Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 321/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2017 predbežne

prerokoval sťažnosť npor. , , zastúpeného

advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o., Štefánikova 26, Košice, v mene ktorej koná

advokát Mgr. Radoslav Rigo, LL.M., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa , , ) a , , a 2 a

Slovenskej republiky v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 1

písm. a) a ods. 2 až 4 , ako aj práv podľa , ,

čl. 8, čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a tiež práva podľa čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť npor. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2015

doručená sťažnosť npor. , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16, čl. 18, čl. 36

písm. a) a b), , a 2 a (ďalej len

„ústava“) v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2

až 4 , ako aj práv podľa , , , , , a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a tiež práva podľa čl. 1

Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „protokol č. 12 k dohovoru“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 26. marca 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol personálnym rozkazom prvého

viceprezidenta Policajného zboru č. 48 z 28. októbra 2011 dňom 1. novembra 2011

preložený v stálej štátnej službe z funkcie starší referent Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite,

oddelenia odhaľovania, odboru Východ a súčasne bol 31. októbra 2011 odvolaný

z doterajšej funkcie, pričom ustanovenie do funkcie 1. novembra 2011 malo byť vykonané

jeho riaditeľom.

Personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 452/2011 bola

v dôsledku organizačných zmien 31. októbra 2011 zrušená funkcia, ktorú sťažovateľ

dovtedy vykonával, a bola vytvorená nová funkcia podľa

o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru

väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších

predpisov (ďalej len „policajný zákon“). Sťažovateľ bol personálnym rozkazom

riaditeľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru č. 434

z 28. októbra 2011 ustanovený do voľnej funkcie starší referent Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej

kriminalite, protidrogového oddelenia, odboru Bratislava (ďalej len „rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu o ustanovení do funkcie“).

Personálny rozkaz č. 48 z 28. októbra 2011 (ďalej len „rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu o preložení“) napadol sťažovateľ odvolaním. O odvolaní sťažovateľa

proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu o preložení rozhodlo Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. SLV-PS-PK-234/2011 z 25. januára 2012

(ďalej len „rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu“) tak, že odvolanie zamietlo

a napadnuté rozhodnutie potvrdilo. Rozhodnutie napadol sťažovateľ žalobou v rámci

správneho súdnictva. O žalobe rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 30. januára 2013 tak, že ju zamietol.

Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaním, o ktorom rozhodol najvyšší

súd rozsudkom sp. zn. z 26. marca 2015 tak, že odvolaním napadnutý

rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti sumarizoval svoje zásadné žalobné námietky takto:

«1/ že v čase vydania personálneho rozkazu absentovali „organizačné zmeny“

ako jedna zo zákonných podmienok preloženia podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona

č. (bod 1 žaloby),

2/ že nebola skúmaná a správnym orgánom odôvodňovaná zákonná podmienka

„nemožnosti prevedenia v mieste pôvodného výkonu zrušenej funkcie“, ktorá má pred

preložením do iného miesta prednosť podľa (bod 2

žaloby),

3/ že nebola skúmaná a správnym orgánom odôvodňovaná zákonná podmienka

„žiadosti alebo písomného súhlasu“ dotknutého policajta na to, aby som mohol byť

preložený do iného miesta výkonu funkcie podľa nadväzujúceho

Z. z. (bod 3 žaloby),

4/ že nebola splnená a bola nesprávne posúdená podmienka prerokovania návrhu

môjho preloženia do iného miesta s príslušným odborovým orgánom podľa § 225 ods. 2

písm. b) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej

služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej

v texte tiež len „“) a nebolo skúmané a odôvodnené ani splnenie

podmienky prerokovania organizačných zmien podľa čl. 3 bod 7 a bod 17 Kolektívnej

zmluvy vyššieho stupňa (bod 4 žaloby),

5/ že boli porušené moje procesné práva a rozhodnutie je procesne vadné - keď mi

pred jeho vydaním nebolo umožnené sa k nemu vyjadriť a nie je dostatočne konkrétne

odôvodnené, vrátane uvedenia širšej úvahy podľa až 238 a

(bod 5 žaloby)

6/ že absentovala právna úprava pre konanie o vydaní personálnych rozkazov

v zmysle splnomocňovacieho ustanovenia (bod 6 žaloby).»

Sťažovateľ tvrdí, že ani krajský súd, ani najvyšší súd sa jeho podstatnými žalobnými

námietkami nezaoberali buď vôbec, alebo ich vyhodnotili nesprávne, „výslovne v rozpore

s jednoznačnými ustanoveniami zákona a základnými právnymi princípmi, čo vykazuje

prvky jasnej svojvôle a arbitrárnosti“.

Proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu

sťažovateľ v sťažnosti formuluje niekoľko zásadných sťažnostných námietok.

Podľa sťažovateľa v čase vydania rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu

o preložení „nebola splnená zákonná podmienka pre toto preloženie spočívajúca

v existencii organizačných zmien“. Podľa názoru sťažovateľa išlo iba o zmeny

„systematizačné“, s ktorých existenciou nie je možné sa za daných okolností uspokojiť.

Správne orgány a ani vo veci konajúce súdy neskúmali podľa sťažovateľa splnenie

zákonnej podmienky na jeho preloženie vyplývajúcej z § 35 ods. 1 písm. a) policajného

zákona, podľa ktorého sa policajt v služobnom pomere prevedie na inú funkciu v tom istom

mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné, preloží sa na inú funkciu do iného

miesta výkonu štátnej služby alebo do iného služobného úradu, ak nemôže naďalej

vykonávať doterajšiu funkciu, keďže v dôsledku organizačných zmien došlo k zrušeniu jeho

doterajšej funkcie. Sťažovateľ tvrdí, že „z predmetného ustanovenia je úplne zrejmé, že

conditio sine qua non pre preloženie policajta do iného miesta výkonu funkcie je, že nie je

možné tohto policajta previesť na inú (voľnú) funkciu v mieste, kde vykonával svoju

pôvodnú – teraz zrušenú funkciu (prednosť prevedenia na inú funkciu v tom istom mieste

pred jeho preložením do iného miesta)“. Podľa názoru sťažovateľa splnenie tejto negatívnej

podmienky musí byť skúmané a v rozhodnutí správneho orgánu riadne odôvodnené.

Za daných okolností mal preto najvyšší súd zmeniť rozhodnutie krajského súdu, napadnutý

personálny rozkaz mal zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu na nové konanie a rozhodnutie.

Namieta tiež závery krajského súdu o tom, že výber postupu podľa § 35 ods. 1 písm. a)

policajného zákona je súčasťou voľnej správnej úvahy.

Sťažovateľ ďalej namieta, že v jeho veci neboli splnené podmienky na preloženie aj

preto, že nepodal žiadosť o preloženie do iného miesta výkonu práce a ani súhlas

s preložením, tak ako to predpokladá § 35 ods. 6 policajného zákona. Podľa názoru

sťažovateľa „je celkom zrejmé, že táto zákonná podmienka nie je obmedzená vo vzťahu

k žiadnemu zo zákonných dôvodov prevedenia či preloženia na inú funkciu a má svoje jasné

odôvodnenie a udržateľnosť aj v rámci takých organizovaných zoskupení ako je Policajný

zbor“. Všeobecné súdy na túto námietku vôbec nereagovali.

Podľa názoru sťažovateľa nebola splnená ani zákonná podmienka prerokovania

personálneho rozkazu o preložení s príslušným odborovým orgánom a nebola splnená ani

požiadavka prerokovania organizačných zmien na inom stupni odborovej organizácie

podľa kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že

„k uvedenému prerokovaniu s príslušným odborovým orgánom nedošlo, resp. splnenie tejto

podmienky je v dôsledku postupu správnych orgánov (vady odôvodnenia)

i nepreskúmateľné. V personálnom rozkaze o preložení uvádza žalovaný navyše inú

organizáciu ZO OZP v SR č. 8/50, než je uvedená v rozhodnutí odvolacieho správneho

orgánu č. 8/64; z čoho je mimo iné zrejmé, že ani samotný žalovaný nevie a činí svoje

rozhodnutia nepodloženými a nepreskúmateľnými (nie je zjavné, z čoho žalovaný vychádzal

pri určovaní príslušnosti odborového orgánu, a ani preskúmavajúce súdy sa samotnou

otázkou určenia, ktorá základná organizácia OZP bola príslušná nezaoberá.“.

Sťažovateľ nesúhlasí s argumentáciou krajského súdu, podľa ktorej v danom prípade

ide o hmotnoprávnu podmienku, ktorej nesplnenie nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia,

a uvádza, že «nakoľko zákon sám nerozlišuje medzi hmotnoprávnymi a inými podmienkami,

jednoducho iba upravuje sumár podmienok potrebných na to, aby bolo vydané rozhodnutie

zákonné, je špekulovanie (navyše v prípade podmienky prerokovania ničím nepodložené, že

by sa malo jednať o „hmotnoprávnu“ a kvalitatívne inú podmienku, než všetky ostatné

zákonné podmienky), je takáto argumentácia hrubo svojvoľná a arbitrárna.».

Sťažovateľ ďalej namieta, že všeobecné súdy vôbec nereflektovali jeho námietku,

podľa ktorej mu nikdy nebol daný na nahliadnutie a na vyjadrenie podkladový listinný

materiál na vydanie personálnych rozkazov, a zároveň tvrdí, že tieto rozhodnutia neboli

dostatočne a zrozumiteľne odôvodnené.

Sťažovateľ argumentuje aj tým, že správny orgán druhého stupňa nikdy nevydal

všeobecne záväzný právny predpis ustanovujúci podrobnosti o konaní vo veciach

služobného pomeru podľa § 247 policajného zákona, pričom na túto námietku

podľa sťažovateľa nereagoval ani krajský súd, ani najvyšší súd.

Sťažovateľ namieta že nedodržaním zákonných podmienok preloženia, ako aj

spôsobom realizácie tohto preloženia (zo dňa na deň) došlo k nedovolenému zásahu do jeho

„integrity i práva na súkromný a rodinný život“, práva na vyjadrenie a na obhajobu.

Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd nevysporiadal s jeho podstatnými odvolacími

námietkami, argumentácia obsiahnutá v jeho napadnutom rozsudku vykazuje znaky

svojvôle, pričom najvyšší súd si navyše nesplnil povinnosť zdôvodniť splnenie všetkých

podmienok obsiahnutých v hypotéze právnej normy a odklonil sa od ustálenej judikatúry

o význame absencie procesnej úpravy na vydanie správneho rozhodnutia.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 26. marca 2015,

sp. zn. , a postupom v tomto konaní, porušil základné právo sťažovateľa

na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, v spojení s právom na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia

podľa , právom na ochranu manželstva a rodiny

podľa a právom na rešpektovanie súkromného

a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

s právom na rovnosť v konaní podľa , s právom

na ochranu proti diskriminácii podľa článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa článku 12 ods. 1 a ods. 2 ,

s právom na ochranu proti nútenej práci podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a primerane s právom

na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky podľa článku 36 písm. a) a písm. b)

, v spojení s porušením zákazu zneužitia práv proti

sťažovateľovi článku 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zákazu

obmedzení práv sťažovateľa na iný účel podľa článku 18 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a s porušením článku 1, článku 2 ods. 2 a ods. 3, článku 13 ods. 1

písm. a), ods. 2 až ods. 4 a práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd..

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. marca 2015,

sp. zn. , sa zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie a rozhodnutie..

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 355,72 €

(t. j. tarifná odmena za 2 úkony: prevzatie a príprava veci + ústavná sťažnosť á 139,83 €,

režijný paušál za tieto dva úkony á 8,39 € a DPH z uvedeného základu vo výške 59,28 €),

ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu

do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16, čl. 18, čl. 36

písm. a) a b), , a 2 a v spojení s , a 3,

a 2 a a ods. 2 až 4 , ako aj práv podľa ,

ods. 1, čl. 8, čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 dohovoru a tiež práva podľa čl. 1 protokolu č. 12

k dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 26. marca 2015.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a 2, a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 26. marca 2015 a jemu predchádzajúcim postupom

Vychádzajúc z okruhu sťažovateľom označených práv garantovaných

a dohovorom, ktorých porušenie namieta, ústavný súd v nadväznosti na svoju ustálenú

judikatúru považuje za žiaduce v prvom rade zdôrazniť význam základného práva na súdnu

ochranu podľa , ktoré je primárnym východiskom pre zákonom upravené

konanie súdov a tiež iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie

právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ().

Rovnako tak má v štruktúre práv chránených dohovorom kľúčové postavenie právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Význam základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje aj preto,

že z argumentácie sťažovateľa zjavne vyplýva, že porušenie ostatných základných práv

podľa a práv podľa dohovoru označených v petite sťažnosti namieta v spojení,

resp. v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , resp. práva podľa dohovoru. Ústavný súd zároveň v súlade so

svojou doterajšou judikatúrou poznamenáva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru neexistujú

zásadnejšie odlišnosti (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv

na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu

ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom

predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných

procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov

na súdnu ochranu podľa , ako aj právo zaručené v dohovoru

(pozri napr. ).

Základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tvorí celý rad obsahových komponentov,

z ktorých v nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa vystupuje do popredia

predovšetkým právo na ústavne akceptovateľné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že neodmysliteľnou

súčasťou obsahu základného práva je aj právo účastníka, resp. strany

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(m. m. , ). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná

tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je

arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou

(). Zároveň ale ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranou konania), ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,

odvolacieho, ale aj dovolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (m. m. ).

Rovnako aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6

ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,

že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro

Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

V kontexte s konkrétnymi výhradami sťažovateľa proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu ústavný súd zdôrazňuje, že požiadavka na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia nepochybne zahŕňa aj požiadavku jeho ústavne akceptovateľnej kvality.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) totiž do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, pričom súčasne

má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej

právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy,

ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna

norma (). Len ústavne konformný výklad príslušných právnych noriem

aplikovaných vo veciach sťažovateľov totiž môže plnohodnotne garantovať základné právo

každého na súdnu ochranu podľa (m. m. ).

Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní bolo aspoň rámcovo posúdiť,

či uvedené východiská najvyšší súd v napadnutom rozsudku akceptoval, a to z hľadiska

toho, ako sa vysporiadal s konkrétnymi sťažnostnými námietkami sťažovateľa

rekapitulovanými v časti I tohto uznesenia.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd poukázal na podstatu rozhodnutia

krajského súdu, predstavil argumenty sťažovateľa, ako aj žalovaného správneho orgánu a

ďalej v podstatnom uviedol:

«Po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a z obsahu administratívneho spisu

odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa sa rozhodnými námietkami žalobcu, ktoré sa týkali

v spochybnení organizačných zmien, v nedodržaní možnosti prevedenia na inú funkciu

v doterajšom mieste výkonu služby a nedodržaní postupu uvedenom v § 35 ods. 7 zákona

č. o prevedení na iné miesto len so súhlasom, o spochybnení prerokovania

o preložení s príslušným odborovým orgánom a v nedodržaní povinnosti žalovaného

zaobstarania dodatok podkladov pre rozhodnutie, vo vytknutí nedostatočnej právnej úprave

konania vo veciach služobného pomeru, v dostatočnom rozsahu zaoberal a zo skutkových

okolností danej veci vyvodil správny právny záver. Odvolací súd dôvody uvádzané súdom

prvého stupňa pokladá za vecne správne, preto v celom rozsahu na ne poukazuje.

Podľa , veta prvá pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo

upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto

zákona.

Podľa . 2 odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho

spisu v zmysle ustanovenia konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby

sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu

so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených

v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu. ktoré vytvárajú dostatočné právne

východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje

právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.

Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti, na zdôraznenie

správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa uvádza.

Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu je

určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť

rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu

a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo

procesnoprávnych právach.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý

tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné

na preskúmanie napadnutého rozhodnutia ( ).

Senát odvolacieho súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní

zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy

(§ a nasl. ) je posudzovať, či správny orgán vecne

príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia,

či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie

bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom

predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade

s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho

orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu

napadnutého rozhodnutia. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia

( ).

Podľa policajt v služobnom pomere

sa prevedie na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné,

preloží sa na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného služobného

úradu, ak nemôže naďalej vykonávať doterajšiu funkciu, pretože v dôsledku organizačných

zmien sa zrušila jeho doterajšia funkcia.

Podľa organizačnou zmenou na účely tohto

zákona sa rozumie zmena, pri ktorej sa zrušila doterajšia funkcia policajta a nevytvorila sa

nová funkcia alebo sa zrušila doterajšia funkcia policajta a vytvorila sa nová funkcia s inou

náplňou činnosti alebo sa zrušila doterajšia funkcia policajta a vytvorila sa nová funkcia

s rovnakou náplňou činnosti v inom mieste výkonu štátnej služby.

Podľa prevedenie na inú funkciu alebo preloženie

na inú funkciu sa vykoná odvolaním policajta z doterajšej funkcie a jeho ustanovením alebo

vymenovaním do inej funkcie podľa § 33.

Podľa policajta ustanovuje do funkcie a odvoláva

z funkcie príslušný nadriadený.

Podľa služobný úrad vopred prerokuje

s príslušným odborovým orgánom návrh na prevedenie alebo preloženie policajta na inú

funkciu z dôvodu organizačných zmien, zo zdravotných dôvodov alebo z dôvodu zákazu

činnosti.

Podľa oprávnený orgán postupuje pred vydaním

rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný

obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady.

Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa správne

orgány oboch stupňov v konaní postupovali náležite v intenciách citovaných právnych

noriem, vo veci si zadovážili dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie

rozhodnutia, zistili skutočný stav, a preto ich právne závery je potrebné považovať

za správne. Rovnako ako súd prvého stupňa odvolací súd tiež zastáva názor, že správne

orgány oboch stupňov v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite odôvodnili svoj skutkový

a právny záver. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade

so zákonom, keď žalobu zamietol.

Zákonodarca v citovaných právnych normách ustanovuje postup služobného úradu,

keď v dôsledku organizačnej zmeny sa doterajšia funkcia policajta v služobnom pomere

zrušila a z toho dôvodu nemôže naďalej vykonávať túto funkciu. Z uvedenej právnej úpravy

vyplýva, že služobný úrad policajta sa preloží na inú funkciu v tom istom mieste výkonu

štátnej služby len v prípade, ak je to možné, teda pokiaľ nebola tato funkcia obsadená alebo

zrušená. Inak služobný úrad postupuje podľa § 33 uvedeného zákona, v zmysle ktorého

rozhoduje o zaradení alebo vymenovaní policajta do voľnej funkcie.

Odvolací súd zistil, že personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky

číslo 452 z 28. októbra 2011 uvádza, že dňom 1. novembra 2011 vykonáva systemizačné

zmeny v tabuľke zloženia a počtov. Z priloženého prehľadu zmien Prezídia Policajného

zboru ako aj z dôvodovej správy priloženej k návrhu organizačných zmien na úrade boja

proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru k 1. novembru 2011

predkladanej ministrovi vnútra SR 7. októbra 2011 je však nepochybné, že minister vnútra

vykonáva organizačné zmeny v zmysle vo vnútornej

štruktúre Úradu boja proti organizovanej kriminalite prezídia PZ, služobného úradu

Ministerstva vnútra SR. Tieto spočívali „v presune tabuľkových miest v pôsobnosti

jednotlivých pracovísk úradu za účelom zefektívnenia práce jednotlivých odborov úradu“.

Odvolací súd preto nemohol prihliadnuť na námietku žalobcu, že uvedeným personálnym

rozkazom nedošlo k vykonávaniu organizačných zmien.

Žalobca nenamietal, že presun tabuľkových miest v pôsobnosti jednotlivých

pracovísk sa týkal aj jeho, že jeho doterajšia funkcia nebola rušená. V dôsledku týchto

presunov bol preložený z oddelenia odhaľovania Východ úradu boja proti organizovanej

kriminalite prezídia PZ, služobného úradu Ministerstva vnútra SR na úrad, kde boli

vytvorené nové funkcie.

Ak zákon vyžaduje pre vydanie rozhodnutia správneho orgánu, aby nastali určité

predpoklady stanovené v hypotéze právnej normy (v ustanovení § 35 ods. 1 písm. a/ zákona

č. , čo sa týka organizačných zmien), musia byť tieto predpoklady v

odôvodnení rozhodnutia náležite objasnené, a to tým skôr, keď možno očakávať nesúhlas

účastníka konania s takýmto rozhodnutím, pretože sa ním jeho právne či iné postavenie

(hoci subjektívne) zhoršuje.

Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí z 25. januára 2012 č. SLV-PS-PK-234/2011

ako aj v personálnom rozkaze č. 48 z 28. októbra 2011 náležite objasnil dôvody, ktoré viedli

k preloženiu žalobcu na inú funkciu v inom mieste výkonu služby. Preto mu nemožno

vytknúť nezákonnosť rozhodnutia.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd nemohol prihliadať v rámci preskúmania

zákonnosti k tvrdeniu žalobcu, že žalovaný nepostupoval v súlade so zákonom, keď ho

preložil do novej funkcie podľa bez toho, aby

preskúmal možnosť ho preložiť na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby.

Senát odvolacieho súdu sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa pokiaľ ide

o zdôvodnenie námietky týkajúcej sa prerokovania s príslušným odborovým orgánom

a súčasne naň poukazuje. K tomu len podotýka, že predchádzajúce prerokovanie

s odborovým orgánom je hmotnoprávnou podmienkou prevedenia alebo preloženia

podľa , nie je takou procesnou podmienkou

vzťahujúcou sa na postup ministra pri výkone jeho právomoci podľa tohto ustanovenia,

majúcou za následok nezákonnosť rozhodnutia v prípade jej nesplnenia.

Námietka žalobcu o nedostatočnej právnej úprave konania vo veciach služobných

pomerov je pre prejednávanú vec právne irelevantná, a preto najvyšší súd nemal dôvod sa

ňou zaoberať.

Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu a jeho právneho posúdenia odvolací súd

v danej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán postupoval a rozhodol v súlade s

, keď na skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného

dokazovania aplikoval správne ustanovenia , ktorých výklad urobil

súladne s a v zmysle .

Odvolací súd z dôvodov uvedených vyššie sa taktiež stotožnil s právnym záverom

krajského súdu, že žaloba nebola podaná dôvodne, keďže žalovaný postupoval a rozhodol

v preskúmavanej veci v súlade so zákonom, svoje rozhodnutie riadne odôvodnil,

vysporiadal sa s relevantnými námietkami žalobcu a bolo vydané v súlade s

hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Odvolací súd nezistil ani takú vadu,

ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia. Odvolací súd taktiež odôvodnenie

prvostupňového súdu považoval za logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto

rozhodnutí žiadny rozpor so zákonom.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa

o otázkach, ktoré boli dôvodom na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného nerozhodol svojvoľne ani protizákonne.»

V nadväznosti na (ďalej len „OSP“)

platného a účinného v čase rozhodovania najvyššieho súdu ústavný súd tiež poukazuje na

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 30. januára 2013, ktorým tento súd zamietol

žalobu sťažovateľa a v odôvodnení ktorého vo vzťahu k námietkam sťažovateľa uviedol:

«Z obsahu administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že personálnym rozkazom

I. viceprezidenta PZ č. 48 zo dňa 28. 10. 2011 bol žalobca podľa § 35 ods. 1 písm. a/

zákona dňom 01. 11. 2011 preložený z funkcie starší referent oddelenia odhaľovania

odboru Východ, úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia PZ, služobného úradu

MV SR na úrad boja proti organizovanej kriminalite Prezídia PZ, služobného úradu MV SR

s tým, že žalobca bol dňom 31. 10. 2011 odvolaný z doterajšej funkcie (§ 35 ods. 9 zákona)

a ustanovenie do funkcie dňom 01. 11. 2011 vykoná riaditeľ úradu boja proti organizovanej

kriminalite Prezídia PZ. Dôvodom bol personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 452/2011,

ktorým bola v dôsledku organizačných zmien dňom 31. 10. 2011 zrušená doterajšia funkcia

žalobcu a vytvorila sa nová funkcia s inou náplňou činnosti (§ 35 ods. 3 zákona).

Proti tomuto personálnemu rozkazu podal žalobca odvolanie, v ktorom vyjadril svoj názor,

že preloženie bolo účelové a podľa jeho právneho vedomia neboli splnené všetky podmienky

uložené literou zákona zo strany zamestnávateľa a preto považuje svoje preloženie

za neodôvodnené a žiadal personálny rozkaz zrušiť. Po podaní odvolania bolo žalobcovi

písomnosťou č. p.: SLV-PS-PK-234/2011 zo dňa 01. 12. 2011 umožnené využitie všetkých

subjektívnych práv, ktoré mu vyplývajú zo zákona, ktoré však žalobca nevyužil. Napadnutým

rozhodnutím Č. p.: SLV-PS-PK-234/2011 zo dňa 25. 01. 2012 žalovaný odvolanie žalobcu

zamietol a napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona, policajt v služobnom pomere sa prevedie na inú

funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné, preloží sa na inú

funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného služobného úradu, ak nemôže

naďalej vykonávať doterajšiu funkciu, pretože v dôsledku organizačných zmien sa zrušila

jeho doterajšia funkcia

Podľa § 35 ods. 3 zákona, sa organizačnou zmenou na účely tohto zákona rozumie

zmena, pri ktorej sa zrušila doterajšia funkcia policajta a nevytvorila sa nová funkcia alebo

sa zrušila doterajšia funkcia policajta a vytvorila sa nová funkcia s inou náplňou činnosti

alebo sa zrušila doterajšia funkcia policajta a vytvorila sa nová funkcia s rovnakou náplňou

činnosti v inom mieste výkonu štátnej služby.

Podľa § 35 ods. 9 zákona, prevedenie na inú funkciu alebo preloženie na inú funkciu

sa vykoná odvolaním policajta z doterajšej funkcie a jeho ustanovením alebo vymenovaním

do inej funkcie podľa § 33.

Z § 35 ods. 1 písm. a) zákona vyplýva, že dôvodom na postup podľa tohto

ustanovenia zákona je existencia organizačných zmien v dôsledku ktorých sa zrušila

funkcia, v ktorej bol žalobca do 31. 10. 2011 v súlade s § 33 ods. 1 zákona ustanovený

a v ktorej plnil uložené služobné úlohy a od 01. 11. 2011 sa vytvorila nová funkcia s inou

náplňou činnosti. Ako uviedol žalovaný, dňom 01. 07. 2011 sa na ÚBOK P PZ realizovala

organizačná zmena, ktorá zohľadňovala aktuálne potreby a požiadavky priameho výkonu

služby kriminálnej polície v boji proti najzávažnejším formám organizovanej trestnej

činnosti. Po jej vyhodnotení s cieľom zefektívniť a racionalizovať vykonávanie činnosti

útvarov ÚBOK P PZ, bolo ministrovi vnútra SR navrhnuté ku dňu 01. 11. 2011 uskutočniť

ďalšie zmeny, ktorých podstata spočívala v zrušení tabuľkových miest v pôsobnosti

oddelenia odhaľovania odboru Východ UBOK P PZ. Personálnym rozkazom ministra

vnútra SR č. 452/2011 minister vnútra SR dňom 01. 11. 2011 na odbore Východ ÚBOK

P PZ zrušil tabuľkové miesta - funkcie staršieho referenta oddelenia odhaľovania (funkcie

s číselným označením ID 1380, ID 1382 a ID 4226).

Zákonné požiadavky organizačnej zmeny stanovené v § 35 ods. 3 zákona (zrušila sa

doterajšia funkcia policajta a vytvorila sa nová funkcia s inou náplňou činnosti) boli teda

splnené. Preloženie žalobcu na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby bolo

vynútené nemožnosťou ďalšieho vykonávania doterajšej ním zastávanej funkcie, pretože

táto funkcia bola v dôsledku organizačných zmien zrušená. Vzhľadom na uvedené vydal

1. viceprezident PZ personálny rozkaz č. 48 zo dňa 28. 10. 2011, ktorým žalobcu podľa § 35

ods. 1 písm. a) zákona z dôvodu organizačných zmien vyplývajúcich z personálneho rozkazu

ministra vnútra SR č. 452/2011, dňom 01. 11. 2011 preložil k ÚBOK P PZ a dňom

31. 10. 2011 ho v súlade s § 35 ods. 9 zákona odvolal z doterajšej funkcie.

Podľa názoru súdu sa preloženie žalobcu na inú funkciu uskutočnilo v súlade s § 35

ods. 1 písm. a) zákona pri súčasnom dodržaní postupu ustanoveného v § 35 ods. 9 zákona.

Žalovaný správne poukázal na § 5 ods. 4 zákona, podľa ktorého obsadzovanie miest

policajtov vo všetkých druhoch štátnej služby možno uskutočniť len za predpokladu, že

miesto je vytvorené podľa schválenej systemizácie a je voľné. Na základe uvedeného bol

žalobca personálnym rozkazom riaditeľa ÚBOK P PZ č. 434 zo dňa 28. 10. 2011 podľa

§ 33 ods. 1 zákona dňom 01. 11. 2011 ustanovený do funkcie starší referent protidrogového

oddelenia odboru Bratislava, ÚBOK P PZ, služobného úradu Ministerstva vnútra SR.

Z čl. 3 ods. 7 Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov PZ na rok 2011

vyplýva, že ministerstvo prerokuje s odborovým zväzom navrhované organizačné zmeny

najmenej 60 dní pred ich uskutočnením. Ak je zástupca odborového zväzu členom komisie

pripravujúcej organizačné zmeny, nemusí byť táto časová lehota dodržaná.

Je zrejmé, že predseda OZP v SR sa zúčastnil na príprave organizačnej zmeny

realizovanej personálnym rozkazom ministra vnútra SR č. 452/2011, čo potvrdil svojim

podpisom na predloženom návrhu systemizačných zmien na Prezídiu PZ.

Podľa § 225 ods. 2 písm. b) zákona, služobný úrad vopred prerokuje s príslušným

odborovým orgánom návrh na prevedenie alebo preloženie policajta na inú funkciu

z dôvodu organizačných zmien, zo zdravotných dôvodov alebo z dôvodu zákazu činnosti.

Návrh na preloženie žalobcu na inú funkciu bol v danom prípade predložený aj OZP

SR základnej organizácii č. 8/64 Bratislava pôsobiacej v rámci ÚBOK P PZ. Aj keby však

návrh na preloženie žalobcu nebol vopred prerokovaný s odborovým orgánom pôsobiacim

v rámci ÚBOK P PZ, išlo by o porušenie zákona, ktoré by nemalo vplyv na právoplatnosť

a vykonateľnosť personálneho rozkazu I. viceprezidenta PZ č. 48 zo dňa 28. 10. 2011

s poukazom na § 250 ods. 2 zákona.

Nie je zákonnou povinnosťou žalovaného previesť policajta na inú funkciu, ktorá je

v čase realizácie organizačných zmien voľná, a to v mieste, kde vykonával štátnu službu.

Ide tu o voľnú správnu úvahu príslušného nadriadeného žalobcu oprávneného previesť

alebo preložiť žalobcu z dôvodu uvedeného v § 35 ods. 1 písm. a) zákona. Bolo na voľnej

úvahe príslušného nadriadeného žalobcu rozhodnúť o tom, či sa žalobca prevedie na inú

voľnú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby v rámci ÚBOK P PZ alebo preloží

na inú voľnú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby v rámci ÚBOK P PZ tak, aby

služobné úlohy uložené ÚBOK P PZ boli plnené v súlade s požiadavkami kladenými

na tento útvar.

Samotný personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 452/2011 zo dňa 28. 10. 2011

nemá charakter rozhodnutia o práve, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach

konkrétneho policajta, preto je ho potrebné považovať za rozhodnutie organizačnej povahy

upravujúce vnútornú štruktúru útvarov MV SR a PZ. Proti tomuto personálnemu rozkazu

nie je prípustný opravný prostriedok. Tento personálny rozkaz sa považuje za vnútorný

predpis, ktorý je osobitným prípadom normatívnych právnych aktov nesmerujúcich

voči subjektom stojacim mimo systému vzťahov organizačnej nadriadenosti a podriadenosti

vo verejnej správe. Smeruje len voči subjektom ovládaným organizačnou podriadenosťou

vo vzťahu k správnemu orgánu, ktorý takýto normatívny akt vydal. Jedná sa o abstraktné

formy vnútornej činnosti verejnej správy s povahou interných normatívnych aktov.

Od normatívnych právnych aktov, ktoré majú vonkajšie právne účinky, sa vnútorné predpisy

odlišujú najmä tým, že ich právne účinky smerujú výlučne voči služobne podriadeným

subjektom, i keď individuálne nešpecifikovaným a v tomto zmysle sú aktmi internými.

Vzhľadom k tomu, že nemajú všeobecnú záväznosť, nie sú prameňmi práva, ale sú pre ich

adresátov záväzné a nesmú byť v rozpore so zákonmi (rozsudok NS SR

sp. zn. ).

Podľa § 5 ods. 1 zákona, systemizácia v štátnej službe obsahuje počet miest

policajtov v služobných úradoch a objem finančných prostriedkov na služobné príjmy

policajtov v štátnej službe.

Polemika žalobcu o tom, či išlo o systemizačnú alebo organizačnú zmenu

je irelevantná. Konečné posúdenie otázky ďalšieho zaradenia žalobcu v dôsledku

predmetnej organizačnej zmeny bolo vecou správnej úvahy služobných orgánov.

Je nesporné, že žalobca nebol preložený podľa § 35 ods. 7 zákona, ale podľa § 35

ods.1 písm. a) zákona. Príslušný nadriadený je pri prevedení alebo preložení podľa § 35

ods. 1 zákona oprávnený postupovať len za predpokladu, že je zároveň splnený aj niektorý

zo zákonom stanovených dôvodov uvedených pod písm. a) - k).

Podľa § 35 ods. 7 zákona policajta možno previesť na inú funkciu v tom istom mieste

výkonu štátnej služby alebo preložiť na inú funkciu v inom mieste výkonu štátnej služby

alebo v inom služobnom úrade na vlastnú žiadosť alebo s jeho písomným súhlasom.

K uvedenému postupu môže príslušný nadriadený pristúpiť iba v tom prípade, ak si policajt

podá vlastnú písomnú žiadosť, tzn. že požiada o prevedenie alebo preloženie z akéhokoľvek

dôvodu. Pri realizácii 35 ods. 7 zákon dáva iba možnosť preložiť alebo previesť policajta

na inú funkciu, pričom podľa § 35 ods. 1 zákona za splnenia jednej z tam uvedených

dôvodov vzniká nadriadenému povinnosť previesť resp. preložiť policajta na inú funkciu.

Vzhľadom na to, že žalobca bol preložený z dôvodu uvedeného v ustanovení § 35 ods. 1

písm. a) zákona, nevyžadoval sa v tomto prípade postup podľa § 35 ods. 7 zákona.

Podľa názoru súdu napadnuté rozhodnutia obsahujú všetky náležitosti tak, ako to

vyžaduje ustanovenie § 241 zákona a sú aj v dostatočnom rozsahu odôvodnené. Správne

žalovaný poukázal na prax Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej cit.:

„na ústavnosť odôvodnenia nie je totiž potrebné, aby sa v ňom uvádzali odpovede na všetky,

a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo návrhy účastníka konania,

aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné“ (napr. uznesenie ÚS SR

č. k. -41 zo dňa 27. 8. 2003). Žalobca pritom svoje odvolanie odôvodnil veľmi

stroho.

V súvislosti s výkladom ustanovenia § 33 zákona je potrebné zdôrazniť skutočnosť,

že služobný pomer príslušníkov Policajného zboru, S. I. S., Zboru väzenskej a justičnej

stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície je svojou povahou inštitútom verejného

práva - ide o právny pomer štátnozamestnanecký.

Takýto právny pomer nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu -

rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru a po celú dobu svojho trvania sa výrazne

odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak typickým pomerom súkromnoprávnym,

kde účastníci majú rovnaké postavenie. To sa prejavuje okrem iného aj v právnej úprave

týkajúcej sa zmeny služobného pomeru, služobnej disciplíny, skončenia služobného pomeru

a nárokov s ním súvisiacich a ďalších prípadov rozhodovania služobných orgánov, ktorá sa

vyhýba implementácii zmluvných prvkov (pre služobný pomer cudzorodých) do vzťahov,

ktoré sú založené na tuhšej podriadenosti a nadriadenosti subjektov služobného pomeru,

pre ktoré je charakteristické jednostranné rozhodovanie zamestnávateľského subjektu o

právach a povinnostiach príslušníkov.

Právna povaha takéhoto služobného pomeru príslušníkov odráža osobitný charakter

zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci. potrebu pevného začlenenia

policajta do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone, čo zvýrazňuje skutočnosť, že

nemožno hovoriť o modifikácii súkromnoprávneho pomeru, ale o špecifickom

štátnozamestnaneckom pomere verejného práva, ktorého právna úprava má formu kódexu.

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi formuloval, že

z pôsobnosti čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv sú vylúčené spory

zamestnancov štátu, ktorých pracovná náplň pozostáva zo špecifických činností verejnej

správy v miere, v akej táto správa koná ako držiteľka verejnej moci poverená ochranou

všeobecných záujmov štátu alebo orgánov verejnej moci. Pracovníci na týchto miestach

majú teda v rukách časť suverénnej moci štátu; ten má tak legitímny záujem vyžadovať

od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Zjavný príklad takýchto činností

predstavujú ozbrojené sily a polícia (Pellegrin proti Francúzsku, rozsudok z 8. 12. 1999

týkajúci sa sťažnosti č. 28541/95, Frydlender proti Francúzsku rozsudok z 27. 6. 2000

týkajúci sa sťažnosti č. 30979/96).

Vychádzajúc z uvedeného je dôvodné konštatovať, že zákonná úprava služobného

pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu

mieru ochrany než je tomu u zamestnancov v pracovnom pomere resp. umožňuje služobným

orgánom operatívnejšie využitie príslušníkov, ktorých funkcia bola v dôsledku

organizačných zmien zrušená, ich ustanovením na služobné miesto v danom zbore

pre plnenie úloh v inej funkcii.

S poukazom na to bolo potrebné v súvislosti s výkladom ustanovenia § 33 ods. 1

zákona prisvedčiť žalovanému v tom zmysle, že dikcia zákona hovorí o ustanovení

do „voľnej funkcie“ a nie do „primeranej“, resp. „adekvátnej funkcie“. Logickým

výkladom citovaného ustanovenia preto dôvodne možno dospieť k záveru, že citované

predpoklady sa posudzujú z hľadiska potrieb a požiadaviek pre danú voľnú funkciu,

čo nemožno vykladať tak, že v prípade splnenia požadovaných kritérií je automaticky

nárokovateľná adekvátna voľná funkcia (rozsudok NS SR sp. zn. ).

Žalovaný tiež správne poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR napr.

-23, podľa ktorej cit.: ESĽP vo svojej judikatúre uviedol, že právo členských

štátov zásadne rozlišuje medzi štátnymi zamestnancami a súkromnoprávnymi

zamestnancami, pričom spory týkajúce sa náboru, výkonu povolania (kariéry) a ukončenia

pracovnej činnosti štátnych zamestnancov všeobecne nespadajú do pôsobnosti čl. 6 ods. 1

dohovoru (rozhodnutie vo veci Niegel proti Francúzsku zo 17. marca 1997). Výnimkou

sú len prípady, ak predmetom sporu sú priamo práva majetkovej povahy (napr. právo

na dôchodok verejných zamestnancov, práva týkajúce sa platových pomerov týchto

zamestnancov).

V prípade Pellegrin proti Francúzsku (rozhodnutie z 8. decembra 1999, sťažnosť

č. 28541/95) súd priniesol nové tzv. funkčné kritérium aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1

dohovoru na štátnych zamestnancov založené na povahe funkcií a zodpovednosti, aké

zamestnanec vykonáva. Súd poznamenal, že na úradoch štátnej správy niektoré pracovné

miesta zahŕňajú povolania všeobecného záujmu alebo účasť na výkone verejnej moci. Ich

držitelia teda držia v rukách časť suverenity štátu. Ten má potom legitímny záujem

vyžadovať od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality.

Na druhej strane pri iných pracovných miestach, ktoré nemajú túto dimenziu

„verejnej správy“, tento záujem chýba. Preto súd rozhodol, že z poľa pôsobnosti čl. 6 ods. 1

dohovoru sú vylúčené iba spory zamestnancov štátu, ktorých zamestnanie je

charakteristické špecifickými činnosťami verejnej správy do tej miery, v akej táto koná ako

držiteľka verejnej moci poverená ochranou všeobecných záujmov štátu alebo iných

verejných spoločenstiev. Jasný príklad takých činnosti predstavujú ozbrojené sily a

polícia.»

V súvislosti s namietaným tvrdením sťažovateľa o porušení označených práv

rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydaným v správnom súdnictve jeho

nedostatočným odôvodnením bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť

špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej

správy, ale „len“ preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí a postupov, o ktorých fyzická

osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247

ods. 1 ), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok

v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-

právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba preto vziať do úvahy, že správny

súd v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky

napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto

špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť

námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu namietané rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým stavom a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej

alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia

presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľ dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu,

a to aj s prihliadnutím na rekapitulovaný obsah rozsudku prvostupňového súdu, s ktorým sa

odvolací súd stotožnil. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia.

K námietke neexistencie organizačných zmien ku dňu vydania rozhodnutia

prvostupňového správneho orgánu o preložení ústavný súd považuje z ústavného hľadiska

za akceptovateľný právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v napadnutom rozsudku,

podľa ktorého skutočnosť, že došlo k organizačným zmenám, vyplýva z prehľadu zmien

k personálnemu rozkazu ministra vnútra č. 452 z 28. októbra 2011, ako aj z dôvodovej

správy a znenia § 35 ods. 3 policajného zákona.

K námietke neskúmania existencie iných voľných funkcií v mieste doterajšieho

výkonu funkcie zaujal najvyšší súd stanovisko poukázaním na obsah odôvodnenia

správnych rozhodnutí, s ktorým sa stotožnil a ktorý považoval za dostačujúci z hľadiska

vysvetlenia dôvodov, pre ktoré nebolo možné sťažovateľovi ponúknuť inú funkcie v mieste,

v ktorom pôsobil dosiaľ. V súvislosti s touto námietkou ústavný súd poukazuje na § 35

ods. 1 písm. a) policajného zákona, podľa ktorého sa policajt v služobnom pomere prevedie

na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné, preloží sa na

inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného služobného úradu,

ak nemôže naďalej vykonávať doterajšiu funkciu, pretože v dôsledku organizačných zmien

sa zrušila jeho doterajšia funkcia. Rešpektujúc citovaný text § 35 ods. 1 písm. a) policajného

zákona ústavný súd akceptuje ako ústavne konformný právny názor najvyššieho súdu,

podľa ktorého príslušné ustanovenia policajného zákona je potrebné vykladať s ohľadom na

osobitný charakter služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru. Ústavný súd

už judikoval ako z ústavného hľadiska akceptovateľný záver, v zmysle ktorého sa potreba

konkrétneho nasadenia policajta prezumuje, a od riadiacich pracovníkov polície nemožno

vyžadovať, aby preukazovali a dokladovali splnenie podmienky nemožnosti prevedenia

na inú funkciu v mieste výkonu doterajšej funkcie, ktorá bola zrušená. Keďže Policajný

zbor je vojenský organizovaný zbor, je to nadriadený, ktorý je oprávnený posúdiť v rámci

organizačných zmien v prípade zrušenia doterajšej funkcie príslušníka Policajného zboru

potrebu zaradenia príslušníka na konkrétnu funkciu na konkrétnom mieste v závislosti

od potrieb Policajného zboru (napr. ).

Pokiaľ sťažovateľ namietal absenciu jeho súhlasu s preložením, resp. prevedením

na inú funkciu, ústavný súd tu poukazuje na text § 35 ods. 6 policajného zákona,

po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ako aj prvostupňového rozsudku

krajského súdu, a to najmä na časť odôvodnenia prvostupňového rozsudku, v ktorej krajský

súd reagoval na totožnú žalobnú námietku sťažovateľa, pričom uviedol, že splnenie

podmienky žiadosti alebo súhlasu podľa § 35 ods. 6 policajného zákona nie je nevyhnutné

v prípade dôvodov podľa § 35 ods. 1 policajného zákona, a to s ohľadom na povinnosť

nadriadeného previesť, resp. preložiť policajta na inú funkciu z dôvodov ustanovených

v § 35 ods. 1 policajného zákona. Ústavný súd aj v tejto súvislosti vyslovil názor,

podľa ktorého by výklad § 35 ods. 6 policajného zákona, ktorý prezentuje sťažovateľ

v sťažnosti, mohol v končenom dôsledku spôsobiť znefunkčnenie Policajného zboru

v prípade, ak by policajti, ktorých by ich nadriadení považovali za potrebné previesť na inú

funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby alebo preložiť na inú funkciu v inom

mieste výkonu štátnej služby (napríklad z dôvodu organizačných zmien alebo z dôvodu

dlhodobej straty zdravotnej spôsobilosti na výkon doterajšej funkcie), s prevedením alebo

preložením nesúhlasili, resp. o ne sami nepožiadali. ().

V súvislosti s námietkou týkajúcou sa prerokovania prevedenia, resp. preloženia

sťažovateľa s odborovou organizáciou ústavný súd poukazuje na § 225 ods. 2 písm. b)

a § 225 ods. 3 policajného zákona, z ktorých vyplýva, že existencia stanoviska príslušného

odborového orgánu k návrhu na prevedenie alebo preloženie policajta na inú funkciu

z dôvodu organizačných zmien nie je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z § 225 ods. 3

policajného zákona nevyhnutná. Navyše, v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci

ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť vyplývajúcu z predmetného rozsudku krajského

súdu, podľa ktorej príprava organizačnej zmeny realizovanej personálnym rozkazom

ministra vnútra Slovenskej republiky sa uskutočnila za účasti predsedu Odborového zväzu

polície v Slovenskej republike. Keďže najvyšší súd, ako aj prvostupňový súd sa touto

námietkou zaoberali a ústavne konformným spôsobom sa s ňou vysporiadali, ústavný súd

aj túto námietku sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodnú.

Námietku nesprístupnenia podkladového materiálu na vydanie personálnych

rozkazov sťažovateľovi považuje ústavný súd z ústavného hľadiska za irelevantnú

a stotožňuje sa s argumentáciou najvyššieho súdu poukazujúcou na dostatočne pregnantne

vyjadrený názor prvostupňového súdu zvýrazňujúci osobitný charakter služobného pomeru

príslušníkov Policajného zboru ako špecifického štátnozamestnaneckého pomeru verejného

práva, ktorý je charakteristický vzťahmi, ktoré sú „založené na tuhšej podriadenosti

a nadriadenosti subjektov služobného pomeru, pre ktoré je charakteristické jednostranné

rozhodovanie zamestnávateľského subjektu o právach a povinnostiach príslušníkov“.

Akceptujúc túto argumentáciu ústavný súd vyhodnotil aj túto námietku sťažovateľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ ďalej namieta, že správny orgán druhého stupňa (Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky) nikdy nevydal všeobecne záväzný právny predpis ustanovujúci

podrobnosti o konaní vo veciach služobného pomeru podľa § 247 policajného zákona,

a zdôrazňuje, že na túto jeho námietku nereagoval ani krajský súd, ani najvyšší súd.

Podľa § 247 policajného zákona podrobnosti o konaní vo veciach služobného pomeru

ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo.

Je pravdou, že najvyšší súd reagoval na túto námietku sťažovateľa iba stručným

konštatovaním jej irelevantnosti vo vzťahu k prejednávanej veci. Na druhej strane je však

možné s týmto záverom sa stotožniť. Aj podľa názoru ústavného súdu absencia

vykonávacieho právneho predpisu, ktorého vydanie predpokladá § 247 policajného zákona,

nemôže spochybniť ústavnú akceptovateľnosť rozhodnutí príslušných správnych orgánov

o konaní vo veciach služobného pomeru. Ústavný súd zastáva názor, že policajný zákon

obsahuje všetky podstatné ustanovenia, ktoré sú potrebné na uskutočnenie jednotlivých

typov konaní vo veciach služobného pomeru (bližšie k tomu ). Navyše,

najvyšší súd nenesie zodpovednosť za to, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

dosiaľ vykonávací predpis nevydalo, pričom za týchto okolností bolo potrebné vo veci

sťažovateľa uplatniť ústavne konformný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení

policajného zákona, čo podľa názoru ústavného súdu odvolací súd v napadnutom rozsudku

urobil. Ústavný súd preto aj túto námietku sťažovateľa považuje z ústavného hľadiska

za nedôvodnú.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

rozhodnutím najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým síce sťažovateľ

nesúhlasí, ale predmetné rozhodnutie bolo odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné

postavenie a ústavnú funkciu nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd nekonštatuje ani porušenie , keďže z príloh sťažnosti

nezistil, že by sťažovateľovi postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu

odvolacieho bolo znemožnené obrátiť sa na súd, keď sa domnieval, že rozhodnutím

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bol ukrátený na svojich právach. Sťažovateľ

uplatnil ochranu proti personálnemu rozkazu riaditeľa v správnom konaní, ako aj v konaní

pred všeobecnými súdmi. Táto ochrana mu nebola nijakým spôsobom obmedzená alebo

znemožnená. Súd prvého stupňa, ako aj druhostupňový súd zákonnosť rozhodnutia

preskúmali a svoje závery riadne odôvodnili.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na rovnosť účastníka v konaní podľa čl. 47

ods. 3 , ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ jeho porušenie nijak neodôvodňuje,

preto v tejto časti sťažnosť odmietol pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí.

2. K namietanému porušeniu , a a a dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 26. marca 2015 a jemu

predchádzajúcim postupom

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie , a a a

dohovoru.

Ústavný súd uvádza, že ochranu základnému právu na nedotknuteľnosť osoby

a jej súkromia podľa a dohovoru, právu na ochranu proti nútenej práci

podľa a dohovoru a právu na ochranu manželstva a rodiny podľa

poskytujú všeobecné súdy. Všeobecný súd nemôže byť primárnym porušovateľom

týchto základných práv len z dôvodu, že do jeho právomoci patrí rozhodovanie o týchto

otázkach. Všeobecný súd by mohol byť porušovateľom týchto základných práv hmotného

obsahu len vtedy, ak by v konaní porušil ústavné princípy spravodlivého procesu. Inak jeho

postup a rozhodnutie nemožno dávať do súvisu s porušením uvedených základných práv.

Pretože ústavný súd v súvislosti s vydaním rozsudku najvyššieho súdu nezistil porušenie

ústavných princípov spravodlivého procesu, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť ( ).

3. K namietanému porušeniu základného práva na odmenu za vykonanú prácu

podľa ) a na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu

zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa ) rozsudkom

najvyššieho súdu

Základné právo na odmenu za vykonanú prácu i na ochranu proti svojvoľnému

prepúšťaniu zo zamestnania možno považovať za právo hmotnej povahy.

Ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až . V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou

voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napríklad , ). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané

porušenie základného práva podľa a 2 rozsudkom najvyššieho súdu

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa ) a , bolo

už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami

hmotno-právnej povahy a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného

porušenia.

4. K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 1

písm. a) a ods. 2 až 4 a protokolu č. 12 k dohovoru rozsudkom najvyššieho

súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Ústavný súd k namietanému porušeniu čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13

ods. 1 písm. a) a ods. 2 až 4 , resp. protokolu č. 12 k dohovoru uvádza,

že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach zásadne viaže na vyslovenie porušenia

individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka

na vyslovenie ich porušenia v prípade, ak nie je porušené niektoré základné právo

sťažovateľa, je zjavne neopodstatnená.

Predmetom konania o sťažnosti podľa je rozhodovanie

o porušení základných práv a slobôd upravených v druhej hlave , a nie aj o porušení

tých článkov , ktoré síce vytvárajú právny základ ochrany základných práv a slobôd

upravených v druhej hlave , ale o ich porušení je ústavný súd oprávnený rozhodovať

v iných druhoch konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť ( ).

5. K namietanému porušeniu čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa

čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať

pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv zaručených dohovorom (Boyle

a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, bod 52).

V danom prípade však ústavný súd k takému záveru nedospel.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru ústavný súd

pripomína, že ak orgán štátu aplikuje právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia

nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

).

Ústavný súd rovnako konštatuje, že postup najvyššieho súdu v označenom konaní

nemohol žiadnym spôsobom zasiahnuť do práva sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 14

dohovoru. Z argumentácie sťažovateľa nevyplýva, že by sa s ním z dôvodov uvedených

v čl. 14 dohovoru zaobchádzalo v napadnutom konaní rozdielne oproti iným osobám

v rovnakých situáciách a že takto voči nemu v danej veci postupoval najvyšší súd.

Subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie

záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom prípade

chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by umožnili dospieť k takému záveru aspoň na účely

prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné

hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú

nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené

ustanoveniami dohovoru ().

Toto odôvodnenie sa vzťahuje v celom rozsahu aj na namietané porušenie čl. 17

a čl. 18 dohovoru.

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ

domáhal vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 dohovoru

napadnutým postupom najvyššieho súdu, nezistil medzi týmito článkami dohovoru

a namietaným porušením týchto práv ústavne relevantnú (priamu) súvislosť.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 dohovoru tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa nezaoberal.

Na tomto základe ústavný súd konštatujúc, že jednotlivé námietky sťažovateľa sú

zjavne neopodstatnené, resp. sťažovateľom vytýkané nedostatky obsiahnuté v napadnutom

rozsudku najvyššieho súdu nedosahujú ústavnú intenzitu, dospel pri predbežnom

prerokovaní k záveru, že sťažnosť ako celok je zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto

dôvodu odmietol podľa .

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2017