Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 489/2016
PDF · 164.71 KB
No categories available
II. ÚS 489/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti HOPI SK s. r. o., Bratislavská 83, Pezinok, zastúpenej advokátom
Mgr. Zdenkom Nováčekom, Brančská 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
1 Cob 187/2014 z 30. januára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti HOPI SK s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti HOPI SK s. r. o., Bratislavská 83, Pezinok (ďalej
len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 187/2014 z 30. januára 2015 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že na Okresnom súde Bratislava III (ďalej
len „okresný súd“) prebieha konanie vedené pod sp. zn. 23 Cb 82/2013, ktorého predmetom
je rozhodovanie o nároku na zaplatenie 338 666,66 € s príslušenstvom, ktorý si uplatnila
obchodná spoločnosť (ďalej len „navrhovateľ“), proti obchodnej spoločnosti
(ďalej len „odporca“, spolu ďalej len „účastníci“).
Podľa sťažovateľa uplatnená suma predstavuje nárok navrhovateľa „na úhradu
faktúr odporcovi dodaných nápojov, hradených navrhovateľovi cestou zápočtov
odporcových protifaktúr z vratných obalov (nápojových sudov, fľašiek, prepraviek
a podobne), o ktorých však navrhovateľ tvrdí, že ich nikdy neodobral, čím odporcovi nárok
na ich fakturáciu a následný zápočet údajne tiež nikdy nevznikol“.
Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že na výsledku predmetného konania má právny
záujem v zmysle § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), keďže je
«zmluvným partnerom odporcu, cestou ktorého odporca navrhovateľovi vratné obaly
vracal, kde výhradne ich odovzdanie na linke „Sťažovateľ – Navrhovateľ“, ako údajne
rozhodujúcu predbežnú otázku, navrhovateľ v prebiehajúcom konaní spochybňuje; vrátane
pravosti akcesorických dovolateľových dodacích/ložných listov...».
V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia
krajského súdu, v ktorom uviedol, že „(p)okiaľ ide o spornú otázku odovzdania vratných
obalov navrhovateľovi, táto otázka môže byť predmetom dokazovania v predmetnom konaní
len vo vzťahu k dôvodnosti uplatneného nároku navrhovateľa...“, a tiež aj na vyjadrenie
navrhovateľa v podaní zo 6. mája 2014 a v odvolaní odporcu z 29. mája 2014, v ktorom títo
účastníci uviedli, že v prípade neúspechu odporcu v konaní bude mať tento právo regresu
voči sťažovateľovi.
Sťažovateľ ďalej uvádza:
«Sťažovateľ a odporca boli a naďalej aj sú toho názoru, že nakoľko celé dokazovanie
je navrhovateľom a súdom smerované výhradne len na posúdenie predbežnej otázky
ohľadne odovzdania vratných obalov na linke „Sťažovateľ – Navrhovateľ“, tak len
2
sťažovateľ disponuje na podporu odporcu a tým aj seba potrebnými dôkazmi, súvislosťami
a znalosťami vo veci.
... nepripustením sťažovateľa by sa mu znemožnilo aktívne participovať na súdom
avizovanom dokazovaní skutkového stavu, ktorého predmetnom mám byť práve plnenie
sťažovateľových vlastných práv a povinností... v prípade eventuálneho odporcovho
neúspechu spore, založenom na predbežnej otázke ohľadne odovzdania vratných obalov,
by odporca takýmto odsudzujúcim rozsudkom, a v ňom uvedeným skutkovým stavom, voči
sťažovateľovi istotne argumentoval.»
Na tomto základe sťažovateľ vstúpil na vlastný podnet podľa § 93 ods. 3 OSP do
konania ako vedľajší účastník.
Následne okresný súd rozhodol uznesením č. k. 23 Cb 82/2013-1556 z 15. mája 2014
tak, že nepripustil vstup sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu.
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým uznesením z 30. januára 2015 tak, že uznesenie okresného súdu
potvrdil vzhľadom na to, že neboli splnené zákonné podmienky na vstup sťažovateľa
do konania ako vedľajšieho účastníka.
Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením boli porušené v sťažnosti označené
práva s poukazom na «reštriktívny (ústavne nekonformný) výklad pojmu „právny záujem“,
uskutočnený v rozpore so skutkovým a právnym stavom v predmetnej veci».
Podľa sťažovateľa konajúce súdy ústavne nekonformne vyhodnotili a interpretovali
existenciu právneho záujmu sťažovateľa na výsledku konania. Spôsob, akým tieto súdy
vyhodnotili túto zákonnú podmienku vedľajšieho účastníctva, je v rozpore so závermi
vyplývajúcimi z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“; 3 Obo 28/2010, 4 Obo 44/2010, 1 Obdo V 18/2008, 4 Obo 2/2007, 6 Sžo 119/2010,
3 Cdo 319/2009 a 4 Obo 151/2007), z judikatúry ústavného súdu (najmä nálezy sp. zn.
IV. ÚS 60/2010 z 20. januára 2011 a sp. zn. IV. ÚS 480/2012 zo 14. februára 2013)
a judikatúry Ústavného súdu Českej republiky (III. ÚS 457/03, I. ÚS 553/03, III. ÚS 63/05
a I. ÚS 1384/2010).
Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že konajúce súdy svojím postupom porušili
aj princípy rovnosti zbraní, kontradiktórnosti konania a aj dvojinštančnosti vzhľadom na to,
že mu neposkytli dostatočný priestor na preukázanie jeho právneho záujmu na výsledku
konania, a taktiež tým, že mu nedoručili námietky navrhovateľa voči vedľajšiemu
účastníctvu sťažovateľa a neumožnili mu vyjadriť sa k týmto námietkam pred rozhodnutím
okresného súdu o prípustnosti vedľajšieho účastníctva. V tejto súvislosti uvádza, že okresný
súd mu doručil námietky navrhovateľa 19. mája 2014, pričom o prípustnosti vedľajšieho
účastníctva rozhodol už 15. mája 2014. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že tento postup
konajúcich súdov je v rozpore s právnymi závermi, ktoré uviedol ústavný súd v náleze
sp. zn. IV. ÚS 480/2012 zo 14. februára 2013. Sťažovateľ namieta, že krajský súd mal tento
postup okresného súdu vyhodnotiť ako odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 221
ods. 1 písm. f) OSP a takto mal uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež poukazuje na to, že po vyčerpaní riadneho opravného
prostriedku – odvolania – „z opatrnosti“ podal proti napadnutému uzneseniu dovolanie
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„... Krajský súd v Bratislave Uznesením č. 1 Cob/187/2014-1675 z 30. 1. 2015...
porušil základné právo sťažovateľa... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny... a právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
... Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 1 Cob/187/2014-1675 z 30. 1. 2015
sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
... Sťažovateľovi... sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €,
ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu...
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
4
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Vychádzajúc z petitu sťažnosti (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05), ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým tento potvrdil uznesenie
okresného súdu z 15. mája 2014 o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva sťažovateľa.
Podľa sťažovateľa okresný súd ústavne nekonformne posúdil existenciu jeho právneho
záujmu na výsledku konania a svojím postupom pri rozhodovaní o námietkach navrhovateľa
proti vstupu sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka mu odňal možnosť konať pred súdom,
keďže mu nedoručil námietky navrhovateľa pred rozhodnutím o prípustnosti vedľajšieho
účastníctva. Týmto postupom mu okresný súd neumožnil efektívne sa vyjadriť k námietkam
navrhovateľa a nedal mu príležitosť preukázať existenciu právneho záujmu na výsledku
konania. Vychádzajúc z týchto skutočností, mal krajský súd uznesenie okresného súdu
pre vadu podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré
zakladá na dovolacom dôvode podľa „§ 237 OSP“. Vychádzajúc z argumentácie
sťažovateľa v sťažnosti, v ktorej uvádza, že mu postupom konajúcich súdov mala byť
odňatá možnosť konať pred súdom, sťažovateľ zrejme podal dovolanie z dôvodu podľa
Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že v konaní o dovolaní sťažovateľa najvyšší súd
ešte nerozhodol.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru
(m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných
právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo
slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,
ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v danej veci mala
za následok nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne preskúmavali všeobecný
súd aj ústavný súd. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje právny prostriedok
nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných prostriedkoch nápravy, ktoré
má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho
základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).
V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne
rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie
je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne
6
aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí
v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom
prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (IV. ÚS 142/2010).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa zároveň
poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti
po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania
dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,
že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,
sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu
o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.
V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať
potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu
sťažovateľ, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním
dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale pri predbežnom prerokovaní ju podľa zásady ratio temporis odmietol
ako neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016
8