Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 42/2016
PDF · 159.52 KB
No categories available
I. ÚS 42/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Blyšťanom, Advokátska
kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, vedené pod sp. zn.
Rvp 454/2016 a sp. zn. Rvp 455/2016 vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Revúca v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Er 34/2011 a jeho uznesením z 15. júla 2013 a postupom Okresného súdu Rožňava
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 803/2012 a jeho uznesením zo 14. novembra 2012,
ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.
41 CoE 331/2015 a jeho uznesením z 30. septembra 2015 a postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 123/2013 a jeho uznesením zo 4. júna
2015 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod
sp. zn. Rvp 454/2016 a sp. zn. Rvp 455/2016 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 454/2016.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") boli 15. januára
2016 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 454/2016 a sp. zn.
Rvp 455/2016 vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) postupom Okresného súdu Revúca v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 34/2011
a jeho uznesením z 15. júla 2013 a postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Er 803/2012 a jeho uznesením zo 14. novembra 2012 (spolu ďalej len „okresné
súdy“ a „namietané rozhodnutia okresných súdov“), ako aj postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 41 CoE 331/2015 a jeho uznesením
z 30. septembra 2015 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 CoE 123/2013 a jeho uznesením zo 4. júna 2015 (spolu ďalej len „krajské súdy“
a „namietané rozhodnutia krajských súdov“).
Sťažovateľka v sťažnostiach uviedla, že je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti
poisťovníctva. Sťažovateľka uzavrela s povinnými poistné zmluvy, na základe ktorých mali
povinní platiť dohodnuté poistné. Povinní v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné
za riadne sťažovateľkou poskytnutú a povinnými vyčerpanú službu nezaplatili.
Sťažovateľka sa obrátila na Arbitrážny súd Košice, ktorý rozhodcovskými rozsudkami
zaviazal povinných na zaplatenie dlžnej sumy. Keďže povinní súdom priznanú istinu
a náhradu trov konania v lehote podľa rozhodcovských rozsudkov nezaplatili, sťažovateľka
podala súdnemu exekútorovi návrhy na vykonanie exekúcií na podklade exekučných titulov
– rozhodcovských rozsudkov. Súdny exekútor následne požiadal okresné súdy o vydanie
poverení na vykonanie exekúcie.
Okresné súdy namietanými rozhodnutiami zamietli žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Proti rozhodnutiam okresných súdov podala sťažovateľka odvolania, o ktorých
rozhodli krajské súdy namietanými rozhodnutiami tak, že potvrdili rozhodnutia okresných
súdov.
Sťažovateľka v sťažnostiach ďalej uviedla:
«Odvolací súd rozhodol..., pričom podľa novelizovaného ust. § 237 ods. 2 O.s.p.
Dovolanie podľa ods. 1 nie je prípustné proti rozhodnutiu v exekučnom konaní podľa
osobitného predpisu.
V zmysle uvedenej novely tak oprávnený nemal k dispozícii ďalší účinný prostriedok
nápravy - dovolanie na Najvyšší súd SR, preto vyčerpal všetky prostriedky nápravy, ktoré
mu dáva k dispozícii vnútroštátny poriadok a teda jediným a posledným právnym
prostriedkom nápravy porušenia jeho Ústavou garantovaných práv je táto sťažnosť na
Ústavný súd SR. ...
Prvostupňový súd aj odvolací súd totiž všetky konali vo veci bez toho, aby riadne
umožnili oprávnenému realizáciu jeho Ústavou SR ako aj Dohovorom garantovaných práv.
Žiaden zo súdov nevykonal vo veci pojednávanie a teda ani jeden z dôkazov nebol vykonaný
zákonne a v priamom rozpore so záväznou judikatúrou ESD ani jeden zo súdov v priebehu
konania neinformoval oprávneného o tom, že mieni niektorú podmienku v zmluve
posudzovať ako neprijateľnú a nevyzval ho, aby sa ku tejto skutočnosti riadne vyjadril.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie ESD C-472/I1 „Csipai“, kde
je jasne uvedené, že ako náhle súd konajúci ex offo má podľa jeho názoru dostatok
skutkových a právnych zistení, aby mohol podmienku v zmluve vyhlásiť za neprijateľnú, je
povinný o týchto skutkových a právnych záveroch informovať účastníkov a umožniť im
kontradiktórne konať vo veci. ...
Žiaden zo súdov nekonal v súlade s týmto rozhodnutím ESD, žiaden zo súdov
neinformoval oprávneného o svojich skutkových aj právnych zisteniach o neprijateľnosti
podmienky a neumožnil oprávnenému a ani povinnému - vo veci kontradiktórne konať.
V dôsledku uvedeného postupu zo strany súdov tak došlo jednoznačne k odňatiu
možnosti konať pred súdom a k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces, čo je
mimochodom vždy dovolacím dôvodom v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p. ...
Sťažovateľ namieta odňatie možnosti konať pred súdom a odňatie práva na
spravodlivý proces aj z toho dôvodu, že súdy nevykonali dokazovanie vo veci zákonným
spôsobom a teda nielenže nezistili, ale ani nemohli zákonne zistiť skutkový a právny stav
prípadu.»
Rozhodnutia okresných súdov a krajských súdov a ich odôvodnenie považuje
sťažovateľka za „arbitrárne, svojvoľné a nepreskúmateľné – ústavnoprávne za
neudržateľné“.
Všeobecné súdy vo veciach sťažovateľky pri posudzovaní rozhodcovskej doložky
ako neprijateľnej podmienky postupovali podľa jej názoru aj v rozpore so smernicou Rady
93/13/EHS, ako aj záväznými rozhodnutiami Súdneho dvora Európskej únie (napr. C-
342/13, C-472/11).
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosti na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi
a rozhodnutiami okresných súdov a krajských súdov boli porušené jej základné práva
zaručené v čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručené
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, zrušil označené rozhodnutia
okresných súdov a krajských súdov a veci vrátil okresným súdom na ďalšie konanie
a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania zistil, že sťažnosti
v predloženom znení nespĺňajú všetky náležitosti predpísané zákonom Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), keďže k nim nie sú pripojené splnomocnenia na zastupovanie
sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné podľa ustanovenia § 20 zákona o
ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až §
56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho
odmietnutie.
1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,OSP“). V zmysle
§ 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie
veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 454/2016 a sp. zn. Rvp 455/2016 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť sťažovateľky, ako aj
napadnuté postupy a rozsudky všeobecných súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l
výroku tohto uznesenia.
2. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, a) ktoré základné práva alebo slobody sa
podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je
ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom
súde).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka spolu s návrhmi nedoručila ústavnému súdu
aj splnomocnenia na zastupovanie pred ústavným súdom napriek tomu, že z obsahu jej
podaní vyplýva, že boli koncipované advokátom. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína,
že daný rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podaní
sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút
povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,
z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010,
IV. ÚS 322/2010, IV. ÚS 399/2010, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 267/2010, II. ÚS 309/2010,
III. ÚS 262/2010, III. ÚS 210/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010,
IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky
ako aj skutočnosť, že sťažovateľke sú známe podmienky konania pred ústavným súdom
z množstva jej predchádzajúcich podaní, ktoré boli odmietnuté pre nesplnenie predpísaných
náležitostí (sp. zn. I. ÚS 407/2015, II. ÚS 525/2015, II. ÚS 524/2015, III. ÚS 507/2015),
konštatuje, že sťažnosti vykazujú také nedostatky náležitostí predpísaných ústavou
a zákonom o ústavnom súde, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných
podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ich z uvedeného dôvodu odmietol už pri
ich predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2016