Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 870/2015
PDF · 365.62 KB
No categories available
II. ÚS 870/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti
, právne zastúpenej advokátkou
, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 64/2006, za účasti Okresného súdu
Bratislava I, takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti , na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I
v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 64/2006 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
20 C 64/2006 k o n a l bez zbytočných prieťahov.
3. Obchodnej spoločnosti , p r i z n á v a
finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd
Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I je p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti
, trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť
eur a päťdesiatosem centov) na účet právnej zástupkyne
, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“ alebo „sťažovateľ“), a obchodnej
spoločnosti (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“;
spolu len „sťažovatelia“),
- ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 20 C 64/2006 a jeho uznesením z 11. novembra 2013 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“) a
- ktorou sťažovateľ v 1. rade namietal porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 64/2006 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade podal 21. augusta 2006
okresnému súdu návrh na náhradu škody v sume 766 330,23 Sk s príslušenstvom a na
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 250 000 Sk proti Slovenskej republike, zastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „odporca“). Sťažovateľ
v 1. rade tento nárok uplatnil z titulu namietaného nesprávneho úradného postupu okresného
súdu a súdneho exekútora na základe zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
2
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Konanie o tomto návrhu je na okresnom
súde vedené pod sp. zn. 20 C 64/2006.
Následne sťažovateľ v 1. rade podal 15. augusta 2007 (vychádzajúc z prezenčnej
pečiatky na kópii žaloby priloženej k sťažnosti, pozn.) okresnému súdu návrh na náhradu
škody v sume 19 296 152,33 Sk s príslušenstvom a nemajetkovej ujmy proti odporcovi.
Sťažovateľ v 1. rade aj tento nárok uplatnil z titulu nesprávneho úradného postupu
okresného súdu a súdneho exekútora na základe zákona č. 514/2003 Z. z. Konanie o tomto
návrhu bolo na okresnom súde vedené pod sp. zn. 26 C 42/2007.
V konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 64/2006 podal sťažovateľ v 1. rade sťažnosť na
prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)
21. júna 2007, predsedníčka okresného súdu v prípise zo 6. novembra 2007 vyhodnotila túto
sťažnosť ako dôvodnú.
Okresný súd nariadil pojednávanie na 10. marec 2009, „teda po viac ako 2 rokoch
a 6 mesiacoch a 19 dňoch nečinnosti porušovateľa od podania žaloby“.
Okresný súd uznesením z 29. októbra 2009 spojil veci vedené pod sp. zn.
20 C 64/2006 a sp. zn. 26 C 42/2007 na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 20 C 64/2006.
Podľa sťažovateľa v 1. rade „spojenie vecí neviedlo ani ku dňu podania tejto
sťažnosti k zrýchleniu konania a odstránenia prieťahov, ale viedlo a vedie k deštrukcii
konania vo veci samej na škodu sťažovateľa v 1. rade, čo malo a má za následok vyvolanie
stavu neistoty, bezmocnosti a beznádeje o výsledok konania najmä v súvislosti
s nespravodlivým konaním porušovateľa zneužitím procesného práva po 17. 01. 2012 podľa
§-u 141a O. s. p. smerujúcim v konečnom dôsledku k zastaveniu konania...
Na strane sťažovateľov je tu dôvodná obava o výsledok konania, ktoré nadobudlo
vinou porušovateľa za účasti Krajského súdu v Bratislave charakter odmietnutia
spravodlivosti.“.
Sťažovateľ v 1. rade podal 15. júna 2010 opakovanú sťažnosť na prieťahy v konaní
podľa zákona o súdoch, predsedníčka okresného súdu aj túto sťažnosť vyhodnotila ako
dôvodnú.
„Po spojení veci na spoločné konanie porušovateľ pokračoval v neefektívnom konaní
a prieťahoch, zľahčil si svoje povinnosti a na pojednávaní dňa 07. 09. 2010 neprípustné
uložil sťažovateľovi v 1. rade (navrhovateľovi) zjednotenie petitu sumy nemajetkovej ujmy
a náhrady škôd, čím zapríčinil ďalšie prieťahy vo veci samej... Vzhľadom na rozsiahlosť
petitu sťažovateľ v 1. rade dňa 31. 12. 2010... doručil porušovateľovi − zjednotenie petitu
v zmysle pokynu súdu...
Prvé pojednávanie po spojení veci na spoločné konanie... sa uskutočnilo až dňa
08. 04. 2011... neefektívnym konaním porušovateľa boli zapríčinené ďalšie prieťahy
od rozhodnutia o spojení vecí v trvaní od 29. 10. 2009 do 08. 04. 2011, teda 1 a pol roka.
Následne súd z podnetu odporkyne začal konať o pripustení vedľajšieho účastníka (súdneho
exekútora) do konania na strane odporkyne. Dôkazom je prípis súdu zo dňa
27. 04. 2011 adresovaný vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne − exekútorovi
...“
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní
sťažovateľ v 1. rade ďalej uvádza:
„... Ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti nie je vo veci pôvodne vedenej pod
č. k. 20 C/64/2006 od 21. 08. 2006 meritórne rozhodnuté, teda stav neistoty sťažovateľa
v 1. rade o výsledok tohto konania trvá už viac ako 7 rokov a 3 mesiace.
... Taktiež... nie je vo veci pôvodne vedenej pod č. k. 26 C/42/2007 od 15. 08. 2007
meritórne rozhodnuté, teda stav neistoty sťažovateľa v 1. rade o výsledok tohto konania trvá
už viac ako 6 rokov a 3 mesiace.
4
To všetko vinou neefektívneho a zmätočného konania zo strany porušovateľa
majúceho za následok svojvoľné prieťahy, obdobia dlhej nečinnosti, vo veci samej a teda
aj vyvolanie stavu neistoty sťažovateľa o výsledok 2-och... kompenzačných konaní, pričom
spojenie neviedlo k hospodárnosti konania a ani k jeho zrýchleniu.
... po spojení veci je konanie poznamenané iba obštrukciami zo strany súdu
a odporkyne... v úmysle svojvoľným zneužitím procesného práva a porušením práva
rovnosti dosiahnuť zastavenie konania a tým spôsobiť škodu sťažovateľovi v 1. rade ako
aj sťažovateľovi v 2. rade.
Dľa judikatúry ESĽP do dĺžky kompenzačného konania o odškodnení je potrebným
počítať aj okamih uplatnenia nároku na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
u ústredného orgánu štátu, čo sťažovateľ učinil podaním už dňa 31. 03. 2008...
Sťažovateľ v 1. rade vníma pasivitu a neefektívne, zmätočné a zjavne nespravodlivé
konanie porušovateľa ako odmietnutie spravodlivosti súdneho konania.
Konanie v danej veci nie je zložité po skutkovej a ani po právnej stránke. Vec má
pre sťažovateľa v 1. rade mimoriadny význam. ...
Na prieťahoch a neefektívnom konaní súdu sa sťažovatelia nepodieľali...
Dľa judikatúry ESĽP sa odškodnenie za prieťahy zapríčinené súdom
v kompenzačnom konaní posudzuje prísnejšie.
Bližšie viď. rozhodnutia ESĽP vo veci Cocchiarella vs Taliansko... Sartory vs
Francúzsko,... Simaldone vs Taliansko,... dĺžku kompenzačného konania v trvaní 11
mesiacov považoval súd za neprimerane dlhú. Obdobne viď. rozhodnutie ESĽP vo veci
Golha vs Česká republika... (a contrario rozhodnutie ESĽP vo veci Veriter
vs Francúzsko...).
Teda neefektívnou činnosťou zo strany Okresného súdu Bratislava I v daných
kompenzačných veciach spojených na spoločné konanie vznikla sťažovateľovi ďalšia
odškodniteľná nemajetková ujma.“
Dňa 12. januára 2012 podalo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
(odporca) okresnému súdu návrh, aby uložil sťažovateľovi v 1. rade povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania podľa § 141a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“). Okresný súd následne 17. januára 2012 vyzval sťažovateľa v 1. rade, aby preukázal
aktuálny stav majetku.
O návrhu odporcu rozhodol okresný súd uznesením č. k. 20 C 64/2006-244
z 9. marca 2012, ktorým tento návrh zamietol, „pretože dospel k záveru, že u sťažovateľa
sú splnené podmienky na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov podľa §-u 138 ods. 1
Porušovateľ sa však dopustil závažného procesnoprávneho pochybenia, konal
v rozpore s ust. §-u 202 ods. 3 písm. q/ O. s. p., keď v poučení neprípustne a porušením
právnej istoty pripustil odvolanie voči uzneseniu vydanému podľa §-u 141a O. s. p.,
čo využil odporca k podaniu odvolania...“.
O odvolaní odporcu rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
uznesením č. k. 3 Co 270/2012-257 z 28. augusta 2012 tak, že uznesenie okresného súdu
zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
„Krajský súd v Bratislave vedel, že jeho povinnosťou bolo po preskúmaní veci
odvolanie odporcu odmietnuť... postupom podľa ust. §-u 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., pretože
odvolanie smerovalo proti uzneseniu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné a to všetko
aj napriek závažnému procesnému pochybeniu porušovateľa v poučení uznesenia...“
Uplatnený nárok na náhradu škody sťažovateľ v 1. rade postúpil sťažovateľovi
v 2. rade. O vstupe sťažovateľa v 2. rade do konania rozhodol okresný súd uznesením
zo 4. marca 2013.
„Porušovateľ sa následne... dopustil závažných procesnoprávnych
a hmotnoprávnych pochybení, keď v úmysle zabezpečiť neoprávnenú majetkovú výhodu
odporcovi, zmariť spravodlivosť súdneho konania a tým dosiahnuť zastavenie konania
zneužitím procesného práva podľa §-u 141a O. s. p. vyzval a neprípustne naviedol
odporkyňu k predloženiu nového návrhu podľa §-u 141a O. s. p. na konanie proti voči
sťažovateľom v 1. a v 2. rade, čo v právnom štáte nie je možným a dovoleným.
Porušovateľ... inicioval svojvoľne nové konanie o priznaní oslobodenia od súdnych
poplatkov a konanie podľa §-u 141a O. s. p. teraz už voči sťažovateľom...
6
Na podklade zmätočného a krajne nespravodlivého konania, poznamenaného
prvkami neprípustnej svojvôle zo strany porušovateľa odporkyňa doručila dňa 30. 07. 2013
Okresnému súdu Bratislava I tzv. nový návrh na uloženie povinnosti zložiť preddavok na
trovy konania podľa §-u 141a O. s. p. smerujúci už nie iba vyslovene voči
, ale voči obom sťažovateľom.
To všetko aj napriek tomu, že pôvodné konanie iniciované odporkyňou vyslovene
voči .. podaním doručeným porušovateľovi dňa 12. 01.
2012 nie je ani ku dnešnému dňu, teda podaniu tejto ústavnej sťažnosti, právoplatne
ukončené.“
Okresný súd následne vyzval sťažovateľov, aby preukázali aktuálny stav ich majetku.
O návrhu odporcu doručenom okresnému súdu 30. júla 2013 rozhodol okresný súd
uznesením č. k. 20 C 64/2006-342 z 11. novembra 2013 tak, že sťažovateľovi v 1. rade
uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 52 000 € a sťažovateľovi
v 2. rade uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 27 233,66 €, to všetko
na účet okresného súdu do 40 dní od právoplatnosti uznesenia.
Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uvádzali:
„Sťažovatelia tvrdia, že rozhodnutie okresného súdu... je založené iba na dohadoch,
resp. ničím nepotvrdených predpokladoch o majetkových pomeroch sťažovateľa
bez akéhokoľvek reálneho skutkového zistenia o týchto skutočnostiach.
... vydaniu uznesenia... zo dňa 11. 11. 2013 predchádzal postup porušovateľa
potierajúci právo rovnosti a teda odporujúci judikatúre ESĽP − konkrétne case Niderost
Huber proti Švajčiarsku, 18 . februára 1997..., resp. Hudáková proti Slovenskej republike
zo dňa 27. apríla 2010; judikatúre Najvyššieho súdu SR... uznesenie č. k. 5 Cdo 181/2013
zo dňa 21. augusta 2013
... uznesenie... zo dňa 11. 11. 2013... je svojvoľné, arbitrárne a zjavne neodôvodnené,
a tým aj z ústavného hľadiska kladúceho požiadavku na spravodlivé odôvodnenie súdneho
rozhodnutia neudržateľné.
... uzneseniu... zo dňa 11. 11. 2013... predchádzal formalistický prieskum zo strany
porušovateľa, v arbitrárnom odôvodnení a v rozpore s ust. §-u 157 ods. 2 O. s. p.
porušovateľ nevysvetlil prečo prekvapivo a na základe akých rozhodných skutočností zmenil
svoj právny názor na priznanie oslobodenia/resp. nepriznanie oslobodenia sťažovateľa
v 1. rade od súdnych poplatkov; obdobne tak nevysvetlil, prečo vykonal tzv. nové zisťovanie
majetkových pomerov sťažovateľa v 1. rade po 30. 07. 2013 a nedal odpoveď na to, prečo
nezohľadnil podklady, ktoré sťažovateľ v 1. rade doručil spolu s tlačivom na podklade
návrhu odporkyne na zloženie preddavku podľa §-u 141a O. s. p. doručeného
porušovateľovi dňa 12. 01. 2012. Taktiež porušovateľ v arbitrárnom odôvodnení
napadnutého uznesenia dôsledne nevysvetlil, prečo a čo ho viedlo k tomu, aby
nerešpektoval princíp proporcionality, ale iba krajne formalistický a mechanicky uložil
sťažovateľom povinnosť zložiť preddavok na trovy konania vo výške 5 % z uplatneného
nároku.
Porušovateľ taktiež v odôvodnení napadnutého uznesenia... nevysvetlil, prečo voči
sťažovateľom konal svojvoľne a krajne diskriminačné a na druhej strane nekonal
s vedľajším účastníkom konania na strane odporkyne − súdnym exekútorom... prečo
a z akých dôvodov nezisťoval jeho majetkové pomery..., prečo a čo ho viedlo k porušeniu
práva rovnosti, keď taktiež neuložil súdnemu exekútorovi povinnosť zložiť preddavok
na trovy konania...
Vedľajší účastník na strane odporcu má rovnaké procesné práva
a hmotnoprávne práva a povinnosti ako všetci ostatní účastníci konania, a to všetko až do
právoplatného skončenia sporu. Ako fyzická osoba, nie je zo zákona oslobodený od súdnych
poplatkov.
(súdny exekútor, fyzická osoba) nie je účastníkom konania,
ktorého majetkové pomery nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom
konaní, navyše sa sám rozhodol a požiadal o vstup do konania na strane odporkyne, plniac
tak f-ciu tzv. pomocníka v spore a zastupujúci svoje záujmy, ako tvrdí má naliehavý záujem
na výsledku sporu. ...
Za daného skutkového stavu uloženie povinnosti sťažovateľovi v 2. rade... na zloženie
preddavku na neexistentné a nepreukázané trovy konania odporcu nie je možné
(porušovateľ ich ani u odporcu nezisťoval, čím konanie zaťažil vadou).“
8
V súvislosti s postavením vedľajšieho účastníka sťažovatelia poukazovali
na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Co 87/2012. V súvislosti s rozhodovaním všeobecných súdov o návrhu na uloženie
povinnosti zložiť preddavok na trovy konania sťažovatelia poukazovali na nález ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 112/2012.
Sťažovatelia tiež uvádzali, že v skutkovo podobnej veci sťažovateľov proti odporcovi
okresný súd uznesením č. k. 17 C 184/2008-207 z 8. októbra 2012 zamietol návrh odporcu
podľa § 141a OSP a nepripustil proti nemu odvolanie. Krajský súd uznesením č. k.
2 Co 110/2013-236 z 20. marca 2013 odmietol odvolanie odporcu proti uzneseniu
okresného súdu, ktorým tento zamietol návrh odporcu podľa § 141a OSP.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovatelia domáhali, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„... Základné právo... (sťažovateľa v 1. rade, pozn.) na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky
a právo prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom
Okresného súdu Bratislava I... v kompenzačnom konaní č. k. 20 C/64/2006 porušené boli.
... Základné právo (sťažovateľov, pozn.) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo... v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom a uznesením Okresného súdu
Bratislava I... č. k. 20 C/64/2006-342 zo dňa 11. 11. 2013 porušené boli.
... Uznesenie Okresného súdu Bratislava I... č. k. 20 C/64/2006-342 zo dňa
11. 11. 2013 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I... na ďalšie konanie.
... Okresnému súdu Bratislava I... sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k 20
C/64/2006 konal bez zbytočných prieťahov.
(Sťažovateľovi v 1. rade, pozn.)... priznáva finančné zadosťučinenie v sume
13.500,- €..., ktoré je Okresný súd Bratislava I... povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu.
(Sťažovateľovi v 1. rade, pozn.)... priznáva úhradu trov konania v sume 269,58 €
(a sťažovateľovi v 2. rade, pozn.)... priznáva úhradu trov konania v sume 269,58 €..., ktoré
je Okresný súd Bratislava I... povinný zaplatiť na účet (ich, pozn.)... právnej zástupkyne...,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ v 1. rade
odôvodňuje takto:
„... sťažovateľ v 1. rade požaduje priznať ústavným súdom primerané finančné
zadosťučinenie titulom prieťahov v kompenzačnom konaní zavinených porušovateľom
pôvodne vedenom pod č. k. 20 C/64/2006 a to vo výške 7.000,- €,... v kompenzačnom
konaní... pôvodne vedenom pod č. k. 26 C/42/2007 a to vo výške 6.000,- €...
... uplatnená nemajetková ujma vyplýva z jeho pocitu neistoty, bezmocnosti,
beznádeje, ďalšej morálnej ujmy, významu veci pre sťažovateľa v 1. rade − kompenzačné
konanie o odškodnení, kde sa ako obeť porušenia práva orgánom štátu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu exekútora a Okresného súdu Bratislava I... v úmysle
nezákonne zlikvidovať sťažovateľa v 1. rade na podklade neexistentného exekučného titulu
a sfalšovaného Exekučného príkazu na obchodný podiel spoločností
stal opätovne obeťou ďalších prieťahov zavinených porušovateľom... teda
pôvodcu nezákonného konania a rozhodnutia o výmaze dňa 19. 05. 2005 pričom
porušovateľ zákonným a ústavne konformným spôsobom nerozhodol o odškodnení
sťažovateľa v 1. rade.
Naopak porušovateľ konal tak, aby zneužitím procesného práva vytvoril také
podmienky, ktoré by viedli k nezákonnému a protiústavnému predlžovaniu kompenzačného
konania a tým spôsobeniu sťažovateľovi v 1. rade ďalšej nemajetkovej ujmy. Konanie je
vedené v rozpore s požiadavkou na spravodlivosť súdneho konania, čoho dôkazom je aj
napadnuté uznesenie porušovateľa touto ústavnou sťažnosťou.“
Po predbežnom prerokovaní ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 870/2015
zo 17. decembra 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa v 1. rade v časti, ktorou
namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Vo zvyšnej časti sťažnosť
10
sťažovateľa v 1. rade odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Sťažnosť sťažovateľa v 2. rade
odmietol v celom napadnutom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu
sťažovateľa a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie. Ústavný súd zároveň vyzval predsedníčku okresného
súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predsedníčka okresného
súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. Spr.
3409/2015 z 26. júna 2015 a v prípise sp. zn. Spr. 3409/2015 z 19. februára 2016. K prípisu
z 26. júna 2015 pripojila aj vyjadrenie zákonnej sudkyne, ktorá vo svojom vyjadrení uviedla
prehľad jednotlivých úkonov okresného súdu a účastníkov konania v napadnutom konaní.
V relevantnej časti svojho prípisu predsedníčka okresného súdu následne uviedla:
„S poukazom na jednotlivé úkony vykonané v konaní vedenom na tunajšom súde pod
sp. zn. 20 C 64/2006 musím konštatovať, že v čase od podania návrhu na začatie konania
do septembra 2007 bol súd nečinný, predovšetkým z dôvodu vysokého nápadu vecí v
oddelení zákonného sudcu a zmeny zákonného sudcu, avšak od uvedeného obdobia koná
súd vo veci priebežne a bez prieťahov. Zároveň poukazujem na skutočnosť, že tieto prieťahy
sťažovateľ už namietal v sťažnostiach doručených predsedníčke tunajšieho súdu, ktoré boli
vyhodnotené ako dôvodné s tým, že sťažovateľovi bolo oznámené, že vo veci budú prijaté
opatrenia na odstránenie vzniknutého stavu. Ako vyplýva z prehľadu úkonov, súd sám
odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a koná vo veci plynulo.
Pripúšťam, že celková dĺžka konania sa javí ako neprimeraná, avšak v priebehu
konania súd musel rozhodovať o početných procesných návrhoch účastníkov konania, ako
napríklad o podanej námietke zaujatosti navrhovateľom z č. l. 14, o rozšírení žalobného
návrhu z č. l. 112 - zjednotení petitu, o návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania
na strane odporcu vznesenom na pojednávaní zo dňa 08. 04. 2011 - č. l. 136, o späťvzatí
časti návrhu - z č. l. 138, o návrhu odporcu na zloženie preddavku na trovy konania z č. l.
196, opätovne po zrušení uznesenia tunajšieho súdu odvolacím súdom, ďalej o návrhu na
zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa z č. l. 251 a č. l. 269, o návrhu
navrhovateľov na zloženie preddavku na trovy konania − č. l. 355, o návrhu navrhovateľov
na opravu opravného uznesenia − č. l. 434.
Následne vec, z dôvodu podaných odvolaní, musela byť opätovne predkladaná
na odvolací súd (odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu o pripustení vstupu vedľajšieho
účastníka do konania na strane odporcu − č. l. 174, odvolanie odporcu proti uzneseniu
o zamietnutí uloženia povinnosti navrhovateľovi zložiť preddavok na trovy konania −
č. l. 245, odvolanie navrhovateľov proti uzneseniu o uložení povinnosti navrhovateľom
zložiť preddavok na trovy konania - č. l. 353).
Účastníci konania nesporne majú právo uplatňovať procesné nástroje ustanovené
v O. s. p., avšak podľa môjho názoru, povinnosť o týchto procesných návrhoch rozhodnúť
nemožno konajúcemu súdu vytknúť ako nečinnosť alebo neefektívnu činnosť s dôsledkom,
že porušil právo účastníka na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. ...
V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje k záveru, že bolo porušené
právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, prosím Ústavný súd
Slovenskej republiky, aby zvážil dôvodnosť uplatnenej výšky finančného zadosťučinenia
a nepriznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie v uplatnenej plnej výške...“
Predsedníčka okresného súdu v prípise z 19. februára 2016 zopakovala stanovisko,
ktoré uviedla v prípise z 26. júna 2015. Aj k prípisu z 19. februára 2016 pripojila vyjadrenie
zákonnej sudkyne, v ktorom zákonná sudkyňa uviedla prehľad úkonov okresného súdu
a účastníkov konania v napadnutom konaní a tiež uviedla, že podľa jej názoru okresný súd
koná vo veci „efektívne, hospodárne a bez prieťahov“.
12
Zákonná sudkyňa poukázala tiež na to, že v dôsledku opakovaných procesných
návrhov sťažovateľov nemožno vo veci konať a o nej rozhodnúť, „čoho dôkazom
je i skutočnosť, že pojednávanie dňa 08. 02. 2016 bolo z dôvodu námietky zaujatosti voči
zákonnému sudcovi podanej navrhovateľom v 2. Rade odročené na neurčito. Skutočnosti
uvádzané navrhovateľom v 2. Rade v podanej námietke zaujatosti i v predmetnej sťažnosti,
však boli tak navrhovateľovi v 2. Rade ako i sťažovateľovi známe už od prvého úkonu, ktorý
som vo veci vykonala ako zákonný sudca a minimálne odo dňa doručenia predvolania
na termín pojednávania...“.
Sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne v podaní zo 17. marca 2016 uviedol
len svoje stanovisko týkajúce sa nariadenia ústneho pojednávania na prerokovanie jeho
sťažnosti. K samotnej argumentácii uvedenej v prípise predsedníčky okresného súdu
sa nevyjadril.
II.
Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu zistil tento priebeh
napadnutého konania:
Sťažovateľ podal 21. augusta 2006 okresnému súdu návrh, ktorým si proti odporcovi
uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 766 330,23 Sk s prísl. a nárok na zaplatenie
primeraného zadosťučinenia 250 000 Sk. Sťažovateľ zároveň podal námietku zaujatosti
proti všetkým sudcom okresného súdu a žiadal o pridelenie veci inému súdu z dôvodu
vhodnosti.
Dňa 21. júna 2007 sťažovateľ podal okresnému súdu žiadosť o odstránenie prieťahov
a nariadenie pojednávania.
Okresný súd uznesením zo 14. septembra 2007 vyzval sťažovateľa na odstránenie
nedostatkov námietky zaujatosti. Následne uznesením zo 4. decembra 2007 námietku
zaujatosti odmietol.
Dňa 14. februára 2008 okresný súd doručoval návrh odporcovi, ktorý následne svoje
vyjadrenie doručil okresnému súdu 25. apríla 2008.
Okresný súd 21. januára 2009 nariadil termín pojednávania na 10. marec 2009, na
ktorom boli následne účastníci konania prítomní.
Uznesením z 29. októbra 2009 okresný súd spojil na spoločné konanie veci vedené
na okresnom súde pod sp. zn. 20 C 64/2006 a sp. zn. 26 C 42/2007, pričom vec bola ďalej
vedená pod sp. zn. 20 C 64/2006.
Dňa 2. júna 2010 okresný súd nariadil pojednávanie na 7. september 2010.
Dňa 15. júna 2010 podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorú nepodal
priamo predsedovi okresného súdu.
Následne sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 2. septembra 2010 rozšíril
svoj návrh z 21. augusta 2006.
Dňa 2. decembra 2010 okresný súd oznámil sťažovateľovi, že spojil špecifikované
veci na spoločné konanie, a vyzval ho, aby upravil petit svojho návrhu. Sťažovateľ upravil
petit návrhu 31. decembra 2010, pričom toto podanie následne okresný súd 10. januára 2011
doručoval odporcovi.
Okresný súd 14. marca 2011 nariadil pojednávanie na 8. apríl 2011, na ktorom
odporca navrhol, aby okresný súd rozhodol o vstupe vedľajšieho účastníka do konania.
14
Uznesením z 13. apríla 2011 okresný súd konanie v časti o zaplatenie náhrady škody
vo výške 121 279,24 € zastavil a rozhodol o vstupe do konania
ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu (ďalej aj „vedľajší účastník“).
Okresný súd vyzval sťažovateľa, aby doručil kópie svojich podaní tak, aby mohli byť
doručené vedľajšiemu účastníkovi. Dňa 13. apríla 2011 sťažovateľ doručil podanie, ktorým
prejavil svoj nesúhlas so vstupom vedľajšieho účastníka do konania.
Dňa 27. apríla 2011 okresný súd doručoval relevantné podania vedľajšiemu
účastníkovi.
Dňa 19. mája 2011 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu o vstupe vedľajšieho
účastníka do konania.
Dňa 14. júla 2011 bol súdny spis doručený krajskému súdu, ktorý následne rozhodol
uznesením z 31. augusta 2011 tak, že odvolanie sťažovateľa odmietol ako oneskorene
podané.
Súdny spis bol 28. septembra 2011 doručený okresnému súdu, ktorý následne
29. septembra 2011 doručoval uznesenie krajského súdu účastníkom konania.
Dňa 12. decembra 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 10. február 2012.
Dňa 12. januára 2012 odporca podal návrh na zloženie preddavku na trovy konania.
Okresný súd tento návrh doručoval 16. januára 2012 sťažovateľovi a vyzval ho, aby
predložil dôkazy preukazujúce stav jeho majetku. Sťažovateľ doručil 3. februára 2012 svoje
vyjadrenie k návrhu odporcu o zložení preddavku na trovy konania.
Okresný súd na pojednávaní 10. februára 2012 rozhodol uznesením o zmene petitu
v znení uvedenom v podaní sťažovateľa z 29. decembra 2010.
Následne sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 13. februára 2012 opäť
spresnil petit návrhu.
Dňa 17. februára 2012 sťažovateľ doručil vyplnené tlačivo na dokladovanie pomerov
účastníka konania a navrhol, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov.
Okresný súd rozhodol uznesením z 9. marca 2012 tak, že návrh odporcu na uloženie
povinnosti sťažovateľovi zložiť preddavok na trovy konania zamietol. Proti tomuto
uzneseniu podal odporca 29. marca 2012 odvolanie.
Dňa 22. mája 2012 doručil podanie, v ktorom navrhol, aby z konania
vystúpil sťažovateľ a na jeho miesto vstúpil .
Sťažovateľ 22. mája 2012 navrhol, aby v špecifikovanom rozsahu vylúčil vec
na samostatné konanie.
Súdny spis bol 15. júna 2012 predložený krajskému súdu, ktorý následne rozhodol
uznesením z 28. augusta 2012 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Súdny spis bol okresnému súdu vrátený 6. septembra 2012.
Uznesením z 30. novembra 2012 okresný súd rozhodol o tom, že vo vymedzenej
časti vystúpil sťažovateľ z konania a na jeho miesto vstúpil .
Dňa 18. decembra 2012 sťažovateľ v 2. rade oznámil okresnému súdu, že mu
postúpil pohľadávku, preto navrhol, aby okresný súd rozhodol o zmene účastníka
konania.
Dňa 11. marca 2013 okresný súd vyzval odporcu, aby sa vyjadril k návrhu
sťažovateľa na vylúčenie veci vo vymedzenej časti na samostatné konanie.
16
Uznesením zo 4. marca 2013 rozhodol okresný súd o zmene účastníkov tak, že
vystúpil z konania a na jeho miesto vstúpil sťažovateľ v 2. rade.
Okresný súd 13. júna 2013 vyzval odporcu, aby sa vyjadril, či trvá na návrhu
na zloženie preddavku na trovy konania a či tento návrh smeruje aj proti sťažovateľovi
v 2. rade.
Dňa 30. júla 2013 odporca opäť navrhol, aby bol zložený preddavok na trovy
konania.
Okresný súd 3. septembra 2013 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov,
aby preukázali svoje majetkové pomery v súvislosti s návrhom odporcu.
Sťažovateľ príslušné tlačivo doručil okresnému súdu 18. septembra 2013
a sťažovateľ v 2. rade ho doručil 3. októbra 2013.
Okresný súd uznesením z 11. novembra 2013 uložil sťažovateľom povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania v špecifikovanej výške.
Sťažovatelia 25. novembra 2013 žiadali, aby okresný súd uložil povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania aj odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi. Okresný súd svoje
stanovisko k tomuto návrhu oznámil sťažovateľom 26. novembra 2013.
Dňa 23. decembra 2013 sťažovatelia podali odvolanie proti uzneseniu
z 11. novembra 2013 a opätovne navrhli, aby okresný súd uložil povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania vedľajšiemu účastníkovi.
Dňa 3. januára 2014 bol súdny spis pridelený novému zákonnému sudcovi.
Dňa 12. mája 2014 okresný súd doručoval odvolanie a návrh sťažovateľov
odporcovi.
Dňa 30. júna 2014 bol súdny spis predložený krajskému súdu, ktorý vec vybavil
prípisom z 27. februára 2015, v ktorom krajský súd uviedol, že vec bola predložená
bezdôvodne, keďže odvolanie podali sťažovatelia elektronicky bez zaručeného
elektronického podpisu a v zákonnej lehote ho predpísaným spôsobom nedoplnili. Súdny
spis bol 11. marca 2015 vrátený okresnému súdu.
Dňa 24. februára 2015 sťažovatelia doručili doplnenie svojho odvolania.
Dňa 20. apríla 2015 okresný súd doručoval návrh sťažovateľov na zloženie
preddavku vedľajším účastníkom.
Dňa 20. apríla 2015 okresný súd rozhodol opravným uznesením tak, že doplnil
záhlavie uznesenia z 11. novembra 2013 a uviedol právneho zástupcu vedľajšieho
účastníka.
Proti opravnému uzneseniu podali sťažovatelia 5. mája 2015 odvolanie.
Dňa 12. mája 2015 doručil vedľajší účastník vyjadrenie k návrhu sťažovateľov.
Okresný súd rozhodol uznesením z 13. mája 2015 tak, že návrh sťažovateľov
na opravu opravného uznesenia z 20. apríla 2015 zamietol.
Dňa 24. mája 2015 podali sťažovatelia odvolanie proti uzneseniu okresného súdu
z 13. mája 2015.
Okresný súd rozhodol uznesením z 27. mája 2015 tak, že návrh sťažovateľov
z 19. decembra 2013 na uloženie povinnosti vedľajšiemu účastníkovi na zloženie preddavku
na trovy konania zamietol.
Dňa 1. júna 2015 podali sťažovatelia odvolanie a námietku zaujatosti.
18
Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že po rozhodnutí krajského súdu o odvolaní
sťažovateľov a ich námietky zaujatosti okresný súd vo veci opäť koná s tým, že nariadil
pojednávanie na 22. apríl 2016.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 64/2006.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie
začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby
sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09) už uviedol, že
nielen nečinnosť, ale aj neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie
ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade,
ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli
ktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich veci rozhodol.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
20
1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní
o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že predmetom konania
je rozhodovanie o nároku sťažovateľa na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy voči
odporcovi z dôvodu nesprávneho úradného postupu na základe zákona č. 514/2003 Z. z.
Z právneho hľadiska predmetnú vec možno považovať za bežnú agendu rozhodovania
všeobecných súdov. Z hľadiska skutkovej zložitosti vec nie je zložitá.
2. V rámci druhého kritéria ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľa ako účastníka
napadnutého konania. Ústavný súd v zásade nezistil také skutočnosti v správaní sťažovateľa
ako účastníka napadnutého konania, ktoré by mali relevantný vplyv na celkovú dĺžku
konania.
Predsedníčka okresného súdu uviedla na obranu okresného súdu, že účastníci
napadnutého konania podávali aktívne rôzne procesné návrhy, o ktorých bol okresný súd
povinný rozhodnúť a ktoré viedli k predĺženiu konania. Je potrebné pripustiť, že účastníci
konania – sťažovatelia, ako aj odporca vystupovali aktívne v napadnutom konaní a vykonali
viacero procesných úkonov, napr. sťažovateľ opakovane podal námietky zaujatosti, podával
odvolania proti procesným rozhodnutiam – uzneseniu o vstupe vedľajšieho účastníka,
opravnému uzneseniu, podal návrhy na zámenu účastníka konania a sťažovatelia aj odporca
podali návrhy na zloženie preddavku na trovy konania a aj proti uzneseniam, ktorými
okresný súd rozhodol o týchto návrhoch, a pod.
Čo sa týka obrany predsedníčky okresného súdu, ústavný súd poukazuje na svoju
judikatúru, v ktorej uviedol, že v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania
nepochybne dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť za tento stav neznáša oprávnená
osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03,
IV. ÚS 218/04, II. ÚS 865/2014). Ústavný súd, opierajúc sa o svoju judikatúru, k tomu tiež
poznamenáva, že procesné návrhy sú legitímnou procesnou aktivitou účastníka konania
a predstavujú uplatnenie jeho procesných práv a povinností, nemôžu ale byť dôvodom na
nekonanie súdu v merite veci (podobne napr. IV. ÚS 111/03, II. ÚS 52/06,
II. ÚS 865/2014). Uvedené závery možno aplikovať aj na procesné úkony účastníka konania
v konaní, ktoré súvisí s konaním, v ktorom sa namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto v zásade
na obranu predsedníčky okresného súdu nemožno prihliadnuť najmä z dôvodu, že v konaní,
ktoré trvá deväť rokov a sedem mesiacov, okresný súd nerozhodol ani raz meritórne.
3. Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním postupu okresného súdu v napadnutom
konaní uvádza, že okresný súd bol nečinný v počiatočných fázach v dvoch prípadoch –
v čase od podania návrhu, t. j. od 21. augusta 2006 do 14. septembra 2007, teda jeden rok
a následne v období od 25. apríla 2008 do 21. januára 2009, t. j. deväť mesiacov, čo spolu
predstavuje takmer dva roky procesnej nečinnosti.
V napadnutom konaní okresný súd za obdobie takmer desiatich rokov (deväť rokov
a sedem mesiacov) nerozhodol ani raz meritórne. Vec bola z procesných dôvodov
predložená odvolaciemu súdu trikrát s tým, že krajský súd konal súhrnne približne jeden rok
a tri mesiace.
Možno akceptovať obranu predsedníčky okresného súdu, že po obdobiach nečinnosti
okresný súd sám odstránil tento stav a následne už konal bez prieťahov. Z prehľadu
napadnutého konania možno dospieť k záveru, že od 21. januára 2009 okresný súd konal
v zásade plynulo, nevyskytli sa už obdobia výraznej nečinnosti, avšak tento postup hodnotí
ústavný súd ako neefektívny a nesústredený. Rozhodujúcim aspektom nesústredeného
a neefektívneho postupu je skutočnosť, že konanie trvá takmer desať rokov bez meritórneho
rozhodnutia. Takúto dĺžku konania na jednom stupni všeobecného súdnictva bez
rozhodnutia vo veci samej nemožno akceptovať aj s prihliadnutím na to, že v napadnutom
konaní nie sú dané okolnosti takého charakteru, ktoré by mohli ospravedlniť takúto dĺžku
konania.
Pokiaľ ide o obranu predsedníčky okresného súdu, že prieťahy boli spôsobené
vysokým počtom pridelených vecí a tiež zmenou zákonného sudcu, ústavný súd poukazuje
na svoju judikatúru, podľa ktorej nemožno prenášať technicko-organizačné problémy
22
štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie
ich základných práv alebo slobôd. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr.
I. ÚS 127/04) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný počet
sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavuje
štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
(IV. ÚS 97/04, IV. ÚS 136/03, IV. ÚS 35/06). Rovnako tak uviedol, že hoci nie všetky
nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia
súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu
spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03,
II. ÚS 179/2013, II. ÚS 264/2013).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd uzavrel, že neefektívnym a nesústredeným
postupom okresného súdu v napadnutom konaní a tiež jeho opakovanou nečinnosťou došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo
postupom okresného súdu v napadnutom konaní porušené, prikázal mu, aby vo veci konal
bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádza
sťažovateľ (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný
súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Sťažovateľ si uplatnil primerané finančné zadosťučinenie v sume 13 500 €.
S prihliadnutím na okolnosti predmetnej veci – na celkovú dĺžku konania, na nesústredený
a neefektívny postup okresného súdu, na jeho opakovanú nečinnosť, ústavný súd priznal
sťažovateľovi sumu 3 000 €, ktorá je podľa názoru ústavného súdu primeraná konkrétnym
okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.
24
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ tiež žiadal o úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu vznikli
v súvislosti s jeho právnym zastupovaním právnou zástupkyňou. Sťažovateľ si uplatnil
úhradu trov konania vo výške 269,58 €.
Ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľa úhradu trov konania v uplatnenej
sume, keďže jej výška nebola v rozpore s príslušnými ustanoveniami vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [§ 13a ods. 1 písm. a), a c),
§ 11 ods. 3, § 16 ods. 3].
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. apríla 2016