Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
728/366585.dd3a28.pdf
PDF · 185.33 KB
No categories available
2Sžo/490/2009
Najvyšší súd 2 Sžo 490/2009 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky
senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci ţalobcu: Bc. J. S., zastúpeného JUDr. J. H., proti ţalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného č. KM-5/PK-2007 zo dňa 12. februára 2007, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 104/2007-58 zo dňa 2. októbra 2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1 S 104/2007-58 zo dňa 2. októbra 2009 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol ţalobný návrh
ţalobcu, ktorým sa domáhal preskúmania zákonnosti rozkladového rozhodnutia ţalovaného č. KM-5/PK-2007 zo dňa 12. februára 2007, ktorým ţalovaný zamietol rozklad ţalobcu ako nedôvodný podľa § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov o štátnej sluţbe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej sluţby, Zboru väzenskej a justičnej stráţe SR a Ţelezničnej polície (ďalej len zákon) a napadnuté rozhodnutie personálny rozkaz ministra vnútra č. 416 zo dňa 23. novembra 2006, ktorým bol ţalobca prepustený podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona zo sluţobného pomeru príslušníka policajného zboru, potvrdil.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, ţe z administratívneho spisu ţalovaného zistil, ţe dňa 09.10.2006 bolo riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície UHCP PZ doručené hlásenie Úradu inšpekčnej sluţby PZ, ţe dňa 29.09.2006 bolo vyšetrovateľom vznesené voči ţalobcovi obvinenie za zločin prijímania úplatku v súbehu s prečinom zneuţívania právomoci verejného činiteľa a dňa 30.10.2006 bol spracovaný návrh na prepustenie ţalobcu zo sluţobného pomeru nadriadeným ţalobcu, riaditeľom OHP PZ R., ktorý návrh bol predloţený dňa 02.11.2006 i ţalobcovi na oboznámenie sa, avšak ţalobca odmietol sa s návrhom a jeho podkladovým materiálom oboznámiť a odmietol i podpísať svoje odmietnutie a následne dňa 23.11.2006 bol vydaný personálny rozkaz č. 416, ktorým bol ţalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona prepustený zo sluţobného pomeru príslušníka PZ ku dňu doručenia, t.j. 26.11.2006. Krajský súd dospel k záveru, ţe ţalovaný správny orgán v konaní postupoval v zmysle príslušných ustanovení zákona, ţalobca mal moţnosť vyjadriť sa ku skutkom, ktoré mu boli kladené za vinu, pričom neuviedol ţiaden dôkazný prostriedok preukazujúci, ţe nekonal v rozpore s príslušnými nariadeniami a pokynmi nadriadených a nepredloţil ţiaden dôkaz vyvracajúci tvrdenie cudzincov o prevzatí finančnej sumy. Taktieţ z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, ţe pokiaľ ţalobca namietal formálne nedostatky trestného konania, tak tieto nie sú pre konanie o prepustení zo sluţobného pomeru ţalobcu právne relevantné a preto krajský súd na ne nemohol prihliadnuť a podľa názoru krajského súdu i v prípade, tak ako to uviedol ţalovaný, ţe ak by sa v trestnom konaní nepreukázalo ţalobcovi prijatie úplatku, tak bolo nepochybne preukázané, ţe ţalobca prepustil na územie SR cudzinca, na ktorého sa vzťahuje vízová povinnosť, bez platného víza, čím porušil zákon č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a konal aj v rozpore s postupom podľa spoločnej príručky SCH/Com-ex(99)13, s ktorou bol riadne oboznámený. Dôvody na prepustenie ţalobcu zo sluţobného pomeru nemusia spĺňať kvalifikáciu trestného činu a preto nebolo potrebné čakať na jeho ukončenie pred vydaním napadnutého rozhodnutia a podľa názoru krajského súdu porušenie zákona ako i nariadení a pokynov ţalobcom spochybňuje jeho bezúhonnosť a dôveryhodnosť a je na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby, aby v nej naďalej zotrval a prvostupňový súd sa stotoţnil so ţalovaným, ţe toto konanie ţalobcu bolo svojim charakterom spôsobilé narušiť váţnosť policajného zboru a ohroziť dôveru v tento zbor, a preto boli splnené podmienky pre prepustenie ţalobcu zo sluţobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona.
Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie ţalobca a ţiadal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Poukázal na to, ţe rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a pokiaľ sa s námietkami ţalobcu uvedenými v časti II. ţaloby vysporiadal prvostupňový súd tak, ţe formálne nedostatky trestného konania nie sú pre konanie o prepustení zo sluţobného pomeru právne relevantné a ţe preto súd na ne nemôţe prihliadať, tak takýto záver krajského súdu podľa ţalobcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a taktieţ
je nepreskúmateľný. Podľa ţalobcu, ak bol dôkaz získaný v trestnom konaní v rozpore so zákonom, nemôţe byť zároveň ako „zákonný“ dôkaz pouţitý v inom konaní a krajský súd sa nevysporiadal so súladnosťou týchto dôkazov s právnymi predpismi ako to vyţaduje § 238 ods. 1 ZoŠS. Poukázal na to, ţe v rámci konania o rozklade namietal, ţe mu nebola umoţnená účasť na výsluchoch svedkov a nebola mu daná moţnosť, aby im kládol otázky, čím došlo k porušeniu § 3 ods. 2 a § 33 ods. 1 správneho poriadku a prvostupňový súd sa s týmito námietkami ţalobcu a námietkou porušenia práva na spravodlivý proces nezaoberal a nevysporiadal. Hoci s účinnosťou od 01.05.2004 bolo zrušené ustanovenie § 241 ods. 8 ZoŠS, podľa ktorého sa na konanie vzťahoval zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, tak neznamená to, ţe sa na toto konanie správny poriadok nevzťahuje a podľa ţalobcu aj bez tejto výslovnej zmienky o aplikácii správneho poriadku platí § 1 ods. 1 správneho poriadku, podľa ktorého sa tento zákon vzťahuje i na toto konanie. Podľa ţalobcu ustanovenie § 247a ZoŠS, podľa ktorého sa na konanie podľa tohto zákona nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, okrem výkonu rozhodnutia, nadobudlo účinnosť aţ dňom 01.01.2008. Taktieţ podľa ţalobcu ani v jednom z rozhodnutí sa správny orgán nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré uvádzal pri výsluchu ako zadrţaný podozrivý dňa 15.09.2006 a pri výsluchu ako obvinený dňa 19.10.2006 a taktieţ nie je zrejmé, či boli brané do úvahy výsledky jeho osobnej prehliadky dňa 15.09.2006, prehliadky iných priestorov v budove OHK PZ Čunovo miestnosť č. 52 dňa 25.09.2006, ďalej výsluchy svedkov R. Ď. a M. G. zo dňa 22.11.2006, predovšetkým tie ich časti, v ktorých sa vyjadrovali k problematike vstupu cudzincov tretích krajín na územie SR, náleţitostiam cestovných dokladov, vybavovanie cudzincov tretích krajín s dlhodobým pobytom na území Európskej únie a v praxi vznikajúcim omylom, pas A. T. vrátane strany 17. Taktieţ podľa ţalobcu krajský súd, hoci to navrhoval, nezabezpečil si z Úradu inšpekčnej sluţby PZ MV SR príslušný spis a na pojednávaní vykonal z neho listinné dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a v dôvodoch rozsudku sa s týmto jeho návrhom a námietkami vôbec nevysporiadal. Podľa ţalobcu samotné prepustenie cudzinca A. T. na územie SR bez platného víza, na ktorého sa vzťahuje vízová povinnosť, nedosahuje v okolnostiach danej veci ustanovením § 192 ods. 1 písm. e) ZoŠS poţadovanú intenzitu a v tejto súvislosti boli podľa názoru ţalobcu dôleţité práve opomenuté dôkazy, na ktoré poukazoval. Taktieţ podľa ţalobcu sa prvostupňový súd nezaoberal jeho námietkou porušenia zásady dvojinštančnosti konania (časť IV . ţaloby) a námietkou neplatnosti prvostupňového rozhodnutia (časť V. ţaloby).
Ţalovaný sa k odvolaniu ţalobcu písomne vyjadril a ţiadal, aby Najvyšší súd
SR napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Podľa ţalovaného sa prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami ţalobcu a rozhodol súladne so zákonom. Ţalovaný poukázal na to, ţe sa v plnom rozsahu pridrţiava vyjadrenia, ktoré bolo zaslané Krajskému súdu v Bratislave, a to zo dňa 08.06.2007. Na doplnenie okrem iného uviedol, ţe podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR ako aj Krajského súdu
v Bratislave v konaní o prepustení príslušníka PZ zo sluţobného pomeru sa prezumpcia neviny neuplatňuje a poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a taktieţ i podľa právneho názoru Ústavného súdu SR v konaní o prepustenie policajta zo sluţobného pomeru nie je sluţobný orgán viazaný ustanoveniami trestného poriadku a navyše v tomto konaní ani neplatí zásada prezumpcie neviny. Čo sa týka námietky ţalobcu vo vzťahu k rekognícii, tak A. T. označil osobu v poradí prvú sprava s číslom 1 správne, a na tomto mieste s číslom 1 bol ţalobca, čo súhlasí aj s príslušnou fotodokumentáciou. Podľa ţalovaného na prepustenie ţalobcu úplne postačovala fotokópia cestovného dokladu vízového cudzinca, ktorý bol opatrený priechodovou pečiatkou s č. A014 pridelenej ţalobcovi, pričom tento cestovný doklad nebol opatrený vízovou nálepkou, tak ako to vyţaduje nielen zákon o pobyte cudzincov, ale aj interné predpisy, s ktorými bol ţalobca riadne oboznámený. Pokiaľ ţalobca namietal, ţe mu nebolo umoţnené, aby svedkom kládol otázky, tak ţalovaný poukazuje na to, ţe v danej veci nebolo nariadené ústne pojednávanie, tak ako je to upravené v ustanovení § 21 správneho poriadku. V tejto súvislosti ţalovaný poukázal na to, ţe personálne konanie je spravidla ovládané zásadou písomnosti a neverejnosti a poukázal na to, ţe ústne konanie sa vyţaduje obligatórne vtedy, ak to ustanovujú osobitné predpisy, pričom zákon takúto povinnosť nadriadenému neukladá a fakultatívne iba vtedy, ak si to povaha veci vyţaduje. Skutočnosť, ţe pri prehliadkach sa nenašli finančné prostriedky, ktoré ţalobca prevzal od A. T. za to, ţe ho vpustil na územie SR bez platných víz, nie je v danej veci podstatná a zo zadováţených dôkazných prostriedkov je preukázané, ţe ţalobca finančné prostriedky od A. T. prevzal a vpustil ho na územie SR v čase zvýšených bezpečnostných opatrení ako cudzinca bez splnenia zákonných podmienok. Cudzinec A. T. bol drţiteľom cestovného pasu štátu Turecko, ktoré nie je členským štátom Európskej únie a podľa spoločnej príručky drţitelia cestovného pasu štátu Turecko sa povaţujú za vízových cudzincov a pre vstup a pobyt na území SR musia mať udelené platné vízum SR a s touto spoločnou príručkou a jej aktualizáciou bol ţalobca riadne oboznámený dňa 02.02.2006, čo potvrdil i svojim podpisom. Pokiaľ ţalobca poukazoval na to, ţe A. T. mal povolenie k neobmedzenému pobytu na území Spolkovej republiky Nemecko, tak toto udelené povolenie mu umoţňovalo iba pobyt, a to iba na území SRN a nie na vstup a pobyt na území SR.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení
s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 v spojení s § 214 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. s tým, ţe deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok
verejne vyhlásil dňa 21. júla 2009 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.).
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe
ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
V danom prípade v preskúmavacom konaní bolo základnou právnou otázkou
posúdiť, či príslušné skutky, ktorých sa mal dopustiť ţalobca, napĺňajú skutkovú podstatu ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z., ktoré sluţobný orgán kvalifikoval ako zvlášť hrubé porušenie sluţobnej prísahy a sluţobnej povinnosti a ponechanie ţalobcu v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby.
Podľa ustanovenia § 192 ods. 1 zákona, policajt sa prepustí zo sluţobného
pomeru iba ak:
a) pre neho v dôsledku zníţenia početných stavov Policajného zboru schválených
vládou nie je iné sluţobné zaradenie,
b) podľa rozhodnutia lekárskej komisie stratil dlhodobo zo zdravotných dôvodov
spôsobilosť vykonávať akúkoľvek funkciu v Policajnom zbore alebo spôsobilosť vykonávať doterajšiu funkciu a nemoţno ho previesť ani preloţiť na inú funkciu v štátnej sluţbe, ktorej výkon by nebol na ujmu jeho zdravia, c) spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu 40a) a dovŕšil vek 55 rokov alebo spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu, d) bol pri sluţobnom hodnotení hodnotený ako nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej sluţbe, e) porušil sluţobnú prísahu alebo sluţobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby, f) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin alebo pre trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody alebo bol právoplatne odsúdený na trest zákazu činnosti vykonávať funkciu policajta, g) stratil štátne občianstvo Slovenskej republiky alebo nemá trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, h) v konaní o úmyselnom trestnom čine bolo právoplatne rozhodnuté o podmienečnom zastavení jeho trestného stíhania.
Ako vyplýva z administratívneho spisu ţalovaného mal Najvyšší súd SR
za preukázané, ţe ţalobca por. Bc. J. S. pracoval v stálej štátnej sluţbe vo funkcii staršieho referenta odd. hraničnej polície Policajného zboru Rusovce. Na základe personálneho rozkazu ministra vnútra SR č. 416 zo dňa 23.11.2006 bol prepustený zo sluţobného pomeru príslušníka PZ z dôvodu, ţe dňa 15.09.2006 v čase
od 07,00 do 19,00 hod., keď vykonával štátnu sluţbu na hraničnom priechode Č., tak v rámci vykonanej inštruktáţe mu bola uloţená úloha vykonávať hraničnú kontrolu osôb vstupujúcich na územie Slovenskej republiky, pričom v rámci výkonu sluţby v čase okolo 15,00 hod. pricestoval v uvedený deň na hraničný priechod z územia Maďarskej republiky občan Turecka A. T. s trvalým pobytom na území Nemecka. Ţalobca po vykonaní hraničnej kontroly, aj napriek tomu, ţe A. T. nemal potrebné platné doklady potrebné pre vstup na územie Slovenskej republiky (nemal udelené platné vízum), povolil tomuto cudzincovi vstup po tom, čo od neho a ďalších troch spolucestujúcich, ktorí boli občanmi Rumunska, najprv ţiadal v nemeckom jazyku zaplatenie finančnej hotovosti vo výške 400€ a keďţe títo cudzinci nemali pri sebe poţadovanú finančnú čiastku, tak ţalobca vyslovil poţiadavku , aby mu dali 200€, a potom aby čakali v aute. Tento obnos následne ţalobca aj prijal, peniaze si vloţil do vrecka, občanovi Turecka A. T. dal do cestovného dokladu vstupnú pečiatku č. A014, ktorú pri nástupe do výkonu sluţby oproti podpisu prevzal a následne prepustil všetky uvedené osoby na územie Slovenskej republiky.
Ako vyplýva zo spisového materiálu ţalovaného, tak toho istého dňa, teda
15.09.2006, bola vykonaná i rekognícia, pričom občan Turecka A. T. v priebehu rekognície opoznal ţalobcu ako policajta, ktorý mal od neho prevziať finančnú čiastku 200€.
Dňa 09.10.2006 bolo Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície UHCP PZ
doručené hlásenie od Úradu inšpekčnej sluţby PZ Ministerstva vnútra SR, v ktorom bolo uvedené, ţe dňa 29.09.2006 bolo vyšetrovateľom vznesené voči ţalobcovi obvinenie zo zločinu prijímania úplatku v súbehu s prečinom zneuţívania právomoci verejného činiteľa za uvedené konanie, ktorého sa mal dopustiť dňa 15.09.2006. Následne ţalobca dňa 31.10.2006 prevzal upovedomenie o začatí konania vo veci prepustenia zo sluţobného pomeru a bol vyzvaný na predloţenie vyjadrenia. Dňa 02.11.2006 bol ţalobcovi predloţený návrh na prepustenie zo sluţobného pomeru i s podkladovým materiálom, pričom ţalobca sa odmietol oboznámiť s týmto listinným materiálom a odmietol aj podpísať dôvod, pre ktorý tak učinil. Túto skutočnosť ţalobca nerozporoval ani v ďalšom priebehu konania pred správnymi orgánmi a taktieţ ani v preskúmavacom konaní podľa piatej časti hlavy druhej O.s.p. Ţalobca prakticky aţ v rozkladovom konaní začal vo veci produkovať príslušné dôkazné prostriedky na svoju obranu.
Pokiaľ ţalobca poukazoval na príslušné pochybenia zo strany orgánov činných
v trestnom konaní vo vzťahu k jeho osobe v priebehu trestného konania, tak v tomto smere Najvyšší súd SR dáva za pravdu ţalovanému správnemu orgánu, ţe pre konanie o prepustení zo sluţobného pomeru nie je rozhodujúci výsledok trestného konania v tom zmysle, či ţalobca bude uznaný vinným zo spáchania skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, avšak v konaní o prepustení zo sluţobného pomeru, i v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu, je postačujúce
preukázanie porušenia sluţobnej prísahy alebo sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom s podmienkou, ţe ponechanie príslušného subjektu v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby. Taktieţ je potrebné uviesť, ţe sluţobný orgán je v zmysle zákona č. 73/1998 Z.z. kompetentný v personálnych veciach konať samostatne a nemá povinnosť prerušiť konanie za účelom vyčkania na výsledok trestného konania. Taktieţ ani prípadný oslobodzujúci rozsudok by ešte neznamenal, ţe príslušník policajného orgánu sa nedopustil porušenia sluţobnej disciplíny. Disciplinárna zodpovednosť je oveľa širšia ako zodpovednosť trestnoprávna. V konaní o prepustení zo sluţobného pomeru postačí preukázanie porušenia sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom s podmienkou, ţe ponechanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby, pričom v trestnom konaní podmienkou rozhodnutia o uznaní viny je preukázanie spáchania skutku, ktorý má povahu trestného činu alebo prečinu.
Konanie ţalobcu bol v správnom konaní posudzované ako konanie v rozpore
so sluţobnou prísahou a ako také bolo podľa odvolacieho súdu v správnom konaní i dostatočne preukázané. Odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietky ţalobcu, ktorými prezentoval formálne nedostatky v trestnom konaní vedenom proti jeho osobe, a to vzhľadom na odlišný charakter trestného konania.
Z administratívneho spisu ţalovaného vyplýva, ţe 02.11.2006 sluţobný orgán
predloţil ţalobcovi návrh na jeho prepustenie zo sluţobného pomeru, a to i s podkladovým materiálom. Ţalobca sa však odmietol oboznámiť s príslušnými listinnými dôkaznými prostriedkami a neuviedol ţiaden dôvod takéhoto svojho postupu. Teda ţalobca v zmysle zákona č. 73/1998 Z.z. ţiadne konkrétne tvrdenia na svoju obranu neuviedol, tieţ ani nepoukázal na ţiadne konkrétne skutočnosti a ani na svoju obranu nenavrhol vykonať ţiaden dôkaz. Pre daný prípad takéto správanie sa ţalobcu predstavovalo, ţe nemohol potom objektívne od sluţobného úradu právom očakávať, ţe tento bude vyhľadávať dôkazy, ktoré by prípadne mohli nasvedčovať v jeho prospech, resp. ţe sluţobný orgán bude a musí čakať, ţe takéto dôkazy si ţalobca niekedy v budúcnosti zabezpečí. Ţalobca objektívne ani nemohol očakávať, ţe správny súd bude suplovať činnosť sluţobných orgáno v, a ţe v správnom súdnictve bude vykonávať dôkazy a hodnotiť tie, ktoré mal a mohol predloţiť v personálnom konaní ale tak neurobil.
Z administratívneho spisu ţalovaného nesporne vyplýva, ţe ţalobca pri
vybavovaní A. T. ako vízového cudzinca konal v rozpore so zákonom č. 43/2002 Z.z. o pobyte cudzincov ako i v rozpore s internými predpismi, s ktorými bol riadne oboznámený. Taktieţ je nesporné, ţe ţalobca na príslušnom hraničnom priechode vybavoval A. T., tureckého štátneho občana, a o tejto skutočnosti svedčí i odtlačok príchodovej pečiatky s číslom X., ktorá pečiatka patrila ţalobcovi. Túto skutočnosť ţalobca ani nerozporoval.
Z obsahu sluţobnej prísahy (§ 17 zákona) vyplýva, ţe policajt bude čestný,
statočný a disciplinovaný, bude sa riadiť ústavou, ústavnými zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Podľa názoru najvyššieho súdu ţalovaný správny orgán neporušil zákon , keď
konanie ţalobcu kvalifikoval podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona ako zvlášť hrubé porušenie sluţobnej prísahy a sluţobnej povinnosti, pretoţe ţalobca vo svojej funkcii so svojimi právami a povinnosťami bol riadne oboznámený, a ako policajt mohol a mal konať v súlade so sluţobnou prísahou a platnými právnymi predpismi.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, ţe v priebehu
konania pred správnymi orgánmi bol riadne zistený skutočný stav veci a boli z neho vyvodené i správne právne závery a preto bolo potrebné napadnuté rozhodnutie ţalovaného ako súladné so zákonom potvrdiť.
Ţalobca v odvolacom konaní úspešný nebol a preto mu nevzniklo právo
na náhradu trov konania v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p., ţalovanému správnemu orgánu v odvolacom konaní trovy nevznikli a preto odvolací súd rozhodol o trovách konania tak, ţe účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave dňa 21. júla 2010
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Nikoleta Adamovičová