Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 159/2011
PDF · 233.3 KB
No categories available
I. ÚS 159/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. S., P., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., Advokátska
kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods.
2 a 3 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 27 ods. 2 a 3, čl. 36 ods. 1 a čl.
40 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Tdo 35/10 z 28. septembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. S. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 10. januára
2011 doručená sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich v
sťažnosti označených základných práv a slobôd podľa Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len ,,ústava“), Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 35/10
z 28. septembra 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Partizánske sp. zn. 1 T 138/2008 z 18. decembra 2008 uznaný vinným
z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) v spojení s § 138 písm.
a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) na skutkovom základe v tomto rozsudku
uvedenom, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov.
3. Proti odsudzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie,
ktoré Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 2 To 33/2009 z 25. marca 2010 zamietol.
Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho podľa ustanovenia § 382 písm. c) zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol.
4. Podľa tvrdení sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sa dostatočne
nevysporiadalo s jeho námietkami uvedenými v dovolaní, najmä vo vzťahu k zákonnosti
vykonaných dôkazov, a preto ho sťažovateľ hodnotí ako arbitrárne, ktoré popiera účel
a význam relevantných ustanovení Trestného poriadku. Sťažovateľ k tomu v sťažnosti ďalej
uvádza, že najvyšší súd „neprípustne zúžil dôvody môjho dovolania, keď v odôvodnení
napadnutého uznesenia z 28.9.2010 tvrdí, že som namietal iba skutkové zistenia prvého
a druhého stupňa, čo nie je zákonný dovolací dôvod, celý obsah dovolania sa v maximálne
možnej miere týka skutkových zistení alebo nevykonaných dôkazov a toto nie je dovolacím
dôvodom podľa § 371 ods. 1, písm. i/ Tr. por.. Ďalej dovolací súd tvrdí, že nie je daný ani
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1, písm. g/ Tr. por., pretože tento dôvod predpokladá, že
rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch, ktoré v skutočnosti aj boli vykonané, ale nie
zákonným spôsobom.
V dovolaní som výslovne namietal práve zákonnosť výsluchu Š., O. a B. na hlavnom
pojednávaní pred Okresnom súdom v Partizánskom 24.11.2008, keď som poukazoval na
podstatné a hrubé rozpory v ich výpovediach. Aj napriek týmto konkrétnym výhradám sa
okresný, ani krajský súd s týmito nezapodievali a do odsudzujúceho rozsudku boli pojaté
iba usvedčujúce argumenty, aj to jednostranne. Neboli zohľadnené moje výhrady a to ani
okresným ani krajským súdom. Poukazoval som najmä na závažné pochybenia v porušení
§ 126 ods. 1 Tr. por., ktoré hovorí o spôsobe vykonania rekognície. Aj keď svedkyňa O., B.
a Š., ale aj K. a S. vypovedali, že ma nepoznali, v prípravnom konaní o mne hovorili ako
o neznámom mužovi, nebola vykonaná zákonným spôsobom rekognícia na zistenie mojej
totožnosti. Ustanovenie § 126 Tr. por. výslovne prikazuje (kogentne) ako má postupovať
orgán činný v trestnom konaní v prípade opoznania vecí alebo osoby. Toto ustanovenie
dodržané nebolo, bol faktický popretý jeho zmysel a význam a celá ich výpoveď na hlavnom
pojednávaní je nezákonná a nepoužiteľná. Zmyslom a účelom ustanovení §§ 125 a 126 Tr.
por. je aby orgány činné v trestnom konaní zistili skutkový stav veci, o ktorom nie sú
dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú
z úradnej povinnosti. Uvedená základná zásada trestného konania bola popretá, čím bolo
neprípustne zasiahnuté do mojich základných práv a slobôd.
Odstránenie rozporov v ich výpovediach malo byť vykonané konfrontáciou podľa
§ 125 ods. 1 Tr. por., čo taktiež vykonané nebolo. Aj porušenie tohto ustanovenia trestného
poriadku má za následok porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle citovaných
ustanovení Ústavy SR, LZPaS a Dohovoru... “.
5. Sťažovateľ okrem uvedeného ďalej uzneseniu najvyššieho súdu vytýka, že pri
svojom rozhodovaní o dovolaní nezohľadnil ani tú skutočnosť, že mu v predmetnom
trestnom konaní „nebolo umožnené produkovať a predkladať dôkazy vo svoj prospech, čím
bol zásadne porušený princíp rovnosti účastníkov. Potrebu vykonať mnou navrhnuté
dôkazy, napríklad výsluchom svedka Š., žiaden z konajúcich súdov dostatočne
neodôvodnil.“. Aj tieto argumenty svedčia podľa názoru sťažovateľa o tom, že napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu porušuje jeho označené základné práva a slobody.
6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie označených základných práv podľa ústavy, listiny a dohovoru uznesením
najvyššieho súdu, zrušil napadnuté rozhodnutie, vec vrátil na nové konanie, priznal
sťažovateľovi primerané zadosťučinenie v sume 25 000 € a náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Listina vo svojom čl. 36 garantuje
obsahovo totožné základné právo.
11. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred
súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si
v konaní podľa odseku 2 rovní.
12. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje
sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na
prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Obsahovo
zhodné základné práva zakotvuje aj listina v označených čl. 40 ods. 2 a 3.
13. V prvej vete čl. 5 ods. 1 dohovoru sa každému zaručuje právo na slobodu
a bezpečnosť. Toto základné právo je v ďalšej časti ustanovenia čl. 5 ods. 1 dohovoru
doplnené o pozitívny výpočet dôvodov pozbavenia osobnej slobody, vrátane zákonného
uväznenia po odsúdení príslušným súdom [čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru].
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu,
sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Nadväzujúci čl. 6 ods. 3 dohovoru zakotvuje konkrétne minimálne procesné záruky
garantované v trestnom súdnom konaní ako imanentnú obsahovú súčasť základného práva
na spravodlivé súdne konanie.
15. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym
názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.
Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a), g) a i)
Trestného poriadku, na základe ktorých dovolanie je prípustné, ak zásadným spôsobom bolo
porušené právo na obhajobu [písm. a)], rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli
súdom vykonané zákonným spôsobom [písm. g)], alebo ak rozhodnutie je založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť [písm. i)].
16. Sťažovateľ zdôrazňuje, že k naplneniu dovolacích dôvodov a k porušeniu
základných práv podľa citovaných a označených článkov ústavy, listiny a dohovoru došlo
predovšetkým „nezákonným spôsobom vykonania dôkazov“. Sťažovateľ vidí namietanú
nezákonnosť jednak v tom, že všeobecné súdy nevykonali dôkazy, ktoré požadoval (výsluch
svedkov, rekognícia a konfrontácia), a zároveň v posúdení a interpretácii vykonaných
dôkazov a z nich vyplývajúceho záveru všeobecných súdov o vine sťažovateľa.
17. Najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie o neprípustnosti dovolania takto:
„Z obsahu dovolania vyplýva, že obvinený napáda skutkové zistenia súdov prvého
a druhého stupňa (vykonané dôkazy, hodnotenie jednotlivých dôkazov), čo však nie je
zákonný dovolací dôvod podľa § 371 Tr. por. Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Najvyšší
súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) je viazaný zisteným skutkovým
stavom veci, tak ako ho ustálili súdy nižšej inštancie, pretože podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr.
por. môže byť dovolacím dôvodom skutočnosť, že rozhodnutie je založené na nesprávnom
právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia, pričom však správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať
a meniť.
V rámci takto vymedzeného dovolacieho dôvodu je možné účinne namietať právne
vady, ale nie je možné účinne namietať vady skutkové, t.j. nie je prípustné namietať, že
skutok tak ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplné.
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených
procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie je určené na revíziu skutkových zistení
ustálených súdmi prvého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania.
Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery
môže dopĺňať a korigovať len súd odvolací (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5 Tr. por.). Dovolací
súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí
súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže
posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať
vykonané dôkazy, bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní
o dovolaní sám vykonávať.
Námietky obvineného ktorými namieta, že súdy sa riadne nevysporiadali
s výpovednou hodnotou vykonaných dôkazov, že nemožno urobiť záver o tom, že sa skutok
stal „... bezvýhradne a bez zodpovedajúceho odôvodnenia uveril výpovedi poškodeného T.
Š... “, „... že som vytiahol väčší poľovnícky otvárací nôž z výpovede žiadneho svedka, ani
samotného Š. nevyplýva, že malo ísť výslovne o poľovnícky nôž... “), sú všetko námietkami
ktorými obvinený popiera správnosť a úplnosť zistenia skutku. Celý obsah dovolania sa v
maximálne možnej miere týka skutkových zistení, tzn. vykonaných alebo nevykonaných
dôkazov, hodnotenia jednotlivých dôkazov a dôkazných prostriedkov súdmi oboch stupňov.
A preto aj na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť, že s poukazom na nesprávne
skutkové zistenia alebo na nesúhlas s hodnotením dôkazov nie je možné vyvodzovať
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por..
Dovolateľ ďalej v súlade s ustanovením § 374 ods. 2 Tr. por. uviedol aj dôvody
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ Tr. por., tvrdiac, že bolo zásadným
spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré
neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Obvinený v rámci dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. tvrdí,
že samosudca na okresnom súde mu nedovolil položiť otázku svedkyni O. (aký veľký bol
nôž, ktorým mal ohrozovať Š.). Porušenie svojho práva na obhajobu zásadným spôsobom
vidí aj v tom, že súd nevyhovel jeho návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom svedka Š.,
ktorý sa mohol vyjadriť k spôsobu protokolácie výpovedí svedkov.
Tu predovšetkým treba poznamenať, že tento dovolací dôvod bude spravidla
naplnený pri nerešpektovaní ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe, pri
vykonávaní procesných úkonov bez prítomnosti obhajcu a pod. Nie je možné sa preto
stotožniť s názorom obvineného, že bolo porušené jeho právo na obhajobu tým, že súd
nevyhovel jeho procesným návrhom a výsledok trestného konania nakoniec vyznel v jeho
neprospech. Súd sám rozhoduje o vykonaní dôkazov, ktoré zabezpečia náležité zistenie
skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností tak, aby bolo možné vo veci spravodlivo
rozhodnúť. Počas celého súdneho konania sa obvinený mohol vyjadrovať ku všetkým
skutočnostiam, ktoré sa mu kládli za vinu a plne užívať svojich procesných práv zaručených
Z obsahu podaného dovolania v rámci uplatneného dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. g/ Tr. por. je zrejmé, že obvinený tento dovolací dôvod založil na svojom názore
o nesprávnosti skutkových zistení prvostupňového a odvolacieho súdu argumentujúc tým,
že nebol vykonaný ním navrhovaný dôkaz, v dôsledku čoho súdy mali vychádzať z dôkazov,
ktoré sám považoval za nedostatočné (... „súd nevykonal konfrontáciu medzi obvineným
a svedkami, ako aj samotnými svedkami... “, ... „návrhu vypočuť svedka Š. nebolo
vyhovené bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia... “, ... „súd mal vykonať rekogníciu a až
na základe jej výsledkov bolo možné výpoveď L. O. považovať za usvedčujúci dôkaz
vykonaný zákonným spôsobom...“).
K tomu je potrebné uviesť, že dôkaz, ktorý nebol súdom vykonaný, nie je dôvodom,
ktorý by mohol byť identický s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. ako
sa toho domáha vo svojom dovolaní obvinený. Tento dôvod predpokladá, že rozhodnutie
súdu je založené na dôkazoch, ktoré v skutočnosti aj boli vykonané, ale nie zákonným
spôsobom. Preto tak, ako už bolo skôr poznamenané, nesúhlas obvineného s rozsahom
vykonaného dokazovania a jeho hodnotením, nemôže zakladať žiaden dovolací dôvod“.
18. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu s poukazom na svoju ustálenú judikatúru predovšetkým
konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov
či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,
nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne
popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06,
19. Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd ku všetkým
zásadným námietkam sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje
za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre
ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľa za neprípustné. V každom prípade tento
postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa
nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Okolnosť, že sťažovateľ má
odlišný názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd
preto nemá dôvod zasahovať do záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd k tomu ďalej
poznamenáva, že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie
garantované ústavou, listou a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred
všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie
všetkým návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).
20. Ústavný súd nezistil ani žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali možné porušenie
práva na kvalifikovanú právnu pomoc a obhajobu (čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 40
ods. 3 listiny a čl. 6 ods. 3 dohovoru), predovšetkým právo sťažovateľa označiť
a predkladať dôkazy v súdnom konaní. Aj keď sťažovateľ tvrdí, že „... mu nebolo
umožnené produkovať a predkladať dôkazy vo svoj prospech“, z obsahu sťažnosti a jej
príloh je zrejmé, že sťažovateľ nielen mal možnosť, ale aj predniesol všetky dôkazy, ktoré
v konaní navrhol vykonať. Konajúci súd však sťažovateľovi nevyhovel a procesné návrhy
na vykonanie niektorých ďalších sťažovateľom označených dôkazov zamietol.
K neúplnému vykonaniu všetkých navrhovaných dôkazov ústavný súd konštatuje, že z práva
na obhajobu a spravodlivý súdny proces nevyplýva pre sťažovateľa ani právo, aby
všeobecné súdy akceptovali všetky jeho návrhy na vykonanie dokazovania, ale aby mal
možnosť tieto návrhy predniesť. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej
judikatúre zakotvuje, že súd nie je povinný za každých okolností vykonať všetky dôkazy,
ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov nie je dohovorom regulovaná a ide o otázku,
ktorú upravuje predovšetkým vnútroštátne právo. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich
vykonania je otázka, ktorú posudzujú predovšetkým vnútroštátne orgány
(rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, séria A, č. 22, s. 38-39, § 91, podobne II.
ÚS 25/07).
21. Namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní (čl. 47
ods. 3 ústavy) a práva garantujúce prezumpciu neviny (čl. 50 ods. 2 ústavy, čl. 40 ods. 2
listiny a čl. 6 ods. 2 dohovoru) videl sťažovateľ iba v záveroch napadnutého uznesenia. Iné
skutočnosti, ktoré by mali za následok porušenie označených ústavných princípov,
sťažovateľ neuvádza. Ústavný súd vzhľadom na už uvedené odôvodnenie preto uzatvára, že
skutkové okolnosti a dôvody uvedené v sťažnosti nie sú spôsobilé vyvolať pochybnosti ani
o možnom porušení týchto procesných záruk a základných práv.
22. Napokon sťažovateľ v petite sťažnosti namietal aj porušenie základného práva
podľa čl. 27 ods. 2 a 3 listiny, ktoré garantuje slobodu založenia, pôsobnosť a činnosť
odborových orgánov. Medzi argumentáciou sťažovateľa opísanou v sťažnosti a označeným
základným právom podľa listiny nie je žiadna spojitosť, a preto nemožno hovoriť o jeho
porušení. Ústavný súd len predpokladá, že sťažovateľ mal na mysli čl. 37 ods. 2 a 3 listiny,
ktorý je obsahovo zhodný s čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, porušenie ktorého sťažovateľ taktiež
namietal, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti (t. j. vo vzťahu k čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy)
aj predbežne prerokoval.
23. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a
namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. O taký prípad išlo aj v prejednávanej veci, preto ústavný súd z už uvedených
dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že
sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. apríla 2011