Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 118/2016
PDF · 238.42 KB
No categories available
III. ÚS 118/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o.,
Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Blyšťan, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného
práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, na verejné prerokovanie veci v jej
prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Okresného súdu Prešov sp. zn. 15 Er 755/2010 z 11. mája 2011 a postupom a uznesením
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 CoE 174/2013 z 30. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 15. októbra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná
poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a na verejné prerokovanie
veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) postupom a uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 15 Er 755/2010 z 11. mája 2011 a postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 CoE 174/2013 z 30. júna 2014.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdna exekútorka na jej návrh podala
na okresnom súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie. Exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, ktorý sťažovateľka identifikovala
v sťažnosti. Okresný súd uznesením z 11. mája 2011 v konaní sp. zn. 15 Er 755/2010
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a na odvolanie sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 6 CoE 174/2013-76 z 30. júna
2014 prvostupňové uznesenie okresného súdu potvrdil. Dôvodom zamietavých záverov
oboch všeobecných súdov bolo právne hodnotenie, podľa ktorého „dojednanie
rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou,
spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami najmä § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS“.
Sťažovateľka kritizuje, že okresný súd rozhodol bez jej účasti, „bez nariadenia
pojednávania, bez toho, aby vôbec preskúmal rozhodcovský spis o rozhodcovskom konaní,
ku ktorému vo svojom rozhodnutí vyslovil skutkové a právne závery, a bez toho, aby dal
sťažovateľovi možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom...“.
Kritika sťažovateľky smeruje aj proti napadnutému uzneseniu krajského súdu,
pretože tento „potvrdil uznesenie okresného súdu, a teda že rozhodcovská doložka je
neprijateľnou podmienkou podľa ust. § 53 ods. 4 písm. r) O. z., avšak opäť bez toho,
aby uviedol skutkové a právne závery, ktoré ho oprávnili ku takejto interpretácii použitej
právnej normy v danom prípade“.
Oba konajúce všeobecné súdy podľa sťažovateľky spôsobili, že „zamietnutím
udelenia poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu údajnej neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky ostal uplatnený nárok – pohľadávka na dlžnom poistnom, o ktorú sa majetok
sťažovateľa zmenšil – otvorený, resp. nevymožiteľný“. Preto podľa sťažovateľky
„napadnutý postup krajského ako aj okresného súdu spôsobil odmietnutie spravodlivosti –
tzv. denegatio iustitiae – a porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok
a porušenie práva na poskytnutie účinnej súdnej ochrany jeho hmotnoprávnych nárokov
v procese súdneho konania“.
V jej veci konajúce všeobecné súdy sa podľa názoru sťažovateľky „síce opierali
aj o európsku judikatúru v oblasti spotrebiteľského práva, avšak túto interpretovali
(vykladali) celkom nesprávne a dospeli k nesprávnym záverom... Súdy v napadnutých
rozhodnutiach záver o potrebe poskytnutia ochrany spotrebiteľovi, pokiaľ to prostriedky
vnútroštátneho právneho poriadku v štádiu exekučného konania pripúšťajú, a to spôsobom
nezasahujúcim do základných práv druhého účastníka, nesprávne prekročili svoju
právomoc a porušili základné práva vlastniť majetok a práva na súdnu ochranu druhého
účastníka právneho vzťahu, v tomto prípade oprávneného – sťažovateľa.“.
Sťažovateľka následne na rozsiahlom priestore argumentuje v prospech vlastných
právnych záverov, odkazujúc pritom na judikatúru ústavného súdu, Súdneho dvora
Európskej únie (predtým Európskeho súdneho dvora, ďalej len „Súdny dvor“) aj Ústavného
súdu Českej republiky, na komentárovú literatúru k exekučným predpisom, spotrebiteľským
predpisom i k problematike interpretácie rozhodnutí Súdneho dvora. Osobitne poukazuje
na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 499/2012, ktorý je „jediný ústavne
kompatibilný nález ÚS SR vo veci exekučných konaní započatých zo strany oprávneného...“.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi
a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu boli porušené jej základné práva zaručené
v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo zaručené
v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu, aby označené rozhodnutia
okresného súdu a krajského súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal
úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo na to, aby sa jeho vec verejne
prerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy,
resp. čl. 36 listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
dohovoru možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti
(m. m. IV. ÚS 195/07).
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu
v označenom konaní a napadnutým uznesením okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané uznesenie o zamietnutí
žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia, ústavný súd vzhľadom na už uvedené
poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu bolo možné podať odvolanie
ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označené uznesenie okresného
súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, boli
teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo
preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu
v označenom konaní a napadnutým uznesením krajského súdu
Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkým
neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení pojednávania
pred zamietnutím žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajským súdom, ktorý sa stotožnil
s právnym názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti spornej rozhodcovskej
doložky.
2.1 Pokiaľ ide o argument sťažovateľky, že okresný súd nenariadil pojednávanie
a neumožnil jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd
prvého stupňa nenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovania
povinný urobiť, zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie)
vadou podľa § 221 ods. 1 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), teda odňatím možnosti konať pred súdom.
Ak následne na základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj
postup vadou podľa § 237 písm. f) OSP, ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti
dovolania i samotným dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP].
Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť
aj v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolací
konkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Preto vzhľadom na princíp
subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v právomoci ústavného súdu
preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu z hľadiska konformity
s požiadavkami základných práv vyplývajúcich z čl. 48 ods. 2 ústavy. V tejto časti musel
ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2.2 Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu
ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96,
II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,
že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti
nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy
spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,
že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery
všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym
dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,
ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie
ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,
ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,
posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Z predložených listín vyplýva, že súdna exekútorka v uvedenej veci doručila žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie určitej sumy s príslušenstvom
na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku.
Okresný súd napadnutým uznesením žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozhodcovská doložka bola už v čase jej
uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle
§ 53 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzatvárania
zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo
bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný
v takomto konaní nemôže byť exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu
bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je
dôvodné.
Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia zdôraznil, že sporná rozhodcovská
doložka nebola individuálne dojednaná. Totiž „zo spisu vyplýva, že rozhodcovská doložka
je zakotvená vo Všeobecných poistných podmienkach, a v ich XV. časti – Rozhodcovské
konanie, pričom v súlade s ustanovením § 788 ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka, všeobecné podmienky postenia (poistné podmienky) tvoria súčasť poistnej
zmluvy...
Osobitne vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená,
že spotrebiteľ si z určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho
nejaký osobitný význam.
Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi – povinnému predložená, je skôr
o nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok, vo vzťahu ku ktorým oprávnený sledoval
ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok,
čo predstavuje nekaloobchodnú praktiku v zmysle § 8 ods. 4 zák. č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa.
V čase rozhodovania odvolacieho súdu oprávnený nepreukázal osobitné vyjednanie,
resp. že by si povinný vymieňoval rozhodcovské konanie (§ 53 ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb.
V nadväznosti na citované krajský súd podrobne vyložil zmysel a účel Smernice
Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
v spojení s relevantnou judikatúrou Súdneho dvora.
Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemá v žiadnom prípade arbitrárny
charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora (predtým Európskeho
súdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupu
je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa
Ústavný súd preto na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie
krajského súdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právne
relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajským súdom.
Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je
posudzovanie právnej perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska
formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov a z týchto aspektov ich „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie ich
ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru,
že v posudzovanej veci sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či iných
pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom
základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.
Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní o iných porovnateľných
sťažnostiach (III. ÚS 264/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012 a iné).
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim právnym
názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže sama
osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným
(m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by
mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu
takéto nedostatky nevykazuje, a preto dospel k záveru, že medzi napadnutým rozhodnutím
krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a obsahom sťažovateľkou
označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí týchto častí sťažností mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
2.3 Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle
ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,
ako aj z čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu by bolo teda možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného
súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením
(napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu v napadnutom
konaní a jeho uznesením nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších
návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016