Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PLz. ÚS 2/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. -22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2016 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Ľudmily

Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej,

Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vo veci zjednotenia odchylných

právnych názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovených

v rozhodnutiach sp. zn. z 21. októbra 2014, sp. zn.

z 18. marca 2015, sp. zn. z 10. marca 2015, sp. zn.

z 23. apríla 2015, sp. zn. z 19. novembra 2013 a sp. zn.

z 10. februára 2015 a v rozhodnutiach sp. zn. z 11. decembra 2013, sp. zn.

z 1. októbra 2014, sp. zn. zo 16. marca 2016, sp. zn.

z 9. októbra 2014 a sp. zn. z 23. marca 2016 prijal toto

s t a n o v i s k o :

Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o sťažnosti podľa

Slovenskej republiky poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd a právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj tým fyzickým

osobám alebo právnickým osobám, ktorým exekučný súd neodôvodnenou nečinnosťou

bráni stať sa účastníkom exekučného konania.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Charakteristika sťažnosti vedenej pod sp. zn.

Ústavnému súdu bola 10. marca 2016 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľky, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej aj ,a“) a práva na prejednanie

svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej aj ,,dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra v konaní

vedenom pod sp. zn. Er 6114/2000, predmetom ktorého je vymoženie pohľadávky v sume

459,16 € s prísl. od povinných v 1. až vo 4. rade v prospech sťažovateľky ako oprávnenej,

ktorú nadobudla na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 15. decembra 2010

od obchodnej spoločnosti , . Napriek

tomu, že Okresný súd Nitra uznesením č. k. Er -18 z 19. júna 2012 rozhodol,

že pripúšťa, aby sťažovateľka vstúpila do exekučného konania na miesto doterajšieho

oprávneného, predmetné uznesenie dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť. Keďže táto

skutočnosť sťažovateľke znemožňuje uplatňovanie jej „práv účastníka konania

v exekučnom konaní“, ich ochrany sa domáhala prostredníctvom sťažnosti podanej

predsedovi tohto súdu, ktorý jej listom sp. zn. Spr 1972-1978/2014 z 10. júna 2014 oznámil,

že po oboznámení sa s obsahom na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu nariadil, aby vyšší

súdny úradník urýchlene konal.

Sťažovateľka tvrdí, že ani po uplynutí viac ako 56 mesiacov od podania návrhov

na zmenu účastníka konania nebolo o týchto exekučnými súdmi právoplatné rozhodnuté,

v dôsledku čoho sa nachádza v stave právnej neistoty, ktorý jej znemožňuje uplatňovanie jej

„práv v exekučnom konaní“.

Na podporu svojich argumentov sťažovateľka poukazuje na nálezy ústavného súdu

vydané v konaniach o jej predchádzajúcich sťažnostiach vedených pod sp. zn.

, , a sp. zn. , ktorými vyslovil

porušenie označených práv sťažovateľky exekučnými súdmi v skutkovo a právne

identických exekučných konaniach, a zároveň prikázal exekučným súdom konať bez

zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že Okresný súd Nitra

v konaní vedenom pod sp. zn. Er 6114/2000 porušil základné právo sťažovateľky podľa

a právo podľa dohovoru, aby exekučným súdom prikázal

vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť jej finančné zadosťučinenie, ako aj

náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

V súvislosti s predbežným prerokovaním veci vedenej pod sp. zn.

III. senát pri prieskume procesných podmienok konania, medzi ktoré patrí aj oprávnenie

(spôsobilosť) fyzickej osoby alebo právnickej osoby ako účastníka exekučného konania

podať sťažnosť podľa proti orgánu verejnej moci, ktorým je exekučný

súd, zistil, že jednotlivé senáty ústavného súdu sa splnením uvedenej podmienky viackrát

zaoberali, avšak z analýzy doterajšej judikatúry vyplýva, že svoje rozhodnutia v skutkovo

a právne identických veciach založili na odchylných právnych názoroch, ktoré možno

rozdeliť do dvoch skupín:

Prvú skupinu tvoria rozhodnutia – nálezy sp. zn. z 21. októbra

2014, sp. zn. z 18. marca 2015, sp. zn. z 10. marca 2015

a sp. zn. z 23. apríla 2015, na ktoré v sťažnosti poukazuje aj sťažovateľka,

a ktorými II. senát ústavného súdu meritórne preskúmal opodstatnenosť jej tvrdení,

že v exekučných konaniach dochádza k zbytočným prieťahom, hoci exekučné súdy

do podania sťažností ústavnému súdu právoplatne nerozhodli o návrhu súdneho exekútora

na zmenu účastníka na strane oprávneného z dôvodu postúpenia pohľadávky, ktorej

vymoženie je predmetom exekučných konaní.

To, že uvedenú procesnú podmienku konania považoval II. senát za splnenú, možno

vyvodiť z tej časti nálezov, v ktorej otázku, či v konkrétnom exekučnom konaní došlo

k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru, posudzoval v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (, , ) podľa troch základných kritérií,

ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka

súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

Vo vzťahu k splneniu druhej podmienky pritom II. senát v náleze sp. zn.

z 21. októbra 2014 uviedol:

„Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky v namietanom

konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej

ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetných konaniach

k zbytočným prieťahom. Sťažovateľka sa domáha vstupu do exekučného konania namiesto

súčasného oprávneného, ktorý jej postúpil pohľadávku na základe zmluvy o postúpení

pohľadávky. Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľky nebolo príčinou namietanej

dĺžky konania.“

K nálezu sp. zn. z 21. októbra 2014 pripojil odlišné stanovisko

sudca Ladislav Orosz, v ktorom uviedol:

«Sťažnosť sťažovateľky prijal II. senát ústavného súdu na ďalšie konanie uznesením

sp. zn. z 24. apríla 2014 v inom zložení (bez mojej účasti), ako rozhodoval

vo veci samej, pričom podľa môjho názoru ju mal už pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť ako podanú zjavne neoprávnenou osobou vzhľadom na skutočnosť,

že sťažovateľka v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nebola účastníčkou napadnutého

konania, a teda v tomto konaní ani nemohli byť porušené jej garantované práva.

V súvislosti s týmto právnym názorom poukazujem na ustálenú judikatúru ústavného súdu,

podľa ktorej „Z možno vyvodiť, že sťažovateľ musí namietať

porušenie svojich základných práv a zároveň v spojitosti s konkrétnym konaním pred

všeobecným súdom, resp. iným orgánom verejnej moci, čo prichádza do úvahy iba

za predpokladu, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom tohto konania,

teda konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (m. m. ,

, , ).“.

„Za uvedených okolností mal II. senát ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní

rešpektovať citovanú ustálenú judikatúru a sťažnosť odmietnuť. Ak tak neurobil, nemohol

som súhlasiť s výrokom a ani odôvodnením nálezu a považoval som

za potrebné svoj postoj vyjadriť a odôvodniť aj v odlišnom stanovisku.

Nad rámec už uvedeného poukazujem aj na skutočnosť, že II. senát ústavného súdu

o v podstate identickej sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojich

garantovaných práv postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn.

Er 168/2005 pri predbežnom prerokovaní rozhodol uznesením č. k. -12

z 9. októbra 2014 tak, že ju odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou,

a to s odôvodnením, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľka nebola

účastníčkou napadnutého konania. Poznamenávam, že vo veci vedenej pod sp. zn.

som pôsobil ako sudca spravodajca.»

Rovnako ako II. senát rozhodol aj III. senát v nálezoch sp. zn.

z 19. novembra 2013 a sp. zn. z 10. februára 2015, pričom žiaden z jeho

členov odlišné stanovisko k týmto nálezom nepripojil.

Druhú skupinu tvoria rozhodnutia – uznesenia, ktoré vychádzajú z právneho názoru

o nedostatku aktívnej legitimácie sťažovateľky podať sťažnosť podľa

z dôvodu, že nie je účastníčkou exekučných konaní, keďže exekučné súdy do podania

sťažností ústavnému súdu právoplatne nerozhodli o návrhu súdneho exekútora na zmenu

účastníka na strane oprávneného z dôvodu postúpenia pohľadávky, ktorej vymoženie

je predmetom exekučných konaní.

Ako príklad možno uviesť uznesenie sp. zn. z 11. decembra 2013,

ktorým ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľky ako podanú zjavne neoprávnenou osobou, čo odôvodnil takto:

„6. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej sťažnosť

nemôže podať fyzická alebo právnická osoba, ktorá síce namieta porušenie základných práv

alebo slobôd iných osôb, avšak nie svojich (). Sťažnosti, v ktorých sťažovatelia

nenamietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, ústavný súd už pri

predbežnom prerokovaní odmieta ako podané osobami zjavne neoprávnenými

(, , ). O návrhu podanom zjavne neoprávnenou

osobou možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a osobou

sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov. Za návrh podaný niekým zjavne neoprávneným

preto možno považovať návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody sťažovateľa,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

7. Podľa a v znení

neskorších zmien ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy

spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ

alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli,

navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto

práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli. Súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže,

že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten,

kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho

miesto, sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania

zostávajú zachované.

8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej príloh

a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 16 Er 3108/2000 zistil, že sťažovateľka

v predmetnom súdnom konaní vedenom okresným súdom dosiaľ nemá postavenie účastníka

konania, lebo okresný súd do podania tejto sťažnosti o jej návrhu na zámenu účastníkov

konania nerozhodol. Teda osobou oprávnenou v exekučnom konaní je ešte stále Slovenská

sporiteľňa, a. s, Bratislava, a preto sťažovateľka nie je osobou oprávnenou na podanie

sťažnosti podľa (mutatis mutandis , ).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou. Navyše, z oznámenia predsedu

okresného súdu zo 16. septembra 2013 inter alia vyplýva, že takýto návrh na zámenu

oprávneného, podaný či už zo strany oprávneného alebo sťažovateľky, okresnému súdu

doteraz doručený ani nebol. V tejto súvislosti ústavný súd už iba dodáva, že je síce pravdou,

že sťažovateľka k sťažnosti priložila aj jej podania z 23. mája 2011 a 15. októbra 2012,

na základe ktorých mal byť podaný návrh na zmenu účastníka konania, z ktorých ale nijako

nevyplýva, že tieto podania aj boli riadne doručené okresnému súdu.“

K podobným záverom dospel I. senát ústavného súdu aj v uzneseniach sp. zn.

z 1. októbra 2014 a sp. zn. zo 16. marca 2016 a II. senát

v uzneseniach sp. zn. z 9. októbra 2014 a sp. zn.

z 23. marca 2016.

Na základe týchto skutočností III. senát ústavného súdu predbežné prerokovanie vecí

vedených pod sp. zn. a sp. zn. odročil na neurčito s tým,

že sudkyňa spravodajkyňa predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných

právnych názorov podľa v tejto otázke.

III.

Jednou z primárnych úloh ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti podľa je chrániť ústavné princípy, v prvom rade generálny princíp

právneho štátu vyvoditeľný z , ktorého integrálnou súčasťou je aj princíp

právnej istoty.

V tejto súvislosti už ústavný súd v náleze sp. zn. z 3. novembra 2006

vyslovil, že: „Ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola

právoplatne vyriešená podstatne odchylným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne

vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty

v zmysle a môže tým porušiť aj právo účastníka

súdneho konania na súdnu ochranu podľa .“

V náleze sp. zn. z 20. decembra 2007 zasa ústavný súd judikoval, že:

„Ustanovenia a Listiny základných

práv a slobôd majú charakter ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky

orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní a listiny. Tieto ustanovenia sú

vždy implicitnou súčasťou rozhodovania Ústavného súdu Slovenskej republiky, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných a listinou

podľa ...“

Zákonným naplnením princípu právnej istoty v rámci civilného konania je inštitút

právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná nezmeniteľnosť. Snaha

presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného

v občianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho

rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú také

pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom

procese.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 38 ods. 2 prvej vety Listiny základných práv a slobôd každý má právo, aby

jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Konanie o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb upravujú ustanovenia

až zákona o súde.

Podľa (osobitné ustanovenia) účastníci konania

sú sťažovateľ a orgán verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje.

Podľa (všeobecné ustanovenia) účastníkmi

konania sú navrhovateľ a prípadne ten, proti komu návrh smeruje, ako aj osoby, o ktorých

to ustanovuje tento zákon.

Podľa (všeobecné ustanovenia) návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Zákonnú úpravu účastníctva v exekučnom konaní upravuje § 37 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

takto:

„(1) Účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej

časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách

exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

(2) Ak sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov,

účastníkom konania, ak ide o tieto veci, je aj manžel povinného, ak do začatia exekučného

konania nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva dohodou alebo súdnym

rozhodnutím.

(3) Proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo

v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať

exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu

podľa § 41. Ak nastanú skutočnosti, na ktorých základe dochádza k prevodu alebo

prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania

povinní bez zbytočného odkladu písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi.

Oznámenie musí byť doložené listinou preukazujúcou prevod alebo prechod práv

alebo povinností. Návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania je exekútor povinný

súdu doručiť v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o týchto skutočnostiach dozvedel. Súd

rozhodne do 60 dní od doručenia návrhu uznesením. Rozhodnutie sa doručí exekútorovi,

oprávnenému a povinnému, ktorí sú označení v exekučnom titule, a tomu účastníkovi,

na ktorého právo alebo povinnosť prešla.

(4) Ak k prevodu alebo prechodu práv alebo povinností z exekučného titulu dôjde

po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, pokračuje exekútor vo vykonávaní exekúcie

na základe pôvodného poverenia, ku ktorému priloží originál právoplatného rozhodnutia

súdu o pripustení zmeny alebo odpis rozhodnutia.

(5) Ak súd zmenu účastníkov konania nepripustí, pokračuje exekútor v konaní

s pôvodnými účastníkmi.“

V súvislosti s nastolenou problematikou ústavný súd už v náleze sp. zn.

zo 6. októbra 2011 vychádzajúc z princípov právneho štátu deklaroval

rovnosť účastníkov exekučného konania, keď uviedol:

„K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie

alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa

takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých

zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov.

Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu

verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom

procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci

bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi

zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto

rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.“

IV.

1. Vymedzenie spornej otázky

Navrhované znenie zjednocujúceho stanoviska má zodpovedať na otázku, či má

sťažovateľka postavenie účastníka konania podľa .

V tejto otázke nebol medzi rôznymi senátmi ústavného súdu rozpor, pretože tieto senáty

konali so sťažovateľkou ako účastníčkou konania pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z uvedeného za kľúčové v tomto prípade treba považovať zodpovedanie

otázky, či sťažovateľka má právo podať ústavnú sťažnosť podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety

, v zmysle ktorej „každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom“. Podstatnou skutočnosťou pre určenie, či sťažovateľka toto právo

má, je pritom podľa samotného zistenie, či sa v konaní pred súdom

prerokúva „jej vec“.

Podľa sa možno ústavných práv zakotvených v určitých článkoch

domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Medzi takéto

práva patrí aj právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa . Hoci

nie je v výslovne uvedený, vychádzajúc zo vzájomnej súvislosti a

možno konštatovať, že rovnako ako pri je aj v tomto prípade predpokladom

pre uplatnenie práva procesnoprávne zakotvenie postavenia subjektu, ktorá sa domáha

vstupu do súdneho konania na základe prevodu či prechodu práv v priebehu tohto konania

(žalobca, resp. oprávnený v exekučnom konaní). Subjekt bez akéhokoľvek vzťahu

ku konaniu totiž zjavne právom podať sťažnosť podľa nedisponuje,

na druhej strane však treba preskúmať, či musí ísť nevyhnutne o účastníka konania.

2. Zmena účastníka konania v civilnom sporovom konaní

Podľa doterajšej úpravy v (ďalej aj „OSP“), ktorý

bude účinný do 30. júna 2016, rozhodnutie o zmene účastníka konania závisí priamo

aj od subjektu vstupujúceho do konania na strane žalobcu. To je zvýraznené tým, že sa vždy

vyžaduje aj súhlas dotknutého subjektu so vstupom do konania (čo vyplýva z postavenia

dominus litis v súdnom konaní). Ak teda žalobca v konaní podal návrh na zmenu účastníka

konania, ide o vec, ktorá je aj v dispozícii subjektu vstupujúceho do konania. Podmienkou

pre procesné uznanie postavenia tohto subjektu je tak podanie návrhu na zmenu účastníka

konania zo strany žalobcu.

Okrem toho je však postavenie subjektu vstupujúceho do konania procesne uznávané

aj tým, že má právo proti uzneseniu o zmene účastníka podať aj odvolanie, ak so vstupom

do konania nesúhlasil (R 28/2000, pozri aj Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny

poriadok. Komentár. I. diel. 2. vydanie. C. H. Beck, 2012. s. 325).

Procesné predpisy upravujúce civilné sporové konanie teda uznávajú procesné práva

subjektu vstupujúceho do konania na strane žalobcu na základe zmeny účastníkov konania.

Tomu nebráni ani skutočnosť, že subjekt vstupujúci do konania na strane žalobcu nie je až

do právoplatnosti rozhodnutia účastníkom konania (SJ 48/2004, pozri aj Števček,

M. Ficová, S. a kol. . Komentár. I. diel. 2. vydanie. C. H. Beck,

2012. s. 325).

Na druhej strane subjekt, ktorý do konania vstupuje na strane žalovaného návrhom

na zmenu účastníka konania, nedisponuje a nie je ani oprávnený na podanie odvolania proti

rozhodnutiu o zmene účastníka, čo vyplýva zo zásady, že okruh účastníkov konania určuje

výlučne žalobca.

3. Zmena účastníka konania v exekučnom konaní

Pokiaľ ide o exekučné konanie, otázka zmeny účastníka konania je upravená v § 37

ods. 3 Exekučného poriadku.

Predmetné zákonné ustanovenie v znení účinnom do 31. augusta 2005 ustanovovalo,

že „Proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech

iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len

ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu (§ 41).“.

Zároveň platí, že podľa prechodných a záverečných ustanovení k zmenám účinným

od 1. septembra 2005 sa na konanie začaté do 31. augusta 2005 naďalej použijú ustanovenia

§ 37 ods. 3 v znení účinnom do uvedeného dátumu ustanovenia (§ 238 Exekučného

poriadku). V praxi sa preto doteraz možno stretnúť s konaniami, v ktorých sa použijú

ustanovenia § 37 ods. 3 v už uvedenom znení. Ako príklad rozhodovania v zmysle týchto

ustanovení uvádzame uznesenia Krajského súdu v Nitre vo veci vedenej pod sp. zn.

z 30. novembra 2007. Z rozhodnutia vyberáme:

«Odvolací súd zdôraznil, že na exekučné konanie začaté pred 1. septembrom 2005 sa

vzťahuje právna úprava platná do 31. augusta 2005 s tým, že (o. i.) sa ustanovenia § 37

ods. 4 a 5 použijú aj na toto konanie (§ 238 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku).

To znamená, že v tomto prípade bolo potrebné aplikovať daný predpis v pôvodnom

znení, v zmysle ktorého ,,Proti inému než tomu. kto je v rozhodnutí označený ako povinný

alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno

vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že na neho prešla povinnosť alebo právo

z exekučného titulu (§ 41).“

Ak má dôjsť k zmene na strane oprávneného, musí s tým súhlasiť ten, kto má na jeho

miesto vstúpiť. Platí princíp dispozičnej suverenity tohto subjektu. Preto, aj keď dôjde

k prevodu práva na inú osobu podľa hmotného práva, vždy musí pristúpiť procesný úkon

tejto osoby, ak chce byť účastníkom exekučného konania.

Pri tejto právnej úprave musí byť daný procesný súhlas toho, na ktorého právo

prešlo. Vyplýva to zo znenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, lebo účastníci oznamujú

uskutočnenie prevodu alebo prechodu práv a povinností; také oznámenie ale musí zároveň

obsahovať pozitívny procesný úkon osoby, ktorá má vstúpiť do exekučného konania

namiesto pôvodného oprávneného. Svedčí o tom aj skutočnosť, že návrh na pripustenie

zmeny účastníkov je exekútor povinný predložiť súdu na rozhodnutie o pripustení alebo

nepripustení zmeny.»

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v konaniach začatých do 31. augusta 2005 má

subjekt vstupujúci do konania na mieste oprávneného totožné procesné postavenie ako

subjekt vstupujúci do civilného sporového konania na strane žalobcu. Po podaní návrhu

na zmenu účastníka konania tak aj tento subjekt týmto návrhom disponuje a má právo proti

rozhodnutiu podať za určitých podmienok aj odvolanie (ak chýba jeho súhlas). Na tom tiež

nič nemení skutočnosť, že až do právoplatnosti rozhodnutia o zmene účastníka nie je tento

subjekt účastníkom konania.

Obdobne možno uzavrieť, že subjekt vstupujúci do konania na strane povinného má

totožné procesné postavenia so subjektom vstupujúcim do civilného sporového konania na

strane žalovaného, t. j. s návrhom nedisponuje a nemá právo proti rozhodnutiu podať

odvolanie.

Citované znenie ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom

od 1. septembra 2005 tak zveruje formálne podanie samotného návrhu na zmenu účastníka

konania súdnemu exekútorovi, čo však nič nemení na fakte, že aj v exekučných konaniach

začatých po 1. auguste 2005 sa uplatňuje už zdôraznená dispozičná zásada, ktorá ovláda

civilné súdne konania (okrem konaní, ktoré možno začať aj bez návrhu). Aj v týchto

konaniach je tak na legitimovaný na podanie podnetu na zmenu účastníkov konania

súdnemu exekútorovi v zásade len oprávnený. Po podaní takého návrhu potom s týmto

návrhom disponuje aj subjekt, ktorý má do konania na strane oprávneného vstúpiť, keďže sa

pre tento vstup vyžaduje jeho súhlas. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že pri rozhodovaní

o zmene účastníka konania v exekučnom konaní sa podľa § 9a Exekučného poriadku

použijú subsidiárne aj ustanovenia (ďalej len „CSP), ktorý

nadobúda účinnosť 1. júla 2016 (rovnaký záver je uvedený aj v odbornej literatúre Števček,

M., Ficová, S. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 1. Vydanie. C. H. Beck, 2011. s. 85).

Na rozdiel od civilného sporového konania však platí, že ak v exekučnom konaní o zmene

účastníka konania rozhodne sudca, odvolanie nie je prípustné.

4. Záver

Z už uvedeného vyplýva, že príslušné procesnoprávne predpisy a s ním spojená

súdna prax reflektujú osobitné postavenie subjektu vstupujúceho do konania na strane

žalobcu/oprávneného a priznávajú mu osobitné procesné postavenie. Subjekt, ktorý tvrdí,

že naňho prešli alebo boli prevedené práva, o ktorých sa rozhoduje v konaní pred súdom,

má záujem na tom, aby do tohto konania vstúpil, a realizoval tak s tým spojené procesné

práva, ktoré sú chránené aj ďalšími článkami ( a ) a zakotvené

v normách obyčajného práva (OSP, , Exekučný poriadok). Uvedené platí aj napriek

tomu, že podľa súčasnej právnej úpravy môže podať návrh na zmenu účastníka konania len

účastník konania (doterajší žalobca/oprávnený), resp. v exekučnom konaní formálne

exekútor. Dôležitou skutočnosťou však je, že pre vstup do konania na strane

žalobcu/oprávneného sa vždy vyžaduje súhlas vstupujúceho subjektu, teda zmena

účastníka konania je aj v jeho dispozícii. Nie je pritom rozhodujúce, či je tento

účastníkom konania, a podstatné nie je ani to, či súd o tomto návrhu rozhodne kladne. Až

do právoplatnosti súdneho rozhodnutia o zmene účastníka konania totiž dotknutý subjekt

zostáva v predmetnej otázke v stave právnej neistoty, rovnako ako účastníci konania. Tento

stav neistoty pritom môže odstrániť svojím rozhodnutím len súd. Z týchto dôvodov možno

konštatovať, že pri rozhodovaní o zmene účastníka konania ide o aj „vec“ subjektu, ktorý

má vstúpiť do súdneho konania na strane žalobcu či oprávneného v exekučnom konaní.

Nastolené závery pritom nie sú ani v zásadnom rozpore ani s judikatúrou ústavného

súdu, o ktorú sa opieral názor, že sťažovateľka v konkrétnom prípade nemá aktívnu

legitimáciu na podanie ústavnej sťažnosti. Vychádzame pritom z rozhodnutia sp. zn.

, ktoré sa na strane 6 návrhu uznesenia na zjednotenie právnych názorov

predkladá na podporu záveru o neodôvodnenosti ústavnej sťažnosti sťažovateľky. V tomto

rozhodnutí ústavný súd konštatoval, že „ústavnú sťažnosť nemôže podať fyzická alebo

právnická osoba, ktorá síce namieta porušenie základných práv alebo slobôd iných osôb,

avšak nie svojich“. V prípade sťažovateľky však ide o jej práva, ako sme to už konštatovali,

pričom prieťahmi týkajúcimi sa rozhodnutia o zmene účastníka sú tieto práva jednoznačne

dotknuté.

Hoci tento výklad smeruje k určitému oddeleniu procesného rozhodovania o zmene

účastníka konania od konania vo veci samej ako celku, je to však spôsobené práve

osobitným postavením subjektu, ktorý chce do konania vstúpiť na strane

žalobcu/oprávneného. Ak by totiž tomuto subjektu práva podľa neboli

priznané, favorizovalo by sa tým nazeranie na rozhodnutie o zmene účastníka konania len

ako na súčasť konania vo veci samej, v ktorom môžu podať ústavnú sťažnosť len doterajší

účastníci konania, a došlo by k situácii, kedy by obrana práv subjektu, ktorý chce

do konania vstúpiť ako žalobca či oprávnený, bola závislá len od postupu účastníkov

konania, nie od neho samého. Uvedený prístup by však podľa nášho názoru nebol správny,

keďže už v štádiu rozhodovania o zmene účastníkov konania je postavenie subjektu

vstupujúceho do konania na strane žalobcu/oprávneného priamo dotknuté, pričom podľa

príslušných procesných noriem subjekt vstupujúci do konania návrhom na zmenu účastníka

disponuje. Inak povedané, podľa nášho názoru dispozičnej zásade podľa noriem

procesného práva zodpovedá aktívna legitimácia na podanie ústavnej sťažnosti podľa

. Takýto výklad by bol podľa nášho názoru aj v súlade s judikatúrou

ústavného súdu, v zmysle ktorej v pochybnostiach treba vykladať právne normy v prospech

realizácie garantovaných základných práv a slobôd ().

V.

Podľa senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou

činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného

už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie

odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných

právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného

súdu.

Plénum ústavného súdu po preskúmaní právnych názorov vyslovených

v rozhodnutiach uvedených v II. časti tohto uznesenia dospelo k záveru, že k otázke

predloženej III. senátom v doterajšej judikatúre ústavného súdu reálne existujú odchylné

právne názory, ktoré treba zjednotiť postupom podľa .

Po diskusii v pléne ústavného súdu sudkyňa spravodajkyňa, ktorá je členkou

III. senátu, predložila na hlasovanie návrh stanoviska na zjednotenie odchylných právnych

názorov senátov ústavného súdu v znení:

,,Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o sťažnosti podľa

Slovenskej republiky poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd a právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj tým fyzickým

osobám alebo právnickým osobám, ktorým exekučný súd neodôvodnenou nečinnosťou

bráni stať sa účastníkom exekučného konania.“

Plénum ústavného súdu predložený návrh stanoviska schválilo a v tomto znení

ho uviedlo aj vo výroku tohto uznesenia. Senáty ústavného súdu budú v zmysle § 6

poslednej vety pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach

viazané týmto uznesením ústavného súdu.

Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko

sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2016