Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 306/2018
PDF · 195.86 KB
No categories available
III. ÚS 306/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2018
prerokoval sťažnosť poľovníckej organizácie
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o.,
Heydukova 12, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Jakuba
Mandelíka, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo 80/2016 z 26. októbra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť poľovníckej organizácie
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 29. januára
2018 doručená sťažnosť poľovníckej organizácie
(ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)
a základných práv podľa čl. 12 ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžo 80/2016 z 26. októbra 2017 (ďalej
len ,,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Sťažovateľka v prvej časti sťažnosti uvádza skutkový stav a okolnosti, ktoré
predchádzali vydaniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Z uvedeného vyplýva,
že Okresný úrad Lučenec, pozemkový a lesný odbor (ďalej len „okresný úrad“) 8. apríla
2014 vydal opatrenie pod sp. zn. OU-LC-PLO-2014/002484 (ďalej len ,,opatrenie
okresného úradu“), ktorým zaevidoval zmluvu o užívaní poľovného revíru
, ktorá bola uzatvorená medzi vlastníkmi poľovného revíru, zastúpenými
splnomocnenými zástupcami zvolenými na zhromaždení vlastníkov poľovných pozemkov
a sťažovateľkou, voči ktorému podal prokurátor Okresnej prokuratúry Lučenec (ďalej
len ,,okresný prokurátor“) 15. októbra 2015 protest (ďalej len ,,protest okresného
prokurátora“), v ktorom navrhoval opatrenie okresného úradu zrušiť. Okresný úrad protestu
okresného prokurátora nevyhovel, a preto ho predložil Okresnému úradu Banská Bystrica,
odboru opravných prostriedkov, ktorý rozhodnutím z 30. novembra 2015 (ďalej
len ,,rozhodnutie Okresného úradu Banská Bystrica“) protestu okresného prokurátora
nevyhovel. Okresný prokurátor preto žalobou zo 4. februára 2016 podanou na Krajskom
súde v Banskej Bystrici (ďalej len ,,krajský súd“) žiadal zrušenie opatrenia okresného úradu.
Krajský súd uznesením č. k. 23 S 16/2016-125 z 26. apríla 2016 (ďalej len ,,uznesenie
krajského súdu“) konanie zastavil z dôvodu, že žaloba okresného prokurátora bola podaná
oneskorene. Proti uzneseniu krajského súdu podal okresný prokurátor odvolanie 26. mája
2016, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením najvyššieho súdu tak,
že uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
3. Ďalej sťažovateľka uvádza, že krajský súd v uznesení krajského súdu, ktorým
konanie zastavil z dôvodu oneskorenosti podanej žaloby okresným prokurátorom, dôvodil
tým, že rozhodnutie Okresného úradu Banská Bystrica bolo okresnému prokurátorovi
doručené 4. decembra 2015, keď okresnému prokurátorovi začala plynúť dvojmesačná
lehota na podanie správnej žaloby, ktorá uplynula 4. februára 2016. Avšak z prezenčnej
pečiatky poštového úradu v Lučenci vyplýva, že žaloba okresného prokurátora bola podaná
až 5. februára 2016, teda po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty. Okresný prokurátor
2
v podanom odvolaní proti uzneseniu krajského súdu uviedol, že rozhodnutie Okresného
úradu Banská Bystrica bolo doručované aj prostredníctvom verejnej vyhlášky, v dôsledku
čoho sa domnieval, že nadobudlo právoplatnosť 17. decembra 2015 a zároveň dodal,
že v prípade nesprávne vyznačenej právoplatnosti je nevyhnutné aplikovať § 204 ods. 2
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len ,,OSP“) per analogiam, pričom s týmto názorom sa plne stotožnil aj najvyšší súd
v napadnutom uznesení najvyššieho súdu.
4. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd podľa jej názoru
postupoval arbitrárne a tiež v rozpore so základnými princípmi právneho štátu,
keď pri posudzovaní včasnosti podanej žaloby okresným prokurátorom contra legem
aplikoval § 204 ods. 2 OSP per analogiam. Uviedla: «Žalobca tvrdí, že lehota na podanie
správnej žaloby mu začala plynúť dňa 17.12.2015, kedy rozhodnutie o proteste prokurátora
(podľa vyznačenej doložky právoplatnosti) nadobudlo právoplatnosť. Na uvedené nemá
podľa žalobcu a porušiteľa vplyv ani skutočnosť, že správny orgán pri doručovaní
rozhodnutia o proteste postupoval v rozpore s platnou právnou úpravou (§ 26 ods. 8 ZoP),
v dôsledku čoho doložku právoplatnosti vyznačil nesprávne. Svoju argumentáciu žalobca
ako aj porušiteľ oprel o rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo28/2000 v zmysle
ktorého ,,v súvislosti so skúmaním včasnosti podaného odvolania treba z nesprávne
vyznačenej právoplatnosti vyvodiť rovnaký dôsledok, aký zákon vyvodzuje z nesprávneho
poučenia o odvolaní v zmysle § 204 ods. 2 prvá veta OSP per analogiam.“... Namietaný
postup porušovateľa považujeme za protiústavný, keďže aplikácia § 204 ods. 2 OSP
per analogiam viedla v posudzovanej právnej veci k porušeniu ústavou garantovaných práv
sťažovateľa. Domnievame sa, že v tomto prípade ide o tzv. pravú, normatívnu medzeru
v práve... V prípade nepravej (axiologickej) medzery je možné takúto medzeru vyplniť
analógiou (legis či iuris) alebo ústavnekonformnou či eurokonformnou interpretáciou.
Vice versa pravú (normatívnu) medzeru nie je možné vyplniť analógiou či inou výkladovou
metódou, a preto nemal porušiteľ na identifikovaný spor aplikovať § 204 ods. 2 OSP
per analogiam... Odhliadnuc od uvedeného protest prokurátora je právnym prostriedkom,
ktorým vykonáva prokurátor dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy. Podaním protestu prokurátora
vzniká právny vzťah medzi správnym orgánom a prokurátorom... Od podania protestu
až do vydania rozhodnutia o proteste nevzniká právny vzťah medzi účastníkmi konania
a konajúcim správnym orgánom, ani medzi účastníkmi konania a prokurátorom
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.3.2013, sp. zn. 5Sžp7/2011). Je nutné
zdôrazniť, že konanie o proteste prokurátora preto treba dôsledne odlišovať
od administratívneho (správneho) konania, v ktorom bolo vydané opatrenie... Z uvedeného
dôvodu bolo v rozpore s platnou právnou úpravou, aby správny orgán rozhodnutie
o proteste prokurátora doručoval aj účastníkom správneho konania verejnou vyhláškou...
Žalobca preto nemal dôvod vyčkávať na doručenie rozhodnutia o proteste prokurátora
ostatným účastníkom administratívneho konania ako sa mylne domnieval.» Sťažovateľka
uviedla, že neobstojí tvrdenie najvyššieho súdu, že nemôže byť na ťarchu žalobcu,
ak správny orgán doručoval rozhodnutie o proteste okresného prokurátora verejnou
vyhláškou, zároveň dodala, že sa plne stotožňuje s argumentáciou a odôvodnením krajského
súdu.
5. V záverečnej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza, že povinnosťou prokurátora
je dbať o to, aby práva nadobudnuté v dobrej viere boli čo najmenej dotknuté, rozsah zásahu
do takto nadobudnutých práv musí byť čo najmenší v porovnaní s výsledkom zamýšľaným
žalobou. Uviedla: ,,Sťažovateľ žiadnym spôsobom nezavinil daný status quo, preto
je neakceptovateľné, aby údajný nesprávny postup správneho orgánu v administratívnom
konaní bol na jeho ťarchu.“
6. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
,,1. Základné práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.10.2017, sp. zn. 7Sžo/80/2016 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.10.2017, sp. zn. 7Sžo/80/2016 zrušuje
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
4
3. Sťažovateľovi
priznáva náhradu trov konania, ktorú je povinný zaplatiť Najvyšší
súd SR právnemu zástupcovi sťažovateľa do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie opatrenie alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň
vec vrátiť na ďalšie konanie...
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto je zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon
o ústavnom súde“), ktorý vo svojom § 25 ods. 1 uvádza, že ústavný súd návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Počas tohto prerokovania ústavný súd zisťuje, či sťažnosť spĺňa
zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
10. Zákon o ústavnom súde v § 25 ods. 2 uvádza, že návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,
keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,
v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné
okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
14. Pokiaľ ide o podanú sťažnosť sťažovateľky, jej podstatou a predmetom konania
pred ústavným súdom je ňou uplatnený nárok na jej ochranu pred napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom podľa čl. 12 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (III. ÚS 66/2018).
6
16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 124/2016).
17. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že v zásade
nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej
moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej
moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (III. ÚS 67/2015).
18. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv
na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať
tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,
ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4
ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu
ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom
predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných
procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru
19. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však
nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (III. ÚS 383/2016).
20. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd poukazuje na to,
že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
,,je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,
či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania
a rozhodnutia všeobecných údov. Zároveň ústavný súd pripomína, že jeho prvoradou
úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny,
že všeobecný súd pozná právo (,,iura novit curia“). Je v právomoci všeobecného súdu
vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,
ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
21. Aj keď je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z formálneho hľadiska
právoplatným rozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým by konanie skončilo,
ale rozhodnutie, ktorým bolo uznesenie krajského súdu v časti zrušené, takže vec (v tejto
časti) bola v konečnom dôsledku vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľka tak bude mať naďalej možnosť uplatniť si ochranu svojich práv v ďalšom
konaní pred všeobecnými súdmi, a napokon nič jej nebráni, aby v budúcnosti napadla
sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej
veci vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý jej zákon
na ochranu jej práv účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku
tohto rozhodnutia boli porušené jej ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
garantované práva alebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé súdne konanie
8
až do štádia meritórneho právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov a až potom
sa sťažovateľke naskytne možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.
22. Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, podmienkou
na pripustenie takejto výnimky je to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie
spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd
sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia by už nemohla byť uplatnená
neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň
vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom
postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).
23. V danom prípade sťažovateľka nepredložila relevantné argumenty a ani ústavný
súd nezistil, že by boli podmienky uvedených výnimiek splnené.
24. V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa najvyšší súd primerane, jasne
a zreteľne venoval odôvodneniu svojho rozhodnutia, ktorým zrušil uznesenie krajského
súdu. Podľa názoru ústavného súdu nie je možné napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
považovať za arbitrárne, závery v ňom uvedené boli náležite zdôvodnené.
25. S poukazom na uvedené ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že medzi namietaným porušením základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu absentuje relevantná
príčinná súvislosť, preto je sťažnosť zjavne neopodstatnená a podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ju bolo potrebné odmietnuť.
26. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje,
že uvedený článok ústavy je formulovaný všeobecne a neupravuje žiadne konkrétne
základné právo, preto vyslovenie jeho porušenia prichádza do úvahy len v súvislosti
s porušením iného základného práva... (III. ÚS 124/2016). S poukazom na už uvedené bolo
preto potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
27. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky obsiahnutých v sťažnostnom petite nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. augusta 2018
10