Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 489/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti HOPI SK s. r. o., Bratislavská 83, Pezinok, zastúpenej advokátom

Mgr. Zdenkom Nováčekom, Brančská 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 30. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti HOPI SK s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti HOPI SK s. r. o., Bratislavská 83, Pezinok (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a podľa Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. januára 2015 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že na Okresnom súde Bratislava III (ďalej

len „okresný súd“) prebieha konanie vedené pod sp. zn. , ktorého predmetom

je rozhodovanie o nároku na zaplatenie 338 666,66 € s príslušenstvom, ktorý si uplatnila

obchodná spoločnosť (ďalej len „navrhovateľ“), proti obchodnej spoločnosti

(ďalej len „odporca“, spolu ďalej len „účastníci“).

Podľa sťažovateľa uplatnená suma predstavuje nárok navrhovateľa „na úhradu

faktúr odporcovi dodaných nápojov, hradených navrhovateľovi cestou zápočtov

odporcových protifaktúr z vratných obalov (nápojových sudov, fľašiek, prepraviek

a podobne), o ktorých však navrhovateľ tvrdí, že ich nikdy neodobral, čím odporcovi nárok

na ich fakturáciu a následný zápočet údajne tiež nikdy nevznikol“.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že na výsledku predmetného konania má právny

záujem v zmysle (ďalej len „OSP“), keďže je

«zmluvným partnerom odporcu, cestou ktorého odporca navrhovateľovi vratné obaly

vracal, kde výhradne ich odovzdanie na linke „Sťažovateľ – Navrhovateľ“, ako údajne

rozhodujúcu predbežnú otázku, navrhovateľ v prebiehajúcom konaní spochybňuje; vrátane

pravosti akcesorických dovolateľových dodacích/ložných listov...».

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia

krajského súdu, v ktorom uviedol, že „(p)okiaľ ide o spornú otázku odovzdania vratných

obalov navrhovateľovi, táto otázka môže byť predmetom dokazovania v predmetnom konaní

len vo vzťahu k dôvodnosti uplatneného nároku navrhovateľa...“, a tiež aj na vyjadrenie

navrhovateľa v podaní zo 6. mája 2014 a v odvolaní odporcu z 29. mája 2014, v ktorom títo

účastníci uviedli, že v prípade neúspechu odporcu v konaní bude mať tento právo regresu

voči sťažovateľovi.

Sťažovateľ ďalej uvádza:

«Sťažovateľ a odporca boli a naďalej aj sú toho názoru, že nakoľko celé dokazovanie

je navrhovateľom a súdom smerované výhradne len na posúdenie predbežnej otázky

ohľadne odovzdania vratných obalov na linke „Sťažovateľ – Navrhovateľ“, tak len

2

sťažovateľ disponuje na podporu odporcu a tým aj seba potrebnými dôkazmi, súvislosťami

a znalosťami vo veci.

... nepripustením sťažovateľa by sa mu znemožnilo aktívne participovať na súdom

avizovanom dokazovaní skutkového stavu, ktorého predmetnom mám byť práve plnenie

sťažovateľových vlastných práv a povinností... v prípade eventuálneho odporcovho

neúspechu spore, založenom na predbežnej otázke ohľadne odovzdania vratných obalov,

by odporca takýmto odsudzujúcim rozsudkom, a v ňom uvedeným skutkovým stavom, voči

sťažovateľovi istotne argumentoval.»

Na tomto základe sťažovateľ vstúpil na vlastný podnet podľa do

konania ako vedľajší účastník.

Následne okresný súd rozhodol uznesením č. k. -1556 z 15. mája 2014

tak, že nepripustil vstup sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým uznesením z 30. januára 2015 tak, že uznesenie okresného súdu

potvrdil vzhľadom na to, že neboli splnené zákonné podmienky na vstup sťažovateľa

do konania ako vedľajšieho účastníka.

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením boli porušené v sťažnosti označené

práva s poukazom na «reštriktívny (ústavne nekonformný) výklad pojmu „právny záujem“,

uskutočnený v rozpore so skutkovým a právnym stavom v predmetnej veci».

Podľa sťažovateľa konajúce súdy ústavne nekonformne vyhodnotili a interpretovali

existenciu právneho záujmu sťažovateľa na výsledku konania. Spôsob, akým tieto súdy

vyhodnotili túto zákonnú podmienku vedľajšieho účastníctva, je v rozpore so závermi

vyplývajúcimi z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“; , , , , ,

a ), z judikatúry ústavného súdu (najmä nálezy sp. zn.

z 20. januára 2011 a sp. zn. zo 14. februára 2013)

a judikatúry Ústavného súdu Českej republiky (, ,

a ).

Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že konajúce súdy svojím postupom porušili

aj princípy rovnosti zbraní, kontradiktórnosti konania a aj dvojinštančnosti vzhľadom na to,

že mu neposkytli dostatočný priestor na preukázanie jeho právneho záujmu na výsledku

konania, a taktiež tým, že mu nedoručili námietky navrhovateľa voči vedľajšiemu

účastníctvu sťažovateľa a neumožnili mu vyjadriť sa k týmto námietkam pred rozhodnutím

okresného súdu o prípustnosti vedľajšieho účastníctva. V tejto súvislosti uvádza, že okresný

súd mu doručil námietky navrhovateľa 19. mája 2014, pričom o prípustnosti vedľajšieho

účastníctva rozhodol už 15. mája 2014. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že tento postup

konajúcich súdov je v rozpore s právnymi závermi, ktoré uviedol ústavný súd v náleze

sp. zn. zo 14. februára 2013. Sťažovateľ namieta, že krajský súd mal tento

postup okresného súdu vyhodnotiť ako odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 221

ods. 1 písm. f) a takto mal uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež poukazuje na to, že po vyčerpaní riadneho opravného

prostriedku – odvolania – „z opatrnosti“ podal proti napadnutému uzneseniu dovolanie

podľa .

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Krajský súd v Bratislave Uznesením č. -1675 z 30. 1. 2015...

porušil základné právo sťažovateľa... podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny... a právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

... Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. -1675 z 30. 1. 2015

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

... Sťažovateľovi... sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €,

ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu...

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

4

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Vychádzajúc z petitu sťažnosti (m. m. , , ,

), ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta porušenie základného

práva podľa a podľa listiny a práva podľa

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým tento potvrdil uznesenie

okresného súdu z 15. mája 2014 o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva sťažovateľa.

Podľa sťažovateľa okresný súd ústavne nekonformne posúdil existenciu jeho právneho

záujmu na výsledku konania a svojím postupom pri rozhodovaní o námietkach navrhovateľa

proti vstupu sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka mu odňal možnosť konať pred súdom,

keďže mu nedoručil námietky navrhovateľa pred rozhodnutím o prípustnosti vedľajšieho

účastníctva. Týmto postupom mu okresný súd neumožnil efektívne sa vyjadriť k námietkam

navrhovateľa a nedal mu príležitosť preukázať existenciu právneho záujmu na výsledku

konania. Vychádzajúc z týchto skutočností, mal krajský súd uznesenie okresného súdu

pre vadu podľa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré

zakladá na dovolacom dôvode podľa „ “. Vychádzajúc z argumentácie

sťažovateľa v sťažnosti, v ktorej uvádza, že mu postupom konajúcich súdov mala byť

odňatá možnosť konať pred súdom, sťažovateľ zrejme podal dovolanie z dôvodu podľa

.

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že v konaní o dovolaní sťažovateľa najvyšší súd

ešte nerozhodol.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru

(m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných

právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo

slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,

ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v danej veci mala

za následok nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne preskúmavali všeobecný

súd aj ústavný súd. Sťažnosť podľa nepredstavuje právny prostriedok

nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných prostriedkoch nápravy, ktoré

má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho

základných práv alebo slobôd (m. m. ).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním

sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie

je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

6

aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí

v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné ().

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa zároveň

poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. , ,

, ), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania

dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,

sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu

sťažovateľ, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním

dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale pri predbežnom prerokovaní ju podľa zásady ratio temporis odmietol

ako neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016

8