Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 159/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. S., P., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., Advokátska

kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods.

2 a 3 a a 3 , a 3, a čl.

40 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. S. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 10. januára

2011 doručená sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich v

sťažnosti označených základných práv a slobôd podľa (ďalej

len ,,ústava“), Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. septembra 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Partizánske sp. zn. z 18. decembra 2008 uznaný vinným

z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) v spojení s § 138 písm.

a) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) na skutkovom základe v tomto rozsudku

uvedenom, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov.

3. Proti odsudzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie,

ktoré Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. z 25. marca 2010 zamietol.

Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho podľa ustanovenia § 382 písm. c) zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) odmietol.

4. Podľa tvrdení sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sa dostatočne

nevysporiadalo s jeho námietkami uvedenými v dovolaní, najmä vo vzťahu k zákonnosti

vykonaných dôkazov, a preto ho sťažovateľ hodnotí ako arbitrárne, ktoré popiera účel

a význam relevantných ustanovení . Sťažovateľ k tomu v sťažnosti ďalej

uvádza, že najvyšší súd „neprípustne zúžil dôvody môjho dovolania, keď v odôvodnení

napadnutého uznesenia z 28.9.2010 tvrdí, že som namietal iba skutkové zistenia prvého

a druhého stupňa, čo nie je zákonný dovolací dôvod, celý obsah dovolania sa v maximálne

možnej miere týka skutkových zistení alebo nevykonaných dôkazov a toto nie je dovolacím

dôvodom podľa , . Ďalej dovolací súd tvrdí, že nie je daný ani

dovolací dôvod podľa , , pretože tento dôvod predpokladá, že

rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch, ktoré v skutočnosti aj boli vykonané, ale nie

zákonným spôsobom.

V dovolaní som výslovne namietal práve zákonnosť výsluchu Š., O. a B. na hlavnom

pojednávaní pred Okresnom súdom v Partizánskom 24.11.2008, keď som poukazoval na

podstatné a hrubé rozpory v ich výpovediach. Aj napriek týmto konkrétnym výhradám sa

okresný, ani krajský súd s týmito nezapodievali a do odsudzujúceho rozsudku boli pojaté

iba usvedčujúce argumenty, aj to jednostranne. Neboli zohľadnené moje výhrady a to ani

okresným ani krajským súdom. Poukazoval som najmä na závažné pochybenia v porušení

, ktoré hovorí o spôsobe vykonania rekognície. Aj keď svedkyňa O., B.

a Š., ale aj K. a S. vypovedali, že ma nepoznali, v prípravnom konaní o mne hovorili ako

o neznámom mužovi, nebola vykonaná zákonným spôsobom rekognícia na zistenie mojej

totožnosti. Ustanovenie výslovne prikazuje (kogentne) ako má postupovať

orgán činný v trestnom konaní v prípade opoznania vecí alebo osoby. Toto ustanovenie

dodržané nebolo, bol faktický popretý jeho zmysel a význam a celá ich výpoveď na hlavnom

pojednávaní je nezákonná a nepoužiteľná. Zmyslom a účelom ustanovení §§ 125 a 126 Tr.

por. je aby orgány činné v trestnom konaní zistili skutkový stav veci, o ktorom nie sú

dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú

z úradnej povinnosti. Uvedená základná zásada trestného konania bola popretá, čím bolo

neprípustne zasiahnuté do mojich základných práv a slobôd.

Odstránenie rozporov v ich výpovediach malo byť vykonané konfrontáciou podľa

, čo taktiež vykonané nebolo. Aj porušenie tohto ustanovenia trestného

poriadku má za následok porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle citovaných

ustanovení SR, LZPaS a Dohovoru... “.

5. Sťažovateľ okrem uvedeného ďalej uzneseniu najvyššieho súdu vytýka, že pri

svojom rozhodovaní o dovolaní nezohľadnil ani tú skutočnosť, že mu v predmetnom

trestnom konaní „nebolo umožnené produkovať a predkladať dôkazy vo svoj prospech, čím

bol zásadne porušený princíp rovnosti účastníkov. Potrebu vykonať mnou navrhnuté

dôkazy, napríklad výsluchom svedka Š., žiaden z konajúcich súdov dostatočne

neodôvodnil.“. Aj tieto argumenty svedčia podľa názoru sťažovateľa o tom, že napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu porušuje jeho označené základné práva a slobody.

6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie označených základných práv podľa , listiny a dohovoru uznesením

najvyššieho súdu, zrušil napadnuté rozhodnutie, vec vrátil na nové konanie, priznal

sťažovateľovi primerané zadosťučinenie v sume 25 000 € a náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Listina vo svojom čl. 36 garantuje

obsahovo totožné základné právo.

11. Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred

súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom. Podľa všetci účastníci sú si

v konaní podľa odseku 2 rovní.

12. Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na

prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Obsahovo

zhodné základné práva zakotvuje aj listina v označených čl. 40 ods. 2 a 3.

13. V prvej vete čl. 5 ods. 1 dohovoru sa každému zaručuje právo na slobodu

a bezpečnosť. Toto základné právo je v ďalšej časti ustanovenia čl. 5 ods. 1 dohovoru

doplnené o pozitívny výpočet dôvodov pozbavenia osobnej slobody, vrátane zákonného

uväznenia po odsúdení príslušným súdom [čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru].

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu,

sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Nadväzujúci čl. 6 ods. 3 dohovoru zakotvuje konkrétne minimálne procesné záruky

garantované v trestnom súdnom konaní ako imanentnú obsahovú súčasť základného práva

na spravodlivé súdne konanie.

15. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym

názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a), g) a i)

, na základe ktorých dovolanie je prípustné, ak zásadným spôsobom bolo

porušené právo na obhajobu [písm. a)], rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli

súdom vykonané zákonným spôsobom [písm. g)], alebo ak rozhodnutie je založené na

nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôže skúmať a meniť [písm. i)].

16. Sťažovateľ zdôrazňuje, že k naplneniu dovolacích dôvodov a k porušeniu

základných práv podľa citovaných a označených článkov , listiny a dohovoru došlo

predovšetkým „nezákonným spôsobom vykonania dôkazov“. Sťažovateľ vidí namietanú

nezákonnosť jednak v tom, že všeobecné súdy nevykonali dôkazy, ktoré požadoval (výsluch

svedkov, rekognícia a konfrontácia), a zároveň v posúdení a interpretácii vykonaných

dôkazov a z nich vyplývajúceho záveru všeobecných súdov o vine sťažovateľa.

17. Najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie o neprípustnosti dovolania takto:

„Z obsahu dovolania vyplýva, že obvinený napáda skutkové zistenia súdov prvého

a druhého stupňa (vykonané dôkazy, hodnotenie jednotlivých dôkazov), čo však nie je

zákonný dovolací dôvod podľa Podľa Najvyšší

súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) je viazaný zisteným skutkovým

stavom veci, tak ako ho ustálili súdy nižšej inštancie, pretože podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr.

por. môže byť dovolacím dôvodom skutočnosť, že rozhodnutie je založené na nesprávnom

právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia, pričom však správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať

a meniť.

V rámci takto vymedzeného dovolacieho dôvodu je možné účinne namietať právne

vady, ale nie je možné účinne namietať vady skutkové, t.j. nie je prípustné namietať, že

skutok tak ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplné.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených

procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie je určené na revíziu skutkových zistení

ustálených súdmi prvého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery

môže dopĺňať a korigovať len súd odvolací (, ). Dovolací

súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí

súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže

posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

vykonané dôkazy, bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní

o dovolaní sám vykonávať.

Námietky obvineného ktorými namieta, že súdy sa riadne nevysporiadali

s výpovednou hodnotou vykonaných dôkazov, že nemožno urobiť záver o tom, že sa skutok

stal „... bezvýhradne a bez zodpovedajúceho odôvodnenia uveril výpovedi poškodeného T.

Š... “, „... že som vytiahol väčší poľovnícky otvárací nôž z výpovede žiadneho svedka, ani

samotného Š. nevyplýva, že malo ísť výslovne o poľovnícky nôž... “), sú všetko námietkami

ktorými obvinený popiera správnosť a úplnosť zistenia skutku. Celý obsah dovolania sa v

maximálne možnej miere týka skutkových zistení, tzn. vykonaných alebo nevykonaných

dôkazov, hodnotenia jednotlivých dôkazov a dôkazných prostriedkov súdmi oboch stupňov.

A preto aj na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť, že s poukazom na nesprávne

skutkové zistenia alebo na nesúhlas s hodnotením dôkazov nie je možné vyvodzovať

dovolací dôvod podľa .

Dovolateľ ďalej v súlade s ustanovením uviedol aj dôvody

dovolania podľa , , tvrdiac, že bolo zásadným

spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré

neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Obvinený v rámci dovolacieho dôvodu v zmysle tvrdí,

že samosudca na okresnom súde mu nedovolil položiť otázku svedkyni O. (aký veľký bol

nôž, ktorým mal ohrozovať Š.). Porušenie svojho práva na obhajobu zásadným spôsobom

vidí aj v tom, že súd nevyhovel jeho návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom svedka Š.,

ktorý sa mohol vyjadriť k spôsobu protokolácie výpovedí svedkov.

Tu predovšetkým treba poznamenať, že tento dovolací dôvod bude spravidla

naplnený pri nerešpektovaní ustanovení o povinnej obhajobe, pri

vykonávaní procesných úkonov bez prítomnosti obhajcu a pod. Nie je možné sa preto

stotožniť s názorom obvineného, že bolo porušené jeho právo na obhajobu tým, že súd

nevyhovel jeho procesným návrhom a výsledok trestného konania nakoniec vyznel v jeho

neprospech. Súd sám rozhoduje o vykonaní dôkazov, ktoré zabezpečia náležité zistenie

skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností tak, aby bolo možné vo veci spravodlivo

rozhodnúť. Počas celého súdneho konania sa obvinený mohol vyjadrovať ku všetkým

skutočnostiam, ktoré sa mu kládli za vinu a plne užívať svojich procesných práv zaručených

mu .

Z obsahu podaného dovolania v rámci uplatneného dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. g/ je zrejmé, že obvinený tento dovolací dôvod založil na svojom názore

o nesprávnosti skutkových zistení prvostupňového a odvolacieho súdu argumentujúc tým,

že nebol vykonaný ním navrhovaný dôkaz, v dôsledku čoho súdy mali vychádzať z dôkazov,

ktoré sám považoval za nedostatočné (... „súd nevykonal konfrontáciu medzi obvineným

a svedkami, ako aj samotnými svedkami... “, ... „návrhu vypočuť svedka Š. nebolo

vyhovené bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia... “, ... „súd mal vykonať rekogníciu a až

na základe jej výsledkov bolo možné výpoveď L. O. považovať za usvedčujúci dôkaz

vykonaný zákonným spôsobom...“).

K tomu je potrebné uviesť, že dôkaz, ktorý nebol súdom vykonaný, nie je dôvodom,

ktorý by mohol byť identický s dovolacím dôvodom podľa ako

sa toho domáha vo svojom dovolaní obvinený. Tento dôvod predpokladá, že rozhodnutie

súdu je založené na dôkazoch, ktoré v skutočnosti aj boli vykonané, ale nie zákonným

spôsobom. Preto tak, ako už bolo skôr poznamenané, nesúhlas obvineného s rozsahom

vykonaného dokazovania a jeho hodnotením, nemôže zakladať žiaden dovolací dôvod“.

18. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu s poukazom na svoju ustálenú judikatúru predovšetkým

konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov

či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (). Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne

popreli účel a význam zákonného predpisu (, , ,

).

19. Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd ku všetkým

zásadným námietkam sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje

za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre

ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľa za neprípustné. V každom prípade tento

postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Okolnosť, že sťažovateľ má

odlišný názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd

preto nemá dôvod zasahovať do záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd k tomu ďalej

poznamenáva, že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie

garantované , listou a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred

všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie

všetkým návrhom účastníka konania (napr. , ).

20. Ústavný súd nezistil ani žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali možné porušenie

práva na kvalifikovanú právnu pomoc a obhajobu ( a ,

ods. 3 listiny a čl. 6 ods. 3 dohovoru), predovšetkým právo sťažovateľa označiť

a predkladať dôkazy v súdnom konaní. Aj keď sťažovateľ tvrdí, že „... mu nebolo

umožnené produkovať a predkladať dôkazy vo svoj prospech“, z obsahu sťažnosti a jej

príloh je zrejmé, že sťažovateľ nielen mal možnosť, ale aj predniesol všetky dôkazy, ktoré

v konaní navrhol vykonať. Konajúci súd však sťažovateľovi nevyhovel a procesné návrhy

na vykonanie niektorých ďalších sťažovateľom označených dôkazov zamietol.

K neúplnému vykonaniu všetkých navrhovaných dôkazov ústavný súd konštatuje, že z práva

na obhajobu a spravodlivý súdny proces nevyplýva pre sťažovateľa ani právo, aby

všeobecné súdy akceptovali všetky jeho návrhy na vykonanie dokazovania, ale aby mal

možnosť tieto návrhy predniesť. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej

judikatúre zakotvuje, že súd nie je povinný za každých okolností vykonať všetky dôkazy,

ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov nie je dohovorom regulovaná a ide o otázku,

ktorú upravuje predovšetkým vnútroštátne právo. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich

vykonania je otázka, ktorú posudzujú predovšetkým vnútroštátne orgány

(rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, séria A, č. 22, s. 38-39, § 91, podobne II.

ÚS 25/07).

21. Namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní (čl. 47

ods. 3 ) a práva garantujúce prezumpciu neviny ( ,

listiny a čl. 6 ods. 2 dohovoru) videl sťažovateľ iba v záveroch napadnutého uznesenia. Iné

skutočnosti, ktoré by mali za následok porušenie označených ústavných princípov,

sťažovateľ neuvádza. Ústavný súd vzhľadom na už uvedené odôvodnenie preto uzatvára, že

skutkové okolnosti a dôvody uvedené v sťažnosti nie sú spôsobilé vyvolať pochybnosti ani

o možnom porušení týchto procesných záruk a základných práv.

22. Napokon sťažovateľ v petite sťažnosti namietal aj porušenie základného práva

podľa čl. 27 ods. 2 a 3 listiny, ktoré garantuje slobodu založenia, pôsobnosť a činnosť

odborových orgánov. Medzi argumentáciou sťažovateľa opísanou v sťažnosti a označeným

základným právom podľa listiny nie je žiadna spojitosť, a preto nemožno hovoriť o jeho

porušení. Ústavný súd len predpokladá, že sťažovateľ mal na mysli čl. 37 ods. 2 a 3 listiny,

ktorý je obsahovo zhodný s a 3 , porušenie ktorého sťažovateľ taktiež

namietal, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti (t. j. vo vzťahu k a 3 )

aj predbežne prerokoval.

23. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a

namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. O taký prípad išlo aj v prejednávanej veci, preto ústavný súd z už uvedených

dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2011