Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 205/2016
PDF · 311.87 KB
No categories available
I. ÚS 205/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2016 predbežne
prerokoval sťažnosť , ,
vedenú pod sp. zn. Rvp 14051/2015 a sťažnosť ,
, vedenú pod
sp. zn. Rvp 14052/2015, zastúpených advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora
Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 8
ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 7/2012 a jeho uznesením
z 30. januára 2013, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Tdo V 1/2014 a jeho uznesením z 19. marca 2015, a základných práv
podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami Krajského súdu v Trnave
sp. zn. KSTT-V-186-1/2010-Ntt zo 6. mája 2010 a sp. zn. KSTT-V-279-1/2010-Ntt
zo 4. augusta 2010 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 14051/2015 a sťažnosť
vedenú pod sp. zn. Rvp 14052/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14051/2015.
2. Sťažnosti a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. októbra
2015 doručené sťažnosti (ďalej len „sťažovateľ 1“) a
(ďalej len „sťažovateľ 2“, spolu len „sťažovatelia“, v citáciách aj „obžalovaní“), ktorými
namietajú porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), a aby sa mohli vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, porušenie čl. 50 ods. 2 ústavy, v ktorom
je vyjadrený princíp prezumpcie neviny, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3
ústavy, práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 7/2012 a jeho uznesením z 30. januára
2013 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo V 1/2014 a jeho
uznesením z 19. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenia najvyššieho súdu ako
odvolacieho súdu a dovolacieho súdu“). Sťažnosti sťažovateľov boli doplnené podaniami
sťažovateľov z 19. októbra 2015, ktorými namietali aj porušenie svojich základných práv
podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru rozhodnutiami
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. KSTT-V-186-1/2010-Ntt
zo 6. mája 2010 a sp. zn. KSTT-V-279-1/2010-Ntt zo 4. augusta 2010 (ďalej aj „napadnuté
uznesenia krajského súdu“). Sťažnosti boli doplnené aj o podania sťažovateľov doručené
ústavnému súdu 26. februára 2016 (fotokópie doručeniek a poslednej strany zápisnice
z hlavného pojednávania s podpismi predsedu senátu a asistentky senátu) a 2. marca 2016
(aj o napadnuté uznesenia krajského súdu, ktoré podľa sťažovateľov nemohli 26. februára
2016 a predtým dať, pretože podliehajú režimu utajenia).
2. Zo sťažností, z ich doplnenia a z príloh vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného
trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn.
BB-3 T 12/2012 z 29. júna 2012 bol sťažovateľ 1 odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody
v trvaní 25 rokov a sťažovateľ 2 na úhrnný trest odňatia slobody na doživotie pre obzvlášť
závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona a iné,
so zaradením oboch v ústave na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom
stráženia, a uložením ochranného dohľadu v trvaní 3 rokov.
3. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu (ako súdu odvolacieho) sp. zn.
1 To 7/2012 z 30. januára 2013 bolo odvolanie sťažovateľov proti označenému rozhodnutiu
špecializovaného trestného súdu zamietnuté. Najvyšší súd (ako súd dovolací) uznesením
sp. zn. 2 Tdo V 1/2014 z 19. marca 2015 ich dovolanie proti napadnutému uzneseniu
odvolacieho súdu odmietol.
4. Podľa sťažovateľov najvyšší súd porušil ich označené základné práva podľa
ústavy, listiny a dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu z dôvodu, že obchádzali ich obranu, nevysporiadali sa s ňou
a vyberali len tie dôkazy, ktoré zapadali do ich vopred zvolenej skutkovej verzie (v tejto
súvislosti poukazujú na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „český
ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 617/2000 zo 4. októbra 2001, podľa ktorého „orgány činné
v trestnom konaní od najnižšieho po najvyšší stupeň nesmú vykonávať selekciu dôkazov,
ktoré potvrdzujú alebo vyvracajú vinu. Nikto nie je podľa vlastných kritérií oprávnený
vykonávať selekciu dôkazov a nesmie viesť konanie určitým smerom...“, ale aj na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), najvyššieho súdu a tiež iný nález
českého ústavného súdu.
5. Konkrétne majú tieto výhrady k postupu všeobecných súdov a orgánov činných
v trestnom konaní v ich trestných veciach:
i) Nevypočutie a uskutočnenie rekognície tejto osoby svedkami bez
obhajoby, pričom obžaloba pred nimi zatajila, že pozná totožnosť osoby po týmto menom,
čo je zásadným porušením kontradiktórnosti konania a práv sťažovateľov na obhajobu.
Dozvedeli sa to až na hlavnom pojednávaní konanom 27. júna 2012 pred Špecializovaným
trestným súdom od svedka (vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru), ktorý na otázky
obhajoby uviedol, že „totožnosť osoby menom pozná a pri rekognícii ohľadne
so svedkami všetci spoznali a ukázali
ho. Úkony boli realizované v inom spisovom materiály, týkajúcom sa , teda až
v tomto momente sa obhajoba, a napokon aj súd, dozvedeli, že totožnosť tak dôležitej osoby
je známa...
Túto výpoveď... potvrdili aj svedkovia ..., ...
... v dôsledku čoho je závažným spôsobom spochybnený celý procesný postup
orgánov činných v trestnom konaní, ktorý nedáva záruku, že konanie prebehlo zákonným
spôsobom, zaručujúcim rešpektovanie práva na spravodlivé súdne konanie.
Sťažovateľovi nebolo umožnené vyjadriť sa k osobe , s ktorou mal podľa
rozsudku spáchať trestný čin úkladnej vraždy, spolčiť sa s ňou na spáchanie tohto trestného
činu, čo rozhodne nemožno považovať za irelevantné.
Totožnosť tejto osoby bola obžalobe známa, podľa vyjadrenia prokurátora zo dňa
13.1.2014 ju dokonca trestne stíhali ako obvinenú, pretože bol na túto osobu vydaný
Európsky zatýkací rozkaz a taktiež Ministerstvo spravodlivosti SR dalo podnet Macedónskej
republike na prevzatie trestného stíhania tejto osoby.
Nie je predsa možné totožnosť tejto osoby tajiť pred sťažovateľom, ktorý ju doteraz
nepozná a neumožniť mu tak primerane sa brániť...“.
Všeobecné súdy sa teda nevysporiadali s uvedenými obhajobnými námietkami
sťažovateľov v odvolacom konaní a ani v dovolacom konaní a nevypočuli svedka na
verejnom súdnom pojednávaní za ich prítomnosti, čím došlo k porušeniu ich práv na
spravodlivý súdny proces.
ii) Nezákonnosť dôkazu vykonaného záznamom telekomunikačnej prevádzky, ktorá
mala za následok uznanie viny sťažovateľov a poukázanie na nedostatočné odôvodnenie
rozsudkov všeobecných súdov (takisto v tejto časti poukazujú na judikatúru ústavného súdu
a všeobecných súdov a namietajú v doplnení petitu aj rozhodnutia Krajského súdu v Trnave
týkajúce sa vydania súhlasu s použitím informačno-technických prostriedkov, ktoré priložili
k sťažnosti až 2. marca 2016, pozn.).
iii) Skresľovanie dôkaznej situácie prostredníctvom utajeného svedka tým, že
„utajený svedok bol vypočutý aj ako utajený a aj ako svedok pod vlastnou identitou, pričom
obe výpovede sú tak odlišné, že jedna z nich je zákonite nepravdivá, svedok sa dopustil
trestného činu krivej výpovede so súhlasom orgánov činných v trestnom konaní.
O tejto skutočnosti sa sťažovateľ[lia] dozvedel[i] až počas prebiehajúceho trestného
konania pred súdom 13. júna 2012...“.
iv) Nezákonnosť dôkazu výpoveďou svedka vidia sťažovatelia v tom,
že menovaný „zabezpečil osobné motorové vozidlo a osobne riadil obhliadky vytipovaných
miest vykonania vraždy a všeobecne inštruoval ako objednaného strelca...
Za takejto situácie, ak vystupoval v konaní ako svedok... takýto dôkaz je dôkaz
získaný nezákonným spôsobom, pretože podľa § 218 ods. 1 Tr. por. sa podmienečne zastaviť
trestné stíhanie nesmie voči organizátorovi, návodcovi alebo objednávateľovi trestného
činu, na ktorého objasnení sa podieľal...
Z uvedeného dôvodu nemožno na výpoveď takéhoto svedka, vytvoreného v rozpore
so zákonom obžalobou, prihliadať.“.
v) Čo sa týka selekcie dôkazov, „Sťažovateľ[lia] poukazuje[ú] na delenie dôkazov,
ktoré majú význam v danej veci, t. j. podľa vzťahu k dokazovanej skutočnosti na priame
a nepriame.
Dôležité v tomto trestnom konaní bolo hodnotenie priameho a nepriameho dôkazu
z pohľadu výpovede svedka, pretože nič iné tu bez výpovedí svedkov nie je rozhodujúce.
Z pohľadu svedeckých výpovedí možno hovoriť o priamom dôkaze vtedy, ak ide
o výpoveď svedka, ktorý na vlastné oči videl, že sťažovateľ[lia] vykonal[i] to, čo sa mu[im]
kladie za vinu.
Z pohľadu svedeckých výpovedí možno hovoriť o nepriamom dôkaze vtedy, ak ide
o výpoveď svedka, ktorý počul, že obžalovaný[í] vykonal[li] to, čo sa mu[im] kladie za vinu.
V danej veci v súvislosti so sťažovateľom[ľmi] neexistuje ani jeden priamy dôkaz
svedčiaci o jeho vine.
Svedok v zápisnici z hlavného pojednávania na č. l. 40 a nasl. uviedol,
že všetko ukazoval obžalovanému , pričom toto celkom rovnako
popisoval vo vzťahu k svedkovi , čo je nevierohodné, aby sa odohralo úplne
rovnako.
Svedok v zápisnici z hlavného pojednávania na č. l. 35 doslova
uviedol, že obžalovaný mu o vražde nikdy nič nehovoril.
Svedok v zápisnici z hlavného pojednávania na č. l. 125, 128
uviedol, že všetko sa dozvedel od (od ), sa s ním o vražde vôbec
nerozprával.
Nie je jasné na základe čoho dospel súd k záveru, že vozidlo v súvislosti s ktorým ku
skutku došlo, riadil sťažovateľ (a nie napríklad alebo úplne niekto iný).
Zároveň sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že súd vôbec nebral do úvahy svedkov
(priamy dôkaz), ktorí vypovedali v prospech sťažovateľa[ov], napr. (str. 36
rozsudku), , či .
Taktiež je potrebné na tomto mieste poukázať na rozpad pôvodnej konštrukcie
obvinenia, pretože je potrebné všetky dôkazy hodnotiť vo vzájomnej súvislosti, pričom
samotná obžaloba uznala túto konštrukciu za nepravdepodobnú (účasť ,
a na skutku).
Neexistuje ani jeden dôkaz preukazujúci nepochybne vinu sťažovateľa[ov] v bode 1
prvostupňového rozsudku...“.
6. Sťažovatelia na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach zhodne navrhujú,
aby ústavný súd rozhodol po prijatí ich sťažností na ďalšie konanie vo veci samej nálezmi,
v ktorých vysloví, že „Konaním Najvyššieho súdu SR trestnej veci... vedenej na Najvyššom
súde SR pod č. k. 1 To 7/2012, v súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR č. k.
1 To 7/2012 zo dňa 30.1.2013 a v trestnej veci vedenej pod č.k. 2 Tdo V 1/2014 v súvislosti
s uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 2 Tdo V 1/2014 zo dňa 19.3.2015, došlo k porušeniu
ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a k porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj
porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992
Zb.) ako aj článku 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom vyjadrenom princípe
prezumpcie neviny a zároveň k porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu podľa článku 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Základné práva sťažovateľa podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
a jeho práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozhodnutím Krajského súdu v Trnave č. k. KSTT-V-186-1/2010-Ntt zo dňa 6.5.2010
a rozhodnutím Krajského súdu v Trnave č. k. KSTT-V-279-l/2010-Ntt zo dňa 4.8.2010
porušené boli.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 1 To 7/2012 zo dňa 30.1.2013 a uznesenie
Najvyššieho súdu SR č.k. 2 Tdo V 1/2014 zo dňa 19.3.2015 sa zrušujú.“.
Okrem toho sa sťažovateľ 2 v petite svojej sťažnosti (Rvp 14052/2015) domáha
priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
9. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí
primerane § 112 ods. 1 OSP.
10. S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred
ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, taktiež
prihliadajúc na totožnosť najvyššieho súdu, ako aj napadnutých rozhodnutí, proti ktorým
tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že
predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami
krajského súdu
11. Sťažovatelia v tejto časti namietajú také rozhodnutia krajského súdu sp. zn.
KSTT-V-186-1/2010-Ntt zo 6. mája 2010 a sp. zn. KSTT-V-279-1/2010-Ntt zo 4. augusta
2010 (odposluchy), ktoré boli vydané a nadobudli právoplatnosť ešte v roku 2010
[v súvislosti s tým pozri ich námietky v bode 5 písm. ii)]. Sťažnosti sťažovateľov vo vzťahu
k ich námietkam sú teda podané celkom zjavne oneskorene (nie v zákonnej dvojmesačnej
lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
II.C K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami
najvyššieho súdu
12. Pokiaľ ide o námietky porušenia základných práv (pozri body 1, 5 a 6)
zakotvených v ústave, listine a dohovoru postupom najvyššieho (odvolacieho) súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 7/2012 a jeho uznesením z 30. januára 2013, ústavný
súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti ústavný súd odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože obaja
sťažovatelia výslovne splnomocnili svojho advokáta iba na ich zastupovanie vo veci
dovolacieho rozhodnutia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo V 1/2014 z 19. marca
2015 (pozri splnomocnenie sťažovateľa 1 pre advokáta z 13. októbra 2015 podpísané
v a tiež splnomocnenie sťažovateľa 2 zo 4. septembra 2015 podpísané
v ), ale ich splnomocnenia sa netýkajú aj odvolacieho rozhodnutia najvyššieho
súdu, ktoré napádajú v odôvodneniach a petitoch sťažností.
13. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie
konania, ako aj zákonom výslovne požadovanými ďalšími náležitosťami návrhu osobitne
platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd
sú zastúpené advokátom (obdobne napr. I. ÚS 533/2014). Z uvedeného vyplýva, že ústavný
súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie
ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na
začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).
14. V súvislosti s uvedeným nedostatkom (bod 12) ústavný súd pripomína, že tento
nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej
činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok
zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd
v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol:
„Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,
t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
15. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd sa preto námietkami sťažovateľov
vo vzťahu k odvolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu bližšie nezaoberal a ich sťažnosť
v tejto časti z uvedeného dôvodu odmietol.
16. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľov spočívajúce v tvrdeniach o porušení ich
základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a aby sa mohli vyjadriť sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, porušení čl. 50 ods. 2 ústavy,
v ktorom je vyjadrený princíp prezumpcie neviny, základného práva na obhajobu podľa
čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, práv podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.
2 Tdo V 1/2014 a jeho uznesením z 19. marca 2015, ústavný súd konštatuje, že sťažnosti
sťažovateľov v tejto časti sú zjavne neopodstatnené.
17. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh
ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený. Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je
absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej
strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo
slobody na strane druhej.
18. Zo sťažností je zrejmé, že v ich odôvodnení vo vzťahu k napadnutému
rozhodnutiu najvyššieho súdu v dovolacom konaní sťažovatelia ani bližšie neuviedli, v čom
vidia porušenie ich označených práv, ktorým najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľov
tak, že ich dovolanie odmietol z procesných dôvodov. V tomto smere ich sťažnosti
smerovali len všeobecne k tomu, že „súdy sa odmietli vo svojich rozhodnutiach konkrétnou
argumentáciou sťažovateľa[ľov] zaoberať a ich rozhodnutia sú v tomto smere podľa nich
arbitrárne“ [pozri bod 5 ii) – v tejto časti boli sťažnosti odmietnuté pre oneskorenosť, resp.
im nedali priame odpovede na ich námietky uvedené v bode 5 písm. i), iii) iv) a v)].
19. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné v úvode uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky
na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že
ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis
20. Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto
právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01) alebo všeobecné súdy
neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľov v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
21. Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí
všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem
a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu
v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu
základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného
súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery
boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ak nie sú splnené tieto
predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť
k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie
sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im
predchádzal.
22. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95, I. ÚS 159/2011) a zásadne nemá ani
oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).
23. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že
všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
24. Vychádzajúc z možných mantinelov ústavno-súdnej korekcie rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov, sa ústavný súd oboznámil s napadnutým uznesením
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a tiež obsiahlymi listinnými materiálmi
predloženými sťažovateľmi a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení uznesenia najskôr zhrnul
podstatné dôvody rozsudkov špecializovaného trestného súdu (s. 1 až s. 4), dovolacej
argumentácie sťažovateľov a vyjadrenia prokurátora úradu špecializovanej prokuratúry
(s. 5), aby následne vo vlastných záveroch a odôvodnení na s. 6 až s. 10 v podstatnom
uviedol:
«Dovolanie predstavuje výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je
dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty, pretože smeruje proti
rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená...
Jednotlivé dôvody sú taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por...
Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom
bolo porušené právo na obhajobu...
Právny rámec obhajoby dotvára celý rad úkonov upravených v Trestnom poriadku.
Interpretácia dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. však musí byť oveľa užšia. Nie je
ním akékoľvek, resp. každé porušenie práva na obhajobu, ale len také, ku ktorému došlo
zásadným spôsobom. Podľa ustálenej súdnej praxe dovolací dôvod v tomto smere bude
spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe,
pri vykonávaní procesných úkonov smerujúcich bezprostredne k rozhodnutiu bez
prítomnosti obhajcu a podobne. Dôležité sú konkrétne okolnosti prípadu, ktoré je potrebné
vyhodnotiť individuálne i vo vzájomných súvislostiach.
Námietkami, ktorými obvinení odôvodňujú existenciu dôvodu podľa písm. c/ ods. 1
§ 371 Tr. por. (nevypočutie , námietky k utajenému svedkovi, neoznamovanie
totožnosti svedkov obhajobe vopred), sa zaoberali už vo veci konajúce súdy. Dovolací súd
považuje ich úvahy a závery za správne a zákonu zodpovedajúce. Obhajcovia boli
vyrozumení o mieste, čase a druhu pripravovaných procesných úkonov a mali možnosť sa
ich zúčastniť. Svedkovia boli na hlavnom pojednávam kontradiktórne vypočutí a obhajoba
mala možnosť im klásť otázky. Čítanie výpovedí svedkov z prípravného konania v zmysle
§ 264 Tr. por. obhajoba na pojednávaní nenamietala. Za týchto podmienok nejde
o naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Nie je možné
akceptovať námietku obvinených o skresľovaní dôkaznej situácie prostredníctvom utajeného
svedka. V tejto spojitosti dovolací súd považuje za kľúčové, že vina obvinených nebola
založená v zásade len na výpovediach tohto utajeného svedka a nebola vo veci
rozhodujúcou výpoveďou čo vyplýva aj z odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku...
Dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por nepripúšťa námietky
o nevykonaní dokazovania v rozsahu predpokladanom obvineným (nevypočutie ) ani
ohľadom hodnotenia dôkazov. Konajúce súdy sčasti akceptovali návrh strán na doplnenie
dokazovania, zároveň zdôvodnili, ktoré návrh a prečo neakceptovali. K zásadnému
porušeniu práva na obhajobu nedošlo. Dovolací súd vyhodnotil argumentáciu obvinených
vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu ako nedôvodnú.
Dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. predpokladá, že rozhodnutie je založené
na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom...
V tomto smere sa dovolací súd stotožňuje so závermi odvolacieho súdu...
[len samotné závery najvyššieho súdu (ako odvolacieho súdu) sú jasné
a zrozumiteľné a obsahujú viac ako 20 strán (celé odôvodnenie má 44 strán) a rozsudok
špecializovaného trestného súdu má spolu až 65 strán. pozn.]
Právoplatné odsúdenie obvinených je výsledkom konania, v ktorom sa dôsledne
postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym zásadným procesným
chybám...
Dovolací súd preskúmal námietky obvinených. Nezistil naplnenie dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. Výsluch svedka (pôvodne obvinený) na
hlavnom pojednávaní bol zákonný. Označenie tejto osoby za návodcu v zmysle § 21 ods. 1
písm. a/ Tr. zák. nezodpovedá priebehu skutku. Neobstojí tvrdenie dovolateľov
o nezákonnosti záznamov telekomunikačnej prevádzky. Legalita a legitimita nasadenia
informačno-technických prostriedkov vyplýva zo spisového materiálu, pričom súd prvého
stupňa sa dostatočne vysporiadal s touto otázkou. Zásah do súkromia v podobe nariadenia
odposluchu a zaznamenávania telefonických hovorov bol založený na dostatku dôkazov
schopných ospravedlniť zásah do práva na súkromie. Nasadenie technických prostriedkov
bolo lege artis. (poznámka ústavného súdu: sťažovatelia to predtým výslovne nenamietali).
Dovolacie dôvody obvinených a splnené neboli,
preto dovolania na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c/ Tr. por. musel dovolací súd
odmietnuť.»
25. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je
určité, zrozumiteľné, ústavne akceptovateľné a bez vnútorných rozporov a zaujíma
stanovisko k podstate dôvodov sťažovateľov uvedených v ich dovolaní, ktoré iba vlastne
pokračujú aj v konaní pred ústavným súdom. Podľa názoru ústavného súdu takéto
rozhodnutie najvyššieho súdu nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani nemôže mať
za následok porušenie označených základných práv a slobôd sťažovateľov.
26. Ústavný súd zobral do úvahy pritom aj vyjadrenie prokurátora úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k.
VII/1 Gv 112/10/1000-590 z 13. januára 2014 k podanému dovolaniu, ktorý k jednotlivým
námietkam sťažovateľov (pozri bod 5) okrem iného uviedol:
„... K názoru obhajcu, že došlo k skresľovaniu dôkaznej situácie prostredníctvom
utajeného svedka je nutné uviesť, že utajený svedok vystupoval v konaní v súlade
s ustanoveniami Trestného poriadku, ale za najvýznamnejšie považujem to, že ani
prvostupňový ani druhostupňový súd utajeného svedka nezaradil ku korunným svedkom
a nevyhodnotil jeho výpoveď ako rozhodujúcu pre uznanie viny u odsúdených, nakoľko
utajený svedok sprostredkúval podľa jeho vyjadrenia len informácie z počutia...
K námietke neoznamovania totožnosti svedkov obhajobe vopred, aby sa na výsluchy
mohla pripraviť konštatujem, že mená všetkých svedkov ktorí boli predvolaní na hlavné
pojednávanie a boli vypočutí kontradiktórnym spôsobom dostali obe strany menovite
vopred aj s predpokladaným dátumom vypočutia na hlavnom pojednávaní k dispozícii.
V prípravnom konaní vyšetrovateľ postupoval v súlade s § 213 ods. 3 Trestného poriadku
a včas oznamoval čas, miesto konania úkonu a druh úkonu - požadovať od vyšetrovateľa,
aby uvádzal aj meno svedka nemá oporu v citovanom ustanovení Trestného poriadku
a nemožno súhlasiť ani s rozširujúcim výkladom v rámci niektorých rozhodnutí, nakoľko
okrem práv obvinených majú práva aj osoby v pozícii svedka. Medzi tieto práva patrí aj
právo v zmysle § 136 Trestného poriadku, aby svedok neuvádzal svoju totožnosť, bydlisko
ak je ohrozený jeho život, zdravie, telesná integrita alebo ak takéto nebezpečenstvo hrozí
jemu blízkej osobe.
V prípade, ak by vyšetrovateľ už vopred na predvolaní uviedol totožnosť svedka
fakticky by znemožnil osobe v pozícii svedka využiť toto právo a pri vyšetrovaní úkladných
vrážd organizovanou skupinou je dôvodná obava osôb vystupujúcich v pozícii svedkov
reálna (k zastrašovaniu svedkov v tomto prípade aj reálne došlo - svedok ).
Nad rámec nutného konštatujem, že v rámci krajín spadajúcich pod jurisdikciu
Európskeho súdu pre ľudské práva je väčšie množstvo krajín, kde je prípravné konanie ešte
menej formalizované a je ešte výraznejšie kontradiktórne konanie na súde. Orgány činné
v trestnom konaní vôbec neumožňujú účasť obhajcov na úkonoch a o týchto ich ani
neupovedomujú v prípravnom konaní. Doteraz nie je známy žiaden judikát Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorý by jednotlivým štátom s danou právnou úpravou vyčítal daný
postup v prípravnom konaní, nakoľko vo všeobecnosti prevládajú snahy zrýchliť trestné
konanie a ťažisko dokazovania preniesť na konanie pred súdom za maximálneho využitia
kontradiktórnosti, opačné tendencie možno označiť za zastaralé...
... Súd oprel uznanie viny sťažovateľa rozsudku o záznam telekomunikačnej
prevádzky oboznámenej v rámci trestného konania, čo obhajoba považuje za dôkaz získaný
nezákonným spôsobom.
K tvrdeniu obhajcu ohľadom nezákonnosti dôkazu vykonaného záznamom
telekomunikačnej prevádzky len v stručnosti konštatujem, že k danej právnej otázke sú dva
odlišné právne názory, ktoré pretrvávajú aj v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR
bez zjednocujúceho právneho stanoviska, teda je na slobodnom rozhodnutí zákonného
sudcu ku ktorému právnemu stanovisku sa vo svojom rozhodnutí prikloní.“
27. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd sťažnosť sťažovateľov ako celok
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom
na to, že nezistil žiadnu vzájomnú príčinnú súvislosť medzi označenými právami
sťažovateľov (pozri bod 1 a 16) a napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd rozhodol
o dovolaní sťažovateľov. Postup a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu – v súlade s na
vec sa vzťahujúcimi procesnoprávnymi normami (v danom prípade ustanoveniami
Trestného poriadku týkajúcimi sa dovolacieho konania) – totiž nemožno kvalifikovať ako
postup, ktorým by mohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv alebo slobôd.
28. Ústavný súd zároveň dodáva, že sťažovateľmi uvedená judikatúra Ústavného
súdu Českej republiky a ďalšie judikáty na podporu nimi uvedenej argumentácie (pozri bod
4 a ich sťažnosť) taktiež neboli spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu.
29. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú,
bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov uvedenými
v sťažnostiach.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2016