Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 429/2016
PDF · 1.12 MB
No categories available
II. ÚS 429/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 429/2016-144
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, ,
,
zastúpených advokátom JUDr. Milanom Kuzmom, Floriánska 16, Košice, ktorou namietajú
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a) až c) a čl. 7
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo V6/2013 z 24. septembra 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť , , ,
a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára
2015 doručená sťažnosť , ,
(ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), , ,
(ďalej len „sťažovateľ
v 2. rade“), , ,
(ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“), , ,
(ďalej len „sťažovateľ vo 4. rade“),
a , ,
(ďalej len „sťažovateľ v 5. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, a čl. 50
ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3
písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo V6/2013 z 24. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
I.1 Skutkové okolnosti trestnej veci sťažovateľov
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli právoplatne odsúdení
rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. BB 3 T 3/2008
z 24. februára 2009 v spojení s uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn.
2 Toš 5/2009 z 13. septembra 2010 za trestný čin založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona (skutok v bode 1 rozsudku), ďalej
sťažovateľ v 1. rade spolu s obvinenými a za trestný čin vraždy
podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. b), i) a j) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov [ďalej len „starý Trestný zákon“ (skutok v bode 2 rozsudku)], ako aj
za trestný čin hrubého nátlaku podľa § 235a ods. 1 a 2 písm. a) starého Trestného zákona
(skutok v bode 3 rozsudku), sťažovatelia v 2. a 3. rade za trestný čin všeobecného ohrozenia
podľa § 179 ods. 1 a 2 písm. a) a c) starého Trestného zákona v spojení s trestným činom
poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 a 4 starého Trestného zákona (skutok v bode
6 rozsudku), sťažovatelia v 2., 3. a 4. rade za zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245
ods. 1, 3 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona (skutok v bode 7 rozsudku)
a sťažovateľ v 5. rade za trestný čin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania
so zbraňami podľa § 185 ods. 1 písm. a) a ods. 5 starého Trestného zákona (skutky v
bodoch 8 a 9 rozsudku).
Za uvedené trestné činy boli sťažovateľom uložené nepodmienečné tresty odňatia
slobody v rôznych výmerách; sťažovateľovi v 1. rade bol uložený trest odňatia slobody na
doživotie.
Obžaloba proti sťažovateľom (ale aj ďalším obvineným, pozn.) bola podaná
prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
pre 17 skutkov. Spod niektorých skutkov boli sťažovatelia, resp. niektorí z nich, už
označenými rozhodnutiami špeciálneho súdu, resp. najvyššieho súdu právoplatne
oslobodení.
Proti právoplatným odsudzujúcim rozhodnutiam všeobecných súdov podali
sťažovatelia v roku 2013 dovolanie, v ktorom uplatnili dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1
písm. b), c), e), g), i) a k) Trestného poriadku. Najvyšší súd ako dovolací súd uznesením
sp. zn. 2 TdoV 6/2013 z 24. septembra 2014 dovolanie sťažovateľov podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku odmietol.
Námietky sťažovateľov, ktoré formulujú vo svojej sťažnosti proti napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu, možno rozdeliť do viacerých skupín podľa toho, k porušeniu
ktorého z ústavou garantovaných práv primárne smerujú, resp. podľa vecného charakteru
namietaných pochybení dovolacieho súdu.
I.2 Námietky týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
I.2.1 Námietky proti predsedovi senátu dovolacieho súdu
V rámci svojich námietok smerujúcich primárne proti porušeniu základného práva na
zákonného sudcu garantovaného v čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovatelia formulujú svoje výhrady
v prvom rade proti pôsobeniu JUDr. Štefana Harabina v pozícii predsedu senátu najvyššieho
súdu, ktorý rozhodoval o ich dovolaní. Sťažovatelia považujú za „... absolútne vylúčené,
aby JUDr. Štefan Harabin v pozícii predsedu senátu dovolacieho súdu sp. zn.
2 TdoV 6/2013 dokázal nezaujato, spravodlivo a objektívne rozhodnúť o dovolacom dôvode
podľa § 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por. v časti týkajúcej sa zloženia senátu z 2 Toš NS SR
(dovolanie str. 7 až 9) pretože predmetom tohto bodu dovolania bol nezákonný postup
JUDr. Harabina v pozícii predsedu Najvyššieho súdu SR počas vytvárania senátu 2 Toš
a ďalších súvisiacich okolností.
... Úlohou dovolacieho súdu bolo preskúmať zákonnosť Opatrenia predsedu NS SR
JUDr. Harabina Spr. 101–2010–3 z 15. 02. 2010.“.
V nadväznosti uvedené sťažovatelia argumentujú tým, že ich trestná vec, ktorá bola
v odvolacom konaní pôvodne pridelená senátu „2Toš“, mala byť nezákonným postupom
vtedajšieho predsedu najvyššieho súdu JUDr. Š. Harabina pridelená senátu „3Toš“,
„pretože vec 2 Toš 5/2009 v rozpore so zákonom pridelil JUDr. Serbovej, ktorú zároveň
v rozpore s rozvrhom práce preradil do senátu 3 Toš a súčasne rozhodol, že sa prerozdelia
všetky veci napadnuté senátu 2 Toš, okrem troch vecí, medzi ktorými bola aj 2 Toš 5/2009.
... Keďže JUDr. Harabin v pozícii predsedu senátu 2 Tdo V 6/2013 bol nútený
rozhodovať tak, aby chránil sám seba a svoj postup v pozícii predsedu Najvyššieho súdu SR
týkajúci sa senátu 2 Toš, stal sa sudcom vo vlastnej veci. Tieto okolnosti absolútne
spochybnili objektívnu nestrannosť JUDr. Harabina a preto mal byť vylúčený z
vykonávania úkonov vo veci 2 TdoV 6/2013.“.
I.2.2 Námietky proti zloženiu senátu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu
Vo vzťahu k zloženiu senátu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sťažovatelia
uvádzajú, že neobstojí argumentácia dovolacieho súdu poukazujúca na § 51 ods. 5 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), v zmysle ktorého v konaní na Špecializovanom
trestnom súde, krajskom súde podľa osobitného zákona alebo v konaní o riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkoch vec vybaví senát, ktorému bola v súlade
s rozvrhom práce pridelená náhodným výberom, ak sa skutočnosti odôvodňujúce
prerozdelenie veci podľa odseku 4 netýkajú všetkých sudcov, keďže v danom prípade sa
skutočnosti odôvodňujúce prerozdelenie veci podľa odseku 4 týkali všetkých členov
pôvodného senátu „2Toš“, lebo JUDr. Majchrák a JUDr. Mihal mali pozastavený výkon
funkcie sudcu a JUDr. Serbová bola preradená do senátu „3Toš“. Odvolací senát „2Toš“
teda rozhodoval podľa sťažovateľov v nezákonnom zložení, a preto ich dovolacia námietka
mala byť vyhodnotená ako dôvodná.
I.2.3 Námietky proti zloženiu senátu špeciálneho súdu
Vo vzťahu k zloženiu senátu špeciálneho súdu, ktorý rozhodoval v predmetnej
trestnej veci, sťažovatelia namietajú, že JUDr. Roman Púchovský konal v rozpore
s rozvrhom práce, keď v postavení predsedu špeciálneho súdu 1. júla 2008 vydal dodatok
č. 5 k rozvrhu práce a určil zmeny v rozvrhu práce, z ktorých okrem iného vyplýva, že
tretím členom senátu „3T“ pre tú-ktorú pridelenú vec, v ktorej rozhoduje senát, sa stáva člen
zastupujúceho senátu „4T“ v poradí JUDr. Roman Púchovský, JUDr. Zdenka Cabanová,
JUDr. Oldřich Kozlík a JUDr. Michal Truban.
Sťažovatelia argumentujú, že „JUDr. Púchovský formuloval dodatok č. 5 k rozvrhu
práce tak, že v podstate sám seba nanominoval do senátu 3 T vo veci 3T3 2008 a to 2 dni
pred verejným zasadnutím konanom dňa 3. 7. 2008, napriek tomu, že opatrením č. 8, ktoré
sa stalo súčasťou rozvrhu práce, bol v predmetnej veci určený za náhradného sudcu
a nadôvažok v poradí členov zastupujúceho senátu 4 T sám seba ustanovil na prvé miesto.
Povedané inými slovami, JUDr. Púchovský formuloval dodatok č. 5 tak, aby sa stal členom
senátu vo veci 3T 3/2008.
Podotýkame, že podľa rozvrhu práce Špeciálneho súdu na rok 2008 zastupujúci
členovia senátu 4 T boli určení v poradí: JUDr. Cabanová, JUDr. Kozlík, JUDr. Truban
a JUDr. Púchovský. Ako je zrejmé, JUDr. Púchovský zmenil poradie zastupujúcich členov
senátu 4 T tak, že sám seba pôvodne ako posledného v poradí určil na prvé miesto.
Považujeme za absolútne neprípustné, aby náhradný sudca JUDr. Púchovský
využijúc funkciu podpredsedu súdu, v rozpor s rozvrhom práce rozhodol o tom, že
chýbajúcim členom senátu 3T bude on.“.
Sťažovatelia ďalej poukazujú na to, že v priebehu konania pred všeobecnými súdmi
opakovane namietali nezákonnosť zloženia senátov súdu prvého stupňa aj súdu druhého
stupňa, pričom „prvostupňový súd, ani odvolací súd nerozhodol o vznesených námietkach
meritórnym spôsobom.
Už samo nerozhodnutie o námietkach považujeme za porušenie práv na spravodlivý
súd a súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy...“.
V tejto súvislosti sťažovatelia argumentujú námietkou zaujatosti vznesenou na
hlavnom pojednávaní konanom 14. novembra 2008, kedy namietali zaujatosť všetkých
sudcov špeciálneho súdu a všetkých prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky, a namietajú, že špeciálny súd nepostupoval podľa § 23
Trestného poriadku, keď nepredložil návrh na delegáciu ich trestnej veci na rozhodnutie
najvyššiemu súdu.
Podstatná časť námietok sťažovateľov smeruje proti predsedovi senátu špeciálneho
súdu JUDr. J. Hrubalovi, ktorého zaujatosť mala byť zrejmá už zo spôsobu, akým viedol
výsluchu obžalovaných a svedkov, kedy sa zreteľne mal prejavovať jeho rozdielny prístup k
jednotlivým vypočúvaným osobám, ktoré vypočúval; sťažovatelia osobitne poukazujú na
výsluch svedka ktorý bol dôvodom vznesenia námietky zaujatosti JUDr. Hrubalu,
pričom senát špeciálneho súdu o nej nerozhodol. Predseda senátu JUDr. Hrubala mal byť
podľa názoru sťažovateľov vylúčený z rozhodovania ich trestnej veci aj z dôvodu, že bol
členom senátu špeciálneho súdu, ktorý rozhodoval v trestnej veci obžalovaného
(PK 2 T 14/2007), pričom vo výrokovej časti odsudzujúceho rozsudku konštatoval,
že prijal úplatky od , člena kriminálnej skupiny tzv.
, ktorého tým poveril šéf skupiny , keďže v trestnej veci
sťažovateľov sa v bode 1 obžaloby posudzoval skutok založenia, zosnovania a
podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, ktorú mal založiť
a zosnovať sťažovateľ v 1. rade a jej členom mal byť aj , keďže už v rozsudku
vo veci obžalovaného sa JUDr. Hrubala ako člen senátu špeciálneho súdu vyslovil
k existencii kriminálnej skupiny .
Dôveryhodnosť predsedu senátu špeciálneho súdu sudcu JUDr. Hrubalu sťažovatelia
spochybňujú aj argumentáciou, že mu mohlo a malo byť odňaté osvedčenie o bezpečnostnej
previerke (ktoré bolo predpokladom výkonu funkcie sudcu špeciálneho súdu), a to
vzhľadom na poskytnutie utajovaných skutočností sťažovateľovi v 1. rade doporučenou
poštou, ako aj vzhľadom na závislosť JUDr. Hrubalu od konzumácie alkoholických
nápojov, ktorá vyplýva z disciplinárneho konania vedeného proti tomuto sudcovi.
Podľa sťažovateľov v ich trestnej veci nemali rozhodovať z analogických dôvodov
ako sudca JUDr. J. Hrubala ani sudcovia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu – členovia
jeho senátu „2Toš“ JUDr. Karabín, JUDr. Serbová a JUDr. Farkaš, keďže rozhodovali
o odvolaní obžalovaného v už uvedenej trestnej veci, pričom odvolací senát ich
odvolanie zamietol. Zo skutočnosti, že označení sudcovia už rozhodovali o odvolaní
obžalovaného , museli mať podľa sťažovateľov už vytvorený jasný postoj
k existencii kriminálnej skupiny .
Sťažovatelia ďalej v rámci svojich námietok poukazujú aj na právny názor ústavného
súdu vyjadrený v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/08 týkajúci sa neústavnosti bývalého špeciálneho
súdu.
I.3 Námietky týkajúce sa namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3
písm. a) až c) a čl. 7 ods. 1 dohovoru
Sťažovatelia formulujú v sťažnosti celý rad výhrad proti procesnému postupu
a procesným pochybeniam v ich trestnej veci, skutkovým i právnym záverom vysloveným
v napadnutom uznesení dovolacieho súdu, ktoré primárne smerujú k namietanému
porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj k namietanému porušeniu ich
práva na obhajobu garantovaného v čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 3 písm. a) až c)
dohovoru.
V rámci tejto skupiny výhrad sťažovatelia namietajú, že k neprípustnému zásahu do
ich ústavou garantovaných práv (zvlášť práv sťažovateľa v 1. rade) malo dôjsť tým, že
odvolací súd neumožnil sťažovateľovi v 1. rade predniesť konečný návrh v celom rozsahu,
pričom predseda senátu mal od neho neustále žiadať, aby predložil záverečný návrh
v písomnej podobe, čo nemá oporu v zákone.
Sťažovatelia ďalej spochybňujú rozhodujúce dôkazy, na ktorých je založené ich
odsúdenie, a to najmä výpovede svedkov, resp. spoluobvinených z prípravného konania,
ktoré mali byť výsledkom ovplyvňovania týchto osôb vyšetrovateľmi. Konkrétne má ísť
o výpoveď kľúčového svedka a svedka , ktorým mali vyšetrovatelia
„po zlomení psychického odporu“ ponúknuť rôzne výhody.
Vo vzťahu k výpovedi svedka ktorá mala byť kľúčovým dôkazom najmä
vo vzťahu k skutku v bode 2 obžaloby (vražda , za ktorú bol odsúdený sťažovateľ
v 1. rade na doživotný trest odňatia slobody, pozn.), sťažovatelia uvádzajú, že bol
v postavení svedka vypočutý v prípravnom konaní len raz, a to 15. novembra 2007, pričom
práve túto výpoveď prečítal špeciálny súd na hlavnom pojednávaní a založil na nej
odsudzujúci záver k vražde . Sťažovatelia poukazujú na to, že bol pôvodne
obvinený spolu so sťažovateľmi, pričom svedkom sa stal až okamihom vydania uznesenia
vyšetrovateľa o jeho vylúčení zo spoločnej veci podľa § 21 ods. 1 Trestného poriadku
z 13. novembra 2007.
Sťažovatelia vo vzťahu k výpovedi svedka poukazujú na to, že síce dostali
vyrozumenie o úkonoch v predmetnom trestnom konaní z 12. novembra 2007, avšak
vyplývalo z neho len to, že 15. novembra 2007 sa uskutoční výsluch svedka a poškodených
v od 10.00 h. V tejto súvislosti sťažovatelia namietajú, že vo vyrozumení
o úkonoch nebolo uvedené meno svedka, ktorý má byť vypočutý, a preto sa obhajoba
nemohla pripraviť na výsluch svedka, t. j. tým malo byť porušené ich právo na obhajobu.
V nadväznosti na uvedené sťažovatelia poukazujú na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
1 Tdo V 16/2011 z 19. júna 2012, v ktorom sa uvádza, že v prípade výsluchu svedka musí
vyšetrovateľ v upovedomení o úkone okrem iného oznámiť aj meno osoby, ktorú bude
vypočúvať. Ak tak neurobí, koná v rozpore s čl. 6 ods. 3 dohovoru, ako aj s § 213 ods. 3
Trestného poriadku. Sťažovatelia navyše uvádzajú, že v čase doručenia upovedomenia
o výsluchu nemenovaného svedka určeného na 15. november 2007 nemali vedomosť o tom,
že z obvineného sa medzičasom v dôsledku vylúčenia jeho veci stal svedok.
Obhajcovia sťažovateľov sa predmetného výsluchu nezúčastnili. Sťažovatelia poukazujú aj
na to, že členovia dovolacieho senátu najvyššieho súdu v ich trestnej veci nepovažovali
namietaný postup vyšetrovateľa, ktorý v upovedomení o úkone neuviedol meno svedka,
ktorý má byť vypočutý, za nezákonný, hoci v iných rozhodnutiach tí istí sudcovia
vyžadovali uvedenie konkrétneho mena svedka v upovedomení o úkone.
V nadväznosti na uvedené výhrady sťažovatelia poukazujú na to, že svedok na
hlavnom pojednávaní využil svoje právo podľa § 130 ods. 2 Trestného poriadku
a nevypovedal. Z tohto dôvodu sťažovatelia nemali ani raz možnosť klásť mu otázky
a podrobiť ho kontradiktórnemu výsluchu. Priamy výsluch svedka bol potrebný
podľa ich argumentácie o to viac, že pred notárom odvolal svoju výpoveď z prípravného
konania, ktorú mal urobiť pod vplyvom nátlaku zo strany vyšetrovateľov a z vraždy
usvedčuje osoby z Ukrajiny. Sťažovatelia uvádzajú, že v priebehu odvolacieho konania
zaslal odvolaciemu súdu list, v ktorom opäť odvolal svoju výpoveď z prípravného konania
a poukazoval na ovplyvňovanie a nátlak zo strany vyšetrovateľov, pričom sa dožadoval
vypočutia pred odvolacím súdom. Sťažovatelia namietajú, že odvolací súd o uvedenej
skutočnosti ( liste) strany trestného konania neoboznámil, pričom sťažovatelia sa
o existencii listu dozvedeli až neskôr.
Sťažovatelia ďalej namietajú, že súd prvého stupňa ani odvolací súd neakceptovali
ich dôkazné návrhy, konkrétne malo ísť o výpisy z hovorov z telefónu nebohého ,
preskúmanie vzťahov medzi svedkom a bývalým vyšetrovateľom
výsluch svedka , výsluch svedkyne , výsluch svedka
vypracovanie kontrolných znaleckých posudkov, výsluch svedka
a výsluch svedka . Dovolací súd sa podľa tvrdenia sťažovateľov
vôbec nevysporiadal s ich námietkou týkajúcou sa nevykonania navrhovaných dôkazov,
v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu ich práva na obhajobu a práva na spravodlivý
proces.
Vo vzťahu k skutkovým záverom, ku ktorým dospeli všeobecné súdy v predmetnej
trestnej veci, sťažovatelia tiež namietajú, že špeciálny súd bez predchádzajúceho
upozornenia modifikoval skutkovú vetu vo vzťahu k skutku č. 1, ktorý sa týkal zločinu
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona.
Sťažovatelia poukazujú v tejto súvislosti na to, že podľa obžaloby boli obvinení
z toho, že najneskôr v roku 2000 založili, zosnovali a podporovali zločineckú skupinu,
špeciálny súd skutkovú vetu modifikoval tak, že na prelome rokov 2003 až 2004 sťažovateľ
v 1. rade zosnoval zločineckú skupinu, ktorú najneskôr v tom istom období založil spolu
s a jej členmi sa postupne stali
a ďalšie nestotožnené osoby. Skutočnosť, že súd prvého stupňa
neupozornil sťažovateľov na zmenu skutkovej vety, napadli sťažovatelia v odvolaní,
v ktorom argumentovali, že zločinecká skupina nemohla vzniknúť na prelome rokov 2003 –
2004, keďže sťažovateľ v 1. rade bol v tom čase vo väzbe v a
vo väzbe v Prešove, len bol na slobode.
Sťažovatelia konštatujú, že odvolací súd na ich námietky týkajúce sa času, v ktorom
mala byť zosnovaná a založená zločinecká skupina, nereagoval, pričom tento čas musí byť
nepochybne zistený a bezpečne preukázaný. V nadväznosti na túto argumentáciu v sťažnosti
uvádzajú:
„Keďže modifikácia skutku č. 1 nevyplývala z dokazovania a Špeciálny súd nás
neupozornil na možnú zmenu, nenavrhol to ani prokurátor a nápravu nevykonal ani
odvolací súd a dovolací súd, došlo k porušeniu našich práv na spravodlivý súd podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na oboznámenie s obvinením podľa čl. 50
ods. 3 Ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. a/ Dohovoru.“
Sťažovatelia formulujú aj výhrady proti právnym záverom všeobecných súdov
súvisiacich z modifikáciou právnej kvalifikácie skutkov, z ktorých boli obžalovaní; ide
o výhrady k skutkom označeným v obžalobe ako skutky č. 2 a č. 10. Skutok č. 2 (vražda
) bol v obžalobe právne kvalifikovaný podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. b) starého
Trestného zákona a skutok č. 10 podľa § 257 ods. 1 a 4 starého Trestného zákona a podľa
§ 179 ods. 1 a 2 písm. c) starého Trestného zákona. Oproti obžalobe bol sťažovateľ v 1. rade
vo vzťahu k skutku č. 2 odsúdený za vraždu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219
ods. 1 a 2 písm. b), i) a j) starého Trestného zákona a sťažovatelia v 2. a 3. rade za skutok
č. 6 (v obžalobe išlo o skutok č. 10) za poškodzovanie cudzej veci formou
spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 257 ods. 1 a 4 starého Trestného zákona
a všeobecného ohrozenia podľa § 179 ods. 1 a 2 písm. a) a c) starého Trestného zákona.
Sťažovatelia nespochybňujú argumentáciu dovolacieho súdu, že prokurátor
v záverečnej reči zmenu právnej kvalifikácie navrhol, ale poukazujú na to, že upozornenie
na zmenu právnej kvalifikácie skutkov je v kompetencii súdu, pričom toto upozornenie je
potrebné urobiť skôr, ako súd vyhlási dokazovanie za skončené. Rovnako podľa
sťažovateľov neobstojí argumentácia dovolacieho súdu, že skutok nebol posúdený podľa
prísnejšieho ustanovenia zákona. Sťažovatelia v tejto súvislosti tvrdia, že z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP) vyplýva, že vo veci konajúci súd má
povinnosť na zmenu právnej kvalifikácie upozorniť vždy, bez ohľadu na to, či ide
o prísnejšiu, rovnako prísnu alebo miernejšiu kvalifikáciu.
Ďalšie námietky sťažovateľov smerujú proti procesnému postupu špeciálneho súdu
uplatňovanému v priebehu dokazovania. Podľa sťažovateľov čítanie zápisníc z výsluchu
svedka z 15. novembra 2007 a svedka zo 16. septembra 2008 bolo
nezákonné, keďže obaja síce mali postavenie svedkov, avšak zároveň boli páchateľmi
predmetných skutkov. Menovaní ( aj , pozn.) mali byť podľa názoru
sťažovateľov poučení nielen o práve odoprieť výpoveď podľa § 130 ods. 2 Trestného
poriadku, ale „aj podľa osobitného dodatku k štandardnému poučeniu že ako páchatelia
resp. ako bývalí spoluobvinení majú právo odoprieť výpoveď iba z toho titulu“. Sťažovatelia
tvrdia, že svedok na hlavnom pojednávaní nevyhlásil výslovne, či svoje právo podľa
§ 130 ods. 2 Trestného poriadku využíva alebo nie, a preto podľa nich neboli splnené
podmienky na prečítanie jeho výpovede z prípravného konania; rovnaké výhrady majú
sťažovatelia aj proti čítaniu výpovede svedka na hlavnom pojednávaní.
Podľa sťažovateľov nebolo možné na hlavnom pojednávaní čítať výpoveď svedka
z prípravného konania, pretože tento svedok na hlavnom pojednávaní
konanom 12. novembra 2007 neoprávnene odoprel vypovedať, za čo mu bola aj súdom
uložená poriadková pokuta. Za týchto okolností predseda senátu JUDr. Hrubala na hlavnom
pojednávaní konanom 20. februára 2009 prečítal zápisnicu o výpovedi svedka
z 24. novembra 2006 z vlastnej iniciatívy, k čomu nebol podľa sťažovateľov oprávnený,
pretože v zmysle § 263 ods. 3 písm. c) Trestného poriadku takto možno postupovať len na
návrh prokurátora alebo obžalovaného. Sťažovatelia ďalej tvrdia, že aj samotná výpoveď
svedka z prípravného konania je nezákonná, lebo tento mal byť ovplyvnený tým, že
vyšetrovateľ mu pred výsluchom predložil uznesenia o vznesení obvinení.
Sťažovateľ v 1. rade tiež namieta, že vo vzťahu k skutku č. 2 (vražda )
z výpovede svedka , ale ani z iného dôkazu nevyplýva, že by pri usmrcovaní
mal použiť oslovenie „ “, a vo vzťahu ku skutku č. 3 [hrubý nátlak podľa
§ 235 ods. 1 a 2 písm. a) starého Trestného zákona, pozn.] uvádza, že pre tento skutok
nebolo trestné stíhanie začaté zákonne, keďže uznesenie o začatí trestného stíhania podľa
§ 160 ods. 1 starého Trestného poriadku sa na skutok č. 3 nemôže vzťahovať, pretože sa mal
stať v jesenných mesiacoch roku 2004, a začatie trestného stíhania k tomuto skutku bolo
nezákonné aj preto, lebo v ňom nie sú konkretizované skutky, osobitne skutok týkajúci sa
hrubého nátlaku voči poškodenému .
Sťažovateľ v 5. rade namieta, že bol nezákonne odsúdený za trestný čin založenia,
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, keďže naň nenadväzoval žiadny ďalší
zločin ním spáchaný na účely priameho alebo nepriameho získania finančnej alebo inej
výhody, keďže skutky č. 8 a 9, za ktoré bol odsúdený, nemožno za takéto zločiny v zmysle
§ 129 ods. 4 Trestného zákona považovať.
Sumarizujúc svoju argumentáciu, sťažovatelia označujú rozsudok špeciálneho súdu
v ich trestnej veci za arbitrárny, keďže „Špeciálny súd sa vôbec nezaoberal najdôležitejšími
argumentmi sťažovateľov, že nemali možnosť priamo vypočúvať svedkov
(v konečnom dôsledku aj , že klame a má nadštandardné vzťahy
s exvyšetrovateľom Mgr. , o protiústavnom vzniku špeciálneho súdu, nezákonnými
dôkazmi a podobne.
V odvolacom konaní sťažovatelia predložili množstvo nových dôkazov
a argumentov...
Odvolací súd sa týmito vôbec nezaoberal a odkázal na odôvodnenie rozsudku
špeciálny súdom. Ide o logický nezmysel, pretože špeciálny súd nemohol odôvodniť to, čo
sme namietali až v odvolacom konaní.“.
Sťažnostné námietky smerujú ďalej aj proti tomu, že sťažovateľovi v 1. rade, ako aj
obvineným a bolo vznesené obvinenie pre „zločineckú skupinu“
dvakrát, a to uzneseniami z 8. marca 2005 a z 13. apríla 2006. V tejto súvislosti sťažovatelia
poukazujú na § 89 ods. 2 starého Trestného zákona, podľa ktorého ak obvinený pokračuje
v konaní, pre ktoré je stíhaný, aj po oznámení vznesenia obvinenia, posudzuje sa také
konanie od tohto procesného úkonu ako nový skutok (čo rovnako pltí aj podľa § 122 ods. 13
Trestného zákona). Medzníkom pre posúdenie konania sťažovateľa v 1. rade mal byť
8. marec 2005, kedy mu bolo vznesené obvinenie, čím sa oddelil „... jeden trestný čin
zločineckej skupiny od ďalšieho... Prvý skutok mal trvať od momentu založenia
a zosnovania zločineckej skupiny do vznesenia obvinenia 8. 03. 2005. Druhý skutok mohol
trvať prípadne od 09. 03. 2005 do vznesenia obvinenia zo dňa 13. 04. 2006.
... Ako je zrejmé, skutky č. 2 a 3 rozsudku spadajú do obdobia prvej zločineckej
skupiny trvajúcej do 08. 03. 2005. berúc do úvahy článok 50 ods. 6 Ústavy a čl. 7 ods. 1
Dohovoru, tento prvý skutok zločineckej skupiny mohol byť právne kvalifikovaný iba podľa
§ 185a ods. 1 Tr. zákona č. 140/1961 Zb. ale v žiadnom prípade nie podľa § 296 Tr. zákona
Čo sa týka druhého skutku zločineckej skupiny, trvajúcej prípadne od 09. 03. 2005
do 13. 04. 2006, za tento skutok sťažovateľ v 1. rade nemohol byť odsúdený, pretože v
zmysle § 129 ods. 4 Tr. zákona č. 300/2005 Z. z. na zločinecké skupinu nenadväzoval žiadny
ďalší zločin, ktorý by mal spácha sťažovateľa v 1. rade.“.
Sťažovatelia napokon poukazujú aj na skutočnosť, že kľúčoví svedkovia ,
v ich trestnej veci sú kajúcnikmi, pričom ich motivácia vyviniť
sa je výrazne silnejšia ako motivácia vypovedať pravdivo. Podľa sťažovateľov je celkom
neprijateľné, aby títo svedkovia boli za rovnaké skutky, za ktoré boli sťažovatelia odsúdení,
odmenení beztrestnosťou.
Po doručení sťažnosti ústavnému súdu ju sťažovatelia doplnili podaním doručeným
23. februára 2015, ktorým odstránili pisárske chyby a spresnili petit sťažnosti. Následne
v podaní doručenom ústavnému súdu 12. augusta 2015 sťažovatelia poukázali na nové
skutočnosti a predložili nové dôkazy, konkrétne zápisnicu z hlavného pojednávania vo veci
vedenej Okresným súdom Košice I sp. zn. 3 T 28/2013, na ktorom bol vypočutý svedok
znalecké posudky vypracované na JUDr. Hrubalu v rámci disciplinárneho konania
vedného proti nemu, znalecký posudok MUDr. na osobu v konaní sp. zn.
3 T 28/2013, ako aj znalecký posudok kolektívu znalcov na osobu vo veci
ČVS: PPZ-208/NKA-PZ-VY-2014.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí
ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom (v zmysle doplňujúceho podania zo 17. februára
2015) takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.: 2 TdoV 6/2013 zo dňa
24. 09. 2014 porušil základné práva , ,
, a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi a súd zriadený zákonom
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súd podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.: 2 TdoV 6/2013 zo dňa
24. 09. 2014 porušil základné práva , ,
, a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 3 písm. a) písm. b) písm. c) písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.: 2 TdoV 6/2013 zo dňa
24. 09. 2014 porušil základné práva , ,
, a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, zásadu zákonnosti trestného procesu podľa čl. 17 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, zásadu zákonnosti trestných činov a trestov podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a právo na spravodlivý súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.: 2 TdoV 6/2013 zo dňa
24. 09. 2014 porušil základné práva , ,
, a na súdnu a inú právnu ochranu (v kontexte práva
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia) a práva na spravodlivý súd (v kontexte
poskytnutia absolútnej beztrestnosti rozhodujúcim svedkom usvedčujúcim sťažovateľov)
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 ods. 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
5. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 2 TdoV 6/2013 zo dňa
24. 09. 2014 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci
znovu konal a rozhodol.
6. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva:
- ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu
vo výške 1 000 000,- Eur
- ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu
vo výške 400 000,- Eur
- ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške
400 000,- Eur
- ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške
300 000,- Eur
- ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške
200 000,- Eur, ktorú im je povinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania k rukám
advokáta JUDr. Milana Kuzmu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či
sťažnosť sťažovateľov nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú Z § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou
judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.
Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c)
a d) a čl. 7 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn.
2 Tdo V 6/2013 z 24. septembra 2014.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona
účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa
priaznivejšie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za
nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má
právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má
právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má
právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ
nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má
právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch
svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe; štátny orgán
nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom
a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej
bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti,
ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,
ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva
trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť
v čase spáchania trestného činu.
II.1 Relevantné časti uznesenia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn.
2 Toš 5/2009 z 13. septembra 2010
Na účely posúdenia námietok sťažovateľov ústavný súd preskúmal nielen napadnuté
uznesenie dovolacieho súdu, ale aj rozsudok špeciálneho súdu sp. zn. BB 3 T 3/2008
z 24. februára 2009, ako aj (a najmä) uznesenie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu
sp. zn. 2 Toš 5/2009 z 13. septembra 2010, pričom na účely ďalšieho postupu považuje za
vhodné poukázať na tie jeho časti, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie o sťažnosti
sťažovateľov.
V uznesení najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 2 Toš 5/2009
z 13. septembra 2010 sa vo vzťahu k skutku č. 1 (trestný čin založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, pozn.) najmä uvádza:
«Podľa § 129 ods. 3 Tr. zák. (v znení účinnom do 31. augusta 2009, teraz odsek 4)
zločineckou skupinou sa na účely tohto zákona rozumie štruktúrovaná skupina najmenej
troch osôb, ktorá existuje počas určitého časového obdobia a koná koordinovane s cieľom
spáchať jeden, alebo viacej zločinov, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti, podľa
§ 233, alebo niektorý z trestných činov korupcie, podľa ôsmej hlavy tretieho dielu osobitnej
časti na účely priameho alebo nepriameho získania finančnej, alebo inej výhody.
Pre naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty zločinu založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák., z ktorého uznal prvostupňový súd
za vinných v bode 1 rozsudku obžalovaných ... je nevyhnutné, aby boli
splnené všetky zákonné znaky zločineckej skupiny v zmysle vyššie citovaného ustanovenia
§ 129 ods. 3 Tr. zák. (v znení účinnom v čase dokonania činu, teraz odseku 4).
Prvostupňový súd sa veľmi dôsledne, vo vzťahu ku všetkým obžalovaným, zaoberal
naplnením týchto zákonných znakov.
Správne ustálil, vychádzajúc z vykonaného dokazovania, že zločinecká skupina
v posudzovanej veci je štruktúrovanou skupinou najmenej siedmich osôb (o vine, resp.
nevine, obžalovaného odvolací súd v tomto konaní nerozhodoval, vylúčil ho
na samostatné konanie).
Štruktúrovanosť skupiny znamená hierarchické rozdelenie jej členov z hľadiska
postavenia a vplyvu v skupine.
Z výpovedí svedkov , , ,
, , , ale i spoluobžalovaných ,
ktorý je už právoplatne odsúdený, , ktorého trestná vec je vylúčená na
samostatné konanie a vyplynulo, že z hľadiska štruktúry skupiny na jej čele
stojí obžalovaný , mnohými označovaný ako „šéf“, alebo „boss“. Z titulu
tejto pozície, obžalovaný rozdeľoval v skupine úlohy a v tomto smere vydával
príkazy.
Jeho najbližšími spolupracovníkmi boli obžalovaní a .
Ďalší obžalovaní boli akýmisi radovými členmi tejto skupiny, ktorí sa rôznym spôsobom
podieľali na páchaní trestnej činnosti na základe príkazov od .
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že prvostupňový súd správne v dôvodoch
rozsudku konštatuje, že členstvo v zločineckej skupine neznamená, že páchateľ musí byť do
skupiny prijatý nejakým formálnym spôsobom a musí sa podieľať po celú dobu jej existencie
na každej protiprávnej činnosti, pozná všetkých jej členov a ich postavenie v skupine a pod.
Postačí, ak sa obžalovaný začlení do organizačnej štruktúry skupiny, cíti sa byť súčasťou
skupiny a vykoná pre ňu čo i len jeden protiprávny čin.
Časovú existenciu zločineckej skupiny , špeciálny súd správne
ustálil na dobu páchania žalovanej trestnej činnosti – skutkov nadväzujúcich na tento
trestný čin. Prvostupňový súd sa v tomto smere vyporiadal i s obhajobou niektorých
obžalovaných, že nemohli byť členmi zločineckej skupiny pretože boli vo väzbe, alebo sa
nachádzali na inom mieste, než na ktorom pôsobila zločinecká skupina. Vzatie do väzby
niektorého člena skupiny neznamená rozbitie skupiny a skutočnosť, že by táto ukončila
svoju činnosť. V tejto súvislosti je treba konštatovať i to, že súd prvého stupňa správne
posudzoval tento trestný čin podľa trestného zákona účinného od 1. januára 2006, keďže sa
jedná o trváci trestný čin a jeden skutok (konkrétne skutok v bode 7 rozsudku), bol spáchaný
za účinnosti tohto zákona.
Ďalším znakom zločineckej skupiny je koordinovanosť jej činnosti. Z vykonaného
dokazovania, výpovedí vyššie označených svedkov a spoluobžalovaných jasne vyplýva, že
zločinecká skupina operovala v južnej časti východného Slovenska, ktoré územie chcela mať
plne pod svojou kontrolou tým spôsobom, že reagovala na podnikateľské aktivity, prípadne
na protiprávnu činnosť (pašovanie cigariet, nafty a pod.) rôznych subjektov, ktoré
zastrašovala, vyvíjala na ne nátlak s cieľom jednak udržiavať stav akejsi podriadenosti
a strachu, ale i s jednoznačným cieľom získať finančné prostriedky (poškodený ,
poškodený , podpálenie erotických salónov a pod). Aktivity skupiny boli
sústavné, plánované a koordinované.
Zločinecká skupina vyvíja svoje aktivity s cieľom spáchať jeden, alebo viacej
zločinov... a s cieľom získať finančnú alebo inú výhodu.
Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním prvostupňového súdu, že každý
z obžalovaných, ktorí boli uznaní za vinných zo spáchania zločinu založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny sa dopustili minimálne jedného skutku trestného činu
uvedeného v ustanovení § 129 ods. 3 Tr. zák. (v jeho znení účinnom v čase dokonania činu).
Dôsledne sa zaoberal i obhajobou obžalovaného , že on sa mal dopustiť len jedného
zločinu vo vzťahu k zločineckej skupine (vražda poškodeného ), ale tento nebol
spáchaný so ziskuchtivým motívom.
Na základe uvedeného aj odvolací súd je toho názoru, že obžalovaní
naplnili svojim konaním popísaným v bode 1 rozsudku
pojmové znaky zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa
§ 296 Tr. zák. a ich konanie bolo aj správne právne posúdené.»
Vo vzťahu k skutku č. 2 (vražda pozn.) sa v označenom uznesení
najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu najmä uvádza:
«Obžalovaní , a popierali spáchanie
skutku ustáleného v bode 2 rozsudku. Napriek tejto skutočnosti, ich vinu mal nepochybne
preukázanú i odvolací súd. Vychádzal predovšetkým z výpovede svedka .
Tento svedok veľmi podrobne popísal, že to boli práve obžalovaní
, ktorí sa podieľali na vražde poškodeného Popísal akým spôsobom ho
zabili, kde zakopali jeho telo, ale i to čo bolo motívom ich konania. Napriek tomu, že
následne v priebehu ďalšieho konania bola vyvíjaná enormná snaha obžalovaných
o spochybnenie výpovede tohto svedka, ani odvolací súd nezistil dôvod usvedčujúcej
výpovedi neveriť. Výpovedi svedka totiž korešponduje celý
rad ďalších dôkazov, ktoré boli získané zákonným spôsobom. Práve na základe toho, že
svedok označil miesto kde bolo zakopané telo poškodeného toto bolo políciou
nájdené a neskôr bolo i znaleckým dokazovaním telo nájdenej mŕtvoly stotožnené
s nezvestným . Znalci a v závere
znaleckého posudku po súdnej pitve nebohého ustálili, že mechanizmus vzniku zranení
zodpovedá tomu, ako ich popísal svedok . Tiež príčinu smrti nebohého ustálili v zhode
s výpoveďou tohto svedka. Motív spáchania vraždy a spojitosť s obžalovanými
ako i okolnosti, ktoré vražde predchádzali zas potvrdili svedkovia
, , .
Špeciálny súd sa veľmi dôsledne zaoberal i obhajobou obžalovaných, ktorí sa snažili
spochybniť usvedčujúcu výpoveď svedka tvrdením, že jeho výpoveď bola ovplyvnená
skutočnosťou, že užíval drogy a anabolické steroidy. V tomto smere bolo vykonané znalecké
dokazovanie , ktorého závery obhajobu obžalovaných vyvrátili.
V súlade so znaleckým záverom je i odborné vyjadrenie
Aj podľa jeho stanoviska, užívanie takýchto, zjavne pre
organizmus deštrukčných látok, nemá vplyv na chorobné ovplyvnenie sklonov k fabulácii,
alebo konfabulácii.
Obhajobné tvrdenia obžalovaných o nátlaku vyšetrovateľov pri výsluchu tohto
svedka zas boli vyvrátené výsluchmi svedkov , ,
, .
Prvostupňový súd tiež veľmi podrobne v dôvodoch svojho rozhodnutia vysvetlil,
prečo vyhodnotil ako nevierohodné „prehlásenie“ svedka ako i materiál spísaný
počas výkonu väzby so svedkom . Odvolací súd sa s takýmto vyhodnotením dôkazov
plne stotožnil.
Konštatovanie súdu, že obrana obžalovaných je účelová a vyvrátená vykonanými
dôkazmi zodpovedá stavu veci.
Konanie obžalovaných prvostupňový súd správne
právne posúdil ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/, i/, j/ Tr. zák.
účinného do 31. decembra 2005.
Obžalovaní konali ako členovia organizovanej skupiny, spoločne, mali rozdelené
úlohy, ktorými sa podieľali na usmrtení poškodeného, konali obzvlášť trýznivým a surovým
spôsobom popísaným v skutkovej vete rozsudku, aj za veľmi surového sprievodného
verbálneho prejavu a konali jednoznačne so zištným motívom zastrašiť iných podnikateľov
na území kde operovali, aby im títo zo strachu o svoj vlastný život odvádzali zisky
z podnikateľskej činnosti.»
Vo vzťahu k skutku uvedenému v bode 6 rozsudku [trestný čin všeobecného
ohrozenia podľa § 179 ods. 1 a 2 písm. a) a c) v spojení s trestným činom poškodzovania
cudzej veci podľa § 257 ods. 1 a 4 starého Trestného zákona, pozn.] sa v uznesení
najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 2 Toš 5/2009 z 13. septembra 2010
predovšetkým uvádza:
„... Tak ako v predchádzajúcich prípadoch aj vo vzťahu ku skutku ustálenému v bode
6 rozsudku, obžalovaní a , spáchanie tejto trestnej činnosti
popreli. Zhodne tvrdili, že ide o výmysly svedka , na podpálení
erotického salónu sa nepodieľali.
Oboch obžalovaných však zo spáchania žalovaného skutku usvedčoval svedok
Vzhľadom na osobu tohto svedka a obhajobné prednesy obžalovaných
prvostupňový súd sa veľmi dôsledne zaoberal posúdením vierohodnosti tohto dôkazu.
Svedok uviedol, že na podpálení erotického salónu sa podieľali
spolu s obžalovanými a aj svedok a on sám. Podrobne popísal,
priebeh a vykonanie skutku. V tejto časti nezistil dôvod neveriť výpovedi tohto svedka ani
odvolací súd, pretože mu korešponduje aj výpoveď svedkyne ktorá taktiež za
páchateľov označila obžalovaných a a svedkov a ale
najmä jej korešpondujú aj iné zákonne získané a objektívne dôkazy, ktorými sú zápisnica
o ohliadke miesta činu a príslušná fotodokumentácia. Požiarno-technická expertíza
a znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ Košice okrem iného
ustálili, že požiar bol založený úmyselne, boli zistené tri ohniská požiaru, potvrdili, že
príčinou horenia bol benzín a konštatovali, že na mieste činu boli nájdené zvyšky plastovej
nádoby v ktorej bol benzín. Tieto objektívne zadokumentované dôkazy potvrdzujú
pravdivosť výpovede svedka
O tom, že prvostupňový súd skutočne dôsledne a do detailov hodnotil vierohodnosť
výpovede tohto svedka svedčí aj fakt, že neprevzal za pravdivé bez ďalšieho overenia všetky
tvrdenia tohto svedka, ale stotožnil sa len s tými, ktoré boli verifikované aj inými
nespochybniteľnými dôkazmi. Práve s poukazom na výpoveď svedkyne súd
nemal nad akúkoľvek pochybnosť za preukázané tvrdenie svedka, že iniciátorom podpálenia
erotického salónu bol obžalovaný a v tomto smere potom aj upravil skutkovú vetu.
S takýmto postupom v hodnotení vierohodnosti výpovede svedka sa stotožnil aj
odvolací súd.
Výška spôsobenej škody bola ustálená znaleckým dokazovaním a výsluchmi svedkov,
preto ani odvolací súd nemal o jej základe a výške pochybnosti a ponechal tento výrok
nedotknutý.“
Vo vzťahu k skutku v bode 7 rozsudku sa v napadnutom uznesení najvyššieho súdu
ako odvolacieho súdu uvádza:
„Obžalovaní , a spáchanie skutku
ustáleného v bode 7 rozsudku popreli. V rámci svojich obhajobných prednesov uviedli, že
na podpálení erotického salónu sa nezúčastnili a pokiaľ sú z toho usvedčovaní
jedná sa o výmysly.
Vinu obžalovaných mal aj v tomto prípade za preukázanú aj odvolací súd, a to na
základe výpovede svedka vierohodnosťou ktorej sa aj v tomto prípade
prvostupňový súd dôsledne zaoberal.
Aj vo vzťahu k tomuto skutku boli zadovážené expertízne posudky, ktoré
nespochybniteľne určili príčinu požiaru a znalecké posudky, ktoré preukázali výšku
spôsobenej škody.
V dôvodoch rozsudku špeciálny súd podrobne rozviedol právne úvahy, ktorými sa
spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona
v otázke viny všetkých troch obžalovaných.
Právna kvalifikácia konania obžalovaných zodpovedá zločinu poškodzovania cudzej
veci podľa § 245 ods. 1 Tr. zák. Súd správne posúdil konanie všetkých troch obžalovaných
aj podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty tohto trestného činu podľa ods. 3 písm. a/,
pretože svojim konaním spôsobili značnú škodu a podľa ods. 4 písm. b/, pretože sa skutku
dopustili ako členovia zločineckej skupiny, ktorú v zmysle § 141 písm. a/ Tr. zák. treba
považovať za nebezpečné zoskupenie.“
Vo vzťahu k ďalším odvolacím námietkam sťažovateľa v 1. rade (námietky „voči
predsedovi senátu JUDr. Hrubalovi, členom senátu, ktorí vec rozhodovali, proti
špeciálnemu súdu, ktorého rozhodnutie vnímal vzhľadom na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky ako protiústavné... zásady špeciality, vznesených obvinení, námietok
voči znalkyni a pod...“) najvyšší súd ako odvolací súd poukazuje „na
dôvody rozhodnutia prvostupňového súdu. Obžalovaný tieto odvolacie námietky
vznášal priebežne počas konania a súd prvého stupňa sa s nimi vždy dôsledne zaoberal
a v súlade s procesnými predpismi o nich aj rozhodol.“.
V sumarizujúcej časti uznesenia sp. zn. 2 Toš 5/2009 z 13. septembra 2010 najvyšší
súd ako odvolací súd uvádza:
„Z hľadiska trestnej zodpovednosti všetkých obžalovaných sú významné závery
znalcov psychiatrov a psychológa, z ktorých vyplýva, že ani jeden z vyšetrovaných
obžalovaných netrpí duševnou chorobou alebo duševnou poruchou, sú schopní plne chápať
zmysel trestného konania a z psychiatrického hľadiska ich pobyt na slobode nie je
nebezpečný pre spoločnosť.
Pri úvahách o voľbe druhu a výmery trestov prvostupňový súd správne primárne
ustálil, odkazujúc na ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005, podľa ktorého
trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, kedy bol čin
spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť
viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest ukladá podľa zákona, ktorý je pre
páchateľa priaznivejší, že v prípade obžalovaných , ,
, , , a je
priaznivejší ako celok trestný zákon č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, a preto
im podľa tohto zákona i tresty ukladal.“
Vychádzajúc predovšetkým z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
ako dovolacieho súdu a najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 2 Toš 5/2009
z 13. septembra 2010, ako aj rozsudku špeciálneho súdu sp. zn. BB 3 T 3/2008
z 24. februára 2009, ústavný súd považuje za potrebné zaujať stanovisko ku kľúčovým
námietkam sťažovateľov jednotlivo.
II.2 K námietkam týkajúcim sa namietaného porušenia základného práva na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
Vzhľadom na relatívnu samostatnosť námietok sťažovateľov smerujúcich
k vysloveniu porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sa
ústavný súd najprv zameral na posúdenie ústavnej akceptovateľnosti napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z obsahu
tohto základného práva.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre za zákonného sudcu v zmysle čl. 48
ods. 1 ústavy považuje sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon tejto
funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho
funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. III. ÚS 16/00). Ak
nastanú okolnosti, ktoré odôvodňujú presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného
sudcu pre dôvody uvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci následne
pridelené, treba takisto považovať za zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Postup
predsedu súdu ako orgánu štátnej správy súdov pri tomto presune už pridelených vecí
(súdnej agendy), ktorý je v súlade s ustanoveniami právnym predpisov a rozvrhom práce,
nemožno bez ďalšieho hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka súdneho konania
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 87/01, II. ÚS 118/02, III. ÚS 90/02, III. ÚS 295/08,
Zákonná definícia zákonného sudcu je vymedzená v § 3 ods. 3 zákona o súdoch,
podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde
a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie
o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia
určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo
strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu
spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4. Podľa § 3 ods. 4 zákona
o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom
a s rozvrhom práce.
V zmysle § 50 ods. 1 zákona o súdoch sa na účely tohto zákona rozvrhom práce
rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri
zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.
V nadväznosti na už citované ustanovenia zákona o súdoch ústavný súd podčiarkuje,
že spôsob prideľovania vecí podľa predmetu konania jednotlivým senátom, samosudcom,
súdnym úradníkom a notárom je vykonávaný v zmysle § 50 a § 51 zákona o súdoch
v súlade s rozvrhom práce príslušného súdu vydaným podľa § 52 zákona o súdoch.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že za zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy zásadne treba považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie
veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce presun takto
pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody uvedené v právnom predpise, tak
aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba takisto považovať za zákonných
sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Postup predsedu súdu ako orgánu štátnej správy súdov,
ktorý je v súlade s ustanoveniami právnym predpisov, nemožno preto bez ďalšieho hodnotiť
ako porušenie základného práva účastníka súdneho konania podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 87/01, II. ÚS 118/02, III. ÚS 90/02, III. ÚS 295/08, III. ÚS 277/2010).
Súčasťou základného práva na zákonného sudcu je nepochybne aj zásada
prideľovania súdnej agendy a určenia členov senátov na základe pravidiel obsiahnutých
v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené na rozvrh práce podľa čl. 48 ods. 1 ústavy patrí
tiež predvídateľnosť a transparentnosť obsadenia súdu, resp. senátu vrátane zastupovania
vo vzťahu k účastníkom konania.
Účelom základného práva na zákonného sudcu je nepochybne zabezpečenie
nezávislosti a nestrannosti sudcu, ktorá je z hľadiska účastníkov konania, resp. strán konania
významnou zárukou spravodlivého súdneho konania. V záujme zabezpečenia toho, aby
v konkrétnej veci rozhodoval sudca, ktorého možno považovať za nezávislého
a nestranného, tvorí integrálnu súčasť v zásade všetkých procesných kódexov inštitút
námietky zaujatosti. Uplatnením námietky zaujatosti sa umožňuje vylúčiť z konania
a rozhodovania sudcu, u ktorého možno mať dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti. Na
účely trestného konania je inštitút námietky zaujatosti upravený v § 31 a § 32 Trestného
poriadku.
Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je
vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“)..., u ktorého možno mať
pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa
úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer
k inému orgánu činnému v tomto konaní.
Podľa § 31 ods. 2 Trestného poriadku sudca, prísediaci, probačný a mediačný
úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník je vylúčený z vykonávania úkonov trestného
konania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor, policajt, spoločenský zástupca,
obhajca, splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo poškodeného, zástupca poškodeného
alebo spoločný zástupca poškodených.
Podľa § 31 ods. 3 Trestného poriadku z rozhodovania na súde vyššieho stupňa je
okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný úradník,
vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde nižšieho
stupňa, a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten, kto sa v prejednávanej veci
zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa. Z rozhodovania
o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté rozhodnutie
vydal alebo dal naň súhlas alebo pokyn.
Podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť
bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Úkon, ktorý vykonala vylúčená
osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného
alebo neopakovateľného úkonu.
Podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku ak z dôvodov uvedených v § 31 ods. 1 oznámi
svoju zaujatosť sudca alebo prísediaci, o vylúčení rozhodne nadriadený súd v senáte.
O vylúčení sudcu odvolacieho súdu alebo dovolacieho súdu rozhodne iný senát tohto súdu,
o vylúčení sudcu pre prípravné konanie rozhodne predseda senátu nadriadeného súdu.
Ak sudca alebo prísediaci je vylúčený z dôvodov uvedených v § 31 ods. 2 alebo 3, nahradí
ho iný sudca určený na zastupovanie rozvrhom práce; prísediaceho nahradí iný prísediaci
podľa pokynu predsedu senátu. Ak z dôvodov uvedených v § 31 ods. 1 oznámi svoju
zaujatosť probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník alebo asistent
prokurátora alebo ak je taká pomocná osoba vylúčená z dôvodov uvedených v § 31 ods. 2
alebo 3, alebo ak z dôvodov uvedených v § 31 vznesie námietku zaujatosti takej osoby
strana, o vylúčení rozhodne predseda senátu alebo v prípravnom konaní prokurátor,
v ktorého veci je taká osoba činná. Ak z dôvodov uvedených § 31 ods. 1 oznámi svoju
zaujatosť prokurátor, o vylúčení rozhodne bezprostredne nadriadený prokurátor. Ak
z dôvodov uvedených v § 31 ods. 1 oznámi svoju zaujatosť policajt, o vylúčení rozhodne
bezprostredne nadriadený tohto policajta; proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
Podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku o vylúčení z dôvodov uvedených v § 31 na
základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa odseku 2
rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú. O tom, či je vylúčený sudca alebo
prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.
Podľa § 32 ods. 4 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa odsekov 2 a 3 je
prípustná sťažnosť, po jej podaní sa vykoná len nariadený úkon trestného konania
s výnimkou rozhodovania vo veci samej a úkon, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť
účel trestného konania. Ak je výsledkom tohto úkonu uznesenie a proti tomuto uzneseniu je
prípustná sťažnosť, má sa za to, že strana podala sťažnosť popri sťažnosti proti rozhodnutiu
podľa odseku 2 alebo 3; vziať späť možno len obe sťažnosti spoločne. O sťažnosti proti
uzneseniu, ktoré je výsledkom úkonu, sa rozhodne až po rozhodnutí o sťažnosti proti
rozhodnutiu podľa odseku 2 alebo 3.
Podľa § 32 ods. 5 písm. d) Trestného poriadku o sťažnosti proti rozhodnutiu podľa
odsekov 2 a 3 rozhoduje iný senát odvolacieho súdu, dovolacieho súdu alebo nadriadeného
súdu konajúceho o sťažnosti proti rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie, ak ide
o rozhodnutie senátu odvolacieho súdu alebo dovolacieho súdu, alebo senátu nadriadeného
súdu.
Podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená
na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá
nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný
postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj
o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy je vo veci sťažovateľov zo strany ústavného súdu podstatné zaujať
postoj k tomu, či sa najvyšší súd v napadnutom uznesení ústavne akceptovateľným
a udržateľným spôsobom vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľov založenými na
tvrdení o existencii dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. b) a e) Trestného
poriadku.
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sa
v napadnutom uznesení najvyššieho súdu uvádza:
«... Dovolací súd sa oboznámil s výhradami vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa
§ 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por., ktorými namietali spôsob kreácie senátov 3T na Špeciálnom
a 2Toš na Najvyššom súde a neprerozdelenie už pridelenej veci náhodným výberom. ...
Dovolací súd preskúmal argumenty o porušení práva na zákonného sudcu a zistil, že tento
dôvod dovolania nie je naplnený. Zohľadnil aj judikatúru Ústavného súdu, v zmysle ktorej
je zásada zákonného sudcu ústavnou zárukou pre každého, že v jeho veci bude rozhodovať
súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom
rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby
bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený výber
súdov a sudcov „ad hoc“ (nález Ústavného súdu z 26. októbra 2005, sp. zn. I. ÚS 239/04;
uznesenie Ústavného súdu z 18. októbra 2007, sp. zn. IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci
zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Základné právo na zákonného sudcu vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 Ústavy má za cieľ
zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť, bol obsadený
spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový. Toto
základné právo je v posudzovanom prípade konkretizované v Trestnom poriadku
a v predpisoch upravujúcich organizáciu súdnictva a postavenie sudcov. Podľa § 3 ods. 3
Zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu na príslušnom súde a bol
určený v súlade zo zákonom a rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie danej veci. Za
zákonného sudcu treba považovať podľa viacerých právnych prameňov sudcu, ktorý spĺňa
zákonom určené predpoklady pre výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený
na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom
práce súdu. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa
rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Podľa dovolacieho súdu právo osoby
nebyť odňatý zákonnému sudcovi nemožno interpretovať až tak extenzívne, aby sa spájalo
s osobou jediného sudcu. Účel základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy sa splní, keď
rozhoduje sudca pridelený na výkon funkcie na súd, ktorý je vecne a miestne príslušný
rozhodnúť za predpokladu, že podľa rozvrhu práce ide o sudcu, ktorý je oprávnený konať
a rozhodovať určitý druh súdnej agendy (II. ÚS 15/96).
Podľa § 51 ods. 5 Zákona o súdoch v konaní na Špeciálnom súde, krajskom súde
podľa osobitného zákona alebo v konaní o riadnych alebo mimoriadnych opravných
prostriedkoch vec vybaví senát, ktorému bola v súlade s rozvrhom práce pridelená
náhodným výberom, ak sa skutočnosti odôvodňujúce prerozdelenie veci podľa odseku 4
netýkajú všetkých sudcov.
Súčasťou spisu je potvrdenie o prijatí obžaloby na obvineného
a spol., podľa ktorého bola 8. februára 2008 vec pridelená na rozhodnutie senátu 3T.
V súlade s Rozvrhom práce Špeciálneho súdu na rok 2008 bol riadiacim predsedom senátu
3T JUDr. Martuš a členmi JUDr. Giertli a JUDr. Sendecký. V tomto smere dovolací súd
skúmal, či bola vec pridelená senátu v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce na
rok 2008 a spôsobom, ktorý určuje zákon. V zmysle dodatku č. 3 rozvrhu práce na rok 2008
sa s účinnosťou od 6. mája 2008 stal členom senátu 3T JUDr. Hrubala. Vzhľadom na to, že
od 1. júla 2008 bol JUDr. Martušovi prerušený výkon funkcie sudcu podľa § 24 ods. 4
zákona č. 385/2004 Z. z. a JUDr. Sendeckému skončilo dočasné pridelenie na výkon funkcie
sudcu na Špeciálny súd, bolo povinnosťou orgánu riadenia a správy súdu reagovať na
personálne zmeny v obsadení súdu sudcami, čo učinil dodatkom č. 5 rozvrhu práce na rok
2008. Senát v zložení JUDr. Hrubala, JUDr. Giertli a JUDr. Púchovský predbežne
prejednal obžalobu a následne vykonal celé hlavné pojednávanie, ktorého výsledkom bol
rozsudok z 24. februára 2009. Neobstojí námietka dovolateľov, že JUDr. Púchovský
z pozície náhradného sudcu doplnil chýbajúceho člena senátu 3T tak, že určil sám seba,
pretože dodatok č. 5 prijal JUDr. Púchovský ako podpredseda Špeciálneho súdu, v ktorého
kompetencii je zastupovanie predsedu v čase jeho neprítomnosti alebo keď funkcia
predsedu súdu nie je obsadená, a to v rozsahu jeho práv a povinností. Pri kreácii senátu
odvolacieho súdu sa tiež postupovalo v súlade s pravidlami obsiahnutými v Rozvrhu práce
Najvyššieho súdu na rok 2009 a spôsobom, ktorý určoval zákon. Vec napadla na Najvyšší
súd 7. mája 2009 a elektronickou podateľňou bola pridelená senátu 2 Toš v zložení JUDr.
Majchrák, JUDr. Serbová a JUDr. Mihal. Personálne zmeny na súde (pozastavenie výkonu
funkcie sudcu dvom členom senátu) si vyžiadali zmenu rozvrhu práce, ktorá je v plnej a
výlučnej kompetencii orgánov riadenia a správy súdu, v danom prípade predsedu
Najvyššieho súdu. V spojitosti s námietkami o „personálnych rošádach“ na Najvyššom súde
dovolací súd konštatuje, že odôvodňovanie určitej premisy mediálnymi vyjadreniami má
špekulatívno-deduktívny charakter bez právnej relevancie pri posudzovaní dôvodnosti
porušenia práva na zákonného sudcu v zmysle § 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por., čo naznačil aj
v súvislosti s námietkou zaujatosti podanou obvineným voči predsedovi senátu
JUDr. Harabinovi, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté uznesením Najvyššieho súdu
z 13. novembra 2013, sp. zn. 2 TdoV 6/2013. So zmenami v rozvrhoch práce boli obvinení
oboznámení.
V prejednávanej veci nedošlo k naplneniu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b/
Tr. por., pretože na súdoch oboch stupňov vo veci konajúce senáty postupovali podľa
zákona a boli zložené v súlade s príslušným rozvrhom práce súdu. Zákonní sudcovia
senátov, ktorým bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie, boli zmenení za
splnenia zákonných predpokladov na vykonanie takejto zmeny na základe doplnení rozvrhu
práce ako riadiaceho aktu predsedu súdu. Prerušenie výkonu funkcie sudcu, skončenie
dočasného pridelenia na výkon funkcie sudcu na súd, dočasné pozastavenie výkonu funkcie
sudcu, či vzdanie sa funkcie sudcu, sú takými právnymi skutočnosťami, ktoré odôvodňujú
potrebu vykonania zmeny v osobe zákonného sudcu. V tejto súvislosti dovolací súd
zdôrazňuje, že zmena v zložení senátu v priebehu konania nevyvoláva nevyhnutne problém z
hľadiska čl. 6 ods. 1 Dohovoru (Öcalan proti Turecku, rozsudok ESĽP z 12. marca 2003).
Navyše právo na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd je potrebné vykladať a uplatňovať aj v kontexte ďalších aspektov
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy, resp. práva na
spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 Dohovoru a dbať o to, aby aj v týchto prípadoch
bol postup súdu v súlade so základným právom na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy (čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd), resp.
v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku
najvyšší súd v napadnutom uznesení uvádza:
„V súvislosti s dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. dovolatelia napádali
zaujatosť vyšetrovateľov, sudcov Špeciálneho a Najvyššieho súdu, aj nezákonnosť zriadenia
Špeciálneho súdu a senátov Najvyššieho súdu, ktorí rozhodovali o opravných prostriedkoch
proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu. Po oboznámení sa s jednotlivými námietkami
dovolací súd pripomína, že naplnenie dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. vyžaduje,
aby vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci,
ktorý mal byť vylúčený, pričom sa o jeho vylúčení nerozhodlo. Vylúčenie orgánov činných
v trestnom konaní, súdu a iných osôb je upravené v ustanoveniach § 31, § 32 Tr. por.
Ich zmyslom a primárnym účelom je zabezpečiť dôveru procesných strán a verejnosti
v nestrannosť trestného konania ako celku a jednotlivých úkonov vykonávaných vo veci.
Zákon priamo vylučuje z vykonávania úkonov len konkrétny subjekt trestného konania,
u ktorého možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti. Dôvody vylúčenia sú taxatívne.
K vylúčeniu orgánu činného v trestnom konaní, resp. sudcu môže dôjsť iba celkom
výnimočne, zo skutočne závažných dôvodov, ktoré by mu bránili rozhodovať v súlade
so zákonom, pravdivo a nezaujato, pričom existencia takéhoto vzťahu, resp. pomeru musí
byť preukázaná. Obvinení a ich obhajcovia namietali zaujatosť vyšetrovateľov a sudcov
vo veci konajúcich súdov. O jednotlivých námietkach bolo rozhodnuté v súlade s Trestným
poriadkom. Námietky voči JUDr. Karabínovi, JUDr. Serbovej a JUDr. Farkašovi vznesené
na verejných zasadnutiach o odvolaniach senát odvolacieho súdu zhodnotil ako smerujúce
len proti procesnému postupu súdu, resp. ako podané oneskorene v zmysle § 31 ods. 4
Tr. por., o ktorých sa v zmysle § 32 ods. 6 Tr. por. nekoná, Na týchto záveroch nemá
dovolací súdu dôvod nič meniť.
K zriadeniu Špeciálneho súdu, z ktorého dovolatelia vyvodzujú zaujatosť sudcov
tohto súdu, ako aj sudcov Najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch
proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu, treba uviesť, že Špeciálny, ako aj Najvyšší súd konali
a rozhodovali podľa rovnakých hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov ako ostatné
súdy. Dovolací súd považuje vyjadrenia obvinených za účelové a interpretáciu nálezu
Ústavného súdu, sp. zn. PL. ÚS 17/08, prinajmenšom za nedôslednú. V odôvodnení nálezu
Ústavný súd konštatoval, že nie je daná priama príčinná súvislosť medzi povahou zisteného
nesúladu právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany ústavnosti a obsahom rozhodnutí
vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch. Uviedol tiež, že rozhodnutia
Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní nie sú týmto rozhodnutím dotknuté.“
Vychádzajúc primárne z citovaných častí napadnutého uznesenia, ktoré naznačujú, že
najvyšší súd venoval jednotlivým dovolacím námietkam týkajúcim sa dovolacích dôvodov
podľa § 371 ods. 1 písm. b) a e) Trestného poriadku primeranú pozornosť, ústavný súd
považoval za potrebné aspoň rámcovo reagovať konkrétne námietky sťažovateľov, na
ktorých zakladajú svoje tvrdenie o porušení svojho základného práva na zákonného sudcu.
II.2.1 Námietky proti predsedovi dovolacieho senátu JUDr. Š. Harabinovi
Z časti I.2.1 tohto uznesenia vyplýva, že podstatná časť námietok sťažovateľov
smeruje proti osobe JUDr. Š. Harabina, ktorý v dovolacom konaní pôsobil vo funkcii
predsedu dovolacieho senátu najvyššieho súdu, a je založená na argumentácii, že ho nebolo
možné považovať za zákonného sudcu, keďže v rámci posúdenia dovolacej námietky
sťažovateľov podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (teda, že súd rozhodoval
v nezákonnom zložení, pozn.) „predmetom tohto bodu dovolania bol nezákonný postup
JUDr. Harabina v pozícii predsedu Najvyššieho súdu SR počas vytvárania senátu 2 Toš
a ďalších súvisiacich okolností.
Niet pochýb o tom, že JUDr. Harabin ako predseda dovolacieho senátu mal záujem
rozhodnúť, že označený dovolací dôvod nebol naplnený, lebo opačné rozhodnutie by mohlo
JUDr. Harabinovi privodiť disciplinárne stíhanie pre nezákonné zásahy do Rozvrhu práce
NS SR.“.
V súvislosti s posudzovaním opodstatnenosti tejto námietky sa ústavný súd
oboznámil aj s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 6/2013 z 13. novembra 2013,
ktorým najvyšší súd zamietol sťažnosť sťažovateľa v 1. rade proti uzneseniu najvyššieho
súdu sp. zn. 2 TdoV 6/2013 z 30. septembra 2013, najvyšší súd označeným uznesením
rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom v 1. rade proti predsedovi
dovolacieho senátu JUDr. Š. Harabinovi tak, že ho nevylúčil z vykonávania úkonov
trestného konania v trestnej veci obvineného a spol., vedenej najvyšším
súdom pod sp. zn. 2 TdoV 6/2013. V uznesení najvyššieho súdu z 13. novembra 2013 sa
predovšetkým uvádza:
«Opierajúc sa o ustanovenie § 31 ods. 1 Tr. por., ktoré vylučuje z vykonávania
úkonov trestného konania ten orgán, u ktorého by mohli vzniknúť pochybnosti o jeho
nezaujatosti, pričom dôvody možného vzniku týchto pochybností sú stanovené taxatívne
(okolnosti charakterizujúce pomer úradnej osoby k prejednávanej veci alebo pomer úradnej
osoby k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, prípadne k ich zástupcom,
splnomocnencom a obhajcom) sťažnostný senát zdôrazňuje, že uplatnenie inštitútu
vylúčenia prichádza do úvahy iba vtedy, ak je existencia pomeru vzbudzujúceho pochybnosť
o nezaujatosti úradnej osoby preukázaná. Rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 31 ods. 1
Tr. por. predstavuje výnimku zo zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Je preto potrebné trvať na tom, že sudcu
možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci skutočne iba výnimočne
a skutočne len zo závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade
so zákonom nezaujato a spravodlivo. Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od
posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť,
či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) preukázateľne existujú skutočnosti
spôsobilé privodiť pochybnosti o nestrannosti sudcu (Pozri Fey v. Rakúsko – rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva – ďalej len „ESĽP“ z 24. februára 1993, sťažnosť
č. 14396/88). Berúc do úvahy judikatúru ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky
subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti musí byť podrobené prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť
sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy,
ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci alebo k osobám uvedeným v § 31 ods. 1 Tr. por. disponuje.
Podľa názoru sťažnostného senátu u predsedu senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, JUDr. Štefana Harabina, nebola preukázaná žiadna konkrétna a objektívna
skutočnosť, z ktorej by sa dal vyvodiť záver o jeho zaujatosti pre pomer k prejednávanej
veci alebo k osobám, ktorých sa predmetné konanie dotýka. S okolnosťami, ktoré boli zo
strany sťažovateľa vznesené, sa vysporiadal príslušný senát najvyššieho súdu, pričom svoj
záver o nevylúčení predsedu senátu náležite a podrobne odôvodnil.
Sťažnostný senát zhodne s názorom príslušného senátu uvádza, že postup predsedu
ako orgánu štátnej správy súdov vychádzajúci zo zmien rozvrhu práce nie je dôvodom na
jeho vylúčenie podľa § 31 Tr. por.
Námietka zaujatosti vznesená obvineným voči predsedovi senátu, JUDr. Štefanovi
Harabinovi, z dôvodu, že ako predseda súdu ovplyvňoval pridelenie veci a zloženie senátu
okrem iného iniciovaním disciplinárneho stíhania zákonných sudcov, je založená na
subjektívnych a účelových názoroch obvineného, ktoré sa nezakladá na konkrétnych
a objektívnych skutočnostiach.
Fakt, že JUDr. Harabin v postavení predsedu súdu zabezpečoval riadenie a správu
súdu podľa zákona o súdoch a osobitných zákonov a pri plnení týchto svojich povinností
musel reagovať na situácie, ktoré si vyžiadali zmeny a dodatky rozvrhu práce na príslušný
kalendárny rok, konal iba v rámci svojich riadnych, zákonných pracovných oprávnení
a povinností, ako orgán riadenia a správy súdu. V tejto súvislosti sťažnostný senát uzatvára,
že obava z nedostatku nestrannosti sa musí zakladať na objektívnych, konkrétnych
a dostatočne závažných skutočnostiach. Tvrdenia sťažovateľa týmto kritériám
nezodpovedajú.»
Citovanú argumentáciu obsiahnutú v odôvodnení uznesenia sťažnostného senátu
najvyššieho súdu uvedenú v jeho uznesení z 13. novembra 2013 ústavný súd považuje
z ústavného hľadiska za udržateľnú a akceptovateľnú, pričom sa stotožňuje predovšetkým
s jeho záverom, že námietka zaujatosti formulovaná sťažovateľom v 1. rade (zaujatosť
predsedu dovolacieho senátu namietal v dovolacom konaní len sťažovateľ v 1. rade , pozn.)
je založená „na subjektívnych a účelových názoroch obvineného...“, a konštatuje, že preto
nie je spôsobilá spochybniť ústavnú konformnosť napadnutého uznesenia dovolacieho súdu.
Navyše ústavný súd poukazuje na svoju už uvedenú judikatúru, v ktorej opakovane uvádza,
že postup predsedu súdu ako orgánu štátnej správy súdov, ktorý je v súlade s ustanoveniami
právnych predpisov, nemožno bez ďalšieho hodnotiť ako porušenie základného práva
účastníka súdneho konania podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (II. ÚS 87/01, II. ÚS 118/02,
III. ÚS 90/02, III. ÚS 295/08, III. ÚS 277/2010).
II.2.2 Námietky smerujúce proti zloženiu senátu špeciálneho súdu a najvyššieho
súdu ako odvolacieho súdu
K námietkam sťažovateľov založeným na tvrdení, že v ich trestnej veci rozhodoval
súd prvého stupňa (špeciálny súd), ako aj odvolací súd (najvyšší súd) v nezákonnom zložení
[dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku], resp. na tvrdení, že v ich
veci konali a rozhodovali sudcovia, ktorí mali byť vylúčení z konania a rozhodovania
v trestnej veci sťažovateľov [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného
poriadku], ktoré tvorili podstatnú súčasť ich dovolania, ústavný súd po preskúmaní
citovaných častí napadnutého uznesenia dovolacieho súdu a argumentácie sťažovateľov
konštatuje, že najvyšší súd formuloval svoje právne závery k jednotlivým námietkam
sťažovateľov v súlade s účelom a zmyslom aplikovaných právnych noriem, pričom tieto
závery podrobne odôvodnil.
Osobitne ústavný súd podčiarkuje záver dovolacieho súdu k sťažovateľmi
namietanému postupu JUDr. R. Púchovského ako podpredsedu špeciálneho súdu, ktorý
zastupuje predsedu súdu v jeho neprítomnosti v rozsahu jeho kompetencií (ide
o porovnateľnú námietku, akou je aj už posudzovaná námietka proti vtedajšiemu predsedovi
najvyššieho súdu JUDr. Š. Harabinovi, ktorý vo veci sťažovateľov pôsobil ako predseda
dovolacieho senátu, pozn.). Ústavný súd zdôrazňuje, že postup JUDr. R. Púchovského ako
orgánu štátnej správy súdov spočívajúci vo vykonaní zmien v rozvrhu práce špeciálneho
súdu nemôže sám osebe zakladať dôvod na jeho vylúčenie z prejednávania veci podľa § 31
Trestného poriadku, zvlášť ak ním vykonané zmeny v rozvrhu práce sú (boli) konformné
s ústavou i zákonom, t. j. zakladali sa na zákonom predvídaných dôvodoch zmien v zložení
senátov špeciálneho súdu.
Podľa názoru ústavného súdu sa ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom
v trestnej veci sťažovateľov konajúce súdy vysporiadali aj s námietkami smerujúcimi proti
predsedovi senátu špeciálneho súdu JUDr. J. Hrubalovi, ktoré sú uvedené v časti I.2.3 tohto
uznesenia. V tejto súvislosti ústavný súd v prvom rade zastáva názor, že podstata a obsah
týchto námietok zreteľne naznačuje, že ich možno považovať za účelové a založené
prevažne na subjektívnych dedukciách sťažovateľov. Sťažovatelia predkladali tieto
námietky priebežne v priebehu konania pred špeciálnym súdom a následne podstatnú časť
z nich sťažovateľ v 1. rade premietol aj do svojho odvolania. Z rozsudku špeciálneho súdu
vyplýva, že senát špeciálneho súdu pod vedením jeho predsedu JUDr. J. Hrubalu zohľadnil
v priebehu konania viaceré námietky obvinených (týkajúce sa napr. čítania výpovedí
z prípravného konania), návrhov na doplnenie dokazovania, resp. v súvislosti s výsluchom
svedka priznal aj vlastné pochybenie. Ako účelové vyhodnotil tieto námietky aj
najvyšší súd ako odvolací súd, ktorý odobril spôsob, akým sa s nimi vysporiadal súd prvého
stupňa, keď uviedol:
„K rôznym odvolacím námietkam obžalovaného , ktoré
deklaroval vo svojich písomných podaniach a týkajú sa rôznych námietok voči predsedovi
senátu JUDr. Hrubalovi, členom senátu, ktorí vec rozhodovali, proti špeciálnemu súdu,
ktorého rozhodnutie vnímal vzhľadom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky ako
protiústavné... odvolací súd poukazuje na dôvody rozhodnutia prvostupňového súdu.
Obžalovaný tieto odvolacie námietky vznášal priebežne počas konania a súd
prvého stupňa sa s nimi vždy dôsledne zaoberal a v súlade s procesnými predpismi o nich aj
rozhodol.“
Napriek v zásade všeobecnej akceptácii spôsobu, akým sa najvyšší súd vysporiadal
s posudzovanými námietkami smerujúcimi proti predsedovi senátu špeciálneho súdu, ktorý
nie je spôsobilý relevantným spochybniť ústavnú akceptovateľnosť napadnutého uznesenia,
ústavný súd konštatuje, že presvedčivosti rozhodnutí vydaných v trestnej veci sťažovateľov
by prospelo, ak by sa najvyšší súd ako odvolací súd, ako aj najvyšší súd ako dovolací súd
k niektorým z týchto námietok vyjadrili vo svojich rozhodnutiach explicitne.
V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sa podľa názoru ústavného súdu
žiadalo, aby sa najvyšší súd ako odvolací súd výslovne vyjadril k námietke, podľa ktorej
dôvodom na vylúčenie predsedu senátu špeciálneho súdu z rozhodovania mala byť
skutočnosť, že bol členom senátu špeciálneho súdu, ktorý rozhodoval v trestnej veci
obžalovaného vedenej pod sp. zn. PK 2 T 14/2007 a v odsudzujúcom
rozsudku vyslovil právny záver o existencii kriminálnej skupiny Vo vzťahu
k tejto námietke ústavný súd konštatuje, že z už citovaných ustanovení § 31 a § 32
Trestného poriadku možno vyvodiť záver, že uvedená skutočnosť (rozhodovanie vo veci
sp. zn. PK 2 T 14/2007) nezakladá obligatórny dôvod na vylúčenie namietaného sudcu
z rozhodovania v trestnej veci sťažovateľov, a preto v konečnom dôsledku nezakladá sama
osebe ani záver o existencii dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného
poriadku. To isté platí aj o námietkach uplatnených sťažovateľmi proti členom odvolacieho
senátu najvyššieho súdu, ktorí taktiež rozhodovali v trestnej veci obžalovaného
v rámci odvolacieho konania, pričom vo svojom rozhodnutí akceptovali záver
špeciálneho súdu o existencii kriminálnej skupiny Ústavný súd zastáva
názor, že dovolací súd taktiež pochybil, ak sa k tejto dovolacej námietke nevyslovil
výslovne, toto pochybenie ale v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemá ústavnú
intenzitu.
Dovolacie námietky sťažovateľov, ktorými odôvodňovali existenciu dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, sa koncentrovali na zloženie
odvolacieho senátu najvyššieho súdu. Ústavný súd, odkazujúc na už citovanú časť
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, zdôrazňuje, že z ústavného hľadiska je
akceptovateľná kľúčová argumentácia najvyššieho súdu vychádzajúca predovšetkým z § 51
ods. 5 zákona o súdoch, podľa ktorého v konaní na Špecializovanom trestnom súde,
krajskom súde podľa osobitného zákona alebo v konaní o riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkoch vec vybaví senát, ktorému bola v súlade s rozvrhom práce
pridelená náhodným výberom, ak sa skutočnosti odôvodňujúce prerozdelenie veci podľa
odseku 4 netýkajú všetkých sudcov. Podmienky na aplikáciu § 51 ods. 5 zákona o súdoch
podľa názoru ústavného súdu nepochybne boli v trestnej veci sťažovateľov naplnené.
Členkou senátu „2Toš“, ktorému bolo odvolanie sťažovateľov elektronickou podateľňou
pridelené, bola okrem dvoch sudcov, u ktorých došlo k pozastaveniu výkonu funkcie sudcu,
JUDr. Serbová, ktorá zostala členkou tohto senátu, teda toho senátu, ktorý odvolanie
sťažovateľov napokon aj prerokoval a uznesením sp. zn. 2 Toš 5/2009 z 13. septembra 2010
o ňom aj rozhodol.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje spôsob, akým sa najvyšší súd
vysporiadal s námietkami sťažovateľov založenými na tvrdení, že v ich trestnej veci
rozhodovali nezákonne zložené senáty, resp. sudcovia, ktorí mali byť z konania
a rozhodovania v ich trestnej veci vylúčení, z ústavného hľadiska za akceptovateľný
a udržateľný, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.
Rovnako za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd námietku sťažovateľov
vychádzajúcu z neústavnosti bývalého špeciálneho súdu, ku ktorej ústavný súd dospel
v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/08 vydanom v konaní
podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti, poukazujúc na odôvodnenie
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a odôvodnenie svojho
nálezu sp. zn. PL. ÚS 17/08, konštatuje, že neexistuje priama príčinná súvislosť medzi
povahou zisteného nesúladu právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany ústavnosti
a obsahom rozhodnutí vydaných špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch (a teda aj
v trestnej veci sťažovateľov), pričom rozhodnutia špeciálneho súdu vydané v trestnom
konaní nie sú označeným nálezom ústavného súdu dotknuté.
II.3 K námietkam sťažovateľov smerujúcim proti porušeniu ich základného
práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) až c)
dohovoru
Námietky, ktorými sťažovatelia odôvodňujú namietané porušenie svojho základného
práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ktorému zodpovedajú aj práva vyplývajúce
z čl. 6 ods. 3 písm. a) až c) dohovoru, sa vo svojej podstate zameriavajú na výhrady k tomu,
ako sa najvyšší súd vysporiadal s ich dovolacím námietkami odôvodňujúcimi existenciu
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Ústavný súd preto
považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť napadnutého uznesenia, v ktorej sa
vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uvádza:
«Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným
spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Právo na obhajobu predpokladá vytvorenie
podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný
postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní na uplatnenie každého obhajovacieho
práva. S rovnakou intenzitou sa toto právo zaručuje vo všetkých fázach trestného konania
a tvorí rad po sebe idúcich právnych postupov, ktoré sa prelínajú celým trestným konaním.
Zahŕňa možnosť vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa kladú obvinenému za vinu,
právo uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho
obhajobu, právo robiť návrhy, podávať žiadosti a opravné prostriedky. Ide tiež o účasť pri
výsluchoch, o doručovanie písomností, o možnosť účasti pri konfrontáciách,
rekonštrukciách, ako aj na všetkých úkonoch vykonávaných súdom po podaní obžaloby
prokurátorom. Tento rad úkonov dotvára právny rámec obhajoby a poskytuje aj možnosť
faktického naplnenia obhajoby možnosťou reakcie formou vyjadrení k jednotlivým úkonom.
Dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. však musí byť interpretovaný oveľa užšie.
Nie je ním akékoľvek, resp. každé porušenie práva na obhajobu, ale len také, ku ktorému
došlo zásadným spôsobom. Podľa ustálenej súdnej praxe dovolací dôvod v tomto zmysle
bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení Trestného poriadku o povinnej
obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov smerujúcich bezprostredne k rozhodnutiu bez
prítomnosti obhajcu a podobne.
Zo spisu vyplýva, že obvinení mali počas celého trestného konania v plnej miere
zabezpečené právo na obhajobu, ktoré realizovali osobne alebo prostredníctvom obhajcov.
Právo na spravodlivý proces, ktorého obsahom je aj princíp rovnosti zbraní, znamená, že
každá procesná strana v konaní musí mať primeranú možnosť na prednesenie svojho
prípadu súdu za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatnej nevýhody vis-à-vis svojmu
protivníkovi. Medzi procesnými stranami musí existovať spravodlivá rovnováha. Právo na
kontradiktórne konanie v zmysle štrasburskej judikatúry, na ktorú dovolatelia poukazujú,
znamená, že strany v trestnom konaní majú mať možnosť oboznámiť sa so všetkými dôkazmi
alebo prednesenými skutkovými okolnosťami a zaujať k nim stanovisko. V tejto súvislosti
neobstoja ich tvrdenia zosumarizované do 4 bodov, pretože dovolací súd nezistil, že by bolo
zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu, tak ako si to vyžaduje dovolací dôvod
podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
K bodu 1 („Prednesenie konečného návrhu“) dovolací súd uvádza, že je v plnej
kompetencii predsedu senátu, aby riadil priebeh verejného zasadnutia, ktoré sa svojim
charakterom líši od hlavného pojednávania. Účelom konečného návrhu je prednesenie
vlastného stanoviska oprávnenej osoby k výsledkom verejného zasadnutia. Jeho obsahom
má byť návrh adresovaný súdu ako má v prejednávanej veci rozhodnúť. V spojitosti
s námietkami obvineného že nemal možnosť predniesť konečný návrh v celom
rozsahu, dovolací súd konštatuje, že predseda senátu môže prednesenie konečného návrhu
prerušiť, ak je zrejmé, že vybočuje zo svojho rámca. Taktiež nie je povinnosťou predsedu
senátu nadiktovať do zápisnice doslovné vyjadrenia strán. Tvrdenia dovolateľov, že ani
prítomní obhajcovia nemali možnosť predniesť konečné návrhy, je v priamom rozpore
s obsahom zápisnice o verejnom zasadnutí z 13. septembra 2010, z ktorej nepochybne
vyplýva, že prítomní obhajcovia JUDr. Kuzma (obvinení
), JUDr. Tomko (obvinený ), JUDr. Vidovenec (obvinení ), túto
možnosť mali a aj ju využili.
V rámci bodu 2 dovolací súd zdôrazňuje, že námietka o nevykonaní dôkazov
navrhnutých obhajobou, nezakladá žiadny z dovolacích dôvodov v zmysle § 371 ods. 1
Tr. por. (R 7/2011). V tejto spojitosti je potrebné pripomenúť, že na hlavnom pojednávaní
súd okrem obvinených vypočul aj väčšinu svedkov, ktorých navrhli strany. Najviac
informácií o činnosti obvinených poskytli svedkovia Súd pri
rozhodovaní vychádzal aj z výpovedí svedkov , ako aj
z výpovedí spoluobvinených Neobstojí tvrdenie dovolateľov, že
nemali možnosť kontradiktórnym spôsobom vypočuť svedkov
pretože o ich výsluchoch v prípravnom konaní boli obhajcovia riadne a včas vyrozumení
a mali reálnu možnosť sa týchto úkonov zúčastniť. Nevyužitie tohto práva je vecou
profesionálnej zodpovednosti obhajcu a nie porušením práva na obhajobu, ani prekážkou
na postup súdu podľa § 263 Tr. por. V súvislosti s namietaným „zatajením“ listu svedka
najvyšší súd konštatuje, že odvolací súd na verejnom zasadnutí postupoval v súlade
s § 326 ods. 4 Tr. por. Po otvorení verejného zasadnutia 10. mája 2010 o 9.00 hod.
predsedom určená členka senátu poukázala na napadnutý rozsudok, chyby vytýkané
rozsudku, resp. konaniu a oboznámila podstatný obsah doterajšieho konania. Rozsah tohto
oznámenia je determinovaný preskúmavacou povinnosťou odvolacieho súdu. Spravidla sa
prečítajú alebo oboznámia podstatné časti svedeckých výpovedí, výpovedí obžalovaného,
znalcov, listinných a vecných dôkazov. List svedka doručený najvyššiemu súdu
10. mája 2010 o 12.16 hod. neobsahuje nové skutočnosti, ktoré by neboli stranám, prípadne
súdu známe. V liste zopakoval, že jeho predchádzajúce výpovede neboli pravdivé, vypovedal
pod nátlakom vyšetrovateľov, preto žiadal o nové vypočutie. Ide o skutočnosti, ktorými sa
zaoberal už Špeciálny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku.
K bodom 3 (Modifikácia obvinenia „zločinecká skupina“) a 4 („Zmena právnej
kvalifikácie“) Najvyšší súd uvádza, že ak je predmetom konania skutok, ktorý zakladá trváci
trestný čin, súd nie je viazaný časovým ohraničením skutku uvedeným v obžalobe. Súd má
zákonnú možnosť meniť skutkové zistenia v rámci zachovania totožnosti skutku. Tá sa
nemení, ak sa na rozdiel od časového vymedzenia v obžalobe stíhané protiprávne konanie
skráti, predĺži alebo posunie. Dobu trvania zločineckej skupiny (skutok uvedený v bode 1
rozsudku právne kvalifikovaný ako trestný čin založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny) súd ustálil len v rámci konaní, ktoré boli predmetom na tento trestný
čin nadväzujúcich skutkov. Z toho dôvodu skutkovú vetu oproti obžalobe upravil a uviedol,
že skupina vznikla v presne nezistenom čase najneskôr na prelome rokov 2003 a 2004.
Možnosť tejto zmeny nastala už v počiatočnej fáze dokazovania na hlavnom pojednávaní
a obvinení, ktorí od začiatku popierali existenciu akejkoľvek zločineckej skupiny, mali
možnosť sa k tejto zmene vyjadriť a reagovať na ňu.
Podľa Trestného poriadku súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je v obžalobnom
návrhu, pričom nie je viazaný právnym posúdením. Súd je povinný vyčerpať celý skutok,
ktorý je predmetom obžaloby a zaoberať sa všetkými právne relevantnými stránkami.
V danej veci skutok uvedený v bode 2 rozsudku obžaloba posudzovala ako trestný čin
vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., t. j. ako tzv. kvalifikovaný trestný čin.
Uznanie obvinených za vinných z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/,
písm. i/, písm. j/ Tr. zák. neznamená, že tento skutok bol posúdený ako trestný čin podľa
prísnejšieho ustanovenia zákona, než podľa ktorého ho posudzovala obžaloba, resp., že
bola použitá prísnejšia trestná sadzba. Neobstojí tvrdenie obvinených, že Špeciálny súd
postupoval v rozpore s § 284 ods. 2 Tr. por. V tejto súvislosti dovolací súd pripomína, že
takúto právnu kvalifikáciu navrhol prokurátor v záverečnej reči prednesenej 20. februára
2009. Po nej predseda senátu udelil slovo na záverečnú reč obhajcovi obvinených JUDr.
Kuzmovi, ktorý sa však ospravedlnil s tým, že si ju nestihol pripraviť. Pojednávanie bolo
odročené na 23. februára 2009, kedy sa pokračovalo v prednese záverečných rečí a
obvinení a obhajcovia mali možnosť reagovať aj na túto skutočnosť.»
Citovaná časť napadnutého uznesenia potvrdzuje, že najvyšší súd sa dovolacími
námietkami sťažovateľov založenými na tvrdení, že postupom v ich veci konajúcich súdov
im bolo popreté ich ústavou garantované právo na obhajobu, podrobne zaoberal
a primeraným spôsobom aj vysporiadal. Dovolací súd svoj záver o tom, že nebol naplnený
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, odôvodnil predovšetkým
poukazom na dikciu označeného ustanovenia Trestného poriadku, z ktorej vyplýva, že
k jeho naplneniu nedôjde pri akomkoľvek porušení práva na obhajobu, ale len takom,
„... ku ktorému došlo zásadným spôsobom“. Toto základné východisko najvyšší súd potom
konfrontoval s konkrétnymi výhradami sťažovateľov k porušeniu ich práva na obhajobu,
pričom so záverom, že ani jedna z týchto výhrad nespôsobila porušenie tohto práva
garantovaného čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru zásadným
spôsobom, sa ústavný súd v plnom rozsahu stotožňuje, a preto aj túto časť sťažnostnej
argumentácie sťažovateľov považuje za zjavne neopodstatnenú.
II.4 K námietkam sťažovateľov týkajúcim sa namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s namietaným porušením
základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 2
a čl. 7 ods. 1 dohovoru
Z hľadiska obsahu sťažovateľmi označených základných práv vyplývajúcich z ústavy
a dohovoru možno podstatnú časť ich námietok identifikovať ako námietky smerujúce
k vysloveniu porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. práv, ktoré zohrávajú
kľúčovú úlohu v katalógu práv garantovaných ústavou a dohovorom. Ak ústavný súd
vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym
východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a tiež iných orgánov Slovenskej
republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07), tak to nepochybne platí aj pre miesto a postavenie
práva na spravodlivé súdne konanie explicitne vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru v štruktúre
práv garantovaných dohovorom, čo v plnom rozsahu potvrdzuje judikatúra ESĽP.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľmi namietané porušenie základných práv podľa čl. 17
ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 2 a čl. 7 dohovoru možno posudzovať
v spojení, resp. priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň z doterajšej judikatúry ústavného súdu
zjavne vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či
došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na
súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať
tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,
ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4
ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu
ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom
predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných
procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru
(pozri napr. II. ÚS 63/06).
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tvorí celý rad obsahových komponentov,
z ktorých v nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľov vystupuje do popredia
predovšetkým právo na ústavne akceptovateľné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že neodmysliteľnou
súčasťou obsahu základného práva čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka, resp. strany
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež
vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,
neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
Zároveň ale ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania (stranou konania), ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, odvolacieho, ale aj
dovolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje
na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).
Rovnako aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie,
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Zároveň ústavný súd v kontexte s konkrétnymi výhradami sťažovateľov proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu zdôrazňuje, že požiadavka na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia nepochybne zahŕňa aj požiadavku jeho ústavne akceptovateľnej
kvality. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) totiž do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj
právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,
pričom súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02). Len ústavne konformný výklad príslušných
právnych noriem aplikovaných vo veciach sťažovateľov totiž môže plnohodnotne
garantovať základné právo každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m.
Úlohou najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu bolo ústavne akceptovateľným
a udržateľným spôsobom zohľadniť a dodržať uvedené teoretické východiská zvlášť pri
vysporiadaní sa s dovolacími námietkami sťažovateľov týkajúcimi sa dovolacích dôvodov
podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré
neboli súdom vykonané zákonným spôsobom), § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku
(rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na
nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť) a § 371 ods. 1 písm. k) Trestného
poriadku (proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení k uvedeným dovolacím dôvodom
predovšetkým uvádza:
„Dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. predpokladá, že rozhodnutie je
založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Za zákonný
spôsob získavania dôkazu v zmysle § 119 ods. 2 Tr. por. sa považuje splnenie formálnych
(procesných) podmienok vyžadovaných Trestným poriadkom na vykonanie konkrétneho
dôkazu, ako aj splnenie materiálnych (obsahových) podmienok, t. j. aby úkon - použitý
dôkazný prostriedok na vykonanie dôkazu - bol zameraný na zistenie skutočností, na ktoré
zameraný a použitý môže byť.
V tomto smere sa dovolací súd stotožňuje so závermi odvolacieho súdu. Všetky
dôkazy boli získané zákonným spôsobom a vyhodnotené jednotlivo i v súhrne, podľa
vnútorného presvedčenia súdu, založeného na starostlivom zvážení všetkých okolností
prípadu, riadiac sa pritom ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por.
V súvislosti s výsluchmi svedkov dovolací súd zdôrazňuje, že ak
prichádza do úvahy poučiť svedka podľa § 130 Tr. por., svedok sa musí výslovne vyjadriť,
či toto právo využíva alebo nie. Obsah vyjadrenia musí byť uvedený v zápisnici o výsluchu.
Len vtedy možno takýto dôkazný prostriedok považovať za vykonaný zákonným spôsobom.
Trestný poriadok však neupravuje presné znenie vyjadrenia. Z takejto právnej úpravy
vyplýva, že musí byť urobené tak, aby nevznikli pochybnosti o vôli svedka využiť, resp.
nevyužiť toto právo. Svedka nemožno nútiť, aby k tomu použil priamo formuláciu uvedenú
v zákone.
Svedok odmietol na hlavnom pojednávaní vypovedať, preto bola prečítaná
jeho výpoveď z prípravného konania. Rešpektujúc zásadu rovností zbraní, práva na
obhajobu a práva na spravodlivý proces súd akceptoval len výpoveď z 15. novembra 2007.
Zo zápisnice o výsluchu je zrejmé, že svedok bol riadne poučený v zmysle príslušných
zákonných ustanovení vrátane práva odoprieť vypovedať podľa § 130 ods. 2 Tr. por.
Následne sa vyjadril, že poučeniu porozumel, nie je v príbuzenskom ani obdobnom pomere
so žiadnym z obvinených, nemá dôvod na odopretie výpovede a vypovedať bude. Objektívne
okolnosti, za ktorých došlo k prejavu vôle, nevzbudzujú pochybnosti o vôli svedka nevyužiť
právo odoprieť výpoveď podľa § 130 Tr. por. To v plnom rozsahu platí aj pre svedka
, ktorý bol vypočutý na hlavnom pojednávaní. Pred výsluchom bol predsedom
senátu riadne poučený v zmysle príslušných zákonných ustanovení vrátane práva podľa
§ 130 ods. 2 Tr. por., pričom sa vyjadril, že poučeniu porozumel a vypovedať bude.
Neobstojí ani tvrdenie o nesplnení podmienok na prečítanie zápisníc o výpovediach
svedkov . Trestný poriadok pripúšťa výnimky zo základnej zásady
zakotvujúcej ústny kontradiktórny charakter hlavného pojednávania, ako aj zo zásady
bezprostrednosti. Podmienky, za ktorých súd môže namiesto výsluchu svedka na hlavnom
pojednávaní čítať zápisnicu o jeho výpovedi, upravuje § 263 Tr. por. Toto ustanovenie
obsahuje viaceré modality režimu čítania zápisnice o výpovedi svedka.
Podľa § 263 ods. 3 písm. c/ Tr. por. (znenie zákona účinné v čase uskutočnenia
procesného úkonu) sa zápisnica o výpovedi spoluobžalovaného alebo svedka prečíta na
návrh prokurátora alebo obžalovaného, ak bol výsluch vykonaný spôsobom
zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona a taká osoba na hlavnom pojednávaní bez
oprávnenia odoprela vypovedať.
Svedok na hlavnom pojednávaní odmietol vypovedať. Postupom podľa § 263
ods. 3 písm. c/ Tr. por. bola prečítaná jeho výpoveď z 20. decembra 2007. Špeciálny súd
akceptoval námietky obvineného keď skonštatoval, že výsluch nebol vykonaný
v súlade so všetkými zásadami trestného procesu. Na hlavnom pojednávaní jeho výpoveď
z 24. novembra 2006 bola prečítaná. V písomnej zápisnici o hlavnom pojednávaní je
uvedené, že súd pri tom postupoval podľa § 263 ods. 3 písm. c/ Tr. por. (na rozdiel od
zvukového záznamu z hlavného pojednávania, z ktorého je zrejmé, že súd postupoval podľa
Podľa § 263 ods. 4 Tr. por. zápisnicu o výpovedi svedka, ktorý na hlavnom
pojednávaní využil svoje právo odoprieť výpoveď podľa § 130 Tr. por., možno prečítať za
predpokladu, že bol pred výsluchom, ktorého sa zápisnica týka, o svojom práve odoprieť
výpoveď riadne poučený a výslovne vyhlásil, že toto právo nevyužíva a výsluch bol
vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona.
Dovolací súd je toho názoru, že prečítanie zápisnice o výpovedi svedka
z 24. novembra 2006, ako aj jeho výsluch uvedeného dňa bol vykonaný v súlade
so zákonom. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že v zápisnici o hlavnom pojednávaní je
ustanovenie, podľa ktorého súd postupoval, nesprávne označené.
Dovolateľmi namietaná skutočnosť, že vo veci vydierania, resp. hrubého nátlaku
proti nebolo začaté trestné stíhanie, je nepravdivá. Dovolací súd poukazuje, že
uznesenie z 11. mája 2004 o začatí trestného stíhania aj pre tento skutok je súčasťou spisu
(zv. 1, č. l. 2).
Dovolací súd preskúmal námietky obvinených, avšak nezistil, že naplnenie
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por...“
Po citácii dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku
najvyšší súd k tomuto dovolaciemu dôvodu v napadnutom uznesení uvádza:
«... Z tohto ustanovenia vyplýva, že tento dôvod pripúšťa iba tzv. právne námietky
vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších stupňov. Dovolací súd vychádza
zásadne zo skutkových zistení vykonaných súdmi v predchádzajúcom konaní a hodnotí, či
tieto skutkové zistenia, vyjadrené v skutkovej vete rozsudku, boli z hľadiska hmotného práva
správne právne posúdené. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený
súdmi nižšieho stupňa (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť)
bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom
zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dôvodu podľa
§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
V súvislosti s právnou kvalifikáciou skutku uvedeného v bode 1 rozsudku dovolací
súd vychádzal z toho, že trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny je trestný čin trváci, v rámci ktorého sa vyvolá protiprávny stav a tento sa ďalej
v rozpore so zákonom udržuje. Tento trestný čin je dokonaný už založením, zosnovaním
alebo podporovaním zločineckej skupiny, ako aj členstvom v takejto skupine alebo
činnosťou pre zločineckú skupinu. Pojmový znak je naplnený bez ohľadu na to, či sa
páchateľ tejto skupiny podieľal na páchaní trestnej činnosti takouto skupinou alebo nie.
Trestné činy trvacie sa posudzujú ako činy spáchané za účinnosti nového zákona, ak
sa časť konania uskutočnila za účinnosti nového zákona a pokiaľ toto konanie bolo trestným
činom aj podľa skoršieho zákona. Treba konštatovať, že Špeciálny súd správne ustálil
časovú existenciu zločineckej skupiny na dobu páchania trestnej činnosti tejto skupiny -
skutkov nadväzujúcich na uvedený trestný čin. Ide o trváci trestný čin a skutok v bode 7
rozsudku bol spáchaný po 1. januári 2006, súd preto správne kvalifikoval skutok v bode 1
rozsudku ako trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa
§ 296 Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. účinného od 1. januára 2006.
Pre naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu založenia,
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny sa vyžaduje, aby boli splnené všetky
zákonné znaky zločineckej skupiny podľa § 129 ods. 3 Tr. zák. (v znení účinnom v čase
spáchania činu, teraz ods. 4). Týmito znakmi sú:
- štruktúrovanosť skupiny pozostávajúcej najmenej z troch osôb
- existencia skupiny počas určitého časového obdobia
- koordinovanosť konania s cieľom spáchať jeden, alebo viacej zločinov, trestný čin
legalizácie príjmu z trestnej činnosti, podľa § 233, alebo niektorý z trestných činov
korupcie, podľa ôsmej hlavy tretieho dielu osobitnej časti na účely priameho alebo
nepriameho získania finančnej, alebo inej výhody.
Súdy nižších stupňov sa v odôvodnení rozhodnutí podrobne a dôsledne zaoberali
naplnením týchto zákonných znakov vrátane konkrétnych skutkov zakladajúcich konkrétne
trestné činy, ktoré spadajú do rámca § 129 ods. 3 Tr. zák., a to vo vzťahu ku všetkým
obvineným. Dovolací súd na tieto závery odkazuje.
K právnej kvalifikácii skutku v bode 2 rozsudku dovolací súd zdôrazňuje, že je
povinnosťou súdu zaoberať sa všetkými právne relevantnými stránkami skutku. Špeciálny
súd zohľadňujúc § 2 ods. 1 Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. správne posúdil skutok podľa zákona
účinného v čase jeho spáchania, teda podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb. (ďalej len
„Tr. zák.“) ako trestný čin vraždy spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2,
§ 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. i/, písm. j/ Tr. zák.
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že ustanovenie § 219 ods. 2 Tr. zák. je
kvalifikovanou skutkovou podstatou trestného činu vraždy, pričom jej jednotlivé znaky sú
uvedené pod písm. a/ až j/. Naplnenie čo i len jedného znaku odôvodňuje uloženie
výnimočného trestu. Dokazovaním bolo preukázané, že obvinení konali obzvlášť trýznivým
spôsobom (písm. b/) a z obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky (písm. j/). Súd správne posúdil
tento skutok aj podľa písm. i/, pretože skutok spáchali ako členovia organizovanej skupiny.
Podľa § 89 ods. 26 Tr. zák. sa organizovanou skupinou rozumie spolčenie najmenej
troch osôb na účely spáchania trestného činu, ktoré sa vyznačuje deľbou úlohou medzi
jednotlivými členmi skupiny, ich plánovaním a koordinovanosťou.
S názorom špeciálneho súdu, že pojem zločinecká skupina v sebe zahŕňa aj pojem
organizovaná skupina sa dovolací súd stotožnil. Zločinecká skupina ako najvyššia forma
organizovaného zločinu je okrem znakov, ktoré má organizovaná skupina, charakterizovaná
aj ďalšími, vyššie uvedenými znakmi. Výkladovou metódou „argumentum ad maiori ad
minus“ je možné dospieť k záveru, že každý trestný čin spáchaný minimálne troma členmi
zločineckej skupiny nevybočujúci z predmetu jej zamerania je spáchaný zároveň členmi
organizovanej skupiny. S prihliadnutím na uvedené a na to, že súčasťou kvalifikovanej
skutkovej podstaty trestného činu vraždy v čase spáchania skutku nebol pojem „ako člen
zločineckej skupiny“, bolo možné posúdiť tento skutok aj podľa písm. i/ citovaného
ustanovenia Tr. zák.
Dovolací súd zdôrazňuje, že súdy nižších stupňov neposudzovali okolnosti
podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby len formálne, ale aj materiálne, z hľadiska
stupňa nebezpečnosti trestného činu (§ 88 Tr. zák.).
Podľa § 88 Tr. zák. sa na okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby,
prihliadne len vtedy, keď pre svoju závažnosť podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti
trestného činu pre spoločnosť. Vražda , vykonaná za približne desaťminútového
trýznenia obete, bola najmä výstrahou pre ostatných. Išlo o vysoko nebezpečné konanie pre
spoločnosť, pretože ľudský život je najvyššou hodnotou chránenou právnymi predpismi.
Je nutné zdôrazniť, že Špeciálny súd v zmysle § 31 ods. 3 Tr. zák. na okolnosť, ktorá
je zákonným znakom trestného činu, neprihliadal ako na poľahčujúcu alebo priťažujúcu
alebo na okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby.
Tvrdenie dovolateľov, že ohľadne jedného skutku boli odsúdení ako členovia
organizovanej a zároveň zločineckej skupiny, nie je na mieste. Trestný čin založenia,
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny je samostatný trestný čin, naplnený bez
ohľadu na to, či dôjde k páchaniu trestnej činnosti touto skupinou. Pre trestný postih sa
vyžaduje, aby zločinecká skupina bola aspoň zameraná na páchanie trestnej činnosti
predpokladanej v § 129 ods. 3 Tr. zák. (teraz ods. 4).»
Citovaná argumentácia najvyššieho súdu v spojení s argumentáciou najvyššieho súdu
ako odvolacieho súdu (pozri časť II.1 tohto uznesenia) naznačuje, že aj s dovolacími
námietkami sťažovateľov týkajúcimi sa ich tvrdenia o naplnení dovolacích dôvodov podľa
§ 371 ods. 1 písm. g), i) a k) Trestného poriadku sa primeraným spôsobom zaoberal
a ústavne udržateľným spôsobom vysporiadal. Napriek tomu ústavný súd považuje za
vhodné, aby sa explicitne vyjadril k tým námietkam sťažovateľov, ktoré možno považovať
v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sa kľúčové. Za také možno považovať
v prvom rade námietky, v zmysle ktorých výpovede rozhodujúcich svedkov (
, obžalovaný boli získané ovplyvňovaním týchto osôb vyšetrovateľmi
(prísľub rôznych výhod). V tejto súvislosti ústavný súd v prvom rade poukazuje na
výsluchy vyšetrovateľov, resp. policajtov
ktorí nepotvrdili ovplyvňovanie svedkov, ale najmä príslušnú časť odôvodnenia rozsudku
špeciálneho súdu sp. zn. BB-3T 3/2008 z 24. februára 2009, v ktorej tento súd objasňuje,
prečo argumentáciu sťažovateľov o ovplyvňovaní svedkov vyhodnotil ako účelovú
a nepravdivú. Špeciálny súd rovnako vo svojom rozsudku vysvetľuje, prečo nebral do
úvahy zmenu tvrdení svedka uvedených v jeho vyhlásení, resp. „neuveril“
zmeneným výpovediam ďalších osôb. Z uvedených hľadísk ústavný súd považuje za
relevantné najmä tieto časti odôvodnenia označeného rozsudku špeciálneho súdu z 24.
februára 2009:
«... Pokiaľ ide o namietané ovplyvňovanie svedka a istý čas aj obvineného
vyšetrovateľmi mimo procesných úkonov vo veci, v prvom rade súd uvádza, že
žiadny právny predpis nezakazuje operatívny styk vyšetrovateľa s vyšetrovanou osobou a to
aj mimo jednotlivých naplánovaných úkonov. Jediné čo je v tomto smere zakázané, je
nezákonné ovplyvňovanie výpovedí vypočúvaných osôb. Aj napriek tomuto súd však na
návrh obhajoby zabezpečil opisy knihy návštev u potencionálne ovplyvňovaných osôb,
pričom zo získaných informácií nebolo možné konštatovať nadštandardne časté návštevy
zo strany vyšetrovateľov.
... K osobnosti svedka ... považuje za potrebné zdôrazniť len to, že
pôvodne prezentované skutočnosti sú v absolútnom a nenapadnuteľnom súlade s exaktne
overiteľnými faktami súvisiacimi so spôsobom smrti poškodeného . Svedok
popisoval konanie obžalovaných naozaj detailne a s takými podrobnosťami, ktorých
vymyslenie, prípadne fabulovanie, by v prípade osoby znamenalo
intelektový výkon, ktorého v zásade osoba jeho intelektových kvalít by bola naozaj ťažko
schopná.
Uvažovať o dôvodoch zmeny postoja ku skutočnostiam súvisiacich
so smrťou poškodeného by bolo pre súd neprípustným hypotetickým kalkulovaním.
Zmenu postoja tohto svedka môžu odôvodňovať viaceré skutočnosti – strach, snaha získať,
prípadne niektoré ďalšie okolnosti, avšak mnohé naznačujú aj fakty zistené z výsluchov
svedkyne – jeho sestry a svedkyne Z týchto výpovedí je zrejmé, že
okrem iného chcel zmenu svojej výpovede v prospech obžalovaných
„speňažiť“.
Situáciu v smere, ktorý pripúšťa ovplyvňovanie výpovede tohto svedka „zvonku“,
dokresľuje i výpoveď svedka ktorý bol istý čas na jednej cele so svedkom
a ktorý s ním robil akési interview, v rámci ktorého tiež mal vziať späť obvinenia. Rukou
obidvomi zúčastnenými písaný záznam tohto bol neskôr zaslaný obhajcovi JUDr. Milanovi
Kuzmovi, ktorý predmetný dôkaz súdu predložil, pričom tento dôkaz bol čítaný takisto ako
dôkaz listinný. V súvislosti s už spomenutým čítaným prehlásením svedka súdu
neuniklo pozornosti, že toto prehlásenie je napísané bez väčších gramatických chýb,
štylisticky na pomerne vysokej úrovni, pričom už pri prvom verbálnom kontakte s týmto
svedkom, musí byť každému zrejmé, že schopnosť štylisticky správne a jasne sa vyjadrovať
u tejto osoby zďaleka nie je nadpriemerná.
Do situácie, ktorej vysvetlenie v každom prípade pripúšťa rôzne ovplyvňovania do
veci zainteresovaných svedkov zapadá i zmena postoja obžalovaného Tak, ako je to
vysvetlené v popisnej časti tohto rozsudku, obžalovaný v priebehu prípravného konania
najprv pripúšťa istú mieru zainteresovanosti do konania spoluobžalovaných, neskôr túto
zainteresovanosť zľahčuje a na hlavnom pojednávaní priamo odmieta a tvrdí, že do
nepravdivých výpovedí ho nútili vyšetrovatelia.
Výpovedi obžalovaného v tejto časti súd neuveril a považoval ju jednoznačne
za účelovú so snahou nielen vyhnúť sa svojej zodpovednosti, ale aj pomôcť ostatným
spoluobžalovaným. Obžalovaný tiež v priebehu prípravného konania orgánom
činným v trestnom konaní predložil svoje na počítači písané prehlásenie, o ktorom tvrdil, že
ho napísal a skoncipoval sá. Toto prehlásenie bolo tiež pomerne dobre štylisticky
spracované a bez väčších gramatických chýb. Na hlavnom pojednávaní obžalovaný zotrval
na tom, že ho písal a koncipoval sám, pričom súd vyššie popísaným postupom overoval
schopnosti obžalovaného používať osobný počítač. Jednoznačne zistil, že
obžalovaný neovláda základné postupy pri práci s počítačom a ani v súčasnej dobe
nie je schopný sám na ňom napísať text. Súd len pripomína, že podľa vyjadrenia jeho
vlastného otca, obžalovaný má počítač len dva roky, z čoho vyplýva, že v čase kedy
mal prehlásenie napísať, počítač (notebook) ešte nevlastnil. Za tejto situácie mimoriadne
paradoxne vyznievajú niektoré ďalšie tvrdenia tohto obžalovaného, ktoré sa týkajú najmä
spôsobu zasahovania do prípravného konania zo strany vyšetrovateľov.
Na tomto mieste súd považuje za potrebné zdôrazniť, že a priori nevylučuje možnosť
nezákonného zasahovania orgánov činných v trestnom konaní do priebehu prípravného
konania. Z tohto pohľadu nepovažoval za prioritné výpovede vypočutých vyšetrovateľov,
nakoľko naozaj nemožno očakávať, že by sa títo priznali k nezákonnému nátlaku na
vypočúvané osoby. Pre každého, kto sa zaoberá trestným právom profesionálne, je však
priam absurdné predstaviť si situáciu, že by, ako to opisoval obžalovaný
vyšetrovateľ nútil k zmene výpovede takým spôsobom, že sám napíše inštrukcie pre
vypočúvanú osobu, ako má vypovedať, tieto jej odovzdá a čaká, kedy sa vypočúvaná osoba
naučí to, čo má vypovedať, naspamäť. Vyššie spomenuté fakty, výpoveď obžalovaného
z hlavného pojednávania znevierohodňujú takmer v absolútnej miere, pričom súd už
len dodá, že viaceré tvrdenia obžalovaného na hlavnom pojednávaní nepotvrdil ani
otec obžalovaného nevyplynuli ani z ďalších faktov. Naviac obžalovaný takýto
spôsob zmeny svojej výpovede neučinil ani v rámci vyšetrovacieho pokusu, ktorý bol vo veci
vykonaný a v rámci ktorého bol zadokumentovaný spôsob spáchania skutku podľa výpovede
svedka .
... Okrem už spomenutého absolútneho súladu pôvodných tvrdení svedka
s exaktne overiteľnými faktami vinu obžalovaných a účasť skupiny okolo
na smrti poškodeného potvrdzujú i výpovede rodinných príslušníkov
poškodeného.
Svedkyňa manželka poškodeného jednoznačne potvrdila,
že v čase pred svojím zmiznutím sa jej manžel kontaktoval s obžalovaným resp.
obžalovaný mu niekoľkokrát volal. Podľa výpovede tejto svedkyne obžalovaný po
manželovi „chcel cigarety“, pričom on jej rozprával, že keď im začne cigarety nosiť,
možnože prvýkrát ho vyplatia, potom však už nie. Preto podľa jej názoru jej manžel
cigarety nedával, resp. akúkoľvek spoluprácu v tomto smere odmietal.
Svedkyňa potvrdila i to, že telefonoval manželovi aj tesne predtým než
odišiel, pričom jeho posledný odchod z domu mala byť reakcia práve na telefonát.
O tom, že vierohodnosť tejto svedkyne nie je spochybnená žiadnymi logicky
vysvetliteľnými argumentami, svedčí i to, že obdobne ako ona, vypovedal aj zať nebohého,
svedok a príslušník policajného zboru svedok ktorý v regióne operatívne
sledoval aktivity obžalovaného a bol tiež informovaný o tom, že obžalovaný
sa nakontaktoval na poškodeného Jeho výpoveď je takisto v absolútnom
súlade s tým, čo udáva svedkyňa pričom celú záležitosť dokresľuje aj jej aktivita
po tom, čo sa manžel nevrátil, kedy spoločne so svedkom kontaktoval
„ stretli sa s nimi, pričom obžalovaný im mal uviesť, že tu
bol, avšak len päť minút, a hneď na to odišiel.
Do vyššie popísanej mozaiky priebehu celého skutku zapadajú aj výpovede svedka
a obžalovaného ktoré páchateľov takisto nepriamo usvedčujú. Aj tu súd
dáva do pozornosti slovné zvraty a výrazy, ktoré obžalovaný a svedkovia použili k popisu
toho, čo obžalovaný spolu so spolupáchateľmi mal urobiť. Výrazy ako „zasadiť ako
stromček“, „založiť golier“, nie sú bežnými slovnými zvratmi a v bežnom kontakte sa
nepoužívajú. Je všeobecne platnou axiómou, že pokiaľ sa v opise používajú takéto detaily
a konkrétnosti, zvierohodňuje to pamäťovú stopu osoby, ktorá vypovedá.
... Naopak konanie obžalovaného a jeho spolupáchateľov spôsobom, ako to
presne popísal svedok je v kontexte celej situácie, logické a vysvetliteľné. Súd nemal
pochybnosti o tom, že a skupina ľudí pohybujúcich sa v jeho blízkosti,
terorizovala svoje okolie, najmä podnikateľov a ako to vyplynie z ďalších skutočností, práve
najmä podnikateľov, prípadne ľudí, o ktorých si mysleli, že páchajú protiprávnu činnosť,
nútili k akémusi odvádzaniu časti ziskov na ich účet. Aby sa im darilo okolie udržiavať
v strachu, bolo nevyhnutné niekedy ukázať, že sú schopní akcie a ľuďom, ktorí nevychádzali
v ústrety ich požiadavkám, čo bol aj prípad poškodeného sa mstili.
Dôvod bol relatívne jednoduchý – robili to na výstrahu pre ostatných. V tomto
prípade takýto motív súd vyhodnotil ako obzvlášť zavrhnutiahodný motív, pričom jeho
existenciu zakotvil i v skutkovej vete rozsudku, ktorú oproti obžalobe v tomto smere upravil.
Spôsob, akým bol skutok vykonaný - pomerne dlhú dobu trvajúce doslova mučenie obete –
považoval v súlade s obžalobou za spôsob obzvlášť trýznivý. Niet pochybností o tom, že
takéto pomalé usmrcovanie obete a prednesené v skutkovej vete uvedené ironické poznámky
a oslovenia spôsobujú naozaj trýznivé a mučivé útrapy. Súd takisto dospel k záveru, že
skutok spáchali obžalovaní ako členovia organizovanej skupiny, čo je pojem, ktorý je
zahrnutý v pojme zločinecká skupina – viď vysvetlenie ďalej.
... K svedkovi a najmä súd považuje za potrebné uviesť, že ide
o osoby, ktoré ohľadne viacerých skutkov majú evidentný záujem minimálne zľahčiť svoj
podiel zodpovednosti na skutkoch, ktoré súd prejednáva, prípadne ktoré s nimi súvisia.
Takúto okolnosť nie je možné neprehliadnuť, pokiaľ ide o hodnotenie hodnovernosti
svedkov, zároveň však neexistuje dôvod, na základe ktorého by súd dospel k záveru, že
všetky ich tvrdenia sa nezakladajú na pravde, že si vymýšľajú a krivo obviňujú ostatných,
aby sa vyvinili. (Napr. svedok ohľadne najťažšie postihnuteľného trestného činu
práve naopak – vo verzii vraždy poškodeného ktorú si súd osvojil, pripúšťa istú
mieru svojho vkladu do protiprávneho konania, vo verzii, ktorú sa súdu snaží vnucovať
v závere trestného stíhania, takúto mieru vkladu nepripúšťa a obviňuje v podstate
neidentifikovateľné osoby, svedok v časti žalovaných skutkov takisto pripúšťa
svoj diel viny). Preto v opise podstatných okolností prípadov, ak tento opis bol v súlade s
exaktne overiteľnými faktami a ostatnými dôkazmi, súd vo veľkej väčšine prípadov týmto
svedkom, pokiaľ ide o podstatné náležitosti opisov, uveril.
Na takomto stanovisku súdu nič nemôže meniť ani pripustenie istých faktov, ktoré sa
týkali psychického stavu vyššie menovaných svedkov. Ak aj svedok mal isté
psychické problémy, ktoré riešil liekmi, a svedok zneužíval rôzne psychotropné
a podporné látky (anaboliká, steroidy, prípadne iné psychiku ovplyvňujúce látky), tieto
skutočnosti neboli takého charakteru, že by mali vplyv na chorobne podložené sklony
k vymýšľaniu si. Mnohé skutočnosti ohľadne vplyvu „drog“ ako látok schopných ovplyvniť
či už somatické alebo psychické procesy v organizme na všeobecnú „pravdovravnosť“ sú
dnes už notorietami, ktoré nie je potrebné dokazovať, mnohé vo svojich vyjadreniach
vysvetlila znalkyňa a mnohé boli objasnené v odbornom vyjadrení
. Z týchto faktov a dôkazov je známe, že užívanie psychotropných látok i steroidov
a anabolík do istej miery mení osobnosť človeka (pod ich vplyvom môže byť viac
„nabudený“, agresívnejší, ale i pokojnejší, pri vysadení takýchto látok sa tiež môžu
vyskytnúť rôzne poruchy správania sa), avšak tieto zmeny sa nijako výrazne netýkajú
chorobných sklonov k fabulácii alebo konfabulácii – ak, tak nanajvýš k zľahčovaniu miery
závislosti na chemikáliách, pričom aj v tomto prípade skôr pôjde o účelové a často
i premyslené vyhýbanie sa zodpovednosti za svoj stav, prípadne vyhýbanie sa eventuálnej
liečbe. Inak povedané, miera sklonov k účelovosti výpovedí vzhľadom k ich pravdivostnej
hodnote sa u osoby zneužívajúcej „drogy“ (najmä pokiaľ ide o opis s drogami
nesúvisiacich zážitkov) v zásade nijako nelíši od takejto miery u osoby drogy neužívajúcej –
osoba užívajúca drogy, pokiaľ netrpí psychickou chorobou (stavom charakterizovaným ako
proces zmien psychiky), môže i nemusí klamať takisto, ako každý iný.»
Citované úvahy a závery špeciálneho súdu hodnotí ústavný súd ako presvedčivé,
jasné, zrozumiteľné a logické. Ústavný súd nemá preto (v zhode so špeciálnym súdom)
relevantné pochybnosti o pravdivosti výpovede svedka z prípravného konania,
v ktorej podrobne opísal skutkové okolnosti týkajúce sa vraždy poškodeného
vrátane miesta, kde bolo jeho telo zakopané, zvlášť s ohľadom na skutočnosť, že tieto boli
následne potvrdené exaktne overiteľnými faktami.
Vo vzťahu k výpovedi svedka ktorý je kľúčovým svedkom vo vzťahu
k skutku č. 2 (vražda sťažovateľ v 1. rade namieta (skutok č. 2 sa týka len
sťažovateľa v 1. rade, pozn.), že v konaní pred špeciálnym súdom neboli splnené zákonné
podmienky na čítanie výpovede svedka z prípravného konania z 15. novembra 2007,
pretože tento výsluch označeného svedka nebol vykonaný kontradiktórnym spôsobom,
keďže sťažovateľovi v 1. rade, resp. jeho obhajcovi (obhajcom) nebolo reálne umožnené
tohto výsluchu sa zúčastniť, keďže upovedomenie o výsluchu svedka im síce doručené bolo,
avšak z neho nevyplývalo, ktorý konkrétny svedok má byť v daný deň vypočutý. Navyše
sťažovateľ v 1. rade ani jeho obhajcovia v tom čase nemali mať vedomosť o zmene
procesného postavenia ktorý bol pôvodne obvinený spolu so sťažovateľmi
a svedkom sa stal až momentom vydania uznesenia vyšetrovateľa o jeho vylúčení
zo spoločnej veci podľa § 21 ods. 1 Trestného poriadku dňa 13. novembra 2007.
Ústavný súd k týmto námietkam poznamenáva, že z ich obsahu nepochybne vyplýva,
že obhajcovia sťažovateľa v 1. rade boli včas informovaní o tom, že v termíne označenom
v upovedomení sa vykoná výsluch (bližšie neoznačeného) svedka. Pokiaľ z tohto
upovedomenia nevyplývalo meno svedka, ktorý má byť vypočutý, nemožno spochybňovať
tvrdenie sťažovateľov, že orgán činný v trestnom konaní sa v súvislosti s prípravou
výsluchu svedka dopustil pochybenia. Treba však zároveň uviesť, že ak sa za týchto
okolností (neznalosť o tom, kto má byť vypočutý) obhajca rozhodne výsluchu svedka (resp.
iného úkonu prípravného konania) nezúčastniť, tak nemožno takýto jeho postup považovať
za dostatočne profesionálny a vo vzťahu k jeho klientovi zodpovedný. Práve uvedenou
úvahou sa riadil aj dovolací súd, ktorý v napadnutom uznesení k spochybňovaniu výsluchu
svedka (a ďalších svedkov) uvádza: „Neobstojí tvrdenie dovolateľov, že nemali
možnosť kontradiktórnym spôsobom vypočuť svedkov , pretože o
ich výsluchoch v prípravnom konaní boli obhajcovia riadne a včas vyrozumení a mali
reálnu možnosť sa týchto úkonov zúčastniť. Nevyužitie tohto práva je vecou profesionálnej
zodpovednosti obhajcu a nie porušením práva na obhajobu, ani prekážkou na postup súdu
podľa § 263 Tr. por.“ Ústavný súd považuje citovanú argumentáciu najvyššieho súdu
z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a zároveň pripomína, že výpoveď svedka
bola len jedným z dôkazov (i keď kľúčovým), ktoré sťažovateľa v 1. rade usvedčujú
z vraždy (skutok č. 2).
Čítania výpovede svedka ako aj výpovede svedka sa týka sa aj
ďalšia sťažnostná námietka, podľa ktorej výpovede oboch označených svedkov
z prípravného konania nemali byť čítané aj z dôvodu, že sa nevyjadrili spôsobom
zodpovedajúcim Trestnému poriadku, či využívajú svoje právo podľa § 130 ods. 2
Trestného poriadku a nebudú vypovedať s poukazom na to, že obaja mali síce postavenie
svedkov, avšak zároveň boli páchateľmi predmetných skutkov. Ústavný súd v zhode
so záverom najvyššieho súdu k tejto námietke konštatuje, že Trestný poriadok neupravuje
presné znenie vyjadrenia svedka o tom, či svoje právo podľa § 130 ods. 2 Trestného
poriadku využíva a vypovedať nebude, alebo toto nevyužíva a vypovedať bude. Podstatné
je, aby svedok bol poučený o tomto svojom práve, čo sa v danej veci aj stalo a sťažovatelia
to ani nespochybňujú. Rovnako je podstatné, aby sa svedok zrozumiteľne a jednoznačne
vyjadril, či právo vyplývajúce z § 130 ods. 2 Trestného poriadku využíva alebo nie.
Z následných prejavov svedkov a zjavne vyplýva, že sa rozhodli
nevyužiť právo odoprieť výpoveď a vo veci vypovedali, a preto ani táto sťažnostná
námietka sťažovateľov podľa názoru ústavného súdu neobstojí.
Sťažnostné námietky smerujú aj proti zákonnosti čítania výpovede svedka
z prípravného konania. Sťažovatelia k tomu uvádzajú, že predseda senátu
JUDr. J. Hrubala z vlastnej iniciatívy na hlavnom pojednávaní konanom 20. februára 2009
prečítal zápisnicu o výpovedi svedka z 24. novembra 2006, čo podľa ich názoru
nemohol, keďže tento svedok na hlavnom pojednávaní konanom 12. novembra 2007
neoprávnene odoprel vypovedať, za čo mu bola aj súdom uložená poriadková pokuta,
z tohto dôvodu bolo možné jeho výpoveď čítať len na návrh prokurátora alebo
obžalovaného, ako to vyplýva z § 263 ods. 3 písm. c) Trestného poriadku.
Ako je zrejmé z napadnutého uznesenia, najvyšší súd je, na rozdiel od sťažovateľov,
toho názoru, že výpoveď svedka mala byť a aj bola (ako vyplýva zo zvukového
záznamu z hlavného pojednávania) prečítaná postupom podľa § 263 ods. 4 Trestného
poriadku, teda postupom určeným pre svedka, ktorý na hlavnom pojednávaní využil svoje
právo odoprieť výpoveď podľa § 130 Trestného poriadku. Z rozsudku špeciálneho súdu
(s. 38) vyplýva, že svedok odmietol na hlavnom pojednávaní vypovedať
z dôvodu strachu o jeho rodinu. Z pohľadu ústavného súdu sa nejaví podstatné, či výpoveď
svedka z prípravného konania bola čítaná z vlastnej iniciatívy súdu alebo na návrh
strán. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že súčasné znenie § 263 Trestného
poriadku už nevyžaduje návrh niektorej zo strán na čítanie zápisnice o výsluchu svedka, a to
bez ohľadu na to, či ide o svedka, ktorý odmietol vypovedať oprávnene, t. j. svedka,
u ktorého boli dané dôvody na odopretie výpovede podľa § 130 Trestného poriadku, alebo
o svedka, ktorý na hlavnom pojednávaní bez oprávnenia odoprel vypovedať. Za podstatnú
považuje ústavný súd skutočnosť, že čítaný výsluch svedka z prípravného konania bol
vykonaný v súlade so zákonom, a preto aj námietku nezákonnosti čítania výpovede svedka
vyhodnotil ústavný súd ako neopodstatnenú.
Ústavný súd sa nestotožňuje ani s námietkou sťažovateľov, že dovolací súd sa
nevysporiadal s ich námietkou týkajúcou sa nevykonania nimi navrhovaných dôkazov,
a v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,
v ktorom sa „zdôrazňuje, že námietka o nevykonaní dôkazov navrhnutých obhajobou,
nezakladá žiadny z dovolacích dôvodov v zmysle § 371 ods. 1 Tr. por. (R 7/2011)“.
Citovaný právny záver zodpovedá ustálenej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu ako súdu
dovolacieho, a preto aj túto námietku sťažovateľov ústavný súd považuje za zjavne
neopodstatnenú.
Výhrady sťažovateľov týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia skutku [dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku] sa týkajú v prvom rade skutku
uvedeného v bode 1 odsudzujúceho rozsudku, t. j. založenia, zosnovania a podporovanie
zločineckej skupiny, a to z hľadiska modifikácie skutku, jeho časového ohraničenia a tiež
zmeny jeho právnej kvalifikácie.
K tejto skupine námietok ústavný súd v prvom rade uvádza, že považuje za ústavne
konformnú argumentácia najvyššieho súdu, podľa ktorej v prípadoch, keď je predmetom
inkriminovaného konania skutok, ktorý zakladá trváci trestný čin, súd nie je viazaný
časovým ohraničením tohto skutku uvedeným v obžalobe. Uvedený právny záver navyše
podľa poznatkov ústavného súdu zodpovedá ustálenej právno-aplikačnej praxi, ktorá
zároveň rešpektuje aj postoje právnej teórie k tomuto problému. Príslušný trestný súd
nepochybne má aj podľa názoru ústavného súdu zákonnú možnosť modifikovať svoje
skutkové zistenia, avšak len pri zachovaní totožnosti skutku. V konkrétnych okolnostiach
posudzovanej veci sťažovatelia nenamietajú, že by „úpravou“ skutkovej vety, teda
stíhaného skutku nebola zachovaná jeho totožnosť.
Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa časového ohraničenia pôsobenia zločineckej
skupiny ústavný súd podotýka, že v trestnej veci sťažovateľov ho konajúce všeobecné súdy
ustálili len vo vzťahu ku konaniam, ktoré boli predmetom na tento trestný čin nadväzujúcich
skutkov. Nezaoberali sa teda celým obdobím trvania zločineckej skupiny. V posudzovanom
prípade teda nešlo o zmenu právnej kvalifikácie, ale len o úpravu skutku. Podľa názoru
ústavného súdu nemožno rozumne oponovať záveru všeobecných súdov, podľa ktorého
skutočnosť, že sťažovateľ v 1. rade (ako aj spoluobvinený bol na prelome rokov
2003 – 2004 vo väzbe, neznamená, že predmetná zločinecká skupina nemohla v danom
období existovať. Ústavný súd v súvislosti s analyzovanou námietkou sťažovateľov
poukazuje aj na príslušnú časť odôvodnenia rozsudku špeciálneho súdu sp. zn.
BB-3 T 3/2008 z 24. februára 2009 (s. 76 až 78), v ktorej sa uvádza:
«Pokiaľ ide o trestný čin popísaný pod bodom 1/ tohto rozsudku, teda skutok č. 1 súd
vzhľadom k logickým nadväznostiam považoval za potrebné v odôvodnení tohto rozsudku sa
ním zaoberať až na poslednom mieste. Urobil tak aj z toho dôvodu, že v predchádzajúcich
skutkoch je popísaná časť činnosti skupiny osôb z okolia , ktorá dáva
dostatočný obraz o spôsobe života a o spôsobe fungovania tejto skupiny ľudí.
V zmysle § 296 Trestného zákona účinného v súčasnej dobe, kto založí, alebo zosnuje
zločineckú skupinu, je jej členom, je pre ňu činný alebo ju podporuje, potrestá sa odňatím
slobody na päť rokov až desať rokov, pričom obdobné znenie predmetnej skutkovej podstaty
trestného činu obsahoval i zákon účinný do 31. 12. 2005. Tieto ustanovenia chránia pred
organizovaným zločinom vo forme zločineckých skupín a nadväzujú najmä na dohovor OSN
proti nadnárodnému organizovanému zločinu (oznámenie MZV č. 621/2003 Z. z.), trestné je
tak založenie (činnosť smerujúca k faktickému vzniku zločineckej skupiny), ako aj
zosnovanie (vytvorenie štruktúry s naplánovaním budúcich úloh), členstvo, činnosť
a podpora zločineckej skupiny. Zločineckou skupinou v zmysle § 129 ods. 3 Trestného
zákona sa na účely tohto zákona rozumie štruktúrovaná skupina najmenej troch osôb, ktorá
existuje počas určitého časového obdobia a koná koordinovane s cieľom spáchať jeden
alebo viacej zločinov, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 alebo
niektorý z trestných činov korupcie podľa ôsmej hlavy, tretieho dielu osobitnej časti
Trestného zákona na účely priameho alebo nepriameho získania finančnej alebo inej
výhody.
Na základe pomerne rozsiahleho dokazovania aj v súvislosti s touto časťou obžaloby,
súd jednoznačne dospel k záveru, že v oblasti južnej časti východného Slovenska takáto
skupina existovala. Ako už bolo uvedené, jej jednotliví členovia doslova terorizovali časť
miestneho obyvateľstva, spáchali viacero prečinov i zločinov, pričom cieľom tejto skupiny
bolo priame alebo nepriame získavanie najmä finančných výhod. Predmetné územie
doslova ovládali tým spôsobom, že šírili atmosféru strachu a od miestnych podnikateľov,
prípadne od osôb, o ktorých mali poznatky o páchaní ekonomicky výhodnej trestnej
činnosti, vyberali tzv. výpalné, čo v praxi znamenalo najmä finančné výhody pre skupinu,
odvádzané väčšinou v mesačných dávkach a počítané v tisíckach Slovenských korún. Bolo
preukázané i to, že pokiaľ sa niekto nepodriadil nárokom skupiny, nasledovala odplata, a to
tak formou násilných útokov proti majetku, ako aj násilných útokov proti životu a zdraviu
osôb, ktoré nárokom skupiny nevychádzali v ústrety.
Aj v tomto spisovom materiáli, aj v konaniach na iných súdoch je veľa indícií, že
týchto útokov bolo oveľa viac, než koľko ich prejednal súd v tomto konaní. Súd však nemôže
prezumovať vinu za tieto útoky, atak pri svojich úvahách pri vine za tento trestný čin
samozrejme vychádzal len z okolností, ktoré boli preukázané v tomto konaní. Tieto však
postačovali nato, aby učinil záver, ktorý je uvedený v skutkovej i právnej vete tohto
rozsudku.
Na margo obrany obžalovaného že bol spáchaný len jediný zločin
so spodnou hranicou trestu odňatia slobody štyri roky (podmienka vyžadovaná
medzinárodno-právnymi predpismi), pričom ak aj došlo k tomuto zločinu (vražda
poškodeného nebolo preukázané, že táto vražda bola spáchaná za účelom získania
finančnej alebo inej výhody, súd uvádza, že takéto tvrdenie neobstojí minimálne z dvoch
dôvodov. Jednak bola uznaná vina aj za trestný čin hrubého nátlaku podľa § 235a ods. 1,
ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961, kde je dolná sadzba trestu odňatia slobody 5 rokov
a jednak súd na základe vykonaného dokazovania objasnil motív spáchania vraždy
, v tomto smere aj upravil skutkovú vetu a mal za to, že tento motív jednoznačne
súvisel minimálne s nepriamym získaním finančnej výhody. I keď nebolo možné
jednoznačne zaujať stanovisko k tomu, či páchatelia vraždy boli vo svojom súhrnnom
konaní voči poškodenému motivovaní tým, aby im poškodený platil, prípadne vozil
pašované cigarety, bolo zrejmé, že tento poškodený odmietal spolupracovať pri
uspokojovaní nárokov skupiny. Aj keby išlo len o jednoduchú vraždu pre výstrahu4', aj v
takomto prípade by súd zaujal stanovisko, že takto motivovaná vraždy súvisí so získaním
finančných, prípadne iných výhod, nakoľko zastrašuje ostatných, ktorí sa boja a nárokom
skupiny vychádzajú v ústrety či už platením „výpalného“ alebo inými službami.
Pokiaľ ide o dobu trvania tejto skupiny a právnu kvalifikáciu, súd dospel k záveru, že
dobu jej existencie je možné stanoviť len v rámci konaní, ktoré boli predmetom na tento
trestný čin nadväzujúcich skutkov. Preto v tomto smere skutkovú vetu oproti obžalobe
upravil a uviedol, že skupina vznikla najneskôr na prelome rokov 2003 a 2004. Súd je toho
názoru, že v prípade trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny ide trestný čin trvací, v rámci ktorého sa vyvolá protiprávny stav a tento sa ďalej
v rozpore so zákonom udržuje. Preto aj z dôvodu, že minimálne jeden skutok bol spáchaný
členmi zločineckej skupiny za účinnosti v súčasnej dobe platného Trestného zákona sa súd
rozhodol kvalifikovať daný skutok podľa zákona tohto zákona č. 300/2005. Naviac dodáva,
že je minimálne sporné, či táto skupina prestala existovať - súd je toho názoru, že vzhľadom
k celkovým okolnostiam prípadu vzatie do väzby jej troch hlavných členov neznamená
„rozbitie“ skupiny a nie je vylúčené, že časť členov tejto skupiny naďalej vyvíja podporné
aktivity smerujúce k jej udržaniu a zachovaniu.
Pokiaľ ide o štruktúru tejto skupiny, súd nemal žiadne pochybnosti, že na jej čele
stojí obžalovaný . Tohto usvedčujú nielen výpovede svedkov
, ale aj výpovede spoluobžalovaných, najmä
z prípravného konania. Tak oni, ako aj ďalšie osoby a svedkovia, proti ktorým
činnosť skupiny smerovala, označujú za „šéfa, bossa, vedúceho“
skupiny, označujú ho za človeka, ktorý rozdeľoval úlohy, rozhodoval o tom, čo a ako sa
bude robiť, v tomto smere vydával príkazy a bol akýmsi ideovým vodcom skupiny. Fakt, že
išlo o zoskupenie ľudí v tej jeho najnebezpečnejšej a najsofistikovanejšej forme, dokladuje
spôsob, akým obžalovaný túto skupinu riadil.
Aj z tohto spôsobuje zrejmé, že nešlo o jednorázové aktivity organizovanej skupiny
ľudí, kde dochádzalo len k púhemu rozdeleniu si úloh v rámci tej ktorej akcie, ale skupina
mala svoju štruktúru aj pokiaľ ide o hierarchiu a jej aktivity sa vyznačovali nielen
sústavnosťou, ale aj dlhodobou plánovanosťou. Na tomto konštatovaní nič nemení
skutočnosť, že jednotliví členovia skupiny reagovali na vzniknutú situácie, novozačínajúce
podnikateľské aktivity a podobne aj jednotlivo - zámer skupiny bol jednoznačný a spočíval
v sústavnom vyvíjaný nátlaku na ovládané osoby a kontrolovaní územia, na ktorom skupina
pôsobila, pričom členovia tejto skupiny postupovali koordinovane.
Príkazy obžalovaného boli na ostatných členov skupiny prenášané najmä
prostredníctvom, obžalovaného , ktorého vyššie uvedení svedkovia
označovali za akéhosi zástupcu, či „pravú ruku“ obžalovaného Obžalovaný
ako to vyplýva aj zo skutkovej vety tohto rozsudku, príkazy svojho šéfa vykonával aj
sám, avšak veľmi často zabezpečoval len prenos jeho príkazov na ďalších členov skupiny.
Tretím v poradí dôležitosti bol obžalovaný , ktorého obžalovaný
najčastejšie používal na plnenie svojich príkazov, pričom podľa svedkov aj tento
obžalovaný sa sčasti podieľal na prenášaní príkazov .
Na poslednom stupni hierarchie stáli členovia skupiny, ktorí len vykonávali
jednotlivé príkazy, a o ktorých svedkovia hovoria, že boli „na špinavú robotu“ a fungovali
ako „vojaci“.
Pokiaľ ide o tzv. členstvo v zločineckej skupine, súd zdôrazňuje, že byť členom
takejto skupiny znamená začlenenie do organizačnej štruktúry zločineckej skupiny, pričom
jednotliví členovia nemusia poznať celý rozsah jej činnosti a pre vznik členstva sa
nevyžaduje žiadny spôsob formálneho prijatia. Dôležitý je pocit spolupatričnosti ku
skupine, pričom takýto pocit a z toho vyplývajúci zámer spočívajúci v existencii členstva v
skupine súd v súlade s obžalobou mohol vysloviť u obžalovaných
Pokiaľ ide o konštatovanie viny u týchto osôb, predovšetkým je potrebné zdôrazniť,
že každá z nich sa minimálne jedným skutkom zúčastnila na činnosti tejto skupiny.
Obžalovaný v prípravnom konaní a sčasti na hlavnom pojednávaní,
sa v podstate k členstvu v takejto skupine sami priznávajú. Okrem toho obžalovaného
z aktivít pre skupinu usvedčujú aj spoluobžalovaní a svedkovia
. Obžalovaného usvedčuje predovšetkým spoluobžalovaný ktorý
o ňom uviedol, že „ robil ochranku“. Situáciu v súvislosti s týmto obžalovaným
dokresľuje aj fakt, že ako jediný zo skupiny legálne vlastnil zbrane, pričom v konaní bolo
preukázané, že vlastní a prechováva aj zbrane, na ktoré nemá zákonom predpísané
povolenie. Minimálne v jednom prípade bolo preukázané, že tieto zbrane boli použité aj pri
trestnej činnosti páchanej členmi zločineckej skupiny.
Na základe vykonaného dokazovania možno konštatovať, že skupina osôb z okolia
(minimálne obžalovaný , prezývaný tvorila akúsi
podskupinu v rámci zločineckej skupiny zosnovanej a založenej obžalovanými Adamčom,
a Súd však nemal pochybnosti, že všetky tieto osoby sa takisto cítili
súčasťou vyššie popísaného zoskupenia a vykonávali preň protiprávnu činnosť.
Obžalovaného usvedčujú všetky vyššie, v tejto časti rozsudku menované osoby,
pričom pokiaľ ide o obžalovaných tieto ako osoby pomáhajúce
pri protiprávnych aktivitách usvedčujú najmä spoluobžalovaný a svedok
V súvislosti s týmto skutkom súd teda jednoznačne dospel k záveru, že v prípade
vyššie uvedených osôb, ide o zločineckú skupinu, ktorá mala stanovený účel svojej
existencie a tento bol zameraný na tak priame, ako aj nepriame získavanie najmä
finančných výhod – tak v podobe služieb, ako aj v podobe priamych finančných platieb.
Skupina mala relatívne pevnú, vyššie popísanú organizačnú štruktúru, tá existovala na
viacerých úrovniach a vyznačovala sa vzťahmi nadriadenosti a podriadenosti. Treba len
dodať, že obžalovaný si podriadenosť členov skupiny vynucoval i minimálne
nepriamymi vyhrážkami. Tieto vzbudzovali strach u osôb, ktoré sa podieľali na činnosti
skupiny a aj toto bol dôvod konštatovania jej existencie (viď napr. výpoveď obžalovaného
Strategickým územím tejto skupiny bolo územie južnej časti Východného
Slovenska. V rámci tejto časti rozsudku súd ešte dodáva, že vyššie popísané rozčlenenie
jednotlivých úloh a konaní osôb uznaných za vinných z tohto trestného činu bolo
premietnuté tak do skutkovej, ako aj právnej vety tohto rozsudku.»
K citovanej časti odôvodnenia rozsudku špeciálneho súdu sp. zn. BB-3 T 3/2008
z 24. februára 2009 nemožno mať podľa názoru ústavného súdu ústavne relevantné
výhrady, čo opodstatňuje aj záver o ústavnej akceptovateľnosti príslušnej časti odôvodnenia
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.
Aj ďalšie námietky sťažovateľov sú založené na tvrdení o nesprávnom právnom
posúdení skutku, resp. zmeny právnej kvalifikácie skutku. Tieto námietky sa týkajú v prvom
rade skutku v bode č. 2 odsudzujúceho rozsudku (vražda ktorý bol v obžalobe
právne kvalifikovaný podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. b) starého Trestného zákona. Oproti
obžalobe bol sťažovateľ v 1. rade vo vzťahu k skutku č. 2 odsúdený za vraždu
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. b), i) a j) starého Trestného
zákona. Vo vzťahu k skutku č. 2 (vražda sťažovateľ v 1. rade zároveň namieta, že
z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by pri usmrcovaní mal použiť oslovenie
v dôsledku ktorého bol skutok kvalifikovaný ako čin spáchaný obzvlášť
surovým alebo trýznivým spôsobom, čo malo založiť dôvod na to, že mu bol uložený
doživotný trestu odňatia slobody. Uvedené námietky týkajúce sa právneho posúdenia skutku
č. 2 v svojej podstate smerujú primárne k vysloveniu porušenia čl. 50 ods. 6 ústavy a tiež
práva podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru.
Analyzujúc príslušné časti rozhodnutí všeobecných súdov vydané v trestnej veci
sťažovateľov týkajúce sa skutku v bode č. 2 odsudzujúceho rozsudku (vražda
ústavný súd konštatuje, že k rozšíreniu jeho právnej kvalifikácie v porovnaní so žalovanou
kvalifikovanou skutkovou podstatou podľa § 219 ods. 2 starého Trestného zákona
v odsudzujúcom rozsudku skutočne došlo. Pôvodne bol skutok posudzovaný podľa § 219
ods. 1 a 2 písm. b) starého Trestného zákona a vina bola v prípade sťažovateľa v 1. rade
uznaná podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. b), i) a j) starého Trestného zákona, t. j. došlo
k rozšíreniu právnej kvalifikácie o ustanovenia § 219 ods. 2 písm. i) a j) starého Trestného
zákona.
Podľa § 219 ods. 1 starého Trestného zákona kto iného úmyselne usmrtí, potresce sa
odňatím slobody na desať až pätnásť rokov.
Podľa § 219 ods. 2 starého Trestného zákona výnimočným trestom sa páchateľ
potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) na dvoch alebo viacerých osobách,
b) obzvlášť surovým alebo trýznivým spôsobom,
c) opätovne,
d) na osobe mladšej ako pätnásť rokov,
e) na tehotnej žene,
f) na inom pre rasu, príslušnosť k etnickej skupine, národnosť, politické
presvedčenie, vyznanie alebo preto, že je bez vyznania,
g) na verejnom činiteľovi pri výkone alebo pre výkon jeho právomoci,
h) na svedkovi, znalcovi alebo tlmočníkovi pre výkon ich povinností,
i) ako člen organizovanej skupiny,
j) v úmysle získať majetkový prospech alebo v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný
trestný čin alebo z inej obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky.
Z citovaných ustanovení § 219 ods. 2 starého Trestného zákona zjavne vyplýva, že
skutok nebol posúdený ako trestný čin podľa prísnejšieho ustanovenia zákona, než podľa
ktorého bol posúdený v obžalobe a nebola použitá ani prísnejšia trestná sadzba, keďže na
všetky modality spáchania trestného činu vraždy uvedené v odseku 2 sa vzťahuje rovnaká
trestná sadzba výnimočný trest.
Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať tvrdenie sťažovateľa v 1. rade, že vo veci
konajúcim súdom nebol upozornený na rozšírenie právnej kvalifikácie skutku č. 2,
a konštatuje, že toto jeho tvrdenie nespochybňuje ani najvyšší súd v napadnutom uznesení,
ktorý k tejto skutočnosti uvádza: „Podľa Trestného poriadku súd môže rozhodovať len
o skutku, ktorý je v obžalobnom návrhu, pričom nie je viazaný právnym posúdením. Súd je
povinný vyčerpať celý skutok, ktorý je predmetom obžaloby a zaoberať sa všetkými právne
relevantnými stránkami. V danej veci skutok uvedený v bode 2 rozsudku obžaloba
posudzovala ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., t. j. ako tzv.
kvalifikovaný trestný čin. Uznanie obvinených za vinných z trestného činu vraždy podľa
§ 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. i/, písm. j/ Tr. zák. neznamená, že tento skutok bol
posúdený ako trestný čin podľa prísnejšieho ustanovenia zákona, než podľa ktorého ho
posudzovala obžaloba, resp., že bola použitá prísnejšia trestná sadzba. Neobstojí tvrdenie
obvinených, že Špeciálny súd postupoval v rozpore s § 284 ods. 2 Tr. por. V tejto súvislosti
dovolací súd pripomína, že takúto právnu kvalifikáciu navrhol prokurátor v záverečnej reči
prednesenej 20. februára 2009. Po nej predseda senátu udelil slovo na záverečnú reč
obhajcovi obvinených JUDr. Kuzmovi, ktorý sa však ospravedlnil s tým, že si ju nestihol
pripraviť. Pojednávanie bolo odročené na 23. februára 2009, kedy sa pokračovalo
v prednese záverečných rečí a obvinení a obhajcovia mali možnosť reagovať aj na túto
skutočnosť.“ Ústavný súd sa stotožňuje s argumentáciou najvyššieho súdu a konštatuje, že
analyzovaná námietka sťažovateľa v 1. rade týkajúca sa právnej kvalifikácie skutku č. 2 je
neopodstatnená, keďže namietané skutočnosti nemohli mať žiadny vplyv výšku trestu, ktorý
mu bol uložený.
K námietke týkajúcej sa oslovenia ústavný súd uvádza, že je
nepochybné, že na kvalifikáciu skutku v bode č. 2 odsudzujúceho rozsudku (vražda
podľa § 219 ods. 2 písm. b) starého Trestného zákona bolo postačujúce skutkové zistenie,
podľa ktorého páchatelia škrtili poškodeného ťažným lanom, pričom sťažovateľ
v 1. rade mu striedavo zapchával nosné dierky a udusenie poškodeného trvalo približne
10 minút. Prítomnosť alebo neprítomnosť oslovenia pri páchaní
predmetného trestného činu teda nemohla mať podľa názoru ústavného súdu vplyv na záver
špeciálneho súdu o tom, že skutok č. 2 bol v odsudzujúcom rozsudku kvalifikovaný ako
trestný čin spáchaný obzvlášť surovým alebo trýznivým spôsobom. Z uvedených dôvodov
ústavný súd považuje aj túto námietku za zjavne neopodstatnenú.
Ďalšia sťažnostná námietka sa týka skutku č. 3 odsudzujúceho rozsudku [hrubý
nátlak podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a) starého Trestného zákona, poškodený
ktorého sa mal dopustiť sťažovateľ v 1. rade (spolu s ďalšími obvinenými, ktorí však nie sú
sťažovateľmi v konaní pred ústavným súdom, pozn.). Sťažovateľ v 1. rade tvrdí, že pre
tento skutok nebolo zákonne začaté trestné stíhanie, keďže uznesenie o začatí trestného
stíhania podľa § 160 ods. 1 starého Trestného poriadku sa na skutok č. 3 nemôže vzťahovať,
pretože k nemu malo dôjsť v jesenných mesiacoch roku 2004.
V súvislosti s posudzovaním námietky k skutku č. 3 ústavný súd zistil, že uznesením
Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru boja proti
organizovanej kriminalite – Východ ČVS: PPZ-34/BOK-V-I-2004 z 11. mája 2004 bolo
začaté trestné stíhanie podľa § 160 ods. 1 starého Trestného poriadku za trestný čin
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa
§ 185a ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona na tomto skutkovom základe: „v priebehu roku
2003 bolo zosnované zoskupenie najmenej troch osôb s centrom v okresoch
a ktoré od svojho vzniku až doposiaľ plánovane a organizovane, za účelom
získania zisku, pácha rozsiahlu trestnú činnosť na území kraja ako aj na
ostatnom území Slovenskej republiky tým spôsobom, že násilím, pod hrozbou násilia alebo
pod hrozbou inej ťažkej ujmy núti iné osoby, aby im odvádzali finančné čiastky, tzv.
poplatky za ochranu, a tiež násilím a pod hrozbou násilia nútia iné osoby, aby im bez
právneho dôvodu platili finančné čiastky, kde táto skupina pácha aj iné obzvlášť závažné
trestné činy násilného a ekonomického charakteru v spojení s inými organizovanými
skupinami pôsobiacimi na území SR ako aj v zahraničí.“
Z citovaného vyplýva, že trestné stíhanie „vo veci“ bolo riadne začaté pre rôznu
trestnú činnosť páchanú zločineckou skupinou vrátane trestnej činnosti spočívajúcej v tom,
„že násilím, pod hrozbou násilia alebo pod hrozbou inej ťažkej ujmy núti iné osoby, aby im
odvádzali finančné čiastky, tzv. poplatky za ochranu, a tiež násilím a pod hrozbou násilia
nútia iné osoby, aby im bez právneho dôvodu platili finančné čiastky“. Ústavný súd preto
nemá žiadne výhrady k argumentácii najvyššieho súdu obsiahnutej v odôvodnení
napadnutého uznesenia, podľa ktorej „Dovolateľmi namietaná skutočnosť, že vo veci
vydierania, resp. hrubého nátlaku proti nebolo začaté trestné stíhanie, je
nepravdivá. Dovolací súd poukazuje, že uznesenie z 11. mája 2004 o začatí trestného
stíhania aj pre tento skutok je súčasťou spisu (zv. 1, č. l. 2).“.
Ústavný súd považuje za žiaduce vyjadriť sa výslovne aj k námietke sťažovateľa
v 5. rade, ktorý namieta, že bol nezákonne odsúdený za trestný čin založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny, keďže naň nenadväzoval žiadny ďalší ním spáchaný
zločin na účely priameho alebo nepriameho získania finančnej alebo inej výhody, keďže
skutky uvedené v č. 8 a 9 odsudzujúceho rozsudku, za ktoré bol odsúdený, nemožno podľa
jeho názoru za takéto zločiny v zmysle § 129 ods. 4 Trestného zákona považovať. Ústavný
súd konštatuje, že aj v tomto prípade ide o námietku smerujúcu primárne k vysloveniu
porušenia čl. 50 ods. 6 ústavy a tiež práva podľa čl. 7 dohovoru.
V súvislosti s posudzovaním námietky sťažovateľa v 5. rade ústavný súd považuje za
potrebné poukázať na príslušnú časť odôvodnenia rozsudku špeciálneho súdu sp. zn.
BB-3 T 3/2008 z 24. februára 2009 (s. 78), v ktorej sa uvádza:
«Pokiaľ ide o konštatovanie viny u týchto osôb, predovšetkým je potrebné zdôrazniť,
že každá z nich sa minimálne jedným skutkom zúčastnila na činnosti tejto skupiny.
Obžalovaný v prípravnom konaní a sčasti na hlavnom pojednávaní, sa
v podstate k členstvu v takejto skupine sami priznávajú. Okrem toho obžalovaného
z aktivít pre skupinu usvedčujú aj spoluobžalovaní a svedkovia a
Obžalovaného usvedčuje predovšetkým spoluobžalovaný ktorý o ňom
uviedol, že „ robil ochranku“. Situáciu v súvislosti s týmto obžalovaným dokresľuje
aj fakt, že ako jediný zo skupiny legálne vlastnil zbrane, pričom v konaní bolo preukázané,
že vlastní a prechováva aj zbrane, na ktoré nemá zákonom predpísané povolenie.
Minimálne v jednom prípade bolo preukázané, že tieto zbrane boli použité aj pri trestnej
činnosti páchanej členmi zločineckej skupiny.» Zohľadňujúc obsah citovanej časti
odsudzujúceho rozsudku špeciálneho súdu, ústavný súd konštatuje, že ani námietka
sťažovateľa v 5. rade nie je opodstatnená.
Sťažovateľ v 1. rade tiež namieta, že mu bolo vznesené obvinenie pre „zločineckú
skupinu“ dvakrát, a to uzneseniami z 8. marca 2005 a z 13. apríla 2006, pričom z tejto
skutočnosti vyvodzuje, že „Prvý skutok mal trvať od momentu založenia a zosnovania
zločineckej skupiny do vznesenia obvinenia 8. 03. 2005. Druhý skutok mohol trvať prípadne
od 09. 03. 2005 do vznesenia obvinenia zo dňa 13. 04. 2006.
... Ako je zrejmé, skutky č. 2 a 3 rozsudku spadajú do obdobia prvej zločineckej
skupiny trvajúcej do 08. 03. 2005. berúc do úvahy článok 50 ods. 6 Ústavy a čl. 7 ods. 1
Dohovoru, tento prvý skutok zločineckej skupiny mohol byť právne kvalifikovaný iba podľa
§ 185a ods. 1 Tr. zákona č. 140/1961 Zb. ale v žiadnom prípade nie podľa § 296 Tr. zákona
Čo sa týka druhého skutku zločineckej skupiny, trvajúcej prípadne od 09. 03. 2005
do 13. 04. 2006, za tento skutok sťažovateľ v 1. rade nemohol byť odsúdený, pretože v
zmysle § 129 ods. 4 tr. zákona č. 300/2005 Z. z. na zločinecké skupinu nenadväzoval žiadny
ďalší zločin, ktorý by mal spácha sťažovateľa v 1. rade.“.
Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa v 1. rade sa v rozsudku špeciálneho súdu
sp. zn. BB-3 T 3/2008 z 24. februára 2009 (s. 59) uvádza:
«Pokiaľ ide o „dvojité“ vznesenie obvinenia za trestný čin založenia zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny, je pravdou, že niektorým osobám
bolo za tento trestný čin obvinenie vznesené naozaj dvakrát (najprv 08. 03. 2005
a potom u obžalovaného 13. 04. 2006 a u obžalovaných a
29. 05. 2006). Stalo sa to za situácie, kedy skutková veta v obidvoch uzneseniach bola
podobne formulovaná, mierne odlišnosti boli len v časových údajoch týkajúcich sa
fungovania skupiny a podľa názoru vec prejednávajúceho senátu totožnosť skutku
v obidvoch uzneseniach bola zachovaná. Možno konštatovať, že ide o neobvyklý postup, ale
žiadne z takých ustanovení trestnoprávnych predpisov, ktorých nedodržanie by malo za
následok invaliditu trestného stíhania za tento skutok porušené nebolo. Nejde totiž o prípad
porušenia zásady res iudicata (prekážka veci rozhodnutej zakotvená v § 2 ods. 8 Tr. por.),
ktorá zakazuje ešte raz stíhať za skutok, ktorého prejednanie bolo právoplatne skončené,
nakoľko prvé rozhodnutie nebolo právoplatne zrušené a v podstate došlo k zopakovaniu
úkonu, ktorý právne relevantne už bol učinený. Tvrdeniu obžalovaného že
uznesenie bolo zrušené listom prokurátora, nie je možné prisvedčiť, nakoľko rozhodnutie je
možné zrušiť len rozhodnutím, a akýkoľvek úkon vec dozorujúceho orgánu, v ktorom hoc aj
vyslovuje pochybnosť nad správnosťou takého či onakého rozhodnutia alebo postupu, sám
o sebe prekážku rozhodnutej veci nezakladá.»
Ústavný súd považuje citovanú argumentáciu špeciálneho súdu, ktorú „odobril“ aj
najvyšší súd, z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú. Špeciálny súd
reflektoval, že išlo „o neobvyklý postup“, ktorý ale pritom nevybočil zo zákonného rámca
trestnoprávnych predpisov.
Sťažovatelia tiež namietajú „výhody“, ktoré mali dostať svedkovia
a obžalovaný za to, že ich usvedčili zo žalovanej trestnej činnosti.
Sťažovatelia v tejto súvislosti v sťažnosti uvádzajú:
„Nedošlo by k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý súd, keby boli
uložené tresty zohľadňujúce ich spoluprácu s OČTK,
napr. zníženie trestu o 1-3 alebo ½ zo spodnej hranice trestnej sadzby, ale vždy musí ísť
o trest, nesmie sa poskytnúť beztrestnosť. Z uvedených dôvodov boli porušené naše práva
na spravodlivý súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.“
Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd poznamenáva, že ani všeobecná akceptácia
tvrdenia sťažovateľov, že svedkovia a obžalovaný získali
neoprávnenú „výhodu“ v podobe „beztrestnosti“, nemôže ústavne relevantným spôsobom
spochybniť odsúdenie sťažovateľov za žalované skutky. Ide o námietku, ktorá nesignalizuje
relevantnú príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu a obsahom základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navyše tvrdenie o „beztrestnosti“ je prinajmenšom
vo vzťahu k obžalovanému nepravdivé, keďže bol rozsudkom špeciálneho súdu
sp. zn. BB-3 T 3/2008 z 24. februára 2009 odsúdený za skutok v bode 5 na podmienečný
trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní 1 roka.
Sumarizujúc dosiaľ vyslovené predbežné závery k jednotlivým námietkam
sťažovateľov, ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je ako celok
z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Na tomto závere nemôže nič zmeniť
skutočnosť, že niektoré z námietok sťažovateľov ústavný súd vyhodnotil ako (čiastočne)
opodstatnené. Ide totiž o také výhrady proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu, resp. jemu predchádzajúcemu uzneseniu najvyššieho súdu ako
odvolacieho súdu, resp. odsudzujúcemu rozsudku špeciálneho súdu, ktoré či už jednotlivo,
alebo v súhrne nepredstavujú také pochybenia v trestnej veci sťažovateľov konajúcich
všeobecných súdov, ktoré by dosahovali ústavnú intenzitu a boli by spôsobilé relevantným
spôsobom spochybniť ústavnú konformitu sťažovateľmi napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 6/2013 z 24. septembra 2014.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi
napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a obsahom tých základných
práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú,
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí
sťažnosti reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľov ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2016