Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 504/2016
PDF · 335.66 KB
No categories available
II. ÚS 504/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného
advokátom JUDr. Martinom Olosom, Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 35 Tk 1/2014-332 z 9. júna 2014
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Tdo 7/2016-390 zo 17. februára
2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2016
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Martinom
Olosom, Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, ktorou namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej aj „okresný súd“) č. k.
35 Tk 1/2014-332 z 9. júna 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 3 Tdo 7/2016-390 zo 17. februára
2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom
okresného súdu uznaný za vinného v bode 1 zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby
a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v spojení s § 138
písm. b) Trestného zákona a v bode 2 zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy
v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona k § 145 ods. 1 a ods. 2 písm. c)
Trestného zákona v spojení s § 139 písm. c) Trestného zákona. Za to bol sťažovateľovi
okrem iného uložený trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov, na výkon ktorého bol
zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Napadnutým
rozsudkom okresný súd schválil dohodu o uznaní viny a prijatí trestu (ďalej len „dohoda
o vine a treste“) podľa § 255 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) v spojení s § 334 ods. 1 a 4 Trestného
poriadku uzavretú medzi prokurátorom Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská
prokuratúra“) a sťažovateľom ako obžalovaným na hlavnom pojednávaní konanom 9. júna
2014.
Skutok, pre ktorý bol sťažovateľ napadnutým rozsudkom okresného súdu
právoplatne uznaný za vinného, spočíval v tom, že sťažovateľ
«1/ od presne neurčeného obdobia roku 2006 do 11. novembra 2013 v mieste
trvalého bydliska, v rodinnom dome v obci
, opakovane pod vplyvom alkoholu svoju manželku ťahal za vlasy,
kopal do nôh, udieral päsťami do oblasti hrudníka a fackal ju, zo začiatku, prvé štyri roky
tak raz za pol roka, neskôr intenzita jeho útokov bola každé dva až tri mesiace, čím jej
spôsoboval rôzne podliatiny na rukách, nohách a hrudníku, zároveň jej pri útokoch
vulgárne nadával, že je kurva, prostitútka a bachraňa, žiarlil na ňu a vyčítal jej, že chodí za
inými chlapmi, čím je spôsoboval psychické utrpenie, [ďalej len „skutok podľa bodu 1“]
2/ dňa 11. novembra 2013 asi o 06.50 hod., v obývačke rodinného domu č. 1025
v obci , po predchádzajúcej hádke, v úmysle
usmrtiť pristúpil k svojej manželke a mačetou o celkovej dĺžke 62 cm a dĺžke
čepele 47,5 cm ju odzadu sekol minimálne 5-krát do oblasti hlavy, zároveň ju sekol po
oboch rukách, keď si kryla hlavu rukami, čím jej spôsobil sečnú ranu v čelovo-temennej
oblasti vľavo 5 cm dlhú idúcu na kosť, dve sečné rany v temenno-záhlavovej oblasti vľavo
s dĺžkou 7cm a 9 cm, sečnú ranu na záhlaví vpravo prenikajúcu do podkožia, otvorenú
zlomeninu horného článku 4. prsta na pravej ruke, sečnú ranu na chrbte pravej ruky, sečnú
ranu na chrbte 4. a 5. prsta pravej ruky, sečnú ranu v oblasti pravého predlaktia dlhú 1,5
cm, sečnú ranu v oblasti dolného článku palca na ľavej ruke, otvorenú zlomeninu dolného
článku palca ľavej ruky, amputáciu dolného článku ukazováka na ľavej ruke, sečnú ranu na
chrbtovej strane dolného článku 3. prsta ľavej ruky, ktoré zranenia si vyžiadali chirurgický
zákrok s hospitalizáciou 8 dní v nemocnici a obmedzenia v obvyklom spôsobe života po
dobu 12 týždňov, pričom ak by si nechránila pred útokom hlavu
predostretými rukami došlo by k jej usmrteniu.» [ďalej len „skutok podľa bodu 2“]
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ najskôr sám
a následne prostredníctvom obhajcu v zákonnej lehote dovolanie, v ktorom podľa § 371
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku namietal zásadné porušenie svojho práva na obhajobu.
Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa napadnutým uznesením odmietol podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku, pretože podľa jeho záveru bolo zrejmé, že v predmetnej trestnej veci
nebol naplnený sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod.
Sťažovateľ svoju sťažnosť podanú ústavnému súdu odôvodňuje najmä takto:
„V danej trestnej veci došlo k porušeniu práva na obhajobu a rovnosť zbraní, ktoré
majú za následok porušenie práva na spravodlivý proces.
... jediným relevantným dôkazom pre kvalifikáciu skutku ako pokusu zločinu vraždy
bol znalecký posudok znalca zadovážený vyšetrovateľom v prípravnom
konaní. Samotné znalecké dokazovanie v prípravnom konaní však prebiehalo značne
neštandardne, navyše spôsobom, ktorý nemá v právnom štáte miesto. Znalec totiž najprv
vypracoval posudok, podľa ktorého záveru zbraň - mačeta nebola v danom prípade
spôsobilá privodiť poškodenej smrť, a poškodená nebola poranená takým rozsahom, že by
jej to mohlo zapríčiniť smrť (č. l. 131 spisu). Takéto závery posudku samozrejme vylučovali
kvalifikáciu skutku ako pokusu vraždy a ustálili iba ublíženie na zdraví. Následne však
dozorujúci prokurátor vydal dňa 20.01.2014 písomný pokyn, aby vyšetrovateľ uložil
znalcovi znalecký posudok doplniť, pretože znalec podľa názoru prokurátora nemohol
vedieť a riadne posúdiť stav veci bez toho, aby osobne nepreskúmal samotnú zbraň.
Samotný súdny znalec však ako odborne spôsobilá osoba a odborník pritom v konaní vôbec
nežiadal, aby mu zbraň bola pri vypracovaní posudku predložená. Taktiež vyšetrovateľ,
ktorý je pri vyšetrovaní nezávislý a samostatný, nevidel sám na tento postup a na doplnenie
posudku dôvod. Je tak zrejmé, že znalec bol OČTK, ktorému závery jeho posudku
nevyhovovali, priamo inštruovaný, čo následne vyústilo, že znalec pri doplnení posudku
absolútne zmenil svoje predchádzajúce závery a v doplnení posudku už uzavrel, že
predmetná zbraň bola schopná spôsobiť smrť poškodenej. Na základe tohto doplnenia
posudku (skôr jeho opravou na základe vyžiadania prokurátora) potom bol skutok
prekvalifikovaný (čl. 5) a na moju osobu podaná obžaloba pre pokus obzvlášť závažného
zločinu vraždy. Trestné stíhanie vo veci pritom začalo pre trestný čin ublíženia na zdraví
podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b/. Tr. zák. Je tak nesporné, že v prípravnom konaní bolo
znalecké dokazovanie vykonané nezákonne a v rozpore so základnými právami obvineného,
najmä právom na obhajobu. V konaní mal byť znalec po doplnení posudku vypočutý,
pričom mi malo byť umožnené klásť znalcovi otázky resp. mal byť vypracovaný tzv.
kontrolný znalecký posudok, nakoľko predchádzajúce meniace sa závery znalca
dôvodne vzbudzujú pochybnosti o správnosti záverov jeho posudku ako aj
nestrannosti osoby znalca. Znalec by ako garant odbornosti problematiky nemal nikdy
podliehať tlakom ktorejkoľvek strany (a to ani nepriamo), inak jeho postavenie nie je
nestranné a nezávislé.
2. Treba zdôrazniť, že každý obvinený sa priznáva ku skutku a nie aj ku jeho právnej
kvalifikácii. Ja sa ku skutku priznal, nie však ako ku pokusu vraždy, ale ako ku ublíženiu na
zdraví. Uvedenému nasvedčuje i to, že vo veci bola podaná obžaloba (a nie návrh na
schválenie dohody o vine a treste), pričom k dohode došlo až po otvorení hlavného
pojednávania (HP). Z celej situácie na HP som bol zmätený, chápal som veci tak, že som sa
priznal k ublíženiu na zdraví a nie k pokusu vraždy a vec sa uzavrie dohodou v zmysle
môjho priznania. Taktiež môj obhajca ma nedostatočne informoval o procesnej stránke
veci, pričom na nejakú kvalifikovanú poradu na HP nebol priestor a iba ma inštruoval, že
bez dohody mi bude uložený vysoký trest. HP bolo narýchlo prerušené a následne namiesto
prejednania veci bola schválená dohoda o vine a treste, čo je pri tak závažnej kvalifikácii
a uloženom treste viac ako neštandardné a v celom kontexte procesu bolo porušením práva
na obhajobu.
3. V konaní mi bol vyšetrovateľom pri preštudovaní spisu po skončení vyšetrovania
zamietnutý návrh na vykonanie výsluchu svedkov a , ktorí
mali priame vedomosti o našom spolužití s poškodenou. Tento dôkaz bol pri trestnom čine
týrania blízkej osoby a zverenej osoby plne namieste a mohol preveriť a vyvrátiť tvrdenia
poškodenej o údajnom dlhodobom týraní jej osoby. Vyšetrovateľ tak vykonával iba dôkazy
v môj neprospech, čo je neprípustné. Nevykonanie navrhovaných dôkazov je porušením
zásady rovnosti zbraní a práva na obhajobu. Nevykonaním dôkazov došlo objektívne
k znemožneniu preukazovať moje tvrdenia. Základom každého procesu je totiž dokazovanie
právne významných skutočností. Preto bolo esenciálnou povinnosťou mi umožniť vykonať
všetky navrhnuté dostupné dôkazy preukazujúce a podporujúce moje tvrdenia. Takto som
nebol subjektom ale iba objektom procesu, bez reálnej a účinnej možnosti preukázať
v procese akékoľvek svoje tvrdenia a obranu. ...
4. ... V prípade existencie pochybností musí súd postupovať miernejšie (in dubio pro
mitio), teda rozhodnúť v prospech obvineného (zásada in dubio pro reo). Vina obvineného
musí byť preukázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom.
... Je zrejmé že vyššie citovanými rozhodnutiami, ako aj konaním, ktoré im
predchádzalo, bolo porušené moje právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa
Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... základné právo na spravodlivý súdny proces
zaručené podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a základné právo na obhajobu podľa Čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti potom sťažovateľ navrhuje, aby
ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa ... na súdnu a inú právnu ochranu
zaručené podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces
zaručené podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a základné právo na obhajobu podľa Čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Okresného súdu v Žiline sp. zn. 35 Tk 1/2014 zo dňa 09. 06. 2014 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 7/2016 zo dňa 17. 02. 2016 porušené bolo.
2. Rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. zn. 35 Tk 1/2014 zo dňa 09. 06. 2014
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 7/2016 zo dňa 17. 02. 2016
sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
3. Okresný súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní uhradiť
spoločne a nerozdielne sťažovateľovi... trovy konania...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa
obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20
a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50
ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného namieta porušenie svojho základného práva na
obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ústavný súd
vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na
princípe subsidiarity. Podstata a účel princípu subsidiarity vychádza z toho, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale
úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu (m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
Z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre
každú osobu, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, v zmysle ktorého musí
rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany, a preto predtým, než podá sťažnosť ústavnému
súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza
právomoci ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi
verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu, ktorým prvostupňový súd schválil
dohodu o vine a treste uzavretú medzi sťažovateľom a prokurátorom krajskej prokuratúry,
mal sťažovateľ možnosť podľa druhej vety § 334 ods. 4 Trestného poriadku podať
dovolanie z dôvodu zásadného porušenia svojho práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku. Sťažovateľ túto možnosť aj využil a dovolanie podal. Najvyšší
súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku s tým, že sťažovateľom označený dovolací dôvod nebol splnený.
Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 35 Tk 1/2014
zistil, že obsah dovolania, ktoré sťažovateľ v posudzovanej veci podal najvyššiemu súdu, je
v zásade totožný s obsahom sťažnosti, ktorú podal ústavnému súdu. Najvyšší súd pritom
v sťažovateľom namietaných skutočnostiach, podľa neho svedčiacich o zásadnom porušení
jeho práva na obhajobu, nevzhliadol naplnenie zodpovedajúceho dovolacieho dôvodu,
a preto dovolanie sťažovateľa bez preskúmania veci na neverejnom zasadnutí odmietol.
Reálne uplatnená právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa,
v ktorom namietal zásadné porušenie svojho práva na obhajobu napadnutým rozsudkom
okresného súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, vylučuje právomoc
ústavného súdu preskúmať sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na
obhajobu napadnutým rozsudkom okresného súdu, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku tých
istých skutočností, ktoré už sťažovateľ namietal v podanom dovolaní.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
a o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa prvej vety § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou (napr. m. m.
I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010) považoval
v posudzovanej veci lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú aj vo vzťahu k napadnutému
právoplatnému rozsudku okresného súdu, keďže sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu
doručená v zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehote od doručenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou
konštantnou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci
všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 50
ods. 3 ústavy ústavný súd poznamenáva, že napriek v časti II.1 tohto uznesenia
konštatovanému nedostatku právomoci na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa v časti
namietaného porušenia jeho základného práva na obhajobu napadnutým rozsudkom
okresného súdu, v súlade s materiálnym prístupom k ochrane ústavnosti vzal pri
posudzovaní namietaného porušenia označeného základného práva sťažovateľa do úvahy aj
obsah napadnutého rozsudku okresného súdu a preskúmal aj postup predchádzajúci jeho
vydaniu, keďže napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu a napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu o podanom dovolaní tvoria z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej
ochrany jeden celok (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).
Základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ktorého obsah je
konkretizovaný predovšetkým v príslušných ustanoveniach Trestného poriadku, zaručuje, že
všetky oprávnené osoby budú mať čas na prípravu obhajoby, ďalej že budú mať možnosť
pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným
spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Účelom práva zaručeného
čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného
činu (II. ÚS 8/96).
Podľa právneho názoru ústavného súdu (II. ÚS 34/99) právo na obhajobu sa zaručuje
ako základné právo fyzickej osoby. Podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri
ochrane základných práv a slobôd. Jedným zo základných pravidiel týkajúcich sa ochrany
základných práv je zásada nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi verejnými záujmami,
ktoré sú predmetom ústavnej ochrany garantovanej jednotlivými základnými právami.
V prípade konfliktu medzi chránenými verejnými záujmami sa jeden zo záujmov nemôže
nadradiť nad iný tak, aby sa poprel účel ochrany priznanej inému chránenému verejnému
záujmu. V okolnostiach posudzovanej veci ide o riešenie konfliktu medzi verejným
záujmom na odhalení a potrestaní páchateľa trestného činu a tými verejnými záujmami,
kvôli ktorým sa ústavou priznáva právo na obhajobu.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj tým, že znalecké dokazovanie
v posudzovanej veci bolo vykonané nezákonným spôsobom, keďže znalec vo svojom
posudku najskôr dospel k záveru, že použitá zbraň (mačeta) a rozsah zranení poškodenej
neboli spôsobilé privodiť jej smrť, a až pri doplnení posudku na základe pokynu prokurátora
znalec ustanovil opačný záver. Takto doplnený znalecký posudok bol potom podkladom na
zmenu právnej kvalifikácie skutku, zo spáchania ktorého bol sťažovateľ obvinený, na pokus
vraždy. Podľa sťažovateľa mal byť znalec po doplnení znaleckého posudku vypočutý
a vo veci mal byť vypracovaný tzv. kontrolný znalecký posudok.
Z vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 35 Tk 1/2014, ku ktorému
je pripojený aj vyšetrovací spis Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline
ČVS: KRP-48/1-VYS-ZA-2014 (ďalej aj „spis okresného súdu“), vyplýva, že uznesením
vyšetrovateľa Policajného zboru ČVS: ORP-547/OVK-CA-2013 z 19. novembra 2013 bol
na účely objasnenia skutočností dôležitých pre trestné konanie pribratý
, znalec z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia chirurgie a traumatológie (ďalej
len „znalec“), ktorého úlohou bolo dať odpovede na otázky uvedené v uznesení. Znalec
vo svojom znaleckom posudku č. 99/2013 z 22. decembra 2013 (ďalej len „znalecký
posudok“) dospel okrem iného k záveru, že „Pri útoku, ktorý bol vedený na oblasť hlavy,
pričom si poškodená rukami kryla hlavu nedošlo k poškodeniu dôležitého orgánu pre život –
mozgu. Útok na hlavu bol vedený väčšou intenzitou, opakovane, predmetom útoku bola
mačeta, jej hmotnosť mi nie je známa. Zraňujúci predmet však neprenikol do lebečnej
dutiny. Vzhľadom na uvedené skutočnosti som dospel k názoru, že v hodnotenom prípade
nebola poškodená poranená takým rozsahom, že by to mohlo viesť k jej smrti.“.
Prokurátor krajskej prokuratúry pokynom sp. zn. Kv 25/13/5500 z 20. januára 2014
uložil vyšetrovateľovi požiadať znalca o doplnenie znaleckého posudku, keďže po
oboznámení sa s jeho závermi dospel k záveru, že „je nutné konštatovať, že znalecký
posudok je potrebné doplniť, pretože znalec nemal k dispozícii predmet, ktorým bol vedený
útok – mačetu, a preto nemohol riadne zodpovedať na všetky položené otázky“. Prokurátor
krajskej prokuratúry vyšetrovateľovi uložil, aby po vrátení „predmetu č. 13 (mačety)“
z Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru tento predmet predložil
znalcovi, a požiadal ho o doplnenie znaleckého posudku a o zodpovedanie nasledujúcich
otázok:
„Či pri použití tohto predmetu – mačety a vedení útoku na hlavu je možné spôsobiť
človeku smrť?
Čo zabránilo zraňujúcemu predmetu – mačete preniknúť do lebečnej dutiny
a poškodiť mozog poškodenej?
Pri akej intenzite útoku by mohlo dôjsť k preniknutiu zraňujúceho predmetu – mačety
do lebečnej dutiny a poškodeniu mozgu poškodenej?
Ak by sa poškodená pred útokom nechránila rukami, aké poranenia mohla utrpieť?
Boli útokom ohrozené aj iné časti tela poškodenej (napr. krk)? Ak áno, aké životne
dôležité orgány boli ohrozené?
Ďalšie významné skutočnosti súvisiace so zraňujúcim predmetom – mačetou.“
Vyšetrovateľ Policajného zboru na základe pokynu prokurátora krajskej prokuratúry
prípisom sp. zn. KRP-48/1-VYS-ZA-2014 z 27. februára 2014 požiadal znalca o doplnenie
znaleckého posudku.
Znalec v doplnení svojho znaleckého posudku z 5. marca 2014 okrem iného uviedol:
„Zraňujúci predmet je možné popísať ako mačetu s reznou hranou o hmotnosti 600
gr.
Predmetom, ktorým bol útok vedený na hlavu poškodenej vzhľadom na hmotnosť
predmetu, intenzitu násilia, početnosti útokov mohlo dôjsť u poškodenej osoby k jej smrti.
... pri smere útoku a intenzite násilia ako aj hmotnosti zraňujúceho predmetu mohlo
dôjsť aj k poraneniu veľkých žilových splavov uložených pod lebečnou klenbou
s následnými závažnými poruchami mozgového tkaniva a poškodená by bola ohrozená na
živote aj veľkou stratou krvi.“
V nadväznosti na uvedené vo vzťahu k tejto časti námietok sťažovateľa ústavný súd
poukazuje na to, že podľa § 230 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku je prokurátor v rámci
dozoru nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní oprávnený dávať vyšetrovateľovi
záväzné pokyny na postup vo vyšetrovaní. Podľa prvej vety § 146 Trestného poriadku ak je
znalecký posudok neúplný, treba požiadať znalca o doplnenie posudku. Až v prípade, že
doplnenie posudku neviedlo k jeho úplnosti, je potrebné pribrať iného znalca (druhá veta
§ 146 Trestného poriadku). Postup prokurátora krajskej prokuratúry, ktorý dal
vyšetrovateľovi pokyn, aby v záujme náležitého objasnenia veci požiadal znalca
o doplnenie posudku, pri vypracovaní ktorého znalec nemal k dispozícii predmet (použitú
zbraň) rozhodujúci pre objektívne zodpovedanie položených otázok, bol podľa názoru
ústavného súdu v súlade s Trestným poriadkom. Doplnenie znaleckého posudku pritom
nasvedčuje tomu, že práve charakter a vlastnosti použitej zbrane mali podstatný vplyv na
závery znalca, predovšetkým čo sa týka spôsobilosti tohto predmetu spôsobiť poškodenej
smrť. Ústavný súd tiež poukazuje na to, že sťažovateľ bol v predmetnom trestnom konaní
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (ustanoveným obhajcom) a nič mu
nebránilo v tom, aby v plnom rozsahu uplatňoval procesné práva obvineného ustanovené
v Trestnom poriadku vrátane možnosti namietania záverov podaného znaleckého posudku,
resp. jeho doplnenia.
Ďalšiu časť námietok sťažovateľa uplatnených v sťažnosti podanej ústavnému súdu
tvoria jeho výhrady, že pri uzatváraní dohody o vine a treste nemal vedomosť o právnej
kvalifikácii skutku, k spáchaniu ktorého sa priznal, ako obzvlášť závažného zločinu vraždy
v štádiu pokusu, ale domnieval sa, že skutok je kvalifikovaný ako trestný čin ublíženia na
zdraví, pričom zo situácie, ktorá vznikla na hlavnom pojednávaní, bol „zmätený“.
Sťažovateľ argumentuje, že jeho obhajca ho „nedostatočne informoval o procesnej stránke
veci“, pričom hlavné pojednávanie „bolo narýchlo prerušené a následne namiesto
prejednania veci bola schválená dohoda o vine a treste“.
V súvislosti s posudzovaním námietok sťažovateľa ústavný súd zo spisu okresného
súdu zistil, že uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru ČVS: ORP-574/OVK-CA-2013
z 11. novembra 2013 bolo podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie pre
podozrenie zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 a 2 písm. b)
Trestného zákona na základe skutku podľa bodu 2. Uznesením vyšetrovateľa Policajného
zboru ČVS: ORP-574/OVK-CA-2013 z 11. novembra 2013 bolo začaté trestné stíhanie
podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku a zároveň vznesené obvinenie sťažovateľovi podľa
§ 206 ods. 1 Trestného poriadku za zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa
§ 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) a d) Trestného zákona, a to pre skutok tvorený
skutkom podľa bodu 1, ako aj skutkom podľa bodu 2.
Uznesením Okresného súdu Čadca sp. zn. 11 Tp 31/2013 z 13. novembra 2013 bol
sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Opatrením Okresného súdu Čadca sp. zn.
11 Tp 31/2013 z 13. novembra 2013 bol sťažovateľovi podľa § 40 ods. 1 Trestného
poriadku z dôvodov podľa § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ustanovený obhajca
, advokát so sídlom v
Prípisom z 10. marca 2014, ktorý bol sťažovateľovi vo výkone väzby oznámený
14. marca 2014, vyšetrovateľ Policajného zboru upozornil sťažovateľa podľa § 206 ods. 6
Trestného poriadku, že jeho konanie, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie za zločin
týrania blízkej osoby a zverenej osoby, „bude na základe skutočností zistených v priebehu
vyšetrovania, najmä doplneného znaleckého posudku , znalca
z odboru Zdravotníctvo a farmácia...“ posudzované v časti skutku podľa bodu 1 ako týranie
blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) Trestného
zákona a v časti skutku podľa bodu 2 ako obzvlášť závažný zločin vraždy v štádiu pokusu
podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona k § 145 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona
s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Písomné upozornenie na zmenu
právnej kvalifikácie skutku bolo 14. marca 2014 doručené aj ustanovenému obhajcovi
sťažovateľa.
Sťažovateľ 2. apríla 2014, teda už po zmene právnej kvalifikácie skutku, pred
vyšetrovateľom Policajného zboru za prítomnosti substitučne zastúpeného obhajcu okrem
iného vypovedal, že „... ja som svoju manželku zabiť nechcel... a čo sa týka trestu, súhlasím
s trestom, ktorý mi pôvodne hrozil, teda súhlasím s trestom 5-12 rokov“.
Skutočnosť, že došlo k zmene právnej kvalifikácie skutku, zo spáchania ktorého bol
sťažovateľ obvinený, bola výslovne uvedená aj v písomnom zázname o preštudovaní
vyšetrovacieho spisu, ktorého sa po skončení vyšetrovania 16. apríla 2014 zúčastnil
sťažovateľ, ako aj jeho substitučne zastúpený obhajca.
Právna kvalifikácia skutku podľa bodu 1 ako zločinu týrania blízkej osoby a zverenej
osoby a skutku podľa bodu 2 ako obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu bola
aj obsahom obžaloby prokurátora krajskej prokuratúry sp. zn. Kv 25/13 zo 6. mája 2014
podanej Okresnému súd Žilina. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že obžaloba sa
podľa § 66 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku doručuje obvinenému do vlastných rúk.
K procesu uzatvárania dohody o vine a treste v posudzovanej veci vyplývajú zo spisu
okresného súdu tieto skutočnosti:
Sťažovateľ pri výsluchu v prípravnom konaní 12. novembra 2013, teda pred zmenou
právnej kvalifikácie skutku, uviedol: „Na záver ešte chcem uviesť, že som bol poučený
o tom, že prokurátor môže v tejto veci začať konanie o dohode o vine a treste, čomu som
plne porozumel a k tomu žiadam a prosím prokurátora, aby začal konanie o dohode o vine
a treste pre účely ktorého sa k predmetnému skutku mi kladeného v uznesení za vinu, plne
priznávam.“ Pri výsluchu 2. apríla 2014, teda už po zmene právnej kvalifikácie sťažovateľ
uviedol, že „v tomto štádiu k dohode (o vine a treste, pozn.) pristúpiť nechcem, s dohodou
nesúhlasím“.
Pri preštudovaní spisu po skončení vyšetrovania 16. apríla 2014 sťažovateľ po podaní
návrhu na doplnenie vyšetrovania uviedol: „Zároveň žiadam, aby dozorujúci prokurátor
začal konanie o dohode o vine a treste.“
V štádiu konania po podaní obžaloby sťažovateľ písomným podaním doručeným
Okresnému súdu Žilina 16. mája 2014 žiadal „o uzavretie dohody o vine a treste“, pričom
ďalej uviedol: „Nie všetko z čoho som obvinený sa zakladá na pravde, pretože mnohý na
mňa klamú a čo sa týka toho týrania je najväčšia lož. No aj tak trvám na uzavretí dohody
o vine a treste.“ Svoj záujem o uzavretie dohody o vine a treste sťažovateľ potvrdil aj na
neverejnom zasadnutí 21. mája 2014, na ktorom okresný súd rozhodoval o ďalšom trvaní
jeho väzby, kde uviedol: „K môjmu písomnému podaniu uvádzam, že chcem uzatvoriť
dohodu o vine a treste. Priznávam sa.“
Na hlavnom pojednávaní 9. júna 2014 sťažovateľ za prítomnosti substitučne
zastúpeného obhajcu opätovne prejavil vôľu uzavrieť dohodu o vine a treste, a keďže
prokurátor, ktorý s dohodou súhlasil, nežiadal o vrátenie veci na postup podľa § 232 a § 233
Trestného poriadku, okresný súd hlavné pojednávanie v súlade s § 255 ods. 3 Trestného
poriadku prerušil o 9.19 h na účely konania o dohode o vine a treste.
Zo zápisnice o konaní o dohode o vine a treste č. k. Kv 25/13/5500-40 z 9. júna 2014
vyplýva, že sťažovateľ bol prokurátorom poučený, že má právo vyjadriť sa okrem iného
k tomu, „či rozumie právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu“. Sťažovateľ v rámci
konania o dohode o vine a treste vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol: „Súhlasím
so skrátenou formou konania a taktiež sa vzdávam práva na verejný proces. Prehlasujem,
že rozumiem tomu, čo sa mi kladie za vinu. ... Prokurátorom mi bola vysvetlená právna
kvalifikácia skutku. Priznávam sa v plnom rozsahu, že som sa dopustil konania uvedeného
v obžalobe prokurátora... ktorá mi bola riadne doručená. Svoju vinu za toto konanie
uznávam. ... Súhlasím, aby súd vydal rozsudok, ktorým bude uznaná moja vina (za, pozn.)
obzvlášť závažný zločin vraždy v štádiu pokusu... a zločin týrania blízkej osoby a zverenej
osoby...“
Okresný súd pokračoval v hlavnom pojednávaní od 10.45 h a po predložení návrhu
na schválenie dohody o vine a treste prokurátorom pristúpil ku kladeniu otázok
sťažovateľovi podľa § 333 ods. 3 písm. a) až j) Trestného poriadku, pričom ako šiesta
v poradí bola sťažovateľovi položená otázka „či rozumie právnej kvalifikácii skutku ako
trestného činu“, na ktorú, rovnako ako na všetky ostatné, odpovedal sťažovateľ „áno“.
Následne predseda senátu udelil slovo na „konečné návrhy“, v rámci ktorých sa sťažovateľ
vyjadril, že súhlasí so schválením dohody o vine a treste. Okresný súd nato vyhlásil
rozsudok, ktorým schválil dohodu o vine a treste v znení, v akom bola dohodnutá medzi
prokurátorom a sťažovateľom, a v akom bola predložená súdu.
Z už uvedeného je podľa názoru ústavného súdu zrejmé, že sťažovateľ, zastúpený
ustanoveným obhajcom, mal preukázateľne v každom štádiu trestného konania vedeného
voči jeho osobe vedomosť o právnej kvalifikácii skutku, zo spáchania ktorého bol obvinený,
resp. obžalovaný. O uzavretie dohody o vine a treste sťažovateľ sám opakovane, v priebehu
dlhšieho časového obdobia prejavil záujem a konanie o tejto dohode sám inicioval. Samotné
uzavretie dohody o vine a treste medzi sťažovateľom a prokurátorom krajskej prokuratúry,
ako aj jej schválenie okresným súdom potom prebehlo v súlade s procesným postupom
ustanoveným v Trestnom poriadku. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že
dodatočná zmena postoja sťažovateľa k jeho odsúdeniu nemôže sama osebe založiť
porušenie ním označených základných práv podľa ústavy, resp. práva podľa dohovoru.
K námietke sťažovateľa, že jeho návrh na vykonanie dokazovania výsluchom
svedkov po preštudovaní vyšetrovacieho spisu bol vyšetrovateľom odmietnutý, ústavný súd
uvádza, že oprávnenie policajta odmietnuť návrh na doplnenie vyšetrovania, ak ho
nepovažuje za potrebný, je ustanovené v § 208 ods. 1 Trestného poriadku. Zo spisu
okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ po preštudovaní spisu po skončení vyšetrovania
predložil vyšetrovateľovi list napísaný a a tieto osoby
navrhol vypočuť. Vyšetrovateľ po odmietnutí doplnenia vyšetrovania výsluchom uvedených
osôb založil predmetný list do spisu ako listinný dôkaz.
K výhrade sťažovateľa, že „v prípade existencie pochybností musí súd postupovať
miernejšie (in dubio pro mitio), teda rozhodnúť v prospech obvineného (zásada in dubio pro
reo)“, ústavný súd poukazuje na to, že podľa § 232 ods. 1 Trestného poriadku jednou
z obligatórnych podmienok začatia konania o dohode o vine a treste, a následne aj jej
uzavretia a schválenia súdom je, že vykonané dôkazy nasvedčujú pravdivosti priznania
obvineného. Zo spisu okresného súdu vyplýva, že v posudzovanej veci bolo v prípravnom
konaní vykonané rozsiahle dokazovanie vrátane výsluchu svedkov navrhnutých obhajcom
sťažovateľa, znaleckého dokazovania znalcami z viacerých odvetví, analýzy DNA,
obhliadky miesta činu či zaistenia vecných dôkazov. Prokurátor krajskej prokuratúry po
vykonanom dokazovaní zjavne považoval dôkaznú situáciu za dostatočne preukaznú na
podanie obžaloby a okresný súd následne za dostatočnú na posúdenie splnenia všetkých
zákonnom ustanovených podmienok schválenia dohody o vine a treste. Ústavný súd pritom
v ich postupe a rozhodnutiach nezistil nedostatky ústavnej intenzity.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
uznesením najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia sťažnosti
sťažovateľa nevyplývajú žiadne jeho výhrady voči tomuto rozhodnutiu, keďže sťažovateľ
všetky svoje námietky smeruje výslovne proti napadnutému rozsudku okresného súdu, resp.
proti postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Medzi napadnutým uznesením najvyššieho
súdu a sťažovateľom namietanými skutočnosťami, v dôsledku ktorých podľa neho došlo
k porušeniu jeho označených práv, tak neexistuje príčinná súvislosť, ktorá by mohla viesť
k záveru o ich porušení napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Na základe uvedeného, po preskúmaní sťažnosti, jej príloh a spisu okresného súdu
vrátane vyšetrovacieho spisu dospel ústavný súd k záveru, že výkon právomoci
všeobecných súdov v posudzovanej trestnej veci sťažovateľa bol ústavne konformný a že
sťažovateľom napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov nie sú arbitrárne ani svojvoľné
a nevykazujú také ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia sťažovateľom označených základných
práv podľa ústavy, resp. označeného práva podľa dohovoru.
Ústavný súd preto na predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti sťažovateľa
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016