Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 549/2015
PDF · 440.19 KB
No categories available
III. ÚS 549/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátska
kancelária, Němcovej 22, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 144 a
čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, namietaného porušenia jej základného práva na
súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného
čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd,
základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva
na kontradiktórnosť konania zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom
Okresného súdu Prešov sp. zn. 11 C 396/2013 z 9. septembra 2013, postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 Co 3/2014 zo 6. februára 2014 a postupom
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 223/2014 z 18. júna 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2,
čl. 144 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, základného práva
na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, základného práva
na kontradiktórnosť konania zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Prešov
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 396/2013 z 9. septembra 2013 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“), postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 12 Co 3/2014 zo 6. februára 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Cdo 223/2014 z 18. júna 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že ako žalovaná bola účastníčkou súdneho konania
vedeného pred okresným súdom o zrušenie rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu
Košice označeného v žalobe. Okresný súd v uvedenom konaní svojím rozsudkom
z 9. septembra 2013 zrušil v žalobe identifikovaný rozhodcovský rozsudok. Sťažovateľka
proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.
Sťažovateľka nespokojná s výsledkom konania podala proti označenému rozsudku krajského
súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho ako
procesne neprípustné odmietol.
2
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že závery okresného súdu v jej veci týkajúce sa
posúdenia rozhodcovskej doložky v poistnej zmluve sú arbitrárne, porušujúce jej označené
práva. V tejto súvislosti namieta, že právne posúdenie neplatnosti rozhodcovskej doložky
založené na tom, že nebola individuálne dojednaná, a odkaz na rozhodnutie najvyššieho
súdu uvedené v odôvodnení rozsudku okresného súdu (týkalo sa posúdenia rozhodcovskej
doložky uzatvorenej s bankou, pozn.) je vecne nesprávny a neaplikovateľný na prípad
sťažovateľky. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že krajský súd svojím postupom a napadnutým
rozsudkom, ktorým sa v plnej miere stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného
súdu, neposkytol sťažovateľke ochranu proti nezákonnému a nesprávnemu rozhodnutiu súdu
prvého stupňa, čím mal porušiť jej označené práva. Porušenie práva na kontradiktórnosť
v konaní a porušenie dvojinštančnosti konania vidí sťažovateľka v tom, že krajský súd
uviedol vo svojom rozsudku nový právny záver, dovtedy sťažovateľke neznámy, že
„rozhodcovská doložka je neplatná, pretože zabraňuje prejednaniu sporu pred všeobecným
súdom, a teda v zmysle § 53 ods. 4 písm. r)“ zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). V uvedenom sťažovateľka
zároveň videla aj odňatie možnosti konať pred súdom, čo aj uplatnila ako dôvod prípustnosti
dovolania v rámci svojho dovolania. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol
dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné, keďže sa nestotožnil s argumentáciou
sťažovateľky a nezistil iné dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 a 239 zákona č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Sťažovateľka v súvislosti s odôvodením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ďalej tiež
namieta, že najvyšší súd nesprávne aplikoval § 243b ods. 7 OSP, podľa ktorého ak dovolací
súd rozhoduje o dovolaní v obdobnej veci, aká už bola v počte väčšom ako päť predmetom
konania pred dovolacím súdom na základe skoršieho dovolania podaného tým istým
dovolateľom, môže dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na svoje
skoršie rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením týchto skorších
rozhodnutí, skonštatovať to a ďalšie dôvody už neuvádzať. Citované ustanovenie
Občianskeho súdneho poriadku v zmysle argumentácie sťažovateľky možno výlučne použiť
len v prípadoch, ak najvyšší súd odôvodňuje meritórne rozhodnutie o dovolaní, nie však
procesné odmietnutie, preto v dôsledku postupu najvyššieho súdu a jeho uznesením, ktorým
jej dovolanie odmietol, malo dôjsť podľa názoru sťažovateľky k odňatiu spravodlivosti, ako
aj odňatiu možnosti konať pred nestranným a nezávislým súdom.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej
sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označeným postupom a rozsudkom
okresného súdu, krajského súdu a napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu boli
porušené jej označené práva, ako aj články ústavy, aby označené rozhodnutie okresného
súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie najvyššiemu
súdu a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
4
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu
v označenom konaní a napadnutým rozsudkom okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydaný rozsudok, ústavný súd
vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné
podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený
rozsudok okresného súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu
rozhodnutia predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom.
S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu
v označenom konaní a napadnutým rozsudkom krajského súdu
Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti
smerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľky
odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti
vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia
dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta
od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.
Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnutý rozsudok
krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom
na skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.
Označenému postupu a rozsudku krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkým
samotné právne posúdenie veci krajským súdom, ktorý sa stotožnil s právnym názorom
okresného súdu o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky vo všeobecných poistných
podmienkach sťažovateľky, ktoré sťažovateľka považuje za arbitrárne, a vytýka mu aj to, že
krajský súd prvýkrát vo svojom rozhodnutí uviedol právny záver, s ktorým sťažovateľka
nesúhlasí a v ktorom vidí porušenie princípu dvojinštančnosti a porušenie princípu
kontradiktórnosti.
6
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom,
ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie
ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V
súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak pri
jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K
8
iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj
absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s
konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Z predložených rozsudkov okresného súdu, ako aj krajského súdu vyplýva, že
okresný súd posúdil rozhodcovskú doložku obsiahnutú v samotných všeobecných poistných
podmienkach ako neplatnú rozhodcovskú doložku, keďže nebola individuálne dojednaná
a klient nemal možnosť brániť svoje práva pred všeobecnými súdmi, čím došlo k narušeniu
rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Neplatnosť rozhodcovskej
doložky spôsobila nedostatok právomoci rozhodcovského súdu rozhodovať a vydať
rozhodcovský rozsudok, ktorého zrušenia sa žalobca v konaní domáhal. Vychádzajúc z
uvedeného okresný súd napadnutým rozsudkom predmetný rozhodcovský rozsudok zrušil.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
prvostupňového rozsudku a v záujme presvedčivosti odôvodnenia svojho rozhodnutia dodal,
že v okolnostiach posudzovanej veci všetky dojednania sú súčasťou predtlače bez alternatív
pre poisteného, preto ich nemožno považovať za individuálne dojednané. Ďalej krajský súd
poukázal na niektoré skutočnosti vyplývajúce zo všeobecných poistných podmienok
a skutočnosti vyplývajúce zo súvisiacich dokumentov sťažovateľky, ktoré pri následnej
interpretácii v súvislostiach spôsobovali nerovnováhu strán, preto dospel k sťažovateľkou
namietanému záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky v zmysle § 53 ods. 4 písm. r)
Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nemá v žiadnom prípade
arbitrárny charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora Európskej
únie (predtým Európskeho súdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu
neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex officio, pričom
nevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana spotrebiteľa (II. ÚS 235/2012). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto
prístupom a z neho plynúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom
konaní nestotožňuje, nemôže viesť sama osebe k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi
zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne
nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo
potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkinou námietkou, že krajský súd urobil záver
o neplatnosti rozhodcovskej doložky aj z iného dôvodu, ako uviedol okresný súd vo svojom
rozsudku, na zdôraznenie presvedčivosti svojich záverov konštatuje, že táto okolnosť
nemôže spôsobovať porušenie jej označených práv tak, ako to tvrdí sťažovateľka. Prijatím
tohto parciálneho záveru o ďalšom dôvode neplatnosti rozhodcovskej doložky nemohlo
dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky, pretože tento záver krajského súdu nemožno považovať
za taký, ktorý by ako jediný mal vplyv na výsledok odvolacieho konania, resp. taký, ktorý
ako jediný by zakladal správnosť prijatého záveru o nedovôdnosti odvolania sťažovateľky.
2.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu
v označenom konaní a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Proti označenému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie
najvyššiemu súdu, ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné.
Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,
patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie
do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
10
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Ústavný súd však preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
ktorým dovolanie odmietol ako neprípustné, a nezistil pritom žiadnu skutočnosť
signalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru
ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a jeho odôvodnenie je určité
a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujíma stanovisko k podstate dôvodov
uvedených v dovolaní, nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného
práva alebo slobody sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje
za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné
od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.
K námietke sťažovateľky týkajúcej sa neprípustnej aplikácie § 243b ods. 7 OSP
v prípadoch procesného rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že
z predmetného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nemožno bez ďalšieho vyvodiť,
že dovolací súd ho môže aplikovať výlučne len v prípadoch meritórneho rozhodovania
o dovolaní. Ústavný súd preto aj túto námietku sťažovateľky hodnotí ako neopodstatnenú.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia teda dospel k prijateľnému
právnemu záveru o neexistencii vád zakladajúcich prípustnosť dovolania, ktoré aj
primeraným spôsobom odôvodnil.
Pokiaľ ide o namietané porušenie označených čl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152 ods. 4
ústavy napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov, je potrebné konštatovať, že
predmetné články ústavy neobsahujú žiadne základné práva alebo slobody, o ktorých by
ústavný súd bol povolaný rozhodovať v rámci sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2015
12