Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 189/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Bytex Slovensko s. r. o., Čárskeho 509/7,

Košice, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Husárom, Vojenská 14, Košice, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 11. augusta 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Bytex Slovensko s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra

2015 doručená sťažnosť spoločnosti Bytex Slovensko s. r. o., Čárskeho 509/7, Košice (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 11. augusta 2015 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu z 11. augusta 2015“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti v rámci jej odôvodnenia uviedla, že ako žalovaná

bola účastníčkou konania vo veci žalobcu o zaplatenie 248,76 €

s prísl., ktoré bolo vedené na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

a neskôr na krajskom súde pod sp. zn. .

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 15. októbra 2014 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu z 15. októbra 2014“) podanú žalobu v celom rozsahu zamietol.

Žalobca proti rozsudku okresného súdu z 15. októbra 2014 podal odvolanie. Krajský súd

listom z 10. júna 2015 vyzval právneho zástupcu žalovanej (sťažovateľky), aby sa

k podanému odvolaniu vyjadril v lehote 7 dní od doručenia výzvy. Akceptujúc uvedenú

výzvu právny zástupca žalovanej (sťažovateľky) zaslal krajskému súdu stanovisko

k podanému odvolaniu žalobcu. Následne krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 11. augusta 2015 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu z 15. októbra 2014 potvrdil

a náhradu trov odvolacieho konania nikomu nepriznal.

Vo vzťahu k trovám odvolacieho konania svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil

tak, že náhradu trov odvolacieho konania úspešnej žalovanej nepriznal, pretože „vyjadrenie

k odvolaniu nebolo nutné v spore so zreteľom na rozhodovanie odvolacieho súdu aj

bez takéhoto vyjadrenia, preto nejde o účelné trovy odvolacieho konania s poukazom na §

9, vyhlášky č. “ (strana 12 rozsudku z 11. augusta 2015).

Sťažovateľka je toho názoru, že rozsudkom z 11. augusta 2015 krajský súd porušil

jej základné právo na súdnu ochranu podľa a listiny a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka poukázala na stabilnú judikatúru ústavného súdu pri posudzovaní

arbitrárnosti rozhodnutí všeobecných súdov (napr. , , ,

, I. ÚS 139/02,1. , , ), ďalej na závery

rozhodnutia ústavného súdu vo veci sp. zn. , z ktorých vyplýva, že medzi

obsahom základného práva podľa a obsahom práva podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť, preto ústavný súd primerane k problému

používa aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ratione materiae aj právo

na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom

(Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997), a napokon na judikatúru týkajúcu

sa vymedzenia obsahu základného práva podľa (,

).

S poukazom na znenie § 53 ods. 1, § 142 ods. 1 a 224 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) sťažovateľka ďalej uviedla, že podľa nej je rozsudok krajského

súdu z 11. augusta 2015 o nepriznaní trov odvolacieho konania s poukazom na neúčelnosť

vyjadrenia k odvolaniu, ktoré sťažovateľka ako žalovaná urobila na základe výzvy

krajského súdu, v rozpore so zmyslom a účelom uvedených ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku a porušuje ním označené práva.

Navyše je rozsudok krajského súdu z 11. augusta 2015 podľa sťažovateľky aj

v logickom rozpore so samotnou skutočnosť, že práve krajský súd ju na zaslanie vyjadrenia

k odvolaniu vyzval. Podľa názoru sťažovateľky už len z toho dôvodu, že vyjadrenie

k odvolaniu bolo urobené na základe výzvy súdu, ktorú je účastník konania povinný

rešpektovať, je možné odvodiť, že takéto vyjadrenie nemôže byť neúčelné a opačný právny

názor je ústavne neudržateľný. Uvedené tvrdenie podľa sťažovateľky platí o to viac, že

v prípade nedodržania pokynu súdu môže účastníkovi konania súd uložiť poriadkovú

pokutu v zmysle .

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na to, že ústavný súd sa už podľa neho

identickým prípadom zaoberal vo veci sp. zn. , v ktorom konštatoval, že

ak všeobecný súd v občianskom súdnom konaní navrhovateľovi nariadi, aby sa vyjadril

k odvolaniu odporcu, a tento mu požadované vyjadrenie predloží, ide o súčasť prípravy

rozhodnutia vo veci a tento úkon je všeobecný súd povinný zohľadniť pri rozhodovaní

o trovách odvolacieho konania.

Vzhľadom na uvedené je podľa názoru sťažovateľky nesporné, že rozsudok

krajského súdu z 11. augusta 2015 je ústavnoprávne neudržateľný, pretože odporuje čl. 46

ods. 1 , listiny, ako aj dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že rozsudkom krajského súdu z 11. augusta 2015 došlo k porušeniu jej

základných práv podľa a listiny, ako aj jej práva podľa

ods. 1 dohovoru, rozsudok krajského súdu z 11. augusta 2015 v časti, v ktorej náhradu trov

konania účastníkom nepriznal, zruší a vec vráti v rozsahu zrušenia krajskému súdu na ďalšie

konanie, a zároveň prizná sťažovateľke náhradu trov konania v sume 355,73 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie základných práv podľa a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 11. augusta

2015. K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd nezohľadnil

pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania ňou vykonaný úkon – podanie vyjadrenia

k odvolaniu, nepriznal jej náhradu trov odvolacieho konania s odôvodnením, že išlo

o neúčelný úkon, a to napriek tomu, že sám krajský súd ju na vyjadrenie sa k podanému

odvolaniu vyzval.

Ústavný súd nie je vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže rozhodnutím, ako aj

postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4

a ), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu

(obdobne ).

Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla

samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd

bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd

pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu

konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej povahy, postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr.

keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , ,

, ).

Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia rozsudku z 11. augusta 2015, v ktorom

krajský súd v podstatnom vo vzťahu k sťažovateľkou uplatnenej náhrade trov konania

spočívajúcej vo vykonaní úkonu – podanie vyjadrenia k odvolaniu – uviedol:

„Odvolací súd rozsudok potvrdil ako zákonný a správny podľa § 219 ods. 1, 2

a o trovách odvolacieho konania rozhodol vzhľadom na úspech žalovanej

a neúspech žalobcu tak, že ani úspešnému žalovanému ich nepriznal, lebo vyjadrenie

k odvolaniu nebolo nutné v spore so zreteľom na rozhodovanie odvolacieho súdu aj

bez takéhoto vyjadrenia, preto nejde o účelné trovy odvolacieho konania s poukazom na §

9, vyhl. č. “

Sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala na nález ústavného súdu sp. zn.

, v ktorom ústavný súd podľa nej rozhodoval v identickej veci.

S uvedeným tvrdením sťažovateľky sa nemožno podľa názoru ústavného súdu stotožniť,

keďže vo veci sp. zn. preskúmaval ústavný súd uznesenie všeobecného

súdu, ktorým došlo k zastaveniu konania, t. j. skončeniu konania z procesných dôvodov

(späťvzatie podaného návrhu navrhovateľom), pričom pri rozhodovaní o trovách konania

tento všeobecný súd nesprávne aplikoval , podľa ktorého žiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo

zastavené, ktorý ale, ako ústavný súd konštatoval, možno aplikovať len v prípade,

ak neexistujú dôvody (resp. výnimky) na priznanie náhrady trov konania podľa § 146 ods. 2

, k čomu v danom prípade v dôsledku nesprávneho postupu všeobecného súdu nedošlo.

V preskúmavanom prípade sťažovateľky krajský súd rozhodoval v súlade so zásadou

ustanovenou v , podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech,

súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti

účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ústavného súdu výzva krajského súdu na vyjadrenie k podanému odvolaniu

adresovaná účastníkovi konania, ktorý toto odvolanie nepodal, je súčasťou realizácie zásady

kontradiktórnosti konania všeobecným súdom a nezakladá automaticky právo vyzvaného

účastníka konania na priznanie odmeny za zrealizovaný procesný úkon. Z hľadiska obsahu

by účastníkom konania zrealizovaný procesný úkon v prípade požiadavky na priznanie

odmeny zaň mal spĺňať požiadavku nevyhnutnosti jeho vynaloženia na účely uplatnenia

ústavne zaručeného práva na právnu pomoc ( ), t. j. v konaní by mal

prispieť relevantnou argumentáciou vo veci, ktorá ešte v predmetnom konaní nebola

predložená, resp. ktorú v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia už použil prvostupňový

súd.

Prihliadnuc na obsah sťažovateľkou podaného vyjadrenia k odvolaniu zo 16. júna

2015 a obsah odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k. -257

zo 17. októbra 2014 (podstatný obsah tohto rozsudku obsahuje aj rozsudok krajského súdu

z 11. augusta 2015) sa ústavný súd stotožnil so záverom krajského súdu o neúčelnosti

uvedeného procesného úkonu, keďže v ňom boli sťažovateľkou v zásade zopakované len

argumenty už v konaní ňou predložené alebo použité v rámci argumentácie okresného súdu.

Z uvedeného podľa ústavného súdu vyplýva, že krajský súd v danej veci

v občianskom súdnom konaní sťažovateľke nariadený úkon – zaslanie vyjadrenia

k odvolaniu – zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov odvolacieho konania,

avšak po posúdení jeho obsahu jej odmenu za tento úkon pre jeho neúčelnosť nepriznal.

Z ústavnoprávneho hľadiska podľa názoru ústavného súdu niet žiadneho dôvodu, aby

sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne

odôvodnené. Keďže namietaný rozsudok krajského súdu z 11. augusta 2015 nevykazuje

znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia

nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozsudkom krajského súdu z 11. augusta 2015 a namietaným porušením základných

práv sťažovateľky podľa a listiny a práva podľa

dohovoru.

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom

prípade sú zlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami, sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľky

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016