Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 549/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátska

kancelária, Němcovej 22, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 144 a

, namietaného porušenia jej základného práva na

súdnu ochranu zaručeného a Listiny

základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného

a Listiny základných práv a slobôd,

základného práva na zákonného sudcu zaručeného Slovenskej

republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva

na kontradiktórnosť konania zaručeného a

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom

Okresného súdu Prešov sp. zn. z 9. septembra 2013, postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 6. februára 2014 a postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. júna 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2,

a (ďalej len „“), namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní zaručeného a listiny, základného práva

na zákonného sudcu zaručeného a listiny, základného práva

na kontradiktórnosť konania zaručeného a listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Prešov

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 9. septembra 2013 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“), postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 6. februára 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 18. júna 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že ako žalovaná bola účastníčkou súdneho konania

vedeného pred okresným súdom o zrušenie rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu

Košice označeného v žalobe. Okresný súd v uvedenom konaní svojím rozsudkom

z 9. septembra 2013 zrušil v žalobe identifikovaný rozhodcovský rozsudok. Sťažovateľka

proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľka nespokojná s výsledkom konania podala proti označenému rozsudku krajského

súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho ako

procesne neprípustné odmietol.

2

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že závery okresného súdu v jej veci týkajúce sa

posúdenia rozhodcovskej doložky v poistnej zmluve sú arbitrárne, porušujúce jej označené

práva. V tejto súvislosti namieta, že právne posúdenie neplatnosti rozhodcovskej doložky

založené na tom, že nebola individuálne dojednaná, a odkaz na rozhodnutie najvyššieho

súdu uvedené v odôvodnení rozsudku okresného súdu (týkalo sa posúdenia rozhodcovskej

doložky uzatvorenej s bankou, pozn.) je vecne nesprávny a neaplikovateľný na prípad

sťažovateľky. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že krajský súd svojím postupom a napadnutým

rozsudkom, ktorým sa v plnej miere stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného

súdu, neposkytol sťažovateľke ochranu proti nezákonnému a nesprávnemu rozhodnutiu súdu

prvého stupňa, čím mal porušiť jej označené práva. Porušenie práva na kontradiktórnosť

v konaní a porušenie dvojinštančnosti konania vidí sťažovateľka v tom, že krajský súd

uviedol vo svojom rozsudku nový právny záver, dovtedy sťažovateľke neznámy, že

„rozhodcovská doložka je neplatná, pretože zabraňuje prejednaniu sporu pred všeobecným

súdom, a teda v zmysle “

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). V uvedenom sťažovateľka

zároveň videla aj odňatie možnosti konať pred súdom, čo aj uplatnila ako dôvod prípustnosti

dovolania v rámci svojho dovolania. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol

dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné, keďže sa nestotožnil s argumentáciou

sťažovateľky a nezistil iné dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 a 239 zákona č.

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

Sťažovateľka v súvislosti s odôvodením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ďalej tiež

namieta, že najvyšší súd nesprávne aplikoval , podľa ktorého ak dovolací

súd rozhoduje o dovolaní v obdobnej veci, aká už bola v počte väčšom ako päť predmetom

konania pred dovolacím súdom na základe skoršieho dovolania podaného tým istým

dovolateľom, môže dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na svoje

skoršie rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením týchto skorších

rozhodnutí, skonštatovať to a ďalšie dôvody už neuvádzať. Citované ustanovenie

v zmysle argumentácie sťažovateľky možno výlučne použiť

len v prípadoch, ak najvyšší súd odôvodňuje meritórne rozhodnutie o dovolaní, nie však

procesné odmietnutie, preto v dôsledku postupu najvyššieho súdu a jeho uznesením, ktorým

jej dovolanie odmietol, malo dôjsť podľa názoru sťažovateľky k odňatiu spravodlivosti, ako

aj odňatiu možnosti konať pred nestranným a nezávislým súdom.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označeným postupom a rozsudkom

okresného súdu, krajského súdu a napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu boli

porušené jej označené práva, ako aj články , aby označené rozhodnutie okresného

súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie najvyššiemu

súdu a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

4

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

v označenom konaní a napadnutým rozsudkom okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydaný rozsudok, ústavný súd

vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné

podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený

rozsudok okresného súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu

rozhodnutia predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom.

S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu podľa .

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

v označenom konaní a napadnutým rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti

smerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľky

odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti

vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia

dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v počíta

od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnutý rozsudok

krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom

na skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Označenému postupu a rozsudku krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkým

samotné právne posúdenie veci krajským súdom, ktorý sa stotožnil s právnym názorom

okresného súdu o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky vo všeobecných poistných

podmienkach sťažovateľky, ktoré sťažovateľka považuje za arbitrárne, a vytýka mu aj to, že

krajský súd prvýkrát vo svojom rozhodnutí uviedol právny záver, s ktorým sťažovateľka

nesúhlasí a v ktorom vidí porušenie princípu dvojinštančnosti a porušenie princípu

kontradiktórnosti.

6

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom,

ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie

ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak pri

jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie ( tiež napr. , , , ). K

8

iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj

absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s

konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z predložených rozsudkov okresného súdu, ako aj krajského súdu vyplýva, že

okresný súd posúdil rozhodcovskú doložku obsiahnutú v samotných všeobecných poistných

podmienkach ako neplatnú rozhodcovskú doložku, keďže nebola individuálne dojednaná

a klient nemal možnosť brániť svoje práva pred všeobecnými súdmi, čím došlo k narušeniu

rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Neplatnosť rozhodcovskej

doložky spôsobila nedostatok právomoci rozhodcovského súdu rozhodovať a vydať

rozhodcovský rozsudok, ktorého zrušenia sa žalobca v konaní domáhal. Vychádzajúc z

uvedeného okresný súd napadnutým rozsudkom predmetný rozhodcovský rozsudok zrušil.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením

prvostupňového rozsudku a v záujme presvedčivosti odôvodnenia svojho rozhodnutia dodal,

že v okolnostiach posudzovanej veci všetky dojednania sú súčasťou predtlače bez alternatív

pre poisteného, preto ich nemožno považovať za individuálne dojednané. Ďalej krajský súd

poukázal na niektoré skutočnosti vyplývajúce zo všeobecných poistných podmienok

a skutočnosti vyplývajúce zo súvisiacich dokumentov sťažovateľky, ktoré pri následnej

interpretácii v súvislostiach spôsobovali nerovnováhu strán, preto dospel k sťažovateľkou

namietanému záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky v zmysle § 53 ods. 4 písm. r)

.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nemá v žiadnom prípade

arbitrárny charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora Európskej

únie (predtým Európskeho súdneho dvora) vychádza z predpokladu, že kontrolu

neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex officio, pričom

nevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého

vychádza ochrana spotrebiteľa (). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto

prístupom a z neho plynúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom

konaní nestotožňuje, nemôže viesť sama osebe k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. , ). Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkinou námietkou, že krajský súd urobil záver

o neplatnosti rozhodcovskej doložky aj z iného dôvodu, ako uviedol okresný súd vo svojom

rozsudku, na zdôraznenie presvedčivosti svojich záverov konštatuje, že táto okolnosť

nemôže spôsobovať porušenie jej označených práv tak, ako to tvrdí sťažovateľka. Prijatím

tohto parciálneho záveru o ďalšom dôvode neplatnosti rozhodcovskej doložky nemohlo

dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky, pretože tento záver krajského súdu nemožno považovať

za taký, ktorý by ako jediný mal vplyv na výsledok odvolacieho konania, resp. taký, ktorý

ako jediný by zakladal správnosť prijatého záveru o nedovôdnosti odvolania sťažovateľky.

2.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu

v označenom konaní a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Proti označenému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie

najvyššiemu súdu, ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné.

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

10

a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Ústavný súd však preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

ktorým dovolanie odmietol ako neprípustné, a nezistil pritom žiadnu skutočnosť

signalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľa názoru

ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a jeho odôvodnenie je určité

a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujíma stanovisko k podstate dôvodov

uvedených v dovolaní, nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného

práva alebo slobody sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje

za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné

od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ), čo však nie je tento prípad.

K námietke sťažovateľky týkajúcej sa neprípustnej aplikácie

v prípadoch procesného rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že

z predmetného ustanovenia nemožno bez ďalšieho vyvodiť,

že dovolací súd ho môže aplikovať výlučne len v prípadoch meritórneho rozhodovania

o dovolaní. Ústavný súd preto aj túto námietku sťažovateľky hodnotí ako neopodstatnenú.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia teda dospel k prijateľnému

právnemu záveru o neexistencii vád zakladajúcich prípustnosť dovolania, ktoré aj

primeraným spôsobom odôvodnil.

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených čl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152 ods. 4

napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov, je potrebné konštatovať, že

predmetné články neobsahujú žiadne základné práva alebo slobody, o ktorých by

ústavný súd bol povolaný rozhodovať v rámci sťažnosti podľa .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015

12