Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 118/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o.,

Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Blyšťan, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a Listiny základných práv a slobôd, základného

práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, na verejné prerokovanie veci v jej

prítomnosti zaručeného , práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Okresného súdu Prešov sp. zn. z 11. mája 2011 a postupom a uznesením

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 30. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 15. októbra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná

poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a na verejné prerokovanie

veci v jej prítomnosti zaručeného , práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) postupom a uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 11. mája 2011 a postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. júna 2014.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdna exekútorka na jej návrh podala

na okresnom súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie. Exekučným titulom

bol rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, ktorý sťažovateľka identifikovala

v sťažnosti. Okresný súd uznesením z 11. mája 2011 v konaní sp. zn.

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

a na odvolanie sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. -76 z 30. júna

2014 prvostupňové uznesenie okresného súdu potvrdil. Dôvodom zamietavých záverov

oboch všeobecných súdov bolo právne hodnotenie, podľa ktorého „dojednanie

rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou,

spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami najmä § 52

a nasl. , ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS“.

Sťažovateľka kritizuje, že okresný súd rozhodol bez jej účasti, „bez nariadenia

pojednávania, bez toho, aby vôbec preskúmal rozhodcovský spis o rozhodcovskom konaní,

ku ktorému vo svojom rozhodnutí vyslovil skutkové a právne závery, a bez toho, aby dal

sťažovateľovi možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom...“.

Kritika sťažovateľky smeruje aj proti napadnutému uzneseniu krajského súdu,

pretože tento „potvrdil uznesenie okresného súdu, a teda že rozhodcovská doložka je

neprijateľnou podmienkou podľa ust. § 53 ods. 4 písm. r) O. z., avšak opäť bez toho,

aby uviedol skutkové a právne závery, ktoré ho oprávnili ku takejto interpretácii použitej

právnej normy v danom prípade“.

Oba konajúce všeobecné súdy podľa sťažovateľky spôsobili, že „zamietnutím

udelenia poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu údajnej neprijateľnosti rozhodcovskej

doložky ostal uplatnený nárok – pohľadávka na dlžnom poistnom, o ktorú sa majetok

sťažovateľa zmenšil – otvorený, resp. nevymožiteľný“. Preto podľa sťažovateľky

„napadnutý postup krajského ako aj okresného súdu spôsobil odmietnutie spravodlivosti –

tzv. denegatio iustitiae – a porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok

a porušenie práva na poskytnutie účinnej súdnej ochrany jeho hmotnoprávnych nárokov

v procese súdneho konania“.

V jej veci konajúce všeobecné súdy sa podľa názoru sťažovateľky „síce opierali

aj o európsku judikatúru v oblasti spotrebiteľského práva, avšak túto interpretovali

(vykladali) celkom nesprávne a dospeli k nesprávnym záverom... Súdy v napadnutých

rozhodnutiach záver o potrebe poskytnutia ochrany spotrebiteľovi, pokiaľ to prostriedky

vnútroštátneho právneho poriadku v štádiu exekučného konania pripúšťajú, a to spôsobom

nezasahujúcim do základných práv druhého účastníka, nesprávne prekročili svoju

právomoc a porušili základné práva vlastniť majetok a práva na súdnu ochranu druhého

účastníka právneho vzťahu, v tomto prípade oprávneného – sťažovateľa.“.

Sťažovateľka následne na rozsiahlom priestore argumentuje v prospech vlastných

právnych záverov, odkazujúc pritom na judikatúru ústavného súdu, Súdneho dvora

Európskej únie (predtým Európskeho súdneho dvora, ďalej len „Súdny dvor“) aj Ústavného

súdu Českej republiky, na komentárovú literatúru k exekučným predpisom, spotrebiteľským

predpisom i k problematike interpretácie rozhodnutí Súdneho dvora. Osobitne poukazuje

na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. , ktorý je „jediný ústavne

kompatibilný nález ÚS SR vo veci exekučných konaní započatých zo strany oprávneného...“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi

a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu boli porušené jej základné práva zaručené

v , a a listiny a právo zaručené

v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu, aby označené rozhodnutia

okresného súdu a krajského súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal

úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa má každý právo na to, aby sa jeho vec verejne

prerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ( až ,

resp. čl. 36 listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

dohovoru možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti

(m. m. ).

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

v označenom konaní a napadnutým uznesením okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané uznesenie o zamietnutí

žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia, ústavný súd vzhľadom na už uvedené

poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu bolo možné podať odvolanie

ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označené uznesenie okresného

súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, boli

teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo

preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu

podľa .

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

v označenom konaní a napadnutým uznesením krajského súdu

Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkým

neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení pojednávania

pred zamietnutím žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajským súdom, ktorý sa stotožnil

s právnym názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti spornej rozhodcovskej

doložky.

2.1 Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že okresný súd nenariadil pojednávanie

a neumožnil jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd

prvého stupňa nenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovania

povinný urobiť, zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie)

vadou podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), teda odňatím možnosti konať pred súdom.

Ak následne na základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj

postup vadou podľa , ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti

dovolania i samotným dovolacím dôvodom [ ].

Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť

aj v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolací

konkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Preto vzhľadom na princíp

subsidiarity zakotvený v nebolo v právomoci ústavného súdu

preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu z hľadiska konformity

s požiadavkami základných práv vyplývajúcich z . V tejto časti musel

ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.2 Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu

ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,

že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti

nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy

spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,

že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom najmä v tom smere, či závery

všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym

dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,

ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie

ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,

ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z predložených listín vyplýva, že súdna exekútorka v uvedenej veci doručila žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie určitej sumy s príslušenstvom

na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku.

Okresný súd napadnutým uznesením žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka bola už v čase jej

uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle

v znení účinnom v čase uzatvárania

zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo

bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný

v takomto konaní nemôže byť exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu

bez nariadenia pojednávania v súlade s Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je

dôvodné.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že sporná rozhodcovská

doložka nebola individuálne dojednaná. Totiž „zo spisu vyplýva, že rozhodcovská doložka

je zakotvená vo Všeobecných poistných podmienkach, a v ich XV. časti – Rozhodcovské

konanie, pričom v súlade s ustanovením Občianskeho

zákonníka, všeobecné podmienky postenia (poistné podmienky) tvoria súčasť poistnej

zmluvy...

Osobitne vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená,

že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho

nejaký osobitný význam.

Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi – povinnému predložená, je skôr

o nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok, vo vzťahu ku ktorým oprávnený sledoval

ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok,

čo predstavuje nekaloobchodnú praktiku v zmysle

o ochrane spotrebiteľa.

V čase rozhodovania odvolacieho súdu oprávnený nepreukázal osobitné vyjednanie,

resp. že by si povinný vymieňoval rozhodcovské konanie (

).“.

V nadväznosti na citované krajský súd podrobne vyložil zmysel a účel Smernice

Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

v spojení s relevantnou judikatúrou Súdneho dvora.

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemá v žiadnom prípade arbitrárny

charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora (predtým Európskeho

súdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných podmienok

v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupu

je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa

().

Ústavný súd preto na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie

krajského súdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právne

relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajským súdom.

Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je

posudzovanie právnej perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska

formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov a z týchto aspektov ich „vylepšovanie“ (), ale posúdenie ich

ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru,

že v posudzovanej veci sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či iných

pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom

základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní o iných porovnateľných

sťažnostiach (, , a iné).

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim právnym

názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže sama

osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným

(m. m. , ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu

takéto nedostatky nevykazuje, a preto dospel k záveru, že medzi napadnutým rozhodnutím

krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a obsahom sťažovateľkou

označených základných práv podľa a listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí týchto častí sťažností mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

2.3 Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa a

dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle

ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z ,

ako aj z čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práv podľa a dodatkového

protokolu by bolo teda možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného

súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením

(napr. alebo ).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu v napadnutom

konaní a jeho uznesením nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu

podľa a listiny ani práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších

návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016