Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 491/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Alexandrom Farkašovským, Pri jazdiarni 1, Košice, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním a rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. zo 16. mája 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 4. septembra

2018 doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)

konaním a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn.

zo 16. mája 2018 (ďalej len ,,napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietol, že krajský súd sa vôbec nezaoberal

skutkovou podstatou prípadu a ani rigoróznou argumentáciou a podstatnými tvrdeniami

sťažovateľa (v predmetnom konaní pred krajským súdom v postavení žalobcu) a v jeho

odvolacích podaniach a bez akejkoľvek odpovede či vysporiadania sa s nimi ich ignoroval.

K tomu ďalej uviedol: ,,Porušovateľ v svojom konečnom rozhodnutí z 16.05.2018 (príloha

1) v odôvodnení na str. 4 sa sám priznáva, že ignoroval existujúce, sťažovateľom

odkazované dôkazy, v tr. veci, nakoľko civilné konanie nič nové neprinieslo... Okrem

absurdného výroku tam v bode 9, kedy spochybňuje dokonca, že skutok sa stal... v bode 15

ide o vyslovene cinické výroky, kde sa poukazuje aké dôkazné prostriedky mal žalobca

použiť. Tieto predsa existujú a sú na súde k dispozícii v tr. spise. Relevantné dôkazy boli

presne označené v podaniach...“ Tiež uviedol, že tak nespochybniteľne vo viacerých

aspektoch došlo k porušeniu práv sťažovateľa, ktoré sú zaručené v rámci práva na súdnu

ochranu a vedenia spravodlivého súdneho procesu, úplným vylúčením relevantných

skutkových dôkazov.

3. V závere sťažnosti sťažovateľ k namietanému porušeniu ním označených

základných práv uviedol: ,,Európsky súd a európske ústavné súdy, vrátane Ústavného súdu

SR, vo svojej rozhodovacej činnosti stanovili viaceré požiadavky, ktoré musí spĺňať

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, resp. argumentácia obsiahnutá v jeho odôvodnení.

Nedodržanie týchto požiadaviek má mať za následok zrušenie súdneho rozhodnutia

Ústavným súdom SR z dôvodu porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru a SR, ktorého súčasťou je aj právo na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia.“ Z podanej sťažnosti ako celku teda vyplýva,

že sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu.

4. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

,,I. V civilnom konaní č.k. , IČS 7214209098 pred KS KE boli porušené

práva sťažovateľa , , nar.

vysokoškolského učiteľa, na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces

v zmysle Dohovoru a SR. ÚS SR ruší vyššie špecifikovaný

rozsudok KS KE zo dňa 16.05.2018 a predm. súdnu vec vracia na konanie na OS KE II,

aby vo veci znovu konal, ako sa domáha predm. žalobný návrh sťažovateľa zo dňa

26.03.2014 s odvolaním sa zo dňa 01.04.2015 a 16.11.2016.“

5. Okrem toho sťažovateľ navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku

krajského súdu, keďže to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a ani nevznikajú

takýmto rozhodnutím významné ujmy, čo dôvodil s ohľadom na intenzitu porušovania jeho

práv a časovú os prípadu, s dôvodným podozrením trestnej činnosti v konaní.

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto je zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon

o ústavnom súde“), ktorý vo svojom § 25 ods. 1 uvádza, že ústavný súd návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Počas tohto prerokovania ústavný súd zisťuje, či sťažnosť spĺňa

zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

9. v uvádza, že návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,

keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,

v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné

okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

12. Pokiaľ ide o podanú sťažnosť sťažovateľa, jej podstatou a predmetom konania

pred ústavným súdom je sťažovateľom uplatnený nárok na jeho ochranu voči konaniu

a napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd uvádza, že pod odôvodnením sťažnosti

je potrebné predovšetkým rozumieť právnu argumentáciu opretú o skutočnosti a dôkazy,

ktoré majú preukazovať porušenie tých práv, ktorých porušenie sťažovateľ v petite sťažnosti

navrhol vysloviť, vo vzťahu k tomu rozhodnutiu, ktoré sťažnosťou napáda. Vychádzajúc

z uvedeného, je potrebné konštatovať, že doručená sťažnosť obsahuje v značnej miere

len subjektívne názory sťažovateľa, zároveň sa vyznačuje argumentáciou, ktorá nemá

náležitú ústavnoprávnu relevanciu a absentujú v nej dostatočné argumenty vo väzbe

na napadnutý rozsudok krajského súdu.

13. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

15. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že v zásade

nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej

moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách ().

16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv

na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu

ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom

predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných

procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov

na súdnu ochranu podľa , ako aj právo zaručené v dohovoru

().

17. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania ().

18. Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento

výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich

konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie

niektorého základného práva alebo slobody ().

19. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (). K zákonnej povinnosti všeobecných súdov náležite

a presvedčivo odôvodniť ich rozhodnutia ústavný súd už v minulosti judikoval,

že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

20. V napadnutom rozsudku krajského súdu sa krajský súd primerane, jasne

a zreteľne venoval odôvodneniu svojho rozhodnutia, ktorým potvrdil rozsudok Okresného

súdu Košice II (ďalej len ,,okresný súd“) č. k. -86 z 11. októbra 2016 (ďalej

len ,,rozsudok okresného súdu“), ktorým okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou

sa domáhal zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 867,60 € s príslušenstvom z titulu

náhrady za bolesť. Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu

k podstate veci uviedol: ,,V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca svoj nárok

na náhradu škody založil na tvrdení, že konaním žalovaného mu bola spôsobená škoda

na zdraví, preto bolo jeho povinnosťou ohľadom tohto tvrdenia označiť aj dôkazy. V tejto

súvislosti správne konštatoval súd prvej inštancie, že žalobca na pojednávaní predložil

listinné dôkazy v rozsudku uvedené, vykonaním ktorých nemožno dospieť k záveru

o protiprávnom konaní žalovaného a to aj s poukazom na listinný dôkaz – rozsudok

Okresného súdu Košice I zo dňa 28.6.2012 č.k. -177, ktorým bol žalovaný

oslobodený spod obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin ublíženia na zdraví,

na základe ktorého žalobca v konaní uplatňuje aj nárok na náhradu škody a to z dôvodu,

že nebolo dokázané, že skutok spáchal žalovaný. Za takejto procesnej situácie

aj s poukazom na ostatné vykonané dôkazy v konaní dospel súd prvej inštancie k správnemu

skutkovému záveru, že žalobca v konaní nepreukázal tvrdenie, že žalovaný ho dňa 16.9.2009

fyzicky napadol a tým mu spôsobil škodu. Správny je záver súdu prvej inštancie aj v tom,

že listinné dôkazy predložené žalobcom nepreukazujú tvrdenie o spôsobení mu zranenia

žalovaným. Vzhľadom na uvedené preto možno konštatovať, že nie sú dané žalobcom

uvádzané odvolacie dôvody...“ Podľa posúdenia ústavného súdu vzhľadom na uvedené nie

je možné napadnutý rozsudok krajského súdu považovať za arbitrárny, závery v ňom

uvedené boli logické a náležite zdôvodnené. Krajský súd dostatočným spôsobom zdôvodnil

svoje rozhodnutie, jasne uviedol, v dôsledku čoho dospel k záveru, že napadnutým

rozsudkom krajského súdu potvrdil rozsudok okresného súdu.

21. S poukazom na uvedené ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a napadnutého

rozsudku krajského súdu konštatuje, že medzi namietaným porušením základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom krajského súdu absentuje relevantná príčinná

súvislosť, preto je sťažnosť zjavne neopodstatnená a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ju bolo potrebné odmietnuť.

22. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, bolo bezpredmetné rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených vrátane jeho návrhu na odklad vykonateľnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2018