Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 124/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

a , zastúpení Mgr. Ing. Evou Solčanovou,

advokátska kancelária, Sládkovičova 1, Nitra, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1

, základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Nitre sp. zn. z 9. apríla 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 6. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára

2016 doručená sťažnosť ,

a (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného

porušenia (ďalej len „“), základného práva

vlastniť majetok podľa , na súdnu ochranu podľa a 2 ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 9. apríla 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 6. októbra 2015 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom postavení

žalobcov účastníkmi súdneho konania pred krajským súdom sp. zn.

o preskúmanie zákonnosti a zrušenie rozhodnutia Správy katastra (ďalej len

„prvostupňový správny orgán“) sp. zn. C 11/2005 z 20. septembra 2012 a rozhodnutia

Katastrálneho úradu v Nitre (ďalej len „druhostupňový správny orgán“) sp. zn. Co 16/2009

zo 6. decembra 2012. Predmetom rozhodovania prvostupňového správneho

orgánu a neskôr aj druhostupňového správneho orgánu bol ich návrh podľa § 7 ods. 6

o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorým sa sťažovatelia

domáhali zmeny údajov schváleného registra obnovenej evidencie pozemkov

v katastrálnom území . Správne orgány ich návrhu svojimi označenými

rozhodnutiami z časti vyhoveli a v časti nevyhoveli. V časti návrhu, v ktorej im správne

orgány svojimi označenými rozhodnutiami nevyhoveli, podali sťažovatelia žalobu, o ktorej

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 9. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok

súdu prvého stupňa“) tak, že žalobu sťažovateľov zamietol ako nedôvodne podanú. Proti

rozsudku súdu prvého stupňa podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti opätovne zopakovali a predostreli svoj právny pohľad na

vec prezentovaný pred všeobecnými súdmi a tvrdili, že napadnutým rozsudkom súdu

prvého stupňa a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k neprípustnému zásahu do

ich označených práv z dôvodu zaujatia „nesprávneho právneho názoru, že dohoda o

reálnom rozdelení nehnuteľnosti uzavretá do 31.12.1950 podliehala zápisu do pozemkovej

knihy (písomná mala byť aspoň tá časť dohody, ktorá sa týkala označenia predmetu

rozdelenia), a teda takáto dohoda nemala výnimku z intabulačného princípu“. Podľa názoru

sťažovateľov všeobecné súdy mali „v rámci správneho súdnictva preskúmať zákonnosť

rozhodnutí správnych orgánov týkajúcich sa základného práva vlastniť majetok, a teda

preskúmať aj existenciu dohody o reálnej deľbe pozemkov spred roku 1951“.

Podľa názoru sťažovateľov skutkové a právne závery uvedené v napadnutom

rozsudku súdu prvého stupňa a v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu sú z ústavného

hľadiska neudržateľné a majú za následok porušenie ich označených práv, preto navrhli, aby

ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľov , trvale

bytom a , bytom

, vlastniť majetok a právo na ochranu vlastníckeho práva

podľa , právo na ochranu majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo

na neodňateľnosť a nezrušiteľnosť základných práv podľa Slovenskej

republiky, právo na súdnu ochranu podľa a 2

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa či. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd boli Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -109 zo dňa

09.04.2014 a Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

06.10.2015 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k.

-109 zo dňa 09.04.2014 a Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 06.10.2015 a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní zaplatiť

sťažovateľom spoločne a nerozdielne náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 303,16

EUR na bankový účet Mgr. Ing. Evy Solčanovej, advokátky, číslo účtu: 2912580334/1100,

IBAN: 1258 0334, do 15 dní od právoplatností rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie

konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom

zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd

skúmal, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd v súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali

porušenie svojich označených práv rozsudkom súdu prvého stupňa, poukazuje na princíp

subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je

daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd

preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať rozsudok súdu prvého stupňa, keďže ho už

meritórne preskúmal na základe odvolania najvyšší súd, ktorý bol oprávnený a zároveň

povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , , ).

2. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,

ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, zaoberal bližšie otázkou, či

sťažnosť v tejto časti nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým

pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou

opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m.

, ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne

zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné

súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto

ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane

uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom

garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ). Uvedené rovnako platí

aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Formuláciou uvedenou v totiž ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

Podstatná námietka sťažovateľov spočíva v tvrdenom zásahu najvyššieho súdu do ich

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého sa mal dopustiť tým, že na ich právnu

argumentáciu uplatnenú v priebehu konania a v odvolaní nereagoval ústavne konformným

spôsobom, keď potvrdil prvostupňový rozsudok krajského súdu. Sťažovatelia zároveň

namietajú aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu založenú na ich názore,

že jeho právne závery sú v rozpore s nimi namietanou judikatúrou a interpretácia

relevantných noriem je nesprávna. Sťažovatelia nesúhlasia zo záverom najvyššieho súdu

o nedostatku svojej právomoci rozhodnúť o otázke, či došlo medzi ich právnymi

predchodcami a právnymi predchodcami ostatných účastníkov k dohode týkajúcej sa

zrušenia spoluvlastníctva reálnym rozdelením v správnom súdnictve pri preskúmaní

zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v konaní o zmene údajov schváleného registra

obnovenej evidencie pozemkov.

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c.

Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

«Najvyšší súd je názoru, že pozemnostné hárky potvrdzujú len užívanie, ale

vlastnícke vzťahy sú zapísané v PKV č. 978 a v následných právnych listinách. Podklady na

zisťovanie vlastníctva k pozemkom na spracovanie ROEP vyplývajú zo stavu veci

aktuálneho k termínu uzávierky. Zmluvy o prevode nehnuteľností, uzavreté do 31.12.1950,

mali mať písomnú formu aspoň v časti, ktorá sa týkala označenia predmetu prevodu.

Vlastníctvo sa nadobúdalo až zápisom do pozemkovej knihy, ktorému predchádzalo konanie

pred knihovým súdom pred povolením vkladu vlastníckeho práva. Zmluvy uzavreté nemali

vždy náležitosti na ich zápis do pozemkovej knihy a preto nemohli byť v čase, keď sa tento

zápis vyžadoval deklarované ako splnená hmotnoprávna podmienka na zmluvný prevod

vlastníctva, a podkladom na okamžitý prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa

nehnuteľnosti. Mohli byť však skutočnosťou, ktorá odôvodnene mohla v nadobúdateľovi

vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom nehnuteľnosti, ktorej sa zmluva týkala. Stal sa

jej dobromyseľným držiteľom a mohol k nej nadobudnúť vlastnícke právo titulom vydržania,

ak boli splnené aj ostatné náležitosti vydržania. Dohoda o reálnom rozdelení nehnuteľnosti

(uzavretá do 31.12.1950) podliehala zápisu do pozemkovej knihy (písomná mala byť aspoň

tá časť dohody, ktorá sa týkala označenia predmetu rozdelenia) a teda takáto dohoda

nemala výnimku z intabulačného princípu. Súd poukazuje aj na právny názor vyjadrený

v stanovisku najvyššieho súdu č. (Rc) , kde v časti III. žaloby o určenie vlastníctva

k nehnuteľnostiam, v ktorom súd ako typický príklad nedoložených vlastníckych vzťahov

na Slovensku, ktorých určenia sa žalobcovia domáhajú, označil aj prípad, kedy došlo

k zrušeniu spoluvlastníctva reálnym rozdelením nehnuteľnosti, ktoré nebolo pozemnoknižne

vykonané. V tomto smere bolo tiež poukázané na rozhodnutie č. 911/1932 Úradnej zbierky

rozhodnutí Najvyššieho súdu ČSSR (na ktoré poukazovali aj žalobcovia).

Najvyšší súd sa stotožňuje správnym názorom krajského súdu, že žalobcovia

nepreukázali, či, kedy a akým spôsobom by malo dôjsť k reálnemu vyčleneniu parcely

č. 1902 a 2402 v pozemnoknižnej parcele č. 488 do výlučného užívania a vlastníctva ich

právnych predchodcov a či došlo k dohode nielen čo do užívania, ale aj čo do vlastníckeho

práva. Neuviedli žiadne okolnosti, z ktorých by sa dala v správnom konaní vyvodiť dohoda

o deľbe nehnuteľnosti s vlastníckymi účinkami. Ani najvyšší súd nezistil dôvody na postup

správneho orgánu podľa § 11 ods. 1 - potvrdenie nadobudnutia vlastníckeho práva

vydržaním a ani na postup podľa ustanovenia § 11a ods. 1 - potvrdenie vlastníckeho práva

vydržaním, ak došlo medzi spoluvlastníkmi k reálnemu rozdeleniu pozemku podľa platných

predpisov v zmysle

Rozhodovanie o zmene údajov schváleného registra podľa § 7 ods. 6 zákona

č. je možné len vtedy, ak bol zistený rozpor s údajmi podľa zákona

č. existujúcimi v čase schvaľovania registra obnovenej evidencie, z ktorých

mal register vychádzať, čo v predmetnej veci nebolo preukázané. Nebol dôvod na strane

správneho orgánu na postup podľa , nakoľko register

neobsahuje údaje, ktoré by boli v rozpore s údajmi podľa Z.

z. Dôkazy predložené žalobcami sa nemohli považovať za relevantné a spôsobilé zmeniť už

zapísané údaje v registri obnovenej evidencie pozemkov.

Najvyšší súd dáva do pozornosti, že základným a nespochybniteľným dôvodom

nevyhovenia návrhu v plnom rozsahu je tzv. intabulačný princíp evidovania vlastníckych

vzťahov, čo znamená, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam sa nadobúdalo až zápisom,

resp. vložením (intabuláciou do pozemkovej knihy). Pozemnostné hárky boli len ďalším

operátom, v ktorom sa evidovali užívacie vzťahy k pozemkom. Pozemnostné hárky môžu byť

použité ako podklad k osvedčeniu o vydržaní vlastníckeho práva (

Zb. notárskeho poriadku a ) pokiaľ parcely určeného operátu

ROEP súhlasia s parcelami uvádzanými v pozemnostných hárkoch. Tento inštitút je možné

využiť, pokiaľ dotknutý spoluvlastníci s predmetom osvedčenia súhlasia.

V rámci konania ROEP v kat. úz. nebol podaný návrh v zmysle § 11

zo strany účastníkov správneho konania. Súd je preto názoru, že sa

v danej veci jedná od samého začiatku o spor o vlastníctvo, nakoľko účastníci predmetného

konania v určenej lehote nepredložili dohodu o určení, resp. urovnaní ich sporného

vlastníckeho práva k malým parceliam parc. č. 488 evidovanej v pkn. vl. č. 978 a práve

z tohto dôvodu nebol využitý zo strany účastníkov konania inštitút

Z. z. Správny orgán by v rámci konania ROEP, taktiež nepotvrdil takéto sporné vlastníctvo

v prospech jednej alebo druhej sporovej strany.

Pre údaje v pozemkových knihách platil do 01.01.1951 intabulačný princíp, samotné

pozemnostné hárky neboli listinou, na základe ktorých by bolo možné vykonať zmenu

vlastníckeho práva v pozemkovej knihe.

Najvyšší súd s poukazom na uvedené je názoru, že žalobcovia nepredložili správe

katastra geometrický plán, ani dohodu o určení, resp. urovnaní ich sporného vlastníckeho

práva k predmetným nehnuteľnostiam, prípadne dohodu o vysporiadaní podielového

spoluvlastníctva, preto ich tvrdenie o dostatočnom preukázaní vlastníckeho práva listinami

možno pokladať za nepodložené a Správa katastra nemohla odvolaniu

v plnom rozsahu vyhovieť.

V ustanovení v spojení s

zákonodarca zveruje do právomoci správneho orgánu rozhodnúť o návrhu na zmenu údajov

schváleného registra, ktoré sú v rozpore s údajmi podľa § 6 ods. 1, pričom ustanovuje

podmienky a postup správneho orgánu v konaní, z čoho vyplýva, že povinnosťou správneho

orgánu je posudzovať splnenie zákonných podmienok pre rozhodnutie a za tým účelom

vykonať dokazovanie a zistiť skutočný stav veci spoločne s ustanoveniami správneho

poriadku.

Neoddeliteľnou súčasťou predmetného správneho rozhodnutia je grafická časť

-špecifický záznam podrobného merania zmien ZPMZ č. 1324, ktorý bude použitý na

aktualizáciu súboru grafických informácií - mapy určeného operátu katastra nehnuteľností,

špecifický výkaz výmer, ktorý bude použitý na aktualizáciu súboru súpisných informácií -

určeného operátu katastra nehnuteľností a špecifická identifikácia parciel v predmetnom

bloku vyhotovená pre porovnanie evidencie operátu pozemkovej knihy s ďalšími operátmi

a to s operátom pozemkového katastra a s operátoru katastra nehnuteľností súboru

popisných informácií registra E KN a registra C KN (vyhotovené v zmysle § 50 ods. 3

vyhlášky UKGaK SR č. 461/2009).

Pokiaľ žalobcovia ako v priebehu katastrálneho konania, tak aj počas súdneho

konania tvrdia, že medzi ich právnymi predchodcami a právnymi predchodcami ostatných

účastníkov konania prišlo k dohode ohľadne zrušenia spoluvlastníctva reálnym rozdelením,

tak posúdiť, či k tomu na základe Žalobcami predložených dôkazov skutočne prišlo, nemôže

správny orgán v konaní o zmene údajov schváleného registra obnovenej evidencie

pozemkov (podľa ) a ani súd v konaní správneho

súdnictva podľa druhej hlavy Túto právomoc má výlučne súd v občianskom súdnom

konaní na základe žaloby o určenie vlastníckeho práva v zmysle

S poukazom uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že žalobcovia 1. a 2. v tomto

konaní nepreukázali, že medzi ich právnymi predchodcami a predchodcami ,

, a

došlo k dohode ohľadne vlastníckeho práva k pozemku parc. č. 488

(pozemnoknižná parcela), resp. k parc. č. 1902 a 2042 (parcely podľa údajov určeného

operátu katastra nehnuteľností zapísané na v kat. úz. ).

Žalobcovia v priebehu dlhotrvajúceho administratívneho konania nepreukázali (okrem

predloženia pozemnostých hárkov a čestných vyhlásení) či, kedy a akým spôsobom by bolo

malo dôjsť k reálnemu vyčleneniu parc. č. 1902 a 2042 z pozemnoknižnej parcely č. 488 do

výlučného užívania a vlastníctva ich právnych predchodcov a či došlo k dohode nielen čo

do užívania, ale aj čo do vlastníckeho práva. Neuviedli žiadne okolnosti, z ktorých by sa

dala už v správnom konaní vyvodiť dohoda o nehnuteľnosti s vlastníckymi účinkami.

V predmetnej veci potom súd nezistil ani dôvody na postup správneho orgánu podľa

ustanovenia § 11 ods. 1 (potvrdenie nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním), ani na

postup podľa ustanovenia § 11a ods. 1 citovaného zákona (došlo medzi spoluvlastníkmi

k reálnemu rozdeleniu pozemku podľa právnych predpisov platných do 31.12.1950). Tento

záver súdu nevylučuje, aby žalobcovia 1 a 2 podali určovaciu žalobu, o ktorej by konal

civilný súd.

Žalobcovia 1. a 2. nemohli byť ukrátení na svojom práve vlastniť majetok, nakoľko

vlastnícke právo žalobcov a ich súrodencov k parc. č. 488, resp. k parc. č. 1902, resp. 2042

a 2041/3 zapísaným na zostalo zachované v podiele po 1/8 pre každého, čo

zodpovedá spoluvlastníckemu podielu pôvodných spoluvlastníkov z rodiny t.j.

1/2 (teda štyria spoluvlastníci podiel po 1/8) a k dohode medzi spoluvlastníkmi zvyšných

podielov a žalobcami neprišlo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením

rozhodnutia krajského súdu, keďže odvolacie dôvody žalobcov 1. a 2. neboli spôsobilé

spochybniť takto ustálený právny záver krajského súdu, s ktorým sa najvyšší súd stotožnil

a preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa a potvrdil.»

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského

súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším súdom prezentovaným

právnym názorom, podľa ktorého pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho

orgánu, ktorým v okolnostiach prípadu je rozhodnutie o zmene údajov schváleného registra

obnovenej evidencie nehnuteľností, nie je v právomoci všeobecného súdu posúdiť, či prišlo

k dohode o zrušení spoluvlastníctva reálnym rozdelením na základe predložených dôkazov

sťažovateľmi. Pokiaľ sťažovatelia poukazovali na predložené dôkazy (pozemnostné hárky

a čestné vyhlásenia o uzavretí ústnej dohody o reálnom rozdelení pozemku), ktorými chceli

spochybniť správnosť údajov schváleného registra, ústavný súd sa stotožňuje s názorom

najvyššieho súdu, že tieto dôkazy neboli spôsobilé ani súhrne v okolnostiach prípadu

vyvolať rozpor s údajmi podľa existujúcimi v čase

schvaľovania registra obnovenej evidencie, z ktorých mal register vychádzať. Pozemnostné

hárky bez ďalšieho skutočne nepreukazovali vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ale len

užívacie právo. Čestné vyhlásenia, že medzi právnymi predchodcami malo v minulosti dôjsť

k reálnemu rozdeleniu nehnuteľnosti na základe ústnej dohody, je v porovnaní

s relevantnými listinami, na ktoré všeobecné súdy poukazovali (výpis z pozemnoknižnej

vložky č. 978, pozn.), aj podľa názoru ústavného súdu nedostačujúce na to, aby správny

orgán považoval za preukázaný rozpor s údajmi podľa

Tvrdenie sťažovateľa o uzavretí takejto ústnej dohody, ak aj mala potrebné obsahové

náležitosti, v zmysle judikatúry nemohla byť sama osebe ani pred 1. januárom 1951

základom pre prevod nehnuteľnosti do vlastníctva nadobúdateľa. Mohla byť však základom

dobromyseľnosti nadobúdateľa o nadobudnutí nehnuteľnosti, a to nielen na jej počiatku, ale

aj v ďalšom priebehu jej držby, aká sa vyžadovala podľa z r. 1950

platného od 1.januára 1951 (Výber rozhodnutí a stanovísk NS SSR č. 28/1983). Ako

správne vo veci konajúce súdy uviedli, sťažovatelia však svoj návrh nekoncipovali v zmysle

§ 11 ods. 1 ̶potvrdenie nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním a ani § 11a ods. 1̶

potvrdenie vlastníckeho práva vydržaním podľa , preto postup

správnych orgánov sa obmedzil aj vzhľadom na predložené dôkazy na posúdenie existencie

rozporu podľa

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby

sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní v konaní pred správnymi orgánmi.

Ústavný súd konštatuje, že nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré

sťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, žiaden taký dôvod, ktorý by mohol spochybniť

právne závery najvyššieho súdu. Je to tak z toho dôvodu, že po preskúmaní spôsobu

a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody,

ktoré sťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných

predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné

s a 2 a dohovoru, tak ako to tvrdili sťažovatelia vo svojej

sťažnosti. V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti

a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval.

Sťažovatelia ďalej namietali aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa a porušenie práva podľa dodatkového protokolu napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že najvyšší súd sa

riadne zaoberal námietkami sťažovateľov a ústavne konformným spôsobom vysvetlil, prečo

v ich veci nemohol svojvoľne ignorovať existujúcu právnu úpravu, ktorá bola jednoznačná,

zrozumiteľná, preto v okolnostiach prípadu interpretácia a aplikácia na vec vzťahujúcich sa

noriem sledovala ich zmysel a účel. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel

k záveru, že sťažovatelia v konaní nepreukázali, či, kedy a akým spôsobom malo dôjsť

k reálnemu vyčleneniu dotknutých parciel z pôvodnej parcely, nielen čo sa týka užívania,

ale aj vlastníckeho práva. Dôkazy, ktoré boli sťažovateľmi v tomto smere v konaní

predložené (pozemnostné hárky a čestné vyhlásenia), boli podľa názoru najvyššieho súdu

nedostačujúce pre záver, že došlo k reálnemu rozdeleniu pozemku podľa právnych

predpisov platných do 31. decembra 1950. Tieto závery najvyššieho súdu považuje ústavný

súd za dostačujúce pre konštatovanie, že neexistuje relevantná súvislosť medzi namietaným

porušením základného práva podľa a práva podľa dodatkového

protokolu na jednej strane a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu na strane druhej.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv

sťažovateľov. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom

na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o namietané porušenie napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že uvedený článok je formulovaný

všeobecne a neupravuje žiadne konkrétne základné právo, preto vyslovenie jeho porušenia

prichádza do úvahy len v súvislosti s porušením iného základného práva, čo vzhľadom

na už uvedené závery o neopodstatnenosti ostatných označených základných práv vedie

ústavný súd ku konštatácii, že aj túto časť sťažnosti sťažovateľov bolo potrebné odmietnuť

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľov (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie

konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti

vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016