Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 504/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného

advokátom JUDr. Martinom Olosom, Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. -332 z 9. júna 2014

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -390 zo 17. februára

2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2016

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Martinom

Olosom, Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej aj „okresný súd“) č. k.

-332 z 9. júna 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -390 zo 17. februára

2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom

okresného súdu uznaný za vinného v bode 1 zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby

a zverenej osoby podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v spojení s

písm. b) a v bode 2 zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy

v štádiu pokusu podľa k a

v spojení s . Za to bol sťažovateľovi

okrem iného uložený trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov, na výkon ktorého bol

zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Napadnutým

rozsudkom okresný súd schválil dohodu o uznaní viny a prijatí trestu (ďalej len „dohoda

o vine a treste“) podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) v spojení s a Trestného

poriadku uzavretú medzi prokurátorom Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská

prokuratúra“) a sťažovateľom ako obžalovaným na hlavnom pojednávaní konanom 9. júna

2014.

Skutok, pre ktorý bol sťažovateľ napadnutým rozsudkom okresného súdu

právoplatne uznaný za vinného, spočíval v tom, že sťažovateľ

«1/ od presne neurčeného obdobia roku 2006 do 11. novembra 2013 v mieste

trvalého bydliska, v rodinnom dome v obci

, opakovane pod vplyvom alkoholu svoju manželku ťahal za vlasy,

kopal do nôh, udieral päsťami do oblasti hrudníka a fackal ju, zo začiatku, prvé štyri roky

tak raz za pol roka, neskôr intenzita jeho útokov bola každé dva až tri mesiace, čím jej

spôsoboval rôzne podliatiny na rukách, nohách a hrudníku, zároveň jej pri útokoch

vulgárne nadával, že je kurva, prostitútka a bachraňa, žiarlil na ňu a vyčítal jej, že chodí za

inými chlapmi, čím je spôsoboval psychické utrpenie, [ďalej len „skutok podľa bodu 1“]

2/ dňa 11. novembra 2013 asi o 06.50 hod., v obývačke rodinného domu č. 1025

v obci , po predchádzajúcej hádke, v úmysle

usmrtiť pristúpil k svojej manželke a mačetou o celkovej dĺžke 62 cm a dĺžke

čepele 47,5 cm ju odzadu sekol minimálne 5-krát do oblasti hlavy, zároveň ju sekol po

oboch rukách, keď si kryla hlavu rukami, čím jej spôsobil sečnú ranu v čelovo-temennej

oblasti vľavo 5 cm dlhú idúcu na kosť, dve sečné rany v temenno-záhlavovej oblasti vľavo

s dĺžkou 7cm a 9 cm, sečnú ranu na záhlaví vpravo prenikajúcu do podkožia, otvorenú

zlomeninu horného článku 4. prsta na pravej ruke, sečnú ranu na chrbte pravej ruky, sečnú

ranu na chrbte 4. a 5. prsta pravej ruky, sečnú ranu v oblasti pravého predlaktia dlhú 1,5

cm, sečnú ranu v oblasti dolného článku palca na ľavej ruke, otvorenú zlomeninu dolného

článku palca ľavej ruky, amputáciu dolného článku ukazováka na ľavej ruke, sečnú ranu na

chrbtovej strane dolného článku 3. prsta ľavej ruky, ktoré zranenia si vyžiadali chirurgický

zákrok s hospitalizáciou 8 dní v nemocnici a obmedzenia v obvyklom spôsobe života po

dobu 12 týždňov, pričom ak by si nechránila pred útokom hlavu

predostretými rukami došlo by k jej usmrteniu.» [ďalej len „skutok podľa bodu 2“]

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ najskôr sám

a následne prostredníctvom obhajcu v zákonnej lehote dovolanie, v ktorom podľa § 371

ods. 1 písm. c) namietal zásadné porušenie svojho práva na obhajobu.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa napadnutým uznesením odmietol podľa § 382 písm. c)

, pretože podľa jeho záveru bolo zrejmé, že v predmetnej trestnej veci

nebol naplnený sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod.

Sťažovateľ svoju sťažnosť podanú ústavnému súdu odôvodňuje najmä takto:

„V danej trestnej veci došlo k porušeniu práva na obhajobu a rovnosť zbraní, ktoré

majú za následok porušenie práva na spravodlivý proces.

... jediným relevantným dôkazom pre kvalifikáciu skutku ako pokusu zločinu vraždy

bol znalecký posudok znalca zadovážený vyšetrovateľom v prípravnom

konaní. Samotné znalecké dokazovanie v prípravnom konaní však prebiehalo značne

neštandardne, navyše spôsobom, ktorý nemá v právnom štáte miesto. Znalec totiž najprv

vypracoval posudok, podľa ktorého záveru zbraň - mačeta nebola v danom prípade

spôsobilá privodiť poškodenej smrť, a poškodená nebola poranená takým rozsahom, že by

jej to mohlo zapríčiniť smrť (č. l. 131 spisu). Takéto závery posudku samozrejme vylučovali

kvalifikáciu skutku ako pokusu vraždy a ustálili iba ublíženie na zdraví. Následne však

dozorujúci prokurátor vydal dňa 20.01.2014 písomný pokyn, aby vyšetrovateľ uložil

znalcovi znalecký posudok doplniť, pretože znalec podľa názoru prokurátora nemohol

vedieť a riadne posúdiť stav veci bez toho, aby osobne nepreskúmal samotnú zbraň.

Samotný súdny znalec však ako odborne spôsobilá osoba a odborník pritom v konaní vôbec

nežiadal, aby mu zbraň bola pri vypracovaní posudku predložená. Taktiež vyšetrovateľ,

ktorý je pri vyšetrovaní nezávislý a samostatný, nevidel sám na tento postup a na doplnenie

posudku dôvod. Je tak zrejmé, že znalec bol OČTK, ktorému závery jeho posudku

nevyhovovali, priamo inštruovaný, čo následne vyústilo, že znalec pri doplnení posudku

absolútne zmenil svoje predchádzajúce závery a v doplnení posudku už uzavrel, že

predmetná zbraň bola schopná spôsobiť smrť poškodenej. Na základe tohto doplnenia

posudku (skôr jeho opravou na základe vyžiadania prokurátora) potom bol skutok

prekvalifikovaný (čl. 5) a na moju osobu podaná obžaloba pre pokus obzvlášť závažného

zločinu vraždy. Trestné stíhanie vo veci pritom začalo pre trestný čin ublíženia na zdraví

podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b/. Tr. zák. Je tak nesporné, že v prípravnom konaní bolo

znalecké dokazovanie vykonané nezákonne a v rozpore so základnými právami obvineného,

najmä právom na obhajobu. V konaní mal byť znalec po doplnení posudku vypočutý,

pričom mi malo byť umožnené klásť znalcovi otázky resp. mal byť vypracovaný tzv.

kontrolný znalecký posudok, nakoľko predchádzajúce meniace sa závery znalca

dôvodne vzbudzujú pochybnosti o správnosti záverov jeho posudku ako aj

nestrannosti osoby znalca. Znalec by ako garant odbornosti problematiky nemal nikdy

podliehať tlakom ktorejkoľvek strany (a to ani nepriamo), inak jeho postavenie nie je

nestranné a nezávislé.

2. Treba zdôrazniť, že každý obvinený sa priznáva ku skutku a nie aj ku jeho právnej

kvalifikácii. Ja sa ku skutku priznal, nie však ako ku pokusu vraždy, ale ako ku ublíženiu na

zdraví. Uvedenému nasvedčuje i to, že vo veci bola podaná obžaloba (a nie návrh na

schválenie dohody o vine a treste), pričom k dohode došlo až po otvorení hlavného

pojednávania (HP). Z celej situácie na HP som bol zmätený, chápal som veci tak, že som sa

priznal k ublíženiu na zdraví a nie k pokusu vraždy a vec sa uzavrie dohodou v zmysle

môjho priznania. Taktiež môj obhajca ma nedostatočne informoval o procesnej stránke

veci, pričom na nejakú kvalifikovanú poradu na HP nebol priestor a iba ma inštruoval, že

bez dohody mi bude uložený vysoký trest. HP bolo narýchlo prerušené a následne namiesto

prejednania veci bola schválená dohoda o vine a treste, čo je pri tak závažnej kvalifikácii

a uloženom treste viac ako neštandardné a v celom kontexte procesu bolo porušením práva

na obhajobu.

3. V konaní mi bol vyšetrovateľom pri preštudovaní spisu po skončení vyšetrovania

zamietnutý návrh na vykonanie výsluchu svedkov a , ktorí

mali priame vedomosti o našom spolužití s poškodenou. Tento dôkaz bol pri trestnom čine

týrania blízkej osoby a zverenej osoby plne namieste a mohol preveriť a vyvrátiť tvrdenia

poškodenej o údajnom dlhodobom týraní jej osoby. Vyšetrovateľ tak vykonával iba dôkazy

v môj neprospech, čo je neprípustné. Nevykonanie navrhovaných dôkazov je porušením

zásady rovnosti zbraní a práva na obhajobu. Nevykonaním dôkazov došlo objektívne

k znemožneniu preukazovať moje tvrdenia. Základom každého procesu je totiž dokazovanie

právne významných skutočností. Preto bolo esenciálnou povinnosťou mi umožniť vykonať

všetky navrhnuté dostupné dôkazy preukazujúce a podporujúce moje tvrdenia. Takto som

nebol subjektom ale iba objektom procesu, bez reálnej a účinnej možnosti preukázať

v procese akékoľvek svoje tvrdenia a obranu. ...

4. ... V prípade existencie pochybností musí súd postupovať miernejšie (in dubio pro

mitio), teda rozhodnúť v prospech obvineného (zásada in dubio pro reo). Vina obvineného

musí byť preukázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s .

... Je zrejmé že vyššie citovanými rozhodnutiami, ako aj konaním, ktoré im

predchádzalo, bolo porušené moje právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa

Čl. 46 ods. 1 ... základné právo na spravodlivý súdny proces

zaručené podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a základné právo na obhajobu podľa Čl. 50 ods. 3 .“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti potom sťažovateľ navrhuje, aby

ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa ... na súdnu a inú právnu ochranu

zaručené podľa Čl. 46 ods. 1 a podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces

zaručené podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a základné právo na obhajobu podľa Čl. 50 ods. 3 rozsudkom

Okresného súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 09. 06. 2014 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 17. 02. 2016 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 09. 06. 2014

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 17. 02. 2016

sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Okresný súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní uhradiť

spoločne a nerozdielne sťažovateľovi... trovy konania...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50

ods. 3 napadnutým rozsudkom okresného súdu

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného namieta porušenie svojho základného práva na

obhajobu podľa napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ústavný súd

vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená na

princípe subsidiarity. Podstata a účel princípu subsidiarity vychádza z toho, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale

úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu (m. m. , , , ).

Z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre

každú osobu, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, v zmysle ktorého musí

rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany, a preto predtým, než podá sťažnosť ústavnému

súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza

právomoci ústavného súdu (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi

verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu, ktorým prvostupňový súd schválil

dohodu o vine a treste uzavretú medzi sťažovateľom a prokurátorom krajskej prokuratúry,

mal sťažovateľ možnosť podľa druhej vety podať

dovolanie z dôvodu zásadného porušenia svojho práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1

písm. c) . Sťažovateľ túto možnosť aj využil a dovolanie podal. Najvyšší

súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku s tým, že sťažovateľom označený dovolací dôvod nebol splnený.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn.

zistil, že obsah dovolania, ktoré sťažovateľ v posudzovanej veci podal najvyššiemu súdu, je

v zásade totožný s obsahom sťažnosti, ktorú podal ústavnému súdu. Najvyšší súd pritom

v sťažovateľom namietaných skutočnostiach, podľa neho svedčiacich o zásadnom porušení

jeho práva na obhajobu, nevzhliadol naplnenie zodpovedajúceho dovolacieho dôvodu,

a preto dovolanie sťažovateľa bez preskúmania veci na neverejnom zasadnutí odmietol.

Reálne uplatnená právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa,

v ktorom namietal zásadné porušenie svojho práva na obhajobu napadnutým rozsudkom

okresného súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, vylučuje právomoc

ústavného súdu preskúmať sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na

obhajobu napadnutým rozsudkom okresného súdu, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku tých

istých skutočností, ktoré už sťažovateľ namietal v podanom dovolaní.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a základného práva na obhajobu podľa napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

a o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa prvej vety sťažnosť možno podať v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou (napr. m. m.

, , , , ) považoval

v posudzovanej veci lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú aj vo vzťahu k napadnutému

právoplatnému rozsudku okresného súdu, keďže sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu

doručená v zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehote od doručenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho práva podľa dohovoru ústavný súd v súlade so svojou

konštantnou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci

všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (,

, ). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 50

ods. 3 ústavný súd poznamenáva, že napriek v časti II.1 tohto uznesenia

konštatovanému nedostatku právomoci na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa v časti

namietaného porušenia jeho základného práva na obhajobu napadnutým rozsudkom

okresného súdu, v súlade s materiálnym prístupom k ochrane ústavnosti vzal pri

posudzovaní namietaného porušenia označeného základného práva sťažovateľa do úvahy aj

obsah napadnutého rozsudku okresného súdu a preskúmal aj postup predchádzajúci jeho

vydaniu, keďže napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu a napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu o podanom dovolaní tvoria z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej

ochrany jeden celok (m. m. , , ).

Základné právo na obhajobu podľa , ktorého obsah je

konkretizovaný predovšetkým v príslušných ustanoveniach , zaručuje, že

všetky oprávnené osoby budú mať čas na prípravu obhajoby, ďalej že budú mať možnosť

pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným

spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Účelom práva zaručeného

je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného

činu ().

Podľa právneho názoru ústavného súdu () právo na obhajobu sa zaručuje

ako základné právo fyzickej osoby. Podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri

ochrane základných práv a slobôd. Jedným zo základných pravidiel týkajúcich sa ochrany

základných práv je zásada nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi verejnými záujmami,

ktoré sú predmetom ústavnej ochrany garantovanej jednotlivými základnými právami.

V prípade konfliktu medzi chránenými verejnými záujmami sa jeden zo záujmov nemôže

nadradiť nad iný tak, aby sa poprel účel ochrany priznanej inému chránenému verejnému

záujmu. V okolnostiach posudzovanej veci ide o riešenie konfliktu medzi verejným

záujmom na odhalení a potrestaní páchateľa trestného činu a tými verejnými záujmami,

kvôli ktorým sa priznáva právo na obhajobu.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 a práva podľa dohovoru došlo aj tým, že znalecké dokazovanie

v posudzovanej veci bolo vykonané nezákonným spôsobom, keďže znalec vo svojom

posudku najskôr dospel k záveru, že použitá zbraň (mačeta) a rozsah zranení poškodenej

neboli spôsobilé privodiť jej smrť, a až pri doplnení posudku na základe pokynu prokurátora

znalec ustanovil opačný záver. Takto doplnený znalecký posudok bol potom podkladom na

zmenu právnej kvalifikácie skutku, zo spáchania ktorého bol sťažovateľ obvinený, na pokus

vraždy. Podľa sťažovateľa mal byť znalec po doplnení znaleckého posudku vypočutý

a vo veci mal byť vypracovaný tzv. kontrolný znalecký posudok.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. , ku ktorému

je pripojený aj vyšetrovací spis Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline

ČVS: KRP-48/1-VYS-ZA-2014 (ďalej aj „spis okresného súdu“), vyplýva, že uznesením

vyšetrovateľa Policajného zboru ČVS: ORP-547/OVK-CA-2013 z 19. novembra 2013 bol

na účely objasnenia skutočností dôležitých pre trestné konanie pribratý

, znalec z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia chirurgie a traumatológie (ďalej

len „znalec“), ktorého úlohou bolo dať odpovede na otázky uvedené v uznesení. Znalec

vo svojom znaleckom posudku č. 99/2013 z 22. decembra 2013 (ďalej len „znalecký

posudok“) dospel okrem iného k záveru, že „Pri útoku, ktorý bol vedený na oblasť hlavy,

pričom si poškodená rukami kryla hlavu nedošlo k poškodeniu dôležitého orgánu pre život –

mozgu. Útok na hlavu bol vedený väčšou intenzitou, opakovane, predmetom útoku bola

mačeta, jej hmotnosť mi nie je známa. Zraňujúci predmet však neprenikol do lebečnej

dutiny. Vzhľadom na uvedené skutočnosti som dospel k názoru, že v hodnotenom prípade

nebola poškodená poranená takým rozsahom, že by to mohlo viesť k jej smrti.“.

Prokurátor krajskej prokuratúry pokynom sp. zn. Kv 25/13/5500 z 20. januára 2014

uložil vyšetrovateľovi požiadať znalca o doplnenie znaleckého posudku, keďže po

oboznámení sa s jeho závermi dospel k záveru, že „je nutné konštatovať, že znalecký

posudok je potrebné doplniť, pretože znalec nemal k dispozícii predmet, ktorým bol vedený

útok – mačetu, a preto nemohol riadne zodpovedať na všetky položené otázky“. Prokurátor

krajskej prokuratúry vyšetrovateľovi uložil, aby po vrátení „predmetu č. 13 (mačety)“

z Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru tento predmet predložil

znalcovi, a požiadal ho o doplnenie znaleckého posudku a o zodpovedanie nasledujúcich

otázok:

„Či pri použití tohto predmetu – mačety a vedení útoku na hlavu je možné spôsobiť

človeku smrť?

Čo zabránilo zraňujúcemu predmetu – mačete preniknúť do lebečnej dutiny

a poškodiť mozog poškodenej?

Pri akej intenzite útoku by mohlo dôjsť k preniknutiu zraňujúceho predmetu – mačety

do lebečnej dutiny a poškodeniu mozgu poškodenej?

Ak by sa poškodená pred útokom nechránila rukami, aké poranenia mohla utrpieť?

Boli útokom ohrozené aj iné časti tela poškodenej (napr. krk)? Ak áno, aké životne

dôležité orgány boli ohrozené?

Ďalšie významné skutočnosti súvisiace so zraňujúcim predmetom – mačetou.“

Vyšetrovateľ Policajného zboru na základe pokynu prokurátora krajskej prokuratúry

prípisom sp. zn. KRP-48/1-VYS-ZA-2014 z 27. februára 2014 požiadal znalca o doplnenie

znaleckého posudku.

Znalec v doplnení svojho znaleckého posudku z 5. marca 2014 okrem iného uviedol:

„Zraňujúci predmet je možné popísať ako mačetu s reznou hranou o hmotnosti 600

gr.

Predmetom, ktorým bol útok vedený na hlavu poškodenej vzhľadom na hmotnosť

predmetu, intenzitu násilia, početnosti útokov mohlo dôjsť u poškodenej osoby k jej smrti.

... pri smere útoku a intenzite násilia ako aj hmotnosti zraňujúceho predmetu mohlo

dôjsť aj k poraneniu veľkých žilových splavov uložených pod lebečnou klenbou

s následnými závažnými poruchami mozgového tkaniva a poškodená by bola ohrozená na

živote aj veľkou stratou krvi.“

V nadväznosti na uvedené vo vzťahu k tejto časti námietok sťažovateľa ústavný súd

poukazuje na to, že podľa je prokurátor v rámci

dozoru nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní oprávnený dávať vyšetrovateľovi

záväzné pokyny na postup vo vyšetrovaní. Podľa prvej vety ak je

znalecký posudok neúplný, treba požiadať znalca o doplnenie posudku. Až v prípade, že

doplnenie posudku neviedlo k jeho úplnosti, je potrebné pribrať iného znalca (druhá veta

). Postup prokurátora krajskej prokuratúry, ktorý dal

vyšetrovateľovi pokyn, aby v záujme náležitého objasnenia veci požiadal znalca

o doplnenie posudku, pri vypracovaní ktorého znalec nemal k dispozícii predmet (použitú

zbraň) rozhodujúci pre objektívne zodpovedanie položených otázok, bol podľa názoru

ústavného súdu v súlade s . Doplnenie znaleckého posudku pritom

nasvedčuje tomu, že práve charakter a vlastnosti použitej zbrane mali podstatný vplyv na

závery znalca, predovšetkým čo sa týka spôsobilosti tohto predmetu spôsobiť poškodenej

smrť. Ústavný súd tiež poukazuje na to, že sťažovateľ bol v predmetnom trestnom konaní

zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (ustanoveným obhajcom) a nič mu

nebránilo v tom, aby v plnom rozsahu uplatňoval procesné práva obvineného ustanovené

v vrátane možnosti namietania záverov podaného znaleckého posudku,

resp. jeho doplnenia.

Ďalšiu časť námietok sťažovateľa uplatnených v sťažnosti podanej ústavnému súdu

tvoria jeho výhrady, že pri uzatváraní dohody o vine a treste nemal vedomosť o právnej

kvalifikácii skutku, k spáchaniu ktorého sa priznal, ako obzvlášť závažného zločinu vraždy

v štádiu pokusu, ale domnieval sa, že skutok je kvalifikovaný ako trestný čin ublíženia na

zdraví, pričom zo situácie, ktorá vznikla na hlavnom pojednávaní, bol „zmätený“.

Sťažovateľ argumentuje, že jeho obhajca ho „nedostatočne informoval o procesnej stránke

veci“, pričom hlavné pojednávanie „bolo narýchlo prerušené a následne namiesto

prejednania veci bola schválená dohoda o vine a treste“.

V súvislosti s posudzovaním námietok sťažovateľa ústavný súd zo spisu okresného

súdu zistil, že uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru ČVS: ORP-574/OVK-CA-2013

z 11. novembra 2013 bolo podľa začaté trestné stíhanie pre

podozrenie zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 a 2 písm. b)

na základe skutku podľa bodu 2. Uznesením vyšetrovateľa Policajného

zboru ČVS: ORP-574/OVK-CA-2013 z 11. novembra 2013 bolo začaté trestné stíhanie

podľa a zároveň vznesené obvinenie sťažovateľovi podľa

za zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa

a a , a to pre skutok tvorený

skutkom podľa bodu 1, ako aj skutkom podľa bodu 2.

Uznesením Okresného súdu Čadca sp. zn. z 13. novembra 2013 bol

sťažovateľ vzatý do väzby podľa z dôvodov podľa

ods. 1 písm. c) . Opatrením Okresného súdu Čadca sp. zn.

z 13. novembra 2013 bol sťažovateľovi podľa Trestného

poriadku z dôvodov podľa ustanovený obhajca

, advokát so sídlom v

Prípisom z 10. marca 2014, ktorý bol sťažovateľovi vo výkone väzby oznámený

14. marca 2014, vyšetrovateľ Policajného zboru upozornil sťažovateľa podľa § 206 ods. 6

, že jeho konanie, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie za zločin

týrania blízkej osoby a zverenej osoby, „bude na základe skutočností zistených v priebehu

vyšetrovania, najmä doplneného znaleckého posudku , znalca

z odboru Zdravotníctvo a farmácia...“ posudzované v časti skutku podľa bodu 1 ako týranie

blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) Trestného

zákona a v časti skutku podľa bodu 2 ako obzvlášť závažný zločin vraždy v štádiu pokusu

podľa k a

s poukazom na . Písomné upozornenie na zmenu

právnej kvalifikácie skutku bolo 14. marca 2014 doručené aj ustanovenému obhajcovi

sťažovateľa.

Sťažovateľ 2. apríla 2014, teda už po zmene právnej kvalifikácie skutku, pred

vyšetrovateľom Policajného zboru za prítomnosti substitučne zastúpeného obhajcu okrem

iného vypovedal, že „... ja som svoju manželku zabiť nechcel... a čo sa týka trestu, súhlasím

s trestom, ktorý mi pôvodne hrozil, teda súhlasím s trestom 5-12 rokov“.

Skutočnosť, že došlo k zmene právnej kvalifikácie skutku, zo spáchania ktorého bol

sťažovateľ obvinený, bola výslovne uvedená aj v písomnom zázname o preštudovaní

vyšetrovacieho spisu, ktorého sa po skončení vyšetrovania 16. apríla 2014 zúčastnil

sťažovateľ, ako aj jeho substitučne zastúpený obhajca.

Právna kvalifikácia skutku podľa bodu 1 ako zločinu týrania blízkej osoby a zverenej

osoby a skutku podľa bodu 2 ako obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu bola

aj obsahom obžaloby prokurátora krajskej prokuratúry sp. zn. zo 6. mája 2014

podanej Okresnému súd Žilina. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že obžaloba sa

podľa doručuje obvinenému do vlastných rúk.

K procesu uzatvárania dohody o vine a treste v posudzovanej veci vyplývajú zo spisu

okresného súdu tieto skutočnosti:

Sťažovateľ pri výsluchu v prípravnom konaní 12. novembra 2013, teda pred zmenou

právnej kvalifikácie skutku, uviedol: „Na záver ešte chcem uviesť, že som bol poučený

o tom, že prokurátor môže v tejto veci začať konanie o dohode o vine a treste, čomu som

plne porozumel a k tomu žiadam a prosím prokurátora, aby začal konanie o dohode o vine

a treste pre účely ktorého sa k predmetnému skutku mi kladeného v uznesení za vinu, plne

priznávam.“ Pri výsluchu 2. apríla 2014, teda už po zmene právnej kvalifikácie sťažovateľ

uviedol, že „v tomto štádiu k dohode (o vine a treste, pozn.) pristúpiť nechcem, s dohodou

nesúhlasím“.

Pri preštudovaní spisu po skončení vyšetrovania 16. apríla 2014 sťažovateľ po podaní

návrhu na doplnenie vyšetrovania uviedol: „Zároveň žiadam, aby dozorujúci prokurátor

začal konanie o dohode o vine a treste.“

V štádiu konania po podaní obžaloby sťažovateľ písomným podaním doručeným

Okresnému súdu Žilina 16. mája 2014 žiadal „o uzavretie dohody o vine a treste“, pričom

ďalej uviedol: „Nie všetko z čoho som obvinený sa zakladá na pravde, pretože mnohý na

mňa klamú a čo sa týka toho týrania je najväčšia lož. No aj tak trvám na uzavretí dohody

o vine a treste.“ Svoj záujem o uzavretie dohody o vine a treste sťažovateľ potvrdil aj na

neverejnom zasadnutí 21. mája 2014, na ktorom okresný súd rozhodoval o ďalšom trvaní

jeho väzby, kde uviedol: „K môjmu písomnému podaniu uvádzam, že chcem uzatvoriť

dohodu o vine a treste. Priznávam sa.“

Na hlavnom pojednávaní 9. júna 2014 sťažovateľ za prítomnosti substitučne

zastúpeného obhajcu opätovne prejavil vôľu uzavrieť dohodu o vine a treste, a keďže

prokurátor, ktorý s dohodou súhlasil, nežiadal o vrátenie veci na postup podľa § 232 a § 233

, okresný súd hlavné pojednávanie v súlade s Trestného

poriadku prerušil o 9.19 h na účely konania o dohode o vine a treste.

Zo zápisnice o konaní o dohode o vine a treste č. k. -40 z 9. júna 2014

vyplýva, že sťažovateľ bol prokurátorom poučený, že má právo vyjadriť sa okrem iného

k tomu, „či rozumie právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu“. Sťažovateľ v rámci

konania o dohode o vine a treste vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol: „Súhlasím

so skrátenou formou konania a taktiež sa vzdávam práva na verejný proces. Prehlasujem,

že rozumiem tomu, čo sa mi kladie za vinu. ... Prokurátorom mi bola vysvetlená právna

kvalifikácia skutku. Priznávam sa v plnom rozsahu, že som sa dopustil konania uvedeného

v obžalobe prokurátora... ktorá mi bola riadne doručená. Svoju vinu za toto konanie

uznávam. ... Súhlasím, aby súd vydal rozsudok, ktorým bude uznaná moja vina (za, pozn.)

obzvlášť závažný zločin vraždy v štádiu pokusu... a zločin týrania blízkej osoby a zverenej

osoby...“

Okresný súd pokračoval v hlavnom pojednávaní od 10.45 h a po predložení návrhu

na schválenie dohody o vine a treste prokurátorom pristúpil ku kladeniu otázok

sťažovateľovi podľa až j) , pričom ako šiesta

v poradí bola sťažovateľovi položená otázka „či rozumie právnej kvalifikácii skutku ako

trestného činu“, na ktorú, rovnako ako na všetky ostatné, odpovedal sťažovateľ „áno“.

Následne predseda senátu udelil slovo na „konečné návrhy“, v rámci ktorých sa sťažovateľ

vyjadril, že súhlasí so schválením dohody o vine a treste. Okresný súd nato vyhlásil

rozsudok, ktorým schválil dohodu o vine a treste v znení, v akom bola dohodnutá medzi

prokurátorom a sťažovateľom, a v akom bola predložená súdu.

Z už uvedeného je podľa názoru ústavného súdu zrejmé, že sťažovateľ, zastúpený

ustanoveným obhajcom, mal preukázateľne v každom štádiu trestného konania vedeného

voči jeho osobe vedomosť o právnej kvalifikácii skutku, zo spáchania ktorého bol obvinený,

resp. obžalovaný. O uzavretie dohody o vine a treste sťažovateľ sám opakovane, v priebehu

dlhšieho časového obdobia prejavil záujem a konanie o tejto dohode sám inicioval. Samotné

uzavretie dohody o vine a treste medzi sťažovateľom a prokurátorom krajskej prokuratúry,

ako aj jej schválenie okresným súdom potom prebehlo v súlade s procesným postupom

ustanoveným v . Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že

dodatočná zmena postoja sťažovateľa k jeho odsúdeniu nemôže sama osebe založiť

porušenie ním označených základných práv podľa , resp. práva podľa dohovoru.

K námietke sťažovateľa, že jeho návrh na vykonanie dokazovania výsluchom

svedkov po preštudovaní vyšetrovacieho spisu bol vyšetrovateľom odmietnutý, ústavný súd

uvádza, že oprávnenie policajta odmietnuť návrh na doplnenie vyšetrovania, ak ho

nepovažuje za potrebný, je ustanovené v . Zo spisu

okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ po preštudovaní spisu po skončení vyšetrovania

predložil vyšetrovateľovi list napísaný a a tieto osoby

navrhol vypočuť. Vyšetrovateľ po odmietnutí doplnenia vyšetrovania výsluchom uvedených

osôb založil predmetný list do spisu ako listinný dôkaz.

K výhrade sťažovateľa, že „v prípade existencie pochybností musí súd postupovať

miernejšie (in dubio pro mitio), teda rozhodnúť v prospech obvineného (zásada in dubio pro

reo)“, ústavný súd poukazuje na to, že podľa jednou

z obligatórnych podmienok začatia konania o dohode o vine a treste, a následne aj jej

uzavretia a schválenia súdom je, že vykonané dôkazy nasvedčujú pravdivosti priznania

obvineného. Zo spisu okresného súdu vyplýva, že v posudzovanej veci bolo v prípravnom

konaní vykonané rozsiahle dokazovanie vrátane výsluchu svedkov navrhnutých obhajcom

sťažovateľa, znaleckého dokazovania znalcami z viacerých odvetví, analýzy DNA,

obhliadky miesta činu či zaistenia vecných dôkazov. Prokurátor krajskej prokuratúry po

vykonanom dokazovaní zjavne považoval dôkaznú situáciu za dostatočne preukaznú na

podanie obžaloby a okresný súd následne za dostatočnú na posúdenie splnenia všetkých

zákonnom ustanovených podmienok schválenia dohody o vine a treste. Ústavný súd pritom

v ich postupe a rozhodnutiach nezistil nedostatky ústavnej intenzity.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

uznesením najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia sťažnosti

sťažovateľa nevyplývajú žiadne jeho výhrady voči tomuto rozhodnutiu, keďže sťažovateľ

všetky svoje námietky smeruje výslovne proti napadnutému rozsudku okresného súdu, resp.

proti postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Medzi napadnutým uznesením najvyššieho

súdu a sťažovateľom namietanými skutočnosťami, v dôsledku ktorých podľa neho došlo

k porušeniu jeho označených práv, tak neexistuje príčinná súvislosť, ktorá by mohla viesť

k záveru o ich porušení napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Na základe uvedeného, po preskúmaní sťažnosti, jej príloh a spisu okresného súdu

vrátane vyšetrovacieho spisu dospel ústavný súd k záveru, že výkon právomoci

všeobecných súdov v posudzovanej trestnej veci sťažovateľa bol ústavne konformný a že

sťažovateľom napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov nie sú arbitrárne ani svojvoľné

a nevykazujú také ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia sťažovateľom označených základných

práv podľa , resp. označeného práva podľa dohovoru.

Ústavný súd preto na predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti sťažovateľa

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016