Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 429/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-144

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, ,

,

zastúpených advokátom JUDr. Milanom Kuzmom, Floriánska 16, Košice, ktorou namietajú

porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 a 6 a práv podľa , 2 a 3 písm. a) až c) a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. septembra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , , ,

a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára

2015 doručená sťažnosť , ,

(ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), , ,

(ďalej len „sťažovateľ

v 2. rade“), , ,

(ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“), , ,

(ďalej len „sťažovateľ vo 4. rade“),

a , ,

(ďalej len „sťažovateľ v 5. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, a čl. 50

ods. 3 a 6 (ďalej len „“) a práv podľa , 2 a 3

písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 24. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

I.1 Skutkové okolnosti trestnej veci sťažovateľov

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli právoplatne odsúdení

rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. BB

z 24. februára 2009 v spojení s uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn.

z 13. septembra 2010 za trestný čin založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny podľa (skutok v bode 1 rozsudku), ďalej

sťažovateľ v 1. rade spolu s obvinenými a za trestný čin vraždy

podľa a , a v znení

neskorších predpisov [ďalej len „starý “ (skutok v bode 2 rozsudku)], ako aj

za trestný čin hrubého nátlaku podľa a starého

(skutok v bode 3 rozsudku), sťažovatelia v 2. a 3. rade za trestný čin všeobecného ohrozenia

podľa a a starého v spojení s trestným činom

poškodzovania cudzej veci podľa a starého (skutok v bode

6 rozsudku), sťažovatelia v 2., 3. a 4. rade za zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245

ods. 1, 3 písm. a) a ods. 4 písm. b) (skutok v bode 7 rozsudku)

a sťažovateľ v 5. rade za trestný čin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania

so zbraňami podľa a starého (skutky v

bodoch 8 a 9 rozsudku).

Za uvedené trestné činy boli sťažovateľom uložené nepodmienečné tresty odňatia

slobody v rôznych výmerách; sťažovateľovi v 1. rade bol uložený trest odňatia slobody na

doživotie.

Obžaloba proti sťažovateľom (ale aj ďalším obvineným, pozn.) bola podaná

prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

pre 17 skutkov. Spod niektorých skutkov boli sťažovatelia, resp. niektorí z nich, už

označenými rozhodnutiami špeciálneho súdu, resp. najvyššieho súdu právoplatne

oslobodení.

Proti právoplatným odsudzujúcim rozhodnutiam všeobecných súdov podali

sťažovatelia v roku 2013 dovolanie, v ktorom uplatnili dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1

písm. b), c), e), g), i) a k) . Najvyšší súd ako dovolací súd uznesením

sp. zn. z 24. septembra 2014 dovolanie sťažovateľov podľa § 382 písm. c)

odmietol.

Námietky sťažovateľov, ktoré formulujú vo svojej sťažnosti proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu, možno rozdeliť do viacerých skupín podľa toho, k porušeniu

ktorého z garantovaných práv primárne smerujú, resp. podľa vecného charakteru

namietaných pochybení dovolacieho súdu.

I.2 Námietky týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na

zákonného sudcu podľa

I.2.1 Námietky proti predsedovi senátu dovolacieho súdu

V rámci svojich námietok smerujúcich primárne proti porušeniu základného práva na

zákonného sudcu garantovaného v sťažovatelia formulujú svoje výhrady

v prvom rade proti pôsobeniu JUDr. Štefana Harabina v pozícii predsedu senátu najvyššieho

súdu, ktorý rozhodoval o ich dovolaní. Sťažovatelia považujú za „... absolútne vylúčené,

aby JUDr. Štefan Harabin v pozícii predsedu senátu dovolacieho súdu sp. zn.

dokázal nezaujato, spravodlivo a objektívne rozhodnúť o dovolacom dôvode

podľa v časti týkajúcej sa zloženia senátu z 2 Toš NS SR

(dovolanie str. 7 až 9) pretože predmetom tohto bodu dovolania bol nezákonný postup

JUDr. Harabina v pozícii predsedu Najvyššieho súdu SR počas vytvárania senátu 2 Toš

a ďalších súvisiacich okolností.

... Úlohou dovolacieho súdu bolo preskúmať zákonnosť Opatrenia predsedu NS SR

JUDr. Harabina Spr. 101–2010–3 z 15. 02. 2010.“.

V nadväznosti uvedené sťažovatelia argumentujú tým, že ich trestná vec, ktorá bola

v odvolacom konaní pôvodne pridelená senátu „2Toš“, mala byť nezákonným postupom

vtedajšieho predsedu najvyššieho súdu JUDr. Š. Harabina pridelená senátu „3Toš“,

„pretože vec v rozpore so zákonom pridelil JUDr. Serbovej, ktorú zároveň

v rozpore s rozvrhom práce preradil do senátu 3 Toš a súčasne rozhodol, že sa prerozdelia

všetky veci napadnuté senátu 2 Toš, okrem troch vecí, medzi ktorými bola aj .

... Keďže JUDr. Harabin v pozícii predsedu senátu 2 Tdo V 6/2013 bol nútený

rozhodovať tak, aby chránil sám seba a svoj postup v pozícii predsedu Najvyššieho súdu SR

týkajúci sa senátu 2 Toš, stal sa sudcom vo vlastnej veci. Tieto okolnosti absolútne

spochybnili objektívnu nestrannosť JUDr. Harabina a preto mal byť vylúčený z

vykonávania úkonov vo veci .“.

I.2.2 Námietky proti zloženiu senátu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu

Vo vzťahu k zloženiu senátu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sťažovatelia

uvádzajú, že neobstojí argumentácia dovolacieho súdu poukazujúca na § 51 ods. 5 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), v zmysle ktorého v konaní na Špecializovanom

trestnom súde, krajskom súde podľa osobitného zákona alebo v konaní o riadnych alebo

mimoriadnych opravných prostriedkoch vec vybaví senát, ktorému bola v súlade

s rozvrhom práce pridelená náhodným výberom, ak sa skutočnosti odôvodňujúce

prerozdelenie veci podľa odseku 4 netýkajú všetkých sudcov, keďže v danom prípade sa

skutočnosti odôvodňujúce prerozdelenie veci podľa odseku 4 týkali všetkých členov

pôvodného senátu „2Toš“, lebo JUDr. Majchrák a JUDr. Mihal mali pozastavený výkon

funkcie sudcu a JUDr. Serbová bola preradená do senátu „3Toš“. Odvolací senát „2Toš“

teda rozhodoval podľa sťažovateľov v nezákonnom zložení, a preto ich dovolacia námietka

mala byť vyhodnotená ako dôvodná.

I.2.3 Námietky proti zloženiu senátu špeciálneho súdu

Vo vzťahu k zloženiu senátu špeciálneho súdu, ktorý rozhodoval v predmetnej

trestnej veci, sťažovatelia namietajú, že JUDr. Roman Púchovský konal v rozpore

s rozvrhom práce, keď v postavení predsedu špeciálneho súdu 1. júla 2008 vydal dodatok

č. 5 k rozvrhu práce a určil zmeny v rozvrhu práce, z ktorých okrem iného vyplýva, že

tretím členom senátu „3T“ pre tú-ktorú pridelenú vec, v ktorej rozhoduje senát, sa stáva člen

zastupujúceho senátu „4T“ v poradí JUDr. Roman Púchovský, JUDr. Zdenka Cabanová,

JUDr. Oldřich Kozlík a JUDr. Michal Truban.

Sťažovatelia argumentujú, že „JUDr. Púchovský formuloval dodatok č. 5 k rozvrhu

práce tak, že v podstate sám seba nanominoval do senátu 3 T vo veci a to 2 dni

pred verejným zasadnutím konanom dňa 3. 7. 2008, napriek tomu, že opatrením č. 8, ktoré

sa stalo súčasťou rozvrhu práce, bol v predmetnej veci určený za náhradného sudcu

a nadôvažok v poradí členov zastupujúceho senátu 4 T sám seba ustanovil na prvé miesto.

Povedané inými slovami, JUDr. Púchovský formuloval dodatok č. 5 tak, aby sa stal členom

senátu vo veci .

Podotýkame, že podľa rozvrhu práce Špeciálneho súdu na rok 2008 zastupujúci

členovia senátu 4 T boli určení v poradí: JUDr. Cabanová, JUDr. Kozlík, JUDr. Truban

a JUDr. Púchovský. Ako je zrejmé, JUDr. Púchovský zmenil poradie zastupujúcich členov

senátu 4 T tak, že sám seba pôvodne ako posledného v poradí určil na prvé miesto.

Považujeme za absolútne neprípustné, aby náhradný sudca JUDr. Púchovský

využijúc funkciu podpredsedu súdu, v rozpor s rozvrhom práce rozhodol o tom, že

chýbajúcim členom senátu 3T bude on.“.

Sťažovatelia ďalej poukazujú na to, že v priebehu konania pred všeobecnými súdmi

opakovane namietali nezákonnosť zloženia senátov súdu prvého stupňa aj súdu druhého

stupňa, pričom „prvostupňový súd, ani odvolací súd nerozhodol o vznesených námietkach

meritórnym spôsobom.

Už samo nerozhodnutie o námietkach považujeme za porušenie práv na spravodlivý

súd a súdnu ochranu podľa Dohovoru a ...“.

V tejto súvislosti sťažovatelia argumentujú námietkou zaujatosti vznesenou na

hlavnom pojednávaní konanom 14. novembra 2008, kedy namietali zaujatosť všetkých

sudcov špeciálneho súdu a všetkých prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky, a namietajú, že špeciálny súd nepostupoval podľa § 23

, keď nepredložil návrh na delegáciu ich trestnej veci na rozhodnutie

najvyššiemu súdu.

Podstatná časť námietok sťažovateľov smeruje proti predsedovi senátu špeciálneho

súdu JUDr. J. Hrubalovi, ktorého zaujatosť mala byť zrejmá už zo spôsobu, akým viedol

výsluchu obžalovaných a svedkov, kedy sa zreteľne mal prejavovať jeho rozdielny prístup k

jednotlivým vypočúvaným osobám, ktoré vypočúval; sťažovatelia osobitne poukazujú na

výsluch svedka ktorý bol dôvodom vznesenia námietky zaujatosti JUDr. Hrubalu,

pričom senát špeciálneho súdu o nej nerozhodol. Predseda senátu JUDr. Hrubala mal byť

podľa názoru sťažovateľov vylúčený z rozhodovania ich trestnej veci aj z dôvodu, že bol

členom senátu špeciálneho súdu, ktorý rozhodoval v trestnej veci obžalovaného

(PK ), pričom vo výrokovej časti odsudzujúceho rozsudku konštatoval,

že prijal úplatky od , člena kriminálnej skupiny tzv.

, ktorého tým poveril šéf skupiny , keďže v trestnej veci

sťažovateľov sa v bode 1 obžaloby posudzoval skutok založenia, zosnovania a

podporovania zločineckej skupiny podľa , ktorú mal založiť

a zosnovať sťažovateľ v 1. rade a jej členom mal byť aj , keďže už v rozsudku

vo veci obžalovaného sa JUDr. Hrubala ako člen senátu špeciálneho súdu vyslovil

k existencii kriminálnej skupiny .

Dôveryhodnosť predsedu senátu špeciálneho súdu sudcu JUDr. Hrubalu sťažovatelia

spochybňujú aj argumentáciou, že mu mohlo a malo byť odňaté osvedčenie o bezpečnostnej

previerke (ktoré bolo predpokladom výkonu funkcie sudcu špeciálneho súdu), a to

vzhľadom na poskytnutie utajovaných skutočností sťažovateľovi v 1. rade doporučenou

poštou, ako aj vzhľadom na závislosť JUDr. Hrubalu od konzumácie alkoholických

nápojov, ktorá vyplýva z disciplinárneho konania vedeného proti tomuto sudcovi.

Podľa sťažovateľov v ich trestnej veci nemali rozhodovať z analogických dôvodov

ako sudca JUDr. J. Hrubala ani sudcovia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu – členovia

jeho senátu „2Toš“ JUDr. Karabín, JUDr. Serbová a JUDr. Farkaš, keďže rozhodovali

o odvolaní obžalovaného v už uvedenej trestnej veci, pričom odvolací senát ich

odvolanie zamietol. Zo skutočnosti, že označení sudcovia už rozhodovali o odvolaní

obžalovaného , museli mať podľa sťažovateľov už vytvorený jasný postoj

k existencii kriminálnej skupiny .

Sťažovatelia ďalej v rámci svojich námietok poukazujú aj na právny názor ústavného

súdu vyjadrený v náleze sp. zn. týkajúci sa neústavnosti bývalého špeciálneho

súdu.

I.3 Námietky týkajúce sa namietaného porušenia základných práv podľa

, a a 6 a práv podľa , 2 a 3

písm. a) až c) a čl. 7 ods. 1 dohovoru

Sťažovatelia formulujú v sťažnosti celý rad výhrad proti procesnému postupu

a procesným pochybeniam v ich trestnej veci, skutkovým i právnym záverom vysloveným

v napadnutom uznesení dovolacieho súdu, ktoré primárne smerujú k namietanému

porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj k namietanému porušeniu ich

práva na obhajobu garantovaného v , ako aj v až c)

dohovoru.

V rámci tejto skupiny výhrad sťažovatelia namietajú, že k neprípustnému zásahu do

ich garantovaných práv (zvlášť práv sťažovateľa v 1. rade) malo dôjsť tým, že

odvolací súd neumožnil sťažovateľovi v 1. rade predniesť konečný návrh v celom rozsahu,

pričom predseda senátu mal od neho neustále žiadať, aby predložil záverečný návrh

v písomnej podobe, čo nemá oporu v zákone.

Sťažovatelia ďalej spochybňujú rozhodujúce dôkazy, na ktorých je založené ich

odsúdenie, a to najmä výpovede svedkov, resp. spoluobvinených z prípravného konania,

ktoré mali byť výsledkom ovplyvňovania týchto osôb vyšetrovateľmi. Konkrétne má ísť

o výpoveď kľúčového svedka a svedka , ktorým mali vyšetrovatelia

„po zlomení psychického odporu“ ponúknuť rôzne výhody.

Vo vzťahu k výpovedi svedka ktorá mala byť kľúčovým dôkazom najmä

vo vzťahu k skutku v bode 2 obžaloby (vražda , za ktorú bol odsúdený sťažovateľ

v 1. rade na doživotný trest odňatia slobody, pozn.), sťažovatelia uvádzajú, že bol

v postavení svedka vypočutý v prípravnom konaní len raz, a to 15. novembra 2007, pričom

práve túto výpoveď prečítal špeciálny súd na hlavnom pojednávaní a založil na nej

odsudzujúci záver k vražde . Sťažovatelia poukazujú na to, že bol pôvodne

obvinený spolu so sťažovateľmi, pričom svedkom sa stal až okamihom vydania uznesenia

vyšetrovateľa o jeho vylúčení zo spoločnej veci podľa

z 13. novembra 2007.

Sťažovatelia vo vzťahu k výpovedi svedka poukazujú na to, že síce dostali

vyrozumenie o úkonoch v predmetnom trestnom konaní z 12. novembra 2007, avšak

vyplývalo z neho len to, že 15. novembra 2007 sa uskutoční výsluch svedka a poškodených

v od 10.00 h. V tejto súvislosti sťažovatelia namietajú, že vo vyrozumení

o úkonoch nebolo uvedené meno svedka, ktorý má byť vypočutý, a preto sa obhajoba

nemohla pripraviť na výsluch svedka, t. j. tým malo byť porušené ich právo na obhajobu.

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia poukazujú na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

1 Tdo V 16/2011 z 19. júna 2012, v ktorom sa uvádza, že v prípade výsluchu svedka musí

vyšetrovateľ v upovedomení o úkone okrem iného oznámiť aj meno osoby, ktorú bude

vypočúvať. Ak tak neurobí, koná v rozpore s čl. 6 ods. 3 dohovoru, ako aj s § 213 ods. 3

. Sťažovatelia navyše uvádzajú, že v čase doručenia upovedomenia

o výsluchu nemenovaného svedka určeného na 15. november 2007 nemali vedomosť o tom,

že z obvineného sa medzičasom v dôsledku vylúčenia jeho veci stal svedok.

Obhajcovia sťažovateľov sa predmetného výsluchu nezúčastnili. Sťažovatelia poukazujú aj

na to, že členovia dovolacieho senátu najvyššieho súdu v ich trestnej veci nepovažovali

namietaný postup vyšetrovateľa, ktorý v upovedomení o úkone neuviedol meno svedka,

ktorý má byť vypočutý, za nezákonný, hoci v iných rozhodnutiach tí istí sudcovia

vyžadovali uvedenie konkrétneho mena svedka v upovedomení o úkone.

V nadväznosti na uvedené výhrady sťažovatelia poukazujú na to, že svedok na

hlavnom pojednávaní využil svoje právo podľa

a nevypovedal. Z tohto dôvodu sťažovatelia nemali ani raz možnosť klásť mu otázky

a podrobiť ho kontradiktórnemu výsluchu. Priamy výsluch svedka bol potrebný

podľa ich argumentácie o to viac, že pred notárom odvolal svoju výpoveď z prípravného

konania, ktorú mal urobiť pod vplyvom nátlaku zo strany vyšetrovateľov a z vraždy

usvedčuje osoby z Ukrajiny. Sťažovatelia uvádzajú, že v priebehu odvolacieho konania

zaslal odvolaciemu súdu list, v ktorom opäť odvolal svoju výpoveď z prípravného konania

a poukazoval na ovplyvňovanie a nátlak zo strany vyšetrovateľov, pričom sa dožadoval

vypočutia pred odvolacím súdom. Sťažovatelia namietajú, že odvolací súd o uvedenej

skutočnosti ( liste) strany trestného konania neoboznámil, pričom sťažovatelia sa

o existencii listu dozvedeli až neskôr.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že súd prvého stupňa ani odvolací súd neakceptovali

ich dôkazné návrhy, konkrétne malo ísť o výpisy z hovorov z telefónu nebohého ,

preskúmanie vzťahov medzi svedkom a bývalým vyšetrovateľom

výsluch svedka , výsluch svedkyne , výsluch svedka

vypracovanie kontrolných znaleckých posudkov, výsluch svedka

a výsluch svedka . Dovolací súd sa podľa tvrdenia sťažovateľov

vôbec nevysporiadal s ich námietkou týkajúcou sa nevykonania navrhovaných dôkazov,

v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu ich práva na obhajobu a práva na spravodlivý

proces.

Vo vzťahu k skutkovým záverom, ku ktorým dospeli všeobecné súdy v predmetnej

trestnej veci, sťažovatelia tiež namietajú, že špeciálny súd bez predchádzajúceho

upozornenia modifikoval skutkovú vetu vo vzťahu k skutku č. 1, ktorý sa týkal zločinu

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa .

Sťažovatelia poukazujú v tejto súvislosti na to, že podľa obžaloby boli obvinení

z toho, že najneskôr v roku 2000 založili, zosnovali a podporovali zločineckú skupinu,

špeciálny súd skutkovú vetu modifikoval tak, že na prelome rokov 2003 až 2004 sťažovateľ

v 1. rade zosnoval zločineckú skupinu, ktorú najneskôr v tom istom období založil spolu

s a jej členmi sa postupne stali

a ďalšie nestotožnené osoby. Skutočnosť, že súd prvého stupňa

neupozornil sťažovateľov na zmenu skutkovej vety, napadli sťažovatelia v odvolaní,

v ktorom argumentovali, že zločinecká skupina nemohla vzniknúť na prelome rokov 2003 –

2004, keďže sťažovateľ v 1. rade bol v tom čase vo väzbe v a

vo väzbe v Prešove, len bol na slobode.

Sťažovatelia konštatujú, že odvolací súd na ich námietky týkajúce sa času, v ktorom

mala byť zosnovaná a založená zločinecká skupina, nereagoval, pričom tento čas musí byť

nepochybne zistený a bezpečne preukázaný. V nadväznosti na túto argumentáciu v sťažnosti

uvádzajú:

„Keďže modifikácia skutku č. 1 nevyplývala z dokazovania a Špeciálny súd nás

neupozornil na možnú zmenu, nenavrhol to ani prokurátor a nápravu nevykonal ani

odvolací súd a dovolací súd, došlo k porušeniu našich práv na spravodlivý súd podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru a práva na oboznámenie s obvinením podľa

ods. 3 a Dohovoru.“

Sťažovatelia formulujú aj výhrady proti právnym záverom všeobecných súdov

súvisiacich z modifikáciou právnej kvalifikácie skutkov, z ktorých boli obžalovaní; ide

o výhrady k skutkom označeným v obžalobe ako skutky č. 2 a č. 10. Skutok č. 2 (vražda

) bol v obžalobe právne kvalifikovaný podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. b) starého

a skutok č. 10 podľa a starého a podľa

a starého . Oproti obžalobe bol sťažovateľ v 1. rade

vo vzťahu k skutku č. 2 odsúdený za vraždu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219

ods. 1 a 2 písm. b), i) a j) starého a sťažovatelia v 2. a 3. rade za skutok

č. 6 (v obžalobe išlo o skutok č. 10) za poškodzovanie cudzej veci formou

spolupáchateľstva podľa k a starého

a všeobecného ohrozenia podľa a a starého .

Sťažovatelia nespochybňujú argumentáciu dovolacieho súdu, že prokurátor

v záverečnej reči zmenu právnej kvalifikácie navrhol, ale poukazujú na to, že upozornenie

na zmenu právnej kvalifikácie skutkov je v kompetencii súdu, pričom toto upozornenie je

potrebné urobiť skôr, ako súd vyhlási dokazovanie za skončené. Rovnako podľa

sťažovateľov neobstojí argumentácia dovolacieho súdu, že skutok nebol posúdený podľa

prísnejšieho ustanovenia zákona. Sťažovatelia v tejto súvislosti tvrdia, že z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP) vyplýva, že vo veci konajúci súd má

povinnosť na zmenu právnej kvalifikácie upozorniť vždy, bez ohľadu na to, či ide

o prísnejšiu, rovnako prísnu alebo miernejšiu kvalifikáciu.

Ďalšie námietky sťažovateľov smerujú proti procesnému postupu špeciálneho súdu

uplatňovanému v priebehu dokazovania. Podľa sťažovateľov čítanie zápisníc z výsluchu

svedka z 15. novembra 2007 a svedka zo 16. septembra 2008 bolo

nezákonné, keďže obaja síce mali postavenie svedkov, avšak zároveň boli páchateľmi

predmetných skutkov. Menovaní ( aj , pozn.) mali byť podľa názoru

sťažovateľov poučení nielen o práve odoprieť výpoveď podľa § 130 ods. 2 Trestného

poriadku, ale „aj podľa osobitného dodatku k štandardnému poučeniu že ako páchatelia

resp. ako bývalí spoluobvinení majú právo odoprieť výpoveď iba z toho titulu“. Sťažovatelia

tvrdia, že svedok na hlavnom pojednávaní nevyhlásil výslovne, či svoje právo podľa

využíva alebo nie, a preto podľa nich neboli splnené

podmienky na prečítanie jeho výpovede z prípravného konania; rovnaké výhrady majú

sťažovatelia aj proti čítaniu výpovede svedka na hlavnom pojednávaní.

Podľa sťažovateľov nebolo možné na hlavnom pojednávaní čítať výpoveď svedka

z prípravného konania, pretože tento svedok na hlavnom pojednávaní

konanom 12. novembra 2007 neoprávnene odoprel vypovedať, za čo mu bola aj súdom

uložená poriadková pokuta. Za týchto okolností predseda senátu JUDr. Hrubala na hlavnom

pojednávaní konanom 20. februára 2009 prečítal zápisnicu o výpovedi svedka

z 24. novembra 2006 z vlastnej iniciatívy, k čomu nebol podľa sťažovateľov oprávnený,

pretože v zmysle takto možno postupovať len na

návrh prokurátora alebo obžalovaného. Sťažovatelia ďalej tvrdia, že aj samotná výpoveď

svedka z prípravného konania je nezákonná, lebo tento mal byť ovplyvnený tým, že

vyšetrovateľ mu pred výsluchom predložil uznesenia o vznesení obvinení.

Sťažovateľ v 1. rade tiež namieta, že vo vzťahu k skutku č. 2 (vražda )

z výpovede svedka , ale ani z iného dôkazu nevyplýva, že by pri usmrcovaní

mal použiť oslovenie „ “, a vo vzťahu ku skutku č. 3 [hrubý nátlak podľa

a starého , pozn.] uvádza, že pre tento skutok

nebolo trestné stíhanie začaté zákonne, keďže uznesenie o začatí trestného stíhania podľa

starého sa na skutok č. 3 nemôže vzťahovať, pretože sa mal

stať v jesenných mesiacoch roku 2004, a začatie trestného stíhania k tomuto skutku bolo

nezákonné aj preto, lebo v ňom nie sú konkretizované skutky, osobitne skutok týkajúci sa

hrubého nátlaku voči poškodenému .

Sťažovateľ v 5. rade namieta, že bol nezákonne odsúdený za trestný čin založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, keďže naň nenadväzoval žiadny ďalší

zločin ním spáchaný na účely priameho alebo nepriameho získania finančnej alebo inej

výhody, keďže skutky č. 8 a 9, za ktoré bol odsúdený, nemožno za takéto zločiny v zmysle

považovať.

Sumarizujúc svoju argumentáciu, sťažovatelia označujú rozsudok špeciálneho súdu

v ich trestnej veci za arbitrárny, keďže „Špeciálny súd sa vôbec nezaoberal najdôležitejšími

argumentmi sťažovateľov, že nemali možnosť priamo vypočúvať svedkov

(v konečnom dôsledku aj , že klame a má nadštandardné vzťahy

s exvyšetrovateľom Mgr. , o protiústavnom vzniku špeciálneho súdu, nezákonnými

dôkazmi a podobne.

V odvolacom konaní sťažovatelia predložili množstvo nových dôkazov

a argumentov...

Odvolací súd sa týmito vôbec nezaoberal a odkázal na odôvodnenie rozsudku

špeciálny súdom. Ide o logický nezmysel, pretože špeciálny súd nemohol odôvodniť to, čo

sme namietali až v odvolacom konaní.“.

Sťažnostné námietky smerujú ďalej aj proti tomu, že sťažovateľovi v 1. rade, ako aj

obvineným a bolo vznesené obvinenie pre „zločineckú skupinu“

dvakrát, a to uzneseniami z 8. marca 2005 a z 13. apríla 2006. V tejto súvislosti sťažovatelia

poukazujú na starého , podľa ktorého ak obvinený pokračuje

v konaní, pre ktoré je stíhaný, aj po oznámení vznesenia obvinenia, posudzuje sa také

konanie od tohto procesného úkonu ako nový skutok (čo rovnako pltí aj podľa § 122 ods. 13

). Medzníkom pre posúdenie konania sťažovateľa v 1. rade mal byť

8. marec 2005, kedy mu bolo vznesené obvinenie, čím sa oddelil „... jeden trestný čin

zločineckej skupiny od ďalšieho... Prvý skutok mal trvať od momentu založenia

a zosnovania zločineckej skupiny do vznesenia obvinenia 8. 03. 2005. Druhý skutok mohol

trvať prípadne od 09. 03. 2005 do vznesenia obvinenia zo dňa 13. 04. 2006.

... Ako je zrejmé, skutky č. 2 a 3 rozsudku spadajú do obdobia prvej zločineckej

skupiny trvajúcej do 08. 03. 2005. berúc do úvahy a

Dohovoru, tento prvý skutok zločineckej skupiny mohol byť právne kvalifikovaný iba podľa

Tr. ale v žiadnom prípade nie podľa Tr. zákona

č.

Čo sa týka druhého skutku zločineckej skupiny, trvajúcej prípadne od 09. 03. 2005

do 13. 04. 2006, za tento skutok sťažovateľ v 1. rade nemohol byť odsúdený, pretože v

zmysle Tr. na zločinecké skupinu nenadväzoval žiadny

ďalší zločin, ktorý by mal spácha sťažovateľa v 1. rade.“.

Sťažovatelia napokon poukazujú aj na skutočnosť, že kľúčoví svedkovia ,

v ich trestnej veci sú kajúcnikmi, pričom ich motivácia vyviniť

sa je výrazne silnejšia ako motivácia vypovedať pravdivo. Podľa sťažovateľov je celkom

neprijateľné, aby títo svedkovia boli za rovnaké skutky, za ktoré boli sťažovatelia odsúdení,

odmenení beztrestnosťou.

Po doručení sťažnosti ústavnému súdu ju sťažovatelia doplnili podaním doručeným

23. februára 2015, ktorým odstránili pisárske chyby a spresnili petit sťažnosti. Následne

v podaní doručenom ústavnému súdu 12. augusta 2015 sťažovatelia poukázali na nové

skutočnosti a predložili nové dôkazy, konkrétne zápisnicu z hlavného pojednávania vo veci

vedenej Okresným súdom Košice I sp. zn. , na ktorom bol vypočutý svedok

znalecké posudky vypracované na JUDr. Hrubalu v rámci disciplinárneho konania

vedného proti nemu, znalecký posudok MUDr. na osobu v konaní sp. zn.

, ako aj znalecký posudok kolektívu znalcov na osobu vo veci

ČVS: PPZ-208/NKA-PZ-VY-2014.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom (v zmysle doplňujúceho podania zo 17. februára

2015) takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.: zo dňa

24. 09. 2014 porušil základné práva , ,

, a na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi a súd zriadený zákonom

podľa a práva na spravodlivý súd podľa

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.: zo dňa

24. 09. 2014 porušil základné práva , ,

, a na obhajobu podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 3 písm. a) písm. b) písm. c) písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.: zo dňa

24. 09. 2014 porušil základné práva , ,

, a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, zásadu zákonnosti trestného procesu podľa

a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, zásadu zákonnosti trestných činov a trestov podľa

Slovenskej republiky a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a právo na spravodlivý súd podľa .

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.: zo dňa

24. 09. 2014 porušil základné práva , ,

, a na súdnu a inú právnu ochranu (v kontexte práva

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia) a práva na spravodlivý súd (v kontexte

poskytnutia absolútnej beztrestnosti rozhodujúcim svedkom usvedčujúcim sťažovateľov)

podľa a ods. 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

5. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa

24. 09. 2014 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci

znovu konal a rozhodol.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva:

- ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu

vo výške 1 000 000,- Eur

- ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu

vo výške 400 000,- Eur

- ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške

400 000,- Eur

- ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške

300 000,- Eur

- ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške

200 000,- Eur, ktorú im je povinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania k rukám

advokáta JUDr. Milana Kuzmu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či

sťažnosť sťažovateľov nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú Z § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m.

).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46

ods. 1, a a 6 a práv podľa , 2 a 3 písm. a), b), c)

a d) a čl. 7 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn.

2 Tdo V 6/2013 z 24. septembra 2014.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za

nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má

právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má

právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má

právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ

nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má

právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch

svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe; štátny orgán

nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom

a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej

bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti,

ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,

ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva

trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť

v čase spáchania trestného činu.

II.1 Relevantné časti uznesenia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn.

z 13. septembra 2010

Na účely posúdenia námietok sťažovateľov ústavný súd preskúmal nielen napadnuté

uznesenie dovolacieho súdu, ale aj rozsudok špeciálneho súdu sp. zn. BB

z 24. februára 2009, ako aj (a najmä) uznesenie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu

sp. zn. z 13. septembra 2010, pričom na účely ďalšieho postupu považuje za

vhodné poukázať na tie jeho časti, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie o sťažnosti

sťažovateľov.

V uznesení najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn.

z 13. septembra 2010 sa vo vzťahu k skutku č. 1 (trestný čin založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny podľa , pozn.) najmä uvádza:

«Podľa § 129 ods. 3 Tr. zák. (v znení účinnom do 31. augusta 2009, teraz odsek 4)

zločineckou skupinou sa na účely tohto zákona rozumie štruktúrovaná skupina najmenej

troch osôb, ktorá existuje počas určitého časového obdobia a koná koordinovane s cieľom

spáchať jeden, alebo viacej zločinov, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti, podľa

§ 233, alebo niektorý z trestných činov korupcie, podľa ôsmej hlavy tretieho dielu osobitnej

časti na účely priameho alebo nepriameho získania finančnej, alebo inej výhody.

Pre naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty zločinu založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák., z ktorého uznal prvostupňový súd

za vinných v bode 1 rozsudku obžalovaných ... je nevyhnutné, aby boli

splnené všetky zákonné znaky zločineckej skupiny v zmysle vyššie citovaného ustanovenia

§ 129 ods. 3 Tr. zák. (v znení účinnom v čase dokonania činu, teraz odseku 4).

Prvostupňový súd sa veľmi dôsledne, vo vzťahu ku všetkým obžalovaným, zaoberal

naplnením týchto zákonných znakov.

Správne ustálil, vychádzajúc z vykonaného dokazovania, že zločinecká skupina

v posudzovanej veci je štruktúrovanou skupinou najmenej siedmich osôb (o vine, resp.

nevine, obžalovaného odvolací súd v tomto konaní nerozhodoval, vylúčil ho

na samostatné konanie).

Štruktúrovanosť skupiny znamená hierarchické rozdelenie jej členov z hľadiska

postavenia a vplyvu v skupine.

Z výpovedí svedkov , , ,

, , , ale i spoluobžalovaných ,

ktorý je už právoplatne odsúdený, , ktorého trestná vec je vylúčená na

samostatné konanie a vyplynulo, že z hľadiska štruktúry skupiny na jej čele

stojí obžalovaný , mnohými označovaný ako „šéf“, alebo „boss“. Z titulu

tejto pozície, obžalovaný rozdeľoval v skupine úlohy a v tomto smere vydával

príkazy.

Jeho najbližšími spolupracovníkmi boli obžalovaní a .

Ďalší obžalovaní boli akýmisi radovými členmi tejto skupiny, ktorí sa rôznym spôsobom

podieľali na páchaní trestnej činnosti na základe príkazov od .

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že prvostupňový súd správne v dôvodoch

rozsudku konštatuje, že členstvo v zločineckej skupine neznamená, že páchateľ musí byť do

skupiny prijatý nejakým formálnym spôsobom a musí sa podieľať po celú dobu jej existencie

na každej protiprávnej činnosti, pozná všetkých jej členov a ich postavenie v skupine a pod.

Postačí, ak sa obžalovaný začlení do organizačnej štruktúry skupiny, cíti sa byť súčasťou

skupiny a vykoná pre ňu čo i len jeden protiprávny čin.

Časovú existenciu zločineckej skupiny , špeciálny súd správne

ustálil na dobu páchania žalovanej trestnej činnosti – skutkov nadväzujúcich na tento

trestný čin. Prvostupňový súd sa v tomto smere vyporiadal i s obhajobou niektorých

obžalovaných, že nemohli byť členmi zločineckej skupiny pretože boli vo väzbe, alebo sa

nachádzali na inom mieste, než na ktorom pôsobila zločinecká skupina. Vzatie do väzby

niektorého člena skupiny neznamená rozbitie skupiny a skutočnosť, že by táto ukončila

svoju činnosť. V tejto súvislosti je treba konštatovať i to, že súd prvého stupňa správne

posudzoval tento trestný čin podľa účinného od 1. januára 2006, keďže sa

jedná o trváci trestný čin a jeden skutok (konkrétne skutok v bode 7 rozsudku), bol spáchaný

za účinnosti tohto zákona.

Ďalším znakom zločineckej skupiny je koordinovanosť jej činnosti. Z vykonaného

dokazovania, výpovedí vyššie označených svedkov a spoluobžalovaných jasne vyplýva, že

zločinecká skupina operovala v južnej časti východného Slovenska, ktoré územie chcela mať

plne pod svojou kontrolou tým spôsobom, že reagovala na podnikateľské aktivity, prípadne

na protiprávnu činnosť (pašovanie cigariet, nafty a pod.) rôznych subjektov, ktoré

zastrašovala, vyvíjala na ne nátlak s cieľom jednak udržiavať stav akejsi podriadenosti

a strachu, ale i s jednoznačným cieľom získať finančné prostriedky (poškodený ,

poškodený , podpálenie erotických salónov a pod). Aktivity skupiny boli

sústavné, plánované a koordinované.

Zločinecká skupina vyvíja svoje aktivity s cieľom spáchať jeden, alebo viacej

zločinov... a s cieľom získať finančnú alebo inú výhodu.

Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním prvostupňového súdu, že každý

z obžalovaných, ktorí boli uznaní za vinných zo spáchania zločinu založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny sa dopustili minimálne jedného skutku trestného činu

uvedeného v ustanovení § 129 ods. 3 Tr. zák. (v jeho znení účinnom v čase dokonania činu).

Dôsledne sa zaoberal i obhajobou obžalovaného , že on sa mal dopustiť len jedného

zločinu vo vzťahu k zločineckej skupine (vražda poškodeného ), ale tento nebol

spáchaný so ziskuchtivým motívom.

Na základe uvedeného aj odvolací súd je toho názoru, že obžalovaní

naplnili svojim konaním popísaným v bode 1 rozsudku

pojmové znaky zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

§ 296 Tr. zák. a ich konanie bolo aj správne právne posúdené.»

Vo vzťahu k skutku č. 2 (vražda pozn.) sa v označenom uznesení

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu najmä uvádza:

«Obžalovaní , a popierali spáchanie

skutku ustáleného v bode 2 rozsudku. Napriek tejto skutočnosti, ich vinu mal nepochybne

preukázanú i odvolací súd. Vychádzal predovšetkým z výpovede svedka .

Tento svedok veľmi podrobne popísal, že to boli práve obžalovaní

, ktorí sa podieľali na vražde poškodeného Popísal akým spôsobom ho

zabili, kde zakopali jeho telo, ale i to čo bolo motívom ich konania. Napriek tomu, že

následne v priebehu ďalšieho konania bola vyvíjaná enormná snaha obžalovaných

o spochybnenie výpovede tohto svedka, ani odvolací súd nezistil dôvod usvedčujúcej

výpovedi neveriť. Výpovedi svedka totiž korešponduje celý

rad ďalších dôkazov, ktoré boli získané zákonným spôsobom. Práve na základe toho, že

svedok označil miesto kde bolo zakopané telo poškodeného toto bolo políciou

nájdené a neskôr bolo i znaleckým dokazovaním telo nájdenej mŕtvoly stotožnené

s nezvestným . Znalci a v závere

znaleckého posudku po súdnej pitve nebohého ustálili, že mechanizmus vzniku zranení

zodpovedá tomu, ako ich popísal svedok . Tiež príčinu smrti nebohého ustálili v zhode

s výpoveďou tohto svedka. Motív spáchania vraždy a spojitosť s obžalovanými

ako i okolnosti, ktoré vražde predchádzali zas potvrdili svedkovia

, , .

Špeciálny súd sa veľmi dôsledne zaoberal i obhajobou obžalovaných, ktorí sa snažili

spochybniť usvedčujúcu výpoveď svedka tvrdením, že jeho výpoveď bola ovplyvnená

skutočnosťou, že užíval drogy a anabolické steroidy. V tomto smere bolo vykonané znalecké

dokazovanie , ktorého závery obhajobu obžalovaných vyvrátili.

V súlade so znaleckým záverom je i odborné vyjadrenie

Aj podľa jeho stanoviska, užívanie takýchto, zjavne pre

organizmus deštrukčných látok, nemá vplyv na chorobné ovplyvnenie sklonov k fabulácii,

alebo konfabulácii.

Obhajobné tvrdenia obžalovaných o nátlaku vyšetrovateľov pri výsluchu tohto

svedka zas boli vyvrátené výsluchmi svedkov , ,

, .

Prvostupňový súd tiež veľmi podrobne v dôvodoch svojho rozhodnutia vysvetlil,

prečo vyhodnotil ako nevierohodné „prehlásenie“ svedka ako i materiál spísaný

počas výkonu väzby so svedkom . Odvolací súd sa s takýmto vyhodnotením dôkazov

plne stotožnil.

Konštatovanie súdu, že obrana obžalovaných je účelová a vyvrátená vykonanými

dôkazmi zodpovedá stavu veci.

Konanie obžalovaných prvostupňový súd správne

právne posúdil ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/, i/, j/ Tr. zák.

účinného do 31. decembra 2005.

Obžalovaní konali ako členovia organizovanej skupiny, spoločne, mali rozdelené

úlohy, ktorými sa podieľali na usmrtení poškodeného, konali obzvlášť trýznivým a surovým

spôsobom popísaným v skutkovej vete rozsudku, aj za veľmi surového sprievodného

verbálneho prejavu a konali jednoznačne so zištným motívom zastrašiť iných podnikateľov

na území kde operovali, aby im títo zo strachu o svoj vlastný život odvádzali zisky

z podnikateľskej činnosti.»

Vo vzťahu k skutku uvedenému v bode 6 rozsudku [trestný čin všeobecného

ohrozenia podľa § 179 ods. 1 a 2 písm. a) a c) v spojení s trestným činom poškodzovania

cudzej veci podľa a starého , pozn.] sa v uznesení

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. z 13. septembra 2010

predovšetkým uvádza:

„... Tak ako v predchádzajúcich prípadoch aj vo vzťahu ku skutku ustálenému v bode

6 rozsudku, obžalovaní a , spáchanie tejto trestnej činnosti

popreli. Zhodne tvrdili, že ide o výmysly svedka , na podpálení

erotického salónu sa nepodieľali.

Oboch obžalovaných však zo spáchania žalovaného skutku usvedčoval svedok

Vzhľadom na osobu tohto svedka a obhajobné prednesy obžalovaných

prvostupňový súd sa veľmi dôsledne zaoberal posúdením vierohodnosti tohto dôkazu.

Svedok uviedol, že na podpálení erotického salónu sa podieľali

spolu s obžalovanými a aj svedok a on sám. Podrobne popísal,

priebeh a vykonanie skutku. V tejto časti nezistil dôvod neveriť výpovedi tohto svedka ani

odvolací súd, pretože mu korešponduje aj výpoveď svedkyne ktorá taktiež za

páchateľov označila obžalovaných a a svedkov a ale

najmä jej korešpondujú aj iné zákonne získané a objektívne dôkazy, ktorými sú zápisnica

o ohliadke miesta činu a príslušná fotodokumentácia. Požiarno-technická expertíza

a znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ Košice okrem iného

ustálili, že požiar bol založený úmyselne, boli zistené tri ohniská požiaru, potvrdili, že

príčinou horenia bol benzín a konštatovali, že na mieste činu boli nájdené zvyšky plastovej

nádoby v ktorej bol benzín. Tieto objektívne zadokumentované dôkazy potvrdzujú

pravdivosť výpovede svedka

O tom, že prvostupňový súd skutočne dôsledne a do detailov hodnotil vierohodnosť

výpovede tohto svedka svedčí aj fakt, že neprevzal za pravdivé bez ďalšieho overenia všetky

tvrdenia tohto svedka, ale stotožnil sa len s tými, ktoré boli verifikované aj inými

nespochybniteľnými dôkazmi. Práve s poukazom na výpoveď svedkyne súd

nemal nad akúkoľvek pochybnosť za preukázané tvrdenie svedka, že iniciátorom podpálenia

erotického salónu bol obžalovaný a v tomto smere potom aj upravil skutkovú vetu.

S takýmto postupom v hodnotení vierohodnosti výpovede svedka sa stotožnil aj

odvolací súd.

Výška spôsobenej škody bola ustálená znaleckým dokazovaním a výsluchmi svedkov,

preto ani odvolací súd nemal o jej základe a výške pochybnosti a ponechal tento výrok

nedotknutý.“

Vo vzťahu k skutku v bode 7 rozsudku sa v napadnutom uznesení najvyššieho súdu

ako odvolacieho súdu uvádza:

„Obžalovaní , a spáchanie skutku

ustáleného v bode 7 rozsudku popreli. V rámci svojich obhajobných prednesov uviedli, že

na podpálení erotického salónu sa nezúčastnili a pokiaľ sú z toho usvedčovaní

jedná sa o výmysly.

Vinu obžalovaných mal aj v tomto prípade za preukázanú aj odvolací súd, a to na

základe výpovede svedka vierohodnosťou ktorej sa aj v tomto prípade

prvostupňový súd dôsledne zaoberal.

Aj vo vzťahu k tomuto skutku boli zadovážené expertízne posudky, ktoré

nespochybniteľne určili príčinu požiaru a znalecké posudky, ktoré preukázali výšku

spôsobenej škody.

V dôvodoch rozsudku špeciálny súd podrobne rozviedol právne úvahy, ktorými sa

spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona

v otázke viny všetkých troch obžalovaných.

Právna kvalifikácia konania obžalovaných zodpovedá zločinu poškodzovania cudzej

veci podľa § 245 ods. 1 Tr. zák. Súd správne posúdil konanie všetkých troch obžalovaných

aj podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty tohto trestného činu podľa ods. 3 písm. a/,

pretože svojim konaním spôsobili značnú škodu a podľa ods. 4 písm. b/, pretože sa skutku

dopustili ako členovia zločineckej skupiny, ktorú v zmysle § 141 písm. a/ Tr. zák. treba

považovať za nebezpečné zoskupenie.“

Vo vzťahu k ďalším odvolacím námietkam sťažovateľa v 1. rade (námietky „voči

predsedovi senátu JUDr. Hrubalovi, členom senátu, ktorí vec rozhodovali, proti

špeciálnemu súdu, ktorého rozhodnutie vnímal vzhľadom na nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky ako protiústavné... zásady špeciality, vznesených obvinení, námietok

voči znalkyni a pod...“) najvyšší súd ako odvolací súd poukazuje „na

dôvody rozhodnutia prvostupňového súdu. Obžalovaný tieto odvolacie námietky

vznášal priebežne počas konania a súd prvého stupňa sa s nimi vždy dôsledne zaoberal

a v súlade s procesnými predpismi o nich aj rozhodol.“.

V sumarizujúcej časti uznesenia sp. zn. z 13. septembra 2010 najvyšší

súd ako odvolací súd uvádza:

„Z hľadiska trestnej zodpovednosti všetkých obžalovaných sú významné závery

znalcov psychiatrov a psychológa, z ktorých vyplýva, že ani jeden z vyšetrovaných

obžalovaných netrpí duševnou chorobou alebo duševnou poruchou, sú schopní plne chápať

zmysel trestného konania a z psychiatrického hľadiska ich pobyt na slobode nie je

nebezpečný pre spoločnosť.

Pri úvahách o voľbe druhu a výmery trestov prvostupňový súd správne primárne

ustálil, odkazujúc na ustanovenie . 300/2005, podľa ktorého

trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, kedy bol čin

spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť

viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest ukladá podľa zákona, ktorý je pre

páchateľa priaznivejší, že v prípade obžalovaných , ,

, , , a je

priaznivejší ako celok v znení neskorších predpisov, a preto

im podľa tohto zákona i tresty ukladal.“

Vychádzajúc predovšetkým z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu a najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn.

z 13. septembra 2010, ako aj rozsudku špeciálneho súdu sp. zn. BB

z 24. februára 2009, ústavný súd považuje za potrebné zaujať stanovisko ku kľúčovým

námietkam sťažovateľov jednotlivo.

II.2 K námietkam týkajúcim sa namietaného porušenia základného práva na

zákonného sudcu podľa

Vzhľadom na relatívnu samostatnosť námietok sťažovateľov smerujúcich

k vysloveniu porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa sa

ústavný súd najprv zameral na posúdenie ústavnej akceptovateľnosti napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z obsahu

tohto základného práva.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre za zákonného sudcu v zmysle čl. 48

ods. 1 považuje sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon tejto

funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho

funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. ). Ak

nastanú okolnosti, ktoré odôvodňujú presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného

sudcu pre dôvody uvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci následne

pridelené, treba takisto považovať za zákonných sudcov podľa . Postup

predsedu súdu ako orgánu štátnej správy súdov pri tomto presune už pridelených vecí

(súdnej agendy), ktorý je v súlade s ustanoveniami právnym predpisov a rozvrhom práce,

nemožno bez ďalšieho hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka súdneho konania

podľa (m. m. , , , ,

).

Zákonná definícia zákonného sudcu je vymedzená v § 3 ods. 3 zákona o súdoch,

podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde

a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie

o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia

určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo

strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu

spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4. Podľa § 3 ods. 4 zákona

o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom

a s rozvrhom práce.

V zmysle § 50 ods. 1 zákona o súdoch sa na účely tohto zákona rozvrhom práce

rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri

zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

V nadväznosti na už citované ustanovenia zákona o súdoch ústavný súd podčiarkuje,

že spôsob prideľovania vecí podľa predmetu konania jednotlivým senátom, samosudcom,

súdnym úradníkom a notárom je vykonávaný v zmysle § 50 a § 51 zákona o súdoch

v súlade s rozvrhom práce príslušného súdu vydaným podľa § 52 zákona o súdoch.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že za zákonného sudcu

podľa zásadne treba považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie

veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce presun takto

pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody uvedené v právnom predpise, tak

aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba takisto považovať za zákonných

sudcov podľa . Postup predsedu súdu ako orgánu štátnej správy súdov,

ktorý je v súlade s ustanoveniami právnym predpisov, nemožno preto bez ďalšieho hodnotiť

ako porušenie základného práva účastníka súdneho konania podľa

(, , , , ).

Súčasťou základného práva na zákonného sudcu je nepochybne aj zásada

prideľovania súdnej agendy a určenia členov senátov na základe pravidiel obsiahnutých

v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené na rozvrh práce podľa patrí

tiež predvídateľnosť a transparentnosť obsadenia súdu, resp. senátu vrátane zastupovania

vo vzťahu k účastníkom konania.

Účelom základného práva na zákonného sudcu je nepochybne zabezpečenie

nezávislosti a nestrannosti sudcu, ktorá je z hľadiska účastníkov konania, resp. strán konania

významnou zárukou spravodlivého súdneho konania. V záujme zabezpečenia toho, aby

v konkrétnej veci rozhodoval sudca, ktorého možno považovať za nezávislého

a nestranného, tvorí integrálnu súčasť v zásade všetkých procesných kódexov inštitút

námietky zaujatosti. Uplatnením námietky zaujatosti sa umožňuje vylúčiť z konania

a rozhodovania sudcu, u ktorého možno mať dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti. Na

účely trestného konania je inštitút námietky zaujatosti upravený v § 31 a § 32 Trestného

poriadku.

Podľa z vykonávania úkonov trestného konania je

vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“)..., u ktorého možno mať

pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa

úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer

k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa sudca, prísediaci, probačný a mediačný

úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník je vylúčený z vykonávania úkonov trestného

konania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor, policajt, spoločenský zástupca,

obhajca, splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo poškodeného, zástupca poškodeného

alebo spoločný zástupca poškodených.

Podľa z rozhodovania na súde vyššieho stupňa je

okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný úradník,

vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde nižšieho

stupňa, a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten, kto sa v prejednávanej veci

zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa. Z rozhodovania

o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté rozhodnutie

vydal alebo dal naň súhlas alebo pokyn.

Podľa námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť

bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Úkon, ktorý vykonala vylúčená

osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného

alebo neopakovateľného úkonu.

Podľa ak z dôvodov uvedených v oznámi

svoju zaujatosť sudca alebo prísediaci, o vylúčení rozhodne nadriadený súd v senáte.

O vylúčení sudcu odvolacieho súdu alebo dovolacieho súdu rozhodne iný senát tohto súdu,

o vylúčení sudcu pre prípravné konanie rozhodne predseda senátu nadriadeného súdu.

Ak sudca alebo prísediaci je vylúčený z dôvodov uvedených v § 31 ods. 2 alebo 3, nahradí

ho iný sudca určený na zastupovanie rozvrhom práce; prísediaceho nahradí iný prísediaci

podľa pokynu predsedu senátu. Ak z dôvodov uvedených v § 31 ods. 1 oznámi svoju

zaujatosť probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník alebo asistent

prokurátora alebo ak je taká pomocná osoba vylúčená z dôvodov uvedených v § 31 ods. 2

alebo 3, alebo ak z dôvodov uvedených v § 31 vznesie námietku zaujatosti takej osoby

strana, o vylúčení rozhodne predseda senátu alebo v prípravnom konaní prokurátor,

v ktorého veci je taká osoba činná. Ak z dôvodov uvedených § 31 ods. 1 oznámi svoju

zaujatosť prokurátor, o vylúčení rozhodne bezprostredne nadriadený prokurátor. Ak

z dôvodov uvedených v § 31 ods. 1 oznámi svoju zaujatosť policajt, o vylúčení rozhodne

bezprostredne nadriadený tohto policajta; proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

Podľa o vylúčení z dôvodov uvedených v na

základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa odseku 2

rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú. O tom, či je vylúčený sudca alebo

prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.

Podľa proti rozhodnutiu podľa odsekov 2 a 3 je

prípustná sťažnosť, po jej podaní sa vykoná len nariadený úkon trestného konania

s výnimkou rozhodovania vo veci samej a úkon, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť

účel trestného konania. Ak je výsledkom tohto úkonu uznesenie a proti tomuto uzneseniu je

prípustná sťažnosť, má sa za to, že strana podala sťažnosť popri sťažnosti proti rozhodnutiu

podľa odseku 2 alebo 3; vziať späť možno len obe sťažnosti spoločne. O sťažnosti proti

uzneseniu, ktoré je výsledkom úkonu, sa rozhodne až po rozhodnutí o sťažnosti proti

rozhodnutiu podľa odseku 2 alebo 3.

Podľa o sťažnosti proti rozhodnutiu podľa

odsekov 2 a 3 rozhoduje iný senát odvolacieho súdu, dovolacieho súdu alebo nadriadeného

súdu konajúceho o sťažnosti proti rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie, ak ide

o rozhodnutie senátu odvolacieho súdu alebo dovolacieho súdu, alebo senátu nadriadeného

súdu.

Podľa o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená

na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá

nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný

postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj

o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na zákonného sudcu podľa

je vo veci sťažovateľov zo strany ústavného súdu podstatné zaujať

postoj k tomu, či sa najvyšší súd v napadnutom uznesení ústavne akceptovateľným

a udržateľným spôsobom vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľov založenými na

tvrdení o existencii dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. b) a e) Trestného

poriadku.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa sa

v napadnutom uznesení najvyššieho súdu uvádza:

«... Dovolací súd sa oboznámil s výhradami vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

, ktorými namietali spôsob kreácie senátov 3T na Špeciálnom

a 2Toš na Najvyššom súde a neprerozdelenie už pridelenej veci náhodným výberom. ...

Dovolací súd preskúmal argumenty o porušení práva na zákonného sudcu a zistil, že tento

dôvod dovolania nie je naplnený. Zohľadnil aj judikatúru Ústavného súdu, v zmysle ktorej

je zásada zákonného sudcu ústavnou zárukou pre každého, že v jeho veci bude rozhodovať

súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom

rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby

bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený výber

súdov a sudcov „ad hoc“ (nález Ústavného súdu z 26. októbra 2005, sp. zn. ;

uznesenie Ústavného súdu z 18. októbra 2007, sp. zn. ). Rozhodovanie veci

zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok

spravodlivého procesu zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Základné právo na zákonného sudcu vyplývajúce z má za cieľ

zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť, bol obsadený

spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový. Toto

základné právo je v posudzovanom prípade konkretizované v

a v predpisoch upravujúcich organizáciu súdnictva a postavenie sudcov. Podľa § 3 ods. 3

Zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu na príslušnom súde a bol

určený v súlade zo zákonom a rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie danej veci. Za

zákonného sudcu treba považovať podľa viacerých právnych prameňov sudcu, ktorý spĺňa

zákonom určené predpoklady pre výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený

na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom

práce súdu. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa

rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Podľa dovolacieho súdu právo osoby

nebyť odňatý zákonnému sudcovi nemožno interpretovať až tak extenzívne, aby sa spájalo

s osobou jediného sudcu. Účel základného práva podľa sa splní, keď

rozhoduje sudca pridelený na výkon funkcie na súd, ktorý je vecne a miestne príslušný

rozhodnúť za predpokladu, že podľa rozvrhu práce ide o sudcu, ktorý je oprávnený konať

a rozhodovať určitý druh súdnej agendy ().

Podľa § 51 ods. 5 Zákona o súdoch v konaní na Špeciálnom súde, krajskom súde

podľa osobitného zákona alebo v konaní o riadnych alebo mimoriadnych opravných

prostriedkoch vec vybaví senát, ktorému bola v súlade s rozvrhom práce pridelená

náhodným výberom, ak sa skutočnosti odôvodňujúce prerozdelenie veci podľa odseku 4

netýkajú všetkých sudcov.

Súčasťou spisu je potvrdenie o prijatí obžaloby na obvineného

a spol., podľa ktorého bola 8. februára 2008 vec pridelená na rozhodnutie senátu 3T.

V súlade s Rozvrhom práce Špeciálneho súdu na rok 2008 bol riadiacim predsedom senátu

3T JUDr. Martuš a členmi JUDr. Giertli a JUDr. Sendecký. V tomto smere dovolací súd

skúmal, či bola vec pridelená senátu v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce na

rok 2008 a spôsobom, ktorý určuje zákon. V zmysle dodatku č. 3 rozvrhu práce na rok 2008

sa s účinnosťou od 6. mája 2008 stal členom senátu 3T JUDr. Hrubala. Vzhľadom na to, že

od 1. júla 2008 bol JUDr. Martušovi prerušený výkon funkcie sudcu podľa § 24 ods. 4

a JUDr. Sendeckému skončilo dočasné pridelenie na výkon funkcie

sudcu na Špeciálny súd, bolo povinnosťou orgánu riadenia a správy súdu reagovať na

personálne zmeny v obsadení súdu sudcami, čo učinil dodatkom č. 5 rozvrhu práce na rok

2008. Senát v zložení JUDr. Hrubala, JUDr. Giertli a JUDr. Púchovský predbežne

prejednal obžalobu a následne vykonal celé hlavné pojednávanie, ktorého výsledkom bol

rozsudok z 24. februára 2009. Neobstojí námietka dovolateľov, že JUDr. Púchovský

z pozície náhradného sudcu doplnil chýbajúceho člena senátu 3T tak, že určil sám seba,

pretože dodatok č. 5 prijal JUDr. Púchovský ako podpredseda Špeciálneho súdu, v ktorého

kompetencii je zastupovanie predsedu v čase jeho neprítomnosti alebo keď funkcia

predsedu súdu nie je obsadená, a to v rozsahu jeho práv a povinností. Pri kreácii senátu

odvolacieho súdu sa tiež postupovalo v súlade s pravidlami obsiahnutými v Rozvrhu práce

Najvyššieho súdu na rok 2009 a spôsobom, ktorý určoval zákon. Vec napadla na Najvyšší

súd 7. mája 2009 a elektronickou podateľňou bola pridelená senátu 2 Toš v zložení JUDr.

Majchrák, JUDr. Serbová a JUDr. Mihal. Personálne zmeny na súde (pozastavenie výkonu

funkcie sudcu dvom členom senátu) si vyžiadali zmenu rozvrhu práce, ktorá je v plnej a

výlučnej kompetencii orgánov riadenia a správy súdu, v danom prípade predsedu

Najvyššieho súdu. V spojitosti s námietkami o „personálnych rošádach“ na Najvyššom súde

dovolací súd konštatuje, že odôvodňovanie určitej premisy mediálnymi vyjadreniami má

špekulatívno-deduktívny charakter bez právnej relevancie pri posudzovaní dôvodnosti

porušenia práva na zákonného sudcu v zmysle , čo naznačil aj

v súvislosti s námietkou zaujatosti podanou obvineným voči predsedovi senátu

JUDr. Harabinovi, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté uznesením Najvyššieho súdu

z 13. novembra 2013, sp. zn. . So zmenami v rozvrhoch práce boli obvinení

oboznámení.

V prejednávanej veci nedošlo k naplneniu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b/

, pretože na súdoch oboch stupňov vo veci konajúce senáty postupovali podľa

zákona a boli zložené v súlade s príslušným rozvrhom práce súdu. Zákonní sudcovia

senátov, ktorým bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie, boli zmenení za

splnenia zákonných predpokladov na vykonanie takejto zmeny na základe doplnení rozvrhu

práce ako riadiaceho aktu predsedu súdu. Prerušenie výkonu funkcie sudcu, skončenie

dočasného pridelenia na výkon funkcie sudcu na súd, dočasné pozastavenie výkonu funkcie

sudcu, či vzdanie sa funkcie sudcu, sú takými právnymi skutočnosťami, ktoré odôvodňujú

potrebu vykonania zmeny v osobe zákonného sudcu. V tejto súvislosti dovolací súd

zdôrazňuje, že zmena v zložení senátu v priebehu konania nevyvoláva nevyhnutne problém z

hľadiska čl. 6 ods. 1 Dohovoru (Öcalan proti Turecku, rozsudok ESĽP z 12. marca 2003).

Navyše právo na zákonného sudcu v zmysle , resp. Listiny

základných práv a slobôd je potrebné vykladať a uplatňovať aj v kontexte ďalších aspektov

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasl. , resp. práva na

spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 Dohovoru a dbať o to, aby aj v týchto prípadoch

bol postup súdu v súlade so základným právom na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa ( Listiny základných práv a slobôd), resp.

v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

najvyšší súd v napadnutom uznesení uvádza:

„V súvislosti s dôvodom podľa dovolatelia napádali

zaujatosť vyšetrovateľov, sudcov Špeciálneho a Najvyššieho súdu, aj nezákonnosť zriadenia

Špeciálneho súdu a senátov Najvyššieho súdu, ktorí rozhodovali o opravných prostriedkoch

proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu. Po oboznámení sa s jednotlivými námietkami

dovolací súd pripomína, že naplnenie dôvodu podľa vyžaduje,

aby vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci,

ktorý mal byť vylúčený, pričom sa o jeho vylúčení nerozhodlo. Vylúčenie orgánov činných

v trestnom konaní, súdu a iných osôb je upravené v ustanoveniach ,

Ich zmyslom a primárnym účelom je zabezpečiť dôveru procesných strán a verejnosti

v nestrannosť trestného konania ako celku a jednotlivých úkonov vykonávaných vo veci.

Zákon priamo vylučuje z vykonávania úkonov len konkrétny subjekt trestného konania,

u ktorého možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti. Dôvody vylúčenia sú taxatívne.

K vylúčeniu orgánu činného v trestnom konaní, resp. sudcu môže dôjsť iba celkom

výnimočne, zo skutočne závažných dôvodov, ktoré by mu bránili rozhodovať v súlade

so zákonom, pravdivo a nezaujato, pričom existencia takéhoto vzťahu, resp. pomeru musí

byť preukázaná. Obvinení a ich obhajcovia namietali zaujatosť vyšetrovateľov a sudcov

vo veci konajúcich súdov. O jednotlivých námietkach bolo rozhodnuté v súlade s Trestným

poriadkom. Námietky voči JUDr. Karabínovi, JUDr. Serbovej a JUDr. Farkašovi vznesené

na verejných zasadnutiach o odvolaniach senát odvolacieho súdu zhodnotil ako smerujúce

len proti procesnému postupu súdu, resp. ako podané oneskorene v zmysle § 31 ods. 4

, o ktorých sa v zmysle nekoná, Na týchto záveroch nemá

dovolací súdu dôvod nič meniť.

K zriadeniu Špeciálneho súdu, z ktorého dovolatelia vyvodzujú zaujatosť sudcov

tohto súdu, ako aj sudcov Najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch

proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu, treba uviesť, že Špeciálny, ako aj Najvyšší súd konali

a rozhodovali podľa rovnakých hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov ako ostatné

súdy. Dovolací súd považuje vyjadrenia obvinených za účelové a interpretáciu nálezu

Ústavného súdu, sp. zn. , prinajmenšom za nedôslednú. V odôvodnení nálezu

Ústavný súd konštatoval, že nie je daná priama príčinná súvislosť medzi povahou zisteného

nesúladu právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany ústavnosti a obsahom rozhodnutí

vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch. Uviedol tiež, že rozhodnutia

Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní nie sú týmto rozhodnutím dotknuté.“

Vychádzajúc primárne z citovaných častí napadnutého uznesenia, ktoré naznačujú, že

najvyšší súd venoval jednotlivým dovolacím námietkam týkajúcim sa dovolacích dôvodov

podľa a primeranú pozornosť, ústavný súd

považoval za potrebné aspoň rámcovo reagovať konkrétne námietky sťažovateľov, na

ktorých zakladajú svoje tvrdenie o porušení svojho základného práva na zákonného sudcu.

II.2.1 Námietky proti predsedovi dovolacieho senátu JUDr. Š. Harabinovi

Z časti I.2.1 tohto uznesenia vyplýva, že podstatná časť námietok sťažovateľov

smeruje proti osobe JUDr. Š. Harabina, ktorý v dovolacom konaní pôsobil vo funkcii

predsedu dovolacieho senátu najvyššieho súdu, a je založená na argumentácii, že ho nebolo

možné považovať za zákonného sudcu, keďže v rámci posúdenia dovolacej námietky

sťažovateľov podľa (teda, že súd rozhodoval

v nezákonnom zložení, pozn.) „predmetom tohto bodu dovolania bol nezákonný postup

JUDr. Harabina v pozícii predsedu Najvyššieho súdu SR počas vytvárania senátu 2 Toš

a ďalších súvisiacich okolností.

Niet pochýb o tom, že JUDr. Harabin ako predseda dovolacieho senátu mal záujem

rozhodnúť, že označený dovolací dôvod nebol naplnený, lebo opačné rozhodnutie by mohlo

JUDr. Harabinovi privodiť disciplinárne stíhanie pre nezákonné zásahy do Rozvrhu práce

NS SR.“.

V súvislosti s posudzovaním opodstatnenosti tejto námietky sa ústavný súd

oboznámil aj s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 13. novembra 2013,

ktorým najvyšší súd zamietol sťažnosť sťažovateľa v 1. rade proti uzneseniu najvyššieho

súdu sp. zn. z 30. septembra 2013, najvyšší súd označeným uznesením

rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom v 1. rade proti predsedovi

dovolacieho senátu JUDr. Š. Harabinovi tak, že ho nevylúčil z vykonávania úkonov

trestného konania v trestnej veci obvineného a spol., vedenej najvyšším

súdom pod sp. zn. . V uznesení najvyššieho súdu z 13. novembra 2013 sa

predovšetkým uvádza:

«Opierajúc sa o ustanovenie , ktoré vylučuje z vykonávania

úkonov trestného konania ten orgán, u ktorého by mohli vzniknúť pochybnosti o jeho

nezaujatosti, pričom dôvody možného vzniku týchto pochybností sú stanovené taxatívne

(okolnosti charakterizujúce pomer úradnej osoby k prejednávanej veci alebo pomer úradnej

osoby k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, prípadne k ich zástupcom,

splnomocnencom a obhajcom) sťažnostný senát zdôrazňuje, že uplatnenie inštitútu

vylúčenia prichádza do úvahy iba vtedy, ak je existencia pomeru vzbudzujúceho pochybnosť

o nezaujatosti úradnej osoby preukázaná. Rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 31 ods. 1

predstavuje výnimku zo zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi ( SR). Je preto potrebné trvať na tom, že sudcu

možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci skutočne iba výnimočne

a skutočne len zo závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade

so zákonom nezaujato a spravodlivo. Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od

posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť,

či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) preukázateľne existujú skutočnosti

spôsobilé privodiť pochybnosti o nestrannosti sudcu (Pozri Fey v. Rakúsko – rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva – ďalej len „ESĽP“ z 24. februára 1993, sťažnosť

č. 14396/88). Berúc do úvahy judikatúru ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky

subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti musí byť podrobené prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť

sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy,

ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci alebo k osobám uvedeným v disponuje.

Podľa názoru sťažnostného senátu u predsedu senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, JUDr. Štefana Harabina, nebola preukázaná žiadna konkrétna a objektívna

skutočnosť, z ktorej by sa dal vyvodiť záver o jeho zaujatosti pre pomer k prejednávanej

veci alebo k osobám, ktorých sa predmetné konanie dotýka. S okolnosťami, ktoré boli zo

strany sťažovateľa vznesené, sa vysporiadal príslušný senát najvyššieho súdu, pričom svoj

záver o nevylúčení predsedu senátu náležite a podrobne odôvodnil.

Sťažnostný senát zhodne s názorom príslušného senátu uvádza, že postup predsedu

ako orgánu štátnej správy súdov vychádzajúci zo zmien rozvrhu práce nie je dôvodom na

jeho vylúčenie podľa

Námietka zaujatosti vznesená obvineným voči predsedovi senátu, JUDr. Štefanovi

Harabinovi, z dôvodu, že ako predseda súdu ovplyvňoval pridelenie veci a zloženie senátu

okrem iného iniciovaním disciplinárneho stíhania zákonných sudcov, je založená na

subjektívnych a účelových názoroch obvineného, ktoré sa nezakladá na konkrétnych

a objektívnych skutočnostiach.

Fakt, že JUDr. Harabin v postavení predsedu súdu zabezpečoval riadenie a správu

súdu podľa zákona o súdoch a osobitných zákonov a pri plnení týchto svojich povinností

musel reagovať na situácie, ktoré si vyžiadali zmeny a dodatky rozvrhu práce na príslušný

kalendárny rok, konal iba v rámci svojich riadnych, zákonných pracovných oprávnení

a povinností, ako orgán riadenia a správy súdu. V tejto súvislosti sťažnostný senát uzatvára,

že obava z nedostatku nestrannosti sa musí zakladať na objektívnych, konkrétnych

a dostatočne závažných skutočnostiach. Tvrdenia sťažovateľa týmto kritériám

nezodpovedajú.»

Citovanú argumentáciu obsiahnutú v odôvodnení uznesenia sťažnostného senátu

najvyššieho súdu uvedenú v jeho uznesení z 13. novembra 2013 ústavný súd považuje

z ústavného hľadiska za udržateľnú a akceptovateľnú, pričom sa stotožňuje predovšetkým

s jeho záverom, že námietka zaujatosti formulovaná sťažovateľom v 1. rade (zaujatosť

predsedu dovolacieho senátu namietal v dovolacom konaní len sťažovateľ v 1. rade , pozn.)

je založená „na subjektívnych a účelových názoroch obvineného...“, a konštatuje, že preto

nie je spôsobilá spochybniť ústavnú konformnosť napadnutého uznesenia dovolacieho súdu.

Navyše ústavný súd poukazuje na svoju už uvedenú judikatúru, v ktorej opakovane uvádza,

že postup predsedu súdu ako orgánu štátnej správy súdov, ktorý je v súlade s ustanoveniami

právnych predpisov, nemožno bez ďalšieho hodnotiť ako porušenie základného práva

účastníka súdneho konania podľa (, ,

, , ).

II.2.2 Námietky smerujúce proti zloženiu senátu špeciálneho súdu a najvyššieho

súdu ako odvolacieho súdu

K námietkam sťažovateľov založeným na tvrdení, že v ich trestnej veci rozhodoval

súd prvého stupňa (špeciálny súd), ako aj odvolací súd (najvyšší súd) v nezákonnom zložení

[dovolací dôvod podľa ], resp. na tvrdení, že v ich

veci konali a rozhodovali sudcovia, ktorí mali byť vylúčení z konania a rozhodovania

v trestnej veci sťažovateľov [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného

poriadku], ktoré tvorili podstatnú súčasť ich dovolania, ústavný súd po preskúmaní

citovaných častí napadnutého uznesenia dovolacieho súdu a argumentácie sťažovateľov

konštatuje, že najvyšší súd formuloval svoje právne závery k jednotlivým námietkam

sťažovateľov v súlade s účelom a zmyslom aplikovaných právnych noriem, pričom tieto

závery podrobne odôvodnil.

Osobitne ústavný súd podčiarkuje záver dovolacieho súdu k sťažovateľmi

namietanému postupu JUDr. R. Púchovského ako podpredsedu špeciálneho súdu, ktorý

zastupuje predsedu súdu v jeho neprítomnosti v rozsahu jeho kompetencií (ide

o porovnateľnú námietku, akou je aj už posudzovaná námietka proti vtedajšiemu predsedovi

najvyššieho súdu JUDr. Š. Harabinovi, ktorý vo veci sťažovateľov pôsobil ako predseda

dovolacieho senátu, pozn.). Ústavný súd zdôrazňuje, že postup JUDr. R. Púchovského ako

orgánu štátnej správy súdov spočívajúci vo vykonaní zmien v rozvrhu práce špeciálneho

súdu nemôže sám osebe zakladať dôvod na jeho vylúčenie z prejednávania veci podľa § 31

, zvlášť ak ním vykonané zmeny v rozvrhu práce sú (boli) konformné

s i zákonom, t. j. zakladali sa na zákonom predvídaných dôvodoch zmien v zložení

senátov špeciálneho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu sa ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom

v trestnej veci sťažovateľov konajúce súdy vysporiadali aj s námietkami smerujúcimi proti

predsedovi senátu špeciálneho súdu JUDr. J. Hrubalovi, ktoré sú uvedené v časti I.2.3 tohto

uznesenia. V tejto súvislosti ústavný súd v prvom rade zastáva názor, že podstata a obsah

týchto námietok zreteľne naznačuje, že ich možno považovať za účelové a založené

prevažne na subjektívnych dedukciách sťažovateľov. Sťažovatelia predkladali tieto

námietky priebežne v priebehu konania pred špeciálnym súdom a následne podstatnú časť

z nich sťažovateľ v 1. rade premietol aj do svojho odvolania. Z rozsudku špeciálneho súdu

vyplýva, že senát špeciálneho súdu pod vedením jeho predsedu JUDr. J. Hrubalu zohľadnil

v priebehu konania viaceré námietky obvinených (týkajúce sa napr. čítania výpovedí

z prípravného konania), návrhov na doplnenie dokazovania, resp. v súvislosti s výsluchom

svedka priznal aj vlastné pochybenie. Ako účelové vyhodnotil tieto námietky aj

najvyšší súd ako odvolací súd, ktorý odobril spôsob, akým sa s nimi vysporiadal súd prvého

stupňa, keď uviedol:

„K rôznym odvolacím námietkam obžalovaného , ktoré

deklaroval vo svojich písomných podaniach a týkajú sa rôznych námietok voči predsedovi

senátu JUDr. Hrubalovi, členom senátu, ktorí vec rozhodovali, proti špeciálnemu súdu,

ktorého rozhodnutie vnímal vzhľadom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky ako

protiústavné... odvolací súd poukazuje na dôvody rozhodnutia prvostupňového súdu.

Obžalovaný tieto odvolacie námietky vznášal priebežne počas konania a súd

prvého stupňa sa s nimi vždy dôsledne zaoberal a v súlade s procesnými predpismi o nich aj

rozhodol.“

Napriek v zásade všeobecnej akceptácii spôsobu, akým sa najvyšší súd vysporiadal

s posudzovanými námietkami smerujúcimi proti predsedovi senátu špeciálneho súdu, ktorý

nie je spôsobilý relevantným spochybniť ústavnú akceptovateľnosť napadnutého uznesenia,

ústavný súd konštatuje, že presvedčivosti rozhodnutí vydaných v trestnej veci sťažovateľov

by prospelo, ak by sa najvyšší súd ako odvolací súd, ako aj najvyšší súd ako dovolací súd

k niektorým z týchto námietok vyjadrili vo svojich rozhodnutiach explicitne.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sa podľa názoru ústavného súdu

žiadalo, aby sa najvyšší súd ako odvolací súd výslovne vyjadril k námietke, podľa ktorej

dôvodom na vylúčenie predsedu senátu špeciálneho súdu z rozhodovania mala byť

skutočnosť, že bol členom senátu špeciálneho súdu, ktorý rozhodoval v trestnej veci

obžalovaného vedenej pod sp. zn. PK a v odsudzujúcom

rozsudku vyslovil právny záver o existencii kriminálnej skupiny Vo vzťahu

k tejto námietke ústavný súd konštatuje, že z už citovaných ustanovení § 31 a § 32

možno vyvodiť záver, že uvedená skutočnosť (rozhodovanie vo veci

sp. zn. PK ) nezakladá obligatórny dôvod na vylúčenie namietaného sudcu

z rozhodovania v trestnej veci sťažovateľov, a preto v konečnom dôsledku nezakladá sama

osebe ani záver o existencii dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného

poriadku. To isté platí aj o námietkach uplatnených sťažovateľmi proti členom odvolacieho

senátu najvyššieho súdu, ktorí taktiež rozhodovali v trestnej veci obžalovaného

v rámci odvolacieho konania, pričom vo svojom rozhodnutí akceptovali záver

špeciálneho súdu o existencii kriminálnej skupiny Ústavný súd zastáva

názor, že dovolací súd taktiež pochybil, ak sa k tejto dovolacej námietke nevyslovil

výslovne, toto pochybenie ale v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemá ústavnú

intenzitu.

Dovolacie námietky sťažovateľov, ktorými odôvodňovali existenciu dovolacieho

dôvodu podľa , sa koncentrovali na zloženie

odvolacieho senátu najvyššieho súdu. Ústavný súd, odkazujúc na už citovanú časť

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, zdôrazňuje, že z ústavného hľadiska je

akceptovateľná kľúčová argumentácia najvyššieho súdu vychádzajúca predovšetkým z § 51

ods. 5 zákona o súdoch, podľa ktorého v konaní na Špecializovanom trestnom súde,

krajskom súde podľa osobitného zákona alebo v konaní o riadnych alebo mimoriadnych

opravných prostriedkoch vec vybaví senát, ktorému bola v súlade s rozvrhom práce

pridelená náhodným výberom, ak sa skutočnosti odôvodňujúce prerozdelenie veci podľa

odseku 4 netýkajú všetkých sudcov. Podmienky na aplikáciu § 51 ods. 5 zákona o súdoch

podľa názoru ústavného súdu nepochybne boli v trestnej veci sťažovateľov naplnené.

Členkou senátu „2Toš“, ktorému bolo odvolanie sťažovateľov elektronickou podateľňou

pridelené, bola okrem dvoch sudcov, u ktorých došlo k pozastaveniu výkonu funkcie sudcu,

JUDr. Serbová, ktorá zostala členkou tohto senátu, teda toho senátu, ktorý odvolanie

sťažovateľov napokon aj prerokoval a uznesením sp. zn. z 13. septembra 2010

o ňom aj rozhodol.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje spôsob, akým sa najvyšší súd

vysporiadal s námietkami sťažovateľov založenými na tvrdení, že v ich trestnej veci

rozhodovali nezákonne zložené senáty, resp. sudcovia, ktorí mali byť z konania

a rozhodovania v ich trestnej veci vylúčení, z ústavného hľadiska za akceptovateľný

a udržateľný, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenej.

Rovnako za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd námietku sťažovateľov

vychádzajúcu z neústavnosti bývalého špeciálneho súdu, ku ktorej ústavný súd dospel

v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti v náleze sp. zn. vydanom v konaní

podľa . Ústavný súd v tejto súvislosti, poukazujúc na odôvodnenie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a odôvodnenie svojho

nálezu sp. zn. , konštatuje, že neexistuje priama príčinná súvislosť medzi

povahou zisteného nesúladu právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany ústavnosti

a obsahom rozhodnutí vydaných špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch (a teda aj

v trestnej veci sťažovateľov), pričom rozhodnutia špeciálneho súdu vydané v trestnom

konaní nie sú označeným nálezom ústavného súdu dotknuté.

II.3 K námietkam sťažovateľov smerujúcim proti porušeniu ich základného

práva na obhajobu podľa a práv podľa až c)

dohovoru

Námietky, ktorými sťažovatelia odôvodňujú namietané porušenie svojho základného

práva na obhajobu podľa , ktorému zodpovedajú aj práva vyplývajúce

z čl. 6 ods. 3 písm. a) až c) dohovoru, sa vo svojej podstate zameriavajú na výhrady k tomu,

ako sa najvyšší súd vysporiadal s ich dovolacím námietkami odôvodňujúcimi existenciu

dovolacieho dôvodu podľa . Ústavný súd preto

považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť napadnutého uznesenia, v ktorej sa

vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa uvádza:

«Podľa dovolanie možno podať, ak zásadným

spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Právo na obhajobu predpokladá vytvorenie

podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný

postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní na uplatnenie každého obhajovacieho

práva. S rovnakou intenzitou sa toto právo zaručuje vo všetkých fázach trestného konania

a tvorí rad po sebe idúcich právnych postupov, ktoré sa prelínajú celým trestným konaním.

Zahŕňa možnosť vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa kladú obvinenému za vinu,

právo uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho

obhajobu, právo robiť návrhy, podávať žiadosti a opravné prostriedky. Ide tiež o účasť pri

výsluchoch, o doručovanie písomností, o možnosť účasti pri konfrontáciách,

rekonštrukciách, ako aj na všetkých úkonoch vykonávaných súdom po podaní obžaloby

prokurátorom. Tento rad úkonov dotvára právny rámec obhajoby a poskytuje aj možnosť

faktického naplnenia obhajoby možnosťou reakcie formou vyjadrení k jednotlivým úkonom.

Dôvod podľa však musí byť interpretovaný oveľa užšie.

Nie je ním akékoľvek, resp. každé porušenie práva na obhajobu, ale len také, ku ktorému

došlo zásadným spôsobom. Podľa ustálenej súdnej praxe dovolací dôvod v tomto zmysle

bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení o povinnej

obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov smerujúcich bezprostredne k rozhodnutiu bez

prítomnosti obhajcu a podobne.

Zo spisu vyplýva, že obvinení mali počas celého trestného konania v plnej miere

zabezpečené právo na obhajobu, ktoré realizovali osobne alebo prostredníctvom obhajcov.

Právo na spravodlivý proces, ktorého obsahom je aj princíp rovnosti zbraní, znamená, že

každá procesná strana v konaní musí mať primeranú možnosť na prednesenie svojho

prípadu súdu za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatnej nevýhody vis-à-vis svojmu

protivníkovi. Medzi procesnými stranami musí existovať spravodlivá rovnováha. Právo na

kontradiktórne konanie v zmysle štrasburskej judikatúry, na ktorú dovolatelia poukazujú,

znamená, že strany v trestnom konaní majú mať možnosť oboznámiť sa so všetkými dôkazmi

alebo prednesenými skutkovými okolnosťami a zaujať k nim stanovisko. V tejto súvislosti

neobstoja ich tvrdenia zosumarizované do 4 bodov, pretože dovolací súd nezistil, že by bolo

zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu, tak ako si to vyžaduje dovolací dôvod

podľa

K bodu 1 („Prednesenie konečného návrhu“) dovolací súd uvádza, že je v plnej

kompetencii predsedu senátu, aby riadil priebeh verejného zasadnutia, ktoré sa svojim

charakterom líši od hlavného pojednávania. Účelom konečného návrhu je prednesenie

vlastného stanoviska oprávnenej osoby k výsledkom verejného zasadnutia. Jeho obsahom

má byť návrh adresovaný súdu ako má v prejednávanej veci rozhodnúť. V spojitosti

s námietkami obvineného že nemal možnosť predniesť konečný návrh v celom

rozsahu, dovolací súd konštatuje, že predseda senátu môže prednesenie konečného návrhu

prerušiť, ak je zrejmé, že vybočuje zo svojho rámca. Taktiež nie je povinnosťou predsedu

senátu nadiktovať do zápisnice doslovné vyjadrenia strán. Tvrdenia dovolateľov, že ani

prítomní obhajcovia nemali možnosť predniesť konečné návrhy, je v priamom rozpore

s obsahom zápisnice o verejnom zasadnutí z 13. septembra 2010, z ktorej nepochybne

vyplýva, že prítomní obhajcovia JUDr. Kuzma (obvinení

), JUDr. Tomko (obvinený ), JUDr. Vidovenec (obvinení ), túto

možnosť mali a aj ju využili.

V rámci bodu 2 dovolací súd zdôrazňuje, že námietka o nevykonaní dôkazov

navrhnutých obhajobou, nezakladá žiadny z dovolacích dôvodov v zmysle § 371 ods. 1

(R 7/2011). V tejto spojitosti je potrebné pripomenúť, že na hlavnom pojednávaní

súd okrem obvinených vypočul aj väčšinu svedkov, ktorých navrhli strany. Najviac

informácií o činnosti obvinených poskytli svedkovia Súd pri

rozhodovaní vychádzal aj z výpovedí svedkov , ako aj

z výpovedí spoluobvinených Neobstojí tvrdenie dovolateľov, že

nemali možnosť kontradiktórnym spôsobom vypočuť svedkov

pretože o ich výsluchoch v prípravnom konaní boli obhajcovia riadne a včas vyrozumení

a mali reálnu možnosť sa týchto úkonov zúčastniť. Nevyužitie tohto práva je vecou

profesionálnej zodpovednosti obhajcu a nie porušením práva na obhajobu, ani prekážkou

na postup súdu podľa V súvislosti s namietaným „zatajením“ listu svedka

najvyšší súd konštatuje, že odvolací súd na verejnom zasadnutí postupoval v súlade

s Po otvorení verejného zasadnutia 10. mája 2010 o 9.00 hod.

predsedom určená členka senátu poukázala na napadnutý rozsudok, chyby vytýkané

rozsudku, resp. konaniu a oboznámila podstatný obsah doterajšieho konania. Rozsah tohto

oznámenia je determinovaný preskúmavacou povinnosťou odvolacieho súdu. Spravidla sa

prečítajú alebo oboznámia podstatné časti svedeckých výpovedí, výpovedí obžalovaného,

znalcov, listinných a vecných dôkazov. List svedka doručený najvyššiemu súdu

10. mája 2010 o 12.16 hod. neobsahuje nové skutočnosti, ktoré by neboli stranám, prípadne

súdu známe. V liste zopakoval, že jeho predchádzajúce výpovede neboli pravdivé, vypovedal

pod nátlakom vyšetrovateľov, preto žiadal o nové vypočutie. Ide o skutočnosti, ktorými sa

zaoberal už Špeciálny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku.

K bodom 3 (Modifikácia obvinenia „zločinecká skupina“) a 4 („Zmena právnej

kvalifikácie“) Najvyšší súd uvádza, že ak je predmetom konania skutok, ktorý zakladá trváci

trestný čin, súd nie je viazaný časovým ohraničením skutku uvedeným v obžalobe. Súd má

zákonnú možnosť meniť skutkové zistenia v rámci zachovania totožnosti skutku. Tá sa

nemení, ak sa na rozdiel od časového vymedzenia v obžalobe stíhané protiprávne konanie

skráti, predĺži alebo posunie. Dobu trvania zločineckej skupiny (skutok uvedený v bode 1

rozsudku právne kvalifikovaný ako trestný čin založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny) súd ustálil len v rámci konaní, ktoré boli predmetom na tento trestný

čin nadväzujúcich skutkov. Z toho dôvodu skutkovú vetu oproti obžalobe upravil a uviedol,

že skupina vznikla v presne nezistenom čase najneskôr na prelome rokov 2003 a 2004.

Možnosť tejto zmeny nastala už v počiatočnej fáze dokazovania na hlavnom pojednávaní

a obvinení, ktorí od začiatku popierali existenciu akejkoľvek zločineckej skupiny, mali

možnosť sa k tejto zmene vyjadriť a reagovať na ňu.

Podľa súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je v obžalobnom

návrhu, pričom nie je viazaný právnym posúdením. Súd je povinný vyčerpať celý skutok,

ktorý je predmetom obžaloby a zaoberať sa všetkými právne relevantnými stránkami.

V danej veci skutok uvedený v bode 2 rozsudku obžaloba posudzovala ako trestný čin

vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., t. j. ako tzv. kvalifikovaný trestný čin.

Uznanie obvinených za vinných z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/,

písm. i/, písm. j/ Tr. zák. neznamená, že tento skutok bol posúdený ako trestný čin podľa

prísnejšieho ustanovenia zákona, než podľa ktorého ho posudzovala obžaloba, resp., že

bola použitá prísnejšia trestná sadzba. Neobstojí tvrdenie obvinených, že Špeciálny súd

postupoval v rozpore s V tejto súvislosti dovolací súd pripomína, že

takúto právnu kvalifikáciu navrhol prokurátor v záverečnej reči prednesenej 20. februára

2009. Po nej predseda senátu udelil slovo na záverečnú reč obhajcovi obvinených JUDr.

Kuzmovi, ktorý sa však ospravedlnil s tým, že si ju nestihol pripraviť. Pojednávanie bolo

odročené na 23. februára 2009, kedy sa pokračovalo v prednese záverečných rečí a

obvinení a obhajcovia mali možnosť reagovať aj na túto skutočnosť.»

Citovaná časť napadnutého uznesenia potvrdzuje, že najvyšší súd sa dovolacími

námietkami sťažovateľov založenými na tvrdení, že postupom v ich veci konajúcich súdov

im bolo popreté ich garantované právo na obhajobu, podrobne zaoberal

a primeraným spôsobom aj vysporiadal. Dovolací súd svoj záver o tom, že nebol naplnený

dovolací dôvod podľa , odôvodnil predovšetkým

poukazom na dikciu označeného ustanovenia , z ktorej vyplýva, že

k jeho naplneniu nedôjde pri akomkoľvek porušení práva na obhajobu, ale len takom,

„... ku ktorému došlo zásadným spôsobom“. Toto základné východisko najvyšší súd potom

konfrontoval s konkrétnymi výhradami sťažovateľov k porušeniu ich práva na obhajobu,

pričom so záverom, že ani jedna z týchto výhrad nespôsobila porušenie tohto práva

garantovaného a práva podľa dohovoru zásadným

spôsobom, sa ústavný súd v plnom rozsahu stotožňuje, a preto aj túto časť sťažnostnej

argumentácie sťažovateľov považuje za zjavne neopodstatnenú.

II.4 K námietkam sťažovateľov týkajúcim sa namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s namietaným porušením

základných práv podľa a a práv podľa

a čl. 7 ods. 1 dohovoru

Z hľadiska obsahu sťažovateľmi označených základných práv vyplývajúcich z

a dohovoru možno podstatnú časť ich námietok identifikovať ako námietky smerujúce

k vysloveniu porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. práv, ktoré zohrávajú

kľúčovú úlohu v katalógu práv garantovaných a dohovorom. Ak ústavný súd

vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že je primárnym

východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a tiež iných orgánov Slovenskej

republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele

druhej hlavy (), tak to nepochybne platí aj pre miesto a postavenie

práva na spravodlivé súdne konanie explicitne vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru v štruktúre

práv garantovaných dohovorom, čo v plnom rozsahu potvrdzuje judikatúra ESĽP.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľmi namietané porušenie základných práv podľa čl. 17

ods. 2 a a práv podľa a dohovoru možno posudzovať

v spojení, resp. priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň z doterajšej judikatúry ústavného súdu

zjavne vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa a obsahom

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či

došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické

().

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na

súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu

ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom

predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných

procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na

súdnu ochranu podľa , ako aj právo zaručené v dohovoru

(pozri napr. ).

Základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tvorí celý rad obsahových komponentov,

z ktorých v nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľov vystupuje do popredia

predovšetkým právo na ústavne akceptovateľné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že neodmysliteľnou

súčasťou obsahu základného práva je aj právo účastníka, resp. strany

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež

vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,

neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

Zároveň ale ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania (stranou konania), ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, odvolacieho, ale aj

dovolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (m. m. ).

Rovnako aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje

súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie,

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Zároveň ústavný súd v kontexte s konkrétnymi výhradami sťažovateľov proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu zdôrazňuje, že požiadavka na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia nepochybne zahŕňa aj požiadavku jeho ústavne akceptovateľnej

kvality. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) totiž do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj

právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,

pričom súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma (). Len ústavne konformný výklad príslušných

právnych noriem aplikovaných vo veciach sťažovateľov totiž môže plnohodnotne

garantovať základné právo každého na súdnu ochranu podľa (m. m.

).

Úlohou najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu bolo ústavne akceptovateľným

a udržateľným spôsobom zohľadniť a dodržať uvedené teoretické východiská zvlášť pri

vysporiadaní sa s dovolacími námietkami sťažovateľov týkajúcimi sa dovolacích dôvodov

podľa (rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré

neboli súdom vykonané zákonným spôsobom),

(rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť) a § 371 ods. 1 písm. k) Trestného

poriadku (proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení k uvedeným dovolacím dôvodom

predovšetkým uvádza:

„Dôvod v zmysle predpokladá, že rozhodnutie je

založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Za zákonný

spôsob získavania dôkazu v zmysle sa považuje splnenie formálnych

(procesných) podmienok vyžadovaných na vykonanie konkrétneho

dôkazu, ako aj splnenie materiálnych (obsahových) podmienok, t. j. aby úkon - použitý

dôkazný prostriedok na vykonanie dôkazu - bol zameraný na zistenie skutočností, na ktoré

zameraný a použitý môže byť.

V tomto smere sa dovolací súd stotožňuje so závermi odvolacieho súdu. Všetky

dôkazy boli získané zákonným spôsobom a vyhodnotené jednotlivo i v súhrne, podľa

vnútorného presvedčenia súdu, založeného na starostlivom zvážení všetkých okolností

prípadu, riadiac sa pritom ustanovením

V súvislosti s výsluchmi svedkov dovolací súd zdôrazňuje, že ak

prichádza do úvahy poučiť svedka podľa , svedok sa musí výslovne vyjadriť,

či toto právo využíva alebo nie. Obsah vyjadrenia musí byť uvedený v zápisnici o výsluchu.

Len vtedy možno takýto dôkazný prostriedok považovať za vykonaný zákonným spôsobom.

však neupravuje presné znenie vyjadrenia. Z takejto právnej úpravy

vyplýva, že musí byť urobené tak, aby nevznikli pochybnosti o vôli svedka využiť, resp.

nevyužiť toto právo. Svedka nemožno nútiť, aby k tomu použil priamo formuláciu uvedenú

v zákone.

Svedok odmietol na hlavnom pojednávaní vypovedať, preto bola prečítaná

jeho výpoveď z prípravného konania. Rešpektujúc zásadu rovností zbraní, práva na

obhajobu a práva na spravodlivý proces súd akceptoval len výpoveď z 15. novembra 2007.

Zo zápisnice o výsluchu je zrejmé, že svedok bol riadne poučený v zmysle príslušných

zákonných ustanovení vrátane práva odoprieť vypovedať podľa

Následne sa vyjadril, že poučeniu porozumel, nie je v príbuzenskom ani obdobnom pomere

so žiadnym z obvinených, nemá dôvod na odopretie výpovede a vypovedať bude. Objektívne

okolnosti, za ktorých došlo k prejavu vôle, nevzbudzujú pochybnosti o vôli svedka nevyužiť

právo odoprieť výpoveď podľa To v plnom rozsahu platí aj pre svedka

, ktorý bol vypočutý na hlavnom pojednávaní. Pred výsluchom bol predsedom

senátu riadne poučený v zmysle príslušných zákonných ustanovení vrátane práva podľa

, pričom sa vyjadril, že poučeniu porozumel a vypovedať bude.

Neobstojí ani tvrdenie o nesplnení podmienok na prečítanie zápisníc o výpovediach

svedkov . pripúšťa výnimky zo základnej zásady

zakotvujúcej ústny kontradiktórny charakter hlavného pojednávania, ako aj zo zásady

bezprostrednosti. Podmienky, za ktorých súd môže namiesto výsluchu svedka na hlavnom

pojednávaní čítať zápisnicu o jeho výpovedi, upravuje Toto ustanovenie

obsahuje viaceré modality režimu čítania zápisnice o výpovedi svedka.

Podľa (znenie zákona účinné v čase uskutočnenia

procesného úkonu) sa zápisnica o výpovedi spoluobžalovaného alebo svedka prečíta na

návrh prokurátora alebo obžalovaného, ak bol výsluch vykonaný spôsobom

zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona a taká osoba na hlavnom pojednávaní bez

oprávnenia odoprela vypovedať.

Svedok na hlavnom pojednávaní odmietol vypovedať. Postupom podľa § 263

ods. 3 písm. c/ bola prečítaná jeho výpoveď z 20. decembra 2007. Špeciálny súd

akceptoval námietky obvineného keď skonštatoval, že výsluch nebol vykonaný

v súlade so všetkými zásadami trestného procesu. Na hlavnom pojednávaní jeho výpoveď

z 24. novembra 2006 bola prečítaná. V písomnej zápisnici o hlavnom pojednávaní je

uvedené, že súd pri tom postupoval podľa (na rozdiel od

zvukového záznamu z hlavného pojednávania, z ktorého je zrejmé, že súd postupoval podľa

).

Podľa zápisnicu o výpovedi svedka, ktorý na hlavnom

pojednávaní využil svoje právo odoprieť výpoveď podľa , možno prečítať za

predpokladu, že bol pred výsluchom, ktorého sa zápisnica týka, o svojom práve odoprieť

výpoveď riadne poučený a výslovne vyhlásil, že toto právo nevyužíva a výsluch bol

vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona.

Dovolací súd je toho názoru, že prečítanie zápisnice o výpovedi svedka

z 24. novembra 2006, ako aj jeho výsluch uvedeného dňa bol vykonaný v súlade

so zákonom. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že v zápisnici o hlavnom pojednávaní je

ustanovenie, podľa ktorého súd postupoval, nesprávne označené.

Dovolateľmi namietaná skutočnosť, že vo veci vydierania, resp. hrubého nátlaku

proti nebolo začaté trestné stíhanie, je nepravdivá. Dovolací súd poukazuje, že

uznesenie z 11. mája 2004 o začatí trestného stíhania aj pre tento skutok je súčasťou spisu

(zv. 1, č. l. 2).

Dovolací súd preskúmal námietky obvinených, avšak nezistil, že naplnenie

dovolacieho dôvodu podľa ..“

Po citácii dovolacieho dôvodu podľa

najvyšší súd k tomuto dovolaciemu dôvodu v napadnutom uznesení uvádza:

«... Z tohto ustanovenia vyplýva, že tento dôvod pripúšťa iba tzv. právne námietky

vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších stupňov. Dovolací súd vychádza

zásadne zo skutkových zistení vykonaných súdmi v predchádzajúcom konaní a hodnotí, či

tieto skutkové zistenia, vyjadrené v skutkovej vete rozsudku, boli z hľadiska hmotného práva

správne právne posúdené. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený

súdmi nižšieho stupňa (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť)

bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom

zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dôvodu podľa

V súvislosti s právnou kvalifikáciou skutku uvedeného v bode 1 rozsudku dovolací

súd vychádzal z toho, že trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny je trestný čin trváci, v rámci ktorého sa vyvolá protiprávny stav a tento sa ďalej

v rozpore so zákonom udržuje. Tento trestný čin je dokonaný už založením, zosnovaním

alebo podporovaním zločineckej skupiny, ako aj členstvom v takejto skupine alebo

činnosťou pre zločineckú skupinu. Pojmový znak je naplnený bez ohľadu na to, či sa

páchateľ tejto skupiny podieľal na páchaní trestnej činnosti takouto skupinou alebo nie.

Trestné činy trvacie sa posudzujú ako činy spáchané za účinnosti nového zákona, ak

sa časť konania uskutočnila za účinnosti nového zákona a pokiaľ toto konanie bolo trestným

činom aj podľa skoršieho zákona. Treba konštatovať, že Špeciálny súd správne ustálil

časovú existenciu zločineckej skupiny na dobu páchania trestnej činnosti tejto skupiny -

skutkov nadväzujúcich na uvedený trestný čin. Ide o trváci trestný čin a skutok v bode 7

rozsudku bol spáchaný po 1. januári 2006, súd preto správne kvalifikoval skutok v bode 1

rozsudku ako trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

Tr. účinného od 1. januára 2006.

Pre naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny sa vyžaduje, aby boli splnené všetky

zákonné znaky zločineckej skupiny podľa § 129 ods. 3 Tr. zák. (v znení účinnom v čase

spáchania činu, teraz ods. 4). Týmito znakmi sú:

- štruktúrovanosť skupiny pozostávajúcej najmenej z troch osôb

- existencia skupiny počas určitého časového obdobia

- koordinovanosť konania s cieľom spáchať jeden, alebo viacej zločinov, trestný čin

legalizácie príjmu z trestnej činnosti, podľa § 233, alebo niektorý z trestných činov

korupcie, podľa ôsmej hlavy tretieho dielu osobitnej časti na účely priameho alebo

nepriameho získania finančnej, alebo inej výhody.

Súdy nižších stupňov sa v odôvodnení rozhodnutí podrobne a dôsledne zaoberali

naplnením týchto zákonných znakov vrátane konkrétnych skutkov zakladajúcich konkrétne

trestné činy, ktoré spadajú do rámca § 129 ods. 3 Tr. zák., a to vo vzťahu ku všetkým

obvineným. Dovolací súd na tieto závery odkazuje.

K právnej kvalifikácii skutku v bode 2 rozsudku dovolací súd zdôrazňuje, že je

povinnosťou súdu zaoberať sa všetkými právne relevantnými stránkami skutku. Špeciálny

súd zohľadňujúc Tr. správne posúdil skutok podľa zákona

účinného v čase jeho spáchania, teda podľa (ďalej len

„Tr. zák.“) ako trestný čin vraždy spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2,

§ 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. i/, písm. j/ Tr. zák.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že ustanovenie § 219 ods. 2 Tr. zák. je

kvalifikovanou skutkovou podstatou trestného činu vraždy, pričom jej jednotlivé znaky sú

uvedené pod písm. a/ až j/. Naplnenie čo i len jedného znaku odôvodňuje uloženie

výnimočného trestu. Dokazovaním bolo preukázané, že obvinení konali obzvlášť trýznivým

spôsobom (písm. b/) a z obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky (písm. j/). Súd správne posúdil

tento skutok aj podľa písm. i/, pretože skutok spáchali ako členovia organizovanej skupiny.

Podľa § 89 ods. 26 Tr. zák. sa organizovanou skupinou rozumie spolčenie najmenej

troch osôb na účely spáchania trestného činu, ktoré sa vyznačuje deľbou úlohou medzi

jednotlivými členmi skupiny, ich plánovaním a koordinovanosťou.

S názorom špeciálneho súdu, že pojem zločinecká skupina v sebe zahŕňa aj pojem

organizovaná skupina sa dovolací súd stotožnil. Zločinecká skupina ako najvyššia forma

organizovaného zločinu je okrem znakov, ktoré má organizovaná skupina, charakterizovaná

aj ďalšími, vyššie uvedenými znakmi. Výkladovou metódou „argumentum ad maiori ad

minus“ je možné dospieť k záveru, že každý trestný čin spáchaný minimálne troma členmi

zločineckej skupiny nevybočujúci z predmetu jej zamerania je spáchaný zároveň členmi

organizovanej skupiny. S prihliadnutím na uvedené a na to, že súčasťou kvalifikovanej

skutkovej podstaty trestného činu vraždy v čase spáchania skutku nebol pojem „ako člen

zločineckej skupiny“, bolo možné posúdiť tento skutok aj podľa písm. i/ citovaného

ustanovenia Tr. zák.

Dovolací súd zdôrazňuje, že súdy nižších stupňov neposudzovali okolnosti

podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby len formálne, ale aj materiálne, z hľadiska

stupňa nebezpečnosti trestného činu (§ 88 Tr. zák.).

Podľa § 88 Tr. zák. sa na okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby,

prihliadne len vtedy, keď pre svoju závažnosť podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti

trestného činu pre spoločnosť. Vražda , vykonaná za približne desaťminútového

trýznenia obete, bola najmä výstrahou pre ostatných. Išlo o vysoko nebezpečné konanie pre

spoločnosť, pretože ľudský život je najvyššou hodnotou chránenou právnymi predpismi.

Je nutné zdôrazniť, že Špeciálny súd v zmysle § 31 ods. 3 Tr. zák. na okolnosť, ktorá

je zákonným znakom trestného činu, neprihliadal ako na poľahčujúcu alebo priťažujúcu

alebo na okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby.

Tvrdenie dovolateľov, že ohľadne jedného skutku boli odsúdení ako členovia

organizovanej a zároveň zločineckej skupiny, nie je na mieste. Trestný čin založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny je samostatný trestný čin, naplnený bez

ohľadu na to, či dôjde k páchaniu trestnej činnosti touto skupinou. Pre trestný postih sa

vyžaduje, aby zločinecká skupina bola aspoň zameraná na páchanie trestnej činnosti

predpokladanej v § 129 ods. 3 Tr. zák. (teraz ods. 4).»

Citovaná argumentácia najvyššieho súdu v spojení s argumentáciou najvyššieho súdu

ako odvolacieho súdu (pozri časť II.1 tohto uznesenia) naznačuje, že aj s dovolacími

námietkami sťažovateľov týkajúcimi sa ich tvrdenia o naplnení dovolacích dôvodov podľa

, a sa primeraným spôsobom zaoberal

a ústavne udržateľným spôsobom vysporiadal. Napriek tomu ústavný súd považuje za

vhodné, aby sa explicitne vyjadril k tým námietkam sťažovateľov, ktoré možno považovať

v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sa kľúčové. Za také možno považovať

v prvom rade námietky, v zmysle ktorých výpovede rozhodujúcich svedkov (

, obžalovaný boli získané ovplyvňovaním týchto osôb vyšetrovateľmi

(prísľub rôznych výhod). V tejto súvislosti ústavný súd v prvom rade poukazuje na

výsluchy vyšetrovateľov, resp. policajtov

ktorí nepotvrdili ovplyvňovanie svedkov, ale najmä príslušnú časť odôvodnenia rozsudku

špeciálneho súdu sp. zn. z 24. februára 2009, v ktorej tento súd objasňuje,

prečo argumentáciu sťažovateľov o ovplyvňovaní svedkov vyhodnotil ako účelovú

a nepravdivú. Špeciálny súd rovnako vo svojom rozsudku vysvetľuje, prečo nebral do

úvahy zmenu tvrdení svedka uvedených v jeho vyhlásení, resp. „neuveril“

zmeneným výpovediam ďalších osôb. Z uvedených hľadísk ústavný súd považuje za

relevantné najmä tieto časti odôvodnenia označeného rozsudku špeciálneho súdu z 24.

februára 2009:

«... Pokiaľ ide o namietané ovplyvňovanie svedka a istý čas aj obvineného

vyšetrovateľmi mimo procesných úkonov vo veci, v prvom rade súd uvádza, že

žiadny právny predpis nezakazuje operatívny styk vyšetrovateľa s vyšetrovanou osobou a to

aj mimo jednotlivých naplánovaných úkonov. Jediné čo je v tomto smere zakázané, je

nezákonné ovplyvňovanie výpovedí vypočúvaných osôb. Aj napriek tomuto súd však na

návrh obhajoby zabezpečil opisy knihy návštev u potencionálne ovplyvňovaných osôb,

pričom zo získaných informácií nebolo možné konštatovať nadštandardne časté návštevy

zo strany vyšetrovateľov.

... K osobnosti svedka ... považuje za potrebné zdôrazniť len to, že

pôvodne prezentované skutočnosti sú v absolútnom a nenapadnuteľnom súlade s exaktne

overiteľnými faktami súvisiacimi so spôsobom smrti poškodeného . Svedok

popisoval konanie obžalovaných naozaj detailne a s takými podrobnosťami, ktorých

vymyslenie, prípadne fabulovanie, by v prípade osoby znamenalo

intelektový výkon, ktorého v zásade osoba jeho intelektových kvalít by bola naozaj ťažko

schopná.

Uvažovať o dôvodoch zmeny postoja ku skutočnostiam súvisiacich

so smrťou poškodeného by bolo pre súd neprípustným hypotetickým kalkulovaním.

Zmenu postoja tohto svedka môžu odôvodňovať viaceré skutočnosti – strach, snaha získať,

prípadne niektoré ďalšie okolnosti, avšak mnohé naznačujú aj fakty zistené z výsluchov

svedkyne – jeho sestry a svedkyne Z týchto výpovedí je zrejmé, že

okrem iného chcel zmenu svojej výpovede v prospech obžalovaných

„speňažiť“.

Situáciu v smere, ktorý pripúšťa ovplyvňovanie výpovede tohto svedka „zvonku“,

dokresľuje i výpoveď svedka ktorý bol istý čas na jednej cele so svedkom

a ktorý s ním robil akési interview, v rámci ktorého tiež mal vziať späť obvinenia. Rukou

obidvomi zúčastnenými písaný záznam tohto bol neskôr zaslaný obhajcovi JUDr. Milanovi

Kuzmovi, ktorý predmetný dôkaz súdu predložil, pričom tento dôkaz bol čítaný takisto ako

dôkaz listinný. V súvislosti s už spomenutým čítaným prehlásením svedka súdu

neuniklo pozornosti, že toto prehlásenie je napísané bez väčších gramatických chýb,

štylisticky na pomerne vysokej úrovni, pričom už pri prvom verbálnom kontakte s týmto

svedkom, musí byť každému zrejmé, že schopnosť štylisticky správne a jasne sa vyjadrovať

u tejto osoby zďaleka nie je nadpriemerná.

Do situácie, ktorej vysvetlenie v každom prípade pripúšťa rôzne ovplyvňovania do

veci zainteresovaných svedkov zapadá i zmena postoja obžalovaného Tak, ako je to

vysvetlené v popisnej časti tohto rozsudku, obžalovaný v priebehu prípravného konania

najprv pripúšťa istú mieru zainteresovanosti do konania spoluobžalovaných, neskôr túto

zainteresovanosť zľahčuje a na hlavnom pojednávaní priamo odmieta a tvrdí, že do

nepravdivých výpovedí ho nútili vyšetrovatelia.

Výpovedi obžalovaného v tejto časti súd neuveril a považoval ju jednoznačne

za účelovú so snahou nielen vyhnúť sa svojej zodpovednosti, ale aj pomôcť ostatným

spoluobžalovaným. Obžalovaný tiež v priebehu prípravného konania orgánom

činným v trestnom konaní predložil svoje na počítači písané prehlásenie, o ktorom tvrdil, že

ho napísal a skoncipoval sá. Toto prehlásenie bolo tiež pomerne dobre štylisticky

spracované a bez väčších gramatických chýb. Na hlavnom pojednávaní obžalovaný zotrval

na tom, že ho písal a koncipoval sám, pričom súd vyššie popísaným postupom overoval

schopnosti obžalovaného používať osobný počítač. Jednoznačne zistil, že

obžalovaný neovláda základné postupy pri práci s počítačom a ani v súčasnej dobe

nie je schopný sám na ňom napísať text. Súd len pripomína, že podľa vyjadrenia jeho

vlastného otca, obžalovaný má počítač len dva roky, z čoho vyplýva, že v čase kedy

mal prehlásenie napísať, počítač (notebook) ešte nevlastnil. Za tejto situácie mimoriadne

paradoxne vyznievajú niektoré ďalšie tvrdenia tohto obžalovaného, ktoré sa týkajú najmä

spôsobu zasahovania do prípravného konania zo strany vyšetrovateľov.

Na tomto mieste súd považuje za potrebné zdôrazniť, že a priori nevylučuje možnosť

nezákonného zasahovania orgánov činných v trestnom konaní do priebehu prípravného

konania. Z tohto pohľadu nepovažoval za prioritné výpovede vypočutých vyšetrovateľov,

nakoľko naozaj nemožno očakávať, že by sa títo priznali k nezákonnému nátlaku na

vypočúvané osoby. Pre každého, kto sa zaoberá trestným právom profesionálne, je však

priam absurdné predstaviť si situáciu, že by, ako to opisoval obžalovaný

vyšetrovateľ nútil k zmene výpovede takým spôsobom, že sám napíše inštrukcie pre

vypočúvanú osobu, ako má vypovedať, tieto jej odovzdá a čaká, kedy sa vypočúvaná osoba

naučí to, čo má vypovedať, naspamäť. Vyššie spomenuté fakty, výpoveď obžalovaného

z hlavného pojednávania znevierohodňujú takmer v absolútnej miere, pričom súd už

len dodá, že viaceré tvrdenia obžalovaného na hlavnom pojednávaní nepotvrdil ani

otec obžalovaného nevyplynuli ani z ďalších faktov. Naviac obžalovaný takýto

spôsob zmeny svojej výpovede neučinil ani v rámci vyšetrovacieho pokusu, ktorý bol vo veci

vykonaný a v rámci ktorého bol zadokumentovaný spôsob spáchania skutku podľa výpovede

svedka .

... Okrem už spomenutého absolútneho súladu pôvodných tvrdení svedka

s exaktne overiteľnými faktami vinu obžalovaných a účasť skupiny okolo

na smrti poškodeného potvrdzujú i výpovede rodinných príslušníkov

poškodeného.

Svedkyňa manželka poškodeného jednoznačne potvrdila,

že v čase pred svojím zmiznutím sa jej manžel kontaktoval s obžalovaným resp.

obžalovaný mu niekoľkokrát volal. Podľa výpovede tejto svedkyne obžalovaný po

manželovi „chcel cigarety“, pričom on jej rozprával, že keď im začne cigarety nosiť,

možnože prvýkrát ho vyplatia, potom však už nie. Preto podľa jej názoru jej manžel

cigarety nedával, resp. akúkoľvek spoluprácu v tomto smere odmietal.

Svedkyňa potvrdila i to, že telefonoval manželovi aj tesne predtým než

odišiel, pričom jeho posledný odchod z domu mala byť reakcia práve na telefonát.

O tom, že vierohodnosť tejto svedkyne nie je spochybnená žiadnymi logicky

vysvetliteľnými argumentami, svedčí i to, že obdobne ako ona, vypovedal aj zať nebohého,

svedok a príslušník policajného zboru svedok ktorý v regióne operatívne

sledoval aktivity obžalovaného a bol tiež informovaný o tom, že obžalovaný

sa nakontaktoval na poškodeného Jeho výpoveď je takisto v absolútnom

súlade s tým, čo udáva svedkyňa pričom celú záležitosť dokresľuje aj jej aktivita

po tom, čo sa manžel nevrátil, kedy spoločne so svedkom kontaktoval

„ stretli sa s nimi, pričom obžalovaný im mal uviesť, že tu

bol, avšak len päť minút, a hneď na to odišiel.

Do vyššie popísanej mozaiky priebehu celého skutku zapadajú aj výpovede svedka

a obžalovaného ktoré páchateľov takisto nepriamo usvedčujú. Aj tu súd

dáva do pozornosti slovné zvraty a výrazy, ktoré obžalovaný a svedkovia použili k popisu

toho, čo obžalovaný spolu so spolupáchateľmi mal urobiť. Výrazy ako „zasadiť ako

stromček“, „založiť golier“, nie sú bežnými slovnými zvratmi a v bežnom kontakte sa

nepoužívajú. Je všeobecne platnou axiómou, že pokiaľ sa v opise používajú takéto detaily

a konkrétnosti, zvierohodňuje to pamäťovú stopu osoby, ktorá vypovedá.

... Naopak konanie obžalovaného a jeho spolupáchateľov spôsobom, ako to

presne popísal svedok je v kontexte celej situácie, logické a vysvetliteľné. Súd nemal

pochybnosti o tom, že a skupina ľudí pohybujúcich sa v jeho blízkosti,

terorizovala svoje okolie, najmä podnikateľov a ako to vyplynie z ďalších skutočností, práve

najmä podnikateľov, prípadne ľudí, o ktorých si mysleli, že páchajú protiprávnu činnosť,

nútili k akémusi odvádzaniu časti ziskov na ich účet. Aby sa im darilo okolie udržiavať

v strachu, bolo nevyhnutné niekedy ukázať, že sú schopní akcie a ľuďom, ktorí nevychádzali

v ústrety ich požiadavkám, čo bol aj prípad poškodeného sa mstili.

Dôvod bol relatívne jednoduchý – robili to na výstrahu pre ostatných. V tomto

prípade takýto motív súd vyhodnotil ako obzvlášť zavrhnutiahodný motív, pričom jeho

existenciu zakotvil i v skutkovej vete rozsudku, ktorú oproti obžalobe v tomto smere upravil.

Spôsob, akým bol skutok vykonaný - pomerne dlhú dobu trvajúce doslova mučenie obete –

považoval v súlade s obžalobou za spôsob obzvlášť trýznivý. Niet pochybností o tom, že

takéto pomalé usmrcovanie obete a prednesené v skutkovej vete uvedené ironické poznámky

a oslovenia spôsobujú naozaj trýznivé a mučivé útrapy. Súd takisto dospel k záveru, že

skutok spáchali obžalovaní ako členovia organizovanej skupiny, čo je pojem, ktorý je

zahrnutý v pojme zločinecká skupina – viď vysvetlenie ďalej.

... K svedkovi a najmä súd považuje za potrebné uviesť, že ide

o osoby, ktoré ohľadne viacerých skutkov majú evidentný záujem minimálne zľahčiť svoj

podiel zodpovednosti na skutkoch, ktoré súd prejednáva, prípadne ktoré s nimi súvisia.

Takúto okolnosť nie je možné neprehliadnuť, pokiaľ ide o hodnotenie hodnovernosti

svedkov, zároveň však neexistuje dôvod, na základe ktorého by súd dospel k záveru, že

všetky ich tvrdenia sa nezakladajú na pravde, že si vymýšľajú a krivo obviňujú ostatných,

aby sa vyvinili. (Napr. svedok ohľadne najťažšie postihnuteľného trestného činu

práve naopak – vo verzii vraždy poškodeného ktorú si súd osvojil, pripúšťa istú

mieru svojho vkladu do protiprávneho konania, vo verzii, ktorú sa súdu snaží vnucovať

v závere trestného stíhania, takúto mieru vkladu nepripúšťa a obviňuje v podstate

neidentifikovateľné osoby, svedok v časti žalovaných skutkov takisto pripúšťa

svoj diel viny). Preto v opise podstatných okolností prípadov, ak tento opis bol v súlade s

exaktne overiteľnými faktami a ostatnými dôkazmi, súd vo veľkej väčšine prípadov týmto

svedkom, pokiaľ ide o podstatné náležitosti opisov, uveril.

Na takomto stanovisku súdu nič nemôže meniť ani pripustenie istých faktov, ktoré sa

týkali psychického stavu vyššie menovaných svedkov. Ak aj svedok mal isté

psychické problémy, ktoré riešil liekmi, a svedok zneužíval rôzne psychotropné

a podporné látky (anaboliká, steroidy, prípadne iné psychiku ovplyvňujúce látky), tieto

skutočnosti neboli takého charakteru, že by mali vplyv na chorobne podložené sklony

k vymýšľaniu si. Mnohé skutočnosti ohľadne vplyvu „drog“ ako látok schopných ovplyvniť

či už somatické alebo psychické procesy v organizme na všeobecnú „pravdovravnosť“ sú

dnes už notorietami, ktoré nie je potrebné dokazovať, mnohé vo svojich vyjadreniach

vysvetlila znalkyňa a mnohé boli objasnené v odbornom vyjadrení

. Z týchto faktov a dôkazov je známe, že užívanie psychotropných látok i steroidov

a anabolík do istej miery mení osobnosť človeka (pod ich vplyvom môže byť viac

„nabudený“, agresívnejší, ale i pokojnejší, pri vysadení takýchto látok sa tiež môžu

vyskytnúť rôzne poruchy správania sa), avšak tieto zmeny sa nijako výrazne netýkajú

chorobných sklonov k fabulácii alebo konfabulácii – ak, tak nanajvýš k zľahčovaniu miery

závislosti na chemikáliách, pričom aj v tomto prípade skôr pôjde o účelové a často

i premyslené vyhýbanie sa zodpovednosti za svoj stav, prípadne vyhýbanie sa eventuálnej

liečbe. Inak povedané, miera sklonov k účelovosti výpovedí vzhľadom k ich pravdivostnej

hodnote sa u osoby zneužívajúcej „drogy“ (najmä pokiaľ ide o opis s drogami

nesúvisiacich zážitkov) v zásade nijako nelíši od takejto miery u osoby drogy neužívajúcej –

osoba užívajúca drogy, pokiaľ netrpí psychickou chorobou (stavom charakterizovaným ako

proces zmien psychiky), môže i nemusí klamať takisto, ako každý iný.»

Citované úvahy a závery špeciálneho súdu hodnotí ústavný súd ako presvedčivé,

jasné, zrozumiteľné a logické. Ústavný súd nemá preto (v zhode so špeciálnym súdom)

relevantné pochybnosti o pravdivosti výpovede svedka z prípravného konania,

v ktorej podrobne opísal skutkové okolnosti týkajúce sa vraždy poškodeného

vrátane miesta, kde bolo jeho telo zakopané, zvlášť s ohľadom na skutočnosť, že tieto boli

následne potvrdené exaktne overiteľnými faktami.

Vo vzťahu k výpovedi svedka ktorý je kľúčovým svedkom vo vzťahu

k skutku č. 2 (vražda sťažovateľ v 1. rade namieta (skutok č. 2 sa týka len

sťažovateľa v 1. rade, pozn.), že v konaní pred špeciálnym súdom neboli splnené zákonné

podmienky na čítanie výpovede svedka z prípravného konania z 15. novembra 2007,

pretože tento výsluch označeného svedka nebol vykonaný kontradiktórnym spôsobom,

keďže sťažovateľovi v 1. rade, resp. jeho obhajcovi (obhajcom) nebolo reálne umožnené

tohto výsluchu sa zúčastniť, keďže upovedomenie o výsluchu svedka im síce doručené bolo,

avšak z neho nevyplývalo, ktorý konkrétny svedok má byť v daný deň vypočutý. Navyše

sťažovateľ v 1. rade ani jeho obhajcovia v tom čase nemali mať vedomosť o zmene

procesného postavenia ktorý bol pôvodne obvinený spolu so sťažovateľmi

a svedkom sa stal až momentom vydania uznesenia vyšetrovateľa o jeho vylúčení

zo spoločnej veci podľa dňa 13. novembra 2007.

Ústavný súd k týmto námietkam poznamenáva, že z ich obsahu nepochybne vyplýva,

že obhajcovia sťažovateľa v 1. rade boli včas informovaní o tom, že v termíne označenom

v upovedomení sa vykoná výsluch (bližšie neoznačeného) svedka. Pokiaľ z tohto

upovedomenia nevyplývalo meno svedka, ktorý má byť vypočutý, nemožno spochybňovať

tvrdenie sťažovateľov, že orgán činný v trestnom konaní sa v súvislosti s prípravou

výsluchu svedka dopustil pochybenia. Treba však zároveň uviesť, že ak sa za týchto

okolností (neznalosť o tom, kto má byť vypočutý) obhajca rozhodne výsluchu svedka (resp.

iného úkonu prípravného konania) nezúčastniť, tak nemožno takýto jeho postup považovať

za dostatočne profesionálny a vo vzťahu k jeho klientovi zodpovedný. Práve uvedenou

úvahou sa riadil aj dovolací súd, ktorý v napadnutom uznesení k spochybňovaniu výsluchu

svedka (a ďalších svedkov) uvádza: „Neobstojí tvrdenie dovolateľov, že nemali

možnosť kontradiktórnym spôsobom vypočuť svedkov , pretože o

ich výsluchoch v prípravnom konaní boli obhajcovia riadne a včas vyrozumení a mali

reálnu možnosť sa týchto úkonov zúčastniť. Nevyužitie tohto práva je vecou profesionálnej

zodpovednosti obhajcu a nie porušením práva na obhajobu, ani prekážkou na postup súdu

podľa “ Ústavný súd považuje citovanú argumentáciu najvyššieho súdu

z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a zároveň pripomína, že výpoveď svedka

bola len jedným z dôkazov (i keď kľúčovým), ktoré sťažovateľa v 1. rade usvedčujú

z vraždy (skutok č. 2).

Čítania výpovede svedka ako aj výpovede svedka sa týka sa aj

ďalšia sťažnostná námietka, podľa ktorej výpovede oboch označených svedkov

z prípravného konania nemali byť čítané aj z dôvodu, že sa nevyjadrili spôsobom

zodpovedajúcim , či využívajú svoje právo podľa

a nebudú vypovedať s poukazom na to, že obaja mali síce postavenie

svedkov, avšak zároveň boli páchateľmi predmetných skutkov. Ústavný súd v zhode

so záverom najvyššieho súdu k tejto námietke konštatuje, že neupravuje

presné znenie vyjadrenia svedka o tom, či svoje právo podľa § 130 ods. 2 Trestného

poriadku využíva a vypovedať nebude, alebo toto nevyužíva a vypovedať bude. Podstatné

je, aby svedok bol poučený o tomto svojom práve, čo sa v danej veci aj stalo a sťažovatelia

to ani nespochybňujú. Rovnako je podstatné, aby sa svedok zrozumiteľne a jednoznačne

vyjadril, či právo vyplývajúce z využíva alebo nie.

Z následných prejavov svedkov a zjavne vyplýva, že sa rozhodli

nevyužiť právo odoprieť výpoveď a vo veci vypovedali, a preto ani táto sťažnostná

námietka sťažovateľov podľa názoru ústavného súdu neobstojí.

Sťažnostné námietky smerujú aj proti zákonnosti čítania výpovede svedka

z prípravného konania. Sťažovatelia k tomu uvádzajú, že predseda senátu

JUDr. J. Hrubala z vlastnej iniciatívy na hlavnom pojednávaní konanom 20. februára 2009

prečítal zápisnicu o výpovedi svedka z 24. novembra 2006, čo podľa ich názoru

nemohol, keďže tento svedok na hlavnom pojednávaní konanom 12. novembra 2007

neoprávnene odoprel vypovedať, za čo mu bola aj súdom uložená poriadková pokuta,

z tohto dôvodu bolo možné jeho výpoveď čítať len na návrh prokurátora alebo

obžalovaného, ako to vyplýva z .

Ako je zrejmé z napadnutého uznesenia, najvyšší súd je, na rozdiel od sťažovateľov,

toho názoru, že výpoveď svedka mala byť a aj bola (ako vyplýva zo zvukového

záznamu z hlavného pojednávania) prečítaná postupom podľa § 263 ods. 4 Trestného

poriadku, teda postupom určeným pre svedka, ktorý na hlavnom pojednávaní využil svoje

právo odoprieť výpoveď podľa . Z rozsudku špeciálneho súdu

(s. 38) vyplýva, že svedok odmietol na hlavnom pojednávaní vypovedať

z dôvodu strachu o jeho rodinu. Z pohľadu ústavného súdu sa nejaví podstatné, či výpoveď

svedka z prípravného konania bola čítaná z vlastnej iniciatívy súdu alebo na návrh

strán. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že súčasné znenie § 263 Trestného

poriadku už nevyžaduje návrh niektorej zo strán na čítanie zápisnice o výsluchu svedka, a to

bez ohľadu na to, či ide o svedka, ktorý odmietol vypovedať oprávnene, t. j. svedka,

u ktorého boli dané dôvody na odopretie výpovede podľa , alebo

o svedka, ktorý na hlavnom pojednávaní bez oprávnenia odoprel vypovedať. Za podstatnú

považuje ústavný súd skutočnosť, že čítaný výsluch svedka z prípravného konania bol

vykonaný v súlade so zákonom, a preto aj námietku nezákonnosti čítania výpovede svedka

vyhodnotil ústavný súd ako neopodstatnenú.

Ústavný súd sa nestotožňuje ani s námietkou sťažovateľov, že dovolací súd sa

nevysporiadal s ich námietkou týkajúcou sa nevykonania nimi navrhovaných dôkazov,

a v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

v ktorom sa „zdôrazňuje, že námietka o nevykonaní dôkazov navrhnutých obhajobou,

nezakladá žiadny z dovolacích dôvodov v zmysle (R 7/2011)“.

Citovaný právny záver zodpovedá ustálenej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu ako súdu

dovolacieho, a preto aj túto námietku sťažovateľov ústavný súd považuje za zjavne

neopodstatnenú.

Výhrady sťažovateľov týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia skutku [dovolací

dôvod podľa ] sa týkajú v prvom rade skutku

uvedeného v bode 1 odsudzujúceho rozsudku, t. j. založenia, zosnovania a podporovanie

zločineckej skupiny, a to z hľadiska modifikácie skutku, jeho časového ohraničenia a tiež

zmeny jeho právnej kvalifikácie.

K tejto skupine námietok ústavný súd v prvom rade uvádza, že považuje za ústavne

konformnú argumentácia najvyššieho súdu, podľa ktorej v prípadoch, keď je predmetom

inkriminovaného konania skutok, ktorý zakladá trváci trestný čin, súd nie je viazaný

časovým ohraničením tohto skutku uvedeným v obžalobe. Uvedený právny záver navyše

podľa poznatkov ústavného súdu zodpovedá ustálenej právno-aplikačnej praxi, ktorá

zároveň rešpektuje aj postoje právnej teórie k tomuto problému. Príslušný trestný súd

nepochybne má aj podľa názoru ústavného súdu zákonnú možnosť modifikovať svoje

skutkové zistenia, avšak len pri zachovaní totožnosti skutku. V konkrétnych okolnostiach

posudzovanej veci sťažovatelia nenamietajú, že by „úpravou“ skutkovej vety, teda

stíhaného skutku nebola zachovaná jeho totožnosť.

Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa časového ohraničenia pôsobenia zločineckej

skupiny ústavný súd podotýka, že v trestnej veci sťažovateľov ho konajúce všeobecné súdy

ustálili len vo vzťahu ku konaniam, ktoré boli predmetom na tento trestný čin nadväzujúcich

skutkov. Nezaoberali sa teda celým obdobím trvania zločineckej skupiny. V posudzovanom

prípade teda nešlo o zmenu právnej kvalifikácie, ale len o úpravu skutku. Podľa názoru

ústavného súdu nemožno rozumne oponovať záveru všeobecných súdov, podľa ktorého

skutočnosť, že sťažovateľ v 1. rade (ako aj spoluobvinený bol na prelome rokov

2003 – 2004 vo väzbe, neznamená, že predmetná zločinecká skupina nemohla v danom

období existovať. Ústavný súd v súvislosti s analyzovanou námietkou sťažovateľov

poukazuje aj na príslušnú časť odôvodnenia rozsudku špeciálneho súdu sp. zn.

BB-3 T 3/2008 z 24. februára 2009 (s. 76 až 78), v ktorej sa uvádza:

«Pokiaľ ide o trestný čin popísaný pod bodom 1/ tohto rozsudku, teda skutok č. 1 súd

vzhľadom k logickým nadväznostiam považoval za potrebné v odôvodnení tohto rozsudku sa

ním zaoberať až na poslednom mieste. Urobil tak aj z toho dôvodu, že v predchádzajúcich

skutkoch je popísaná časť činnosti skupiny osôb z okolia , ktorá dáva

dostatočný obraz o spôsobe života a o spôsobe fungovania tejto skupiny ľudí.

V zmysle účinného v súčasnej dobe, kto založí, alebo zosnuje

zločineckú skupinu, je jej členom, je pre ňu činný alebo ju podporuje, potrestá sa odňatím

slobody na päť rokov až desať rokov, pričom obdobné znenie predmetnej skutkovej podstaty

trestného činu obsahoval i zákon účinný do 31. 12. 2005. Tieto ustanovenia chránia pred

organizovaným zločinom vo forme zločineckých skupín a nadväzujú najmä na dohovor OSN

proti nadnárodnému organizovanému zločinu (oznámenie MZV č. ), trestné je

tak založenie (činnosť smerujúca k faktickému vzniku zločineckej skupiny), ako aj

zosnovanie (vytvorenie štruktúry s naplánovaním budúcich úloh), členstvo, činnosť

a podpora zločineckej skupiny. Zločineckou skupinou v zmysle § 129 ods. 3 Trestného

zákona sa na účely tohto zákona rozumie štruktúrovaná skupina najmenej troch osôb, ktorá

existuje počas určitého časového obdobia a koná koordinovane s cieľom spáchať jeden

alebo viacej zločinov, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 alebo

niektorý z trestných činov korupcie podľa ôsmej hlavy, tretieho dielu osobitnej časti

na účely priameho alebo nepriameho získania finančnej alebo inej

výhody.

Na základe pomerne rozsiahleho dokazovania aj v súvislosti s touto časťou obžaloby,

súd jednoznačne dospel k záveru, že v oblasti južnej časti východného Slovenska takáto

skupina existovala. Ako už bolo uvedené, jej jednotliví členovia doslova terorizovali časť

miestneho obyvateľstva, spáchali viacero prečinov i zločinov, pričom cieľom tejto skupiny

bolo priame alebo nepriame získavanie najmä finančných výhod. Predmetné územie

doslova ovládali tým spôsobom, že šírili atmosféru strachu a od miestnych podnikateľov,

prípadne od osôb, o ktorých mali poznatky o páchaní ekonomicky výhodnej trestnej

činnosti, vyberali tzv. výpalné, čo v praxi znamenalo najmä finančné výhody pre skupinu,

odvádzané väčšinou v mesačných dávkach a počítané v tisíckach Slovenských korún. Bolo

preukázané i to, že pokiaľ sa niekto nepodriadil nárokom skupiny, nasledovala odplata, a to

tak formou násilných útokov proti majetku, ako aj násilných útokov proti životu a zdraviu

osôb, ktoré nárokom skupiny nevychádzali v ústrety.

Aj v tomto spisovom materiáli, aj v konaniach na iných súdoch je veľa indícií, že

týchto útokov bolo oveľa viac, než koľko ich prejednal súd v tomto konaní. Súd však nemôže

prezumovať vinu za tieto útoky, atak pri svojich úvahách pri vine za tento trestný čin

samozrejme vychádzal len z okolností, ktoré boli preukázané v tomto konaní. Tieto však

postačovali nato, aby učinil záver, ktorý je uvedený v skutkovej i právnej vete tohto

rozsudku.

Na margo obrany obžalovaného že bol spáchaný len jediný zločin

so spodnou hranicou trestu odňatia slobody štyri roky (podmienka vyžadovaná

medzinárodno-právnymi predpismi), pričom ak aj došlo k tomuto zločinu (vražda

poškodeného nebolo preukázané, že táto vražda bola spáchaná za účelom získania

finančnej alebo inej výhody, súd uvádza, že takéto tvrdenie neobstojí minimálne z dvoch

dôvodov. Jednak bola uznaná vina aj za trestný čin hrubého nátlaku podľa § 235a ods. 1,

ods. 2 , kde je dolná sadzba trestu odňatia slobody 5 rokov

a jednak súd na základe vykonaného dokazovania objasnil motív spáchania vraždy

, v tomto smere aj upravil skutkovú vetu a mal za to, že tento motív jednoznačne

súvisel minimálne s nepriamym získaním finančnej výhody. I keď nebolo možné

jednoznačne zaujať stanovisko k tomu, či páchatelia vraždy boli vo svojom súhrnnom

konaní voči poškodenému motivovaní tým, aby im poškodený platil, prípadne vozil

pašované cigarety, bolo zrejmé, že tento poškodený odmietal spolupracovať pri

uspokojovaní nárokov skupiny. Aj keby išlo len o jednoduchú vraždu pre výstrahu4', aj v

takomto prípade by súd zaujal stanovisko, že takto motivovaná vraždy súvisí so získaním

finančných, prípadne iných výhod, nakoľko zastrašuje ostatných, ktorí sa boja a nárokom

skupiny vychádzajú v ústrety či už platením „výpalného“ alebo inými službami.

Pokiaľ ide o dobu trvania tejto skupiny a právnu kvalifikáciu, súd dospel k záveru, že

dobu jej existencie je možné stanoviť len v rámci konaní, ktoré boli predmetom na tento

trestný čin nadväzujúcich skutkov. Preto v tomto smere skutkovú vetu oproti obžalobe

upravil a uviedol, že skupina vznikla najneskôr na prelome rokov 2003 a 2004. Súd je toho

názoru, že v prípade trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny ide trestný čin trvací, v rámci ktorého sa vyvolá protiprávny stav a tento sa ďalej

v rozpore so zákonom udržuje. Preto aj z dôvodu, že minimálne jeden skutok bol spáchaný

členmi zločineckej skupiny za účinnosti v súčasnej dobe platného sa súd

rozhodol kvalifikovať daný skutok podľa . Naviac dodáva,

že je minimálne sporné, či táto skupina prestala existovať - súd je toho názoru, že vzhľadom

k celkovým okolnostiam prípadu vzatie do väzby jej troch hlavných členov neznamená

„rozbitie“ skupiny a nie je vylúčené, že časť členov tejto skupiny naďalej vyvíja podporné

aktivity smerujúce k jej udržaniu a zachovaniu.

Pokiaľ ide o štruktúru tejto skupiny, súd nemal žiadne pochybnosti, že na jej čele

stojí obžalovaný . Tohto usvedčujú nielen výpovede svedkov

, ale aj výpovede spoluobžalovaných, najmä

z prípravného konania. Tak oni, ako aj ďalšie osoby a svedkovia, proti ktorým

činnosť skupiny smerovala, označujú za „šéfa, bossa, vedúceho“

skupiny, označujú ho za človeka, ktorý rozdeľoval úlohy, rozhodoval o tom, čo a ako sa

bude robiť, v tomto smere vydával príkazy a bol akýmsi ideovým vodcom skupiny. Fakt, že

išlo o zoskupenie ľudí v tej jeho najnebezpečnejšej a najsofistikovanejšej forme, dokladuje

spôsob, akým obžalovaný túto skupinu riadil.

Aj z tohto spôsobuje zrejmé, že nešlo o jednorázové aktivity organizovanej skupiny

ľudí, kde dochádzalo len k púhemu rozdeleniu si úloh v rámci tej ktorej akcie, ale skupina

mala svoju štruktúru aj pokiaľ ide o hierarchiu a jej aktivity sa vyznačovali nielen

sústavnosťou, ale aj dlhodobou plánovanosťou. Na tomto konštatovaní nič nemení

skutočnosť, že jednotliví členovia skupiny reagovali na vzniknutú situácie, novozačínajúce

podnikateľské aktivity a podobne aj jednotlivo - zámer skupiny bol jednoznačný a spočíval

v sústavnom vyvíjaný nátlaku na ovládané osoby a kontrolovaní územia, na ktorom skupina

pôsobila, pričom členovia tejto skupiny postupovali koordinovane.

Príkazy obžalovaného boli na ostatných členov skupiny prenášané najmä

prostredníctvom, obžalovaného , ktorého vyššie uvedení svedkovia

označovali za akéhosi zástupcu, či „pravú ruku“ obžalovaného Obžalovaný

ako to vyplýva aj zo skutkovej vety tohto rozsudku, príkazy svojho šéfa vykonával aj

sám, avšak veľmi často zabezpečoval len prenos jeho príkazov na ďalších členov skupiny.

Tretím v poradí dôležitosti bol obžalovaný , ktorého obžalovaný

najčastejšie používal na plnenie svojich príkazov, pričom podľa svedkov aj tento

obžalovaný sa sčasti podieľal na prenášaní príkazov .

Na poslednom stupni hierarchie stáli členovia skupiny, ktorí len vykonávali

jednotlivé príkazy, a o ktorých svedkovia hovoria, že boli „na špinavú robotu“ a fungovali

ako „vojaci“.

Pokiaľ ide o tzv. členstvo v zločineckej skupine, súd zdôrazňuje, že byť členom

takejto skupiny znamená začlenenie do organizačnej štruktúry zločineckej skupiny, pričom

jednotliví členovia nemusia poznať celý rozsah jej činnosti a pre vznik členstva sa

nevyžaduje žiadny spôsob formálneho prijatia. Dôležitý je pocit spolupatričnosti ku

skupine, pričom takýto pocit a z toho vyplývajúci zámer spočívajúci v existencii členstva v

skupine súd v súlade s obžalobou mohol vysloviť u obžalovaných

Pokiaľ ide o konštatovanie viny u týchto osôb, predovšetkým je potrebné zdôrazniť,

že každá z nich sa minimálne jedným skutkom zúčastnila na činnosti tejto skupiny.

Obžalovaný v prípravnom konaní a sčasti na hlavnom pojednávaní,

sa v podstate k členstvu v takejto skupine sami priznávajú. Okrem toho obžalovaného

z aktivít pre skupinu usvedčujú aj spoluobžalovaní a svedkovia

. Obžalovaného usvedčuje predovšetkým spoluobžalovaný ktorý

o ňom uviedol, že „ robil ochranku“. Situáciu v súvislosti s týmto obžalovaným

dokresľuje aj fakt, že ako jediný zo skupiny legálne vlastnil zbrane, pričom v konaní bolo

preukázané, že vlastní a prechováva aj zbrane, na ktoré nemá zákonom predpísané

povolenie. Minimálne v jednom prípade bolo preukázané, že tieto zbrane boli použité aj pri

trestnej činnosti páchanej členmi zločineckej skupiny.

Na základe vykonaného dokazovania možno konštatovať, že skupina osôb z okolia

(minimálne obžalovaný , prezývaný tvorila akúsi

podskupinu v rámci zločineckej skupiny zosnovanej a založenej obžalovanými Adamčom,

a Súd však nemal pochybnosti, že všetky tieto osoby sa takisto cítili

súčasťou vyššie popísaného zoskupenia a vykonávali preň protiprávnu činnosť.

Obžalovaného usvedčujú všetky vyššie, v tejto časti rozsudku menované osoby,

pričom pokiaľ ide o obžalovaných tieto ako osoby pomáhajúce

pri protiprávnych aktivitách usvedčujú najmä spoluobžalovaný a svedok

V súvislosti s týmto skutkom súd teda jednoznačne dospel k záveru, že v prípade

vyššie uvedených osôb, ide o zločineckú skupinu, ktorá mala stanovený účel svojej

existencie a tento bol zameraný na tak priame, ako aj nepriame získavanie najmä

finančných výhod – tak v podobe služieb, ako aj v podobe priamych finančných platieb.

Skupina mala relatívne pevnú, vyššie popísanú organizačnú štruktúru, tá existovala na

viacerých úrovniach a vyznačovala sa vzťahmi nadriadenosti a podriadenosti. Treba len

dodať, že obžalovaný si podriadenosť členov skupiny vynucoval i minimálne

nepriamymi vyhrážkami. Tieto vzbudzovali strach u osôb, ktoré sa podieľali na činnosti

skupiny a aj toto bol dôvod konštatovania jej existencie (viď napr. výpoveď obžalovaného

Strategickým územím tejto skupiny bolo územie južnej časti Východného

Slovenska. V rámci tejto časti rozsudku súd ešte dodáva, že vyššie popísané rozčlenenie

jednotlivých úloh a konaní osôb uznaných za vinných z tohto trestného činu bolo

premietnuté tak do skutkovej, ako aj právnej vety tohto rozsudku.»

K citovanej časti odôvodnenia rozsudku špeciálneho súdu sp. zn.

z 24. februára 2009 nemožno mať podľa názoru ústavného súdu ústavne relevantné

výhrady, čo opodstatňuje aj záver o ústavnej akceptovateľnosti príslušnej časti odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

Aj ďalšie námietky sťažovateľov sú založené na tvrdení o nesprávnom právnom

posúdení skutku, resp. zmeny právnej kvalifikácie skutku. Tieto námietky sa týkajú v prvom

rade skutku v bode č. 2 odsudzujúceho rozsudku (vražda ktorý bol v obžalobe

právne kvalifikovaný podľa a starého . Oproti

obžalobe bol sťažovateľ v 1. rade vo vzťahu k skutku č. 2 odsúdený za vraždu

spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. b), i) a j) starého Trestného

zákona. Vo vzťahu k skutku č. 2 (vražda sťažovateľ v 1. rade zároveň namieta, že

z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by pri usmrcovaní mal použiť oslovenie

v dôsledku ktorého bol skutok kvalifikovaný ako čin spáchaný obzvlášť

surovým alebo trýznivým spôsobom, čo malo založiť dôvod na to, že mu bol uložený

doživotný trestu odňatia slobody. Uvedené námietky týkajúce sa právneho posúdenia skutku

č. 2 v svojej podstate smerujú primárne k vysloveniu porušenia a tiež

práva podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru.

Analyzujúc príslušné časti rozhodnutí všeobecných súdov vydané v trestnej veci

sťažovateľov týkajúce sa skutku v bode č. 2 odsudzujúceho rozsudku (vražda

ústavný súd konštatuje, že k rozšíreniu jeho právnej kvalifikácie v porovnaní so žalovanou

kvalifikovanou skutkovou podstatou podľa starého

v odsudzujúcom rozsudku skutočne došlo. Pôvodne bol skutok posudzovaný podľa § 219

ods. 1 a 2 písm. b) starého a vina bola v prípade sťažovateľa v 1. rade

uznaná podľa a , a starého , t. j. došlo

k rozšíreniu právnej kvalifikácie o ustanovenia § 219 ods. 2 písm. i) a j) starého Trestného

zákona.

Podľa starého kto iného úmyselne usmrtí, potresce sa

odňatím slobody na desať až pätnásť rokov.

Podľa starého výnimočným trestom sa páchateľ

potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) na dvoch alebo viacerých osobách,

b) obzvlášť surovým alebo trýznivým spôsobom,

c) opätovne,

d) na osobe mladšej ako pätnásť rokov,

e) na tehotnej žene,

f) na inom pre rasu, príslušnosť k etnickej skupine, národnosť, politické

presvedčenie, vyznanie alebo preto, že je bez vyznania,

g) na verejnom činiteľovi pri výkone alebo pre výkon jeho právomoci,

h) na svedkovi, znalcovi alebo tlmočníkovi pre výkon ich povinností,

i) ako člen organizovanej skupiny,

j) v úmysle získať majetkový prospech alebo v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný

trestný čin alebo z inej obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky.

Z citovaných ustanovení starého zjavne vyplýva, že

skutok nebol posúdený ako trestný čin podľa prísnejšieho ustanovenia zákona, než podľa

ktorého bol posúdený v obžalobe a nebola použitá ani prísnejšia trestná sadzba, keďže na

všetky modality spáchania trestného činu vraždy uvedené v odseku 2 sa vzťahuje rovnaká

trestná sadzba  výnimočný trest.

Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať tvrdenie sťažovateľa v 1. rade, že vo veci

konajúcim súdom nebol upozornený na rozšírenie právnej kvalifikácie skutku č. 2,

a konštatuje, že toto jeho tvrdenie nespochybňuje ani najvyšší súd v napadnutom uznesení,

ktorý k tejto skutočnosti uvádza: „Podľa súd môže rozhodovať len

o skutku, ktorý je v obžalobnom návrhu, pričom nie je viazaný právnym posúdením. Súd je

povinný vyčerpať celý skutok, ktorý je predmetom obžaloby a zaoberať sa všetkými právne

relevantnými stránkami. V danej veci skutok uvedený v bode 2 rozsudku obžaloba

posudzovala ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., t. j. ako tzv.

kvalifikovaný trestný čin. Uznanie obvinených za vinných z trestného činu vraždy podľa

§ 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. i/, písm. j/ Tr. zák. neznamená, že tento skutok bol

posúdený ako trestný čin podľa prísnejšieho ustanovenia zákona, než podľa ktorého ho

posudzovala obžaloba, resp., že bola použitá prísnejšia trestná sadzba. Neobstojí tvrdenie

obvinených, že Špeciálny súd postupoval v rozpore s V tejto súvislosti

dovolací súd pripomína, že takúto právnu kvalifikáciu navrhol prokurátor v záverečnej reči

prednesenej 20. februára 2009. Po nej predseda senátu udelil slovo na záverečnú reč

obhajcovi obvinených JUDr. Kuzmovi, ktorý sa však ospravedlnil s tým, že si ju nestihol

pripraviť. Pojednávanie bolo odročené na 23. februára 2009, kedy sa pokračovalo

v prednese záverečných rečí a obvinení a obhajcovia mali možnosť reagovať aj na túto

skutočnosť.“ Ústavný súd sa stotožňuje s argumentáciou najvyššieho súdu a konštatuje, že

analyzovaná námietka sťažovateľa v 1. rade týkajúca sa právnej kvalifikácie skutku č. 2 je

neopodstatnená, keďže namietané skutočnosti nemohli mať žiadny vplyv výšku trestu, ktorý

mu bol uložený.

K námietke týkajúcej sa oslovenia ústavný súd uvádza, že je

nepochybné, že na kvalifikáciu skutku v bode č. 2 odsudzujúceho rozsudku (vražda

podľa starého bolo postačujúce skutkové zistenie,

podľa ktorého páchatelia škrtili poškodeného ťažným lanom, pričom sťažovateľ

v 1. rade mu striedavo zapchával nosné dierky a udusenie poškodeného trvalo približne

10 minút. Prítomnosť alebo neprítomnosť oslovenia pri páchaní

predmetného trestného činu teda nemohla mať podľa názoru ústavného súdu vplyv na záver

špeciálneho súdu o tom, že skutok č. 2 bol v odsudzujúcom rozsudku kvalifikovaný ako

trestný čin spáchaný obzvlášť surovým alebo trýznivým spôsobom. Z uvedených dôvodov

ústavný súd považuje aj túto námietku za zjavne neopodstatnenú.

Ďalšia sťažnostná námietka sa týka skutku č. 3 odsudzujúceho rozsudku [hrubý

nátlak podľa a starého , poškodený

ktorého sa mal dopustiť sťažovateľ v 1. rade (spolu s ďalšími obvinenými, ktorí však nie sú

sťažovateľmi v konaní pred ústavným súdom, pozn.). Sťažovateľ v 1. rade tvrdí, že pre

tento skutok nebolo zákonne začaté trestné stíhanie, keďže uznesenie o začatí trestného

stíhania podľa starého sa na skutok č. 3 nemôže vzťahovať,

pretože k nemu malo dôjsť v jesenných mesiacoch roku 2004.

V súvislosti s posudzovaním námietky k skutku č. 3 ústavný súd zistil, že uznesením

Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru boja proti

organizovanej kriminalite – Východ ČVS: PPZ-34/BOK-V-I-2004 z 11. mája 2004 bolo

začaté trestné stíhanie podľa starého za trestný čin

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa

a na tomto skutkovom základe: „v priebehu roku

2003 bolo zosnované zoskupenie najmenej troch osôb s centrom v okresoch

a ktoré od svojho vzniku až doposiaľ plánovane a organizovane, za účelom

získania zisku, pácha rozsiahlu trestnú činnosť na území kraja ako aj na

ostatnom území Slovenskej republiky tým spôsobom, že násilím, pod hrozbou násilia alebo

pod hrozbou inej ťažkej ujmy núti iné osoby, aby im odvádzali finančné čiastky, tzv.

poplatky za ochranu, a tiež násilím a pod hrozbou násilia nútia iné osoby, aby im bez

právneho dôvodu platili finančné čiastky, kde táto skupina pácha aj iné obzvlášť závažné

trestné činy násilného a ekonomického charakteru v spojení s inými organizovanými

skupinami pôsobiacimi na území SR ako aj v zahraničí.“

Z citovaného vyplýva, že trestné stíhanie „vo veci“ bolo riadne začaté pre rôznu

trestnú činnosť páchanú zločineckou skupinou vrátane trestnej činnosti spočívajúcej v tom,

„že násilím, pod hrozbou násilia alebo pod hrozbou inej ťažkej ujmy núti iné osoby, aby im

odvádzali finančné čiastky, tzv. poplatky za ochranu, a tiež násilím a pod hrozbou násilia

nútia iné osoby, aby im bez právneho dôvodu platili finančné čiastky“. Ústavný súd preto

nemá žiadne výhrady k argumentácii najvyššieho súdu obsiahnutej v odôvodnení

napadnutého uznesenia, podľa ktorej „Dovolateľmi namietaná skutočnosť, že vo veci

vydierania, resp. hrubého nátlaku proti nebolo začaté trestné stíhanie, je

nepravdivá. Dovolací súd poukazuje, že uznesenie z 11. mája 2004 o začatí trestného

stíhania aj pre tento skutok je súčasťou spisu (zv. 1, č. l. 2).“.

Ústavný súd považuje za žiaduce vyjadriť sa výslovne aj k námietke sťažovateľa

v 5. rade, ktorý namieta, že bol nezákonne odsúdený za trestný čin založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny, keďže naň nenadväzoval žiadny ďalší ním spáchaný

zločin na účely priameho alebo nepriameho získania finančnej alebo inej výhody, keďže

skutky uvedené v č. 8 a 9 odsudzujúceho rozsudku, za ktoré bol odsúdený, nemožno podľa

jeho názoru za takéto zločiny v zmysle považovať. Ústavný

súd konštatuje, že aj v tomto prípade ide o námietku smerujúcu primárne k vysloveniu

porušenia a tiež práva podľa dohovoru.

V súvislosti s posudzovaním námietky sťažovateľa v 5. rade ústavný súd považuje za

potrebné poukázať na príslušnú časť odôvodnenia rozsudku špeciálneho súdu sp. zn.

BB-3 T 3/2008 z 24. februára 2009 (s. 78), v ktorej sa uvádza:

«Pokiaľ ide o konštatovanie viny u týchto osôb, predovšetkým je potrebné zdôrazniť,

že každá z nich sa minimálne jedným skutkom zúčastnila na činnosti tejto skupiny.

Obžalovaný v prípravnom konaní a sčasti na hlavnom pojednávaní, sa

v podstate k členstvu v takejto skupine sami priznávajú. Okrem toho obžalovaného

z aktivít pre skupinu usvedčujú aj spoluobžalovaní a svedkovia a

Obžalovaného usvedčuje predovšetkým spoluobžalovaný ktorý o ňom

uviedol, že „ robil ochranku“. Situáciu v súvislosti s týmto obžalovaným dokresľuje

aj fakt, že ako jediný zo skupiny legálne vlastnil zbrane, pričom v konaní bolo preukázané,

že vlastní a prechováva aj zbrane, na ktoré nemá zákonom predpísané povolenie.

Minimálne v jednom prípade bolo preukázané, že tieto zbrane boli použité aj pri trestnej

činnosti páchanej členmi zločineckej skupiny.» Zohľadňujúc obsah citovanej časti

odsudzujúceho rozsudku špeciálneho súdu, ústavný súd konštatuje, že ani námietka

sťažovateľa v 5. rade nie je opodstatnená.

Sťažovateľ v 1. rade tiež namieta, že mu bolo vznesené obvinenie pre „zločineckú

skupinu“ dvakrát, a to uzneseniami z 8. marca 2005 a z 13. apríla 2006, pričom z tejto

skutočnosti vyvodzuje, že „Prvý skutok mal trvať od momentu založenia a zosnovania

zločineckej skupiny do vznesenia obvinenia 8. 03. 2005. Druhý skutok mohol trvať prípadne

od 09. 03. 2005 do vznesenia obvinenia zo dňa 13. 04. 2006.

... Ako je zrejmé, skutky č. 2 a 3 rozsudku spadajú do obdobia prvej zločineckej

skupiny trvajúcej do 08. 03. 2005. berúc do úvahy a

Dohovoru, tento prvý skutok zločineckej skupiny mohol byť právne kvalifikovaný iba podľa

Tr. ale v žiadnom prípade nie podľa Tr. zákona

č.

Čo sa týka druhého skutku zločineckej skupiny, trvajúcej prípadne od 09. 03. 2005

do 13. 04. 2006, za tento skutok sťažovateľ v 1. rade nemohol byť odsúdený, pretože v

zmysle tr. na zločinecké skupinu nenadväzoval žiadny

ďalší zločin, ktorý by mal spácha sťažovateľa v 1. rade.“.

Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa v 1. rade sa v rozsudku špeciálneho súdu

sp. zn. z 24. februára 2009 (s. 59) uvádza:

«Pokiaľ ide o „dvojité“ vznesenie obvinenia za trestný čin založenia zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny, je pravdou, že niektorým osobám

bolo za tento trestný čin obvinenie vznesené naozaj dvakrát (najprv 08. 03. 2005

a potom u obžalovaného 13. 04. 2006 a u obžalovaných a

29. 05. 2006). Stalo sa to za situácie, kedy skutková veta v obidvoch uzneseniach bola

podobne formulovaná, mierne odlišnosti boli len v časových údajoch týkajúcich sa

fungovania skupiny a podľa názoru vec prejednávajúceho senátu totožnosť skutku

v obidvoch uzneseniach bola zachovaná. Možno konštatovať, že ide o neobvyklý postup, ale

žiadne z takých ustanovení trestnoprávnych predpisov, ktorých nedodržanie by malo za

následok invaliditu trestného stíhania za tento skutok porušené nebolo. Nejde totiž o prípad

porušenia zásady res iudicata (prekážka veci rozhodnutej zakotvená v ),

ktorá zakazuje ešte raz stíhať za skutok, ktorého prejednanie bolo právoplatne skončené,

nakoľko prvé rozhodnutie nebolo právoplatne zrušené a v podstate došlo k zopakovaniu

úkonu, ktorý právne relevantne už bol učinený. Tvrdeniu obžalovaného že

uznesenie bolo zrušené listom prokurátora, nie je možné prisvedčiť, nakoľko rozhodnutie je

možné zrušiť len rozhodnutím, a akýkoľvek úkon vec dozorujúceho orgánu, v ktorom hoc aj

vyslovuje pochybnosť nad správnosťou takého či onakého rozhodnutia alebo postupu, sám

o sebe prekážku rozhodnutej veci nezakladá.»

Ústavný súd považuje citovanú argumentáciu špeciálneho súdu, ktorú „odobril“ aj

najvyšší súd, z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú. Špeciálny súd

reflektoval, že išlo „o neobvyklý postup“, ktorý ale pritom nevybočil zo zákonného rámca

trestnoprávnych predpisov.

Sťažovatelia tiež namietajú „výhody“, ktoré mali dostať svedkovia

a obžalovaný za to, že ich usvedčili zo žalovanej trestnej činnosti.

Sťažovatelia v tejto súvislosti v sťažnosti uvádzajú:

„Nedošlo by k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý súd, keby boli

uložené tresty zohľadňujúce ich spoluprácu s OČTK,

napr. zníženie trestu o 1-3 alebo ½ zo spodnej hranice trestnej sadzby, ale vždy musí ísť

o trest, nesmie sa poskytnúť beztrestnosť. Z uvedených dôvodov boli porušené naše práva

na spravodlivý súd podľa a dohovoru.“

Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd poznamenáva, že ani všeobecná akceptácia

tvrdenia sťažovateľov, že svedkovia a obžalovaný získali

neoprávnenú „výhodu“ v podobe „beztrestnosti“, nemôže ústavne relevantným spôsobom

spochybniť odsúdenie sťažovateľov za žalované skutky. Ide o námietku, ktorá nesignalizuje

relevantnú príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu a obsahom základného práva sťažovateľov podľa

a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navyše tvrdenie o „beztrestnosti“ je prinajmenšom

vo vzťahu k obžalovanému nepravdivé, keďže bol rozsudkom špeciálneho súdu

sp. zn. z 24. februára 2009 odsúdený za skutok v bode 5 na podmienečný

trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní 1 roka.

Sumarizujúc dosiaľ vyslovené predbežné závery k jednotlivým námietkam

sťažovateľov, ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je ako celok

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Na tomto závere nemôže nič zmeniť

skutočnosť, že niektoré z námietok sťažovateľov ústavný súd vyhodnotil ako (čiastočne)

opodstatnené. Ide totiž o také výhrady proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu, resp. jemu predchádzajúcemu uzneseniu najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu, resp. odsudzujúcemu rozsudku špeciálneho súdu, ktoré či už jednotlivo,

alebo v súhrne nepredstavujú také pochybenia v trestnej veci sťažovateľov konajúcich

všeobecných súdov, ktoré by dosahovali ústavnú intenzitu a boli by spôsobilé relevantným

spôsobom spochybniť ústavnú konformitu sťažovateľmi napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. septembra 2014.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a obsahom tých základných

práv podľa a práv podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú,

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí

sťažnosti reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľov ako celok odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2016