Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 507/2015
PDF · 355.62 KB
No categories available
III. ÚS 507/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátska
kancelária, Boženy Němcovej 22, Košice, vedenú pod sp. zn. Rvp 12069/2015 vo veci
namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, jej
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na kontradiktórnosť v konaní zaručeného
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,
na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 8 C 66/2013 zo 17. septembra 2013 postupom
a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 4/2014 z 9. júla 2014 a postupom
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 421/2014 zo 14. mája
2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 2 ods. 2,
čl. 144 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), jej základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), na kontradiktórnosť v konaní zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy
a čl. 37 ods. 3 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
a uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 8 C 66/2013 zo 17. septembra 2013, postupom
a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 4/2014 z 9. júla 2014 a postupom
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 421/2014 zo 14. mája
2015.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti bez ďalšieho navrhovala, aby ústavný súd jej
sťažnosť predbežne prerokoval a aby o nej „v celom rozsahu ďalej konal podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde“ s tým, že o sťažnosti rozhodne tak, že vysloví porušenie jej
označených práv postupom a označenými rozhodnutiami všeobecných súdov uvedených
v záhlaví tohto rozhodnutia, zruší označené rozhodnutia všeobecných súdov a vec vráti
najvyššiemu súdu a sťažovateľke prizná náhradu trov právneho zastúpenia. K sťažnosti
sťažovateľka priložila označené rozhodnutia všeobecných súdov, ako aj plnú moc udelenú
advokátovi.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych
aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 49
a nasledujúcich zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti už ústavný súd opakovane
uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak náležitosti
týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhom
na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v
petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich
práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v posudzovaných prípadoch obsah sťažnosti
trpí rovnakými nedostatkami, ktoré majú za následok neurčitosť a neúplnosť sťažností ako
takých.
Závažným obsahovým nedostatkom sťažnosti je absencia akékoľvek odôvodnenia
sťažnosti, teda sťažnosť neobsahuje čo i len jedinú konkrétnu a určitú ústavnoprávne
relevantnú námietku, ktorá by mala svedčať v prospech záveru o porušení niektorého
z označených základných práv alebo slobôd podľa ústavy, resp. práv podľa listiny alebo
dohovoru postupom označených všeobecných súdov, ktoré ako porušovateľov sťažovateľka
v petite svojej sťažnosti označila. Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval,
že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20
ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)] vyplýva, že sťažovateľka musí označiť základné práva
a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov
ústavy, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j.
uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.
Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti významné procesné
dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľky, aby čo najpresnejšie opísala skutkový
stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom.
Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne
argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nevyhnutnou podmienkou konania
ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa
čl. 127 ústavy je teda vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľky spočívajúcich
v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jej základných práv alebo slobôd
rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo nečinnosťou
konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej
samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateľky neobsahuje,
pričom samotný subjektívny názor sťažovateľky o porušení jej práv nie je dostatočným
dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne
okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd v súhrne konštatuje, že sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu,
neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, teda nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú
náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok pôsobí
nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení
námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje
(m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta
vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať
advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj
prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoré
na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce
relevantné odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce
s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované
právne zastúpenie sťažovateľky jej sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšími
návrhmi formulovanými sťažovateľkou v petite sťažnosti (zrušenie označených rozhodnutí
všeobecných súdov a návrh na priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015