Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 491/2018
PDF · 394.02 KB
No categories available
III. ÚS 491/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Alexandrom Farkašovským, Pri jazdiarni 1, Košice, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním a rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 1 Co 165/2017 zo 16. mája 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 4. septembra
2018 doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)
konaním a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn.
1 Co 165/2017 zo 16. mája 2018 (ďalej len ,,napadnutý rozsudok krajského súdu“).
2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietol, že krajský súd sa vôbec nezaoberal
skutkovou podstatou prípadu a ani rigoróznou argumentáciou a podstatnými tvrdeniami
sťažovateľa (v predmetnom konaní pred krajským súdom v postavení žalobcu) a v jeho
odvolacích podaniach a bez akejkoľvek odpovede či vysporiadania sa s nimi ich ignoroval.
K tomu ďalej uviedol: ,,Porušovateľ v svojom konečnom rozhodnutí z 16.05.2018 (príloha
1) v odôvodnení na str. 4 sa sám priznáva, že ignoroval existujúce, sťažovateľom
odkazované dôkazy, v tr. veci, nakoľko civilné konanie nič nové neprinieslo... Okrem
absurdného výroku tam v bode 9, kedy spochybňuje dokonca, že skutok sa stal... v bode 15
ide o vyslovene cinické výroky, kde sa poukazuje aké dôkazné prostriedky mal žalobca
použiť. Tieto predsa existujú a sú na súde k dispozícii v tr. spise. Relevantné dôkazy boli
presne označené v podaniach...“ Tiež uviedol, že tak nespochybniteľne vo viacerých
aspektoch došlo k porušeniu práv sťažovateľa, ktoré sú zaručené v rámci práva na súdnu
ochranu a vedenia spravodlivého súdneho procesu, úplným vylúčením relevantných
skutkových dôkazov.
3. V závere sťažnosti sťažovateľ k namietanému porušeniu ním označených
základných práv uviedol: ,,Európsky súd a európske ústavné súdy, vrátane Ústavného súdu
SR, vo svojej rozhodovacej činnosti stanovili viaceré požiadavky, ktoré musí spĺňať
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, resp. argumentácia obsiahnutá v jeho odôvodnení.
Nedodržanie týchto požiadaviek má mať za následok zrušenie súdneho rozhodnutia
Ústavným súdom SR z dôvodu porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého súčasťou je aj právo na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia.“ Z podanej sťažnosti ako celku teda vyplýva,
že sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu.
4. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
,,I. V civilnom konaní č.k. 1Co/165/2017, IČS 7214209098 pred KS KE boli porušené
práva sťažovateľa , , nar.
vysokoškolského učiteľa, na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces
v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. ÚS SR ruší vyššie špecifikovaný
rozsudok KS KE zo dňa 16.05.2018 a predm. súdnu vec vracia na konanie na OS KE II,
aby vo veci znovu konal, ako sa domáha predm. žalobný návrh sťažovateľa zo dňa
26.03.2014 s odvolaním sa zo dňa 01.04.2015 a 16.11.2016.“
5. Okrem toho sťažovateľ navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku
krajského súdu, keďže to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a ani nevznikajú
takýmto rozhodnutím významné ujmy, čo dôvodil s ohľadom na intenzitu porušovania jeho
práv a časovú os prípadu, s dôvodným podozrením trestnej činnosti v konaní.
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto je zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon
o ústavnom súde“), ktorý vo svojom § 25 ods. 1 uvádza, že ústavný súd návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Počas tohto prerokovania ústavný súd zisťuje, či sťažnosť spĺňa
zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
9. Zákon o ústavnom súde v § 25 ods. 2 uvádza, že návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,
keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,
v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné
okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
12. Pokiaľ ide o podanú sťažnosť sťažovateľa, jej podstatou a predmetom konania
pred ústavným súdom je sťažovateľom uplatnený nárok na jeho ochranu voči konaniu
a napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd uvádza, že pod odôvodnením sťažnosti
je potrebné predovšetkým rozumieť právnu argumentáciu opretú o skutočnosti a dôkazy,
ktoré majú preukazovať porušenie tých práv, ktorých porušenie sťažovateľ v petite sťažnosti
navrhol vysloviť, vo vzťahu k tomu rozhodnutiu, ktoré sťažnosťou napáda. Vychádzajúc
z uvedeného, je potrebné konštatovať, že doručená sťažnosť obsahuje v značnej miere
len subjektívne názory sťažovateľa, zároveň sa vyznačuje argumentáciou, ktorá nemá
náležitú ústavnoprávnu relevanciu a absentujú v nej dostatočné argumenty vo väzbe
na napadnutý rozsudok krajského súdu.
13. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (III. ÚS 66/2018).
14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 124/2016).
15. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že v zásade
nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej
moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (III. ÚS 67/2015).
16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv
na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať
tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,
ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4
ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu
ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom
predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných
procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru
17. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však
nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (III. ÚS 383/2016).
18. Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento
výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.
Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich
konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie
niektorého základného práva alebo slobody (III. ÚS 306/2018).
19. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (III. ÚS 627/2017). K zákonnej povinnosti všeobecných súdov náležite
a presvedčivo odôvodniť ich rozhodnutia ústavný súd už v minulosti judikoval,
že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
20. V napadnutom rozsudku krajského súdu sa krajský súd primerane, jasne
a zreteľne venoval odôvodneniu svojho rozhodnutia, ktorým potvrdil rozsudok Okresného
súdu Košice II (ďalej len ,,okresný súd“) č. k. 20 C 40/2014-86 z 11. októbra 2016 (ďalej
len ,,rozsudok okresného súdu“), ktorým okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou
sa domáhal zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 867,60 € s príslušenstvom z titulu
náhrady za bolesť. Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu
k podstate veci uviedol: ,,V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca svoj nárok
na náhradu škody založil na tvrdení, že konaním žalovaného mu bola spôsobená škoda
na zdraví, preto bolo jeho povinnosťou ohľadom tohto tvrdenia označiť aj dôkazy. V tejto
súvislosti správne konštatoval súd prvej inštancie, že žalobca na pojednávaní predložil
listinné dôkazy v rozsudku uvedené, vykonaním ktorých nemožno dospieť k záveru
o protiprávnom konaní žalovaného a to aj s poukazom na listinný dôkaz – rozsudok
Okresného súdu Košice I zo dňa 28.6.2012 č.k. 4T/56/2011-177, ktorým bol žalovaný
oslobodený spod obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin ublíženia na zdraví,
na základe ktorého žalobca v konaní uplatňuje aj nárok na náhradu škody a to z dôvodu,
že nebolo dokázané, že skutok spáchal žalovaný. Za takejto procesnej situácie
aj s poukazom na ostatné vykonané dôkazy v konaní dospel súd prvej inštancie k správnemu
skutkovému záveru, že žalobca v konaní nepreukázal tvrdenie, že žalovaný ho dňa 16.9.2009
fyzicky napadol a tým mu spôsobil škodu. Správny je záver súdu prvej inštancie aj v tom,
že listinné dôkazy predložené žalobcom nepreukazujú tvrdenie o spôsobení mu zranenia
žalovaným. Vzhľadom na uvedené preto možno konštatovať, že nie sú dané žalobcom
uvádzané odvolacie dôvody...“ Podľa posúdenia ústavného súdu vzhľadom na uvedené nie
je možné napadnutý rozsudok krajského súdu považovať za arbitrárny, závery v ňom
uvedené boli logické a náležite zdôvodnené. Krajský súd dostatočným spôsobom zdôvodnil
svoje rozhodnutie, jasne uviedol, v dôsledku čoho dospel k záveru, že napadnutým
rozsudkom krajského súdu potvrdil rozsudok okresného súdu.
21. S poukazom na uvedené ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a napadnutého
rozsudku krajského súdu konštatuje, že medzi namietaným porušením základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom krajského súdu absentuje relevantná príčinná
súvislosť, preto je sťažnosť zjavne neopodstatnená a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ju bolo potrebné odmietnuť.
22. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, bolo bezpredmetné rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených vrátane jeho návrhu na odklad vykonateľnosti
napadnutého rozsudku krajského súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2018