Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 30/2015
PDF · 627.31 KB
No categories available
PL. ÚS 30/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. mája 2016 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,
Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta (sudca spravodajca), Milana Ľalíka, Lajosa
Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu
generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1
písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 141a v spojení s § 372u zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a o návrhu Okresného súdu Košice II na začatie konania podľa
čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov o súlade poslednej vety ustanovenia § 141a ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky takto
rozhodol:
1. Ustanovenie § 141a Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov
n i e j e v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Vo zvyšnej časti návrhom n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Predmet konania
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. marca
2015 doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) na začatie konania o súlade § 141a v spojení s § 372u zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny
poriadok“) s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).
2. Následne bol ústavnému súdu 27. júla 2015 doručený návrh Okresného súdu
Košice II (ďalej len „okresný súd“), zastúpeného sudcom JUDr. Rastislavom Pellom,
na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o súlade poslednej vety ustanovenia § 141a
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku s čl. 46 ods. 1 ústavy.
II.
Priebeh konania
1. Ústavný súd predbežne prerokoval návrh generálneho prokurátora na neverejnom
zasadnutí pléna 8. apríla 2015 a uznesením č. k. PL. ÚS 30/2015-13 ho prijal na ďalšie
konanie.
2. Ústavný súd predbežne prerokoval návrh okresného súdu na neverejnom zasadnutí
pléna 28. októbra 2015 a uznesením č. k. PL. ÚS 48/2015-9 ho prijal na ďalšie konanie.
Z dôvodu, že návrhom sa napáda totožné ustanovenie právneho predpisu ako návrhom
generálneho prokurátora, a so zreteľom na ich právnu súvislosť ho ústavný súd spojil podľa
§ 31a zákona o ústavnom súde a § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku s návrhom
generálneho prokurátora na spoločné konanie s tým, že spojená vec bude ďalej vedená pod
sp. zn. PL. ÚS 30/2015.
3. V súlade s ustanovením § 29 ods. 3 a § 39 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde
predložili na výzvu ústavného súdu k návrhu generálneho prokurátora písomné stanoviská:
- generálny prokurátor podaním č. k. 1 GÚp 8/13/1000-10 doručeným
ústavnému súdu 19. mája 2015,
- Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) podaním č. k.
KP 3/2015-24, Cpj 14/2015 doručeným ústavnému súdu 5. júna 2015,
- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo
spravodlivosti“) podaním č. 41097/2015/21 doručeným ústavnému súdu 26. júna 2015,
- Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) podaním
č. PREDS-297/2015 spolu s návrhom napadnutého zákona s dôvodovou správou (tlač 455),
spoločnou správou (tlač 455a) a prepisom rozpravy z 24. schôdze národnej rady
z 19. októbra 2011 doručeným ústavnému súdu 14. septembra 2015.
III.
Návrhy a stanoviská
1. Generálny prokurátor v návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov
podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy navrhol vysloviť nesúlad ustanovenia § 141a v spojení
s § 372u Občianskeho súdneho poriadku s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.
Ako generálny prokurátor uviedol, „Ustanovením § 141a Občianskeho súdneho
poriadku sa zakotvila povinnosť navrhovateľa (žalobcu) v konaní o zaplatenie peňažnej
sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu zložiť
preddavok na trovy konania, a to na návrh odporcu (žalovaného). Žalobca bude musieť túto
povinnosť splniť v lehote najneskôr 60 dní, vo výške 5 % uplatňovanej peňažnej sumy, pod
hrozbou zastavenia konania. Tú istú sumu bude povinný zložiť aj žalovaný, avšak
s výnimkou subjektov, ktorých majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (t. j. štát, štátna rozpočtová organizácia, štátna
príspevková organizácia, štátny fond, obec, vyšší územný celok, rozpočtová organizácia
a príspevková organizácia v zriaďovateľskej pôsobnosti obce a vyššieho územného celku
alebo iná osoba, za ktorej všetky záväzky zodpovedá alebo ručí štát, ale aj Národná banka
Slovenska, Fond ochrany vkladov alebo Garančný fond investícií). Na základe prechodného
ustanovenia upraveného v § 372u sa táto povinnosť vzťahuje aj na konania, ktoré boli
začaté pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 388/2011 Z. z., t. j. spätne.“.
V tejto súvislosti poukázal generálny prokurátor na tieto ustanovenia ústavy:
«Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská
republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani
náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy Slovenskej
republiky, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.»
Podľa vyjadrenia generálneho prokurátora sa národná rada pri schvaľovaní
namietanej právnej úpravy neriadila citovanými článkami ústavy a svoj záver odôvodnil
takto:
«Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sa vo svojej rozsiahlej
judikatúre zaoberá materiálnou definíciou a jednotlivými princípmi právneho štátu.
„V právnom štáte ústava má povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený voči
všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne
predpisy a v nich obsiahnuté alebo z nich odvodené právne normy, verejnoprávne aj
súkromnoprávne, boli v súlade s ustanoveniami ústavy.“ (PL. ÚS 32/95).
Základom interpretácie a aplikácie článku 1 ods. 1 ústavy vo vzťahu k právnemu
štátu a jeho princípom je presadzovanie koncepcie materiálneho právneho štátu. Ústavný
súd vo vzťahu k čl. 1 ods. 1 ústavy opakovane zdôraznil, že predmetom ochrany
poskytovanej týmto ustanovením ústavy sú ústavné princípy a demokratické hodnoty,
vytvárajúce vo svojom súhrne a vzájomnej previazanosti koncept materiálneho právneho
štátu. „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také
princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo
možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv,
ktoré sú predmetom jej úpravy.“ (I. ÚS 17/99).
Nevyhnutný predpoklad pre ústavnú rovnováhu v právnom štáte vytvárajú
kompetencie, práva, povinnosti a zákonom upravené postupy orgánov štátu. Jej súčasťou je
i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, ktoré sú v parlamentnej
demokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej kontroly a spolupráce.
Z princípu ústavnej rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca nemôže voľne disponovať
s jednotlivými zložkami moci v štáte. Aj zákonodarný orgán je viazaný ústavou a jej
princípmi, ktorých zmenu ústava nepripúšťa, lebo majú konštitutívny význam pre
demokratickú povahu Slovenskej republiky tak, ako je to deklarované v čl. 1 ústavy.
„Národná rada Slovenskej republiky je viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné
štátne orgány Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatnení svojej zákonodarnej
pôsobnosti môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný
ústavou.“ (PL. ÚS 15/98).
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti pripomína, že neoddeliteľnou
súčasťou princípu právneho štátu zaručeného článkom 1 ods. 1 ústavy je princíp právnej
istoty. „Jednou z nevyhnutných súčastí obsahu princípu právneho štátu je požiadavka
právnej istoty. S uplatňovaním tohto princípu sa spája nielen požiadavka po všeobecnej
platnosti, trvácnosti, stabilite, racionalite a spravodlivom obsahu právnych noriem a ich
dostupnosti občanom (publikovateľnosť), no rovnako aj požiadavka predvídateľnosti
konania orgánov verejnej moci (právna istota), ktorej základom je jednoznačný jazyk
a zrozumiteľnosť právnych noriem.“ (PL. ÚS 15/98). Jednou z najvýznamnejších
a neopomenuteľných požiadaviek v rámci procesu tvorby práva v právnom štáte je
požiadavka ochrany oprávnenej dôvery občana v právnu istotu zaručenú právnou úpravou.
„Z princípu právneho štátu vyplýva aj ochrana oprávnenej dôvery občanov v právny
poriadok. Zásadne sa ochraňuje dôvera v to, že zákonné právne následky späté s uzavretými
skutkovými stavmi sa uznávajú (zostanú uznané). Zákonodarca musí aj pri zmene
chráneného právneho postavenia – aby zásah bol ústavnoprávne prípustný – vychádzať
z princípu proporcionality, ktorý je vlastný právnemu štátu. Tento princíp predovšetkým
znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými
prostriedkami. Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí
zásahom, a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú
vo vzájomnej súvislosti; cieľ musí byť v súlade s prostriedkom. Nevyhnutnosť znamená, že
neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť, ktorý občana
zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať
za uskutočnený.“ (PL. ÚS 3/00).
Princíp právnej istoty ako dôležitý pilier ochrany práva v právnom štáte v sebe
zahŕňa aj ochranu legálne nadobudnutých práv (napr. I. ÚS 30/99), čo vo všeobecnom
vyjadrení znamená, že „nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva
na základe neskoršie vydaného právneho predpisu.“ (PL. ÚS 16/95). „Všeobecný princíp
právneho štátu je kľúčový princíp, na ktorom je budovaný celý právny poriadok i celý
systém fungovania nášho štátu. Znamená to, že tento princíp sa premieta bez rozdielu
do všetkých oblastí spoločenského života. Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti je
povinný rešpektovať rámec právneho štátu, v ktorom je okrem iného garantovaná právna
istota vrátane ochrany legálne nadobudnutých práv, ako aj legitímnych očakávaní, a tiež
trvácnosť a stabilita právnych noriem, a je zakázaná svojvôľa v činnosti orgánov verejnej
moci, parlament z toho nevynímajúc.“ (PL. ÚS 16/06, mutatis mutandis PL. ÚS 12/05).
Zákonodarca by mal v procese prijímania zákonov, a zvlášť pri prijímaní ich
novelizácií, za každých okolností zohľadňovať doterajší právny stav a všetky jeho zmeny
vykonávať uvážene a len v takej miere, ktorá je nevyhnutná na dosiahnutie vytýčeného cieľa
regulácie spoločenských vzťahov v kontexte s legitímnym verejným záujmom.
V ústavnom poriadku Slovenskej republiky všeobecný zákaz spätného pôsobenia
právnych predpisov alebo ich ustanovení možno odvodiť z čl. 1 ods. 1 ústavy. Podľa už
citovaného nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 16/95 „K definujúcim znakom právneho
štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou
zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty.“.»
Generálny prokurátor ďalej zdôraznil princíp, že právny predpis, resp. jeho
ustanovenia pôsobia do budúcnosti, a nie do minulosti. V súvislosti s uvedeným poukázal aj
na viaceré rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých ústavný súd zaujal stanovisko k otázke
pravej a nepravej retroaktivity právnej normy.
Napadnuté ustanovenie § 141a v spojení s prechodným ustanovením § 372u
Občianskeho súdneho poriadku považoval generálny prokurátor za rozporné s čl. 1 ods. 1
a čl. 2 ods. 2 ústavy z toho dôvodu, „že ich spoločná aplikácia porušuje princíp právnej
istoty ako imanentnej súčasti materiálneho právneho štátu, ako aj princíp zákazu
retroaktivity právnych noriem“.
Generálny prokurátor ustanovenie § 372u Občianskeho súdneho poriadku samo
osebe, pokiaľ ide o jeho súlad s ústavou, za sporné nepovažoval; jeho aplikácia podľa
názoru generálneho prokurátora nespôsobuje problémy, pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce
sa vedenia súdneho konania.
Ak však už ide o ustanovenie § 141a v spojení s § 372u Občianskeho súdneho
poriadku, podľa názoru generálneho prokurátora „ich aplikáciou už dochádza priamo
do zásahu práv účastníkov konania na strane žalobcu v konaniach, ktoré boli začaté podľa
dovtedy platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku“.
V nadväznosti na uvedené poukázal generálny prokurátor na nález ústavného súdu,
podľa ktorého «„prechodné ustanovenia sú neoddeliteľnou súčasťou takmer každej právnej
úpravy. Ich funkciou je zabezpečiť v zásade plynulý prechod z dosiaľ platného a účinného
režimu právnej úpravy spoločenských vzťahov do ich nového právneho režimu s tým, že sa
má nimi eliminovať právne vákuum navodzujúce právnu neistotu a majú sa jasne určiť
pravidlá aplikácie starej, resp. aj novej právnej úpravy na už v minulosti vzniknuté právne
vzťahy. Malo by však ísť o také riešenia, ktoré by sa napriek „stretnutiu sa s časom“ vyhli
priamemu retroaktívnemu pôsobeniu do minulosti, hoci už z označenia prechodných
ustanovení ako intertemporálnych vyplýva, že ich spätné pôsobenie do minulosti nemožno
celkom vylúčiť. Retroaktivita právnych následkov vo všeobecnosti nastoľuje otázku ochrany
dôvery v oblasti pôvodne platného právneho stavu právnych následkov, ktorý sa následne
mení. Časový konflikt právnych úprav je spojený v každom prípade so zásahom do
princípov rovnosti a ochrany dôvery občana v právo. Posudzovanie tohto konfliktu
intertemporality by sa malo riadiť hľadiskom proporcionality a malo by viesť k záveru o
takom spôsobe legislatívneho riešenia časového stretu právnych úprav, ktoré by nenarušilo
princíp právnej istoty, ako ani princíp rovnosti, ale ich primeraným spôsobom vyvažovalo.“
(napr. PL. ÚS 25/05).».
V ďalšej časti návrhu generálny prokurátor uviedol, že «hľadisko proporcionality sa
štandardne posudzuje v prípade nepravej retroaktivity, keďže právna úprava, ktorá „nesie“
znaky nepravej retroaktivity, môže byť považovaná z ústavného hľadiska za prípustnú
okrem iného len vtedy, ak na jej prijatie v danom prípade existovali (existujú) závažné
dôvody všeobecného záujmu (legitímny verejný záujem), ktoré by ju „ospravedlňovali“
(odôvodňovali). Pri posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti legislatívnej zmeny, ktorá má
charakter nepravej retroaktivity, treba zároveň brať do úvahy, či v konkrétnych
okolnostiach posudzovaného prípadu dôjde prijatím novej právnej úpravy zároveň aj
k výraznému zhoršeniu doterajšej právnej pozície dotknutých osôb (či už fyzických alebo
právnických), pretože v takomto prípade je nová právna úprava minimálne v napätí
s princípom ochrany legitímnych očakávaní.
Zastávam názor, že zákonodarca mal reagovať na ústavnoprávnym výborom
doplnené ustanovenie § 141a Občianskeho súdneho poriadku doplnením prechodného
ustanovenia § 372u tak, že by upravil výnimku z jeho aplikácie práve vo vzťahu k § 141a.
Prechodné ustanovenie umožnilo aplikáciu § 141a Občianskeho súdneho poriadku aj v už
začatých a prebiehajúcich konaniach, a teda súd je povinný na návrh žalovaného uložiť
žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, hoci v čase podania návrhu takáto
povinnosť neexistovala. Som presvedčený, že povinnosť zloženia preddavku na trovy
konania by mala byť ukladaná iba v konaniach, ktoré boli začaté až po nadobudnutí
účinnosti zákona č. 388/2011 Z. z., t. j. po 1. januári 2012. Žalobca, ktorý podal žalobu
o zaplatenie peňažnej sumy pred 1. januárom 2012 totiž v čase podania žaloby nemal a ani
nemohol mať vedomosť o tom, že na základe neskoršej zmeny zákona mu bude uložená
povinnosť zaplatiť preddavok na trovy konania. V prípade, že by takúto vedomosť mal, resp.
ak by takáto povinnosť bola už v Občianskom súdnom poriadku v čase podania žaloby
zakotvená, išlo by o významnú skutočnosť pri zvažovaní a rozhodovaní žalobcu, či žalobu
podá alebo nepodá.
Znenie § 141a Občianskeho súdneho poriadku nedáva konajúcemu súdu priestor
na úvahu, či návrh žalovaného na uloženie preddavku na trovy konania žalobcovi schváli
alebo zamietne. Súd na tento účel nie je oprávnený skúmať majetkové pomery žalobcu
a zvážiť, či povinnosť zložiť preddavok uloží alebo nie; rovnako nie je oprávnený rozhodnúť
o výške preddavku, nakoľko táto je presne daná zákonom (5 % z uplatňovanej peňažnej
sumy). Z dikcie prvej vety § 141a („súd na návrh odporcu uloží“) teda jednoznačne
vyplýva, že je povinnosťou súdu rozhodnúť uznesením o uložení povinnosti zložiť preddavok
na trovy konania, ak to žalovaný navrhne. Na základe § 202 ods. 3 písm. q) Občianskeho
súdneho poriadku proti takémuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie, a teda žalobca nemá
žiadnu zákonnú možnosť brániť sa proti tomuto uzneseniu.
Povinnosť zložiť preddavok na trovy konania môže byť uložená aj v tých konaniach,
ktoré sa nachádzajú v štádiu odvolania, resp. aj dovolania. Môže teda nastať situácia, že
žalobca bol v konaní pred súdom prvého stupňa v uplatňovaní svojho práva na zaplatenie
peňažnej sumy úspešný, avšak žalovaný až v odvolacom konaní, ktoré začalo prebiehať
po 1. januári 2012, navrhne, aby súd uložil žalobcovi povinnosť podľa § 141a Občianskeho
súdneho poriadku a súd takúto povinnosť uložiť musí. Nie je vylúčené, že práve majetnejší
žalovaní (rôzne korporácie, poisťovne, banky a pod.), ale napr. aj štát či obec, ktorí
povinnosť zloženia preddavku nemajú (nakoľko sú z aplikácie § 141a vyňatí, keďže ich
majetkové pomery nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní),
budú § 141a využívať na to, aby sa zbavili „nepohodlných“ žalôb, nakoľko sú si vedomí, že
bežný žalobca nebude mať dostatok prostriedkov na zloženie preddavku na trovy konania
a konanie tak bude musieť byť zastavené. So zastavením konania z dôvodu nezaplatenia
preddavku na trovy konania žalobcom následne súvisí povinnosť žalobcu nahradiť
žalovanému dovtedy vzniknuté trovy konania, nakoľko konanie bolo zastavené z dôvodu,
ktorý zavinil práve žalobca neuhradením uloženej povinnosti zložiť preddavok na trovy
konania (§ 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).
Zásah do práv účastníka konania na strane žalobcu spoločnou aplikáciou § 141a
a § 372u Občianskeho súdneho poriadku vidím tiež v tom, že žalobca už v konaní, ktoré
bolo začaté a v ktorom už bolo vytýčené prvé pojednávanie, nemá možnosť riešiť svoju
procesnú situáciu tým, že vezme podanú žalobu späť. Po vytýčení prvého pojednávania je
späťvzatie žaloby žalobcom a následné zastavenie konania súdom viazané na súhlas
žalovaného. Bolo by nelogické, aby žalovaný, ktorý podá návrh na uloženie povinnosti na
zloženie preddavku na trovy konania, vedomý si pravdepodobnej nemožnosti splnenia tejto
povinnosti, následne súhlasil so zastavením konania z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom.
Naopak, v takomto prípade si žalovaný s najväčšou pravdepodobnosťou počká na
zastavenie konania z dôvodu nesplnenia preddavkovej povinnosti, pričom následne mu budú
žalobcom nahradené trovy konania.».
Generálny prokurátor v návrhu nepoprel ústavné právo zákonodarcu prijímať
na základe skutočností vyplývajúcich z aplikačnej praxe zmenu podmienok vzťahujúcich sa
na konanie. Zdôraznil však, že «musí prihliadať na to, či zmena alebo sprísnenie podmienok
znamená zásah do existujúcich právnych vzťahov, akým spôsobom a v akom rozsahu.
Ústavný súd už vyslovil, že zákonodarca môže výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia
na úpravu nových (existujúcich) právnych stavov, pričom v takomto prípade musí preukázať
„závažné dôvody všeobecné záujmu, ktoré si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie
zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany
zákonodarcu“ (PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 28/00).».
Generálny prokurátor bol toho názoru, že namietaná právna úprava neobsahuje také
závažné dôvody, ktoré by takýto zásah ústavne konformným spôsobom legitimovali.
S poukazom na uvedené skutočnosti vyjadril generálny prokurátor názor, že „namietaná
právna úprava je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky z dôvodu, že nerešpektuje
princíp právnej istoty ako základný princíp materiálneho právneho štátu a neprípustným
a neodôvodneným spôsobom retroaktívne zasahuje do práv účastníkov občianskeho
súdneho konania“, a žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:
„§ 141a v spojení s § 372u zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky.“
2. Okresný súd v návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa
čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy a podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde navrhol
vysloviť nesúlad poslednej vety ustanovenia § 141a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
s ústavou, a to pre jeho rozpor s čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa právneho názoru okresného súdu „zásadný rozpor je daný skutočnosťou, že
žalobcovi v občianskom súdnom konaní (pokiaľ nie je v plnom rozsahu oslobodený
od povinnosti platiť súdne poplatky), ktorý nedisponuje dostatočnou finančnou hotovosťou
na zloženie trov preddavku (5 % z hodnoty predmetu sporu) a teda nemôže a neuhradí
preddavok na trovy konania žalovaného, pri následnej aplikácii spornej poslednej vety
§ 141a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. zastavenie konania, je odopreté jeho
ústavné právo na súdnu ochranu dané čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.
S ohľadom na uvedené okresný súd navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Ustanovenia § 141a ods. 1 posledná veta Zákona č. 99/1963 Zb. (Občiansky súdny
poriadok) nie sú v súlade s ustanovením čl. 46 ods. 1 Zákona č. 460/1992 Zb. (Ústava
Slovenskej republiky).“
Ústavný súd následne vyzval príslušné orgány na základe ustanovenia § 29 ods. 3
a § 39 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde na vyjadrenie a zaujatie písomného stanoviska
k návrhu generálneho prokurátora.
3. Generálny prokurátor podaním č. k. 1 GÚp 8/13/1000-10 oznámil ústavnému
súdu, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.
4. Najvyšší súd sa vyjadrením č. k. KP 3/2015-24, Cpj 14/2015 pripojil k vyjadreniu
generálneho prokurátora vzťahujúcemu sa na problematickú aplikáciu § 141a v spojení
s § 372u Občianskeho súdneho poriadku a na s ňou spojený zásah do práv účastníkov
konania na strane žalobcu v konaniach, ktoré boli začaté podľa znenia Občianskeho
súdneho poriadku platného a účinného pred 1. januárom 2012. Najvyšší súd sa stotožnil
s názorom generálneho prokurátora, že povinnosť zloženia preddavku na trovy konania by
mala byť ukladaná iba v konaniach, ktoré boli začaté pred 1. januárom 2012, ako aj
so záverom generálneho prokurátora o povinnosti súdu konať na návrh, ako to vyplýva
zo znenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku a neexistencie zákonnej možnosti žalobcu
brániť sa proti uzneseniu, ktorým mu bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy
konania.
Najvyšší súd vo vyjadrení uviedol, že „samotné znenie § 141a O.s.p., zavedené
do procesného poriadku novelou účinnou od 1. januára 2012 (zákon č. 388/2011 Z. z.)
so sebou prinieslo viac aplikačných problémov a v tomto smere nebolo prínosom.
Uvedenému nasvedčuje i tá skutočnosť, že v Civilnom sporovom poriadku, schválenom dňa
21. mája 2015 Národnou radou Slovenskej republiky, ktorý nadobudne účinnosť dňa 1. júla
2016 sa táto právna úprava nenachádza.“.
S poukazom na uvedené najvyšší súd zastával názor, že návrh na začatie konania
podľa § 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade § 141a v spojení s § 372u Občianskeho súdneho
poriadku s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý podal generálny prokurátor,
je opodstatnený.
Najvyšší súd zároveň vo svojom vyjadrení ústavnému súdu oznámil, že súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.
5. Ministerstvo spravodlivosti stanoviskom č. 41097/2015/21 ústavnému súdu
oznámilo, že s podaným návrhom generálneho prokurátora sa nestotožňuje, a navrhlo, aby
ústavný súd vo svojom náleze vyslovil, že napadnuté ustanovenia sú v súlade
s ustanoveniami ústavy.
Ministerstvu spravodlivosti sa návrh generálneho prokurátora javí ako nedôvodný,
a to: „... nedôvodný vo vzťahu k § 372u OSP, keďže navrhovateľ sa dovoláva absencie
ustanovenia, ktoré by riešilo na báze lex specialis prechodne právne vzťahu vo vzťahu
k použitiu § 141a OSP, pričom návrh na vyslovenie ústavnej nesúladnosti nemôže smerovať
voči ustanoveniu, ktoré v zákone absentuje;
... nedôvodný vo vzťahu k § 141a OSP, keďže uvedené ustanovenie ako také
nezakladá ústavný nesúlad s vymenovanými článkami Ústavy SR a návrhu nemožno
vyhovieť za stavu, že sa navrhuje vyslovenie nesúladu oboch ustanovení, pričom čo i len
jedno z nich nespĺňa atribúty ústavnej súladnosti“, čo ministerstvo spravodlivosti
odôvodnilo takto:
«Vo vzťahu k ust. § 372u OSP je potrebné predovšetkým uviesť, že ide o štandardné
prechodné ustanovenie procesnoprávneho charakteru, ktoré zákonodarca spravidla používa
pri novelizácii noriem kódexu civilného procesného práva. Vlastná konštrukcia
prechodného ustanovenia je daná povahou procesnoprávnych noriem, pričom je potrebné
zvýrazniť, že podľa základných aplikačných zásad procesného práva by súd procesnoprávne
normy účinné v čase, kedy súdne konanie prebieha, aplikoval aj v prípade, ak by prechodné
ustanovenie § 372u OSP nebolo do predmetného právneho predpisu vôbec inkorporované.
Aj v tomto zmysle je otázny zmysel a význam ústavnoprávneho spochybňovania
prechodného ustanovenia zákona. Ak by aj Ústavný súd SR potenciálnemu návrhu
na vyslovenie protiústavnosti § 372u OSP vyhovel, nevznikla by ani potreba, aby
zákonodarca v lehote 6 mesiacov vykonal legislatívnu úpravu cit. prechodného ustanovenia.
Aj z uvedeného možno ustáliť iba marginálnu spornosť ust. § 372u OSP vo vzťahu
k namietaniu jeho údajnej protiústavnosti. Na strane druhej platí aj opačný výklad samotná
existencia § 372u OSP a jeho účinky, ktoré by nastali aj v prípade jeho absencie, nie je
dôvodom na vyhlásenie protiústavnosti § 141a OSP per se, keďže návrhom na ústavný súd
sa nespochybňuje ústavnosť štandardného pôsobenia ustanovenia § 141a...
... ÚS však nie je „pozitívnym zákonodarcom“, a preto nemá oprávnenie zavádzať
do právnej úpravy nové prechodné ustanovenia, ktoré by špecificky riešili uplatňovanie
tohto „nového“ procesného inštitútu v prebiehajúcich konaniach. Okrem toho je potrebné
poukázať na to, že návrh GP v tejto veci týkajúcej sa údajných nedostatkov prechodných
ustanovení právnej úpravy je podaný po viac ako troch rokoch od jej účinnosti.»
Vo vecnej rovine ministerstvo spravodlivosti ďalej uviedlo, že «v procesnom práve
je potrebné retroaktivitu vnímať odlišne od jej vnímania pri hmotnoprávnych normách,
ktoré priamo zakladajú menia alebo rušia subjektívne práva fyzických a právnických osôb.
Ako už ÚS konštatoval v minulosti „K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz
retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv
a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi,
na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná
účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený
na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná
s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj
na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri pravej
retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti
založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe
skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy,
keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje
vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť
neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať).
Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých
podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú
retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom
zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností),
ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni
zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli
na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ
nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho
predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto
práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa
účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá
retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej
úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy. Podľa Uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 4Cdo 98/2010: „Pri pravej retroaktivite
zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi
skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho
(predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší
právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré
vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho
právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). ... Pri
nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa
predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú
retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom
zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností),
ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni
zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli
na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ
nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho
predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto
práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa
účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá
retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej
úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy.“».
Ministerstvo spravodlivosti vyslovilo názor, že zákonodarca v danom prípade
nevstúpil do subjektívnych práv nadobudnutých niektorým z účastníkov občianskeho
súdneho konania, a to, čo mohol zasiahnuť, sú zrejme len očakávania účastníkov konania.
Podľa názoru ministerstva spravodlivosti však v danom prípade nejde ani o legitímne
očakávania účastníkov konania, keďže nemožno očakávať, že právna úprava týkajúca sa
procesu uplatňovania subjektívnych práv nemôže byť zmenená. Ako k tomu ministerstvo
spravodlivosti uviedlo, «„legitímne“ očakávania účastníkov konania, pokiaľ ide o inštitút
preddavku na trovy konania, pritom oslabujú aj ďalšie okolnosti a síce, že ide o inštitút
formálne nový, avšak jeho výsledok bol dosiahnuteľný aj za predchádzajúcej právnej
úpravy. Žalobca aj bez právnej úpravy v § 141a OSP mohol rovnaký výsledok dosiahnuť
použitím ustanovenia § 74 OSP (predbežné opatrenie) a v sporoch s cudzím prvkom
prostredníctvom ustanovenia § 51 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve
súkromnom a procesnom, ktorý je súčasťou tohto predpisu s veľmi podobnou dikciou ako
ustanovenie § 141a OSP („súd uloží“) od jeho prijatia v roku 1963.».
Podľa mienky ministerstva spravodlivosti z uvedeného plynie „absencia porušenia
nadobudnutých subjektívnych práv a racionálnych očakávaní, a to v kontexte
nepoužiteľnosti teórie ochrany nadobudnutých práv. V súvislosti s aplikáciou konceptu
dobrej viery a racionálnych očakávaní tak dávame do pozornosti, že v prípade aplikácie
namietaných ustanovení OSP absentuje prítomnosť nadobudnutých subjektívnych práv,
vo vzťahu ku ktorým by sa malo aplikovať proporciálne posudzovanie pôsobenia namietanej
retroaktivity právnej úpravy. Inak povedané, nemôže obstáť ani argument retroaktívneho
zásahu do získaných a nadobudnutých práv, keďže s podaním návrhu na začatie konania
pred súdom sa nespája nijaké subjektívne právo, ktoré by mohlo byť dotknuté uplatnením
aplikácie nových procesných pravidiel pre súdne konanie odlišných od procesných
pravidiel, za účinnosti ktorých bol návrh na súd vo veci podaný (k tomu porov. aj nález
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04-27 z 6. februára 2008 v časti argumentácie
pôsobenia retroaktivity k subjektívnym právam, ktoré subjektom neboli nadobudnuté).
... Očakávania účastníka konania v neposlednom rade oslabuje tiež skutočnosť, že už
pri podaní žaloby musí zvažovať tú okolnosť, že v prípade procesného neúspechu bude
musieť žalobcovi nahradiť trovy konania. Nemožno vychádzať zo skutočnosti, že žalobca pri
podaní žaloby už predpokladá, že prípadné trovy konania nebude v skutočnosti musieť
reálne žalovanému zaplatiť (napádaná právna úprava takejto úvahe žalobcu efektívne
bráni).“.
V súvislosti so zavedením samotného § 141a do Občianskeho súdneho poriadku
ministerstvo spravodlivosti poukázalo na dôvodovú správu zákona, ktorým sa menil
a dopĺňal Občiansky súdny poriadok. Podľa názoru ministerstva spravodlivosti «ako možno
vyvodiť z odôvodnenia pozmeňujúceho návrhu Ústavnoprávneho výboru Národnej rady
Slovenskej republiky normatívnou motiváciou zákonodarcu bolo poskytnúť ochranu
účastníkom súdneho konania pred šikanóznymi návrhmi na začatie súdneho konania, ktoré
v niektorých prípadoch plnia dokonca funkciu prostriedku procesného nátlaku a metód
vymáhania pohľadávky s vedomím, že prípadné trovy konania nebudú od „iniciátora“
súdneho procesu reálne vymožiteľné. Nie je tak zriedkavé, že neraz účelovo vyvolané súdne
konanie iniciuje zahraničná právnická osoba, v prípade ktorej existuje iba minimálna šanca
na vymoženie trov konania, ak bude úspešná obrana odporcu. Pritom pri náhrade trov
konania v prospech odporcu môže ísť – s ohľadom na hodnotu predmetu sporu –
o povinnosť náhrady trov v značnej výške. V predmetnom legislatívnom opatrení preto
možno pozorovať reflexiu základných zásad občianskeho súdneho konania (§ 1 OSP)
s dôrazom na poskytnutie ochrany účastníkovi konania pred účelovo vyvolaným súdnym
konaním, a to formou štandardného procesného inštitútu preddavkovej povinnosti pri
sporoch, predmetom ktorých je uplatnenie práva na zaplatenie značnej peňažnej sumy.
Preddavková povinnosť účastníka konania nie je v súdnom konaní pritom ničím
neobvyklým, do pozornosti dávame napríklad ust. § 141 ods. 1 OSP.».
V závere svojho stanoviska ministerstvo spravodlivosti stručne poukázalo na otázku
odvolania sa proti rozhodnutiu o zložení preddavku, na otázku hľadiska oslobodenia
od súdnych poplatkov a zastavenia odvolacieho konania podľa § 141a Občianskeho
súdneho poriadku.
Ministerstvo spravodlivosti zároveň ústavnému súdu oznámilo, že súhlasí, aby
ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v predmetnej veci.
6. Národná rada vo vyjadrení č. PREDS-297/2015 uviedla:
«Odôvodnenie návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky je založené
na porušení princípu zákazu retroaktivity právnych predpisov. Právna teória rovnako ako
aj ústavný súd rozlišuje medzi pravou retroaktivitou a nepravou retroaktivitou.
K otázke pravej retroaktivity sa ústavný súd vyjadril vo viacerých svojich nálezoch,
okrem iného aj nasledovne: „Problém retroaktivity sa prekrýva s teóriou nadobudnutých
práv (iura quaesita) alebo s ňou celkom splýva. Teória nadobudnutých práv spočíva
v zdôvodnení neprípustnosti takej situácie, aby práva, ktoré niekto nadobudol podľa
zákona, mu boli dodatočne a so spätnou účinnosťou odňaté neskorším zákonom, t. j. aby so
spätnou účinnosťou bol dodatočne v neprospech niekoho zmenený uzavretý právny stav,
resp. dôvod vychádzajúci z tohto právneho stavu.“ (PL. ÚS 3/00). Na základe uvedeného
možno len opätovne konštatovať, že pravá retroaktivita je všeobecne neprípustná a je v
rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že
podstata princípu zákazu retroaktivity spočíva v tom, že na základe neskoršej právnej
normy nemôže byť zrušené právo, ktoré nadobudol jeho nositeľ pred účinnosťou tejto
právnej normy. Z tohto pohľadu je potrebné postupovať aj pri analýze namietaného
ustanovenia § 141a v spojení s § 372u Občianskeho súdneho poriadku. Je potrebné najmä
identifikovať, ktoré „právo alebo právny vzťah“ by potencionálne mohlo byť dotknuté
retroaktívnou právnou normou. Na základe takejto analýzy možno konštatovať, že jediným
právom, ktoré je dotknuté predmetnými ustanoveniami, je právo navrhovateľa na súdnu
ochranu. Právo podať žalobu vytvára právny vzťah medzi navrhovateľom a súdom, pričom
tento právny vzťah, ktorý vznikol pred účinnosťou zákona č. 388/2011 Z. z., ostáva
zachovaný aj po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy (1. január 2012), pričom nová
právna úprava ho neruší, t. j. začaté súdne konanie pokračuje. Na základe uvedeného je
preto možné jednoznačne konštatovať, že v tomto prípade ustanovenie § 141a v spojení s §
372u Občianskeho súdneho poriadku nevykazuje znaky pravej retroaktivity.
Ďalej je potrebné posúdiť otázku nepravej retroaktivity napadnutých ustanovení.
K otázke nepravej retroaktivity sa ústavný súd takisto vyjadril viackrát: „Za nepravú
retroaktivitu považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky
smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým
došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo
zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99).
O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne
skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité
zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase
nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali“ (PL. ÚS 3/00). Nadväzujúc
na predošlú analýzu možno konštatovať, že právny vzťah medzi navrhovateľom a súdom
zostáva v platnosti po účinnosti novej právnej úpravy, zároveň však táto nová právna
úprava tomuto vzťahu „priraďuje následky“ vo forme novej povinnosti zaplatiť preddavok
na trovy konania, ak to navrhne odporca. V tomto prípade teda ide o nepravú retroaktivitu.
Nepravá retroaktivita nie je všeobecne povolená ale ani ju nemožno jednoznačne
kvalifikovať ako protiústavnú ako v prípade pravej retroaktivity. Ústavný súd nepravú
retroaktivitu „nepovažuje za štandardný vstup do existujúcich právnych vzťahov“, z čoho je
možné vyvodiť záver, že je za určitých podmienok prípustná, ale zákonodarca „musí
preukázať závažné dôvody, ktoré si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady
zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany
zákonodarcu.“ (PL. ÚS 3/00). K existencii závažných dôvodov, de facto verejného záujmu,
ktorý „ospravedlňuje“ nepravú retroaktivitu, sa vyjadril ústavný súd nasledovne: „Keďže
ochrana dôvery v určitý právny stav musí byť vecne zdôvodnená, ani princíp právneho štátu
nechráni občana pred každou subjektívne chápanou stratou dôvery alebo pred každým
sklamaním.“ (PL. ÚS 6/04). K problematike opodstatnenosti verejného záujmu na spätné
pôsobenie právnej normy, avšak výlučne vo forme nepravej retroaktivity, je preto potrebné
pristupovať individuálne v každom jednom prípade.
K ustanoveniu § 141a Občianskeho súdneho poriadku uvádzame, že obdobné
ustanovenie už nie je súčasťou nových kódexov schválených 21. mája 2015, ktoré od 1. júla
2016 nahradia zákon č. 99/1963 Zb.
K otázke zákazu nepravej retroaktivity je potrebné pristupovať citlivo aj z toho
dôvodu, že pri generálnej aplikácii takéhoto zákazu by bola podstatne sťažená, ak nie
znemožnená normotvorná činnosť v prípade objektívnej potreby upraviť existujúce právne
vzťahy novým spôsobom, čím by došlo k nemožnosti zmeny exitujúceho stavu v záujme
právnej istoty.»
Národná rada zároveň ústavnému súdu oznámila, že súhlasí, aby ústavný súd upustil
od ústneho pojednávania v predmetnej veci.
IV.
Znenie napadnutej právnej úpravy a dotknutých článkov ústavy
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale
tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme
mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,
alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov
alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom
na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom.
Podľa § 141a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku navrhovateľovi, u ktorého nie sú
splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu
a ktorý uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného
minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie
dlhšej ako 60 dní zložil preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej
vety vyzve súd súčasne s uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu.
Povinnosť zložiť preddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery
ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní.
Ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má
povinnosť preddavok zložiť, ho zložil, alebo odporcom je účastník, ktorého majetkové
pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní,
súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania
zastaví.
Podľa § 141a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku výška preddavku podľa
odseku 1 je päť percent z peňažnej sumy uplatňovanej navrhovateľom, pričom na
príslušenstvo sa neprihliada.
Podľa § 141a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku o zloženom preddavku na trovy
konania rozhodne súd v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej alebo
rozhodnutia, ktorým sa končí konanie; preddavok sa vždy použije najskôr na náhradu trov
podľa § 148 ods. 1. Povinnosť zložiť preddavok na trovy konania nenahrádza povinnosť
podľa § 141.
Podľa § 141a ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku ak je na jednej strane sporu
účastníkov viac a každý z nich koná samostatne, uloží súd zložiť preddavok na trovy
konania každému z nich, inak spoločne a nerozdielne.
Podľa § 202 ods. 3 písm. q) Občianskeho súdneho poriadku odvolanie nie je
prípustné proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o povinnosti zložiť preddavok na trovy
konania podľa § 141a.
Podľa § 372u Občianskeho súdneho poriadku na konania začaté do 31. decembra
2011 sa použijú predpisy účinné od 1. januára 2012.
V.
Východiská a právne závery rozhodnutia
1. Národná rada 19. októbra 2011 prijala zákon č. 388/2011 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 388/2011 Z. z.“).
Článkom I novelizačným bodom 26 zákona č. 388/2011 Z. z. bol do Občianskeho
súdneho poriadku za § 141 vložený nový § 141a, ktorý znel:
„(1) Navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady na oslobodenie
od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo na zaplatenie
peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú
osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil preddavok
na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne s uložením
povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť preddavok
na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno
usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ preddavok
na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok
ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy
konania zastaví.
(2) Výška preddavku podľa odseku 1 je päť percent z peňažnej sumy uplatňovanej
navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.
(3) O zloženom preddavku na trovy konania rozhodne súd v lehote 15 dní
od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým sa končí konanie;
preddavok sa vždy použije najskôr na náhradu trov podľa § 148 ods. 1. Povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania nenahrádza povinnosť podľa § 141.
(4) Ak je na jednej strane sporu účastníkov viac a každý z nich koná samostatne,
uloží súd zložiť preddavok na trovy konania každému z nich, inak spoločne a nerozdielne.“
Článkom I novelizačným bodom 48 zákona č. 388/2011 Z. z. bolo do § 202 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku vložené nové písmeno q), ktoré znie:
„q) sa rozhodlo o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a.“
Článkom I novelizačným bodom 65 zákona č. 388/2011 Z. z. bol do Občianskeho
súdneho poriadku za § 372t vložený nový § 372u, ktorý znie:
„Na konania začaté do 31. decembra 2011 sa použijú predpisy účinné od 1. januára
2012.“
Ustanovenie § 141a Občianskeho súdneho poriadku bolo následne novelizované
zákonom č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a tak v súčasnosti platná a účinná úprava
ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku znie:
„(1) Navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady na oslobodenie
od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo na zaplatenie
peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú
osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil preddavok
na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne s uložením
povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť preddavok
na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno
usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ preddavok
na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť preddavok zložiť,
ho zložil, alebo odporcom je účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno
usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní, súd konanie v lehote 15 dní
od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.
(2) Výška preddavku podľa odseku 1 je päť percent z peňažnej sumy uplatňovanej
navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.
(3) O zloženom preddavku na trovy konania rozhodne súd v lehote 15 dní
od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým sa končí konanie;
preddavok sa vždy použije najskôr na náhradu trov podľa § 148 ods. 1. Povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania nenahrádza povinnosť podľa § 141.
(4) Ak je na jednej strane sporu účastníkov viac a každý z nich koná samostatne,
uloží súd zložiť preddavok na trovy konania každému z nich, inak spoločne a nerozdielne.“
2. V návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov sa generálny prokurátor
domáha vyslovenia nesúladu napadnutých aj už citovaných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.
Návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov generálneho prokurátora
bolo napadnuté ustanovenie § 141a v spojení s § 372u Občianskeho súdneho poriadku, a to
na základe právneho názoru generálneho prokurátora, v zmysle ktorého spoločnou
aplikáciou napadnutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku dochádza k porušeniu
princípu právnej istoty ako imanentnej súčasti materiálneho právneho štátu, ako aj princípu
zákazu retroaktivity právnych noriem.
V návrhu okresného súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov, ktoré je
spojené s týmto konaním o návrhu generálneho prokurátora na začatie konania o súlade
právnych predpisov, sa okresný súd domáha vyslovenia nesúladu poslednej vety
ustanovenia § 141a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku s čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ako už ústavný súd v úvode uviedol, z dôvodu, že oboma návrhmi na začatie
konania o súlade právnych predpisov sa napáda totožné ustanovenie Občianskeho súdneho
poriadku, a so zreteľom na ich právnu súvislosť spojil ústavný súd obe konania na spoločné
konanie, v ktorom ich bude posudzovať komplexne, vo vzájomnej korelácii.
V rámci zisťovania historicko-právnych súvislostí uplatnenia napadnutého
ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd poukazuje na fakt, že
procesné právo poznalo inštitút preddavku na trovy konania ešte pred rokom 1950.
Preddavok na trovy konania bol vnímaný ako zabezpečovací inštitút, poskytujúci istý druh
ochrany strane sporu pred možnou ujmou (spočívajúcou na strane žalovaného už samotnou
skutočnosťou, že bola proti nemu podaná na súde žaloba). Poskytnutie zabezpečenia
zo strany žalobcu formou zloženia preddavku na trovy konania však nemohlo čiastočne
alebo úplne znemožniť, aby sa žalobca domáhal svojho práva na súde, preto táto požiadavka
mohla byť uplatnená iba výnimočne, tam, kde procesné právo uzná, že záujem žalovaného
na zabezpečení trov konania, ktoré mu žalobou a účasťou v konaní vzniknú, si zaslúži
prednosť pred záujmom žalobcu na uplatnení práva (porov. Hora, V.: Československé
civilní právo procesní. I. – III. díl. Praha : Wolters Kluwer ČR, a. s., 2010, s. 83 – 85).
V spojitosti s podaným návrhom generálneho prokurátora a podaným návrhom okresného
súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov s ústavou považuje ústavný súd
za potrebné skúmať tieto maximálne hranice uplatniteľnosti napadnutého ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku aj v súčasnosti, a to predovšetkým v kontexte práva
na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ústavy.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva. Do obsahu základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, t. j. aj na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (porov. uznesenie
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 236/2014 z 1. apríla 2014).
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade
so zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej moci majú povinnosť umožniť
každému, aby sa uplatnením práva zaručeného čl. 46 ústavy stal účastníkom konania
(porov. nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 14/01 z 24. augusta 2001). Podľa konštantnej
judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu potom dochádza
vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde (porov. uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03
z 3. júla 2003).
Je zrejmé, že nemožno považovať za nesúladnú s ústavou a za základné práva
porušujúcu takú právnu úpravu, ktorá podmieňuje súdnu alebo inú právnu ochranu
uhradením súdneho alebo iného poplatku a následnú nemožnosť domáhať sa ochrany svojho
práva v prípade neuhradenia takéhoto súdneho alebo iného poplatku. Ústava totiž ani
vo svojom čl. 46 ods. 1 a ani v žiadnom ďalšom ustanovení právo na bezplatnú súdnu a ani
inú právnu ochranu negarantuje. V prípade opaku by za nesúladný s ústavou bolo možné
vyhlásiť napr. celý zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, resp. zákon Národnej
rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších
predpisov (porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. júna 1999). Obdobne aj
Európsky súd pre ľudské práva opakovane zdôrazňuje, že povinnosť zaplatiť súdny
poplatok nemôže byť považovaná za také obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by
samo osebe bolo v nesúlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru (porov. Kreuz v. Poľsko, sťažnosť
z 19. 6. 2001), že z čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva právo na bezplatné súdne konanie a že
potreby spravodlivého výkonu justície môžu odôvodniť uloženie peňažného obmedzenia
na prístup jednotlivca k súdu (porov. Tolstoy-Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť
z 13. 7. 1995 a Brualla Goméz de la Torre v. Španielsko, sťažnosť z 19. 12. 1997).
Obmedzovanie prístupu k súdu však prichádza do úvahy nielen v úvodnej fáze
konania, pri samotnom spoplatňovaní návrhu na začatie konania. Účastník konania môže
mať základné právo na prístup k súdu ohrozené aj v ďalších fázach konania pred súdom,
a to existenciou povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, zakotvené práve
v napadnutom ustanovení § 141a Občianskeho súdneho poriadku.
V súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku možno
indikovať niekoľko predpokladov, za splnenia ktorých súd rozhodne o povinnosti zložiť
preddavok na trovy konania, a to jednak uplatňovanie práva na zaplatenie peňažnej sumy
prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, existencia
návrhu na rozhodnutie súdu o zložení preddavku na trovy konania a v neposlednom rade
samotný predpoklad spočívajúci v subjekte, ktorému túto povinnosť možno uložiť, a to
osobu navrhovateľa konania.
V rámci hodnotenia uvedených predpokladov aplikácie ustanovenia § 141a
Občianskeho súdneho poriadku vychádzal ústavný súd aj zo spoločnej správy výborov
národnej rady o prerokovaní vládneho návrhu zákona, ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky
súdny poriadok a ktorým sa menili a dopĺňali niektoré zákony (tlač 455) v druhom čítaní
(neskôr prijatý zákon č. 388/2011 Z. z.) z 10. októbra 2011 (ďalej len „spoločná správa
výborov“), v ktorej sa v odôvodnení zmeny navrhovaného znenia ustanovenia § 141a
uvádza, že „v sporoch, v ktorých je uplatňovaná vyššia peňažná suma, je strana
vystupujúca ako odporca často v situácii, že je voči nej uplatňovaný návrh, ktorý sa javí ako
šikanózny. Odporca platí trovy konania (napr. odmena advokáta) zo sumy, ktorá je voči
nemu uplatňovaná s rizikom, že ak bude v bránení práva úspešný, navrhovateľ jej trovy
nenahradí, keďže ešte počas konania podľa vývoja konania napr. postúpi pohľadávku
na inú osobu, u ktorej nie je zabezpečená vymožiteľnosť tejto pohľadávky. Navrhovaný
inštitút preddavkov na trovy konania má za cieľ eliminovať tieto šikanózne návrhy v čo
najväčšej miere.“. Z uvedeného tak možno vyvodiť ratio legis prijatej zmeny.
Ak jedným z predpokladov aplikácie ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho
poriadku je uplatňovanie práva na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok
životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, potom predmetom súdneho konania
musí byť vždy peňažný záväzok presahujúci stanovenú hodnotu, a to bez ohľadu na právny
titul jeho vzniku. Na roveň sú tak postavené nesplnené zmluvné záväzky, záväzky
z bezdôvodného obohatenia alebo záväzky vzniknuté ako zmluvná pokuta, avšak vždy iba
záväzky peňažného charakteru nad zákonný limit hodnoty, čím sú spod ustanovenia § 141a
Občianskeho súdneho poriadku vylúčené nároky nepeňažného charakteru, a to bez ohľadu
na ich hodnotu, ako aj nároky, ktorých hodnota neprevyšuje 400-násobok životného minima
pre jednu plnoletú fyzickú osobu, a to bez ohľadu na charakter uplatňovaného nároku.
Takúto úpravu považuje ústavný súd za kauzistickú, vylučujúcu možnosť zváženia
okolností konkrétneho prípadu, evokujúcu jej prijatie pre určitú kategóriu súdnych konaní,
čo je v právnom štáte neprípustné. Ústavný súd taktiež zastáva názor, že predmetnou
právnou úpravou sa nenaplnil primárny cieľ sledovaný zákonodarcom pri prijímaní
napadnutého ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, a to predchádzať šikanóznym
návrhom na začatie konania, pretože podľa názoru ústavného súdu môže mať rovnakú
mieru spôsobilosti šikanovať odporcu akýkoľvek vznesený procesný nárok, bez ohľadu
na jeho výšku či charakter.
Následne, za predpokladu, ak v konaní na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej
400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu podá odporca návrh
na uloženie povinnosti navrhovateľovi zložiť preddavok na trovy konania, z formulácie
zákonnej dikcie ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že súd nemá
pri aplikácii tohto inštitútu žiadny priestor na úvahu a po preskúmaní stanovených
podmienok a kladnom zistení ich naplnenia je súd povinný účastníkom uložiť povinnosť
zložiť preddavok na trovy konania. Ústavný súd na tomto mieste tiež poukazuje
na skutočnosť, že kým pri povinnosti zložiť preddavok adresovanej navrhovateľovi používa
zákonodarca slovné spojenie uloží, pri adresovaní tej istej povinnosti odporcovi používa
zákon slovné spojenie vyzve. Nabáda to k výkladu, že povinnosť zložiť preddavok na trovy
konania ukladá súd navrhovateľovi rozhodnutím, ktoré by malo byť vydané vo forme
uznesenia, a odporcovi zasiela len výzvu na zaplatenie preddavku, bez nutnosti vydať
rozhodnutie, ktorým by mu takúto povinnosť uložil. Ústavný súd je toho názoru, že takýto
rozdielny postup pri sledovaní porovnateľných cieľov nie je opodstatnený, a to najmä
z dôvodu, že uznesenie s povinnosťou zložiť preddavok na trovy konania adresované
navrhovateľovi je exekučným titulom, kým výzva na zloženie preddavku na trovy konania
adresovaná odporcovi takýmto exekučným titulom nie je. Takýto exekučný titul a jeho
následné vykonávanie v prípade nezaplatenia preddavku na trovy konania sa môže
dobrovoľne stať pre navrhovateľa až likvidačným, čím je dotknuté právo na spravodlivý
súdny proces. Naproti tomu majetková sféra odporcu, keďže na vymáhanie preddavku
od neho neexistuje exekučný titul, zostáva nedotknutá.
Podobne neopodstatneným sa javí znevýhodňovanie navrhovateľov v konaniach
o uplatnenom práve na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného
minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu voči štátu, napr. z titulu náhrady škody.
Ak vznikne taká procesná situácia, za ktorej štát môže očakávať neúspech v takomto spore,
v súlade s ustanovením § 141a Občianskeho súdneho poriadku je štát oprávnený sa
domáhať, aby súd uložil navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania,
pričom, vychádzajúc z dikcie zákona, je súd povinný takémuto návrhu vyhovieť. V prípade,
ak na strane odporcu stojí subjekt, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno
usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní, takémuto účastníkovi
povinnosť na zloženie preddavku na trovy konania nevznikne. V zmysle ustanovenia § 2
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov sa tento zákon nevzťahuje na usporiadanie
majetkových pomerov, o. i. aj štátu. Z uvedených skutočností potom vyplýva, že pokiaľ je
účastníkom konania štát, povinnosť na zloženie preddavku na trovy konania mu ako
odporcovi (ale ani ako navrhovateľovi) nikdy nevznikne. Právo podať návrh na uloženie
povinnosti navrhovateľovi zložiť preddavok na trovy konania mu však ustanovenie § 141a
Občianskeho súdneho poriadku aj tak priznáva, čo sa môže javiť ako šikanózne konanie
zo strany subjektov ako odporcov, ktorým povinnosť zložiť preddavok na trovy konania
nikdy nemôže byť uložená, a pre navrhovateľa zjavne likvidačné.
Ústavný súd taktiež posudzoval dôvodnosť výšky preddavku na trovy konania
stanovenú v súlade s ustanovením § 141a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vo výške
5 % z peňažnej sumy uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.
Rovnako, ako pri hodnotení kritéria predmetu konania, aj vo vzťahu k výške preddavku
na trovy konania absentuje ústavnému súdu jej relevantné zdôvodnenie zo strany
zákonodarcu. V súlade s už citovanou spoločnou správou výborov národnej rady pod
trovami konania, ktoré má odporca v konaní platiť zo sumy, ktorá sa voči nemu uplatňuje,
prezumuje predovšetkým odmenu advokáta. Tá sa vo väčšine prípadov odvíja
od ustanovenia § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Odmena advokáta podľa tejto vyhlášky
je konštruovaná ako degresívne kĺzavá, t. j. čím vyššia je tarifná hodnota predmetu veci,
tým nižšia je tarifná odmena za jeden úkon právnej služby. Pri pohľadávke vo výške
77 832,01 € predstavuje sumu 579,25 €, t. j. 0,74 % uplatnenej pohľadávky, pri pohľadávke
vo výške 300 000 € je odmena vo výške 1 024,13 €, t. j. 0,34 % uplatnenej pohľadávky, pri
pohľadávke vo výške 1 000 000 € je odmena vo výške 2 425,17 €, t. j. už len 0,24 %
uplatnenej pohľadávky, atď. V poslednom prezentovanom prípade by tak zložený
preddavok na trovy konania pokryl sumu odmeny advokáta za 20 úkonov právnej služby.
Samozrejme, čím je vyššia samotná hodnota veci, tým je vyššia aj konečná suma preddavku
na trovy konania (potenciálne pokrývajúca v niektorých prípadoch omnoho väčší počet
úkonov právnej služby, ako môžu byť v konaní vykonané, pretože sa môže stať, že konanie
bude ukončené už po vykonaní aj 5 úkonov právnej služby). Disproporcia medzi
stanovenou výškou preddavku na trovy konania a položkou odmeny advokáta
reprezentujúcou trovy konania je znateľná a v mnohých prípadoch arbitrárna. Ústavný súd
k tejto problematike už uviedol, že «zo stabilizovanej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva vyplýva, že Európsky súd pre ľudské práva za súčasť práva na spravodlivé
súdne konanie výslovne považuje aj primeranosť výšky súdneho poplatku, keďže výška
poplatku vo svetle okolností konkrétneho prípadu vrátane sťažovateľovej spôsobilosti
zaplatiť poplatok a fáza konania, v ktorej došlo k obmedzeniu, predstavujú faktory, ktoré
sú... pri určovaní, či osobe bolo dostupné právo na prístup a či sa jej dostalo „vypočutia
súdom“... Príliš vysoký súdny poplatok, ktorý znemožňuje poskytnutie súdnej ochrany
uplatnenému právu, znamená porušenie ochrany priznanej čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd» (porov. nález ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 11/2010 zo 16. 9. 2010 a Kreuz v. Poľsko, sťažnosť z 19. 6. 2001). Ústavný súd si
na tomto mieste dovoľuje tiež pripomenúť, že v konaniach, v ktorých je navrhovateľovi
uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania podľa ustanovenia § 141a
Občianskeho súdneho poriadku, je tento istý navrhovateľ povinný zaplatiť aj súdny
poplatok z návrhu na začatie konania. V súlade s položkou 1 písm. a) prílohy k zákonu
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov je poplatok z hodnoty predmetu sporu (ktorý
je určujúci aj pre výpočet preddavku na trovy konania) 6 %, najmenej 16,50 € a najviac
16 596,50 €, v obchodných veciach najviac 33 193,50 €. Týmto svojím základným
poplatkom patrí aktuálne Slovenská republika medzi krajiny s najdrahším prístupom k súdu.
Napádaná právna úprava ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku sťažuje prístup
k súdu každému navrhovateľovi navyše tým, že popri súdnom poplatku je navrhovateľ
povinný zaplatiť aj preddavok na trovy konania, čím ešte na začiatku celého súdneho
procesu doňho investuje 11 % z uplatnenej pohľadávky, o ktorej navrhovateľ tvrdí, že je
oprávnená a ktorú odporca môže bezdôvodne odmietať uhradiť. Sporná peňažná
pohľadávka je tak pre navrhovateľa, ktorý by nemal pripravených ďalších minimálne 11 %
jej nominálnej hodnoty v likvidných prostriedkoch, nedosiahnuteľná. Už len táto samotná
skutočnosť je aj podľa názoru ústavného súdu výrazne za hranicou ústavnosti.
Okrem už uvedených predpokladov na použitie ustanovenia § 141a Občianskeho
súdneho poriadku poukazuje ústavný súd aj na ďalšiu podmienku, ktorá musí byť s už
menovanými podmienkami kumulatívne splnená, a to preskúmanie predpokladu
na oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 138 Občianskeho súdneho
poriadku. V praxi sa stáva, že súd sa pri rozhodovaní o návrhu odporcu na uloženie
povinnosti navrhovateľovi zložiť preddavok na trovy konania nevysporiada a neskúma
aktuálne majetkové pomery navrhovateľa majúce podstatný vplyv na jemu uloženú
povinnosť zložiť preddavok na trovy konania. Rozhodnutie súdu je založené iba
na dohadoch, resp. predpokladoch o majetkových pomeroch navrhovateľa, bez akéhokoľvek
reálneho skutkového zistenia o týchto skutočnostiach, čo opäť dáva súdu priestor pre
svojvoľné obmedzovanie práva navrhovateľa na prístup k súdu. Podľa názoru ústavného
súdu „až faktickým (nie iba formálnym) preskúmaním uvedených predpokladov na strane
dotknutého účastníka konania môže rezultovať záver o splnení predpokladov na uloženie
povinnosti tomuto účastníkovi konania, spočívajúcej v nutnosti zložiť preddavok na trovy
konania“ (porov. nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012).
Už uvedené evokuje, že preddavok na trovy konania neoprávnene bráni vybraným
subjektom v prístupe k súdu. Súd pri ukladaní povinnosti zložiť preddavok na trovy konania
navrhovateľovi v súlade s ustanovením § 141a Občianskeho súdneho poriadku nemá
priestor posudzovať konkrétne okolnosti prejednávaného prípadu vo vzťahu k podmienkam
aplikácie právnej normy, tak ako ani vo vzťahu k výške preddavku. Už tu je vidieť značný
odklon od základných kontúr tohto inštitútu v porovnaní s minulosťou. Ako totiž už ústavný
súd uviedol, primárna a rozhodujúca má byť fakultatívnosť a výnimočnosť jeho uplatnenia.
Ústavný súd na tomto mieste opätovne zdôrazňuje, že nepovažuje za nesúladnú s ústavou
takú právnu úpravu, ktorá podmieňuje súdnu alebo inú právnu ochranu uhradením súdneho
alebo iného poplatku, akúkoľvek neprimeranosť výšky súdneho alebo iného poplatku však
nemožno zamieňať s požiadavkou úhrady akéhokoľvek súdneho alebo iného poplatku.
Ústavný súd v súvislosti s inštitútom preddavku na trovy konania v zmysle ustanovenia
§ 141a Občianskeho súdneho poriadku zdôrazňuje „potrebu rešpektovania princípu
proporcionality, ktorý vyžaduje, aby zásahy do majetkových práv účastníka konania boli
minimalizované na najnižšiu možnú rozumnú mieru, ktorou by vždy mala byť odhadnutá
výška budúceho priznaného nároku v rámci náhrady trov konania; nesmie ísť teda iba
o mechanické určenie zálohy na trovy konania vo výške 5 % z predmetu konania... .
Uvedený princíp vyžaduje zohľadniť tiež osobitosti danej veci“ (porov. nález ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 207/2012 z 28. novembra 2012; k všetkým uvedeným záverom ústavného
súdu porov. aj závery uvedené v Kotrecová, A. – Grausová, K.: Renesancia preddavku
na trovy konania. In: Justičná revue, 65, 2013, č. 4, s. 464 – 476 a Berezňaninová, Ľ.: Štát
ako účastník civilného konania. In: Základné zásady v rozhodovacej činnosti súdnej moci.
Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta, 2014, s. 209 –
223, s ktorými sa ústavný súd stotožnil).
Pre úplnosť treba uviesť, že ak okresný súd rozhodol o návrhu odporcu zložiť
preddavok na trovy konania, odvolanie proti takému uzneseniu nie je prípustné podľa § 202
ods. 3 písm. q) Občianskeho súdneho poriadku bez ohľadu na to, či súd takému návrhu
vyhovel (celkom alebo sčasti) alebo návrh ako nedôvodný zamietol. V obidvoch prípadoch
ide totiž o rozhodovanie súdu o navrhovateľovej povinnosti (ne)zložiť preddavok na trovy
konania podľa ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku a voči tomuto
rozhodnutiu zákon výslovne vylučuje možnosť podať odvolanie podľa § 202 ods. 3 písm. q)
Konštrukcia ustanovenia § 202 ods. 3 písm. q) Občianskeho súdneho poriadku je
rovnaká ako ustanovenie § 202 ods. 3 písm. g), i), l) a m) Občianskeho súdneho poriadku,
keď nie je podstatný spôsob rozhodnutia, ale iba existencia rozhodnutia o návrhu podľa
§ 141a Občianskeho súdneho poriadku.
Ak by mal zákonodarca v úmysle vylúčiť z odvolacieho prieskumu len určitý spôsob
rozhodnutia podľa § 141a Občianskeho súdneho poriadku, ustanovenie § 202 ods. 3
písm. q) Občianskeho súdneho poriadku by skoncipoval rovnako, ako napr. v ustanovení
§ 202 ods. 3 písm. d), e), j), o) a p) Občianskeho súdneho poriadku, čo sa zreteľne nestalo.
Preto možno konštatovať, že z doslovného (gramatického) výkladu daného ustanovenia
odvolanie nie je možné vyvodiť proti žiadnemu uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o návrhu
na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a Občianskeho
súdneho poriadku.
Iný výklad citovaného ustanovenia preto nemožno uprednostňovať a navyše, bol by
v rozpore s princípom rovnosti účastníkov pred súdom, ktorý je inherentným prvkom práva
na spravodlivý proces.
Platilo by totiž to, že odvolanie môže podať len neúspešný odporca navrhujúci
autoritatívne uloženie povinnosti navrhovateľovi, ktorý sa voči nemu domáha svojho
majetkového práva. Navrhovateľ by takéto právo podať odvolanie nikdy nemal, lebo buď
by bol zaviazaný zaplatiť preddavok, a vtedy by sa na neho vzťahovala úprava ustanovenia
§ 202 ods. 3 písm. q) Občianskeho súdneho poriadku, alebo by bol návrh voči nemu
zamietnutý, a vtedy by, samozrejme, ako úspešný účastník odvolanie tiež nemohol podať.
V závere k tejto časti je potrebné podotknúť, že uvedená právna úprava § 141a
Občianskeho súdneho poriadku stráca platnosť a účinnosť 1. júla 2016, kedy nadobúda
účinnosť Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSR“), ktorý ruší Občiansky súdny poriadok
a ktorý neupravuje povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, ale zavádza „len“
preddavok na trovy dôkazu (podľa § 253 CSR ak strana v konaní navrhne vykonanie
dôkazu, s ktorým sú spojené výdavky, súd jej môže uložiť povinnosť zložiť preddavok.
Ak súd ustanoví znalca a strane nebolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku,
najneskôr spolu s ustanovením znalca uloží povinnosť zložiť preddavok v rozsahu
predpokladaných nákladov znaleckého dokazovania. Ak strana v lehote určenej súdom
preddavok nezloží, súd navrhnutý dôkaz nevykoná).
V kontexte už skôr vykonanej analýzy predpokladov na uplatnenie ustanovenia
§ 141a Občianskeho súdneho poriadku však podľa názoru ústavného súdu nemožnosť
navrhovateľa odvolať sa voči rozhodnutiu o jemu uloženej povinnosti zložiť preddavok
na trovy konania, a to z hľadiska skutočného naplnenia všetkých podmienok na uloženie
tejto povinnosti v zmysle ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku, dáva
evidentne priestor na arbitrárne a svojvoľné rozhodnutia súdov prvého stupňa o návrhu
odporcu na uloženie takejto povinnosti.
Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že § 141a Občianskeho súdneho
poriadku nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy.
3. V ďalšej časti posudzoval ústavný súd napadnuté ustanovenie § 141a Občianskeho
súdneho poriadku aj z pohľadu jeho pôsobenia v spojení s § 372u Občianskeho súdneho
poriadku.
K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí požiadavka právnej
istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je aj zákaz spätného
(retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. V súlade s nálezom
ústavného súdu (sp. zn. PL. ÚS 36/95 z 3. apríla 1996) súčasťou ochrany dôvery občanov
v právny poriadok je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp.
ich ustanovení. V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony, a nie subjektívne
predstavy ľudí, jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia
pôsobia iba do budúcnosti, a nie do minulosti. Z tohto všeobecného pravidla je však možné
vyvodiť výnimky rôznej povahy a intenzity, odôvodnené mierou ospravedlnenia zásahov
do už existujúcich právnych vzťahov, nachádzajúce sa na rozhraní pravej a nepravej
retroaktivity.
Ústavný súd sa vzťahmi pravej a nepravej retroaktivity právnych predpisov už
niekoľkokrát zaoberal v rámci svojej rozhodovacej činnosti a zaujal k nim aj svoje
stanovisko.
Pravú retroaktivitu vymedzil ústavný súd ako stav, v ktorom nová právna úprava
neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori (porov. nález
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 37/99 z 25. mája 1999), alebo ako stav, kedy zákon
dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových
a právnych vzťahov (práv a povinností; porov. uznesenie ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001). Ústavný súd sa k tejto problematike ďalej vyjadril aj
vo svojom náleze (sp. zn. PL. ÚS 10/06 z 24. júna 2009), a to takto: „Právna norma môže
byť charakterizovaná ako pravo retroaktívna, ak dnes stanoví právne následky pre skutkové
podmienky, ktoré nastali pred nadobudnutím účinnosti tejto normy tak, akoby tieto právne
následky platili už včera (porov. zmienku v náleze sp. zn. PL. ÚS 10/04). Inými slovami, ak
v minulom okamžiku niekto mal nejaké právo (alebo povinnosť) a zákon k tomuto
minulému okamžiku toto právo (alebo povinnosť) zruší alebo zmení, ide o pravú
retroaktivitu. Pravá retroaktivita je fikciou, pretože hoci sa vie, že v minulom okamžiku
niekto mal nejaké právo, zákon finguje, že uvedený subjekt dané právo nemal, alebo ho mal
iné. Z hľadiska predmetnej veci je nutné rozlišovať medzi zmenou pravidiel, ktoré
pochádzajú z minulosti, a zmenou pravidiel do minulosti.“
Za nepravú retroaktivitu považuje ústavný súd stav, v ktorom nová právna úprava
nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak
kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti,
v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli
predtým späté s ich uzavretím (porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. júna
1999). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo
právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša
určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase
nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (porov. uznesenie ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001).
V súlade s už uvedeným retroaktivita ako stav spätného pôsobenia právnych noriem
je principiálne neželaným a ústavne nekonformným javom; ignorovať ho však nemožno
vtedy, ak spätné pôsobenie právnych noriem môže uľahčiť fungovanie spoločenských
vzťahov. Preto za určitých okolností je spätné pôsobenie právnych noriem žiaduce
a ospravedlniteľné zároveň. Porušením zásady ochrany nadobudnutých práv by bola len
taká spätná účinnosť právnych noriem, ktorá by zhoršila právne postavenie subjektov práva.
Situácie, v ktorých však bude retroaktívne pôsobenie právnych noriem povolené, je však
potrebné vykladať prísne reštriktívne ako situácie veľmi výnimočné.
Pokiaľ ide o oblasť procesného práva, platí, že nová právna úprava sa uplatní
na všetky prebiehajúce konania, ibaže zákon neustanovuje inak. Ústavný súd v tomto smere
poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu, podľa ktorého „pre procesné právo
vo všeobecnosti platí, že nové ustanovenia zákona sa aplikujú nielen v konaniach, ktoré boli
začaté po účinnosti novely, ale aj v konaniach, ktoré boli začaté podľa starších právnych
predpisov. Táto zásada sa neuplatní v tých prípadoch, ak zákon z nej ustanovení výnimky“
(porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 12/2012 z 26. júna 2013). Za výnimky
vyplývajúce aj z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu možno považovať ochranu
nadobudnutých práv, ktorá by mala vyplývať z čl. 1 ods. 1 ústavy.
Z hľadiska už uvedeného je zrejmé, že ustanovenie § 141a v spojení s § 372u
Občianskeho súdneho poriadku má retroaktívny charakter.
Ústavný súd pri hodnotení napadnutého ustanovenia z hľadiska jeho súladu s ústavou
posudzoval, či sa pri riešení účinnosti zákona č. 388/2011 Z. z. muselo vychádzať
z retroaktivity právnej úpravy s následkami zásahu do práv účastníkov konania na strane
žalobcu v konaniach začatých podľa skôr platného a účinného znenia Občianskeho súdneho
poriadku alebo sa bolo potrebné pri prijímaní novely Občianskeho súdneho poriadku
vyhnúť v tejto časti retroaktivite právnej normy a prijatou novou právnou úpravou
zasiahnuť iba konania iniciované po účinnosti zákona č. 388/2011 Z. z., t. j. po 1. januári
2012. Zrušenie starej a prijatie novej právnej úpravy je totiž nutne spojené so zásahom
do princípu rovnosti a ochrany dôvery občana v právo. Dochádza k tomu v dôsledku
ochrany iného verejného záujmu alebo základného práva a slobody, pričom vyšší stupeň
intenzity verejného záujmu, resp. ochrany základných práv a slobôd odôvodňuje vyššiu
mieru zásahu do princípov rovnosti a ochrany dôvery občana v právo novou právnou
úpravou (porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 28/00 zo 17. januára 2002). Pri tomto
hodnotení vychádzal ústavný súd aj z už citovanej spoločnej správy výborov.
Ústavný súd v tejto súvislosti skúmal, či intenzita záujmu štátu (verejný záujem)
„eliminovať šikanózne návrhy“ odôvodňuje v tomto prípade aj zvýšenie intenzity zásahu
do princípov rovnosti a ochrany dôvery občana v právo. Spravidla totiž platí, že so zreteľom
na princíp právnej istoty nemôže byť žiadny právny predpis vydaný orgánom verejnej
správy uplatňovaný voči subjektu po dobu, kedy nemal možnosť sa s ním oboznámiť.
K tomu ústavný súd konštatuje, že výnimka zo zásady retroaktivity právnych noriem musí
kumulatívne spĺňať predpoklady nevyhnutnosti na dosiahnutie účelu verejného záujmu
(ospravedlniteľný dôvod) a rešpektovanie legitímnych očakávaní dotknutých osôb, ako aj
legislatívne vyjadrenie retroaktivity právnych noriem ako intertemporálne právne pravidlo.
Aj keď sa môže zdať, že verejný záujem je spôsobilým spätnú účinnosť právnej normy
za každých okolností ospravedlniť, bude retroaktivita právnej normy neprípustná, pretože
nebude spĺňať podmienky princípu proporcionality. V tomto kontexte tak spätná účinnosť
právnej normy musí byť na dosiahnutie sledovaného účelu vhodná a nutná (ak nie
nevyhnutná), pričom vymedzené kritériá môže naplniť iba vtedy, ak neexistuje alternatívne
riešenie, ktoré by umožnilo splnenie daného cieľa rovnako efektívne pri menšej miere
obmedzenia práv fyzických alebo právnických osôb. V prípade retroaktivity to znamená, že
výhody vyplývajúce pre všeobecný záujem zo spätnej účinnosti právnej normy prevažujú
nad ujmou na právnej istote dotknutých osôb. Spätná účinnosť právnej normy je zároveň
prípustná iba vtedy, ak rešpektuje legitímne očakávania dotknutých osôb. Ak je, naopak,
právny predpis vydaný náhle a neočakávane, dochádza k porušeniu princípu
predvídateľnosti.
Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade verejný záujem (na eliminovaní
nedôvodných a šikanóznych žalôb) neprevyšuje záujem jednotlivcov (účastníkov konania)
na ochrane ich dôvery v právo platné a účinné v čase podania návrhu na začatie konania.
V danom prípade nemožno indikovať žiaden taký ospravedlniteľný dôvod, na základe
ktorého zákonodarca môže zasiahnuť do už nadobudnutých práv (iura quesita) účastníkov
konania. Dôvod v zmysle už citovanej spoločnej správy výborov národnej rady
o prerokovaní novely Občianskeho súdneho poriadku nesmeruje k zachovaniu základných
ústavných princípov, prípadne vyšších princípov spravodlivosti, morálky a slušnosti, čo by
takýto zásah podľa názoru ústavného súdu výnimočne mohlo ospravedlniť. Ako totiž už
ústavný súd vo svojom náleze uviedol, „ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti je
povinný rešpektovať rámec právneho štátu, v ktorom je okrem iného garantovaná právna
istota vrátane ochrany legálne nadobudnutých práv, ako aj legitímnych očakávaní, a tiež
trvácnosť a stabilita právnych noriem, a je zakázaná svojvôľa v činnosti orgánov verejnej
moci, parlament z toho nevynímajúc“ (porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 16/06
z 30. apríla 2008). Podľa ústavného súdu teda „nikomu nemožno odňať jeho riadnym
spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu“ (porov.
nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. mája 1995). Ak mal žalobca pri podaní
návrhu na začatie konania v čase pred účinnosťou zákona č. 388/2011 Z. z. právo súdne
konanie iniciovať a v ňom ďalej pokračovať až do jeho právoplatného skončenia bez
povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, ústavný súd zastáva názor, že toto právo mu
neskoršie vydaným právnym predpisom (zákonom č. 388/2011 Z. z.) nemôže byť odňaté
a zásah do tohto práva žalobcu ako účastníka konania považuje ústavný súd za zásah
do princípu právnej istoty.
Ústavný súd sa však zároveň na tomto mieste stotožnil s právnym názorom
ministerstva spravodlivosti predostretým v jeho stanovisku k návrhu generálneho
prokurátora v tomto konaní, v súlade s ktorým je ustanovenie § 372u Občianskeho súdneho
poriadku potrebné považovať za štandardné prechodné ustanovenie procesnoprávneho
charakteru, majúce svoje opodstatnenie a miesto spravidla v každej procesnej norme.
V zmysle základných aplikačných zásad procesného práva by súd procesnoprávnu normu
(v danom prípade ustanovenie § 141a Občianskeho súdneho poriadku) účinnú v čase, kedy
konanie prebieha, aplikoval aj v prípade, ak by prechodné ustanovenie § 372u Občianskeho
súdneho poriadku nebolo do predmetného právneho predpisu vôbec inkorporované. Keďže
sa už ústavný súd s otázkou súladu ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku
s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a ústavnosťou jeho štandardného pôsobenia vysporiadal
a vyslovil, že aplikáciou napadnutého ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho poriadku
per se dochádza do zásahu do práv garantových ústavou, nepovažoval ústavný súd
za nevyhnutné prijať rozhodnutie, ktorým by rozhodol o nesúlade napadnutého ustanovenia
§ 141a Občianskeho súdneho poriadku výlučne v spojení s § 372u Občianskeho súdneho
poriadku s ústavou.
Ústavný súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že novela Občianskeho súdneho
poriadku vykonaná zákonom č. 388/2011 Z. z. menila a dopĺňala viaceré ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, pričom prechodné ustanovenie § 372u Občianskeho
súdneho poriadku sa vzťahuje na všetky zmeny a na všetky procesné inštitúty novelou
zmenené či doplnené. V záujme sebaobmedzenia ústavného súdu v konaní o súlade
právnych predpisov ústavný súd nepovažoval za nutné vysloviť nesúlad § 372u
Občianskeho súdneho poriadku s ústavou ani z toho hľadiska, že by tým zasiahol aj
do iných procesných inštitútov zmenených a doplnených novelizáciou Občianskeho
súdneho poriadku zákonom č. 388/2011 Z. z., ktoré neboli pred ústavným súdom napadnuté
a na ktoré sa vzťahuje prezumpcia ústavnosti.
4. Doplňujúc už predostreté závery ústavný súd k namietanému nesúladu
napadnutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku s čl. 2 ods. 2 ústavy poukazuje aj
na podstatu tohto článku ústavy vyjadrujúceho ústavný princíp legality štátnej moci.
V zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž bez ústavou určeného zákonného základu, v jeho rozsahu
a spôsobom ustanoveným zákonom žiadny štátny orgán Slovenskej republiky nemôže
a nesmie konať, a ako už ústavný súd potvrdil, tento záväzok sa v plnom rozsahu vzťahuje
aj na Národnú radu Slovenskej republiky a na proces prijímania zákonov (porov. nález
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. apríla 1996).
Ako už ústavný súd vyslovil, „z dikcie čl. 2 ods. 2 ústavy vyplýva, že jeho aplikačný
rozsah sa vyčerpáva konaním štátnych orgánov. Podľa názoru ústavného súdu tak ústava
v predmetnom článku upriamuje pozornosť na kvalitu rozhodovacích procesov pri výkone
verejnej moci (zákonodarný proces, súdne konanie, správne konanie a pod.). Vyžaduje sa tu
predovšetkým rešpektovanie ústavou a zákonom vymedzených právomocí orgánov verejnej
moci.
Ústavný súd v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy rozhoduje o súlade
právnych predpisov a podľa čl. 125 ods. 3 ústavy disponuje právomocou vysloviť, že
právny predpis nie je v súlade s iným právnym predpisom. Nemá teda právomoc vysloviť,
že štátny orgán, výsledkom činnosti ktorého je právny predpis, porušil iný právny predpis.
Ak teda národná rada ako štátny orgán nadaný zákonodarnou právomocou prijme zákon,
obsah ktorého je neskôr identifikovaný ako nesúladný s ústavou, neznamená to bez
ďalšieho, že konala mimo medzí ústavy. O taký prípad by mohlo ísť v prvom rade vtedy, ak
by národná rada extrémnym spôsobom nerešpektovala pravidlá zákonodarného procesu,
ktorý by podstatne deformoval proces transformácie vôle priamo volených zástupcov ľudu
(čl. 2 ods. 1 ústavy) do podoby všeobecne záväzných pravidiel správania sa. Rovnaké
konzekvencie by boli namieste napr. aj v prípadoch, ak by zákonom bola jednému orgánu
verejnej moci priznaná kompetencia, ktorá je ústavným poriadkom vyhradená inému orgánu
verejnej moci, inými slovami a všeobecne, ak by sa zákon neprípustným spôsobom
a explicitne dotkol ústavnej normy alebo ju zmenil“ (porov. nález ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 1/2012 z 3. júla 2013).
Z vyžiadaných podkladov ústavný súd zistil, že národná rada schválením
napadnutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku neprekročila medze svojej ústavne
zakotvenej právomoci, nenarušila systém deľby moci v štáte a konala v súlade s pravidlami
zákonodarného procesu. V časti namietajúcej rozpor ustanovenia § 141a Občianskeho
súdneho poriadku s čl. 2 ods. 2 ústavy preto ústavný súd návrhu nevyhovel.
VI.
Z dôvodov uvedených v časti V tohto nálezu ústavný súd rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky stráca § 141a Občianskeho súdneho poriadku účinnosť. Ak národná
rada neuvedie tento zákon do súladu s ústavou, stráca § 141a Občianskeho súdneho
poriadku po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky platnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. mája 2016