Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 403/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť Bc. J. S., N., zastúpeného advokátom Mgr. R. T.,

PhD., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v a 2

v spojení s a , základného práva

zaručeného v a práv zaručených v , 2

a ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Bc. J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra

2010 doručená sťažnosť Bc. J. S., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s a ,

základného práva zaručeného v a práv zaručených v , 2 a ods.

3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 21. júla 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že personálnym rozkazom ministra vnútra

Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“) č. 416 z 23. novembra 2006 (ďalej len

„personálny rozkaz“) bol sťažovateľ podľa

o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru

väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka

Policajného zboru (ďalej len „PZ“), kde pracoval v stálej štátnej službe vo funkcii staršieho

referenta Oddelenia hraničnej polície PZ R., Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície B.,

Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia PZ. Dôvodom prepustenia sťažovateľa bola

skutočnosť, že „dňa 15.9.2006 v rámci výkonu služby na hraničnom priechode Č. -

diaľnica, keď v čase okolo cca 15.00 hod. pricestoval na uvedený hraničný priechod z

územia M. občan T. A. T., ktorý nemal udelené platné vízum pre vstup na územie S...,

pričom tomuto cudzincovi povolil vstup na územie SR po tom, čo od neho a ďalších troch

spolucestujúcich a to C. A. C., R. M. P. a D. G. občanov R., najskôr žiadal v nemeckom

jazyku zaplatenie finančnej hotovosti vo výške 400,- Euro, keďže túto sumu cudzinci nemali,

tak odvolateľ (sťažovateľ, pozn.) požiadal o 200,- Euro, ktoré následne aj prijal a vložil si

ich do vrecka. Občanovi T. A. T. udelil do jeho cestovného dokladu vstupnú pečiatku č. A

014, ktorú pri nástupe do výkonu služby oproti podpisu prevzal a následne prepustil všetky

uvedené osoby na územie SR, čím porušil platné právne predpisy, ktoré sú záväzné z

hľadiska podmienok vstupu cudzincov na územie SR a pravidiel vykonávania hraničnej

kontroly.“. Sťažovateľ týmto konaním porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť

zvlášť hrubým spôsobom, a jeho ponechanie v služobnom pomere príslušníka PZ by bolo na

ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Proti personálnemu rozkazu podal sťažovateľ rozklad, ktorý minister vnútra svojím

rozhodnutím č. p. KM-5/PK-2007 z 12. februára 2007 zamietol a napadnutý personálny

rozkaz potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „Konanie uvedené v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia a zakladajúce dôvod prepustenia odvolateľa zo služobného

pomeru príslušníka PZ... mu bolo preukázané priloženým spisovým materiálom. Tento

skutkový stav bol zadokumentovaný vlastným šetrením nadriadeného, ktorý ako dôkazy

podľa § 238 zákona použil najmä výsledky vlastného šetrenia, a to záznam z nahliadnutia

do vyšetrovacieho spisu č. p.: ČVS: UIS-231/IOZ-V-2006, ktorý obsahuje doslovný odpis

výpovedí A. T., D. G., R. M. P. a C. A. C., odpis zápisnice o vykonanej rekognícii, z ktorej

vyplýva opoznanie odvolateľa ako policajta, ktorý neoprávnene požadoval a prijal finančnú

čiastku 200,- Euro, fotokópiu knihy inštruktáže zo dňa 15. 9. 2006, fotokópiu knihy služieb

zo dňa 15. 9. 2006, fotokópiu knihy príchodov a odchodov zo dňa 15. 9. 2006, záznam

nadriadeného č. p.: PPZ-687-17/HCP-BA-Ru-2006 zo dňa 2. 11. 2006, prehľad o

odmenách a trestoch odvolateľa, Spoločnú príručku (SCH/Com-ex (99) 13) - pokyn č. p.:

PPZ-975-9/HCP-HP-2005 zo dňa 30. 1. 2006, prezenčnú listinu z oboznámenia sa s

pokynom č. p.: PPZ-975-9/HCP-HP-2005 zo dňa 30. 1. 2006, fotokópiu str. 48 a str. 49

cestovného dokladu A. T. (č. p.: PPZ-687-12/HCP-BA-Ru-06 zo dňa 27.10.2006), na ktorej

je odtlačok priechodovej pečiatky, ktorú pri nástupe do výkonu štátnej služby prevzal

odvolateľ, fotokópiu potvrdenia o prevzatí priechodovej pečiatky č. A 014 (č. p.:

11/HCP-BA-Ru-06 zo dňa 27.10.2006). Z preukázaného skutkového stavu vyplýva, že

odvolateľ umožnil po neoprávnenom prevzatí finančnej hotovosti cudziemu štátnemu

príslušníkovi vstup na územie SR, bez príslušných platných víz.“. Tieto dôkazy dostatočne

preukázali, že sťažovateľ sa protiprávneho konania zakladajúceho dôvod jeho prepustenia,

ktorým je zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti, skutočne

dopustil. Sťažovateľ mal možnosť sa 2. novembra 2006 oboznámiť s návrhom na jeho

prepustenie, ako aj s podkladovým materiálom vzťahujúcim sa na vec, avšak túto zákonnú

možnosť vyplývajúcu z ustanovenia nevyužil a záznam

o oboznámení odmietol podpísať. Sťažovateľ sa v lehote stanovenej nadriadeným nevyjadril

k návrhu na jeho prepustenie ani k predloženým dôkazom preukazujúcim jeho protiprávne

konanie a na podporu svojich tvrdení nenavrhol žiadne dôkazy.

Zákonnosť rozhodnutia ministra vnútra o rozklade, ako aj personálneho rozkazu

navrhol sťažovateľ preskúmať súdom, a to žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

v rámci správneho súdnictva. V správnej žalobe sťažovateľ uviedol, že napadnuté

rozhodnutia sú nezákonné a bol nimi ukrátený na svojich právach. Predovšetkým namietal

nezákonnosť dôkazov získaných v rámci trestného konania (výsluch A. T. a rekognícia z 15.

septembra 2006) z dôvodu, že pri týchto úkonoch bol tlmočníkom J. J., ktorý bol zároveň

svedkom v predmetnej trestnej veci. Výsluchy svedkov boli vykonané v trestnom konaní pred

vznesením obvinenia, pričom nemal možnosť byť osobne prítomný, resp. prostredníctvom

svojho právneho zástupcu, a klásť svedkom otázky. Vzhľadom na nezákonnosť získaných

dôkazov nemohli byť tieto dôkazy použité v konaní o jeho prepustení zo služobného pomeru,

v dôsledku čoho spáchanie protiprávneho konania nebolo sťažovateľovi zákonným

spôsobom preukázané. Sťažovateľ taktiež namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutých

rozhodnutí, keď sa správny orgán nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal

pri výsluchu 19. októbra 2006, ako ani s dôkazmi, ktoré svedčili v jeho prospech (výsluchy

svedkov R. Ď. a M. G.). Sťažovateľ tiež namietal porušenie zásady dvojinštančnosti konania

o prepustení zo služobného pomeru, ako aj neplatnosť prvostupňového rozhodnutia

z dôvodu, že vo výroku rozhodnutia absentuje popis skutku, ktorý mu je kladený za vinu.

O žalobe sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom č. k. -58 z 2. októbra 2009, ktorým žalobu zamietol. Podľa názoru

sťažovateľa krajský súd sa s námietkami uvedenými v správnej žalobe nevysporiadal,

v dôsledku čoho je rozsudok krajského súdu nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

preto proti tomuto rozsudku podal odvolanie.

Najvyšší súd odvolaním sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu svojím

rozsudkom sp. zn. z 21. júla 2010 potvrdil.

Namietaný rozsudok najvyššieho súdu z 21. júla 2010 je podľa názoru sťažovateľa

arbitrárny a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, čo sťažovateľ odôvodnil takto:

«K mojej námietke o nezlučiteľnosti funkcie svedka a tlmočníka a tým aj absolútnej

nepoužiteľnosti výsluchu A. T. zo dňa 15.9.2006 a rekognície zo dňa 15.9.2006 ako dôkazov

z dôvodu ich nezákonnosti... a námietke absolútnej nepoužiteľnosti výpovedí svedkov D. G.,

R. M. P. a C. A. C. z dôvodu porušenia princípu kontradiktórnosti..., na ktoré týmto

odkazujem, krajský súd uviedol, že formálne nedostatky trestného konania nie sú pre

konanie o prepustení zo služobného pomeru právne relevantné, a preto súd na ne nemôže

prihliadať.

V odvolaní z 26.10.2009 som namietal, že takýto záver krajského súdu vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia a taktiež je nepreskúmateľný s tým, že ak dôkaz bol

získaný v jednom konaní v rozpore so zákonom, nemôže byť zároveň ako „zákonný“ dôkaz

použitý v inom konaní a krajský súd sa vôbec nevysporiadal so súladnosťou týchto dôkazov

s právnymi predpismi, ako to vyžaduje § 238 ods. 1 ZoŠS. K uvedenej zásadnej otázke sa

nevyjadril ani najvyšší súd v rozsudku z 21.07.2010. ... Zo zákonnosťou získania týchto

dôkazov, ktoré tvorili podklad pre personálny rozkaz z 23.11.2006, bolo povinnosťou

najvyššieho súdu sa vysporiadať. Tvrdenie uvedené v personálnom rozkaze z 23.11.2006

o požadovaní a prevzatí finančnej sumy, ktoré si osvojili tak krajský súd ako aj najvyšší súd

zároveň v rozpore s čl. 6 ods. 2 Dohovoru porušuje prezumpciu neviny, nakoľko tento záver

je založený na nezákonne získaných dôkazoch.

V žalobe zo 16.04.2007 som ďalej namietal, že i keď som v prvostupňovom správnom

konaní nenavrhol žiaden dôkaz vyvracajúci tvrdenie cudzincov o prevzatí finančnej sumy,

v rámci konania o rozklade som namietal, že mi ako účastníkovi nebola umožnená účasť na

výsluchoch svedkov, ktorých výpovede tvorili podklad pre rozhodnutie, a nebola mi daná

možnosť, aby som im kládol otázky, čo má za následok porušenie § 3 ods. 2 zákona

č. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny

poriadok“) v spojení s § 33 ods. 1 Správneho poriadku, v dôsledku čoho tvrdenie

v rozhodnutí o rozklade z 12.02.2007, že spáchanie protiprávneho konania mi bolo

zákonným spôsobom preukázané je vyslovene klamlivé. Najvyšší súd sa týmito mojimi

námietkami a námietkou porušenia práva na spravodlivý proces (práva na súdnu ochranu)

vôbec nezaoberal a ani inak sa s nimi nevysporiadal... Konanie o prepustenie zo služobného

pomeru nie je ovládané koncentračnou zásadou. Že som skutočnosti na svoju obranu

a návrhy dôkazov prezentoval až v rozklade ešte neznamená, že nebolo povinnosťou

orgánov v rámci konania o prepustenie zo služobného pomeru sa týmito zaoberať.

Rovnako sa najvyšší súd nevysporiadal s mnou tvrdenou nepreskúmateľnosťou

rozhodnutí... a ani s tými námietkami, že ani v rozhodnutí o rozklade z 12.02.2007 sa

správny orgán nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré som v predmetnej veci uvádzal pri

výsluchu ako zadržaný podozrivý dňa 15.9.2006 a pri výsluchu ako obvinený dňa

19.10.2006, dokonca tieto ani len nebral do úvahy, rovnako že z rozhodnutí nie je zrejmé, či

vôbec boli brané do úvahy výsledky mojej osobnej prehliadky dňa 15.9.2006, prehliadky

iných priestorov v budove OHK PZ Č., miestnosť č. 52 dňa 25.9.2006, výsluchy svedkov R.

Ď. a M. G. zo dňa 22.11.2006, predovšetkým tie ich časti, v ktorých sa vyjadrovali k

problematike vstupu cudzincov tretích krajín na územie SR... pas A. T. vrátane strany 17, a

z akých dôvodov netvorili podklad rozhodnutí. Všetky tieto skutočnosti som namietal už v

rozklade proti personálnemu rozkazu z 23.11.2006. ...

Hoci som v podaní zo dňa 25.5.2007 navrhoval, aby krajský súd z Inšpekčného

odboru Západ Úradu inšpekčnej služby PZ Ministerstva vnútra SR vyžiadal spis ČVS UIS-

231/IOZ-V-2006 a na pojednávaní vykonal z neho listinné dôkazy nevyhnutné na

preskúmanie zákonnosti rozhodnutí, krajský súd takto nepostupoval a v odôvodnení

rozsudku z 02.10.2009 sa s týmto mojim návrhom a námietkami vôbec nevysporiadal.

K posledne uvedenej námietke, ktorú som uplatnil aj v odvolaní... sa najvyšší súd žiadnym

spôsobom nevyjadril, v dôsledku čoho je rozsudok z 21.07.2010 arbitrárny

a nepreskúmateľný a zároveň porušujúci moje práva vyplývajúce z

a čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru.

Rovnako sa najvyšší súd bližšie nezaoberal mojimi námietkami voči intenzite

porušenia služobnej prísahy v súvislosti so samotným prepustením cudzinca A. T. na územie

Slovenskej republiky a v tejto súvislosti opomenutými dôkazmi (výsluchy svedkov R. Ď. a M.

G. zo dňa 22.11.2006 a strana 17 cestovného dokladu A. T.). ...

V rozsudku z 21.07.2010 sa najvyšší súd vôbec nezaoberal mojou námietkou

porušenia zásady dvojinštančnosti konania ... a námietkou neplatnosti prvostupňového

rozhodnutia ..., na ktoré týmto odkazujem, a ani sa s nimi inak nevysporiadal, hoci som tieto

v odvolaní proti rozsudku 02.10.2009 taktiež namietal.»

Pre úplnosť sťažovateľ uviedol, že „uznesením prokurátorky Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 294/06

z 10.06.2010 bolo podľa moje trestné stíhanie

zastavené, pretože je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie vedie...

išlo o identický skutok so skutkom uvedeným v personálnom rozkaze z 23.11.2010“.

Z uvedených dôvodov boli podľa sťažovateľa namietaným rozsudkom najvyššieho

súdu porušené jeho označené práva podľa a dohovoru.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

3 000 € vzhľadom na „osobitne svojvoľné a hrubé“ porušenie jeho ústavných práv a práv

chránených dohovorom, ako aj dobu, po ktorú trvalo konanie o preskúmanie zákonnosti

personálneho rozkazu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21.07.2010 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu garantované

a v spojení s a Slovenskej

republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21.07.2010 bolo porušené právo sťažovateľa na prejednanie veci v jeho prítomnosti

a právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom garantované čl. 48 ods. 2

a právo sťažovateľa na kontradiktórne prejednanie veci v jeho

prítomnosti garantované čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

3. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21.07.2010 bolo porušené právo sťažovateľa byť považovaný za nevinného, dokiaľ vina

nebola preukázaná zákonným spôsobom garantované z čl. 6 ods. 2 Dohovoru.

4. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21.07.2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné

zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 3 000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť Najvyšší súd

Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania k rukám

advokáta Mgr. R. T., PhD., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu zaručeného v a 2 v spojení s a

, základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, zaručeného v

a práv zaručených v čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. d) dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. júla 2010, ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok

prvostupňového súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa v rámci konania o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia ministra vnútra, ktorým žalovaný správny orgán v personálnom

konaní zamietol rozklad sťažovateľa.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za

nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). V nadväznosti na to

ústavný súd dodáva, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

V rozsahu označených základných práv a slobôd sťažovateľ predovšetkým namietal

proces dokazovania vykonaného a vyhodnoteného správnymi a súdnymi orgánmi vo veci

jeho prepustenia zo služobného pomeru (najmä v súvislosti s tvrdenou nezákonnosťou

získania dôkazov), a tým skutkové a právne závery všeobecných súdov, predovšetkým

v namietanom rozsudku. Podľa sťažovateľa je namietaný rozsudok najvyššieho súdu

arbitrárny a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, pretože ako krajský súd, tak aj

najvyšší súd sa v odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali s námietkami sťažovateľa

uvedenými v správnej žalobe a v jeho odvolaní proti prvostupňovému rozsudku.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú

právnu ochranu zaručeného v a 2 v spojení s a

ods. 2

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom procese

(, , ).

Najvyšší súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v podstatnom uviedol:

„V danom prípade v preskúmavacom konaní bolo základnou právnou otázkou

posúdiť, či príslušné skutky, ktorých sa mal dopustiť žalobca, napĺňajú skutkovú podstatu

ustanovenia , ktoré služobný orgán kvalifikoval

ako zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti a ponechanie žalobcu

v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Podľa ustanovenia § 192 ods. 1 zákona, policajt sa prepustí zo služobného pomeru

iba ak: ...

e) porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom

a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby...

Ako vyplýva z administratívneho spisu žalovaného mal Najvyšší súd SR za

preukázané, že žalobca por. Bc. J. S. pracoval v stálej štátnej službe vo funkcii staršieho

referenta odd. hraničnej polície Policajného zboru R.. Na základe personálneho rozkazu

ministra vnútra SR č. 416 zo dňa 23.11.2006 bol prepustený zo služobného pomeru

príslušníka PZ z dôvodu, že dňa 15.09.2006 v čase od 07,00 do 19,00 hod., keď vykonával

štátnu službu na hraničnom priechode Č., tak v rámci vykonanej inštruktáže mu bola

uložená úloha vykonávať hraničnú kontrolu osôb vstupujúcich na územie S., pričom v rámci

výkonu služby v čase okolo 15,00 hod. pricestoval v uvedený deň na hraničný priechod z

územia M. občan T. A. T. s trvalým pobytom na území N. Žalobca po vykonaní hraničnej

kontroly, aj napriek tomu, že A. T. nemal potrebné platné doklady potrebné pre vstup na

územie Slovenskej republiky (nemal udelené platné vízum), povolil tomuto cudzincovi vstup

po tom, čo od neho a ďalších troch spolucestujúcich, ktorí boli občanmi R., najprv žiadal v

nemeckom jazyku zaplatenie finančnej hotovosti vo výške 400€ a keďže títo cudzinci nemali

pri sebe požadovanú finančnú čiastku, tak žalobca vyslovil požiadavku, aby mu dali 200€, a

potom aby čakali v aute. Tento obnos následne žalobca aj prijal, peniaze si vložil do vrecka,

občanovi T. A. T. dal do cestovného dokladu vstupnú pečiatku č. A014, ktorú pri nástupe do

výkonu služby oproti podpisu prevzal a následne prepustil všetky uvedené osoby na územie

S..

Ako vyplýva zo spisového materiálu žalovaného, tak toho istého dňa, teda

15.09.2006, bola vykonaná i rekognícia, pričom občan T. A. T. v priebehu rekognície

opoznal žalobcu ako policajta, ktorý mal od neho prevziať finančnú čiastku 200€.

Dňa 09.10.2006 bolo Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície UHCP PZ

doručené hlásenie od Úradu inšpekčnej služby PZ Ministerstva vnútra SR, v ktorom bolo

uvedené, že dňa 29.09.2006 bolo vyšetrovateľom vznesené voči žalobcovi obvinenie zo

zločinu prijímania úplatku v súbehu s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa

za uvedené konanie, ktorého sa mal dopustiť dňa 15.09.2006. Následne žalobca dňa

31.10.2006 prevzal upovedomenie o začatí konania vo veci prepustenia zo služobného

pomeru a bol vyzvaný na predloženie vyjadrenia. Dňa 02.11.2006 bol žalobcovi predložený

návrh na prepustenie zo služobného pomeru i s podkladovým materiálom, pričom žalobca

sa odmietol oboznámiť s týmto listinným materiálom a odmietol aj podpísať dôvod, pre

ktorý tak učinil. Túto skutočnosť žalobca nerozporoval ani v ďalšom priebehu konania pred

správnymi orgánmi a taktiež ani v preskúmavacom konaní podľa piatej časti hlavy druhej

Žalobca prakticky až v rozkladovom konaní začal vo veci produkovať príslušné

dôkazné prostriedky na svoju obranu.

Pokiaľ žalobca poukazoval na príslušné pochybenia zo strany orgánov činných

v trestnom konaní vo vzťahu k jeho osobe v priebehu trestného konania, tak v tomto smere

Najvyšší súd SR dáva za pravdu žalovanému správnemu orgánu, že pre konanie

o prepustení zo služobného pomeru nie je rozhodujúci výsledok trestného konania v tom

zmysle, či žalobca bude uznaný vinným zo spáchania skutku, ktorý sa mu kladie za vinu,

avšak v konaní o prepustení zo služobného pomeru, i v zmysle ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu, je postačujúce preukázanie porušenia služobnej prísahy alebo služobnej

povinnosti zvlášť hrubým spôsobom s podmienkou, že ponechanie príslušného subjektu

v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Taktiež je potrebné

uviesť, že služobný orgán je v zmysle kompetentný v personálnych

veciach konať samostatne a nemá povinnosť prerušiť konanie za účelom vyčkania na

výsledok trestného konania. Taktiež ani prípadný oslobodzujúci rozsudok by ešte

neznamenal, že príslušník policajného orgánu sa nedopustil porušenia služobnej disciplíny.

Disciplinárna zodpovednosť je oveľa širšia ako zodpovednosť trestnoprávna. V konaní

o prepustení zo služobného pomeru postačí preukázanie porušenia služobnej povinnosti

zvlášť hrubým spôsobom s podmienkou, že ponechanie v služobnom pomere by bolo na

ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, pričom v trestnom konaní podmienkou rozhodnutia

o uznaní viny je preukázanie spáchania skutku, ktorý má povahu trestného činu alebo

prečinu.

Konanie žalobcu bol v správnom konaní posudzované ako konanie v rozpore

so služobnou prísahou a ako také bolo podľa odvolacieho súdu v správnom konaní

i dostatočne preukázané. Odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietky žalobcu, ktorými

prezentoval formálne nedostatky v trestnom konaní vedenom proti jeho osobe, a to

vzhľadom na odlišný charakter trestného konania.

Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že 02.11.2006 služobný orgán

predložil žalobcovi návrh na jeho prepustenie zo služobného pomeru, a to i s podkladovým

materiálom. Žalobca sa však odmietol oboznámiť s príslušnými listinnými dôkaznými

prostriedkami a neuviedol žiaden dôvod takéhoto svojho postupu. Teda žalobca v zmysle

žiadne konkrétne tvrdenia na svoju obranu neuviedol, tiež ani

nepoukázal na žiadne konkrétne skutočnosti a ani na svoju obranu nenavrhol vykonať

žiaden dôkaz. Pre daný prípad takéto správanie sa žalobcu predstavovalo, že nemohol

potom objektívne od služobného úradu právom očakávať, že tento bude vyhľadávať dôkazy,

ktoré by prípadne mohli nasvedčovať v jeho prospech, resp. že služobný orgán bude a musí

čakať, že takéto dôkazy si žalobca niekedy v budúcnosti zabezpečí. Žalobca objektívne ani

nemohol očakávať, že správny súd bude suplovať činnosť služobných orgánov, a že

v správnom súdnictve bude vykonávať dôkazy a hodnotiť tie, ktoré mal a mohol predložiť

v personálnom konaní ale tak neurobil.

Z administratívneho spisu žalovaného nesporne vyplýva, že žalobca pri vybavovaní

A. T. ako vízového cudzinca konal v rozpore so o pobyte cudzincov

ako i v rozpore s internými predpismi, s ktorými bol riadne oboznámený. Taktiež je

nesporné, že žalobca na príslušnom hraničnom priechode vybavoval A. T., tureckého

štátneho občana, a o tejto skutočnosti svedčí i odtlačok príchodovej pečiatky s číslom A014,

ktorá pečiatka patrila žalobcovi. Túto skutočnosť žalobca ani nerozporoval.

Z obsahu služobnej prísahy (§17 zákona) vyplýva, že policajt bude čestný, statočný

a disciplinovaný, bude sa riadiť , ústavnými zákonmi a ďalšími všeobecne

záväznými právnymi predpismi.

Podľa názoru najvyššieho súdu žalovaný správny orgán neporušil zákon, keď

konanie žalobcu kvalifikoval podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona ako zvlášť hrubé porušenie

služobnej prísahy a služobnej povinnosti, pretože žalobca vo svojej funkcii so svojimi

právami a povinnosťami bol riadne oboznámený, a ako policajt mohol a mal konať v súlade

so služobnou prísahou a platnými právnymi predpismi.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, že v priebehu

konania pred správnymi orgánmi bol riadne zistený skutočný stav veci a boli z neho

vyvodené i správne právne závery a preto bolo potrebné napadnuté rozhodnutie žalovaného

ako súladné so zákonom potvrdiť.“

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a 2 v spojení s a namietaným rozsudkom

najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s namietaným

rozsudkom sp. zn. z 21. júna 2010 sú zlučiteľné s označenými článkami

. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej

alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia

presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaní)

zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal

odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol,

že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj

keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že z rozboru opravných

prostriedkov podaných sťažovateľom vyplýva, že v každom konštantne namieta zistený

skutkový stav, ktorý vychádza z nezákonne získaných dôkazov, ako aj nesprávne právneho

posúdenia veci. Tieto sťažovateľom namietané nedostatky však boli predmetom (rozumne

dostatočného) posúdenia najvyšším súdom (či krajským súdom) a taktiež sa s nimi obsiahle

vysporiadal aj správny orgán v rozhodnutí o rozklade.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí sú

zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu,

relevantných právnych noriem, ako aj z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu vo veciach

služobného pomeru. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové

dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu súd dospel na

základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte

pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného

súdnictva.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že trestné stíhanie vedené proti nemu pre

skutok identický so skutkom uvedeným v personálnom rozkaze bolo uznesením

prokurátorky Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

č. k. VII/2 Gv 294/06-94 z 10. júna 2010 podľa

zastavené z dôvodu, že „sa nepodarilo jednoznačne preukázať, že sa stal skutok, ktorý bol

uvedený v uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia“, ústavný súd

poukazuje na tú skutočnosť, že ako to vyplýva z odôvodnenia predmetného uznesenia,

uvedený záver prokurátorky vychádzal zo stavu dôkaznej núdze, keď konštatovala:

„Vyšetrovaním vykonaným v uvedenej veci neboli produkované také relevantné dôkazy,

ktoré by preukazovali, že obv. J. S... dňa 15.09.2006 pri výkone služby na hraničnom

priechode R. si nesplnil svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala z pracovnej náplne a zo

služobných predpisov tým, že neodoprel vstup občanovi T. s trvalým pobytom na území N.

A. T. na územie Slovenska, za čo od neho zobral úplatok vo výške 200,-€.“

Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom

nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v .

Ústavný súd nekonštatuje ani porušenie , keďže z obsahu spisu

nezistil, že by sťažovateľovi postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu

odvolacieho bolo znemožnené obrátiť sa na súd, keď sa domnieval, že rozhodnutím ministra

vnútra bol ukrátený na svojich právach. Sťažovateľ uplatnil ochranu proti svojmu

prepusteniu zo služobného pomeru v správnom konaní, ako aj v konaní pred všeobecnými

súdmi. Táto ochrana mu nebola žiadnym spôsobom obmedzená alebo znemožnená. Súd

prvého stupňa, ako aj druhostupňový súd zákonnosť napadnutých rozhodnutí ministra

vnútra preskúmali a svoje závery riadne odôvodnili.

Vo vzťahu k je potrebné uviesť, že ústavný súd rozhoduje

o porušení základných práv a slobôd upravených v druhej hlave , a nie aj o porušení

tých článkov , ktoré vytvárajú právny základ ochrany základných práv a slobôd

upravených v druhej hlave .

Ústavný súd preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1

a už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namietal porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom, zaručeného v . Porušenie tohto práva namietal v súvislosti

s postupom krajského súdu, ktorý nevykonal sťažovateľom navrhnuté listinné dôkazy

a s návrhom sťažovateľa na vykonanie dôkazov sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal.

S touto námietkou sťažovateľa proti postupu krajského súdu uvedenou v dôvodoch

odvolania sa nevysporiadal ani najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku.

K námietke sťažovateľa, že krajský súd nevykonal ním navrhované dôkazy, ústavný

súd uvádza, že princíp voľného hodnotenia dôkazov zakotvený v zákonnej právnej úprave

konania pred súdmi, ktorá ustanovuje podmienky uplatňovania základného práva na súdnu

ochranu, v spojení so zásadami spravodlivého procesu a zásadou spravodlivého rozhodnutia

veci umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto

rozhodnutiu vedú (obdobne napr. ). Inak povedané, súd nemá povinnosť

vykonať všetky navrhované dôkazy, pokiaľ tým neporuší zásady spravodlivého procesu

(čl. 6 ods. 1 dohovoru), t. j. ak po starostlivom zvážení „všetkého, čo vyšlo za konania

najavo“ vrátane skutočností uvádzaných účastníkmi konania dospeje k záveru, že ďalšie

dokazovanie už pre náležité zistenie skutkového stavu a zákonné a spravodlivé rozhodnutie

vo veci nie je potrebné ().

Ako vyplýva z namietaného rozsudku, najvyšší súd, ako aj krajský súd v súvislosti

s námietkou sťažovateľa akcentovali najmä tú skutočnosť, že sťažovateľ v prvostupňovom

správnom konaní nevyužil svoje právo vyjadriť sa k návrhu na jeho prepustenie ani

k predloženým dôkazom, bez relevatného dôvodu sa odmietol oboznámiť so spisovým

materiálom, pričom neuviedol žiadne skutočnosti a nenavrhol žiaden dôkaz svedčiaci o jeho

nevine. Vzhľadom na uvedené správanie sťažovateľ objektívne nemohol očakávať, že

správny súd bude suplovať činnosť služobných orgánov a v rámci správneho súdnictva bude

vykonávať dôkazy, ktoré sťažovateľ mal a mohol predložiť v personálnom konaní, ale tak

neurobil. Za týchto okolností, najmä ak najvyšší súd dospel k záveru, že v priebehu konania

pred správnymi orgánmi bol dostatočne zistený skutočný stav veci a boli z neho vyvodené

správne právne závery, ústavný súd považuje odôvodnenie nevykonania dôkazov

navrhnutých sťažovateľom za dostatočné a ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd uvádza, že obsahom je tiež právo vyjadriť sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom, t. j. namietať porušenie tohto základného práva prichádza

do úvahy podľa názoru ústavného súdu len v tých prípadoch, ak ide o vykonávanie dôkazov

tým súdom, ktorý sa porušenia už uvedeného základného práva mal dopustiť. V danom

prípade sa mal dopustiť porušenia základného práva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom najvyšší súd. Z namietaného rozsudku najvyššieho súdu však

vyplynulo, že najvyšší súd dokazovanie nevykonával, keď v súlade s § 250ja ods. 2

v spojení s (ďalej len „OSP“) rozhodol bez

nariadenia pojednávania. Je teda zrejmé, že najvyšší súd nepovažoval za potrebné vykonať

dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy

, tak ako to umožňuje . Z uvedeného vyplýva, že k porušeniu

označeného práva sťažovateľa v posudzovanom konaní najvyššieho súdu vôbec nemohlo

dôjsť, pretože najvyšší súd konal v súlade s . Ústavný sú preto sťažnosť

aj v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) dohovoru

K námietke sťažovateľa o porušení jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že dospel k záveru, že aplikovateľnosť citovaného

článku dohovoru v posudzovanom konaní nie je daná. Článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje

spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o ,,občianskych právach alebo záväzkoch“ alebo

o oprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pojmy „práva alebo záväzky občianskej povahy“ a „trestné

obvinenie“ treba vykladať autonómne od ich definovania v zmysle vnútroštátneho právneho

poriadku členských štátov dohovoru. Medzi občianske práva alebo záväzky možno zahrnúť

aj rozhodovanie súdov o niektorých právach vyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd

pre ľudské práva konštatoval, že aj konania kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť

verejného práva môžu spadať do poľa pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej

časti, ak je ich výsledok rozhodujúci pre práva a povinnosti súkromného charakteru.

Už v skoršej judikatúre ESĽP uviedol, že právo členských štátov zásadne rozlišuje

medzi štátnymi zamestnancami a súkromnoprávnymi zamestnancami, pričom spory

týkajúce sa náboru, výkonu povolania (kariéry) a ukončenia pracovnej činnosti štátnych

zamestnancov všeobecne nespadajú do pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozhodnutie

vo veci Niegel proti Francúzsku zo 17. marca 1997). Výnimkou sú len prípady, ak

predmetom sporu sú priamo práva majetkovej povahy (napr. právo na dôchodok verejných

zamestnancov, práva týkajúce sa platových pomerov týchto zamestnancov).

V prípade Pellegrin proti Francúzsku (rozhodnutie z 8. decembra 1999, sťažnosť

č. 28541/95) súd priniesol nové tzv. funkčné kritérium aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1

dohovoru na štátnych zamestnancov založené na povahe funkcií a zodpovednosti, aké

zamestnanec vykonáva. Súd poznamenal, že na úradoch štátnej správy niektoré pracovné

miesta zahŕňajú povolania všeobecného záujmu alebo účasť na výkone verejnej moci. Ich

držitelia teda držia v rukách časť suverenity štátu. Ten má potom legitímny záujem

vyžadovať od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Na druhej strane pri

iných pracovných miestach, ktoré nemajú túto dimenziu „verejnej správy“, tento záujem

chýba. Preto súd rozhodol, že z poľa pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru sú vylúčené iba spory

zamestnancov štátu, ktorých zamestnanie je charakteristické špecifickými činnosťami

verejnej správy do tej miery, v akej táto koná ako držiteľka verejnej moci poverená

ochranou všeobecných záujmov štátu alebo iných verejných spoločenstiev. Jasný príklad

takých činností predstavujú ozbrojené sily a polícia.

Súd v rozhodnutí Engel a iní proti Holandsku z 8. júna 1976 po prvýkrát formuloval

kritéria vo vzťahu k posudzovaniu „trestného obvinenia“ a záruk spravodlivého procesu,

ktorými sú kvalifikácia deliktu podľa vnútroštátneho práva, povaha deliktu z hľadiska

chráneného záujmu a účel ukladanej sankcie a jej závažnosť.

Sťažovateľ v súvislosti s aplikovateľnosťou čl. 6 dohovoru na jeho prípad

argumentuje závažnosťou sankcie uloženej mu personálnym rozkazom a jej existenčný

význam pre sťažovateľa odvolávajúc sa na rozhodnutie Batur proti Turecku zo 4. júla 2000

(sťažnosť č. 38604/97). V označenom prípade išlo o aplikovateľnosť čl. 6 dohovoru na

disciplinárne konanie, v ktorom bol sťažovateľ rozhodnutím Najvyššej vojenskej rady

vylúčený z armády pre skutky vo veci disciplíny a nemorálneho správania. Sťažovateľ

odvolávajúc sa na čl. 6 dohovoru namietal porušenie svojho práva na spravodlivý proces,

pretože rozhodnutie Najvyššej vojenskej rady nepodlieha preskúmaniu súdom a v konaní

o uložení sankcie nemal právo na obhajobu. K existencii „trestného obvinenia“ súd uviedol,

že rozhodnutie o vylúčení z armády nemôže byť považované za trestnú sankciu uloženú

v dôsledku odsúdenia za „trestný čin“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. K existencii „sporu“

o práva „občianskeho charakteru“ súd odkázal na už citované rozhodnutie Pellegrin proti

Francúzsku z 8. decembra 1999 (sťažnosť č. 28541/95). Súd teda dospel k záveru, že čl. 6

ods. 1 dohovoru sa na tento prípad nevzťahuje, preto sťažnosť ako vecne nezlučiteľnú

s ustanoveniami dohovoru vyhlásil za neprijateľnú.

Vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu ústavný súd dospel k záveru, že uvedené

rozhodnutie ESĽP je aplikovateľné na prípad sťažovateľa a jednoznačne vyvracia tvrdenie

o aplikovateľnosti čl. 6 dohovoru na disciplinárne konanie, tak ako sa to snažil sťažovateľ

v sťažnosti podporiť práve poukázaním na tento prípad (pozri tiež rozhodnutie vo veci

Vilho Eskelinen a iní proti Fínsku z 19. apríla 2007, sťažnosť č. 63235/00).

Pre úplnosť ústavný súd v súvislosti so závažnosťou uloženej sankcie ako kritériom

na posúdenie prípadu ako „trestného“ pripomína ďalšie rozhodnutia štrasburských orgánov

ochrany práva, kedy sankcie neboli dostatočne prísne na to, aby boli považované za

„trestné“, napr. trest odňatia slobody pre vojaka v dĺžke 5 dní, prepustenie dôstojníka do

zálohy, prepustenie policajta zo služby a pod.

Prihliadajúc na výklad a aplikáciu pojmov „občianske práva alebo záväzky“

a „trestné obvinenie“ v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd k záveru o neaplikovateľnosti

ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie, v ktorom najvyšší súd rozhodoval o návrhu

sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vydaného v konaní o prepustení

sťažovateľa zo služobného pomeru.

Vzhľadom na záver ústavného súdu o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na

prípad sťažovateľa, ktorý nemožno zahrnúť pod pojem „trestné obvinenie“, nie je na jeho

prípad aplikovateľná ani trestná časť čl. 6 dohovoru, teda sťažovateľom namietané

porušenie princípu prezumpcie neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru a práva na riadne

dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011