Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 30/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. mája 2016 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,

Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta (sudca spravodajca), Milana Ľalíka, Lajosa

Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu

generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1

písm. a) o súlade v spojení s

Zb. v znení neskorších predpisov s a

a o návrhu Okresného súdu Košice II na začatie konania podľa

a podľa zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov o súlade poslednej vety ustanovenia

v znení neskorších predpisov s Slovenskej

republiky takto

rozhodol:

1. Ustanovenie v znení neskorších predpisov

n i e j e v súlade s a .

2. Vo zvyšnej časti návrhom n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. marca

2015 doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) na začatie konania o súlade v spojení s

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny

poriadok“) s a (ďalej len „“).

2. Následne bol ústavnému súdu 27. júla 2015 doručený návrh Okresného súdu

Košice II (ďalej len „okresný súd“), zastúpeného sudcom JUDr. Rastislavom Pellom,

na začatie konania podľa a podľa zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) o súlade poslednej vety ustanovenia

ods. 1 s .

II.

Priebeh konania

1. Ústavný súd predbežne prerokoval návrh generálneho prokurátora na neverejnom

zasadnutí pléna 8. apríla 2015 a uznesením č. k. -13 ho prijal na ďalšie

konanie.

2. Ústavný súd predbežne prerokoval návrh okresného súdu na neverejnom zasadnutí

pléna 28. októbra 2015 a uznesením č. k. -9 ho prijal na ďalšie konanie.

Z dôvodu, že návrhom sa napáda totožné ustanovenie právneho predpisu ako návrhom

generálneho prokurátora, a so zreteľom na ich právnu súvislosť ho ústavný súd spojil podľa

a s návrhom

generálneho prokurátora na spoločné konanie s tým, že spojená vec bude ďalej vedená pod

sp. zn. .

3. V súlade s ustanovením a a

predložili na výzvu ústavného súdu k návrhu generálneho prokurátora písomné stanoviská:

- generálny prokurátor podaním č. k. -10 doručeným

ústavnému súdu 19. mája 2015,

- Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) podaním č. k.

KP 3/2015-24, doručeným ústavnému súdu 5. júna 2015,

- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo

spravodlivosti“) podaním č. 41097/2015/21 doručeným ústavnému súdu 26. júna 2015,

- Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) podaním

č. PREDS-297/2015 spolu s návrhom napadnutého zákona s dôvodovou správou (tlač 455),

spoločnou správou (tlač 455a) a prepisom rozpravy z 24. schôdze národnej rady

z 19. októbra 2011 doručeným ústavnému súdu 14. septembra 2015.

III.

Návrhy a stanoviská

1. Generálny prokurátor v návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov

podľa navrhol vysloviť nesúlad ustanovenia v spojení

s s a .

Ako generálny prokurátor uviedol, „Ustanovením § 141a Občianskeho súdneho

poriadku sa zakotvila povinnosť navrhovateľa (žalobcu) v konaní o zaplatenie peňažnej

sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu zložiť

preddavok na trovy konania, a to na návrh odporcu (žalovaného). Žalobca bude musieť túto

povinnosť splniť v lehote najneskôr 60 dní, vo výške 5 % uplatňovanej peňažnej sumy, pod

hrozbou zastavenia konania. Tú istú sumu bude povinný zložiť aj žalovaný, avšak

s výnimkou subjektov, ktorých majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (t. j. štát, štátna rozpočtová organizácia, štátna

príspevková organizácia, štátny fond, obec, vyšší územný celok, rozpočtová organizácia

a príspevková organizácia v zriaďovateľskej pôsobnosti obce a vyššieho územného celku

alebo iná osoba, za ktorej všetky záväzky zodpovedá alebo ručí štát, ale aj Národná banka

Slovenska, Fond ochrany vkladov alebo Garančný fond investícií). Na základe prechodného

ustanovenia upraveného v § 372u sa táto povinnosť vzťahuje aj na konania, ktoré boli

začaté pred nadobudnutím účinnosti , t. j. spätne.“.

V tejto súvislosti poukázal generálny prokurátor na tieto ustanovenia :

«Podľa (ďalej len „“) Slovenská

republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani

náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe Slovenskej

republiky, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.»

Podľa vyjadrenia generálneho prokurátora sa národná rada pri schvaľovaní

namietanej právnej úpravy neriadila citovanými článkami a svoj záver odôvodnil

takto:

«Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sa vo svojej rozsiahlej

judikatúre zaoberá materiálnou definíciou a jednotlivými princípmi právneho štátu.

„V právnom štáte má povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený voči

všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne

predpisy a v nich obsiahnuté alebo z nich odvodené právne normy, verejnoprávne aj

súkromnoprávne, boli v súlade s ustanoveniami .“ ().

Základom interpretácie a aplikácie článku 1 ods. 1 vo vzťahu k právnemu

štátu a jeho princípom je presadzovanie koncepcie materiálneho právneho štátu. Ústavný

súd vo vzťahu k opakovane zdôraznil, že predmetom ochrany

poskytovanej týmto ustanovením sú ústavné princípy a demokratické hodnoty,

vytvárajúce vo svojom súhrne a vzájomnej previazanosti koncept materiálneho právneho

štátu. „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také

princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo

možno spoľahlivo vyvodiť z , sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv,

ktoré sú predmetom jej úpravy.“ ().

Nevyhnutný predpoklad pre ústavnú rovnováhu v právnom štáte vytvárajú

kompetencie, práva, povinnosti a zákonom upravené postupy orgánov štátu. Jej súčasťou je

i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, ktoré sú v parlamentnej

demokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej kontroly a spolupráce.

Z princípu ústavnej rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca nemôže voľne disponovať

s jednotlivými zložkami moci v štáte. Aj zákonodarný orgán je viazaný a jej

princípmi, ktorých zmenu nepripúšťa, lebo majú konštitutívny význam pre

demokratickú povahu Slovenskej republiky tak, ako je to deklarované v .

„Národná rada Slovenskej republiky je viazaná v rovnakej miere ako všetky ostatné

štátne orgány Slovenskej republiky ( ). Pri uplatnení svojej zákonodarnej

pôsobnosti môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný

.“ ().

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti pripomína, že neoddeliteľnou

súčasťou princípu právneho štátu zaručeného článkom 1 ods. 1 je princíp právnej

istoty. „Jednou z nevyhnutných súčastí obsahu princípu právneho štátu je požiadavka

právnej istoty. S uplatňovaním tohto princípu sa spája nielen požiadavka po všeobecnej

platnosti, trvácnosti, stabilite, racionalite a spravodlivom obsahu právnych noriem a ich

dostupnosti občanom (publikovateľnosť), no rovnako aj požiadavka predvídateľnosti

konania orgánov verejnej moci (právna istota), ktorej základom je jednoznačný jazyk

a zrozumiteľnosť právnych noriem.“ (). Jednou z najvýznamnejších

a neopomenuteľných požiadaviek v rámci procesu tvorby práva v právnom štáte je

požiadavka ochrany oprávnenej dôvery občana v právnu istotu zaručenú právnou úpravou.

„Z princípu právneho štátu vyplýva aj ochrana oprávnenej dôvery občanov v právny

poriadok. Zásadne sa ochraňuje dôvera v to, že zákonné právne následky späté s uzavretými

skutkovými stavmi sa uznávajú (zostanú uznané). Zákonodarca musí aj pri zmene

chráneného právneho postavenia – aby zásah bol ústavnoprávne prípustný – vychádzať

z princípu proporcionality, ktorý je vlastný právnemu štátu. Tento princíp predovšetkým

znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými

prostriedkami. Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí

zásahom, a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú

vo vzájomnej súvislosti; cieľ musí byť v súlade s prostriedkom. Nevyhnutnosť znamená, že

neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť, ktorý občana

zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať

za uskutočnený.“ ().

Princíp právnej istoty ako dôležitý pilier ochrany práva v právnom štáte v sebe

zahŕňa aj ochranu legálne nadobudnutých práv (napr. ), čo vo všeobecnom

vyjadrení znamená, že „nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva

na základe neskoršie vydaného právneho predpisu.“ (). „Všeobecný princíp

právneho štátu je kľúčový princíp, na ktorom je budovaný celý právny poriadok i celý

systém fungovania nášho štátu. Znamená to, že tento princíp sa premieta bez rozdielu

do všetkých oblastí spoločenského života. Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti je

povinný rešpektovať rámec právneho štátu, v ktorom je okrem iného garantovaná právna

istota vrátane ochrany legálne nadobudnutých práv, ako aj legitímnych očakávaní, a tiež

trvácnosť a stabilita právnych noriem, a je zakázaná svojvôľa v činnosti orgánov verejnej

moci, parlament z toho nevynímajúc.“ (, mutatis mutandis ).

Zákonodarca by mal v procese prijímania zákonov, a zvlášť pri prijímaní ich

novelizácií, za každých okolností zohľadňovať doterajší právny stav a všetky jeho zmeny

vykonávať uvážene a len v takej miere, ktorá je nevyhnutná na dosiahnutie vytýčeného cieľa

regulácie spoločenských vzťahov v kontexte s legitímnym verejným záujmom.

V ústavnom poriadku Slovenskej republiky všeobecný zákaz spätného pôsobenia

právnych predpisov alebo ich ustanovení možno odvodiť z . Podľa už

citovaného nálezu ústavného súdu sp. zn. „K definujúcim znakom právneho

štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou

zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty.“.»

Generálny prokurátor ďalej zdôraznil princíp, že právny predpis, resp. jeho

ustanovenia pôsobia do budúcnosti, a nie do minulosti. V súvislosti s uvedeným poukázal aj

na viaceré rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých ústavný súd zaujal stanovisko k otázke

pravej a nepravej retroaktivity právnej normy.

Napadnuté ustanovenie § 141a v spojení s prechodným ustanovením § 372u

považoval generálny prokurátor za rozporné s

a z toho dôvodu, „že ich spoločná aplikácia porušuje princíp právnej

istoty ako imanentnej súčasti materiálneho právneho štátu, ako aj princíp zákazu

retroaktivity právnych noriem“.

Generálny prokurátor ustanovenie samo

osebe, pokiaľ ide o jeho súlad s , za sporné nepovažoval; jeho aplikácia podľa

názoru generálneho prokurátora nespôsobuje problémy, pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce

sa vedenia súdneho konania.

Ak však už ide o ustanovenie § 141a v spojení s § 372u Občianskeho súdneho

poriadku, podľa názoru generálneho prokurátora „ich aplikáciou už dochádza priamo

do zásahu práv účastníkov konania na strane žalobcu v konaniach, ktoré boli začaté podľa

dovtedy platného a účinného “.

V nadväznosti na uvedené poukázal generálny prokurátor na nález ústavného súdu,

podľa ktorého «„prechodné ustanovenia sú neoddeliteľnou súčasťou takmer každej právnej

úpravy. Ich funkciou je zabezpečiť v zásade plynulý prechod z dosiaľ platného a účinného

režimu právnej úpravy spoločenských vzťahov do ich nového právneho režimu s tým, že sa

má nimi eliminovať právne vákuum navodzujúce právnu neistotu a majú sa jasne určiť

pravidlá aplikácie starej, resp. aj novej právnej úpravy na už v minulosti vzniknuté právne

vzťahy. Malo by však ísť o také riešenia, ktoré by sa napriek „stretnutiu sa s časom“ vyhli

priamemu retroaktívnemu pôsobeniu do minulosti, hoci už z označenia prechodných

ustanovení ako intertemporálnych vyplýva, že ich spätné pôsobenie do minulosti nemožno

celkom vylúčiť. Retroaktivita právnych následkov vo všeobecnosti nastoľuje otázku ochrany

dôvery v oblasti pôvodne platného právneho stavu právnych následkov, ktorý sa následne

mení. Časový konflikt právnych úprav je spojený v každom prípade so zásahom do

princípov rovnosti a ochrany dôvery občana v právo. Posudzovanie tohto konfliktu

intertemporality by sa malo riadiť hľadiskom proporcionality a malo by viesť k záveru o

takom spôsobe legislatívneho riešenia časového stretu právnych úprav, ktoré by nenarušilo

princíp právnej istoty, ako ani princíp rovnosti, ale ich primeraným spôsobom vyvažovalo.“

(napr. ).».

V ďalšej časti návrhu generálny prokurátor uviedol, že «hľadisko proporcionality sa

štandardne posudzuje v prípade nepravej retroaktivity, keďže právna úprava, ktorá „nesie“

znaky nepravej retroaktivity, môže byť považovaná z ústavného hľadiska za prípustnú

okrem iného len vtedy, ak na jej prijatie v danom prípade existovali (existujú) závažné

dôvody všeobecného záujmu (legitímny verejný záujem), ktoré by ju „ospravedlňovali“

(odôvodňovali). Pri posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti legislatívnej zmeny, ktorá má

charakter nepravej retroaktivity, treba zároveň brať do úvahy, či v konkrétnych

okolnostiach posudzovaného prípadu dôjde prijatím novej právnej úpravy zároveň aj

k výraznému zhoršeniu doterajšej právnej pozície dotknutých osôb (či už fyzických alebo

právnických), pretože v takomto prípade je nová právna úprava minimálne v napätí

s princípom ochrany legitímnych očakávaní.

Zastávam názor, že zákonodarca mal reagovať na ústavnoprávnym výborom

doplnené ustanovenie doplnením prechodného

ustanovenia § 372u tak, že by upravil výnimku z jeho aplikácie práve vo vzťahu k § 141a.

Prechodné ustanovenie umožnilo aplikáciu aj v už

začatých a prebiehajúcich konaniach, a teda súd je povinný na návrh žalovaného uložiť

žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, hoci v čase podania návrhu takáto

povinnosť neexistovala. Som presvedčený, že povinnosť zloženia preddavku na trovy

konania by mala byť ukladaná iba v konaniach, ktoré boli začaté až po nadobudnutí

účinnosti , t. j. po 1. januári 2012. Žalobca, ktorý podal žalobu

o zaplatenie peňažnej sumy pred 1. januárom 2012 totiž v čase podania žaloby nemal a ani

nemohol mať vedomosť o tom, že na základe neskoršej zmeny zákona mu bude uložená

povinnosť zaplatiť preddavok na trovy konania. V prípade, že by takúto vedomosť mal, resp.

ak by takáto povinnosť bola už v v čase podania žaloby

zakotvená, išlo by o významnú skutočnosť pri zvažovaní a rozhodovaní žalobcu, či žalobu

podá alebo nepodá.

Znenie nedáva konajúcemu súdu priestor

na úvahu, či návrh žalovaného na uloženie preddavku na trovy konania žalobcovi schváli

alebo zamietne. Súd na tento účel nie je oprávnený skúmať majetkové pomery žalobcu

a zvážiť, či povinnosť zložiť preddavok uloží alebo nie; rovnako nie je oprávnený rozhodnúť

o výške preddavku, nakoľko táto je presne daná zákonom (5 % z uplatňovanej peňažnej

sumy). Z dikcie prvej vety § 141a („súd na návrh odporcu uloží“) teda jednoznačne

vyplýva, že je povinnosťou súdu rozhodnúť uznesením o uložení povinnosti zložiť preddavok

na trovy konania, ak to žalovaný navrhne. Na základe § 202 ods. 3 písm. q) Občianskeho

súdneho poriadku proti takémuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie, a teda žalobca nemá

žiadnu zákonnú možnosť brániť sa proti tomuto uzneseniu.

Povinnosť zložiť preddavok na trovy konania môže byť uložená aj v tých konaniach,

ktoré sa nachádzajú v štádiu odvolania, resp. aj dovolania. Môže teda nastať situácia, že

žalobca bol v konaní pred súdom prvého stupňa v uplatňovaní svojho práva na zaplatenie

peňažnej sumy úspešný, avšak žalovaný až v odvolacom konaní, ktoré začalo prebiehať

po 1. januári 2012, navrhne, aby súd uložil žalobcovi povinnosť podľa § 141a Občianskeho

súdneho poriadku a súd takúto povinnosť uložiť musí. Nie je vylúčené, že práve majetnejší

žalovaní (rôzne korporácie, poisťovne, banky a pod.), ale napr. aj štát či obec, ktorí

povinnosť zloženia preddavku nemajú (nakoľko sú z aplikácie § 141a vyňatí, keďže ich

majetkové pomery nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní),

budú § 141a využívať na to, aby sa zbavili „nepohodlných“ žalôb, nakoľko sú si vedomí, že

bežný žalobca nebude mať dostatok prostriedkov na zloženie preddavku na trovy konania

a konanie tak bude musieť byť zastavené. So zastavením konania z dôvodu nezaplatenia

preddavku na trovy konania žalobcom následne súvisí povinnosť žalobcu nahradiť

žalovanému dovtedy vzniknuté trovy konania, nakoľko konanie bolo zastavené z dôvodu,

ktorý zavinil práve žalobca neuhradením uloženej povinnosti zložiť preddavok na trovy

konania ( ).

Zásah do práv účastníka konania na strane žalobcu spoločnou aplikáciou § 141a

a vidím tiež v tom, že žalobca už v konaní, ktoré

bolo začaté a v ktorom už bolo vytýčené prvé pojednávanie, nemá možnosť riešiť svoju

procesnú situáciu tým, že vezme podanú žalobu späť. Po vytýčení prvého pojednávania je

späťvzatie žaloby žalobcom a následné zastavenie konania súdom viazané na súhlas

žalovaného. Bolo by nelogické, aby žalovaný, ktorý podá návrh na uloženie povinnosti na

zloženie preddavku na trovy konania, vedomý si pravdepodobnej nemožnosti splnenia tejto

povinnosti, následne súhlasil so zastavením konania z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom.

Naopak, v takomto prípade si žalovaný s najväčšou pravdepodobnosťou počká na

zastavenie konania z dôvodu nesplnenia preddavkovej povinnosti, pričom následne mu budú

žalobcom nahradené trovy konania.».

Generálny prokurátor v návrhu nepoprel ústavné právo zákonodarcu prijímať

na základe skutočností vyplývajúcich z aplikačnej praxe zmenu podmienok vzťahujúcich sa

na konanie. Zdôraznil však, že «musí prihliadať na to, či zmena alebo sprísnenie podmienok

znamená zásah do existujúcich právnych vzťahov, akým spôsobom a v akom rozsahu.

Ústavný súd už vyslovil, že zákonodarca môže výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia

na úpravu nových (existujúcich) právnych stavov, pričom v takomto prípade musí preukázať

„závažné dôvody všeobecné záujmu, ktoré si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie

zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany

zákonodarcu“ (, ).».

Generálny prokurátor bol toho názoru, že namietaná právna úprava neobsahuje také

závažné dôvody, ktoré by takýto zásah ústavne konformným spôsobom legitimovali.

S poukazom na uvedené skutočnosti vyjadril generálny prokurátor názor, že „namietaná

právna úprava je v rozpore s z dôvodu, že nerešpektuje

princíp právnej istoty ako základný princíp materiálneho právneho štátu a neprípustným

a neodôvodneným spôsobom retroaktívne zasahuje do práv účastníkov občianskeho

súdneho konania“, a žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:

„ v spojení s v znení

neskorších predpisov nie je v súlade s a Slovenskej

republiky.“

2. Okresný súd v návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa

a podľa navrhol

vysloviť nesúlad poslednej vety ustanovenia

s , a to pre jeho rozpor s .

Podľa právneho názoru okresného súdu „zásadný rozpor je daný skutočnosťou, že

žalobcovi v občianskom súdnom konaní (pokiaľ nie je v plnom rozsahu oslobodený

od povinnosti platiť súdne poplatky), ktorý nedisponuje dostatočnou finančnou hotovosťou

na zloženie trov preddavku (5 % z hodnoty predmetu sporu) a teda nemôže a neuhradí

preddavok na trovy konania žalovaného, pri následnej aplikácii spornej poslednej vety

, t. j. zastavenie konania, je odopreté jeho

ústavné právo na súdnu ochranu dané “.

S ohľadom na uvedené okresný súd navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Ustanovenia posledná veta (Občiansky súdny

poriadok) nie sú v súlade s ustanovením (Ústava

Slovenskej republiky).“

Ústavný súd následne vyzval príslušné orgány na základe ustanovenia § 29 ods. 3

a a na vyjadrenie a zaujatie písomného stanoviska

k návrhu generálneho prokurátora.

3. Generálny prokurátor podaním č. k. -10 oznámil ústavnému

súdu, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

4. Najvyšší súd sa vyjadrením č. k. -24, pripojil k vyjadreniu

generálneho prokurátora vzťahujúcemu sa na problematickú aplikáciu § 141a v spojení

s a na s ňou spojený zásah do práv účastníkov

konania na strane žalobcu v konaniach, ktoré boli začaté podľa znenia Občianskeho

súdneho poriadku platného a účinného pred 1. januárom 2012. Najvyšší súd sa stotožnil

s názorom generálneho prokurátora, že povinnosť zloženia preddavku na trovy konania by

mala byť ukladaná iba v konaniach, ktoré boli začaté pred 1. januárom 2012, ako aj

so záverom generálneho prokurátora o povinnosti súdu konať na návrh, ako to vyplýva

zo znenia a neexistencie zákonnej možnosti žalobcu

brániť sa proti uzneseniu, ktorým mu bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy

konania.

Najvyšší súd vo vyjadrení uviedol, že „samotné znenie , zavedené

do procesného poriadku novelou účinnou od 1. januára 2012 ()

so sebou prinieslo viac aplikačných problémov a v tomto smere nebolo prínosom.

Uvedenému nasvedčuje i tá skutočnosť, že v , schválenom dňa

21. mája 2015 Národnou radou Slovenskej republiky, ktorý nadobudne účinnosť dňa 1. júla

2016 sa táto právna úprava nenachádza.“.

S poukazom na uvedené najvyšší súd zastával názor, že návrh na začatie konania

podľa o súlade v spojení s Občianskeho súdneho

poriadku s a , ktorý podal generálny prokurátor,

je opodstatnený.

Najvyšší súd zároveň vo svojom vyjadrení ústavnému súdu oznámil, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

5. Ministerstvo spravodlivosti stanoviskom č. 41097/2015/21 ústavnému súdu

oznámilo, že s podaným návrhom generálneho prokurátora sa nestotožňuje, a navrhlo, aby

ústavný súd vo svojom náleze vyslovil, že napadnuté ustanovenia sú v súlade

s ustanoveniami .

Ministerstvu spravodlivosti sa návrh generálneho prokurátora javí ako nedôvodný,

a to: „... nedôvodný vo vzťahu k , keďže navrhovateľ sa dovoláva absencie

ustanovenia, ktoré by riešilo na báze lex specialis prechodne právne vzťahu vo vzťahu

k použitiu , pričom návrh na vyslovenie ústavnej nesúladnosti nemôže smerovať

voči ustanoveniu, ktoré v zákone absentuje;

... nedôvodný vo vzťahu k , keďže uvedené ustanovenie ako také

nezakladá ústavný nesúlad s vymenovanými článkami SR a návrhu nemožno

vyhovieť za stavu, že sa navrhuje vyslovenie nesúladu oboch ustanovení, pričom čo i len

jedno z nich nespĺňa atribúty ústavnej súladnosti“, čo ministerstvo spravodlivosti

odôvodnilo takto:

«Vo vzťahu k ust. je potrebné predovšetkým uviesť, že ide o štandardné

prechodné ustanovenie procesnoprávneho charakteru, ktoré zákonodarca spravidla používa

pri novelizácii noriem kódexu civilného procesného práva. Vlastná konštrukcia

prechodného ustanovenia je daná povahou procesnoprávnych noriem, pričom je potrebné

zvýrazniť, že podľa základných aplikačných zásad procesného práva by súd procesnoprávne

normy účinné v čase, kedy súdne konanie prebieha, aplikoval aj v prípade, ak by prechodné

ustanovenie nebolo do predmetného právneho predpisu vôbec inkorporované.

Aj v tomto zmysle je otázny zmysel a význam ústavnoprávneho spochybňovania

prechodného ustanovenia zákona. Ak by aj Ústavný súd SR potenciálnemu návrhu

na vyslovenie protiústavnosti vyhovel, nevznikla by ani potreba, aby

zákonodarca v lehote 6 mesiacov vykonal legislatívnu úpravu cit. prechodného ustanovenia.

Aj z uvedeného možno ustáliť iba marginálnu spornosť ust. vo vzťahu

k namietaniu jeho údajnej protiústavnosti. Na strane druhej platí aj opačný výklad samotná

existencia a jeho účinky, ktoré by nastali aj v prípade jeho absencie, nie je

dôvodom na vyhlásenie protiústavnosti per se, keďže návrhom na ústavný súd

sa nespochybňuje ústavnosť štandardného pôsobenia ustanovenia § 141a...

... ÚS však nie je „pozitívnym zákonodarcom“, a preto nemá oprávnenie zavádzať

do právnej úpravy nové prechodné ustanovenia, ktoré by špecificky riešili uplatňovanie

tohto „nového“ procesného inštitútu v prebiehajúcich konaniach. Okrem toho je potrebné

poukázať na to, že návrh GP v tejto veci týkajúcej sa údajných nedostatkov prechodných

ustanovení právnej úpravy je podaný po viac ako troch rokoch od jej účinnosti.»

Vo vecnej rovine ministerstvo spravodlivosti ďalej uviedlo, že «v procesnom práve

je potrebné retroaktivitu vnímať odlišne od jej vnímania pri hmotnoprávnych normách,

ktoré priamo zakladajú menia alebo rušia subjektívne práva fyzických a právnických osôb.

Ako už ÚS konštatoval v minulosti „K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz

retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv

a právnej istoty (). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi,

na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná

účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený

na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná

s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj

na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri pravej

retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti

založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe

skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy,

keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje

vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť

neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať).

Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých

podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú

retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom

zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností),

ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni

zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli

na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ

nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho

predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto

práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa

účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá

retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej

úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy. Podľa Uznesenia

Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. : „Pri pravej retroaktivite

zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi

skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho

(predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší

právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré

vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho

právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). ... Pri

nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa

predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú

retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom

zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností),

ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni

zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli

na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ

nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho

predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto

práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa

účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá

retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej

úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy.“».

Ministerstvo spravodlivosti vyslovilo názor, že zákonodarca v danom prípade

nevstúpil do subjektívnych práv nadobudnutých niektorým z účastníkov občianskeho

súdneho konania, a to, čo mohol zasiahnuť, sú zrejme len očakávania účastníkov konania.

Podľa názoru ministerstva spravodlivosti však v danom prípade nejde ani o legitímne

očakávania účastníkov konania, keďže nemožno očakávať, že právna úprava týkajúca sa

procesu uplatňovania subjektívnych práv nemôže byť zmenená. Ako k tomu ministerstvo

spravodlivosti uviedlo, «„legitímne“ očakávania účastníkov konania, pokiaľ ide o inštitút

preddavku na trovy konania, pritom oslabujú aj ďalšie okolnosti a síce, že ide o inštitút

formálne nový, avšak jeho výsledok bol dosiahnuteľný aj za predchádzajúcej právnej

úpravy. Žalobca aj bez právnej úpravy v mohol rovnaký výsledok dosiahnuť

použitím ustanovenia (predbežné opatrenie) a v sporoch s cudzím prvkom

prostredníctvom ustanovenia o medzinárodnom práve

súkromnom a procesnom, ktorý je súčasťou tohto predpisu s veľmi podobnou dikciou ako

ustanovenie („súd uloží“) od jeho prijatia v roku 1963.».

Podľa mienky ministerstva spravodlivosti z uvedeného plynie „absencia porušenia

nadobudnutých subjektívnych práv a racionálnych očakávaní, a to v kontexte

nepoužiteľnosti teórie ochrany nadobudnutých práv. V súvislosti s aplikáciou konceptu

dobrej viery a racionálnych očakávaní tak dávame do pozornosti, že v prípade aplikácie

namietaných ustanovení absentuje prítomnosť nadobudnutých subjektívnych práv,

vo vzťahu ku ktorým by sa malo aplikovať proporciálne posudzovanie pôsobenia namietanej

retroaktivity právnej úpravy. Inak povedané, nemôže obstáť ani argument retroaktívneho

zásahu do získaných a nadobudnutých práv, keďže s podaním návrhu na začatie konania

pred súdom sa nespája nijaké subjektívne právo, ktoré by mohlo byť dotknuté uplatnením

aplikácie nových procesných pravidiel pre súdne konanie odlišných od procesných

pravidiel, za účinnosti ktorých bol návrh na súd vo veci podaný (k tomu porov. aj nález

Ústavného súdu SR sp. zn. -27 z 6. februára 2008 v časti argumentácie

pôsobenia retroaktivity k subjektívnym právam, ktoré subjektom neboli nadobudnuté).

... Očakávania účastníka konania v neposlednom rade oslabuje tiež skutočnosť, že už

pri podaní žaloby musí zvažovať tú okolnosť, že v prípade procesného neúspechu bude

musieť žalobcovi nahradiť trovy konania. Nemožno vychádzať zo skutočnosti, že žalobca pri

podaní žaloby už predpokladá, že prípadné trovy konania nebude v skutočnosti musieť

reálne žalovanému zaplatiť (napádaná právna úprava takejto úvahe žalobcu efektívne

bráni).“.

V súvislosti so zavedením samotného do

ministerstvo spravodlivosti poukázalo na dôvodovú správu zákona, ktorým sa menil

a dopĺňal . Podľa názoru ministerstva spravodlivosti «ako možno

vyvodiť z odôvodnenia pozmeňujúceho návrhu Ústavnoprávneho výboru Národnej rady

Slovenskej republiky normatívnou motiváciou zákonodarcu bolo poskytnúť ochranu

účastníkom súdneho konania pred šikanóznymi návrhmi na začatie súdneho konania, ktoré

v niektorých prípadoch plnia dokonca funkciu prostriedku procesného nátlaku a metód

vymáhania pohľadávky s vedomím, že prípadné trovy konania nebudú od „iniciátora“

súdneho procesu reálne vymožiteľné. Nie je tak zriedkavé, že neraz účelovo vyvolané súdne

konanie iniciuje zahraničná právnická osoba, v prípade ktorej existuje iba minimálna šanca

na vymoženie trov konania, ak bude úspešná obrana odporcu. Pritom pri náhrade trov

konania v prospech odporcu môže ísť – s ohľadom na hodnotu predmetu sporu –

o povinnosť náhrady trov v značnej výške. V predmetnom legislatívnom opatrení preto

možno pozorovať reflexiu základných zásad občianskeho súdneho konania ( )

s dôrazom na poskytnutie ochrany účastníkovi konania pred účelovo vyvolaným súdnym

konaním, a to formou štandardného procesného inštitútu preddavkovej povinnosti pri

sporoch, predmetom ktorých je uplatnenie práva na zaplatenie značnej peňažnej sumy.

Preddavková povinnosť účastníka konania nie je v súdnom konaní pritom ničím

neobvyklým, do pozornosti dávame napríklad ust. .».

V závere svojho stanoviska ministerstvo spravodlivosti stručne poukázalo na otázku

odvolania sa proti rozhodnutiu o zložení preddavku, na otázku hľadiska oslobodenia

od súdnych poplatkov a zastavenia odvolacieho konania podľa § 141a Občianskeho

súdneho poriadku.

Ministerstvo spravodlivosti zároveň ústavnému súdu oznámilo, že súhlasí, aby

ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

6. Národná rada vo vyjadrení č. PREDS-297/2015 uviedla:

«Odôvodnenie návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky je založené

na porušení princípu zákazu retroaktivity právnych predpisov. Právna teória rovnako ako

aj ústavný súd rozlišuje medzi pravou retroaktivitou a nepravou retroaktivitou.

K otázke pravej retroaktivity sa ústavný súd vyjadril vo viacerých svojich nálezoch,

okrem iného aj nasledovne: „Problém retroaktivity sa prekrýva s teóriou nadobudnutých

práv (iura quaesita) alebo s ňou celkom splýva. Teória nadobudnutých práv spočíva

v zdôvodnení neprípustnosti takej situácie, aby práva, ktoré niekto nadobudol podľa

zákona, mu boli dodatočne a so spätnou účinnosťou odňaté neskorším zákonom, t. j. aby so

spätnou účinnosťou bol dodatočne v neprospech niekoho zmenený uzavretý právny stav,

resp. dôvod vychádzajúci z tohto právneho stavu.“ (). Na základe uvedeného

možno len opätovne konštatovať, že pravá retroaktivita je všeobecne neprípustná a je v

rozpore s . V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že

podstata princípu zákazu retroaktivity spočíva v tom, že na základe neskoršej právnej

normy nemôže byť zrušené právo, ktoré nadobudol jeho nositeľ pred účinnosťou tejto

právnej normy. Z tohto pohľadu je potrebné postupovať aj pri analýze namietaného

ustanovenia v spojení s . Je potrebné najmä

identifikovať, ktoré „právo alebo právny vzťah“ by potencionálne mohlo byť dotknuté

retroaktívnou právnou normou. Na základe takejto analýzy možno konštatovať, že jediným

právom, ktoré je dotknuté predmetnými ustanoveniami, je právo navrhovateľa na súdnu

ochranu. Právo podať žalobu vytvára právny vzťah medzi navrhovateľom a súdom, pričom

tento právny vzťah, ktorý vznikol pred účinnosťou , ostáva

zachovaný aj po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy (1. január 2012), pričom nová

právna úprava ho neruší, t. j. začaté súdne konanie pokračuje. Na základe uvedeného je

preto možné jednoznačne konštatovať, že v tomto prípade ustanovenie § 141a v spojení s §

372u nevykazuje znaky pravej retroaktivity.

Ďalej je potrebné posúdiť otázku nepravej retroaktivity napadnutých ustanovení.

K otázke nepravej retroaktivity sa ústavný súd takisto vyjadril viackrát: „Za nepravú

retroaktivitu považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky

smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým

došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo

zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím ().

O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne

skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité

zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase

nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali“ (). Nadväzujúc

na predošlú analýzu možno konštatovať, že právny vzťah medzi navrhovateľom a súdom

zostáva v platnosti po účinnosti novej právnej úpravy, zároveň však táto nová právna

úprava tomuto vzťahu „priraďuje následky“ vo forme novej povinnosti zaplatiť preddavok

na trovy konania, ak to navrhne odporca. V tomto prípade teda ide o nepravú retroaktivitu.

Nepravá retroaktivita nie je všeobecne povolená ale ani ju nemožno jednoznačne

kvalifikovať ako protiústavnú ako v prípade pravej retroaktivity. Ústavný súd nepravú

retroaktivitu „nepovažuje za štandardný vstup do existujúcich právnych vzťahov“, z čoho je

možné vyvodiť záver, že je za určitých podmienok prípustná, ale zákonodarca „musí

preukázať závažné dôvody, ktoré si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady

zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany

zákonodarcu.“ (). K existencii závažných dôvodov, de facto verejného záujmu,

ktorý „ospravedlňuje“ nepravú retroaktivitu, sa vyjadril ústavný súd nasledovne: „Keďže

ochrana dôvery v určitý právny stav musí byť vecne zdôvodnená, ani princíp právneho štátu

nechráni občana pred každou subjektívne chápanou stratou dôvery alebo pred každým

sklamaním.“ (). K problematike opodstatnenosti verejného záujmu na spätné

pôsobenie právnej normy, avšak výlučne vo forme nepravej retroaktivity, je preto potrebné

pristupovať individuálne v každom jednom prípade.

K ustanoveniu uvádzame, že obdobné

ustanovenie už nie je súčasťou nových kódexov schválených 21. mája 2015, ktoré od 1. júla

2016 nahradia

K otázke zákazu nepravej retroaktivity je potrebné pristupovať citlivo aj z toho

dôvodu, že pri generálnej aplikácii takéhoto zákazu by bola podstatne sťažená, ak nie

znemožnená normotvorná činnosť v prípade objektívnej potreby upraviť existujúce právne

vzťahy novým spôsobom, čím by došlo k nemožnosti zmeny exitujúceho stavu v záujme

právnej istoty.»

Národná rada zároveň ústavnému súdu oznámila, že súhlasí, aby ústavný súd upustil

od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

IV.

Znenie napadnutej právnej úpravy a dotknutých článkov

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale

tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme

mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,

alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov

alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom

na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.

Podľa navrhovateľovi, u ktorého nie sú

splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu

a ktorý uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného

minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie

dlhšej ako 60 dní zložil preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej

vety vyzve súd súčasne s uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu.

Povinnosť zložiť preddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery

ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní.

Ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má

povinnosť preddavok zložiť, ho zložil, alebo odporcom je účastník, ktorého majetkové

pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní,

súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania

zastaví.

Podľa výška preddavku podľa

odseku 1 je päť percent z peňažnej sumy uplatňovanej navrhovateľom, pričom na

príslušenstvo sa neprihliada.

Podľa o zloženom preddavku na trovy

konania rozhodne súd v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej alebo

rozhodnutia, ktorým sa končí konanie; preddavok sa vždy použije najskôr na náhradu trov

podľa § 148 ods. 1. Povinnosť zložiť preddavok na trovy konania nenahrádza povinnosť

podľa § 141.

Podľa ak je na jednej strane sporu

účastníkov viac a každý z nich koná samostatne, uloží súd zložiť preddavok na trovy

konania každému z nich, inak spoločne a nerozdielne.

Podľa odvolanie nie je

prípustné proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o povinnosti zložiť preddavok na trovy

konania podľa § 141a.

Podľa na konania začaté do 31. decembra

2011 sa použijú predpisy účinné od 1. januára 2012.

V.

Východiská a právne závery rozhodnutia

1. Národná rada 19. októbra 2011 prijala , ktorým sa mení

a dopĺňa v znení neskorších predpisov

a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „“).

Článkom I novelizačným bodom 26 bol do Občianskeho

súdneho poriadku za § 141 vložený nový § 141a, ktorý znel:

„(1) Navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady na oslobodenie

od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo na zaplatenie

peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú

osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil preddavok

na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne s uložením

povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť preddavok

na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno

usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ preddavok

na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok

ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy

konania zastaví.

(2) Výška preddavku podľa odseku 1 je päť percent z peňažnej sumy uplatňovanej

navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.

(3) O zloženom preddavku na trovy konania rozhodne súd v lehote 15 dní

od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým sa končí konanie;

preddavok sa vždy použije najskôr na náhradu trov podľa § 148 ods. 1. Povinnosť zložiť

preddavok na trovy konania nenahrádza povinnosť podľa § 141.

(4) Ak je na jednej strane sporu účastníkov viac a každý z nich koná samostatne,

uloží súd zložiť preddavok na trovy konania každému z nich, inak spoločne a nerozdielne.“

Článkom I novelizačným bodom 48 bolo do

vložené nové písmeno q), ktoré znie:

„q) sa rozhodlo o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a.“

Článkom I novelizačným bodom 65 bol do Občianskeho

súdneho poriadku za § 372t vložený nový § 372u, ktorý znie:

„Na konania začaté do 31. decembra 2011 sa použijú predpisy účinné od 1. januára

2012.“

Ustanovenie bolo následne novelizované

o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a tak v súčasnosti platná a účinná úprava

ustanovenia znie:

„(1) Navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady na oslobodenie

od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo na zaplatenie

peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú

osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil preddavok

na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne s uložením

povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť preddavok

na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno

usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ preddavok

na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť preddavok zložiť,

ho zložil, alebo odporcom je účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno

usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní, súd konanie v lehote 15 dní

od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.

(2) Výška preddavku podľa odseku 1 je päť percent z peňažnej sumy uplatňovanej

navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.

(3) O zloženom preddavku na trovy konania rozhodne súd v lehote 15 dní

od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým sa končí konanie;

preddavok sa vždy použije najskôr na náhradu trov podľa § 148 ods. 1. Povinnosť zložiť

preddavok na trovy konania nenahrádza povinnosť podľa § 141.

(4) Ak je na jednej strane sporu účastníkov viac a každý z nich koná samostatne,

uloží súd zložiť preddavok na trovy konania každému z nich, inak spoločne a nerozdielne.“

2. V návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov sa generálny prokurátor

domáha vyslovenia nesúladu napadnutých aj už citovaných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku s a .

Návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov generálneho prokurátora

bolo napadnuté ustanovenie v spojení s , a to

na základe právneho názoru generálneho prokurátora, v zmysle ktorého spoločnou

aplikáciou napadnutých ustanovení dochádza k porušeniu

princípu právnej istoty ako imanentnej súčasti materiálneho právneho štátu, ako aj princípu

zákazu retroaktivity právnych noriem.

V návrhu okresného súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov, ktoré je

spojené s týmto konaním o návrhu generálneho prokurátora na začatie konania o súlade

právnych predpisov, sa okresný súd domáha vyslovenia nesúladu poslednej vety

ustanovenia s .

Ako už ústavný súd v úvode uviedol, z dôvodu, že oboma návrhmi na začatie

konania o súlade právnych predpisov sa napáda totožné ustanovenie Občianskeho súdneho

poriadku, a so zreteľom na ich právnu súvislosť spojil ústavný súd obe konania na spoločné

konanie, v ktorom ich bude posudzovať komplexne, vo vzájomnej korelácii.

V rámci zisťovania historicko-právnych súvislostí uplatnenia napadnutého

ustanovenia ústavný súd poukazuje na fakt, že

procesné právo poznalo inštitút preddavku na trovy konania ešte pred rokom 1950.

Preddavok na trovy konania bol vnímaný ako zabezpečovací inštitút, poskytujúci istý druh

ochrany strane sporu pred možnou ujmou (spočívajúcou na strane žalovaného už samotnou

skutočnosťou, že bola proti nemu podaná na súde žaloba). Poskytnutie zabezpečenia

zo strany žalobcu formou zloženia preddavku na trovy konania však nemohlo čiastočne

alebo úplne znemožniť, aby sa žalobca domáhal svojho práva na súde, preto táto požiadavka

mohla byť uplatnená iba výnimočne, tam, kde procesné právo uzná, že záujem žalovaného

na zabezpečení trov konania, ktoré mu žalobou a účasťou v konaní vzniknú, si zaslúži

prednosť pred záujmom žalobcu na uplatnení práva (porov. Hora, V.: Československé

civilní právo procesní. I. – III. díl. Praha : Wolters Kluwer ČR, a. s., 2010, s. 83 – 85).

V spojitosti s podaným návrhom generálneho prokurátora a podaným návrhom okresného

súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov s považuje ústavný súd

za potrebné skúmať tieto maximálne hranice uplatniteľnosti napadnutého ustanovenia

aj v súčasnosti, a to predovšetkým v kontexte práva

na súdnu ochranu garantovaného .

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva. Do obsahu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, t. j. aj na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (porov. uznesenie

ústavného súdu sp. zn. z 1. apríla 2014).

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade

so zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej moci majú povinnosť umožniť

každému, aby sa uplatnením práva zaručeného stal účastníkom konania

(porov. nález ústavného súdu sp. zn. z 24. augusta 2001). Podľa konštantnej

judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu potom dochádza

vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde (porov. uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 3. júla 2003).

Je zrejmé, že nemožno považovať za nesúladnú s a za základné práva

porušujúcu takú právnu úpravu, ktorá podmieňuje súdnu alebo inú právnu ochranu

uhradením súdneho alebo iného poplatku a následnú nemožnosť domáhať sa ochrany svojho

práva v prípade neuhradenia takéhoto súdneho alebo iného poplatku. totiž ani

vo svojom čl. 46 ods. 1 a ani v žiadnom ďalšom ustanovení právo na bezplatnú súdnu a ani

inú právnu ochranu negarantuje. V prípade opaku by za nesúladný s bolo možné

vyhlásiť napr. celý o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, resp. zákon Národnej

rady Slovenskej republiky č. o správnych poplatkoch v znení neskorších

predpisov (porov. nález ústavného súdu sp. zn. z 23. júna 1999). Obdobne aj

Európsky súd pre ľudské práva opakovane zdôrazňuje, že povinnosť zaplatiť súdny

poplatok nemôže byť považovaná za také obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by

samo osebe bolo v nesúlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru (porov. Kreuz v. Poľsko, sťažnosť

z 19. 6. 2001), že z čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva právo na bezplatné súdne konanie a že

potreby spravodlivého výkonu justície môžu odôvodniť uloženie peňažného obmedzenia

na prístup jednotlivca k súdu (porov. Tolstoy-Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť

z 13. 7. 1995 a Brualla Goméz de la Torre v. Španielsko, sťažnosť z 19. 12. 1997).

Obmedzovanie prístupu k súdu však prichádza do úvahy nielen v úvodnej fáze

konania, pri samotnom spoplatňovaní návrhu na začatie konania. Účastník konania môže

mať základné právo na prístup k súdu ohrozené aj v ďalších fázach konania pred súdom,

a to existenciou povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, zakotvené práve

v napadnutom ustanovení .

V súvislosti s aplikáciou ustanovenia možno

indikovať niekoľko predpokladov, za splnenia ktorých súd rozhodne o povinnosti zložiť

preddavok na trovy konania, a to jednak uplatňovanie práva na zaplatenie peňažnej sumy

prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, existencia

návrhu na rozhodnutie súdu o zložení preddavku na trovy konania a v neposlednom rade

samotný predpoklad spočívajúci v subjekte, ktorému túto povinnosť možno uložiť, a to

osobu navrhovateľa konania.

V rámci hodnotenia uvedených predpokladov aplikácie ustanovenia § 141a

vychádzal ústavný súd aj zo spoločnej správy výborov

národnej rady o prerokovaní vládneho návrhu zákona, ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky

súdny poriadok a ktorým sa menili a dopĺňali niektoré zákony (tlač 455) v druhom čítaní

(neskôr prijatý ) z 10. októbra 2011 (ďalej len „spoločná správa

výborov“), v ktorej sa v odôvodnení zmeny navrhovaného znenia ustanovenia § 141a

uvádza, že „v sporoch, v ktorých je uplatňovaná vyššia peňažná suma, je strana

vystupujúca ako odporca často v situácii, že je voči nej uplatňovaný návrh, ktorý sa javí ako

šikanózny. Odporca platí trovy konania (napr. odmena advokáta) zo sumy, ktorá je voči

nemu uplatňovaná s rizikom, že ak bude v bránení práva úspešný, navrhovateľ jej trovy

nenahradí, keďže ešte počas konania podľa vývoja konania napr. postúpi pohľadávku

na inú osobu, u ktorej nie je zabezpečená vymožiteľnosť tejto pohľadávky. Navrhovaný

inštitút preddavkov na trovy konania má za cieľ eliminovať tieto šikanózne návrhy v čo

najväčšej miere.“. Z uvedeného tak možno vyvodiť ratio legis prijatej zmeny.

Ak jedným z predpokladov aplikácie ustanovenia § 141a Občianskeho súdneho

poriadku je uplatňovanie práva na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok

životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, potom predmetom súdneho konania

musí byť vždy peňažný záväzok presahujúci stanovenú hodnotu, a to bez ohľadu na právny

titul jeho vzniku. Na roveň sú tak postavené nesplnené zmluvné záväzky, záväzky

z bezdôvodného obohatenia alebo záväzky vzniknuté ako zmluvná pokuta, avšak vždy iba

záväzky peňažného charakteru nad zákonný limit hodnoty, čím sú spod ustanovenia § 141a

vylúčené nároky nepeňažného charakteru, a to bez ohľadu

na ich hodnotu, ako aj nároky, ktorých hodnota neprevyšuje 400-násobok životného minima

pre jednu plnoletú fyzickú osobu, a to bez ohľadu na charakter uplatňovaného nároku.

Takúto úpravu považuje ústavný súd za kauzistickú, vylučujúcu možnosť zváženia

okolností konkrétneho prípadu, evokujúcu jej prijatie pre určitú kategóriu súdnych konaní,

čo je v právnom štáte neprípustné. Ústavný súd taktiež zastáva názor, že predmetnou

právnou úpravou sa nenaplnil primárny cieľ sledovaný zákonodarcom pri prijímaní

napadnutého ustanovenia , a to predchádzať šikanóznym

návrhom na začatie konania, pretože podľa názoru ústavného súdu môže mať rovnakú

mieru spôsobilosti šikanovať odporcu akýkoľvek vznesený procesný nárok, bez ohľadu

na jeho výšku či charakter.

Následne, za predpokladu, ak v konaní na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej

400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu podá odporca návrh

na uloženie povinnosti navrhovateľovi zložiť preddavok na trovy konania, z formulácie

zákonnej dikcie ustanovenia vyplýva, že súd nemá

pri aplikácii tohto inštitútu žiadny priestor na úvahu a po preskúmaní stanovených

podmienok a kladnom zistení ich naplnenia je súd povinný účastníkom uložiť povinnosť

zložiť preddavok na trovy konania. Ústavný súd na tomto mieste tiež poukazuje

na skutočnosť, že kým pri povinnosti zložiť preddavok adresovanej navrhovateľovi používa

zákonodarca slovné spojenie uloží, pri adresovaní tej istej povinnosti odporcovi používa

zákon slovné spojenie vyzve. Nabáda to k výkladu, že povinnosť zložiť preddavok na trovy

konania ukladá súd navrhovateľovi rozhodnutím, ktoré by malo byť vydané vo forme

uznesenia, a odporcovi zasiela len výzvu na zaplatenie preddavku, bez nutnosti vydať

rozhodnutie, ktorým by mu takúto povinnosť uložil. Ústavný súd je toho názoru, že takýto

rozdielny postup pri sledovaní porovnateľných cieľov nie je opodstatnený, a to najmä

z dôvodu, že uznesenie s povinnosťou zložiť preddavok na trovy konania adresované

navrhovateľovi je exekučným titulom, kým výzva na zloženie preddavku na trovy konania

adresovaná odporcovi takýmto exekučným titulom nie je. Takýto exekučný titul a jeho

následné vykonávanie v prípade nezaplatenia preddavku na trovy konania sa môže

dobrovoľne stať pre navrhovateľa až likvidačným, čím je dotknuté právo na spravodlivý

súdny proces. Naproti tomu majetková sféra odporcu, keďže na vymáhanie preddavku

od neho neexistuje exekučný titul, zostáva nedotknutá.

Podobne neopodstatneným sa javí znevýhodňovanie navrhovateľov v konaniach

o uplatnenom práve na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného

minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu voči štátu, napr. z titulu náhrady škody.

Ak vznikne taká procesná situácia, za ktorej štát môže očakávať neúspech v takomto spore,

v súlade s ustanovením je štát oprávnený sa

domáhať, aby súd uložil navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania,

pričom, vychádzajúc z dikcie zákona, je súd povinný takémuto návrhu vyhovieť. V prípade,

ak na strane odporcu stojí subjekt, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno

usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní, takémuto účastníkovi

povinnosť na zloženie preddavku na trovy konania nevznikne. V zmysle ustanovenia § 2

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov sa tento zákon nevzťahuje na usporiadanie

majetkových pomerov, o. i. aj štátu. Z uvedených skutočností potom vyplýva, že pokiaľ je

účastníkom konania štát, povinnosť na zloženie preddavku na trovy konania mu ako

odporcovi (ale ani ako navrhovateľovi) nikdy nevznikne. Právo podať návrh na uloženie

povinnosti navrhovateľovi zložiť preddavok na trovy konania mu však ustanovenie § 141a

aj tak priznáva, čo sa môže javiť ako šikanózne konanie

zo strany subjektov ako odporcov, ktorým povinnosť zložiť preddavok na trovy konania

nikdy nemôže byť uložená, a pre navrhovateľa zjavne likvidačné.

Ústavný súd taktiež posudzoval dôvodnosť výšky preddavku na trovy konania

stanovenú v súlade s ustanovením vo výške

5 % z peňažnej sumy uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.

Rovnako, ako pri hodnotení kritéria predmetu konania, aj vo vzťahu k výške preddavku

na trovy konania absentuje ústavnému súdu jej relevantné zdôvodnenie zo strany

zákonodarcu. V súlade s už citovanou spoločnou správou výborov národnej rady pod

trovami konania, ktoré má odporca v konaní platiť zo sumy, ktorá sa voči nemu uplatňuje,

prezumuje predovšetkým odmenu advokáta. Tá sa vo väčšine prípadov odvíja

od ustanovenia § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Odmena advokáta podľa tejto vyhlášky

je konštruovaná ako degresívne kĺzavá, t. j. čím vyššia je tarifná hodnota predmetu veci,

tým nižšia je tarifná odmena za jeden úkon právnej služby. Pri pohľadávke vo výške

77 832,01 € predstavuje sumu 579,25 €, t. j. 0,74 % uplatnenej pohľadávky, pri pohľadávke

vo výške 300 000 € je odmena vo výške 1 024,13 €, t. j. 0,34 % uplatnenej pohľadávky, pri

pohľadávke vo výške 1 000 000 € je odmena vo výške 2 425,17 €, t. j. už len 0,24 %

uplatnenej pohľadávky, atď. V poslednom prezentovanom prípade by tak zložený

preddavok na trovy konania pokryl sumu odmeny advokáta za 20 úkonov právnej služby.

Samozrejme, čím je vyššia samotná hodnota veci, tým je vyššia aj konečná suma preddavku

na trovy konania (potenciálne pokrývajúca v niektorých prípadoch omnoho väčší počet

úkonov právnej služby, ako môžu byť v konaní vykonané, pretože sa môže stať, že konanie

bude ukončené už po vykonaní aj 5 úkonov právnej služby). Disproporcia medzi

stanovenou výškou preddavku na trovy konania a položkou odmeny advokáta

reprezentujúcou trovy konania je znateľná a v mnohých prípadoch arbitrárna. Ústavný súd

k tejto problematike už uviedol, že «zo stabilizovanej judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva vyplýva, že Európsky súd pre ľudské práva za súčasť práva na spravodlivé

súdne konanie výslovne považuje aj primeranosť výšky súdneho poplatku, keďže výška

poplatku vo svetle okolností konkrétneho prípadu vrátane sťažovateľovej spôsobilosti

zaplatiť poplatok a fáza konania, v ktorej došlo k obmedzeniu, predstavujú faktory, ktoré

sú... pri určovaní, či osobe bolo dostupné právo na prístup a či sa jej dostalo „vypočutia

súdom“... Príliš vysoký súdny poplatok, ktorý znemožňuje poskytnutie súdnej ochrany

uplatnenému právu, znamená porušenie ochrany priznanej čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd» (porov. nález ústavného súdu sp. zn.

zo 16. 9. 2010 a Kreuz v. Poľsko, sťažnosť z 19. 6. 2001). Ústavný súd si

na tomto mieste dovoľuje tiež pripomenúť, že v konaniach, v ktorých je navrhovateľovi

uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania podľa ustanovenia § 141a

, je tento istý navrhovateľ povinný zaplatiť aj súdny

poplatok z návrhu na začatie konania. V súlade s položkou 1 písm. a) prílohy k zákonu

Slovenskej národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov je poplatok z hodnoty predmetu sporu (ktorý

je určujúci aj pre výpočet preddavku na trovy konania) 6 %, najmenej 16,50 € a najviac

16 596,50 €, v obchodných veciach najviac 33 193,50 €. Týmto svojím základným

poplatkom patrí aktuálne Slovenská republika medzi krajiny s najdrahším prístupom k súdu.

Napádaná právna úprava ustanovenia sťažuje prístup

k súdu každému navrhovateľovi navyše tým, že popri súdnom poplatku je navrhovateľ

povinný zaplatiť aj preddavok na trovy konania, čím ešte na začiatku celého súdneho

procesu doňho investuje 11 % z uplatnenej pohľadávky, o ktorej navrhovateľ tvrdí, že je

oprávnená a ktorú odporca môže bezdôvodne odmietať uhradiť. Sporná peňažná

pohľadávka je tak pre navrhovateľa, ktorý by nemal pripravených ďalších minimálne 11 %

jej nominálnej hodnoty v likvidných prostriedkoch, nedosiahnuteľná. Už len táto samotná

skutočnosť je aj podľa názoru ústavného súdu výrazne za hranicou ústavnosti.

Okrem už uvedených predpokladov na použitie ustanovenia § 141a Občianskeho

súdneho poriadku poukazuje ústavný súd aj na ďalšiu podmienku, ktorá musí byť s už

menovanými podmienkami kumulatívne splnená, a to preskúmanie predpokladu

na oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 138 Občianskeho súdneho

poriadku. V praxi sa stáva, že súd sa pri rozhodovaní o návrhu odporcu na uloženie

povinnosti navrhovateľovi zložiť preddavok na trovy konania nevysporiada a neskúma

aktuálne majetkové pomery navrhovateľa majúce podstatný vplyv na jemu uloženú

povinnosť zložiť preddavok na trovy konania. Rozhodnutie súdu je založené iba

na dohadoch, resp. predpokladoch o majetkových pomeroch navrhovateľa, bez akéhokoľvek

reálneho skutkového zistenia o týchto skutočnostiach, čo opäť dáva súdu priestor pre

svojvoľné obmedzovanie práva navrhovateľa na prístup k súdu. Podľa názoru ústavného

súdu „až faktickým (nie iba formálnym) preskúmaním uvedených predpokladov na strane

dotknutého účastníka konania môže rezultovať záver o splnení predpokladov na uloženie

povinnosti tomuto účastníkovi konania, spočívajúcej v nutnosti zložiť preddavok na trovy

konania“ (porov. nález ústavného súdu sp. zn. zo 6. júna 2012).

Už uvedené evokuje, že preddavok na trovy konania neoprávnene bráni vybraným

subjektom v prístupe k súdu. Súd pri ukladaní povinnosti zložiť preddavok na trovy konania

navrhovateľovi v súlade s ustanovením nemá

priestor posudzovať konkrétne okolnosti prejednávaného prípadu vo vzťahu k podmienkam

aplikácie právnej normy, tak ako ani vo vzťahu k výške preddavku. Už tu je vidieť značný

odklon od základných kontúr tohto inštitútu v porovnaní s minulosťou. Ako totiž už ústavný

súd uviedol, primárna a rozhodujúca má byť fakultatívnosť a výnimočnosť jeho uplatnenia.

Ústavný súd na tomto mieste opätovne zdôrazňuje, že nepovažuje za nesúladnú s

takú právnu úpravu, ktorá podmieňuje súdnu alebo inú právnu ochranu uhradením súdneho

alebo iného poplatku, akúkoľvek neprimeranosť výšky súdneho alebo iného poplatku však

nemožno zamieňať s požiadavkou úhrady akéhokoľvek súdneho alebo iného poplatku.

Ústavný súd v súvislosti s inštitútom preddavku na trovy konania v zmysle ustanovenia

zdôrazňuje „potrebu rešpektovania princípu

proporcionality, ktorý vyžaduje, aby zásahy do majetkových práv účastníka konania boli

minimalizované na najnižšiu možnú rozumnú mieru, ktorou by vždy mala byť odhadnutá

výška budúceho priznaného nároku v rámci náhrady trov konania; nesmie ísť teda iba

o mechanické určenie zálohy na trovy konania vo výške 5 % z predmetu konania... .

Uvedený princíp vyžaduje zohľadniť tiež osobitosti danej veci“ (porov. nález ústavného

súdu sp. zn. z 28. novembra 2012; k všetkým uvedeným záverom ústavného

súdu porov. aj závery uvedené v Kotrecová, A. – Grausová, K.: Renesancia preddavku

na trovy konania. In: Justičná revue, 65, 2013, č. 4, s. 464 – 476 a Berezňaninová, Ľ.: Štát

ako účastník civilného konania. In: Základné zásady v rozhodovacej činnosti súdnej moci.

Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta, 2014, s. 209 –

223, s ktorými sa ústavný súd stotožnil).

Pre úplnosť treba uviesť, že ak okresný súd rozhodol o návrhu odporcu zložiť

preddavok na trovy konania, odvolanie proti takému uzneseniu nie je prípustné podľa § 202

ods. 3 písm. q) bez ohľadu na to, či súd takému návrhu

vyhovel (celkom alebo sčasti) alebo návrh ako nedôvodný zamietol. V obidvoch prípadoch

ide totiž o rozhodovanie súdu o navrhovateľovej povinnosti (ne)zložiť preddavok na trovy

konania podľa ustanovenia a voči tomuto

rozhodnutiu zákon výslovne vylučuje možnosť podať odvolanie podľa § 202 ods. 3 písm. q)

.

Konštrukcia ustanovenia je

rovnaká ako ustanovenie , , a ,

keď nie je podstatný spôsob rozhodnutia, ale iba existencia rozhodnutia o návrhu podľa

.

Ak by mal zákonodarca v úmysle vylúčiť z odvolacieho prieskumu len určitý spôsob

rozhodnutia podľa , ustanovenie

písm. q) by skoncipoval rovnako, ako napr. v ustanovení

, , , a , čo sa zreteľne nestalo.

Preto možno konštatovať, že z doslovného (gramatického) výkladu daného ustanovenia

odvolanie nie je možné vyvodiť proti žiadnemu uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o návrhu

na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a Občianskeho

súdneho poriadku.

Iný výklad citovaného ustanovenia preto nemožno uprednostňovať a navyše, bol by

v rozpore s princípom rovnosti účastníkov pred súdom, ktorý je inherentným prvkom práva

na spravodlivý proces.

Platilo by totiž to, že odvolanie môže podať len neúspešný odporca navrhujúci

autoritatívne uloženie povinnosti navrhovateľovi, ktorý sa voči nemu domáha svojho

majetkového práva. Navrhovateľ by takéto právo podať odvolanie nikdy nemal, lebo buď

by bol zaviazaný zaplatiť preddavok, a vtedy by sa na neho vzťahovala úprava ustanovenia

, alebo by bol návrh voči nemu

zamietnutý, a vtedy by, samozrejme, ako úspešný účastník odvolanie tiež nemohol podať.

V závere k tejto časti je potrebné podotknúť, že uvedená právna úprava § 141a

stráca platnosť a účinnosť 1. júla 2016, kedy nadobúda

účinnosť (ďalej len „“), ktorý ruší

a ktorý neupravuje povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, ale zavádza „len“

preddavok na trovy dôkazu (podľa ak strana v konaní navrhne vykonanie

dôkazu, s ktorým sú spojené výdavky, súd jej môže uložiť povinnosť zložiť preddavok.

Ak súd ustanoví znalca a strane nebolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku,

najneskôr spolu s ustanovením znalca uloží povinnosť zložiť preddavok v rozsahu

predpokladaných nákladov znaleckého dokazovania. Ak strana v lehote určenej súdom

preddavok nezloží, súd navrhnutý dôkaz nevykoná).

V kontexte už skôr vykonanej analýzy predpokladov na uplatnenie ustanovenia

však podľa názoru ústavného súdu nemožnosť

navrhovateľa odvolať sa voči rozhodnutiu o jemu uloženej povinnosti zložiť preddavok

na trovy konania, a to z hľadiska skutočného naplnenia všetkých podmienok na uloženie

tejto povinnosti v zmysle ustanovenia , dáva

evidentne priestor na arbitrárne a svojvoľné rozhodnutia súdov prvého stupňa o návrhu

odporcu na uloženie takejto povinnosti.

Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že § 141a Občianskeho súdneho

poriadku nie je v súlade s .

3. V ďalšej časti posudzoval ústavný súd napadnuté ustanovenie § 141a Občianskeho

súdneho poriadku aj z pohľadu jeho pôsobenia v spojení s § 372u Občianskeho súdneho

poriadku.

K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí požiadavka právnej

istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je aj zákaz spätného

(retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. V súlade s nálezom

ústavného súdu (sp. zn. z 3. apríla 1996) súčasťou ochrany dôvery občanov

v právny poriadok je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp.

ich ustanovení. V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony, a nie subjektívne

predstavy ľudí, jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia

pôsobia iba do budúcnosti, a nie do minulosti. Z tohto všeobecného pravidla je však možné

vyvodiť výnimky rôznej povahy a intenzity, odôvodnené mierou ospravedlnenia zásahov

do už existujúcich právnych vzťahov, nachádzajúce sa na rozhraní pravej a nepravej

retroaktivity.

Ústavný súd sa vzťahmi pravej a nepravej retroaktivity právnych predpisov už

niekoľkokrát zaoberal v rámci svojej rozhodovacej činnosti a zaujal k nim aj svoje

stanovisko.

Pravú retroaktivitu vymedzil ústavný súd ako stav, v ktorom nová právna úprava

neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori (porov. nález

ústavného súdu sp. zn. z 25. mája 1999), alebo ako stav, kedy zákon

dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových

a právnych vzťahov (práv a povinností; porov. uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 24. apríla 2001). Ústavný súd sa k tejto problematike ďalej vyjadril aj

vo svojom náleze (sp. zn. z 24. júna 2009), a to takto: „Právna norma môže

byť charakterizovaná ako pravo retroaktívna, ak dnes stanoví právne následky pre skutkové

podmienky, ktoré nastali pred nadobudnutím účinnosti tejto normy tak, akoby tieto právne

následky platili už včera (porov. zmienku v náleze sp. zn. ). Inými slovami, ak

v minulom okamžiku niekto mal nejaké právo (alebo povinnosť) a zákon k tomuto

minulému okamžiku toto právo (alebo povinnosť) zruší alebo zmení, ide o pravú

retroaktivitu. Pravá retroaktivita je fikciou, pretože hoci sa vie, že v minulom okamžiku

niekto mal nejaké právo, zákon finguje, že uvedený subjekt dané právo nemal, alebo ho mal

iné. Z hľadiska predmetnej veci je nutné rozlišovať medzi zmenou pravidiel, ktoré

pochádzajú z minulosti, a zmenou pravidiel do minulosti.“

Za nepravú retroaktivitu považuje ústavný súd stav, v ktorom nová právna úprava

nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak

kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti,

v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli

predtým späté s ich uzavretím (porov. nález ústavného súdu sp. zn. z 23. júna

1999). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo

právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša

určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase

nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (porov. uznesenie ústavného

súdu sp. zn. z 24. apríla 2001).

V súlade s už uvedeným retroaktivita ako stav spätného pôsobenia právnych noriem

je principiálne neželaným a ústavne nekonformným javom; ignorovať ho však nemožno

vtedy, ak spätné pôsobenie právnych noriem môže uľahčiť fungovanie spoločenských

vzťahov. Preto za určitých okolností je spätné pôsobenie právnych noriem žiaduce

a ospravedlniteľné zároveň. Porušením zásady ochrany nadobudnutých práv by bola len

taká spätná účinnosť právnych noriem, ktorá by zhoršila právne postavenie subjektov práva.

Situácie, v ktorých však bude retroaktívne pôsobenie právnych noriem povolené, je však

potrebné vykladať prísne reštriktívne ako situácie veľmi výnimočné.

Pokiaľ ide o oblasť procesného práva, platí, že nová právna úprava sa uplatní

na všetky prebiehajúce konania, ibaže zákon neustanovuje inak. Ústavný súd v tomto smere

poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu, podľa ktorého „pre procesné právo

vo všeobecnosti platí, že nové ustanovenia zákona sa aplikujú nielen v konaniach, ktoré boli

začaté po účinnosti novely, ale aj v konaniach, ktoré boli začaté podľa starších právnych

predpisov. Táto zásada sa neuplatní v tých prípadoch, ak zákon z nej ustanovení výnimky“

(porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 26. júna 2013). Za výnimky

vyplývajúce aj z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu možno považovať ochranu

nadobudnutých práv, ktorá by mala vyplývať z .

Z hľadiska už uvedeného je zrejmé, že ustanovenie § 141a v spojení s § 372u

má retroaktívny charakter.

Ústavný súd pri hodnotení napadnutého ustanovenia z hľadiska jeho súladu s

posudzoval, či sa pri riešení účinnosti muselo vychádzať

z retroaktivity právnej úpravy s následkami zásahu do práv účastníkov konania na strane

žalobcu v konaniach začatých podľa skôr platného a účinného znenia Občianskeho súdneho

poriadku alebo sa bolo potrebné pri prijímaní novely

vyhnúť v tejto časti retroaktivite právnej normy a prijatou novou právnou úpravou

zasiahnuť iba konania iniciované po účinnosti , t. j. po 1. januári

2012. Zrušenie starej a prijatie novej právnej úpravy je totiž nutne spojené so zásahom

do princípu rovnosti a ochrany dôvery občana v právo. Dochádza k tomu v dôsledku

ochrany iného verejného záujmu alebo základného práva a slobody, pričom vyšší stupeň

intenzity verejného záujmu, resp. ochrany základných práv a slobôd odôvodňuje vyššiu

mieru zásahu do princípov rovnosti a ochrany dôvery občana v právo novou právnou

úpravou (porov. nález ústavného súdu sp. zn. zo 17. januára 2002). Pri tomto

hodnotení vychádzal ústavný súd aj z už citovanej spoločnej správy výborov.

Ústavný súd v tejto súvislosti skúmal, či intenzita záujmu štátu (verejný záujem)

„eliminovať šikanózne návrhy“ odôvodňuje v tomto prípade aj zvýšenie intenzity zásahu

do princípov rovnosti a ochrany dôvery občana v právo. Spravidla totiž platí, že so zreteľom

na princíp právnej istoty nemôže byť žiadny právny predpis vydaný orgánom verejnej

správy uplatňovaný voči subjektu po dobu, kedy nemal možnosť sa s ním oboznámiť.

K tomu ústavný súd konštatuje, že výnimka zo zásady retroaktivity právnych noriem musí

kumulatívne spĺňať predpoklady nevyhnutnosti na dosiahnutie účelu verejného záujmu

(ospravedlniteľný dôvod) a rešpektovanie legitímnych očakávaní dotknutých osôb, ako aj

legislatívne vyjadrenie retroaktivity právnych noriem ako intertemporálne právne pravidlo.

Aj keď sa môže zdať, že verejný záujem je spôsobilým spätnú účinnosť právnej normy

za každých okolností ospravedlniť, bude retroaktivita právnej normy neprípustná, pretože

nebude spĺňať podmienky princípu proporcionality. V tomto kontexte tak spätná účinnosť

právnej normy musí byť na dosiahnutie sledovaného účelu vhodná a nutná (ak nie

nevyhnutná), pričom vymedzené kritériá môže naplniť iba vtedy, ak neexistuje alternatívne

riešenie, ktoré by umožnilo splnenie daného cieľa rovnako efektívne pri menšej miere

obmedzenia práv fyzických alebo právnických osôb. V prípade retroaktivity to znamená, že

výhody vyplývajúce pre všeobecný záujem zo spätnej účinnosti právnej normy prevažujú

nad ujmou na právnej istote dotknutých osôb. Spätná účinnosť právnej normy je zároveň

prípustná iba vtedy, ak rešpektuje legitímne očakávania dotknutých osôb. Ak je, naopak,

právny predpis vydaný náhle a neočakávane, dochádza k porušeniu princípu

predvídateľnosti.

Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade verejný záujem (na eliminovaní

nedôvodných a šikanóznych žalôb) neprevyšuje záujem jednotlivcov (účastníkov konania)

na ochrane ich dôvery v právo platné a účinné v čase podania návrhu na začatie konania.

V danom prípade nemožno indikovať žiaden taký ospravedlniteľný dôvod, na základe

ktorého zákonodarca môže zasiahnuť do už nadobudnutých práv (iura quesita) účastníkov

konania. Dôvod v zmysle už citovanej spoločnej správy výborov národnej rady

o prerokovaní novely nesmeruje k zachovaniu základných

ústavných princípov, prípadne vyšších princípov spravodlivosti, morálky a slušnosti, čo by

takýto zásah podľa názoru ústavného súdu výnimočne mohlo ospravedlniť. Ako totiž už

ústavný súd vo svojom náleze uviedol, „ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti je

povinný rešpektovať rámec právneho štátu, v ktorom je okrem iného garantovaná právna

istota vrátane ochrany legálne nadobudnutých práv, ako aj legitímnych očakávaní, a tiež

trvácnosť a stabilita právnych noriem, a je zakázaná svojvôľa v činnosti orgánov verejnej

moci, parlament z toho nevynímajúc“ (porov. nález ústavného súdu sp. zn.

z 30. apríla 2008). Podľa ústavného súdu teda „nikomu nemožno odňať jeho riadnym

spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu“ (porov.

nález ústavného súdu sp. zn. z 24. mája 1995). Ak mal žalobca pri podaní

návrhu na začatie konania v čase pred účinnosťou právo súdne

konanie iniciovať a v ňom ďalej pokračovať až do jeho právoplatného skončenia bez

povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, ústavný súd zastáva názor, že toto právo mu

neskoršie vydaným právnym predpisom () nemôže byť odňaté

a zásah do tohto práva žalobcu ako účastníka konania považuje ústavný súd za zásah

do princípu právnej istoty.

Ústavný súd sa však zároveň na tomto mieste stotožnil s právnym názorom

ministerstva spravodlivosti predostretým v jeho stanovisku k návrhu generálneho

prokurátora v tomto konaní, v súlade s ktorým je ustanovenie § 372u Občianskeho súdneho

poriadku potrebné považovať za štandardné prechodné ustanovenie procesnoprávneho

charakteru, majúce svoje opodstatnenie a miesto spravidla v každej procesnej norme.

V zmysle základných aplikačných zásad procesného práva by súd procesnoprávnu normu

(v danom prípade ustanovenie ) účinnú v čase, kedy

konanie prebieha, aplikoval aj v prípade, ak by prechodné ustanovenie § 372u Občianskeho

súdneho poriadku nebolo do predmetného právneho predpisu vôbec inkorporované. Keďže

sa už ústavný súd s otázkou súladu ustanovenia

s a a ústavnosťou jeho štandardného pôsobenia vysporiadal

a vyslovil, že aplikáciou napadnutého ustanovenia

per se dochádza do zásahu do práv garantových , nepovažoval ústavný súd

za nevyhnutné prijať rozhodnutie, ktorým by rozhodol o nesúlade napadnutého ustanovenia

výlučne v spojení s Občianskeho súdneho

poriadku s .

Ústavný súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že novela Občianskeho súdneho

poriadku vykonaná menila a dopĺňala viaceré ustanovenia

, pričom prechodné ustanovenie Občianskeho

súdneho poriadku sa vzťahuje na všetky zmeny a na všetky procesné inštitúty novelou

zmenené či doplnené. V záujme sebaobmedzenia ústavného súdu v konaní o súlade

právnych predpisov ústavný súd nepovažoval za nutné vysloviť nesúlad § 372u

s ani z toho hľadiska, že by tým zasiahol aj

do iných procesných inštitútov zmenených a doplnených novelizáciou Občianskeho

súdneho poriadku , ktoré neboli pred ústavným súdom napadnuté

a na ktoré sa vzťahuje prezumpcia ústavnosti.

4. Doplňujúc už predostreté závery ústavný súd k namietanému nesúladu

napadnutých ustanovení s poukazuje aj

na podstatu tohto článku vyjadrujúceho ústavný princíp legality štátnej moci.

V zmysle totiž bez určeného zákonného základu, v jeho rozsahu

a spôsobom ustanoveným zákonom žiadny štátny orgán Slovenskej republiky nemôže

a nesmie konať, a ako už ústavný súd potvrdil, tento záväzok sa v plnom rozsahu vzťahuje

aj na Národnú radu Slovenskej republiky a na proces prijímania zákonov (porov. nález

ústavného súdu sp. zn. z 3. apríla 1996).

Ako už ústavný súd vyslovil, „z dikcie vyplýva, že jeho aplikačný

rozsah sa vyčerpáva konaním štátnych orgánov. Podľa názoru ústavného súdu tak

v predmetnom článku upriamuje pozornosť na kvalitu rozhodovacích procesov pri výkone

verejnej moci (zákonodarný proces, súdne konanie, správne konanie a pod.). Vyžaduje sa tu

predovšetkým rešpektovanie a zákonom vymedzených právomocí orgánov verejnej

moci.

Ústavný súd v konaní podľa rozhoduje o súlade

právnych predpisov a podľa disponuje právomocou vysloviť, že

právny predpis nie je v súlade s iným právnym predpisom. Nemá teda právomoc vysloviť,

že štátny orgán, výsledkom činnosti ktorého je právny predpis, porušil iný právny predpis.

Ak teda národná rada ako štátny orgán nadaný zákonodarnou právomocou prijme zákon,

obsah ktorého je neskôr identifikovaný ako nesúladný s , neznamená to bez

ďalšieho, že konala mimo medzí . O taký prípad by mohlo ísť v prvom rade vtedy, ak

by národná rada extrémnym spôsobom nerešpektovala pravidlá zákonodarného procesu,

ktorý by podstatne deformoval proces transformácie vôle priamo volených zástupcov ľudu

( ) do podoby všeobecne záväzných pravidiel správania sa. Rovnaké

konzekvencie by boli namieste napr. aj v prípadoch, ak by zákonom bola jednému orgánu

verejnej moci priznaná kompetencia, ktorá je ústavným poriadkom vyhradená inému orgánu

verejnej moci, inými slovami a všeobecne, ak by sa zákon neprípustným spôsobom

a explicitne dotkol ústavnej normy alebo ju zmenil“ (porov. nález ústavného súdu sp. zn.

z 3. júla 2013).

Z vyžiadaných podkladov ústavný súd zistil, že národná rada schválením

napadnutých ustanovení neprekročila medze svojej ústavne

zakotvenej právomoci, nenarušila systém deľby moci v štáte a konala v súlade s pravidlami

zákonodarného procesu. V časti namietajúcej rozpor ustanovenia § 141a Občianskeho

súdneho poriadku s preto ústavný súd návrhu nevyhovel.

VI.

Z dôvodov uvedených v časti V tohto nálezu ústavný súd rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky stráca účinnosť. Ak národná

rada neuvedie tento zákon do súladu s , stráca Občianskeho súdneho

poriadku po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky platnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. mája 2016