Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 452/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obce Skalité,

Skalité 598, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Pikuliakom, Advokátska kancelária,

Námestie slobody 58, Čadca, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa rozsudkom Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 27. februára 2014 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obce Skalité o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna

2015 doručená sťažnosť obce Skalité (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 27. februára 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 23. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala odvolanie proti

rozsudku Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) č. k. -76 z 26. júna

2013, ktorým jej okresný súd uložil povinnosť zdržať sa neoprávnených zásahov do

vlastníctva navrhovateľa takým spôsobom, že zabráni vytekaniu vody z odvodňovacieho

kanála umiestneného pod miestnou komunikáciou a vyúsťujúceho nad pozemkami

navrhovateľa.

2.1 Odvolací krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Krajský súd, ako súd odvolací,

preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. a postupom bez nariadenia

pojednávania podľa napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v súlade

s ust. ako vecne správny potvrdil.

Z vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom, ako aj z preskúmavaného

rozsudku, mal i odvolací súd preukázané, že navrhovateľ sa domáhal ochrany vlastníckeho

2

práva, a to nehnuteľností označených ako parcely CKN 1694 o výmere 882 ma CKN

2

1693/2 o výmere 79 mv katastrálnom území obce Skalité, zapísaných na

Okresného úradu, katastrálneho odboru v Čadci. Zásah do jeho vlastníckeho práva mal

spôsobovať odporca, ktorý úpravou miestnej komunikácie v časti Bulavovka obce Skalité

odvádza dažďovú vodu z cesty do zbernej šachty a odvodňovacím potrubím, ktoré vedie

popod cestnú komunikáciu, túto vypúšťa na pozemky navrhovateľa v takej miere, že tieto sú

pri zaplavovaní vodou znehodnotené. Prvostupňový súd mal aktívnu legitimáciu

navrhovateľa na podanie žaloby odvodenú od preukázania jeho vlastníckeho práva

k označeným nehnuteľnostiam a pasívnu legitimáciu odporcu odvodil od zákona

č. s tým, že miestne komunikácie, čo predstavuje aj upravená komunikácia

s odvodňovacími prvkami, sú majetkom obce. Tieto skutočnosti nakoniec medzi účastníkmi

neboli sporné. Skutkový stav súd zistil pri vykonaní ohliadky na mieste samom a tento

vyplynul aj z vykonanej fotodokumentácie. Z vykonanej ohliadky jednoznačne vyplynulo, že

odvodňovacie potrubie, ktoré je umiestnené pod miestnou komunikáciou, slúži výlučne na

odvádzanie povrchových vôd z tejto komunikácie a je súčasťou miestnej komunikácie, ktorá

je vo vlastníctve odporcu. Pokiaľ odporca svojou činnosťou (vyhotovením odtokovej

kanalizácie) zapríčinil vytekanie vôd na pozemok navrhovateľa v takom rozsahu, že tento

nemôže slúžiť svojmu účelu, je povinný zdržať sa takýchto neoprávnených zásahov

a obmedzovať tým vlastníka veci v jej riadnom užívaní.

Vzhľadom na takto zistený skutkový stav a vykonané dokazovanie, má aj odvolací súd

za to, že žaloba bola navrhovateľom podaná dôvodne. Prvostupňový súd dospel

k správnemu právnemu záveru, keď zistený skutkový stav podriadil pod ust. § 126

, z ktorého vyplýva, že vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto

do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od

toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Prvostupňový súd správne poukazuje na zásah do

vlastníckeho práva, ktorým je aj odvedenie vody zo zbernej šachty cez odvodňovacie

potrubie na pozemky navrhovateľa, a to v takom rozsahu, že dochádza k ich

znehodnocovaniu.

Vzhľadom na dôvody uvedené v odvolaní má odvolací súd za to, že v tomto prípade

je daná právomoc súdu, nakoľko sa prejednáva spor vyplývajúci z občianskoprávnych

vzťahov, ktoré sú upravené v ( ).

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že odporca pri rekonštrukcii, resp. údržbe

miestnej komunikácie zmenil odtokové pomery dažďovej vody tak, že táto zhromažďujúca sa

v zbernej šachte vyteká na pozemok navrhovateľa, ktorý je týmto spôsobom

znehodnocovaný. Odvolací súd sa z vyššie uvedených dôvodov stotožňuje so závermi

prvostupňového súdu, s právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozhodnutia a na

jeho závery v zmysle poukazuje. Pretože odporca v odvolaní neuviedol

žiadne iné skutočnosti, s ktorými by sa nevysporiadal prvostupňový súd, resp. ktoré by

umožnili odvolaciemu súdu iným spôsobom prehodnotiť skutkový alebo právny stav,

odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.“

2.2 Sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol s odôvodnením: «V prejednávanej veci je

dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa je dovolanie

prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej. Podľa je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci. Napokon podľa je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa ,

Dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci

rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je

prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor,

od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti

zmluvnej podmienky podľa , Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovanej nie je podľa ustanovenia § 238

prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa aj

otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné ustanovenie

pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu),

ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci

súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku

veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie návrhu na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o odňatie možnosti konať pred súdom

a o rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania

podľa ustanovenia až e/ a žalovaná nenamietala a ich existenciu

po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd.

Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaná namietala, že sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov a že jej postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom

( a ).

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho

poriadku; jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za

následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

namietala z dôvodu, že právomoc pri rozhodovaní o nakladaní s vodami, pri ich odvádzaní

je zákonom, t. j. o vodách, zverená príslušnému správnemu

orgánu, pričom ktorému nekonkretizovala.

Z obsahu spisu však vyplýva, že žalobca sa v konaní domáhal ochrany svojho

vlastníckeho práva podľa , podľa ktorého vlastník má

právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä

sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

Citovaným ustanovením teda poskytuje zákonodarca vlastníkovi ochranu pred

neoprávneným zásahom. Rozhodovanie o ochrane vlastníckeho práva podľa citovaného

ustanovenia t. j. vo veci vyplývajúcej z občianskoprávneho vzťahu, patrí do právomoci súdu.

Preto námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle nie je

dôvodná.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu

konania, ktorá je z hľadiska významná ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného

práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú

v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl.

(ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa ako

dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej

veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa,

že v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce

zistenie, že konanie je skutočne takouto vadou zaťažené t. j., že nastali skutočnosti

v dôsledku ktorých vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe -

rozhodnutí odvolacieho súdu.

Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že rozhodnutie súdu prvého

stupňa potvrdil ako vecne správne ( ), stotožnil sa s jeho závermi,

právnym posúdením veci ako aj s odôvodnením rozhodnutia, na ktoré poukázal (§ 219

ods. 2 ). Konštatoval, že žalovaná ani (v odvolaní) neuviedla žiadne iné skutočnosti,

s ktorými by sa prvostupňový súd nevysporiadal a ktoré by mu (odvolaciemu súdu) umožnili

iným spôsobom prehodnotiť skutkový alebo právny stav. Z toho možno vyvodiť len to, že

odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil tak so skutkovým stavom zisteným prvostupňovým

súdom, na základe ním vykonaného dokazovania, ako aj z neho vyplývajúcim právnym

posúdením veci súdom prvého stupňa.

Pokiaľ ide o vyhodnotenie vykonaného dokazovania dovolací súd uvádza, že podľa

dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, preto starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania

najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou

konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných

dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe

nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle (pre úplnosť treba uviesť,

že nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom

ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné - pozri ). Aj

nesprávnosť skutkových zistení by mohla prípadne zakladať (len) tzv. inú vadu konania

majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (nie nedostatok, ktorý by v rozhodovacej

praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol považovaný za dôvod, ktorý zakladá

procesnú vadu konania podľa , pretože ním nie je znemožnená

realizácia procesných oprávnení účastníka konania). Vadu tejto povahy možno však

namietať len v procesne prípustnom dovolaní (čo nebol daný prípad).

Žalovaná namietala aj inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie veci (, ).

Treba pritom uviesť, že tzv. iné vady konania (t. j. procesné vady, ktoré na rozdiel od

vád taxatívne vymenovaných v nezakladajú zmätočnosť rozhodnutia a ktorých

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní a dôsledkom nesprávne rozhodnutie súdu) sú síce relevantným dovolacím

dôvodom, samé osebe však prípustnosť dovolania nezakladajú. Pokiaľ nie sú splnené

procesné podmienky prípustnosti dovolania (a aký prípad išlo v danej veci), nemožno

napadnuté rozhodnutie podrobiť preskúmaniu po vecnej a právnej stránke. Dovolanie je

totiž podľa upravené ako mimoriadny opravný prostriedok,

ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu, ale len tie, o ktorých

to zákon výslovne ustanovuje.

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané skutočnosti by

mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne) použil

správny právny predpis a či ho (ne) správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne) správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/

, lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom

konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napr.

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ,

, , , , ). Preto

dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol

preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov vo vzťahu k námietkam žalovanej

z hľadiska správnosti ich právnych záverov.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania žalovanej nemožno

vyvodiť z ustanovenia a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody

prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení Preto Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie žalovanej podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné,

odmietol.»

3. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že najvyšší súd a krajský súd v napadnutých

rozhodnutiach porušili jej základné právo na súdnu ochranu podľa

z týchto dôvodov:

3.1 Sťažovateľka vychádza z toho, že otázka, čo je príčinou vytekania vody na

pozemky navrhovateľa, je podstatná otázka pre posúdenie zodpovednosti sťažovateľky.

Považuje za neodôvodnený a neudržateľný skutkový záver súdov, že pre zodpovednosť

sťažovateľky za vytekanie vody na pozemky navrhovateľa stačí zistenie, že vyteká

z potrubia, ktoré sa nachádza pod miestnou komunikáciou sťažovateľky, ktorá je v jej

vlastníctve. Je to podľa sťažovateľky v rozpore s právnou logikou, ktorá používa otázku

príčinnej súvislosti za svoju súčasť. V právnej teórii sa pritom podľa názoru sťažovateľky

vychádza zo základného testu conditio sine qua non. Podľa sťažovateľky sa ním zisťuje, či

by nastal škodlivý následok bez konania škodcu. Príčinou vzniku škody môže byť podľa

názoru sťažovateľky iba také konanie, bez ktorého by škodový následok nevznikol.

Základom je podľa presvedčenia sťažovateľky úvaha, či bez určitej príčiny, ktorou je

porušenie právnej povinnosti, alebo v prípadoch objektívnej zodpovednosti, by škoda

nevznikla. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým konaním alebo udalosťou a vznikom

konkrétnej škody je podľa mienky sťažovateľky otázkou skutkovou. Právnym posúdením je

podľa sťažovateľky vymedzenie, medzi ktorou konkrétnou ujmou (ako následkom) a ktorou

skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Sťažovateľka

po právoplatnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu splnila súdom uloženú

povinnosť a utesnila potrubie. V dovolacom konaní predložila aj fotografiu stavu, ktorý

nastal po splnení povinnosti. Povrchová voda prestala tiecť cez potrubie pod miestnou

komunikáciou a tečie cez miestnu komunikáciu. Podľa sťažovateľky z toho vyplýva

pravdivosť tvrdenia aj jej námietky, že príčinou vytekania vody na pozemky navrhovateľa

nie je potrubie, ale prirodzený tok povrchových vôd povodím. Splnenie povinnosti, ktorú

krajský súd v napadnutom rozsudku sťažovateľke uložil, nevyriešilo podľa jej slov ochranu

vlastníckeho práva navrhovateľa. Podľa sťažovateľky krajský súd poškodil verejný záujem v

oblasti vôd a dopravy, ako aj sťažovateľku a obyvateľov obce, ktorí miestnu komunikáciu

využívajú.

3.2 Sťažovateľka namieta, že ak súdy nevyhodnotili všetky skutočnosti, ktoré sa

týkajú otázky príčiny vytekania vody na pozemky navrhovateľa (či už z ohliadky na mieste,

fotografií situácie, ale aj výpovedí svedkov o stekaní vody od dávnej minulosti)

a neodpovedali na námietku sťažovateľky, že príčinou nie je umiestnenie potrubia pod

miestnou komunikáciou, ale prirodzené stekanie povrchových vôd povodím, pričom ide

o podstatné skutočnosti pre iný záver o príčine vytekania vody na pozemky navrhovateľa

a zodpovednosti sťažovateľky za následok vytekaním vody na jeho pozemky, potom

nevyhodnotili všetky skutočnosti a vyslovili skutkové a právne závery, ktoré sú v dôsledku

toho svojvoľné a neudržateľné, nehovoriac o tom, že platí všeobecná skúsenosť, že

povrchová voda, ktorá steká povodím, je prirodzenou príčinou tečenia vody po pozemkoch

v povodí, ktorá sa v súdnom konaní nedokazuje.

3.3 Sťažovateľka namieta porušenie základného práva aj tým, že súdy nezobrali do

úvahy skutočnosť, že v hre bolo aj verejné právo, ktoré reguluje verejný záujem na ochrane

vôd a v doprave. Princíp materiálnej aplikácie práva a ochrany práv a oprávnených

záujmov má podľa sťažovateľky zabezpečiť, aby rozhodnutia súdov zodpovedali aj princípu

spravodlivosti. To sa v danej veci podľa sťažovateľky nestalo. Uložená povinnosť zasahuje

podľa jej názoru do verejného záujmu, aby mohli obyvatelia obce riadne využívať miestnu

komunikáciu. Tým, že po splnení súdom uloženej povinnosti voda tečie cez miestnu

komunikáciu, a nie cez potrubie pod miestnou komunikáciou, je takýto verejný záujem

podľa sťažovateľky poškodený a poškodená je aj samotná miestna komunikácia, ktorá je

majetkom sťažovateľky. Takýto stav je podľa nej v rozpore s účelom a významom právnych

noriem, ktoré regulujú verejné právo na úseku vôd a dopravy, popiera sa ich účel a význam.

Túto skutočnosť súdy nebrali podľa sťažovateľky do úvahy, pretože v odôvodnení

napadnutých rozhodnutí na túto otázku neodpovedali.

3.4 Keďže súdy neodpovedali na otázku konkurencie ochrany verejného záujmu

regulovaného zákonmi na úseku vôd a dopravy, porušili tým podľa sťažovateľky aj princíp

právnej istoty, ktorého materiálnou súčasťou je aj súdna judikatúra. Sťažovateľka mala

legitímne očakávanie, že súdy ochránia jej právo, aby nebolo navrhovateľom požadovanou

povinnosťou zasiahnuté do verejného záujmu na ochrane vôd a dopravy a nebude jej

uložená povinnosť, ktorá bude v rozpore s účelom a významom

o vodách a o zmene o priestupkoch

v znení neskorších predpisov (vodný zákon) (ďalej len „vodný zákon“), a že nebude

poškodený verejný záujem, aby mohla riadne užívať aj s obyvateľmi obce miestnu

komunikáciu.

3.5 Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho i napadnutého uznesenia

dovolacieho súdu sú tak podľa sťažovateľky nepreskúmateľné v otázke ochrany verejného

záujmu na úseku vôd a dopravy. Súdy podľa sťažovateľky neodpovedali na námietku, že

uloženie povinnosti predstavuje zároveň aj zásah do vôd podľa vodného zákona, pretože ide

o nakladanie s vodami podľa uvedeného zákona. Podľa sťažovateľky pritom ak platí, že

nakladanie s vodami podlieha právnej úprave podľa vodného zákona, potom je námietka

podstatná, pretože o tom mal rozhodnúť príslušný vodohospodársky orgán. Z tohto dôvodu

nebol podľa sťažovateľky všeobecný súd príslušný uložiť povinnosť, ktorá zasahuje do

nakladania s povrchovými vodami. Povinnosť, ktorú súdy uložili sťažovateľke, tak podľa nej

zasahuje do oprávnení vodohospodárskeho správneho orgánu. Pri strete dvoch základných

práv musia všeobecné súdy podľa presvedčenia sťažovateľky najskôr rozpoznať, ktoré

základné práva jednotlivých účastníkov sú v hre, a potom s prihliadnutím na všetky

rozhodné okolnosti daného prípadu musia rozhodnúť tak, aby, ak je to možné, zostalo

zachované z oboch práv čo najviac, a ak to nie je možné, potom dať prednosť tomu

základnému právu, v ktorého prospech svedčí všeobecná idea spravodlivosti, resp.

všeobecný princíp.

3.6 Súdy dali podľa sťažovateľky prednosť ochrane vlastníckeho práva navrhovateľa

na úkor verejného záujmu na úseku vôd a dopravy, ktorý je chránený príslušnými zákonmi.

Zákonmi, ktoré podľa sťažovateľky legitímne obmedzujú vlastnícke právo navrhovateľa

podobne ako každého iného obyvateľa, a to nezávisle od toho, či konanie sťažovateľky je

príčinou tvrdeného následku. Súdy ale dali podľa úsudku sťažovateľky prednosť ochrane

vlastníckeho práva navrhovateľa nielen bez toho, aby riadne odôvodnili rozhodnutie

k námietke sťažovateľky, že jej konanie nie je príčinou tvrdeného následku. Urobili tak

podľa sťažovateľky aj bez toho, aby riadne odôvodnili, prečo nedali prednosť verejnému

záujmu. Z uvedených dôvodov sťažovateľka žiada, aby ústavný súd poskytol ochranu jej

základnému právu na súdnu ochranu, pretože s poukazom na uvedené je podľa nej v hre

nielen princíp právnej istoty, ale aj spravodlivosti, ktoré boli na úkor sťažovateľky podľa jej

presvedčenia porušené.

4. Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. -122 zo dňa

23. februára 2015 porušil základné právo sťažovateľky podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky.

Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. -96 zo dňa 27. 2. 2014 porušil

základné právo sťažovateľky podľa článku 46 ods. 1

Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. -122

zo dňa 23. februára 2015 a vracia mu vec, aby o nej znova konal a rozhodol.

Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. -96 zo dňa 27.2.2014

a vracia mu vec, aby o nej znova konal a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Žiline sú povinní sťažovateľke

zaplatiť náhradu trov konania.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6 O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

7. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. (ďalej len „OSP“).

7.1 Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

7.2 Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho

súdu nemajúci oporu v zákone.

7.3 Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné.

7.4 Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

7.5 Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam

uvedeným v sťažnosti ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho

konania nerozhodoval o veciach meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody tak

podľa , ako ani podľa .

7.6 Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie jej práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe

bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti

s namietaným porušením základného práva podľa aj preto, že toto

porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem

upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj

, ).

7.7 Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu napadnutým

rozsudkom krajského súdu

8. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v súvislosti

s napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo posúdiť, či odôvodnenie napadnutého

rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť v interpretácii a aplikácii

príslušných právnych noriem na vec sťažovateľky a s tým spojené možné porušenie

označených ústavných práv sťažovateľky, alebo naopak, či vzhľadom na odôvodnenie

a právne závery krajského súdu v ňom uvedené je sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po

jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať porušenie označených ústavných

práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.

8.1 Všeobecné súdy v prerokovávanej veci sťažovateľky poskytli ochranu

vlastníckemu právu navrhovateľa na základe zapieracej (zdržovacej) žaloby (actio

negatoria) v zmysle . Na vec je preto potrebné nazerať

predovšetkým prizmou ústavného práva na ochranu vlastníctva.

9. Ústavnoprávna ochrana slobody vlastníctva nie je len ochranou zužujúcou sa iba

na vlastníctvo, resp. majetok. Právo na ochranu vlastníctva, resp. právo na pokojné užívanie

majetku, je klasickým základným právom, ktoré musí byť vnímané v úzkej súvislosti

s ochranou slobodnej sféry a súkromia vlastníka. Vlastnícke právo je súčasťou jadra

personálnej autonómie jednotlivca vo vzťahu k verejnej moci. Obmedzenia práva na

ochranu vlastníctva a práva na pokojné užívanie majetku musia rešpektovať aj ústavnú

hodnotu personálnej autonómie (porov. klasické rozhodnutie Spolkového ústavného súdu

24 BverfGE 367; tiež nález ústavného súdu Českej republiky , body 35 a nasl.;

Kommers, D. The constitutional jurisprudence of the Federal Republic of Germany, 1997,

Duke Univesity Press, 2nd edition, s. 250 a nasl.).

9.1 Podľa Johna Locka je samotným zmyslom štátu ochrana vlastníctva v zmysle

klasickej triády vlastníctva majetku, života a slobody. Ak sa z nutnosti chrániť pred mocou

pozemské statky vyvinula koncepcia nescudziteľných základných práv, tak dnes hľadíme na

nescudziteľné právo na pokojné užívanie majetku nielen izolovane, ale aj perspektívou

ochrany personálnej autonómie. Vlastnícke právo predstavuje dôležitý predpoklad

sebarealizácie človeka, ktorému zaisťuje nezávislosť, a tak vytvára priestor pre realizáciu

jeho slobody. Z uvedeného vyplýva, že nešetrné mocenské zásahy do práva na pokojné

užívanie majetku narúšajú nielen dané základné právo, ale sú v napätí aj s ústavnou

hodnotou personálnej autonómie jednotlivcov.

9.2 Základné právo na ochranu vlastníctva podľa neobsahuje

explicitnú procedurálnu ochranu, ale jeho autentická ochrana znamená, že procedurálna

ochrana je v ňom implikovaná. Ústavný súd už v náleze sp. zn. uviedol, že

slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v , implikuje

v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo

v a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri

porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasl. . Implicitnú

procesnú ochranu ústavný súd potvrdil aj v ďalších nálezoch sp. zn. či sp. zn.

.

9.3 Čo sa týka vzťahu základného práva na ochranu vlastníctva a jeho obmedzenia

vo verejnom záujme v zmysle , ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje

na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého rovnováha verejného a súkromného záujmu je

dôležitým kritériom na určenie primeranosti obmedzenia každého základného práva

a slobody (porov. , , , ,

atď.). Tento právny názor sa dotýka všetkých základných práv a slobôd upravených

v II. hlave , ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej

medzinárodnej zmluvy, t. j. aj základného práva na ochranu vlastníctva podľa

a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

10. Prevedené na vec sťažovateľky je potrebné primárne zdôrazniť, že navrhovateľ si

uplatnil právo na ochranu vlastníctva prostredníctvom zákonného inštitútu upraveného

v , ktorý na zákonnej úrovni zabezpečuje vlastníkovi ochranu

jeho vlastníckeho práva pred nezákonnými zásahmi.

11. Otázkou prvou je, či DOŠLO K ZÁSAHU do vlastníckeho práva navrhovateľa a či

bola sťažovateľka tým SUBJEKTOM, KTORÝ TENTO ZÁSAH VYKONAL.

11.1 Ako uviedol krajský súd, prvostupňový súd mal aktívnu legitimáciu

navrhovateľa na podanie žaloby odvodenú od preukázania jeho vlastníckeho práva

k označeným nehnuteľnostiam a pasívnu legitimáciu odporcu odvodil od zákona

č. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov

s tým, že miestne komunikácie, čo predstavuje aj upravená komunikácia s odvodňovacími

prvkami, sú majetkom obce. Ako ďalej prezentoval krajský súd, tieto skutočnosti nakoniec

medzi účastníkmi neboli sporné. Skutkový stav súdy zistili pri vykonaní ohliadky na mieste

samom a tento vyplynul aj z vykonanej fotodokumentácie. Z vykonanej ohliadky podľa

záverov súdov vyplynulo, že odvodňovacie potrubie, ktoré je umiestnené pod miestnou

komunikáciou, slúži výlučne na odvádzanie povrchových vôd z tejto komunikácie a je

súčasťou miestnej komunikácie, ktorá je vo vlastníctve sťažovateľky, pričom z vykonaného

dokazovania mali súdy za preukázané, že sťažovateľka pri rekonštrukcii, resp. údržbe

miestnej komunikácie zmenila odtokové pomery dažďovej vody tak, že táto zhromažďujúca

sa v zbernej šachte vyteká na pozemok navrhovateľa, ktorý je týmto spôsobom

znehodnocovaný.

12. Otázkou druhou je, či navrhovateľ bol povinný takýto zásah do vlastníckeho

práva strpieť. Inak povedané, v hre je na tomto mieste otázka LEGALITY ZÁSAHU.

12.1 Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

Podľa iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy,

ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide

o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu

verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

12.2 Z napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, že vo veci nešlo o nútené

obmedzenie vlastníckeho práva na základe individuálneho právneho aktu aplikácie práva

obcou (sťažovateľkou) ako mocenským orgánom verejnej moci ( ) a ani

nešlo o iný zásah v prípade majetku navrhovateľa nadobudnutého nezákonným spôsobom

alebo z nelegálnych príjmov ( ).

12.3 Situácia sa teda javí ako prípad, kedy sťažovateľka vystupuje vo vzťahu

k navrhovateľovi ako rovnocenný subjekt súkromného práva spravujúci svoj vlastný

majetok (pozemnú komunikáciu), pričom výkonom svojho vlastníckeho práva spôsobuje

ujmu na vlastníckom práve iného subjektu ( ). Sťažovateľka však

argumentuje, že takýto výkon vlastníckeho práva spôsobujúci ujmu na vlastníckom práve

navrhovateľa je legálny a legitímny, resp. je vo verejnom záujme vzhľadom na dikciu

vodného zákona, a preto je potrebné pri pomeriavaní stretu výkonu (ochrany) vlastníckeho

práva sťažovateľky a navrhovateľa uprednostniť výkon vlastníckeho práva sťažovateľky aj

v prípade, že tento spôsobuje značnú ujmu (zásah) na vlastníckom práve navrhovateľa.

12.4 Podľa § 4d (paragraf je nazvaný „Obmedzenie vlastníckeho práva“) ods. 1 až 5

vodného zákona „ak je potrebné obmedziť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na výkon

činností podľa § 4 ods. 5 písm. a) a b) a § 4b ods. 5 písm. a) a b), možno vo verejnom

záujme, v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu obmedziť vlastnícke právo

k nehnuteľnosti, ak účel nemožno dosiahnuť dohodou. Poverená osoba a správca

vodohospodársky významných vodných tokov sú povinní písomne oznámiť vlastníkovi

nehnuteľnosti, na ktorej bolo vlastnícke právo obmedzené, rozsah, spôsob vykonávania, čas

trvania a začatie vykonávania činností podľa § 4 ods. 5 a § 4b ods. 5 najmenej 15 dní pred

začatím činností. Poverená osoba a správca vodohospodársky významných vodných tokov

sú povinní dbať na to, aby sa čo najmenej zasahovalo do práv a právom chránených

záujmov vlastníka nehnuteľnosti a aby nevznikli škody, ktorým možno zabrániť. Na

náhradu škody spôsobenej činnosťami podľa § 4 ods. 5 a § 4b ods. 5 sa vzťahuje všeobecný

predpis o náhrade škody. Ak dôjde k sporu o náhrade škody, rozhodne súd. Primeraná

náhrada podľa odseku 1 patrí vo výške podľa dohody poverenej osoby alebo správcu

vodohospodársky významných vodných tokov s vlastníkom nehnuteľnosti, ktorej súčasťou

je aj dohoda o spôsobe poskytnutia tejto náhrady. Ak k dohode nedôjde, o výške a spôsobe

poskytnutia náhrady rozhoduje súd.“.

Podľa § 4 ods. 5 vodného zákona „poverená osoba a správca vodohospodársky

významných vodných tokov, ktorí spravujú monitorovacie miesta kvantity povrchových vôd

a monitorovacie miesta kvality povrchových vôd v súlade s programami monitorovania vôd,

ktoré schvaľuje ministerstvo, sú oprávnení

a) zriaďovať a odstraňovať objekty monitorovacích miest kvantity povrchových vôd

a objekty monitorovacích miest kvality povrchových vôd na cudzej nehnuteľnosti,

b) vstupovať na cudziu nehnuteľnosť v súvislosti so zriaďovaním, prevádzkovaním

a odstraňovaním monitorovacích miest kvantity povrchových vôd a monitorovacích miest

kvality povrchových vôd,

c) vykonávať nevyhnutné úpravy pôdy alebo porastu na účely zabezpečenia

prevádzkovej spoľahlivosti objektov týchto monitorovacích miest a zabezpečenia ich správy

a údržby, ak to po predchádzajúcej výzve neurobil vlastník alebo užívateľ pozemku; ak ide

o lesný porast, postupuje sa podľa osobitného predpisu,

d) vstupovať na cudziu nehnuteľnosť a využívať prístupové cesty v súvislosti

s výkonom činností podľa odseku 2 písm. c) a d) len v tých prípadoch, v ktorých už bolo

vlastnícke právo obmedzené alebo vyvlastnené; ak ide o lesné cesty, postupuje sa podľa

osobitného predpisu.“.

Podľa § 4b ods. 5 vodného zákona „poverená osoba, ktorá spravuje monitorovacie

miesta kvantity podzemných vôd a monitorovacie miesta kvality podzemných vôd v súlade

s programami monitorovania vôd, ktoré schvaľuje ministerstvo, je oprávnená

a) zriaďovať a odstraňovať objekty monitorovacích miest kvantity podzemných vôd

a monitorovacích miest kvality podzemných vôd na cudzej nehnuteľnosti,

b) vstupovať na cudziu nehnuteľnosť v súvislosti so zriaďovaním, prevádzkovaním

a odstraňovaním objektov monitorovacích miest kvantity podzemných vôd

a monitorovacích miest kvality podzemných vôd,

c) vykonávať nevyhnutné úpravy terénu alebo porastu na účely zabezpečenia

prevádzkovej spoľahlivosti objektov týchto monitorovacích miest a zabezpečenia ich správy

a údržby, ak to po predchádzajúcej výzve neurobil vlastník alebo užívateľ pozemku; ak ide

o lesný porast, postupuje sa podľa osobitného predpisu,

d) vstupovať na cudziu nehnuteľnosť a využívať prístupové cesty v súvislosti

s výkonom činností podľa odseku 2 písm. c) len v tých prípadoch, v ktorých už bolo

vlastnícke právo obmedzené alebo vyvlastnené; ak ide o lesné cesty, postupuje sa podľa

osobitného predpisu.“.

Podľa § 58 vodného zákona „orgány štátnej vodnej správy sú:

a) ministerstvo,

b) okresné úrady v sídle kraja,

c) okresné úrady,

d) inšpekcia,

e) obce.“.

Podľa § 63 ods. 1 až 4 vodného zákona „obec v prenesenom výkone pôsobnosti na

úseku štátnej vodnej správy rozhoduje vo veciach

a) povolenia na odber povrchových vôd a podzemných vôd a ich iné užívanie na

potreby jednotlivých občanov (domácností), uskutočnenie, zmenu a odstránenie vodných

stavieb, ktoré súvisia s týmto odberom [§ 21 ods. 1 písm. a) a b) a § 26],

b) v ktorých je príslušná povoľovať vodnú stavbu, ako aj v ostatných

vodohospodárskych veciach týkajúcich sa tejto vodnej stavby,

c) pochybností o určenie hranice pobrežného pozemku pri drobných vodných tokoch

(§ 50 ods. 5),

d) uloženia opatrení na odstránenie škodlivého stavu pri poškodení verejnej

kanalizácie alebo verejného vodovodu, prípadne pri ohrození ich prevádzky, ak tieto

opatrenia nevyžadujú povolenie (§ 55 ods. 3).

V prípadoch uvedených v odseku 1 si môže okresný úrad vyhradiť rozhodovanie,

najmä ak ide o územia chránených vodohospodárskych oblastí a územia ochranných pásiem

vodárenských zdrojov.

Obec v prenesenom výkone pôsobnosti na úseku štátnej vodnej správy

a) dáva vyjadrenie podľa § 28 k vodnej stavbe v prípadoch, v ktorých je príslušná

vydať povolenie, a vyjadrenie k stavbe rodinného domu, k stavbe na individuálnu rekreáciu

a na domové žumpy,

b) vedie evidenciu o vodách (§ 29),

c) vykonáva štátny vodoochranný dozor v rámci svojej pôsobnosti a ukladá opatrenia

na odstránenie zistených nedostatkov (§ 66 ods. 1),

d) prejednáva priestupky na úseku ochrany vôd, vodných tokov a vodných stavieb

[§ 77 ods. 3 písm. a)].

Obec môže všeobecne záväzným nariadením

a) upraviť, obmedziť, prípadne zakázať všeobecné užívanie povrchových vôd na

drobných vodných tokoch a iných vodných útvaroch (§ 18 ods. 5),

b) určiť inundačné územie pri drobných vodných tokoch (§ 46 ods. 1).“.

12.5 Vzhľadom na skutkový stav a citovanú právnu úpravu vodného zákona je

zrejmé, že v sťažovateľkinej veci nedošlo a nešlo (i) o nútené obmedzenie vlastníckeho

práva podľa § 4d individuálnym právnym aktom (ii) na účely naplnenia verejného záujmu

predpokladaného § 4 ods. 5 a § 4b ods. 5 vodného zákona. Navyše, sťažovateľka by ani

v takom prípade (iii) nebola orgánom štátnej vodnej správy, ktorý by vydal takýto

individuálny právny akt o nútenom obmedzení vlastníckeho práva navrhovateľa (porov.

právomoci obce podľa § 63 vodného zákona), keďže uvedené je v kompetencii poverenej

osoby a správcu vodohospodársky významných vodných tokov, ktorými sú podľa § 4 ods. 4

vodného zákona najmä príspevkové organizácie štátu, obce alebo vyššie územné celky,

resp. podľa § 48 ods. 2 písm. a) vodného zákona štátna odborná organizácia ministerstva.

12.6 Ústavný súd sa na tomto mieste taktiež zameral na právnu úpravu cestného

zákona a skúmal, aké postavenie, práva a povinnosti vyplývajú sťažovateľke

a navrhovateľovi z právnych noriem cestného zákona vo vzťahu k ochrane vlastníctva.

12.7 Podľa § 3 ods. 2 cestného zákona „miestnu štátnu správu vo veciach miestnych

komunikácií a účelových komunikácií vykonávajú obce ako prenesený výkon štátnej

správy. Obce na miestnych komunikáciách a na účelových komunikáciách určujú použitie

dopravných značiek, dopravných zariadení a povoľujú vyhradené parkoviská. Obce v rámci

preneseného výkonu štátnej správy prejednávajú priestupky podľa § 22c na úseku

miestnych komunikácií a účelových komunikácií.“.

Podľa § 3d ods. 3, ods. 5 písm. d), ods. 6 a ods. 10 písm. c) cestného zákona „miestne

komunikácie sú vo vlastníctve obcí. Správu pozemných komunikácií vykonávajú ak ide

o prejazdné úseky ciest vo vlastníctve obce, o miestne komunikácie a účelové komunikácie

vo vlastníctve obce  obce, prípadne právnické osoby nimi na tento účel založené alebo

zriadené. Vlastníci a správcovia pozemných komunikácií sú povinní pozemné komunikácie

udržiavať v stave zodpovedajúcom účelu, na ktorý sú určené. Samosprávny kraj a obec

zabezpečujú stavebnotechnické vybavenie ciest a miestnych komunikácií v ich vlastníctve

podľa potrieb cestnej dopravy a obrany štátu.“.

Podľa § 4b cestného zákona „miestnymi komunikáciami sú všeobecne prístupné

a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej

doprave a sú zaradené do siete miestnych komunikácií. Siete miestnych komunikácií sa

budujú a udržiavajú v súlade s územnoplánovacou dokumentáciou tak, aby uľahčovali

osídlenie a vyhovovali potrebám miestnej dopravy, prípadne poľnohospodárskej dopravy,

a ak to vyžadujú všeobecné záujmy, aj potrebám diaľkovej dopravy a potrebám obrany

štátu.“.

Podľa § 10 ods. 2 cestného zákona „vlastníci, správcovia alebo užívatelia

nehnuteľností v susedstve diaľnice, cesty alebo miestnej komunikácie musia dovoliť, aby

príslušný cestný správny orgán urobil na ich pozemkoch potrebné opatrenia na zabránenie

zosuvu skál a pôdy, pádu kamenia a stromov a na umožnenie odtoku vody, ak toto

nebezpečenstvo vznikne výstavbou alebo prevádzkou diaľnice, cesty alebo miestnej

komunikácie alebo prírodnými vplyvmi; ak však toto nebezpečenstvo vznikne z konania

vlastníkov, správcov alebo užívateľov susedných nehnuteľností, sú povinní urobiť na

dotknutých pozemkoch potrebné opatrenia vlastným nákladom.“.

12.8 Vzhľadom na dikciu citovaných právnych noriem cestného zákona možno

konštatovať, že v prípade zásahu sťažovateľky do vlastníckeho práva navrhovateľa nešlo ani

o obmedzenie vlastníckeho práva navrhovateľa podľa cestného zákona, keďže

vybudovaním odtokovej šachty pod miestnou komunikáciou (i) nešlo o uskutočnenie

potrebného opatrenia na pozemku navrhovateľa na umožnenie odtoku vody podľa § 10 ods.

2 cestného zákona (ústavný súd navyše dodáva, že podľa § 3 ods. 1 cestného zákona obec

nie je zahrnutá v taxatívnom výpočte cestných správnych orgánov, ale obec vykonáva

v zmysle § 3 ods. 2 miestnu štátnu správu vo veciach miestnych komunikácií a účelových

komunikácií ako prenesený výkon štátnej správy, a preto by mohlo byť sporné, či obec

disponuje oprávnením podľa § 10 ods. 2 cestného zákona robiť na pozemkoch tretích osôb

potrebné opatrenia, oprávnenie na ktoré zákonodarca zveril podľa tohto ustanovenia

cestným správnym orgánom) a taktiež (ii) nešlo o iné opatrenia a zásahy podľa cestného

zákona, kde by sťažovateľka konala voči navrhovateľovi mocensky. A preto aj keby

sťažovateľka konala podľa jej posudzovania skutkového stavu na účely naplnenia jej

povinností vlastníka miestnej komunikácie podľa cestného zákona (§ 3d ods. 6 a § 4b ods. 2

cestného zákona), navrhovateľ (resp. tretie osoby) vnímal oprávnene svoje postavenie voči

sťažovateľke ako rovnocenný subjekt a konanie sťažovateľky (navonok sa prejavujúce bez

akejkoľvek spojitosti s oprávneniami obce podľa cestného zákona – sťažovateľka nezačala

správne konanie ani neurobila navonok žiaden úkon, ktorým by voči navrhovateľovi či

tretím osobám deklarovala svoje konanie a postup podľa cestného zákona) posudzoval

(rovnako aj všeobecné súdy) ako výkon jej vlastníckeho práva. Keďže sťažovateľka

nepostupovala pri budovaní odtokovej šachty podľa cestného zákona (t. j. nepostupovala vo

vzťahu k navrhovateľovi pri budovaní odvodňovacieho potrubia oficiálne ako mocenský

orgán, odvolávajúc sa na konkrétne ustanovenia cestného zákona), odtok vody na pozemok

navrhovateľa nespĺňal podmienky opatrení podľa cestného zákona a bolo nutné posúdiť

tento zásah do vlastníckeho práva navrhovateľa nie v zmysle cestného zákona, ale

.

12.9 V spore sťažovateľky a navrhovateľa tak išlo rýdzo o spor súkromnoprávnej

(občianskoprávnej) povahy a otázku výkonu vlastníckeho práva sťažovateľky k majetku

(miestnej komunikácii, čo predstavuje aj upravená komunikácia s odvodňovacími prvkami

podľa cestného zákona) vo vzťahu k nerušenému výkonu vlastníckeho práva navrhovateľa,

pričom všeobecné súdy dospeli na základe ústavnej a zákonnej ochrany vlastníckeho práva

( a 3 v spojení s ) k správnemu záveru, že

sťažovateľka výkonom svojho vlastníckeho práva k miestnej komunikácii (t. j.

vybudovaním odvodňovacieho potrubia pod miestnou komunikáciou, pričom došlo týmto

k zmene odtokových pomerov dažďovej vody tak, že táto zhromažďujúca sa v zbernej

šachte vyteká na pozemok navrhovateľa, ktorý je týmto spôsobom znehodnocovaný)

neoprávnene zasiahla do vlastníckeho práva navrhovateľa.

12.10 Týmto záverom všeobecných súdov (a teda aj krajského súdu v napadnutom

rozsudku) nemožno z ústavného hľadiska a hľadiska princípov práva sťažovateľky na súdnu

ochranu nič vytknúť.

13. Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2

pre zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2016