Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 507/2016
PDF · 270.58 KB
No categories available
II. ÚS 507/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou Vaššová &
Panasiuková, Damborského 3, Nitra, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Kristína
Panasiuková, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd upozornením na zmenu právnej kvalifikácie
skutku Okresného riaditeľstva Policajného zboru Levice, odboru kriminálnej polície
ČVS: ORP-698/OVK-LV-2011 z 30. septembra 2011, obžalobou Okresnej prokuratúry
Levice sp. zn. 2 Pv 565/2011 z 27. marca 2012, rozsudkom Okresného súdu Levice sp. zn.
2 T 80/2012 z 21. mája 2012, uznesením Okresného súdu Levice sp. zn. 4 Nt 5/2014
z 22. septembra 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 144/2014
z 18. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) upozornením na zmenu právnej kvalifikácie skutku Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Levice, odboru kriminálnej polície (ďalej len „odbor kriminálnej
polície“) ČVS: ORP-698/OVK-LV-2011 z 30. septembra 2011 (ďalej len „upozornenie
na zmenu právnej kvalifikácie“), obžalobou Okresnej prokuratúry Levice (ďalej len
„okresná prokuratúra“) sp. zn. 2 Pv 565/2011 z 27. marca 2012 (ďalej len „obžaloba
okresnej prokuratúry“), rozsudkom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
2 T 80/2012 z 21. mája 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), uznesením okresného
súdu sp. zn. 4 Nt 5/2014 z 22. septembra 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)
a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 144/2014
z 18. decembra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi ako obvinenému bolo
vedené trestné konanie najskôr orgánmi činnými v trestnom konaní ČVS: ORP-698/OVK-
LV-2011 (resp. pod sp. zn. 2 Pv 565/2011, pozn. sťažovateľa) a neskôr aj okresným súdom
pod sp. zn. 2 T 80/2012 pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 3
písm. b) Trestného zákona.
Uznesením odboru kriminálnej polície ČVS: ORP-698/OVK-LV-2011
z 28. septembra 2011 bolo sťažovateľovi podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené
obvinenie pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom
základe, že sťažovateľ «dňa 14. 09. 2011, dňa 16. 09. 2011 a dňa 26. 09. 2011 zanechal
na dverách ambulancie (pod tabuľou z plexiskla) patriacej
( , trvale bytom ) na ulici
v obci spolu tri listy, v ktorých žiadal od manžela
, pána , sumu 30.000,- Eur s tým, že ak sa tak nestane, „zaplatí
to na nových sklách a laku na aute“.».
2
Upozornením na zmenu právnej kvalifikácie bolo sťažovateľovi oznámené, že
sťažovateľ stíhaný ako obvinený za zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona
bude ďalej posudzovaný ako obvinený za obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189
ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona.
Dňa 28. marca 2012 bola na okresnom súde podaná na sťažovateľa obžaloba
a následne 21. mája 2012 bol sťažovateľ napadnutým rozsudkom uznaný za vinného
z obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona,
za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a ochranný dohľad v trvaní 1 rok.
Sťažovateľ a prokurátor okresnej prokuratúry sa po vyhlásení rozsudku okresného súdu
na hlavnom pojednávaní vzdali práva na podanie odvolania. Konanie na okresnom súde
bolo právoplatne skončené 21. mája 2012.
Sťažovateľ uvádza, že z dôvodu závažných procesných pochybení orgánov činných
v trestnom konaní a okresného súdu sa jeho otec následne návrhom na povolenie obnovy
konania domáhal, aby okresný súd povolil obnovu predmetného trestného konania.
Uznesením okresného súdu bol uvedený návrh na povolenie obnovy konania zamietnutý
a následne bola uznesením krajského súdu zamietnutá aj sťažnosť sťažovateľa a jeho otca
proti uzneseniu okresného súdu.
Podľa sťažovateľa konkrétnymi okolnosťami odôvodňujúcimi jeho presvedčenie
o zásahu do jeho základných práv a slobôd sú viaceré procesné pochybenia zo strany
orgánov činných v trestnom konaní, ako aj okresného súdu a krajského súdu v rozpore
s právnym poriadkom Slovenskej republiky a s dohovorom.
Podľa sťažovateľa jedným z najzávažnejších procesných pochybení orgánov činných
trestnom konaní bola zmena právnej kvalifikácie skutku, ktorý sa začal posudzovať ako
obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona.
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
1 To 45/2012 z 20. marca 2013, v ktorom tento krajský súd vo vzťahu k naplneniu
jednotlivých znakov kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu vydierania podľa
§ 189 ods. 3 písm. b) Trestného zákona konštatoval: „Obzvlášť závažného zločinu
vydierania sa podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zákona dopustí, kto iného násilím,
hrozbou násilia alebo inej ťažkej ujmy núti, aby niečo konal, opomenul alebo trpel a týmto
činom spôsobí značnú škodu, teda najmenej 26 600,- Eur. Ide tu o tzv. kvalifikovanú
skutkovú podstatu trestného činu, v ktorej znaky základnej skutkovej podstaty a znaky
podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby tvoria jeden celok. Pre dokonanie takéhoto
kvalifikovaného trestného činu sa preto vyžaduje, aby boli naplnené všetky tieto znaky, teda
tak znaky základnej skutkovej podstaty, ako aj znaky podmieňujúce použitie vyššej trestnej
sadzby, ktoré pristupujú ku znakom základnej skutkovej podstaty.“
Sťažovateľ namieta, že okolnosť, resp. znak kvalifikovanej skutkovej podstaty
trestného činu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona podmieňujúci
použitie vyššej trestnej sadzby, ktorým malo byť v jeho prípade spôsobenie značnej škody,
v konaní nebol preukázaný. Keďže k zmene právnej kvalifikácie skutku došlo len dva dni
po vznesení obvinenia, sťažovateľ zastáva názor, že skutok bol prekvalifikovaný bez toho,
aby orgány činné v trestnom konaní mohli reálne zabezpečiť akýkoľvek dôkaz o tom,
že poškodenému bola trestným činom naozaj spôsobená akákoľvek (nie to ešte značná)
škoda. V upozornení na zmenu právnej kvalifikácie podľa sťažovateľa úplne absentuje
náležité odôvodnenie, z ktorého by sťažovateľ ako obvinený v trestnom konaní mohol
získať úplnú a konkrétnu predstavu o tom, akú škodu, v akej konkrétne výške, komu a kedy
mal svojím konaním spôsobiť. Podľa sťažovateľa «náležité odôvodnenie takéhoto
významného procesného rozhodnutia malo pre sťažovateľa význam aj z dôvodu, aby sa voči
takému „obvineniu“ mohol adekvátne brániť a zabezpečiť si všetky dôkazy dokazujúce
opak, teda že žiadnu škodu nespôsobil».
Sťažovateľ uvádza, že rovnaké nedostatky možno vzhliadnuť aj v obžalobe, ktorá
neobsahuje náležitosti ustanovené v § 235 písm. c) Trestného poriadku. Pokiaľ bol
sťažovateľovi v obžalobe kladený za vinu skutok, o ktorom výsledky vyšetrovania
nenasvedčovali, že bol sťažovateľom spáchaný, potom nemôže byť podľa sťažovateľa
4
takáto obžaloba zákonná. V prípade ak obžaloba navyše nespĺňa ani náležitosti, ktoré
vyžaduje zákon (takou náležitosťou je napríklad aj presná špecifikácia spôsobenej škody,
pozn. sťažovateľa), mala by byť podľa § 241 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku okresným
súdom odmietnutá z dôvodu závažných procesných chýb.
Vo vzťahu k postupu okresného súdu sťažovateľ uvádza, že okresný súd namiesto
toho, aby dôkladne vykonal všetky navrhované dôkazy, sa v celom rozsahu v rozpore
so zásadou zistenia skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností stotožnil
s tvrdeniami okresnej prokuratúry a bez toho, aby mal za preukázané spáchanie skutku
kvalifikovaného ako obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 3 písm. b)
Trestného zákona, uznal sťažovateľa za vinného. Sťažovateľ zastáva názor, že pri správnom
právnom hodnotení všetkých existujúcich dôkazov by okresný súd nemohol dospieť
k záveru, že sťažovateľ naplnil svojím konaním znaky skutkovej podstaty trestného činu
vydierania podľa § 189 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona, pretože v konaní nebola
preukázaná základná skutočnosť oprávňujúca okresný súd odsúdiť sťažovateľa za uvedený
trestný čin, a to spôsobenie tzv. značnej škody. Podľa sťažovateľa okresný súd svoje
rozhodnutie založil len „na polopravdách prípadne na úplných nepravdách, čím hrubo
zasiahol do ústavného práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces“.
Sťažovateľ je toho názoru, že keďže „výpoveďou samotného poškodeného
v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní sa preukázalo, že sťažovateľ
nespôsobil značnú škodu, nemohol ani spáchať obzvlášť závažný zločin vydierania podľa
§ 189 ods. 1, ods. 3 písm. b) TZ. Okrem toho nebol v celom prípravnom ani v súdnom
konaní zabezpečený a vykonaný ani akýkoľvek iný dôkaz svedčiaci o tom, že by následkom
konania sťažovateľa mal byť vznik značnej škody. Pokiaľ bol teda sťažovateľ uznaný vinným
z obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b) TZ bez toho,
aby spáchanie tohto skutku preukazovali akékoľvek dôkazy, je takéto rozhodnutie (ako aj
všetky rozhodnutia, ktoré mu predchádzali) v rozpore s čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
a tiež v rozpore čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a teda
nezákonne a protiprávne.“.
Vo vzťahu k nevyužitiu práva podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie,
sťažovateľ uvádza, že «k nesplneniu tejto podmienky došlo iba z dôvodu výslovného
predchádzajúceho „upozornenia“ zo strany vtedajšieho obhajcu sťažovateľa, že ak voči
rozsudku Okresného súdu Levice, ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu
vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b) TZ, podá odvolanie, toto právo (podať
odvolanie) využije aj prokurátor, ktorý však bude pre sťažovateľa v takom prípade žiadať
trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov. Iba z dôvodu obavy pred možnou zmenou
pôvodného rozsudku v neprospech sťažovateľa (teda z dôvodu obavy pred možným uložením
tak vysokého trestu), nedošlo zo strany sťažovateľa k využitiu riadneho opravného
prostriedku, ktorým bolo v tomto prípade podanie odvolania a následne tak ani k využitiu
mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým by bolo podanie dovolania.».
Sťažovateľ len pre úplnosť uvádza, že o nezákonnosti predmetného trestného
konania svedčia okrem už uvedeného aj nasledujúce prípady, v ktorých bolo zo strany
orgánov činných v trestnom konaní a konajúcich súdov zasiahnuté do jeho práv a slobôd:
«a) prípad, kedy v Návrhu prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby zo dňa
30. 09. 2011, sp. zn.: 2 Pv 565/2011, prokurátor celkom neopodstatnene uviedol: „... hoci
mal vedomosť (pozn.: sťažovateľ) o tom, že poškodený vec oznámil polícii...“, ako aj: „...
hoci mal vedomosť (pozn.: sťažovateľ) o tom, že vo veci polícia koná
a miesto... monitoruje“, ktoré tvrdenia sa však nezakladajú na pravde, nakoľko sťažovateľ
tieto vedomosti nemal, a preto mu nie je zrejmé, prečo sa prokurátor na ne odvolával;
b) prípad, kedy v Upozornení na zmenu právnej kvalifikácie zo dňa 30. 09. 2011 bol
sťažovateľ upozornený na to, že jeho skutok sa bude ďalej posudzovať podľa § 189 ods. 1,
ods. 3 písm. b) TZ (t. j. ako dokonaný trestný čin), avšak v Návrhu na vzatie do väzby z toho
istého dňa (30. 09. 2011) sa už uvádza, že sťažovateľ sa navrhuje vziať do väzby pre
obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b) TZ spáchaný v štádiu
pokusu podľa § 14 ods. 1 TZ;
c) prípad, kedy v uznesení Okresného súdu Levice o vzatí sťažovateľa do väzby
zo dňa 02. 10. 2011, sp. zn. 1 Tp/2/2011, súd viackrát poukázal na osobu sťažovateľa
slovami ako: „... vzhľadom na jeho osobu a povahu prerokovávaného prípadu...“ alebo „...
nakoľko s poukazom na osobu obvineného...“ pričom sa tak vyjadroval v čase, keď mal
6
sťažovateľa považovať za nevinného; namiesto toho však o ňom vytváral obraz recidivistu
a kriminálnika, a to aj napriek tomu, že v mieste trvalého bydliska má sťažovateľ dobrú
povesť, aktívne športoval a nikdy nebol súdne trestaný ani nebol riešený za žiadne
priestupky;
d) prípad, kedy v uznesení Krajského súdu v Nitre zo dňa 13. 02. 2012, sp. zn.
4 Tpo/4/2012 (ktorým krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného
súdu Levice zo dňa 30. 01. 2012, sp. zn. 1 Tp/2/2011, o zmietnutí jeho žiadosti o prepustenie
z väzby) v rozpore s § 71 ods. 1 písm. a) TP, podľa ktorého obvinený môže byť vzatý
do väzby len vtedy, „ak... nemá stále bydlisko“, boli uvádzané nepravdivé informácie ako:
„Obvinený... má nastúpiť do práce v ...“ alebo „... obvinený nemá trvalé
bydlisko...“...
e) prípad, keď Okresný súd Levice v Predvolaní na výsluch zo dňa 24. 01. 2012
označil sťažovateľa za obžalovaného, hoci obžaloba bola na sťažovateľa podaná až dňa
28. 03. 2012;
f) prípad, keď Okresný súd Levice v Predvolaní na výsluch zo dňa 02. 04. 2012
označil sťažovateľa za odsúdeného, hoci sťažovateľ v tom čase v procesnom postavení
obžalovaného;
g) prípad, kedy Okresný súd Levice v rozpore s nálezom Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 25. 11. 2009, sp. zn. I. ÚS/187/2009, vo svojom uznesení o ponechaní
sťažovateľa vo väzbe zo dňa 16. 04. 2012, sp. zn. 2 T/80/2012, v tomto vychádzal najmä
z tzv. „hrozby vysokého trestu“, ktorý sťažovateľovi hrozil (a to v zmysle § 189 od. 1, ods. 3
písm. b) TZ v rozpätí od 10 do 20 rokov), pričom však podľa uvedeného podľa nálezu
ústavného súdu: „Samotná hrozba vysokého trestu nie je (od účinnosti nového Trestného
poriadku) spôsobilým väzobným dôvodom. Na to, aby hrozba vysokého trestu bola dôvodom
na tzv. útekovú väzbu, musia pristúpiť a predovšetkým byť preukázané aj iné skutočnosti,
ktoré musia byť konkrétne a vyplývať z konania obvineného, prípadne z iných skutkových
okolností, a možno z nich bezpečne vyvodiť, že existuje dôvodná obava, že pre hrozbu
vysokého trestu by obvinený mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému
stíhaniu alebo trestu“.»
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné práva sťažovateľa, , , trvalé bytom
, upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd Upozornením na zmenu právnej kvalifikácie skutku vydaným odborom
kriminálnej polície Okresného riaditeľstva policajného zboru Levice dňa 30. 09. 2011,
ČVS: ORP-698/OVK-LV-2011, Obžalobou Okresnej prokuratúry Levice zo dňa
27. 03. 2012, sp. zn. 2 Pv/565/2011, Rozsudkom Okresného súdu Levice zo dňa
21. 05. 2012, sp. zn. 2 T/80/2012, Uznesením Okresného súdu Levice zo dňa 22. 09. 2014,
sp. zn. 4 Nt/5/2014 a Uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 18. 12. 2014, sp. zn.
4 Tos/144/2014, porušené boli.
2. Upozornenie na zmenu právnej kvalifikácie skutku vydané odborom kriminálnej
polície Okresného riaditeľstva policajného zboru Levice dňa 30. 09. 2011, ČVS: ORP-
698/OVK-LV-2011, Obžaloba Okresnej prokuratúry Levice zo dňa 27. 03. 2012, sp. zn.
2 Pv/565/2011, Rozsudok Okresného súdu Levice zo dňa 21. 05. 2012, sp. zn. 2 T/80/2012,
Uznesenie Okresného súdu Levice zo dňa 22. 09. 2014, sp. zn. 4 Nt/5/2014 a Uznesenie
Krajského súdu v Nitre zo dňa 18. 12. 2014, sp. zn. 4 Tos/144/2014, ústavný súd zrušuje
a vec im vracia na ďalšie konanie.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
8
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 dohovoru upozornením na zmenu právnej kvalifikácie
odboru kriminálnej polície, obžalobou okresnej prokuratúry, rozsudkom okresného súdu,
uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa upozornením
na zmenu právnej kvalifikácie odboru kriminálnej polície a obžalobou okresnej
prokuratúry
Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity
svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel a účel princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (III. ÚS 149/04,
Aplikujúc princíp subsidiarity na trestné konanie, ústavný súd vo svojej judikatúre
konštantne zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom,
v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných
v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať,
resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách
trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno
na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré
neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch
spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 3/02,
III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07, IV. ÚS 166/2010).
Platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obžalovanému
v rámci uplatnenia práva na obhajobu právne účinným spôsobom namietať porušenie
svojich základných práv a slobôd, ku ktorým malo dôjsť podľa jeho názoru upozornením
odboru kriminálnej polície a obžalobou okresnej prokuratúry. Tak ako súd prvého stupňa,
ktorý je oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa, aj odvolací súd
v prípade podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou,
v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností
10
prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania v trestnej
veci sťažovateľa v štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne
napr. III. ÚS 75/05, III. ÚS 109/05 alebo II. ÚS 294/06).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal v predmetnom
trestnom konaní (vrátane konania predchádzajúcemu podaniu obžaloby) k dispozícii
dostatok právnych prostriedkov, ktorými mohol v rámci uplatnenia svojho práva
na obhajobu účinne namietať porušenie svojich základných práv, ku ktorým malo dôjsť
podľa názoru sťažovateľa upozornením na zmenu právnej kvalifikácii a obžalobou.
Nevyužitie uvedených možností ochrany základných práv sťažovateľa nemožno
nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická
osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127
ods. 1 ústavy).
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom
okresného súdu
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že sťažnosť
podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok
ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02,
III. ÚS 62/02). Nedodržanie tejto lehoty je preto zákonom ustanoveným dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie označených základných práv podľa ústavy
a práv podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu.
Rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 80/2012 z 21. mája 2012 nadobudol
právoplatnosť 21. mája 2012. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu je zrejmé,
že sťažovateľ bol prítomný pri vyhlásení rozsudku, po vyhlásení ktorého sa vzdal práva
na podanie odvolania. Počítajúc preto lehotu dvoch mesiacov na podanie sťažnosti od tohto
dátumu, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto časti podaná po jej uplynutí.
Keďže v prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty
zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť
(napr. IV. ÚS 14/03), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
Nad rámec ústavný súdu uvádza, že aj v prípade ak by sťažovateľ podal sťažnosť
ústavnému súdu v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd
by ju odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde), pretože sťažovateľ bol oprávnený proti napadnutému rozsudku
okresného súdu podať riadny opravný prostriedok odvolanie krajskému súdu, ktoré ústavný
súd považuje za účinný prostriedok nápravy. Bolo však vecou sťažovateľa, ako s týmto
svojím oprávnením naloží. Dôvod, ktorý sťažovateľ uviedol, pre ktorý odvolanie nepodal,
ústavný súd nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o
ústavnom súde.
3. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením
okresného súdu
12
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať
o základných právach alebo slobodách alebo ľudských právach a základných slobodách
vyplývajúcich z medzinárodných dohovorov je podmienená princípom subsidiarity, ktorý
určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam
a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy). Právomoc
ústavného súdu preto nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov
(IV. ÚS 236/07, II. ÚS 523/2014). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá
namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne
predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,
I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, II. ÚS 372/08).
Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv
alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho
sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bol prípustný riadny opravný
prostriedok sťažnosť. Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa
vo vzťahu k okresnému súdu mal preto krajský súd v rámci konania o sťažnosti, týmto
je teda vylúčená právomoc ústavného súdu. Sťažovateľ právo podať sťažnosť proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu využil a krajský súd o nej riadne rozhodol.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci na jej prerokovanie.
4. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením
krajského súdu
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania musí obsahovať,
akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa
navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy...
Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie označených základných práv podľa
ústavy a práv podľa dohovoru uznesením krajského súdu. V odôvodnení sťažnosti
aj napriek tomu, že sťažnosť predložil prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu,
však neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré namieta porušenie označených základných práv
podľa ústavy a práv podľa dohovoru tak, ako to ustanovuje § 20 ods. 1 zákona o ústavnom
súde, ktorý upravuje všeobecné náležitosti každého návrhu, o ktorom má ústavný súd
konať.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nevyhnutnou podmienkou konania
ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa
čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich
v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo slobôd
rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou alebo nečinnosťou
konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej
samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podľa názoru ústavného súdu
podanie sťažovateľa neobsahuje. Samotné presvedčenie sťažovateľa o porušení jeho práv
nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu,
ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by umožnili prijatie takéhoto záveru aspoň na účely
prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.
Podľa názoru ústavného súdu ma nedostatok odôvodnenia významné procesné
dôsledky.
V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd
poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej ústavný súd nie je povinný
odstraňovať nedostatky zákonom predpísaných náležitosti z úradnej povinnosti.
Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným
14
súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.
IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 77/08, IV. ÚS 159/2010).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov,
ktorými začína konanie pred ústavným súdom. (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 252/09,
IV. ÚS 159/2010, II. ÚS 522/2014).
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol už pri predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako
aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2016