnedého.

Pozornosti ústavného súdu taktiež neuniklo, že sťažovateľ toto svoje právo háji,

avšak nikde vo svojich sťažnostiach neuvádza, akým spôsobom by ho chcel realizovať.

V teoretickom prípade, že by súdy v správnom súdnictve sťažovateľovi vyhoveli, ním

napadnuté správne rozhodnutia zrušili a veci vrátili ministerstvu na ďalšie konania, toto by

nemalo inú možnosť, len svoje konanie zastaviť, pretože jeho predmet konania výnimka 

zanikla uplynutím času, na ktorý bola povolená (30. novembra 2012), a nejde o konania,

ktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti.

Osobitne je možnosť účinne realizovať práva podľa Aarhuského dohovoru sťažená

v prípade, keď na základe platne udelenej výnimky došlo k odstrelu chráneného živočícha

(medveďa hnedého).

25. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na stanovisko najvyššieho súdu

č. Snj 72/2013, v ktorom najvyšší súd spätne oprel svoj právny názor aj o nález ústavného

súdu sp. zn. z 1. júla 2008, keď okrem iného konštatoval, že

„... v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“, a uviedol, že

„... nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných

právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu

a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy

o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu

prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť

k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle totiž neznamená výlučnú

a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných

zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť

štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“. Z tohto právneho názoru

ústavného súdu potom najvyšší súd v stanovisku správneho kolégia vyvodil, že „ak žalobca

nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť

rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého

stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny“.

26. Podľa § 82 ods. 9 písm. a) ZOPK orgán ochrany prírody konanie podľa tohto

zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.

Podľa § 89 ods. 3 písm. b) ZOPK rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca

platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.

27. V relácii k citovaným ustanoveniam regulujúcim procesné aspekty rozhodovania

v konaniach podľa ZOPK najvyšší súd v napadnutom uznesení sp. zn.

z 11. júna 2015 zdôraznil, že „... zo skutkových okolností danej veci je zrejmé, že

rozhodnutia žalovaného oboch stupňov zo zákona stratili platnosť, a teda v danom prípade

nejde o rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických

alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo

povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté ( )

a súčasne napadnutými rozhodnutiami žalovaného žalobca nemôže byť ukrátený na svojich

právach ( )“. V napadnutom rozsudku sp. zn. z 18. júna

2015 zase najvyšší súd poukázal na uplatnenie ustanovenia pri

rozhodovaní v správnom súdnictve.

28. Ústavný súd hodnotí poukaz najvyššieho súdu na a

v okolnostiach sťažovateľových prípadov ako veľmi výstižný. Správne súdnictvo je

primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej

14

najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť

verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme

právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek

zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu

dotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnom

súdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej

správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej

sféry navrhovateľa.

Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale

účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je

verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

29. V posudzovaných prípadoch s ohľadom na právny stav daný citovanými

ustanoveniami ZOPK v spojení s relevantnými skutkovými okolnosťami (pred podaním

žaloby, respektíve pred rozhodnutím krajského súdu o sťažovateľovej žalobe už uplynuli

obdobia, na ktoré boli preskúmavanými administratívnymi rozhodnutiami priznané

sťažovateľom kritizované oprávnenia) je zreteľné, že prípadné meritórne prerokovanie

sťažovateľových žalôb nemohlo za žiadnych okolností viesť k poskytnutiu účinnej ochrany

jeho subjektívnym právam.

30. Ústavný súd považuje za vhodné dať do pozornosti sťažovateľa i právny názor

vyslovený v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. decembra 2002,

v zmysle ktorého „... rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces

a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre

účastníka. Ustanovenie jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je

zabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po

hmotnoprávnej stránke nezvratné, t.j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu

pre vady správneho konania. Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať

základné zásady správneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti

správneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako

v danom prípade, vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie

napadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania.“.

31. Vo vzťahu k sťažovateľovým námietkam (založeným na poukaze na iné

rozhodnutia najvyššieho súdu v obdobných sťažovateľových veciach) ústavný súd odkazuje

na už spomínané zjednocovacie stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.

Snj 72/2013 z 24. júna 2014, ktorým bola využitá zjednocovacia právomoc priznaná

kolégiám najvyššieho súdu podľa o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdoch“).

Zákonnou podmienkou využitia uvedenej právomoci kolégia najvyššieho súdu je

zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov

toho istého kolégia. Cez túto podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu

prirodzene napĺňa stabilne judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej

k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.

), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ).

32. Aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci

Beian v. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,

prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému

(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch

práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom tematickom okruhu, ktorý viedol

sťažovateľa k iniciácii viacerých konaní v správnom súdnictve, najvyšší súd učinil zadosť

požiadavkám vyplývajúcim zo zákona o súdoch, z princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1

) i z judikatúry ESĽP. Prijatie zjednocovacieho stanoviska z 24. júna 2014 má právny

16

význam aj v tom, že od tohto momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátov

správneho kolégia najvyššieho súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanovisko

rešpektovali a z neho pri posudzovaní tzv. správnych žalôb v identických alebo obdobných

prípadov vychádzali, hoci aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatia

predmetného stanoviska. K takým rozhodnutiam patria aj tie, ktoré sťažovateľ vo svojich

sťažnostiach argumentačne použil (rozhodnutie z 24. septembra 2013 vo veci sp. zn.

a rozhodnutie z 13. mája 2014 vo veci sp. zn. ).

33. Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

34. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , , a , ).

35. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (obdobne napr. , ).

Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa

a podľa dohovoru nemôžu byť porušené iba tou

skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania. Teda z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov (m. m. ) a taktiež nie je možné vnímať

postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviská

najvyššieho súdu (m. m. , , , ), ako

aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. , ,

).

36. Ústavno-súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade

sťažovateľa by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie

všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu ( ).

K porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na

spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen

tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo

na všeobecnom súde (napr. ), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne,

bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. ), alebo vtedy, ak by sa

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ). Ústavný súd

nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnuté

rozhodnutia najvyššieho súdu robila ústavne neakceptovateľné, a teda vyžadujúce ústavno-

súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp.

spravodlivé súdne konanie. Pretože napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu nevykazujú

18

znaky svojvôle a sú dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia najvyššieho súdu nahrádzať (podobne aj , )

a nevidí dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

37. Ústavný súd s ohľadom na už uvedené konštatuje, že rozhodnutiami najvyššieho

súdu sp. zn. z 18. júna 2015 a sp. zn. z 11. júna 2015 nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 alebo práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, ako ani

jeho základného práva na ochranu životného prostredia podľa a práva

podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

38. Na tomto mieste však ústavný súd musí opätovne podčiarknuť jeho postavenie

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti oddeleného od sústavy všeobecného

súdnictva ( ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

Podstata základného práva na súdnu ochranu i základného práva zaručeného čl. 46

ods. 2 v sťažovateľových prípadoch vyžadovala, aby súdy v správnom súdnictve

zabezpečili nápravu eventuálneho nezákonného ukrátenia sťažovateľa na jeho právach či

právom chránených záujmoch. Ako však už bolo viackrát zdôraznené, relevantné okolnosti

neumožňovali súdom takto vymedzený účel naplniť, pretože v čase ich rozhodovania už

prípadné zásahy do sťažovateľových práv nepôsobili. Uplynula totiž doba, počas ktorej bolo

možné využiť administratívnymi rozhodnutiami zakotvené práva, priznanie a následný

výkon, ktorý sa sťažovateľ svojimi správnymi žalobami snažil odvrátiť. Berúc do úvahy

zistené skutkové okolnosti prerokúvaných káuz, nejde o problém ústavnej relevancie.

Namietané rozhodnutia najvyššieho súdu teda nevykazujú znaky svojvôle a sú dostatočne

odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia

nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právnych názorov najvyššieho súdu.

39. Ústavný súd tak vyhodnotil sťažovateľove námietky, na ktorých založil názor

o porušení svojich základných práv zaručených a 2 , ako nedôvodné,

a preto sťažnostné námietky v tejto časti považuje za zjavne neopodstatnené.

40. Obdobný záver platí aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie podľa dohovoru, keďže formuláciou uvedenou v

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru

(). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (). Ústavný súd neopomína z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok

zo 16. 6. 1971 vo veci Ringeisen c. Rakúsko, séria A, č. 13) limitovaný priestor pre

uplatňovanie práva na spravodlivé súdne konanie v správnom súdnictve (pojem „občianske

práva a záväzky“ a „trestné obvinenie“), no nepovažoval za potrebné sa touto otázkou

bližšie zaoberať, keďže bez ohľadu na odpoveď by k záveru o porušení práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami

najvyššieho súdu nemohol dospieť.

41. Rovnaký záver ako vo vzťahu k a 2 a dohovoru je

potrebné prijať aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľa zaručeného čl. 9

ods. 3 Aarhuského dohovoru. Jeho zakotvenie v medzinárodno-právnom dokumente totiž

odkazuje na splnenie podmienok vyplývajúcich z vnútroštátneho práva. Tie sú

v podmienkach Slovenskej republiky v správnom súdnictve dané práve už spomínaným

primárnym účelovým zameraním na ochranu subjektívnych práv žalobcu. Preto ak súd

v správnom súdnictve nemohol pre nedostatok vplyvu preskúmavaných rozhodnutí orgánov

verejnej správy na subjektívnu pozíciu sťažovateľa preskúmať ich zákonnosť, potom

rešpektoval vnútroštátne podmienky uplatnenia práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru, a tak nemohlo za žiadnych okolností dôjsť k jeho porušeniu.

20

42. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na priaznivé životné

prostredie podľa , ústavný súd predznamenáva, že nejde o základné

právo hmotnej povahy, ktorého sa možno domáhať len medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ( ).

43. Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných

práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom

prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym

orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s .

Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

). Keďže ústavný súd sťažnosti v častiach pre namietané porušenie základného

práva podľa uzneseniami najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalších častí sťažností, ktorými sťažovateľ namietal

porušenie základného práva podľa , je nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru

a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia. Aj v týchto častiach

sú preto sťažnosti sťažovateľa zjavne neopodstatnené.

44. Keďže boli sťažnosti ako celok odmietnuté z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti ( ), ústavný súd sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

45. Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že sťažovateľ sa na neho opakovane obracia so skutkovo a právne takmer

identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k nim

jednoznačné právne závery (pozri m. m. , ).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľovi musí byť právny názor ústavného súdu na

ním namietané skutočnosti dostatočne známy. Vzhľadom na to vyvstáva otázka, aký

význam a efektivitu má pre neho opakované podávanie sťažností ústavnému súdu

v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je

nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán

vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí

z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

46. S poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásadu efektivity

a procesnej hospodárnosti konania, ústavný súd dáva sťažovateľovi do pozornosti, že pokiaľ

bude aj naďalej podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal

právne závery vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorými tieto typovo identické

sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd môže využiť možnosť

vyplývajúcu mu z ustanovenia poslednej vety , v zmysle

ktorej nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015

22