Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 507/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou Vaššová &

Panasiuková, Damborského 3, Nitra, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Kristína

Panasiuková, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd upozornením na zmenu právnej kvalifikácie

skutku Okresného riaditeľstva Policajného zboru Levice, odboru kriminálnej polície

ČVS: ORP-698/OVK-LV-2011 z 30. septembra 2011, obžalobou Okresnej prokuratúry

Levice sp. zn. z 27. marca 2012, rozsudkom Okresného súdu Levice sp. zn.

z 21. mája 2012, uznesením Okresného súdu Levice sp. zn.

z 22. septembra 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 18. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) upozornením na zmenu právnej kvalifikácie skutku Okresného riaditeľstva

Policajného zboru Levice, odboru kriminálnej polície (ďalej len „odbor kriminálnej

polície“) ČVS: ORP-698/OVK-LV-2011 z 30. septembra 2011 (ďalej len „upozornenie

na zmenu právnej kvalifikácie“), obžalobou Okresnej prokuratúry Levice (ďalej len

„okresná prokuratúra“) sp. zn. z 27. marca 2012 (ďalej len „obžaloba

okresnej prokuratúry“), rozsudkom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 21. mája 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), uznesením okresného

súdu sp. zn. z 22. septembra 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)

a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 18. decembra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi ako obvinenému bolo

vedené trestné konanie najskôr orgánmi činnými v trestnom konaní ČVS: ORP-698/OVK-

LV-2011 (resp. pod sp. zn. , pozn. sťažovateľa) a neskôr aj okresným súdom

pod sp. zn. pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 3

písm. b) .

Uznesením odboru kriminálnej polície ČVS: ORP-698/OVK-LV-2011

z 28. septembra 2011 bolo sťažovateľovi podľa vznesené

obvinenie pre zločin vydierania podľa na tom skutkovom

základe, že sťažovateľ «dňa 14. 09. 2011, dňa 16. 09. 2011 a dňa 26. 09. 2011 zanechal

na dverách ambulancie (pod tabuľou z plexiskla) patriacej

( , trvale bytom ) na ulici

v obci spolu tri listy, v ktorých žiadal od manžela

, pána , sumu 30.000,- Eur s tým, že ak sa tak nestane, „zaplatí

to na nových sklách a laku na aute“.».

2

Upozornením na zmenu právnej kvalifikácie bolo sťažovateľovi oznámené, že

sťažovateľ stíhaný ako obvinený za zločin vydierania podľa

bude ďalej posudzovaný ako obvinený za obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189

ods. 1 a 3 písm. b) .

Dňa 28. marca 2012 bola na okresnom súde podaná na sťažovateľa obžaloba

a následne 21. mája 2012 bol sťažovateľ napadnutým rozsudkom uznaný za vinného

z obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa a ,

za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením do ústavu

na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a ochranný dohľad v trvaní 1 rok.

Sťažovateľ a prokurátor okresnej prokuratúry sa po vyhlásení rozsudku okresného súdu

na hlavnom pojednávaní vzdali práva na podanie odvolania. Konanie na okresnom súde

bolo právoplatne skončené 21. mája 2012.

Sťažovateľ uvádza, že z dôvodu závažných procesných pochybení orgánov činných

v trestnom konaní a okresného súdu sa jeho otec následne návrhom na povolenie obnovy

konania domáhal, aby okresný súd povolil obnovu predmetného trestného konania.

Uznesením okresného súdu bol uvedený návrh na povolenie obnovy konania zamietnutý

a následne bola uznesením krajského súdu zamietnutá aj sťažnosť sťažovateľa a jeho otca

proti uzneseniu okresného súdu.

Podľa sťažovateľa konkrétnymi okolnosťami odôvodňujúcimi jeho presvedčenie

o zásahu do jeho základných práv a slobôd sú viaceré procesné pochybenia zo strany

orgánov činných v trestnom konaní, ako aj okresného súdu a krajského súdu v rozpore

s právnym poriadkom Slovenskej republiky a s dohovorom.

Podľa sťažovateľa jedným z najzávažnejších procesných pochybení orgánov činných

trestnom konaní bola zmena právnej kvalifikácie skutku, ktorý sa začal posudzovať ako

obzvlášť závažný zločin vydierania podľa a .

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 20. marca 2013, v ktorom tento krajský súd vo vzťahu k naplneniu

jednotlivých znakov kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu vydierania podľa

konštatoval: „Obzvlášť závažného zločinu

vydierania sa podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zákona dopustí, kto iného násilím,

hrozbou násilia alebo inej ťažkej ujmy núti, aby niečo konal, opomenul alebo trpel a týmto

činom spôsobí značnú škodu, teda najmenej 26 600,- Eur. Ide tu o tzv. kvalifikovanú

skutkovú podstatu trestného činu, v ktorej znaky základnej skutkovej podstaty a znaky

podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby tvoria jeden celok. Pre dokonanie takéhoto

kvalifikovaného trestného činu sa preto vyžaduje, aby boli naplnené všetky tieto znaky, teda

tak znaky základnej skutkovej podstaty, ako aj znaky podmieňujúce použitie vyššej trestnej

sadzby, ktoré pristupujú ku znakom základnej skutkovej podstaty.“

Sťažovateľ namieta, že okolnosť, resp. znak kvalifikovanej skutkovej podstaty

trestného činu vydierania podľa a podmieňujúci

použitie vyššej trestnej sadzby, ktorým malo byť v jeho prípade spôsobenie značnej škody,

v konaní nebol preukázaný. Keďže k zmene právnej kvalifikácie skutku došlo len dva dni

po vznesení obvinenia, sťažovateľ zastáva názor, že skutok bol prekvalifikovaný bez toho,

aby orgány činné v trestnom konaní mohli reálne zabezpečiť akýkoľvek dôkaz o tom,

že poškodenému bola trestným činom naozaj spôsobená akákoľvek (nie to ešte značná)

škoda. V upozornení na zmenu právnej kvalifikácie podľa sťažovateľa úplne absentuje

náležité odôvodnenie, z ktorého by sťažovateľ ako obvinený v trestnom konaní mohol

získať úplnú a konkrétnu predstavu o tom, akú škodu, v akej konkrétne výške, komu a kedy

mal svojím konaním spôsobiť. Podľa sťažovateľa «náležité odôvodnenie takéhoto

významného procesného rozhodnutia malo pre sťažovateľa význam aj z dôvodu, aby sa voči

takému „obvineniu“ mohol adekvátne brániť a zabezpečiť si všetky dôkazy dokazujúce

opak, teda že žiadnu škodu nespôsobil».

Sťažovateľ uvádza, že rovnaké nedostatky možno vzhliadnuť aj v obžalobe, ktorá

neobsahuje náležitosti ustanovené v . Pokiaľ bol

sťažovateľovi v obžalobe kladený za vinu skutok, o ktorom výsledky vyšetrovania

nenasvedčovali, že bol sťažovateľom spáchaný, potom nemôže byť podľa sťažovateľa

4

takáto obžaloba zákonná. V prípade ak obžaloba navyše nespĺňa ani náležitosti, ktoré

vyžaduje zákon (takou náležitosťou je napríklad aj presná špecifikácia spôsobenej škody,

pozn. sťažovateľa), mala by byť podľa okresným

súdom odmietnutá z dôvodu závažných procesných chýb.

Vo vzťahu k postupu okresného súdu sťažovateľ uvádza, že okresný súd namiesto

toho, aby dôkladne vykonal všetky navrhované dôkazy, sa v celom rozsahu v rozpore

so zásadou zistenia skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností stotožnil

s tvrdeniami okresnej prokuratúry a bez toho, aby mal za preukázané spáchanie skutku

kvalifikovaného ako obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 3 písm. b)

, uznal sťažovateľa za vinného. Sťažovateľ zastáva názor, že pri správnom

právnom hodnotení všetkých existujúcich dôkazov by okresný súd nemohol dospieť

k záveru, že sťažovateľ naplnil svojím konaním znaky skutkovej podstaty trestného činu

vydierania podľa a , pretože v konaní nebola

preukázaná základná skutočnosť oprávňujúca okresný súd odsúdiť sťažovateľa za uvedený

trestný čin, a to spôsobenie tzv. značnej škody. Podľa sťažovateľa okresný súd svoje

rozhodnutie založil len „na polopravdách prípadne na úplných nepravdách, čím hrubo

zasiahol do ústavného práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces“.

Sťažovateľ je toho názoru, že keďže „výpoveďou samotného poškodeného

v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní sa preukázalo, že sťažovateľ

nespôsobil značnú škodu, nemohol ani spáchať obzvlášť závažný zločin vydierania podľa

, . Okrem toho nebol v celom prípravnom ani v súdnom

konaní zabezpečený a vykonaný ani akýkoľvek iný dôkaz svedčiaci o tom, že by následkom

konania sťažovateľa mal byť vznik značnej škody. Pokiaľ bol teda sťažovateľ uznaný vinným

z obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa , bez toho,

aby spáchanie tohto skutku preukazovali akékoľvek dôkazy, je takéto rozhodnutie (ako aj

všetky rozhodnutia, ktoré mu predchádzali) v rozpore s , SR

a tiež v rozpore čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a teda

nezákonne a protiprávne.“.

Vo vzťahu k nevyužitiu práva podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie,

sťažovateľ uvádza, že «k nesplneniu tejto podmienky došlo iba z dôvodu výslovného

predchádzajúceho „upozornenia“ zo strany vtedajšieho obhajcu sťažovateľa, že ak voči

rozsudku Okresného súdu Levice, ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu

vydierania podľa , , podá odvolanie, toto právo (podať

odvolanie) využije aj prokurátor, ktorý však bude pre sťažovateľa v takom prípade žiadať

trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov. Iba z dôvodu obavy pred možnou zmenou

pôvodného rozsudku v neprospech sťažovateľa (teda z dôvodu obavy pred možným uložením

tak vysokého trestu), nedošlo zo strany sťažovateľa k využitiu riadneho opravného

prostriedku, ktorým bolo v tomto prípade podanie odvolania a následne tak ani k využitiu

mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým by bolo podanie dovolania.».

Sťažovateľ len pre úplnosť uvádza, že o nezákonnosti predmetného trestného

konania svedčia okrem už uvedeného aj nasledujúce prípady, v ktorých bolo zo strany

orgánov činných v trestnom konaní a konajúcich súdov zasiahnuté do jeho práv a slobôd:

«a) prípad, kedy v Návrhu prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby zo dňa

30. 09. 2011, sp. zn.: , prokurátor celkom neopodstatnene uviedol: „... hoci

mal vedomosť (pozn.: sťažovateľ) o tom, že poškodený vec oznámil polícii...“, ako aj: „...

hoci mal vedomosť (pozn.: sťažovateľ) o tom, že vo veci polícia koná

a miesto... monitoruje“, ktoré tvrdenia sa však nezakladajú na pravde, nakoľko sťažovateľ

tieto vedomosti nemal, a preto mu nie je zrejmé, prečo sa prokurátor na ne odvolával;

b) prípad, kedy v Upozornení na zmenu právnej kvalifikácie zo dňa 30. 09. 2011 bol

sťažovateľ upozornený na to, že jeho skutok sa bude ďalej posudzovať podľa § 189 ods. 1,

ods. 3 písm. b) (t. j. ako dokonaný trestný čin), avšak v Návrhu na vzatie do väzby z toho

istého dňa (30. 09. 2011) sa už uvádza, že sťažovateľ sa navrhuje vziať do väzby pre

obzvlášť závažný zločin vydierania podľa , spáchaný v štádiu

pokusu podľa ;

c) prípad, kedy v uznesení Okresného súdu Levice o vzatí sťažovateľa do väzby

zo dňa 02. 10. 2011, sp. zn. , súd viackrát poukázal na osobu sťažovateľa

slovami ako: „... vzhľadom na jeho osobu a povahu prerokovávaného prípadu...“ alebo „...

nakoľko s poukazom na osobu obvineného...“ pričom sa tak vyjadroval v čase, keď mal

6

sťažovateľa považovať za nevinného; namiesto toho však o ňom vytváral obraz recidivistu

a kriminálnika, a to aj napriek tomu, že v mieste trvalého bydliska má sťažovateľ dobrú

povesť, aktívne športoval a nikdy nebol súdne trestaný ani nebol riešený za žiadne

priestupky;

d) prípad, kedy v uznesení Krajského súdu v Nitre zo dňa 13. 02. 2012, sp. zn.

(ktorým krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného

súdu Levice zo dňa 30. 01. 2012, sp. zn. , o zmietnutí jeho žiadosti o prepustenie

z väzby) v rozpore s , podľa ktorého obvinený môže byť vzatý

do väzby len vtedy, „ak... nemá stále bydlisko“, boli uvádzané nepravdivé informácie ako:

„Obvinený... má nastúpiť do práce v ...“ alebo „... obvinený nemá trvalé

bydlisko...“...

e) prípad, keď Okresný súd Levice v Predvolaní na výsluch zo dňa 24. 01. 2012

označil sťažovateľa za obžalovaného, hoci obžaloba bola na sťažovateľa podaná až dňa

28. 03. 2012;

f) prípad, keď Okresný súd Levice v Predvolaní na výsluch zo dňa 02. 04. 2012

označil sťažovateľa za odsúdeného, hoci sťažovateľ v tom čase v procesnom postavení

obžalovaného;

g) prípad, kedy Okresný súd Levice v rozpore s nálezom Ústavného súdu Slovenskej

republiky zo dňa 25. 11. 2009, sp. zn. , vo svojom uznesení o ponechaní

sťažovateľa vo väzbe zo dňa 16. 04. 2012, sp. zn. , v tomto vychádzal najmä

z tzv. „hrozby vysokého trestu“, ktorý sťažovateľovi hrozil (a to v zmysle § 189 od. 1, ods. 3

písm. b) v rozpätí od 10 do 20 rokov), pričom však podľa uvedeného podľa nálezu

ústavného súdu: „Samotná hrozba vysokého trestu nie je (od účinnosti nového Trestného

poriadku) spôsobilým väzobným dôvodom. Na to, aby hrozba vysokého trestu bola dôvodom

na tzv. útekovú väzbu, musia pristúpiť a predovšetkým byť preukázané aj iné skutočnosti,

ktoré musia byť konkrétne a vyplývať z konania obvineného, prípadne z iných skutkových

okolností, a možno z nich bezpečne vyvodiť, že existuje dôvodná obava, že pre hrozbu

vysokého trestu by obvinený mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému

stíhaniu alebo trestu“.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné práva sťažovateľa, , , trvalé bytom

, upravené v ,

v článku 48 ods. 2 a v Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Upozornením na zmenu právnej kvalifikácie skutku vydaným odborom

kriminálnej polície Okresného riaditeľstva policajného zboru Levice dňa 30. 09. 2011,

ČVS: ORP-698/OVK-LV-2011, Obžalobou Okresnej prokuratúry Levice zo dňa

27. 03. 2012, sp. zn. , Rozsudkom Okresného súdu Levice zo dňa

21. 05. 2012, sp. zn. , Uznesením Okresného súdu Levice zo dňa 22. 09. 2014,

sp. zn. a Uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 18. 12. 2014, sp. zn.

, porušené boli.

2. Upozornenie na zmenu právnej kvalifikácie skutku vydané odborom kriminálnej

polície Okresného riaditeľstva policajného zboru Levice dňa 30. 09. 2011, ČVS: ORP-

698/OVK-LV-2011, Obžaloba Okresnej prokuratúry Levice zo dňa 27. 03. 2012, sp. zn.

, Rozsudok Okresného súdu Levice zo dňa 21. 05. 2012, sp. zn. ,

Uznesenie Okresného súdu Levice zo dňa 22. 09. 2014, sp. zn. a Uznesenie

Krajského súdu v Nitre zo dňa 18. 12. 2014, sp. zn. , ústavný súd zrušuje

a vec im vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

8

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

ods. 2 a práv podľa dohovoru upozornením na zmenu právnej kvalifikácie

odboru kriminálnej polície, obžalobou okresnej prokuratúry, rozsudkom okresného súdu,

uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa upozornením

na zmenu právnej kvalifikácie odboru kriminálnej polície a obžalobou okresnej

prokuratúry

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

svojej právomoci podľa . Zmysel a účel princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (,

).

Aplikujúc princíp subsidiarity na trestné konanie, ústavný súd vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom,

v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať,

resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách

trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno

na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré

neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch

spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v (,

, , , ).

Platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obžalovanému

v rámci uplatnenia práva na obhajobu právne účinným spôsobom namietať porušenie

svojich základných práv a slobôd, ku ktorým malo dôjsť podľa jeho názoru upozornením

odboru kriminálnej polície a obžalobou okresnej prokuratúry. Tak ako súd prvého stupňa,

ktorý je oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa, aj odvolací súd

v prípade podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou,

v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností

10

prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania v trestnej

veci sťažovateľa v štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne

napr. , alebo ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal v predmetnom

trestnom konaní (vrátane konania predchádzajúcemu podaniu obžaloby) k dispozícii

dostatok právnych prostriedkov, ktorými mohol v rámci uplatnenia svojho práva

na obhajobu účinne namietať porušenie svojich základných práv, ku ktorým malo dôjsť

podľa názoru sťažovateľa upozornením na zmenu právnej kvalifikácii a obžalobou.

Nevyužitie uvedených možností ochrany základných práv sťažovateľa nemožno

nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická

osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127

ods. 1 ).

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom

okresného súdu

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že sťažnosť

podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok

ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , , ,

). Nedodržanie tejto lehoty je preto zákonom ustanoveným dôvodom

na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej ( ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu.

Rozsudok okresného súdu sp. zn. z 21. mája 2012 nadobudol

právoplatnosť 21. mája 2012. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu je zrejmé,

že sťažovateľ bol prítomný pri vyhlásení rozsudku, po vyhlásení ktorého sa vzdal práva

na podanie odvolania. Počítajúc preto lehotu dvoch mesiacov na podanie sťažnosti od tohto

dátumu, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto časti podaná po jej uplynutí.

Keďže v prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty

neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť

(napr. ), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

ako podanú oneskorene.

Nad rámec ústavný súdu uvádza, že aj v prípade ak by sťažovateľ podal sťažnosť

ústavnému súdu v lehote podľa , ústavný súd

by ju odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde), pretože sťažovateľ bol oprávnený proti napadnutému rozsudku

okresného súdu podať riadny opravný prostriedok odvolanie krajskému súdu, ktoré ústavný

súd považuje za účinný prostriedok nápravy. Bolo však vecou sťažovateľa, ako s týmto

svojím oprávnením naloží. Dôvod, ktorý sťažovateľ uviedol, pre ktorý odvolanie nepodal,

ústavný súd nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o

ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením

okresného súdu

12

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

o základných právach alebo slobodách alebo ľudských právach a základných slobodách

vyplývajúcich z medzinárodných dohovorov je podmienená princípom subsidiarity, ktorý

určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam

a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ). Právomoc

ústavného súdu preto nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

(, ). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá

namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne

predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. , ,

, , ).

Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv

alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho

sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bol prípustný riadny opravný

prostriedok sťažnosť. Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa

vo vzťahu k okresnému súdu mal preto krajský súd v rámci konania o sťažnosti, týmto

je teda vylúčená právomoc ústavného súdu. Sťažovateľ právo podať sťažnosť proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu využil a krajský súd o nej riadne rozhodol.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci na jej prerokovanie.

4. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením

krajského súdu

Podľa návrh na začatie konania musí obsahovať,

akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa

navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy...

Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru uznesením krajského súdu. V odôvodnení sťažnosti

aj napriek tomu, že sťažnosť predložil prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu,

však neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré namieta porušenie označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru tak, ako to ustanovuje zákona o ústavnom

súde, ktorý upravuje všeobecné náležitosti každého návrhu, o ktorom má ústavný súd

konať.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nevyhnutnou podmienkou konania

ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa

je vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich

v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo slobôd

rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou alebo nečinnosťou

konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej

samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podľa názoru ústavného súdu

podanie sťažovateľa neobsahuje. Samotné presvedčenie sťažovateľa o porušení jeho práv

nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu,

ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by umožnili prijatie takéhoto záveru aspoň na účely

prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa názoru ústavného súdu ma nedostatok odôvodnenia významné procesné

dôsledky.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd

poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej ústavný súd nie je povinný

odstraňovať nedostatky zákonom predpísaných náležitosti z úradnej povinnosti.

Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným

14

súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.

, , ).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov,

ktorými začína konanie pred ústavným súdom. (napr. , ,

, ).

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa podľa

odmietol už pri predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako

aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2016