Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 329/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Daniel Blyšťan, ktorou namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a

Listiny základných práv a slobôd, základného práva na kontradiktórnosť konania

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 8. októbra 2013, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. októbra 2014 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 1. júla 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra

2015 osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou

JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Daniel Blyšťan, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na

kontradiktórnosť konania zaručeného a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. októbra 2013

(ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z

8. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo

265/2015 a jeho uznesením z 1. júla 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že ako žalovaná bola účastníčkou súdneho konania

vedeného pred okresným súdom o zrušenie rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu

Košice sp. zn. z 19. januára 2012 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).

Žalobca žalobu odôvodnil tým, že mu rozhodcovským rozsudkom bola uložená povinnosť

zaplatiť sťažovateľke sumu 62,58 € ako nárok vyplývajúci z poistného vzťahu medzi

žalobcom a sťažovateľkou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva a trovy rozhodcovského

konania, pričom rozhodcovská doložka, na základe ktorej bola založená právomoc

Arbitrážneho súdu Košice tvoriaca súčasť poistnej zmluvy, je neprijateľnou zmluvnou

podmienkou a ako taká je neplatná. V dôsledku neplatnej rozhodcovskej doložky

absentovala vo veci žalobcu právomoc Arbitrážneho súdu Košice, takže následne týmto

2

súdom vydaný rozhodcovský rozsudok podľa žalobcu nespĺňa zákonom požadované

podmienky riadneho exekučného titulu.

Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodcovský rozsudok zrušil podľa zákona

č. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej

len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Sťažovateľka proti napadnutému rozsudku

okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom

tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Sťažovateľka nespokojná

s výsledkom napadnutého konania podala proti napadnutému rozsudku krajského súdu

dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho ako procesne

neprípustné odmietol, pričom však „záver o neprípustnosti dovolania Najvyšší súd odvodil

z toho, že ide o dovolanie v obdobnej veci, aká už bola v počte väčšom ako päť predmetom

konania pred dovolacím súdom“.

Sťažovateľka namieta postup najvyššieho súdu, ktorým dovolanie odmietol v súlade

s (ďalej aj „OSP“) bez toho, aby

v napadnutom uznesení uviedol konkrétne dôvody odmietnutia. Podľa názoru sťažovateľky

totiž v súlade s gramatickým výkladom , ktorý dovolaciemu súdu

umožňuje v rozhodnutí vydanom v dovolacom konaní poukázať na svoje skoršie

rozhodnutia vydané v obdobných veciach a skonštatovať, že sa s nimi v celom rozsahu

stotožňuje bez toho, aby uvádzal ďalšie dôvody, najvyšší súd ako dovolací súd môže takto

postupovať, len ak „rozhoduje o dovolaní vo veci, a nie pri skúmaní jeho prípustnosti,

resp. pri jeho odmietnutí z dôvodu neprípustnosti“.

Okrem uvedeného sa najvyšší súd podľa sťažovateľky vôbec nezaoberal namietaným

porušením okresným súdom, a to aj napriek tomu, že „porušenie

ods. 2 v postupe súdu považuje Najvyšší súd SR napríklad podľa rozhodnutia sp. zn.

zo dňa 14. 04. 2011... za vadu, ktorá spôsobuje tzv. zmätočnosť

rozhodnutia ( )... Vzhľadom na nedodržanie postupu podľa ust. O.

s. p. bolo rozhodnutie Okresného súdu pre odporcu nepredvídateľné. Ak by mohol žalovaný

predvídať postup súdu... preukázal by pred súdom prvého stupňa skutkový stav, na ktorý

poukazoval vo svojich vyjadreniach či opravných prostriedkoch.“.

Ďalšieho porušenia ustanovení sa okresný súd podľa

sťažovateľky mal dopustiť tým, že „z obsahu zápisnice o pojednávaní nevyplýva, že by bolo

dané poučenie o práve podať opravný prostriedok, resp. o výkone rozhodnutia“.

Sťažovateľka zastáva názor, že tým došlo v rozpore s k porušeniu jej

základného práva na spravodlivé súdne konanie.

Napadnutý rozsudok krajského súdu je podľa sťažovateľky nepreskúmateľný

a arbitrárny, keďže ním odvolací súd „potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu stručným

spôsobom, poukazujúc na ust. . uvedené ustanovenie však nemožno

aplikovať mechanicky. Pri aplikácii tohto ustanovenia je potrebné zohľadniť požiadavky

vyplývajúce z práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Rozsudok

odvolacieho súdu nemožno považovať za riadne odôvodnený v súlade s ust. ,

je nepreskúmateľný a arbitrárny.“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu, krajského

súdu a najvyššieho súdu v napadnutých konaniach a napadnutými rozhodnutiami v týchto

konaniach vydanými boli porušené jej práva podľa a dohovoru a listiny, aby

označené rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil, vec vrátil

na ďalšie konanie okresnému súdu a priznal jej úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

4

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv podľa ,

dohovoru a listiny napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu

Rozhodovanie o sťažnostiach podľa je založené na princípe

subsidiarity. Vzhľadom na princíp subsidiarity ústavný súd môže konať a rozhodovať

o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať ich sťažnosťami iba vtedy,

ak sa nemôžu domáhať ochrany svojich práv v konaniach pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mohla proti

napadnutému rozsudku okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský

súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podľa názoru sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu arbitrárny

a nepreskúmateľný, keďže ním krajský súd, poukazujúc na , potvrdil

rozsudok okresného súdu stručným spôsobom bez toho, aby zohľadnil požiadavky

vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,

ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

6

prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd sa v napadnutom

dovolacom konaní nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu

(dovolanie sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd

napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné, pozn.). Ústavný súd preto napadnutý

rozsudok krajského súdu preskúmal z hľadiska možného porušenia sťažovateľkinho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

sústreďujúc sa pritom na posúdenie, či je napadnutý rozsudok krajského súdu ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnený a či ho nemožno považovať za arbitrárny.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa (obdobne

čl. 36 ods. 1 listiny) si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom,

ktorý predpisuje zákon ().

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania ().

8

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z predloženého napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa

stotožnil s napadnutým rozsudkom okresného súdu, keď posúdil rozhodcovskú doložku

obsiahnutú v samotných všeobecných poistných podmienkach ako neplatnú, keďže nebola

individuálne dojednaná a žalobca nemal možnosť brániť svoje práva pred všeobecnými

súdmi, čím došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech žalobcu

ako spotrebiteľa. V dôsledku uvedeného krajský súd potvrdil napadnutý rozsudok

okresného súdu, ktorým došlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu

Košice, ako vecne správny.

V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajský súd uvádza:

«Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu alebo,

že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo použité

zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nedošlo ani

k vadám konania uvedeným v , resp. k iným vadám konania. Súd prvého

stupňa vykonal vo veci všetky dôkazy potrebné pre náležité zistenie skutkového stavu,

vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. , z týchto dôkazov dospel k správnym

skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu

vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa

ust. potvrdil. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú

aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

a na tieto odkazuje ( ). Odvolacie námietky žalovanej nie sú spôsobilé

spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa na základe

výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru o splnení zákonných

podmienok pre zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle ust. § 40 ods. 1 písm. c/ zákona

č. , lebo rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského

súdu je neplatná, keďže správne bola vyhodnotená ako neprijateľná zmluvná podmienka.

Súd prvého stupňa podrobne skutkové a právne závery odôvodnil, odvolací súd konštatuje

ich správnosť a s týmito sa stotožňuje. Nárok, o ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom

Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. z 19.1.2012 žalovaná opiera o zmluvné

dojednanie, ktoré súvisí s poistnou zmluvou, uzavretou medzi účastníkmi konania dňa

30. 5. 2008, ktorá je jednoznačne zmluvou spotrebiteľskou, keďže napĺňa všetky znaky

v zmysle , , , účinného v čase uzavretia zmluvy.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam niet pochýb o tom, že poistnú zmluvu uzavrela žalovaná,

ktorá pri poskytovaní poistenia vystupovala v rámci svojej podnikateľskej činnosti ako

dodávateľ a žalobca vystupoval ako fyzická osoba, ktorá zabezpečovala svoje potreby, teda

ako spotrebiteľ. Súčasne išlo o štandardnú formulárovú zmluvu, keďže daný zmluvný vzťah

sa riadil aj obsahom zmluvných dojednaní, obsiahnutých vo VPP, ktoré sa stali súčasťou

zmluvy, a ktoré spĺňajú všetky znaky zmluvy formulárovej. Preto súd prvého stupňa

pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky túto správne skúmal aj z pohľadu ochrany

spotrebiteľa a správne uzavrel aj neprijateľnosť a tým aj neplatnosť preskúmavanej

rozhodcovskej doložky. V prejednávanej veci žalobca dôvodne spochybnil platnosť

rozhodcovskej doložky, keďže táto nebola individuálne dojednaná a spôsobilá nevyváženosť

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa

(§ 53 ods. 1 Obč. zákonníka). Rozhodcovská doložka, tak ako bola zakomponovaná vo VPP

splynula totiž s ostatnými poistnými podmienkami, jej obsah spotrebiteľ nemohol žiadnym

spôsobom ovplyvniť a ani sa s ním dôsledne oboznámiť. Aj keď rozhodcovská doložka bola

vo VPP zvýraznená v tabuľke a označená ako „osobitné zmluvné dojednania“ možno

jednoznačne uzavrieť, že fakticky splynula s ostatnými poistnými podmienkami, keďže

nasledovala ako pokračovanie predtlačeného formulára v neprehľadnom texte, písanom

drobným písmom, a tiež bola podpísaná v rovnaký deň ako VPP, preto správne uzavrel súd

prvého stupňa, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná. Žalovaná v konaní

nepreukázala ani tú skutočnosť, že žalobca mohol jej uzavretie vylúčiť, resp. zmeniť obsah

10

tohto zmluvného dojednania, pričom dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalovanú

(§ 53 ods. 3 Obč. zákonníka). Nemožno opomenúť ani tú rozhodujúcu skutočnosť, že

výslovne v rozhodcovskej doložke bolo odkázané na čl. XV VPP, ktoré sa jednoznačne stali

súčasťou poistným podmienok. Svojím obsahom a formou rozhodcovská doložka z dôvodov

vyššie uvedených spôsobila nevyváženosť práv a povinností zmluvných strán v neprospech

žalobcu ako spotrebiteľa. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc

rozhodcovského súdu na konania a rozhodnutie a súčasne je dôvodom pre zrušenie

rozhodcovského rozsudku podľa »

V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajský súd k jednotlivým odvolacím

námietkam sťažovateľky uvádza:

„Odvolacie námietky žalovanej, že súd prvého stupňa neplatnosť rozhodcovskej

doložky vyvodil z nesprávneho prekladu Smernice 93/13/EHS, nemôžu ovplyvniť

rozhodnutie vo veci, nakoľko z obsahu odôvodnenia je zrejmé, že súd prvého stupňa svoje

skutkové a právne závery o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprel predovšetkým o ust.

a nasl. . Pokiaľ žalovaná poukazuje na tú skutočnosť, že

žalobca slobodne Osobitné zmluvné dojednania podpísal, táto skutočnosť nebola v konaní

spochybnená, avšak s poukazom na vyššie uvedené nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že

rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná a z týchto dôvodov podlieha kontrole

neprijateľných zmluvných dojednaní súdom. Ani odvolacie námietky žalovanej týkajúcej sa

tej skutočnosti, že Dodatkom č. 2 umožnila žalobcovi dodatočne odstúpiť od rozhodcovskej

doložky, nemajú svoje opodstatnenie z dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvého

stupňa, s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje. Odvolací súd sa zhoduje aj so záverom

súdu prvého stupňa ohľadom spôsobu kreovania rozhodcovského súdu výlučne žalovanou,

čo taktiež spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov rozhodcovského konania

v neprospech spotrebiteľa, keďže z obsahu rozhodcovskej doložky nevyplýva, ktorý

rozhodcovský súd by mal prípadný rozhodcovský spor prejednať.“

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny, zohľadniac možnosť postupu

podľa . Podľa tohto ustanovenia ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát uviedol, že zákonodarcom

upravenú fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení

potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4

) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské

práva zaoberajúcej sa právom účastníka občianskeho súdneho konania na riadne

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho

rozsudok je nevyhnutné považovať za arbitrárny, svojvoľný, a tým priamo zasahujúci

do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru (m. m. ).

Je v zásade postačujúce, ak odvolací súd odkáže v odôvodnení svojho rozhodnutia

na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, pokiaľ sa s ním úplne stotožňuje a pokiaľ

súčasne dáva odpovede aj na podstatné argumenty sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní,

ako aj vtedy, ak sa odvolací súd sám vysporiada v odôvodnení svojho rozhodnutia

s argumentmi uvedenými v odvolaní, pokiaľ sa s týmito argumentmi prednesenými v konaní

pred ním nevysporiadal už súd prvého stupňa (m. m. ).

Z pohľadu takto konštruovaných požiadaviek dodržania záruk vyplývajúcich z práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru sa odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu javí ako

ústavne udržateľné. Krajský súd sa napadnutým rozsudkom v súlade so zákonom stotožnil

so závermi okresného súdu prezentovanými v jeho napadnutom rozsudku a tento zároveň

doplnil o svoje vlastné úvahy na podporu záveru o splnení zákonom ustanovených

podmienok na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. c) zákona

o rozhodcovskom konaní. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že sa v ňom

12

krajský súd účinne zaoberal námietkami a argumentmi prezentovanými sťažovateľkou

v odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu, ktoré mali pre vec podstatný

význam. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu dalo jasnú a zrozumiteľnú

odpoveď na to, akými úvahami sa súd spravoval pri rozhodovaní o tom, či je naplnený

niektorý z dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa zákona o rozhodcovskom

konaní, pričom jeho záver sa nejaví ako nekoherentný, ale naopak, ako konzistentný

s argumentmi, ktoré vo svojom rozhodnutí použil a ktoré tento záver podporujú.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Sťažovateľka namieta aj porušenie základného práva podľa

v časti záruk týkajúcich sa kontradiktórnosti napadnutého konania. V tejto súvislosti možno

zo sťažnosti vyvodiť argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej sa krajský súd

nedostatočným spôsobom vysporiadal s námietkou o postupe okresného súdu v rozpore

s . Sťažovateľka tvrdí, že bola v konaní pred okresným súdom, ktorý

postupoval v rozpore s a neuviedol, ktoré právne významné skutkové

tvrdenia zostali vo veci sporné, zbavená možnosti preukázať skutkový stav, na ktorý

poukazovala až v opravných prostriedkoch.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa a po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia

svoje návrhy a predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania.

Po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších

výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné

považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré

z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci

navrhli.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje,

že prípadné porušenie zo strany všeobecných súdov konajúcich vo veci

sťažovateľky nemôže eo ipso mať za následok porušenie základného práva zaručeného

v v časti záruk kontradiktórnosti konania. Dôležitými skutočnosťami

relevantnými pre posúdenie namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2

je totiž dodržanie záruk kontradiktórnosti v napadnutom konaní ako celku.

Obdobne bola otázka dodržania záruk kontradiktórnosti predmetom preskúmavania

v totožných veciach sťažovateľky prostredníctvom posúdenia kľúčovej otázky, či možno

pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť

sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu právnemu posúdeniu veci

konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní. Podľa právnych záverov k tejto

kľúčovej námietke zhrnutých do stanoviska pléna ústavného súdu sp. zn. PLz.

zo 7. mája 2014 pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačí, ak je účastníkovi

konania táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní. Ústavný súd pripomína,

že v zmysle je označeným zjednocujúcim stanoviskom viazaný

aj v posudzovanej právnej veci.

Aplikáciou právnych záverov vyslovených v zjednocujúcom stanovisku pléna

ústavného súdu na vec sťažovateľky je preto potrebné jej námietku považovať

za nedôvodnú. Pre ústavnú konformnosť napadnutého konania ako celku totiž postačovalo,

že sťažovateľke bola daná možnosť vyjadriť sa ku skutkovým zisteniam a z nich

vyplývajúcemu právnemu posúdeniu veci okresným súdom v následnom odvolacom konaní.

Navyše z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý sa námietkou

sťažovateľky o porušení zo strany okresného súdu zaoberal a túto

vyhodnotil ako nedôvodnú, vyplýva, že „Účastníci v priebehu konania mali možnosť

14

vyjadriť sa ku všetkým relevantným skutočnostiam a k vykonaným dôkazom do vyhlásenia

dokazovania za skončené a aj odôvodnenie rozsudku má oporu vo vykonanom

dokazovaní.“.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva

zaručeného v napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

II.4 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv podľa ,

listiny a dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie

najvyššiemu súdu, ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné.

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Sťažovateľka v tejto súvislosti predostiera ústavnému súdu kľúčovú námietku, podľa

ktorej bola v jej veci aplikácia najvyšším súdom neprípustná.

Podľa citovaného ustanovenia totiž ak dovolací súd rozhoduje o dovolaní v obdobnej veci,

aká už bola v počte väčšom ako päť predmetom konania pred dovolacím súdom na základe

skoršieho dovolania podaného tým istým dovolateľom, môže dovolací súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia poukázať už len na svoje skoršie rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením týchto skorších rozhodnutí, skonštatovať to a ďalšie dôvody už

neuvádzať. Podľa sťažovateľky však možno aplikovať len v prípade,

ak najvyšší súd rozhoduje o dovolaní vo veci.

Vo vzťahu k tejto (zásadnej) námietke sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že

z predmetného ustanovenia nemožno bez ďalšieho vyvodiť,

že dovolací súd ho môže aplikovať výlučne len v prípadoch meritórneho rozhodovania

o dovolaní, a preto interpretáciu , ktorú uplatnil dovolací súd

pri rozhodovaní odvolaní sťažovateľky, nemožno považovať za arbitrárnu, a teda ani

ústavne udržateľnú a akceptovateľnú. Ústavný súd preto túto námietku sťažovateľky

vyhodnotil ako neopodstatnenú (k tomu pozri totožnú vec sťažovateľky ).

Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia dospel k ústavne akceptovateľnému právnemu záveru o neexistencii

vád zakladajúcich prípustnosť dovolania, a to postupom podľa .

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním

a sťažovateľkou označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich

porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku a v konečnom dôsledku ani

nesignalizuje porušenie jej základného práva na kontradiktórnosť konania.

Už len pre úplnosť ústavný súd k námietke sťažovateľky, podľa ktorej bolo

dovolanie v jej veci prípustné podľa z dôvodu porušenia

ods. 2 zo strany okresného súdu, zdôrazňuje, že najvyšší súd v uznesení sp. zn.

z 28. mája 2013 vyslovil svoj názor k prípustnosti dovolania podľa § 237

ods. 1 písm. f) z dôvodu porušenia , podľa ktorého nedodržanie

postupu podľa zo strany všeobecného súdu spočívajúce v neuvedení,

ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré

zostali sporné, možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorou možno odôvodniť

16

dovolanie v zmysle . Existencia tejto vady sama osebe nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f)

. Z uvedeného dôvodu považuje aj ústavný súd námietku sťažovateľky za nedôvodnú.

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je povinnosťou súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva

podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a základnými

právami podľa a , ako aj listiny a ani právom

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby ústavný súd po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto

podľa odmietol aj túto časť sťažnosti ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2016