Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 124/2016
PDF · 295.82 KB
No categories available
III. ÚS 124/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
a , zastúpení Mgr. Ing. Evou Solčanovou,
advokátska kancelária, Sládkovičova 1, Nitra, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 11 S 10/2013 z 9. apríla 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžr 88/2014 zo 6. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára
2016 doručená sťažnosť ,
a (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného
porušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 11 S 10/2013 z 9. apríla 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžr 88/2014 zo 6. októbra 2015 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom postavení
žalobcov účastníkmi súdneho konania pred krajským súdom sp. zn. 11 S 10/2013
o preskúmanie zákonnosti a zrušenie rozhodnutia Správy katastra (ďalej len
„prvostupňový správny orgán“) sp. zn. C 11/2005 z 20. septembra 2012 a rozhodnutia
Katastrálneho úradu v Nitre (ďalej len „druhostupňový správny orgán“) sp. zn. Co 16/2009
zo 6. decembra 2012. Predmetom rozhodovania prvostupňového správneho
orgánu a neskôr aj druhostupňového správneho orgánu bol ich návrh podľa § 7 ods. 6
zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 180/1995 Z. z.“), ktorým sa sťažovatelia
domáhali zmeny údajov schváleného registra obnovenej evidencie pozemkov
v katastrálnom území . Správne orgány ich návrhu svojimi označenými
rozhodnutiami z časti vyhoveli a v časti nevyhoveli. V časti návrhu, v ktorej im správne
orgány svojimi označenými rozhodnutiami nevyhoveli, podali sťažovatelia žalobu, o ktorej
rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 S 10/2013 z 9. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok
súdu prvého stupňa“) tak, že žalobu sťažovateľov zamietol ako nedôvodne podanú. Proti
rozsudku súdu prvého stupňa podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil.
Sťažovatelia v sťažnosti opätovne zopakovali a predostreli svoj právny pohľad na
vec prezentovaný pred všeobecnými súdmi a tvrdili, že napadnutým rozsudkom súdu
prvého stupňa a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k neprípustnému zásahu do
ich označených práv z dôvodu zaujatia „nesprávneho právneho názoru, že dohoda o
reálnom rozdelení nehnuteľnosti uzavretá do 31.12.1950 podliehala zápisu do pozemkovej
knihy (písomná mala byť aspoň tá časť dohody, ktorá sa týkala označenia predmetu
rozdelenia), a teda takáto dohoda nemala výnimku z intabulačného princípu“. Podľa názoru
sťažovateľov všeobecné súdy mali „v rámci správneho súdnictva preskúmať zákonnosť
rozhodnutí správnych orgánov týkajúcich sa základného práva vlastniť majetok, a teda
preskúmať aj existenciu dohody o reálnej deľbe pozemkov spred roku 1951“.
Podľa názoru sťažovateľov skutkové a právne závery uvedené v napadnutom
rozsudku súdu prvého stupňa a v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu sú z ústavného
hľadiska neudržateľné a majú za následok porušenie ich označených práv, preto navrhli, aby
ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľov , trvale
bytom a , bytom
, vlastniť majetok a právo na ochranu vlastníckeho práva
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo
na neodňateľnosť a nezrušiteľnosť základných práv podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa či. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd boli Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/10/2013-109 zo dňa
09.04.2014 a Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Sžr/88/2014 zo dňa
06.10.2015 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k.
11S/10/2013-109 zo dňa 09.04.2014 a Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
4Sžr/88/2014 zo dňa 06.10.2015 a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.
Krajský súd v Nitre a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní zaplatiť
sťažovateľom spoločne a nerozdielne náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 303,16
EUR na bankový účet Mgr. Ing. Evy Solčanovej, advokátky, číslo účtu: 2912580334/1100,
IBAN: SK96 1100 0000 0029 1258 0334, do 15 dní od právoplatností rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti
namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie
konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom
zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd
skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
1. Ústavný súd v súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali
porušenie svojich označených práv rozsudkom súdu prvého stupňa, poukazuje na princíp
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je
daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd
preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať rozsudok súdu prvého stupňa, keďže ho už
meritórne preskúmal na základe odvolania najvyšší súd, ktorý bol oprávnený a zároveň
povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
2. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,
Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,
ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, zaoberal bližšie otázkou, či
sťažnosť v tejto časti nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým
pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou
opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m.
II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne
zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné
súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto
ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka
konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane
uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom
garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,
ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri
rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platí
aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy totiž ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
Podstatná námietka sťažovateľov spočíva v tvrdenom zásahu najvyššieho súdu do ich
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého sa mal dopustiť tým, že na ich právnu
argumentáciu uplatnenú v priebehu konania a v odvolaní nereagoval ústavne konformným
spôsobom, keď potvrdil prvostupňový rozsudok krajského súdu. Sťažovatelia zároveň
namietajú aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu založenú na ich názore,
že jeho právne závery sú v rozpore s nimi namietanou judikatúrou a interpretácia
relevantných noriem je nesprávna. Sťažovatelia nesúhlasia zo záverom najvyššieho súdu
o nedostatku svojej právomoci rozhodnúť o otázke, či došlo medzi ich právnymi
predchodcami a právnymi predchodcami ostatných účastníkov k dohode týkajúcej sa
zrušenia spoluvlastníctva reálnym rozdelením v správnom súdnictve pri preskúmaní
zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v konaní o zmene údajov schváleného registra
obnovenej evidencie pozemkov.
Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c.
Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,
Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti
podstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:
«Najvyšší súd je názoru, že pozemnostné hárky potvrdzujú len užívanie, ale
vlastnícke vzťahy sú zapísané v PKV č. 978 a v následných právnych listinách. Podklady na
zisťovanie vlastníctva k pozemkom na spracovanie ROEP vyplývajú zo stavu veci
aktuálneho k termínu uzávierky. Zmluvy o prevode nehnuteľností, uzavreté do 31.12.1950,
mali mať písomnú formu aspoň v časti, ktorá sa týkala označenia predmetu prevodu.
Vlastníctvo sa nadobúdalo až zápisom do pozemkovej knihy, ktorému predchádzalo konanie
pred knihovým súdom pred povolením vkladu vlastníckeho práva. Zmluvy uzavreté nemali
vždy náležitosti na ich zápis do pozemkovej knihy a preto nemohli byť v čase, keď sa tento
zápis vyžadoval deklarované ako splnená hmotnoprávna podmienka na zmluvný prevod
vlastníctva, a podkladom na okamžitý prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa
nehnuteľnosti. Mohli byť však skutočnosťou, ktorá odôvodnene mohla v nadobúdateľovi
vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom nehnuteľnosti, ktorej sa zmluva týkala. Stal sa
jej dobromyseľným držiteľom a mohol k nej nadobudnúť vlastnícke právo titulom vydržania,
ak boli splnené aj ostatné náležitosti vydržania. Dohoda o reálnom rozdelení nehnuteľnosti
(uzavretá do 31.12.1950) podliehala zápisu do pozemkovej knihy (písomná mala byť aspoň
tá časť dohody, ktorá sa týkala označenia predmetu rozdelenia) a teda takáto dohoda
nemala výnimku z intabulačného princípu. Súd poukazuje aj na právny názor vyjadrený
v stanovisku najvyššieho súdu č. (Rc) Cpj 59/71, kde v časti III. žaloby o určenie vlastníctva
k nehnuteľnostiam, v ktorom súd ako typický príklad nedoložených vlastníckych vzťahov
na Slovensku, ktorých určenia sa žalobcovia domáhajú, označil aj prípad, kedy došlo
k zrušeniu spoluvlastníctva reálnym rozdelením nehnuteľnosti, ktoré nebolo pozemnoknižne
vykonané. V tomto smere bolo tiež poukázané na rozhodnutie č. 911/1932 Úradnej zbierky
rozhodnutí Najvyššieho súdu ČSSR (na ktoré poukazovali aj žalobcovia).
Najvyšší súd sa stotožňuje správnym názorom krajského súdu, že žalobcovia
nepreukázali, či, kedy a akým spôsobom by malo dôjsť k reálnemu vyčleneniu parcely
č. 1902 a 2402 v pozemnoknižnej parcele č. 488 do výlučného užívania a vlastníctva ich
právnych predchodcov a či došlo k dohode nielen čo do užívania, ale aj čo do vlastníckeho
práva. Neuviedli žiadne okolnosti, z ktorých by sa dala v správnom konaní vyvodiť dohoda
o deľbe nehnuteľnosti s vlastníckymi účinkami. Ani najvyšší súd nezistil dôvody na postup
správneho orgánu podľa § 11 ods. 1 - potvrdenie nadobudnutia vlastníckeho práva
vydržaním a ani na postup podľa ustanovenia § 11a ods. 1 - potvrdenie vlastníckeho práva
vydržaním, ak došlo medzi spoluvlastníkmi k reálnemu rozdeleniu pozemku podľa platných
predpisov v zmysle zákona č. 180/1995 Z.z.
Rozhodovanie o zmene údajov schváleného registra podľa § 7 ods. 6 zákona
č. 180/1995 Z. z. je možné len vtedy, ak bol zistený rozpor s údajmi podľa § 6 ods. 1 zákona
č. 180/1995 Z. z. existujúcimi v čase schvaľovania registra obnovenej evidencie, z ktorých
mal register vychádzať, čo v predmetnej veci nebolo preukázané. Nebol dôvod na strane
správneho orgánu na postup podľa § 7 ods. 6 zákona č. 180/1995 Z. z., nakoľko register
neobsahuje údaje, ktoré by boli v rozpore s údajmi podľa § 6 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z.
z. Dôkazy predložené žalobcami sa nemohli považovať za relevantné a spôsobilé zmeniť už
zapísané údaje v registri obnovenej evidencie pozemkov.
Najvyšší súd dáva do pozornosti, že základným a nespochybniteľným dôvodom
nevyhovenia návrhu v plnom rozsahu je tzv. intabulačný princíp evidovania vlastníckych
vzťahov, čo znamená, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam sa nadobúdalo až zápisom,
resp. vložením (intabuláciou do pozemkovej knihy). Pozemnostné hárky boli len ďalším
operátom, v ktorom sa evidovali užívacie vzťahy k pozemkom. Pozemnostné hárky môžu byť
použité ako podklad k osvedčeniu o vydržaní vlastníckeho práva (§ 63 zákona č. 323/1992
Zb. notárskeho poriadku a § 11 zákona č. 180/1995 Z. z.) pokiaľ parcely určeného operátu
ROEP súhlasia s parcelami uvádzanými v pozemnostných hárkoch. Tento inštitút je možné
využiť, pokiaľ dotknutý spoluvlastníci s predmetom osvedčenia súhlasia.
V rámci konania ROEP v kat. úz. nebol podaný návrh v zmysle § 11
zákona č. 280/1995 Z. z. zo strany účastníkov správneho konania. Súd je preto názoru, že sa
v danej veci jedná od samého začiatku o spor o vlastníctvo, nakoľko účastníci predmetného
konania v určenej lehote nepredložili dohodu o určení, resp. urovnaní ich sporného
vlastníckeho práva k malým parceliam parc. č. 488 evidovanej v pkn. vl. č. 978 a práve
z tohto dôvodu nebol využitý zo strany účastníkov konania inštitút § 11 zákona č. 180/1995
Z. z. Správny orgán by v rámci konania ROEP, taktiež nepotvrdil takéto sporné vlastníctvo
v prospech jednej alebo druhej sporovej strany.
Pre údaje v pozemkových knihách platil do 01.01.1951 intabulačný princíp, samotné
pozemnostné hárky neboli listinou, na základe ktorých by bolo možné vykonať zmenu
vlastníckeho práva v pozemkovej knihe.
Najvyšší súd s poukazom na uvedené je názoru, že žalobcovia nepredložili správe
katastra geometrický plán, ani dohodu o určení, resp. urovnaní ich sporného vlastníckeho
práva k predmetným nehnuteľnostiam, prípadne dohodu o vysporiadaní podielového
spoluvlastníctva, preto ich tvrdenie o dostatočnom preukázaní vlastníckeho práva listinami
možno pokladať za nepodložené a Správa katastra nemohla odvolaniu
v plnom rozsahu vyhovieť.
V ustanovení § 7 ods. 6 v spojení s § 3 ods. 2 písm. a/ zákona č. 180/1995 Z. z.
zákonodarca zveruje do právomoci správneho orgánu rozhodnúť o návrhu na zmenu údajov
schváleného registra, ktoré sú v rozpore s údajmi podľa § 6 ods. 1, pričom ustanovuje
podmienky a postup správneho orgánu v konaní, z čoho vyplýva, že povinnosťou správneho
orgánu je posudzovať splnenie zákonných podmienok pre rozhodnutie a za tým účelom
vykonať dokazovanie a zistiť skutočný stav veci spoločne s ustanoveniami správneho
poriadku.
Neoddeliteľnou súčasťou predmetného správneho rozhodnutia je grafická časť
-špecifický záznam podrobného merania zmien ZPMZ č. 1324, ktorý bude použitý na
aktualizáciu súboru grafických informácií - mapy určeného operátu katastra nehnuteľností,
špecifický výkaz výmer, ktorý bude použitý na aktualizáciu súboru súpisných informácií -
určeného operátu katastra nehnuteľností a špecifická identifikácia parciel v predmetnom
bloku vyhotovená pre porovnanie evidencie operátu pozemkovej knihy s ďalšími operátmi
a to s operátom pozemkového katastra a s operátoru katastra nehnuteľností súboru
popisných informácií registra E KN a registra C KN (vyhotovené v zmysle § 50 ods. 3
vyhlášky UKGaK SR č. 461/2009).
Pokiaľ žalobcovia ako v priebehu katastrálneho konania, tak aj počas súdneho
konania tvrdia, že medzi ich právnymi predchodcami a právnymi predchodcami ostatných
účastníkov konania prišlo k dohode ohľadne zrušenia spoluvlastníctva reálnym rozdelením,
tak posúdiť, či k tomu na základe Žalobcami predložených dôkazov skutočne prišlo, nemôže
správny orgán v konaní o zmene údajov schváleného registra obnovenej evidencie
pozemkov (podľa § 7 ods. 6 zákona č. 180/1995 Z.z.) a ani súd v konaní správneho
súdnictva podľa druhej hlavy O.s.p. Túto právomoc má výlučne súd v občianskom súdnom
konaní na základe žaloby o určenie vlastníckeho práva v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p.
S poukazom uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že žalobcovia 1. a 2. v tomto
konaní nepreukázali, že medzi ich právnymi predchodcami a predchodcami ,
, a
došlo k dohode ohľadne vlastníckeho práva k pozemku parc. č. 488
(pozemnoknižná parcela), resp. k parc. č. 1902 a 2042 (parcely podľa údajov určeného
operátu katastra nehnuteľností zapísané na v kat. úz. ).
Žalobcovia v priebehu dlhotrvajúceho administratívneho konania nepreukázali (okrem
predloženia pozemnostých hárkov a čestných vyhlásení) či, kedy a akým spôsobom by bolo
malo dôjsť k reálnemu vyčleneniu parc. č. 1902 a 2042 z pozemnoknižnej parcely č. 488 do
výlučného užívania a vlastníctva ich právnych predchodcov a či došlo k dohode nielen čo
do užívania, ale aj čo do vlastníckeho práva. Neuviedli žiadne okolnosti, z ktorých by sa
dala už v správnom konaní vyvodiť dohoda o nehnuteľnosti s vlastníckymi účinkami.
V predmetnej veci potom súd nezistil ani dôvody na postup správneho orgánu podľa
ustanovenia § 11 ods. 1 (potvrdenie nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním), ani na
postup podľa ustanovenia § 11a ods. 1 citovaného zákona (došlo medzi spoluvlastníkmi
k reálnemu rozdeleniu pozemku podľa právnych predpisov platných do 31.12.1950). Tento
záver súdu nevylučuje, aby žalobcovia 1 a 2 podali určovaciu žalobu, o ktorej by konal
civilný súd.
Žalobcovia 1. a 2. nemohli byť ukrátení na svojom práve vlastniť majetok, nakoľko
vlastnícke právo žalobcov a ich súrodencov k parc. č. 488, resp. k parc. č. 1902, resp. 2042
a 2041/3 zapísaným na zostalo zachované v podiele po 1/8 pre každého, čo
zodpovedá spoluvlastníckemu podielu pôvodných spoluvlastníkov z rodiny t.j.
1/2 (teda štyria spoluvlastníci podiel po 1/8) a k dohode medzi spoluvlastníkmi zvyšných
podielov a žalobcami neprišlo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením
rozhodnutia krajského súdu, keďže odvolacie dôvody žalobcov 1. a 2. neboli spôsobilé
spochybniť takto ustálený právny záver krajského súdu, s ktorým sa najvyšší súd stotožnil
a preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.»
Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského
súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším súdom prezentovaným
právnym názorom, podľa ktorého pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho
orgánu, ktorým v okolnostiach prípadu je rozhodnutie o zmene údajov schváleného registra
obnovenej evidencie nehnuteľností, nie je v právomoci všeobecného súdu posúdiť, či prišlo
k dohode o zrušení spoluvlastníctva reálnym rozdelením na základe predložených dôkazov
sťažovateľmi. Pokiaľ sťažovatelia poukazovali na predložené dôkazy (pozemnostné hárky
a čestné vyhlásenia o uzavretí ústnej dohody o reálnom rozdelení pozemku), ktorými chceli
spochybniť správnosť údajov schváleného registra, ústavný súd sa stotožňuje s názorom
najvyššieho súdu, že tieto dôkazy neboli spôsobilé ani súhrne v okolnostiach prípadu
vyvolať rozpor s údajmi podľa § 6 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. existujúcimi v čase
schvaľovania registra obnovenej evidencie, z ktorých mal register vychádzať. Pozemnostné
hárky bez ďalšieho skutočne nepreukazovali vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ale len
užívacie právo. Čestné vyhlásenia, že medzi právnymi predchodcami malo v minulosti dôjsť
k reálnemu rozdeleniu nehnuteľnosti na základe ústnej dohody, je v porovnaní
s relevantnými listinami, na ktoré všeobecné súdy poukazovali (výpis z pozemnoknižnej
vložky č. 978, pozn.), aj podľa názoru ústavného súdu nedostačujúce na to, aby správny
orgán považoval za preukázaný rozpor s údajmi podľa § 6 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z.
Tvrdenie sťažovateľa o uzavretí takejto ústnej dohody, ak aj mala potrebné obsahové
náležitosti, v zmysle judikatúry nemohla byť sama osebe ani pred 1. januárom 1951
základom pre prevod nehnuteľnosti do vlastníctva nadobúdateľa. Mohla byť však základom
dobromyseľnosti nadobúdateľa o nadobudnutí nehnuteľnosti, a to nielen na jej počiatku, ale
aj v ďalšom priebehu jej držby, aká sa vyžadovala podľa Občianskeho zákonníka z r. 1950
platného od 1.januára 1951 (Výber rozhodnutí a stanovísk NS SSR č. 28/1983). Ako
správne vo veci konajúce súdy uviedli, sťažovatelia však svoj návrh nekoncipovali v zmysle
§ 11 ods. 1 ̶potvrdenie nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním a ani § 11a ods. 1̶
potvrdenie vlastníckeho práva vydržaním podľa zákona č. 180/1995 Z. z., preto postup
správnych orgánov sa obmedzil aj vzhľadom na predložené dôkazy na posúdenie existencie
rozporu podľa § 6 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.
IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby
sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní v konaní pred správnymi orgánmi.
Ústavný súd konštatuje, že nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré
sťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, žiaden taký dôvod, ktorý by mohol spochybniť
právne závery najvyššieho súdu. Je to tak z toho dôvodu, že po preskúmaní spôsobu
a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody,
ktoré sťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných
predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné
s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to tvrdili sťažovatelia vo svojej
sťažnosti. V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti
a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval.
Sťažovatelia ďalej namietali aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že najvyšší súd sa
riadne zaoberal námietkami sťažovateľov a ústavne konformným spôsobom vysvetlil, prečo
v ich veci nemohol svojvoľne ignorovať existujúcu právnu úpravu, ktorá bola jednoznačná,
zrozumiteľná, preto v okolnostiach prípadu interpretácia a aplikácia na vec vzťahujúcich sa
noriem sledovala ich zmysel a účel. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel
k záveru, že sťažovatelia v konaní nepreukázali, či, kedy a akým spôsobom malo dôjsť
k reálnemu vyčleneniu dotknutých parciel z pôvodnej parcely, nielen čo sa týka užívania,
ale aj vlastníckeho práva. Dôkazy, ktoré boli sťažovateľmi v tomto smere v konaní
predložené (pozemnostné hárky a čestné vyhlásenia), boli podľa názoru najvyššieho súdu
nedostačujúce pre záver, že došlo k reálnemu rozdeleniu pozemku podľa právnych
predpisov platných do 31. decembra 1950. Tieto závery najvyššieho súdu považuje ústavný
súd za dostačujúce pre konštatovanie, že neexistuje relevantná súvislosť medzi namietaným
porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu na jednej strane a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu na strane druhej.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv
sťažovateľov. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom
na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že uvedený článok ústavy je formulovaný
všeobecne a neupravuje žiadne konkrétne základné právo, preto vyslovenie jeho porušenia
prichádza do úvahy len v súvislosti s porušením iného základného práva, čo vzhľadom
na už uvedené závery o neopodstatnenosti ostatných označených základných práv vedie
ústavný súd ku konštatácii, že aj túto časť sťažnosti sťažovateľov bolo potrebné odmietnuť
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľov (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie
konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti
vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016