Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 306/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2018

prerokoval sťažnosť poľovníckej organizácie

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o.,

Heydukova 12, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Jakuba

Mandelíka, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa v spojení s

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. októbra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť poľovníckej organizácie

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 29. januára

2018 doručená sťažnosť poľovníckej organizácie

(ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)

a základných práv podľa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. z 26. októbra 2017 (ďalej

len ,,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľka v prvej časti sťažnosti uvádza skutkový stav a okolnosti, ktoré

predchádzali vydaniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Z uvedeného vyplýva,

že Okresný úrad Lučenec, pozemkový a lesný odbor (ďalej len „okresný úrad“) 8. apríla

2014 vydal opatrenie pod sp. zn. OU-LC-PLO-2014/002484 (ďalej len ,,opatrenie

okresného úradu“), ktorým zaevidoval zmluvu o užívaní poľovného revíru

, ktorá bola uzatvorená medzi vlastníkmi poľovného revíru, zastúpenými

splnomocnenými zástupcami zvolenými na zhromaždení vlastníkov poľovných pozemkov

a sťažovateľkou, voči ktorému podal prokurátor Okresnej prokuratúry Lučenec (ďalej

len ,,okresný prokurátor“) 15. októbra 2015 protest (ďalej len ,,protest okresného

prokurátora“), v ktorom navrhoval opatrenie okresného úradu zrušiť. Okresný úrad protestu

okresného prokurátora nevyhovel, a preto ho predložil Okresnému úradu Banská Bystrica,

odboru opravných prostriedkov, ktorý rozhodnutím z 30. novembra 2015 (ďalej

len ,,rozhodnutie Okresného úradu Banská Bystrica“) protestu okresného prokurátora

nevyhovel. Okresný prokurátor preto žalobou zo 4. februára 2016 podanou na Krajskom

súde v Banskej Bystrici (ďalej len ,,krajský súd“) žiadal zrušenie opatrenia okresného úradu.

Krajský súd uznesením č. k. -125 z 26. apríla 2016 (ďalej len ,,uznesenie

krajského súdu“) konanie zastavil z dôvodu, že žaloba okresného prokurátora bola podaná

oneskorene. Proti uzneseniu krajského súdu podal okresný prokurátor odvolanie 26. mája

2016, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením najvyššieho súdu tak,

že uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

3. Ďalej sťažovateľka uvádza, že krajský súd v uznesení krajského súdu, ktorým

konanie zastavil z dôvodu oneskorenosti podanej žaloby okresným prokurátorom, dôvodil

tým, že rozhodnutie Okresného úradu Banská Bystrica bolo okresnému prokurátorovi

doručené 4. decembra 2015, keď okresnému prokurátorovi začala plynúť dvojmesačná

lehota na podanie správnej žaloby, ktorá uplynula 4. februára 2016. Avšak z prezenčnej

pečiatky poštového úradu v Lučenci vyplýva, že žaloba okresného prokurátora bola podaná

až 5. februára 2016, teda po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty. Okresný prokurátor

2

v podanom odvolaní proti uzneseniu krajského súdu uviedol, že rozhodnutie Okresného

úradu Banská Bystrica bolo doručované aj prostredníctvom verejnej vyhlášky, v dôsledku

čoho sa domnieval, že nadobudlo právoplatnosť 17. decembra 2015 a zároveň dodal,

že v prípade nesprávne vyznačenej právoplatnosti je nevyhnutné aplikovať § 204 ods. 2

v znení neskorších predpisov (ďalej

len ,,OSP“) per analogiam, pričom s týmto názorom sa plne stotožnil aj najvyšší súd

v napadnutom uznesení najvyššieho súdu.

4. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd podľa jej názoru

postupoval arbitrárne a tiež v rozpore so základnými princípmi právneho štátu,

keď pri posudzovaní včasnosti podanej žaloby okresným prokurátorom contra legem

aplikoval per analogiam. Uviedla: «Žalobca tvrdí, že lehota na podanie

správnej žaloby mu začala plynúť dňa 17.12.2015, kedy rozhodnutie o proteste prokurátora

(podľa vyznačenej doložky právoplatnosti) nadobudlo právoplatnosť. Na uvedené nemá

podľa žalobcu a porušiteľa vplyv ani skutočnosť, že správny orgán pri doručovaní

rozhodnutia o proteste postupoval v rozpore s platnou právnou úpravou (§ 26 ods. 8 ZoP),

v dôsledku čoho doložku právoplatnosti vyznačil nesprávne. Svoju argumentáciu žalobca

ako aj porušiteľ oprel o rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. v zmysle

ktorého ,,v súvislosti so skúmaním včasnosti podaného odvolania treba z nesprávne

vyznačenej právoplatnosti vyvodiť rovnaký dôsledok, aký zákon vyvodzuje z nesprávneho

poučenia o odvolaní v zmysle prvá veta per analogiam.“... Namietaný

postup porušovateľa považujeme za protiústavný, keďže aplikácia

per analogiam viedla v posudzovanej právnej veci k porušeniu garantovaných práv

sťažovateľa. Domnievame sa, že v tomto prípade ide o tzv. pravú, normatívnu medzeru

v práve... V prípade nepravej (axiologickej) medzery je možné takúto medzeru vyplniť

analógiou (legis či iuris) alebo ústavnekonformnou či eurokonformnou interpretáciou.

Vice versa pravú (normatívnu) medzeru nie je možné vyplniť analógiou či inou výkladovou

metódou, a preto nemal porušiteľ na identifikovaný spor aplikovať

per analogiam... Odhliadnuc od uvedeného protest prokurátora je právnym prostriedkom,

ktorým vykonáva prokurátor dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy. Podaním protestu prokurátora

vzniká právny vzťah medzi správnym orgánom a prokurátorom... Od podania protestu

až do vydania rozhodnutia o proteste nevzniká právny vzťah medzi účastníkmi konania

a konajúcim správnym orgánom, ani medzi účastníkmi konania a prokurátorom

(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.3.2013, sp. zn. ). Je nutné

zdôrazniť, že konanie o proteste prokurátora preto treba dôsledne odlišovať

od administratívneho (správneho) konania, v ktorom bolo vydané opatrenie... Z uvedeného

dôvodu bolo v rozpore s platnou právnou úpravou, aby správny orgán rozhodnutie

o proteste prokurátora doručoval aj účastníkom správneho konania verejnou vyhláškou...

Žalobca preto nemal dôvod vyčkávať na doručenie rozhodnutia o proteste prokurátora

ostatným účastníkom administratívneho konania ako sa mylne domnieval.» Sťažovateľka

uviedla, že neobstojí tvrdenie najvyššieho súdu, že nemôže byť na ťarchu žalobcu,

ak správny orgán doručoval rozhodnutie o proteste okresného prokurátora verejnou

vyhláškou, zároveň dodala, že sa plne stotožňuje s argumentáciou a odôvodnením krajského

súdu.

5. V záverečnej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza, že povinnosťou prokurátora

je dbať o to, aby práva nadobudnuté v dobrej viere boli čo najmenej dotknuté, rozsah zásahu

do takto nadobudnutých práv musí byť čo najmenší v porovnaní s výsledkom zamýšľaným

žalobou. Uviedla: ,,Sťažovateľ žiadnym spôsobom nezavinil daný status quo, preto

je neakceptovateľné, aby údajný nesprávny postup správneho orgánu v administratívnom

konaní bol na jeho ťarchu.“

6. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

,,1. Základné práva sťažovateľa

podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.10.2017, sp. zn. porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.10.2017, sp. zn. zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4

3. Sťažovateľovi

priznáva náhradu trov konania, ktorú je povinný zaplatiť Najvyšší

súd SR právnemu zástupcovi sťažovateľa do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie opatrenie alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň

vec vrátiť na ďalšie konanie...

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto je zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon

o ústavnom súde“), ktorý vo svojom § 25 ods. 1 uvádza, že ústavný súd návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Počas tohto prerokovania ústavný súd zisťuje, či sťažnosť spĺňa

zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

10. v uvádza, že návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,

keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,

v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné

okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

14. Pokiaľ ide o podanú sťažnosť sťažovateľky, jej podstatou a predmetom konania

pred ústavným súdom je ňou uplatnený nárok na jej ochranu pred napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa v spojení s právom podľa

a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

6

16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

17. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že v zásade

nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej

moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej

moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách ().

18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv

na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu

ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom

predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných

procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov

na súdnu ochranu podľa , ako aj právo zaručené v dohovoru

().

19. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania ().

20. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd poukazuje na to,

že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

,,je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,

či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných údov. Zároveň ústavný súd pripomína, že jeho prvoradou

úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny,

že všeobecný súd pozná právo (,,iura novit curia“). Je v právomoci všeobecného súdu

vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,

ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

().

21. Aj keď je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z formálneho hľadiska

právoplatným rozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým by konanie skončilo,

ale rozhodnutie, ktorým bolo uznesenie krajského súdu v časti zrušené, takže vec (v tejto

časti) bola v konečnom dôsledku vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka tak bude mať naďalej možnosť uplatniť si ochranu svojich práv v ďalšom

konaní pred všeobecnými súdmi, a napokon nič jej nebráni, aby v budúcnosti napadla

sťažnosťou podľa aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej

veci vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý jej zákon

na ochranu jej práv účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku

tohto rozhodnutia boli porušené jej alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantované práva alebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé súdne konanie

8

až do štádia meritórneho právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov a až potom

sa sťažovateľke naskytne možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

22. Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, podmienkou

na pripustenie takejto výnimky je to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia by už nemohla byť uplatnená

neskôr (), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň

vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom

postupe alebo v opravných konaniach ().

23. V danom prípade sťažovateľka nepredložila relevantné argumenty a ani ústavný

súd nezistil, že by boli podmienky uvedených výnimiek splnené.

24. V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa najvyšší súd primerane, jasne

a zreteľne venoval odôvodneniu svojho rozhodnutia, ktorým zrušil uznesenie krajského

súdu. Podľa názoru ústavného súdu nie je možné napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

považovať za arbitrárne, závery v ňom uvedené boli náležite zdôvodnené.

25. S poukazom na uvedené ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že medzi namietaným porušením základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu absentuje relevantná

príčinná súvislosť, preto je sťažnosť zjavne neopodstatnená a podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ju bolo potrebné odmietnuť.

26. Pokiaľ ide o namietané porušenie , ústavný súd konštatuje,

že uvedený článok je formulovaný všeobecne a neupravuje žiadne konkrétne

základné právo, preto vyslovenie jeho porušenia prichádza do úvahy len v súvislosti

s porušením iného základného práva... (). S poukazom na už uvedené bolo

preto potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

27. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky obsiahnutých v sťažnostnom petite nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2018

10