Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 155/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2013

v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa

Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. H., J., zastúpeného advokátkou JUDr. J. V., H.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo podľa

rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 25. októbra 2012 a takto

rozhodol:

1. Základné právo J. H. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a základné právo na vlastníctvo podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 25. októbra 2012 p o r u š e n é b o l o .

2. Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 25. októbra 2012 a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. J. H. primerané zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. J. H. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 272,76 € (slovom

dvestosedemdesiatdva eur a sedemdesiatšesť centov), ktorú j e Krajský súd v Prešove

p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho advokátky JUDr. J. V., H., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2013

doručená sťažnosť J. H., J. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva

na vlastníctvo podľa rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 25. októbra 2012, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok vyplývajúce z

Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie

vyplývajúce z a a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove, č. k. zo dňa 25. 10. 2012 bolo porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. zo dňa 25. 10. 2012

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastupovania v sume 272,76 €,

ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť jeho právnej zástupkyni JUDr. J. V., H.

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením č. k. -15 z 28. februára 2013 prijal na ďalšie

konanie sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivý proces podľa dohovoru

a základného práva na vlastníctvo podľa , a vo zvyšnej časti sťažnosť

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, z jej príloh a pripojeného

spisu Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. , sťažovateľ

sa žalobou doručenou okresnému súdu 6. mája 2011 domáhal (po pripustení zmeny návrhu

uznesením okresného súdu č. k. -66 z 15. marca 2012) proti štyrom žalovaným

vydania nehnuteľností v k. ú. J., a to

2

- proti žalovaným v 1. a 2. rade parc. CKN 748/42 vo výmere 11 m, parc.

22

CKN 748/35 vo výmere 69 m, parc. CKN 748/36 vo výmere 144 m, parc. CKN 748/28

2

vo výmere 326 mzastavané plochy a nádvoria vytvorených geometrickým plánom

2

č. 34818766-15/2006 z 15. marca 2006 z parc. CKN 748/9 vo výmere 812 mtrvalé trávnaté

2

porasty a z parc. CKN 748/27 vo výmere 67 mzapísaných na LV č. 3936;

2

- proti žalovanej v 3. rade vydania parc. CKN 748/37 vo výmere 71 m, parc.

22

CKN 748/38 vo výmere 11 m, parc. CKN 748/39 vo výmere 4 m, parc. CKN 748/40

22

vo výmere 119 m, parc. CKN 748/30 vo výmere 58 mvytvorených rovnakým

2

geometrickým plánom z parc. CKN 748/29 616 mtrvalé trávnaté porasty a z parc.

2

CKN 748/32 vo výmere 187 mzast. plochy a nádvoria a z parc. CKN 748/33 vo výmere

2

279 mzapísaných na LV č. 4278;

2

- proti žalovanej vo 4. rade parc. CKN 748/41 vo výmere 412 mvytvorenej

2

rovnakým geometrickým plánom z parc. CKN 748/31 vo výmere 1 141 mtrvalé trávnaté

porasty zapísanej na LV č. 4279,

to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Sťažovateľ svoju žalobu odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom parc. EKN 612

2

vo výmere 1 225 mzapísanej na LV č. 4280, a to na základe rozsudku okresného súdu

č. k. -25 z 25. augusta 2009, rozsudku okresného súdu č. k. -26

z 9. decembra 2010 v spojení s dedičským rozhodnutím okresného súdu – osvedčením

o dedičstve sp. zn. , D not 148/2009 zo 16. decembra 2009 – vydaným

v dedičskom konaní po neb. J. H., zomr... (otcovi sťažovateľa), v podiele 5/6

a v zostávajúcom podiele 1/6 na základe dedičského rozhodnutia D 99/77. Parcele EKN

č. 612 zodpovedajú časti parciel CKN zapísané na listoch vlastníctva žalovaných v 1. – 4.

rade tak, ako sú predmetom konania, čo je preukázané predloženým geometrickým plánom.

K podanej žalobe sťažovateľ doložil okrem geometrického plánu č. 34818766-15/2006

z 15. marca 2006 aj výpisy z dotknutých listov vlastníctva a dva znalecké

posudky vyhotovené súdnymi znalcami v konaní vedenom pred okresným súdom

pod sp. zn. . Tvrdil, že hoci je výlučným vlastníkom nehnuteľností označených

v petite žaloby, žalovaní v 1. – 4. rade ho vylúčili z ich užívania, držania a nakladania

s nimi. Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 12. apríla 2012 uviedol,

že v prípade, ak ním predložený geometrický plán považuje okresný súd za sporný,

navrhuje vykonať vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézie a kartografie

a je pripravený na jeho vykonanie zložiť aj súdom určený preddavok.

Žalovaní navrhli žalobu zamietnuť s poukazom na to, že ich vlastnícke právo

je riadne zapísané na listoch vlastníctva (LV č. 3936, LV č. 4278 a LV č. 4279), nadobudli

ho na základe platných právnych úkonov a v súlade so zápisom na listoch vlastníctva

ich predávajúcich, ako aj s poukazom na to, že skoršie žaloby sťažovateľa smerujúce proti

nim o určenie vlastníckeho práva k rovnakým nehnuteľnostiam boli okresným súdom

zamietnuté právoplatnými rozsudkami sp. zn. a sp. zn. .

Okresný súd rozsudkom č. k. -79 z 12. apríla 2012 žalobu sťažovateľa

zamietol, zaviazal ho na náhradu trov konania žalovanej v 3. rade vo výške 1 947,83 €

a ostatným žalovaným náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku zhrnul

tvrdenia sťažovateľa uvedené v jeho žalobe, vyjadrenia žalovaných, oboznámil stav zápisov

vlastníckeho práva na LV č. 4280, LV č. 3936, LV č. 4278 a LV č. 4279 a na odôvodnenie

svojho rozhodnutia uviedol:

„Z obsahu spisu Okresného súdu Humenné sp. zn. vyplýva,

že rozsudkom zo dňa 24. 5. 2002 č. k. -80 súd zamietol žalobu žalobcov M. H.,

J. H. a L. H. voči žalovaným, pričom predmetom konania bolo určenie podielového

spoluvlastníctva k nehnuteľnosti parcele č. 612, ktorá sa nachádza v parcele KN 748/8,

kat. územie J.

Z obsahu spisu Okresného súdu Humenné sp. zn. vyplýva,

že rozsudkom zo dňa 23. 9. 2008 č. k. -133 súd zamietol žalobu žalobcu J. H.

voči žalovaným (rovnakým ako v tomto konaní, pozn.), ktorou sa žalobca domáhal určenia,

že je výlučným vlastníkom parciel č. 748/42, 748/28, 748/35, 748/36, 748/37, 748/30,

748/38, 748/39, 748/40 a 748/41, ktoré boli znázornené geometrickým plánom Ing. R. N.

č. 34818766-15/2006 zo dňa 15. 3. 2006 (t. j. rovnakým ako v tomto konaní, pozn.).

Predmetný rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 1. 4. 2009

č. k. .

Vychádzajúc z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobu je potrebné

zamietnuť.

Podľa , vlastník má právo na ochranu proti

tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať

vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

Základnou podmienkou a predpokladom úspešnosti žaloby na vydanie veci je,

že vec sa neoprávnene nachádza vo faktickej moci inej osoby než vlastníka.

V predmetnom konaní súd zistil, že žalobca sa domáhal vydania nehnuteľnosti

od žalovaných, ktorí sú zapísaní v katastri nehnuteľností ako vlastníci týchto nehnuteľností,

pričom žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojho vlastníckeho práva

k týmto nehnuteľnostiam s tým, že je nespornou skutočnosťou, že v konaní vedenom

na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. sa žalobca domáhal určenia

vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam, ktoré teraz požadoval od žalovaných vydať,

pričom v konaní bola jeho žaloba o určenie vlastníckeho práva zamietnutá.

Z tohto dôvodu teda vyplýva, že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľností, ktoré požadoval

od žalovaných vydať, a teda žalovaní ich neužívajú neoprávnene, a preto súd žalobu

zamietol.

V súvislosti s námietkou zástupcu žalovanej v 3. rade, ktorý poukazoval na námietku

res iudicata v súvislosti s právoplatne skončenými konaniami je potrebné uviesť, že táto

námietka nie je dôvodná, pretože v predchádzajúcich konaniach vedených na Okresnom

súde Humenné pod sp. zn. a predtým 11 predmetom konaní bolo

určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s tým, že predmetom tohto konania je

vydanie nehnuteľnosti, a teda nejde o totožnosť predmetu konania.“

Sťažovateľ proti tomuto rozsudku okresného súdu podal 2. mája 2012 odvolanie,

ktorým žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému

súdu na ďalšie konanie [ a (ďalej

len „OSP“)]. Svoje odvolanie odôvodnil tým, že rozsudok okresného súdu vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci [ ] a prvostupňový súd

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205 ods. 2

písm. d) ]. Argumentoval takto:

1. Rozsudkom okresného súdu č. k. -25 z 25. augusta 2009,

ktorý nadobudol právoplatnosť 9. októbra 2009, a rozsudkom okresného súdu

č. k. -26 z 9. decembra 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 17. januára 2011,

bolo určené, že spoluvlastnícke podiely zapísané na LV č. 4280 pod B 3, 5 k parc.

2

reg. „E“ č. 612 o výmere 1 225 m, táto nehnuteľnosť bola vyčlenená a vytvorená z parciel

reg. „E“ geometrickým plánom č. 34818766-15/2006 z 15. marca 2006 vyhotovený Ing. R.

2

N. ako parc. o výmere 1 225 m, patria do dedičstva po neb. J. H., zomr... Po právoplatnom

skončení týchto súdnych konaní bolo takto určené dedičstvo prerokované a na základe

osvedčenia o dedičstve sp. zn. , D not 148/2009 zo 16. decembra 2009

nadobudol spoluvlastnícky podiel 5/6 k parc. EKN č. 612 sťažovateľ. Vlastníkom podielu

1/6 k tejto nehnuteľnosti bol sťažovateľ z titulu dedenia po svojom otcovi na základe

osvedčenia o nadobudnutí dedičstva č. D 99/77-315/79-434/93. Uvedenými rozsudkami

bolo právoplatne určené vlastníctvo 5/6 parc. EKN 612 ku dňu smrti poručiteľa –

sťažovateľovho otca.

2. Rozsudok okresného súdu č. k. -133 z 23. septembra 2008

(na ktorý poukazuje v odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd) nadobudol

právoplatnosť prv, než rozsudky okresného súdu č. k. -25 z 25. augusta 2009

a č. k. -26 z 9. decembra 2010 (na ktoré poukazuje sťažovateľ). Preto

rozsudok okresného súdu č. k. -133 z 23. septembra 2008 nemohol byť

podkladom pre právny záver rozhodnutia okresného súdu vo veci sťažovateľa.

3. Odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu nespĺňa požiadavky § 157 ods. 2

, prvostupňový súd nevenoval otázke vlastníctva k parc. EKN 612 dostatočnú

pozornosť a nevenoval ju ani dôkazu o totožnosti tejto parcely s predmetom sporu

(geometrickému plánu a znaleckým posudkom pochádzajúcich zo skorších konaní).

4. Sťažovateľ bol bez právneho dôvodu zbavený rozsudkom prvostupňového súdu

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorú nadobudol legitímne, a to dedením ku dňu smrti

svojho otca neb. J. H., zomr... Sťažovateľova parc. EKN 612 už nie je vedená v súbore

popisných informácií katastra nehnuteľností, v súbore geodetických informácií neexistuje

a neexistuje ani samostatne v prírode, no je zjavné, že je totožná s časťou pozemkov

vedených ako vlastníctvo žalovaných. Preto ani žalovaní nemôžu spornú časť nehnuteľností

zapísaných na ich mene v katastri užívať oprávnene, užívajú ich neoprávnene a sú povinní

ich sťažovateľovi vydať.

Žalovaní navrhli rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny, poukázali

na jeho odôvodnenie, ako aj na odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 1. apríla 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -133

z 23. septembra 2008.

Krajský súd o tomto odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 25. októbra 2012 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny,

sťažovateľa zaviazal nahradiť žalovanej v 3. rade trovy odvolacieho konania 79,58 €

a ostatným žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Odvolací súd v zmysle zásad ustanovenia preskúmal napadnutý

rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia

pojednávania v súlade s ustanovením a zistil, že odvolanie žalobcu

nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol

vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto

právnych a skutkových zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité

a presvedčivé odôvodenie rozhodnutia prvostupňovým súdom na ktoré v plnom rozsahu

odkazuje.

Vo veci nie je možné stotožniť sa s tvrdením o zmene vlastníckych vzťahov k parcele

č. 612 po právoplatnom skončení konania vedeného na Okresnom súde Humenné

pod sp. zn. . Hoci dedičstvo po právnom predchodcovi žalobcu vo vzťahu

k spoluvlastníckemu podielu 5/6 bolo prejednané až po právoplatnom zamietnutí žaloby

žalobcu o určenie vlastníckeho práva vo veci , táto okolnosť nie je dôvodom

pre spochybnenie žalobcu ako výlučného vlastníka parcely č. 612.

So smrťou fyzickej osoby v ustanovení spája významné

právne dôsledky spočívajúce v zániku jej spôsobilosti mať práva a povinnosti. Právny

predchodca žalobcu zomrel 30. 12. 1976 a týmto dňom zároveň prestal byť nositeľom

akýchkoľvek a teda i vlastníckych práv.

Moment smrti je významnou skutočnosťou súvisiacou s nadobúdaním dedičstva. Platí

totiž ustanovenie , podľa ktorého dedičstvo sa nadobúda

smrťou poručiteľa. Uvedené má za následok, že neskoršie úkony dedičov pôsobia spätne

ku dňu smrti poručiteľa. Rozhodnutie, ktorým sa potvrdí nadobudnutie dedičstva alebo

schváli dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva len deklaruje to, čo už nastalo smrťou

poručiteľa. Vzhľadom na výsledok dedičského konania bez ohľadu na to, či dedičské

konanie prebehlo pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia vydaného vo veci

alebo nie, žalobca dedičstvo po svojom otcovi získal okamihom jeho smrti.

Za takejto situácie k žiadnej zmene v osobách vlastníkov nemohlo dôjsť.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného pri posudzovaní dôvodnosti žaloby bolo

možné vychádzať zo záveru prijatého v konaní vedenom na Okresnom súde Humenné

pod sp. zn. o postavení žalovaných ako osôb, ktoré vlastnícke právo

k sporným nehnuteľnostiam nadobudli riadne a v súlade s platnými právnymi predpismi.

Základnou podmienkou úspechu žaloby na vydanie veci podľa ustanovenia § 126

ods. 1 je preukázanie vlastníckeho práva. Keďže žalobca

vlastníkom nehnuteľnosti tvoriacich predmet konania nie je, súd prvého stupňa správne

postupoval, ak žalobu žalobcu zamietol. Odvolací súd preto postupom vyplývajúcim

z ustanovenia napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil.“

Rozsudok okresného súdu č. k. -79 z 12. apríla 2012 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. októbra 2012 nadobudol

právoplatnosť 8. novembra 2012.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a , práva na spravodlivý proces podľa dohovoru

a základného práva na vlastníctvo podľa rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 25. októbra 2012 odôvodnil tým, že napriek tomu, že v konaní pred

všeobecnými súdmi preukázal svoje vlastnícke právo k parc. EKN č. 612, bola jeho žaloba

zamietnutá rozsudkom, ktorý je arbitrárny a nerešpektuje jeho základné právo

na vlastníctvo. Sťažovateľ bol takto pozbavený svojich vlastníckych práv k nehnuteľnosti,

ktoré nadobudol dedením po svojom otcovi, a to bez splnenia zákonných a ústavných

predpokladov. Všeobecné súdy nevzali do úvahy, že samotní žalovaní v 1. a 2. rade

v skorších konaniach potvrdili, že v roku 1997 parc. EKN č. 612 nebola predmetom

kúpy. K vyporiadaniu dedičstva sťažovateľa došlo až osvedčením o dedičstve

sp. zn. , D not 148/2009 zo 16. decembra 2009. Sťažovateľovi a jeho

vlastníckemu právu nebola poskytnutá rovnaká právna ochrana ako vlastníckemu právu

žalovaných. Súčasťou základného práva podľa je aj právo na dostatočné

odôvodnenie rozhodnutia súdu, pričom zamietnutie jeho žaloby dostatočne všeobecnými

súdmi odôvodnené nebolo.

Krajský súd sa na výzvu ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

č. Spr 10049/2013 doručeným ústavnému súdu 25. apríla 2013. Navrhol, aby ústavný súd

sťažnosti nevyhovel, pretože „Krajský súd v Prešove v rozsudku zo dňa 25. 10. 2012

vydaným vo veci dal odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo podľa

.

Dôvody vedúce k potvrdeniu rozsudku prvostupňového súdu sú rozvedené

v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 10. 2012 a na tomto

odôvodnení Krajský súd v Prešove trvá.

Zároveň Krajský súd v Prešove súhlasí s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky

upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“.

Právna zástupkyňa sťažovateľa na výzvu ústavného súdu nereagovala a v určenej

lehote sa nevyjadrila.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Citovaný je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť

pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu z uvedených hľadísk.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdil, že k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivý proces podľa dohovoru

a základného práva na vlastníctvo podľa rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 25. októbra 2012 došlo tým, že krajský súd svoje rozhodnutie

nedostatočne odôvodnil, jeho rozhodnutie je arbitrárne a nerešpektuje jeho základné právo

na vlastníctvo, pretože krajský súd sťažovateľa bez splnenia zákonných dôvodov pozbavil

jeho riadne nadobudnutých vlastníckych práv k nehnuteľnosti.

Z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd

rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny, zohľadniac možnosť postupu podľa

. Podľa tohto ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na ústavný

súd už zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok.

Ústavný súd už konštatoval aj to, že zákonodarcom upravenú fakultatívnu

možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždy potrebné

v záujme ústavne konformného výkladu ( ) aplikovať aj vo svetle

judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva zaoberajúcej sa právom

účastníka občianskeho súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu. Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozsudok je nevyhnutné považovať

za arbitrárny, svojvoľný, a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho

konania na súdnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru

().

Z uvedeného vyplýva, že je v zásade postačujúce, ak odvolací súd odkáže

v odôvodnení svojho rozhodnutia na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, pokiaľ

sa s ním úplne stotožňuje a pokiaľ súčasne dáva odpovede aj na podstatné argumenty

sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní, ako aj vtedy, ak sa odvolací súd sám vysporiada

v odôvodnení svojho rozhodnutia s argumentmi uvedenými v odvolaní, pokiaľ sa s týmito

argumentmi prednesenými v konaní pred ním nevysporiadal už súd prvého stupňa.

Úlohou ústavného súdu vo veci sťažovateľa tak bolo posúdiť, či vzhľadom

na argumentačnú bázu relevantných procesných podaní sťažovateľa (najmä jeho odvolania)

možno vybadať v napadnutom rozsudku krajského súdu signály prípadného ústavne

nedostatočného odôvodnenia.

Sťažovateľ svoje odvolanie odôvodnil predovšetkým tým, že svoje vlastnícke právo

odvodzuje od právoplatných rozsudkov okresného súdu č. k. -25 z 25. augusta

2009 a č. k. -26 z 9. decembra 2010, ktorými bolo určené, že spoluvlastnícke

2

podiely zapísané na LV č. 4280 pod B 3, 5 k parc. reg. „E“ č. 612 o výmere 1 225 m

totožnej s predmetom konania, patria do dedičstva po neb. J. H., zomr... V priebehu konania

pred okresným súdom navrhol pre prípad, ak ním predložený geometrický plán považuje

súd za sporný, vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézie a kartografie

s tým, že je pripravený na jeho vykonanie zložiť aj súdom určený preddavok.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudkov krajského súdu a okresného súdu,

tieto sa žiadnym spôsobom s existenciou sťažovateľom uvádzaných právoplatných

rozsudkov okresného súdu č. k. -25 z 25. augusta 2009 a č. k. -26

z 9. decembra 2010 nevysporiadali.

Svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o otázku vlastníctva predmetu sporu, založili iba

na zistení, podľa ktorého okresný súd zamietol skoršiu žalobu žalobcu o určenie

vlastníckeho práva rozsudkom č. k. -133 z 23. septembra 2008 potvrdeným

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 1. apríla 2009, z čoho „teda vyplýva,

že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľností, ktoré požadoval od žalovaných vydať, a teda

žalovaní ich neužívajú neoprávnene, a preto súd žalobu zamietol“.

Ako však vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 1. apríla 2009 (predloženého v konaní žalovanými a založeného v spise okresného súdu),

žaloba žalobcu bola zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení. Krajský súd v odôvodnení tohto rozsudku po tom, čo objasnil

zmysel a účel ustanovenia a pojem naliehavého právneho záujmu,

uviedol, že „je nedôvodné sa domáhať určenia vlastníckeho práva určovacou žalobou...

pokiaľ žalobca sám tvrdí, že už vlastníkom spornej nehnuteľnosti je, resp. je ku nej zapísaný

v katastri nehnuteľností. V tomto smere treba súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa,

že absentuje naliehavosť právneho záujmu žalobcu na určení vlastníckeho práva.“. Za tejto

situácie, už ďalšie úvahy krajského súdu uvedené v rozsudku sp. zn. z 1. apríla

2009 o dôsledkoch spôsobu nadobudnutia nehnuteľností žalovanými ostávajú bez významu

pre konanie vo veci sp. zn. . V prípade zamietnutia určovacej žaloby

pre nedostatok naliehavého právneho záujmu nemožno z takéhoto rozhodnutia súdu v inom

konaní bez ďalšieho dokazovania vyvodiť záver o tom, že neúspešný žalobca v určovacom

konaní nie je vlastníkom predmetu sporu, alebo naopak, že jeho vlastníkom je iba z tohto

dôvodu žalovaný.

Všeobecné súdy sa žiadnym spôsobom nevysporiadali v odôvodnení svojho

rozhodnutia ani s otázkou totožnosti predmetu sporu s parc. reg. „E“ č. 612 o výmere

2

1 225 mzapísanej na LV č. 4280, k. ú. J., takže nemožno zistiť ich záver o tejto otázke

a ani to, z akého dôvodu v prípade pochybnosti o totožnosti pozemkov nevykonali

sťažovateľom navrhované znalecké dokazovanie. Pritom je zrejmé, že v prípade totožnosti

pozemkov je podstatou konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn.

duplicitný zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Takýto stav je potrebné riešiť podľa

všeobecných princípov ochrany vlastníckeho práva so zohľadnením zásady „nemo plus iuris

ad alium transferre potest quam ipse habet“, ale aj právnej úpravy vydržania. Krajský súd

v tejto súvislosti iba všeobecne konštatoval, že sťažovateľ vstúpil do právneho postavenia

svojho otca dňom jeho smrti. Vo vzťahu k argumentom sťažovateľa o preukázaní jeho

vlastníckeho práva právoplatnými rozsudkami okresného súdu č. k. -25

z 25. augusta 2009 a č. k. -26 z 9. decembra 2010 sa všeobecné súdy

nezaoberali ani otázkou, či tieto rozhodnutia záväzne riešia otázku vlastníctva sťažovateľa

aj s účinkami pre účastníkov tohto konania – materiálna právoplatnosť ( ).

Pokiaľ všeobecné súdy vo veci sťažovateľa konštatovali, že „základnou podmienkou

a predpokladom úspešnosti žaloby na vydanie veci je, že vec sa neoprávnene nachádza

vo faktickej moci inej osoby než vlastníka“, s týmto záverom sa stotožňuje aj ústavný súd.

Pre skúmanie tejto podmienky je však nevyhnutné najprv ustáliť, či sťažovateľ nadobudol

vlastnícke právo k predmetu sporu a kedy sa tak stalo (vychádzajúc z rozsudkov okresného

súdu č. k. -25 z 25. augusta 2009 a č. k. -26 z 9. decembra 2010,

pokiaľ sú pre účastníkov týchto konania záväzné, resp. v opačnom prípade z výsledkov

vykonaného dokazovania), následne skúmať okolnosti nadobudnutia nehnuteľnosti

žalovanými s ohľadom na už uvedené princípy vysporiadania duplicitného vlastníctva

a takto uzavrieť otázku platnosti právnych titulov, od ktorých odvodzujú vlastnícke právo

žalovaní (prípadne aj so zohľadnením právneho inštitútu vydržania). Až potom je možné

uzavrieť, či sa predmet sporu vo faktickej moci žalovaných nachádza oprávnene alebo

neoprávnene.

Vzhľadom na to, že z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ani pri jeho skúmaní

v spojení s rozhodnutím okresného súdu odpovede na tieto otázky, ktoré sú nepochybne

pre vec významné, nevyplývajú, odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu nepovažuje

ústavný súd za dostatočné. Pokiaľ preto s už citovaným odôvodnením krajský súd potvrdil

rozhodnutie okresného súdu, takéto odôvodnenie jeho rozhodnutia dostatočne neobjasňuje

právny základ sporu v jeho podstatných okolnostiach.

S ohľadom na uvedené už len z týchto uvedených dôvodov došlo rozsudkom

krajského súdu k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, a to preto,

že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený.

Sťažovateľ však ďalej tvrdil, že rozsudkom krajského súdu došlo aj k porušeniu jeho

základného práva na vlastníctvo. Argumentoval tým, že bol takto pozbavený svojich

vlastníckych práv k nehnuteľnosti, ktoré nadobudol dedením po svojom otcovi,

a to bez splnenia zákonných a ústavných predpokladov.

Pokiaľ ide o vlastnícke právo, jeho obsah nie je predmetom ústavnej úpravy,

ale upravuje ho na základe ústavného zmocnenia zákon (m. m. , ).

Týmto zákonom je , ktorý obsah vlastníckeho práva vymedzuje tak,

že vlastník veci je predmet svojho vlastníctva oprávnený držať, užívať, požívať jeho plody

a úžitky a nakladať s ním, čo vychádza z rímsko-právnej koncepcie obsahu vlastníckeho

práva (ius possidendi, ius utendi et fruendi, ius dispondendi). Novovytváranou judikatúrou

sa postupne stáva taká prax ústavného súdu, podľa ktorej všeobecný súd môže byť

porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť

a pokojne užívať majetok) aj bez porušenia ústavno-procesných princípov postupu

vyplývajúcich z až (, , ,

).

Keďže ústavný súd vyslovil, že rozsudkom krajského súdu bolo porušené základné

právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zaoberal sa samostatne aj otázkou, či z tohto porušenia

nevyplynul aj zásah do základného práva sťažovateľa vlastniť a pokojne užívať majetok.

Pri tomto skúmaní ústavný súd, vychádzajúc aj z toho, že krajský súd ústavne

neakceptovateľným rozsudkom porušujúcim základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

zamietol žalobu sťažovateľa o vydanie nehnuteľnosti, dospel k záveru, že týmto rozsudkom

došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa . Tento záver však

vychádza iba z toho, že sťažovateľom tvrdenému právu držať, užívať, požívať plody

a úžitky jeho tvrdeného vlastníctva nebola poskytnutá procesná ochrana v súlade

s požiadavkami spravodlivého procesu. Bolo legitímnym právom sťažovateľa očakávať

v konaní o ochranu ním tvrdeného vlastníckeho práva, že v prípade, ak svoje vlastnícke

právo preukáže a preukáže i to, že vec sa neoprávnene nachádza vo faktickej moci

žalovaných, bude mu ochrana poskytnutá. Jeho žaloba však bola zamietnutá všeobecnými

súdmi bez toho, aby bolo možné zistiť, z akých dôvodov dospeli k záveru o tom,

že sťažovateľ vlastníkom predmetu sporu nie je a vec sa nachádza vo faktickej moci

žalovaných už len preto oprávnene.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu bolo

porušené nielen základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj jeho základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20

ods. 1 .

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,

aby vo veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,

ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa dohovoru, ako aj základného práva

na vlastníctvo podľa , ktoré boli u sťažovateľa porušené, ústavný súd zrušil

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 25. októbra 2012 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Úlohou krajského súdu v ďalšom priebehu odvolacieho konania bude znova posúdiť

vecnú správnosť napadnutého rozsudku okresného súdu, vysporiadať sa s argumentmi

sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní proti prvostupňovému rozsudku a vo veci znova

rozhodnúť takým spôsobom, ktorý bude ústavne konformný a bude v súlade s právnym

názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Keďže sťažovateľ si takýto

nárok neuplatnil, ústavný súd mu finančné zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa. S poukazom

na a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu

trov konania pred ústavným súdom v sume 272,76 €, tak ako si ju sťažovateľ uplatnil

(za 2 úkony právnej pomoci, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť a 2 x paušálna

náhrada hotových výdavkov), ktorú zaviazal krajský súd zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2013