Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PLz. ÚS 2/2016
PDF · 302.61 KB
No categories available
PLz. ÚS 2/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PLz. ÚS 2/2016-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2016 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Ľudmily
Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej,
Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vo veci zjednotenia odchylných
právnych názorov senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovených
v rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 154/2014 z 21. októbra 2014, sp. zn. II. ÚS 671/2014
z 18. marca 2015, sp. zn. II. ÚS 725/2014 z 10. marca 2015, sp. zn. II. ÚS 3/2015
z 23. apríla 2015, sp. zn. III. ÚS 437/2013 z 19. novembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 687/2014
z 10. februára 2015 a v rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 733/2013 z 11. decembra 2013, sp. zn.
I. ÚS 589/2014 z 1. októbra 2014, sp. zn. I. ÚS 168/2016 zo 16. marca 2016, sp. zn.
II. ÚS 658/2014 z 9. októbra 2014 a sp. zn. II. ÚS 270/2016 z 23. marca 2016 prijal toto
s t a n o v i s k o :
Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd a právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj tým fyzickým
osobám alebo právnickým osobám, ktorým exekučný súd neodôvodnenou nečinnosťou
bráni stať sa účastníkom exekučného konania.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Charakteristika sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 2678/2016
Ústavnému súdu bola 10. marca 2016 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľky, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj ,,ústava“) a práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej aj ,,dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra v konaní
vedenom pod sp. zn. Er 6114/2000, predmetom ktorého je vymoženie pohľadávky v sume
459,16 € s prísl. od povinných v 1. až vo 4. rade v prospech sťažovateľky ako oprávnenej,
ktorú nadobudla na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 15. decembra 2010
od obchodnej spoločnosti , . Napriek
tomu, že Okresný súd Nitra uznesením č. k. Er 6114/2000-18 z 19. júna 2012 rozhodol,
že pripúšťa, aby sťažovateľka vstúpila do exekučného konania na miesto doterajšieho
oprávneného, predmetné uznesenie dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť. Keďže táto
skutočnosť sťažovateľke znemožňuje uplatňovanie jej „práv účastníka konania
v exekučnom konaní“, ich ochrany sa domáhala prostredníctvom sťažnosti podanej
predsedovi tohto súdu, ktorý jej listom sp. zn. Spr 1972-1978/2014 z 10. júna 2014 oznámil,
že po oboznámení sa s obsahom na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu nariadil, aby vyšší
súdny úradník urýchlene konal.
Sťažovateľka tvrdí, že ani po uplynutí viac ako 56 mesiacov od podania návrhov
na zmenu účastníka konania nebolo o týchto exekučnými súdmi právoplatné rozhodnuté,
v dôsledku čoho sa nachádza v stave právnej neistoty, ktorý jej znemožňuje uplatňovanie jej
„práv v exekučnom konaní“.
Na podporu svojich argumentov sťažovateľka poukazuje na nálezy ústavného súdu
vydané v konaniach o jej predchádzajúcich sťažnostiach vedených pod sp. zn.
II. ÚS 154/2014, II. ÚS 671/2014, II. ÚS 725/2014 a sp. zn. II. ÚS 3/2015, ktorými vyslovil
porušenie označených práv sťažovateľky exekučnými súdmi v skutkovo a právne
identických exekučných konaniach, a zároveň prikázal exekučným súdom konať bez
zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že Okresný súd Nitra
v konaní vedenom pod sp. zn. Er 6114/2000 porušil základné právo sťažovateľky podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby exekučným súdom prikázal
vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť jej finančné zadosťučinenie, ako aj
náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
V súvislosti s predbežným prerokovaním veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2678/2016
III. senát pri prieskume procesných podmienok konania, medzi ktoré patrí aj oprávnenie
(spôsobilosť) fyzickej osoby alebo právnickej osoby ako účastníka exekučného konania
podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti orgánu verejnej moci, ktorým je exekučný
súd, zistil, že jednotlivé senáty ústavného súdu sa splnením uvedenej podmienky viackrát
zaoberali, avšak z analýzy doterajšej judikatúry vyplýva, že svoje rozhodnutia v skutkovo
a právne identických veciach založili na odchylných právnych názoroch, ktoré možno
rozdeliť do dvoch skupín:
Prvú skupinu tvoria rozhodnutia – nálezy sp. zn. II. ÚS 154/2014 z 21. októbra
2014, sp. zn. II. ÚS 671/2014 z 18. marca 2015, sp. zn. II. ÚS 725/2014 z 10. marca 2015
a sp. zn. II. ÚS 3/2015 z 23. apríla 2015, na ktoré v sťažnosti poukazuje aj sťažovateľka,
a ktorými II. senát ústavného súdu meritórne preskúmal opodstatnenosť jej tvrdení,
že v exekučných konaniach dochádza k zbytočným prieťahom, hoci exekučné súdy
do podania sťažností ústavnému súdu právoplatne nerozhodli o návrhu súdneho exekútora
na zmenu účastníka na strane oprávneného z dôvodu postúpenia pohľadávky, ktorej
vymoženie je predmetom exekučných konaní.
To, že uvedenú procesnú podmienku konania považoval II. senát za splnenú, možno
vyvodiť z tej časti nálezov, v ktorej otázku, či v konkrétnom exekučnom konaní došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzoval v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) podľa troch základných kritérií,
ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka
súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).
Vo vzťahu k splneniu druhej podmienky pritom II. senát v náleze sp. zn.
II. ÚS 154/2014 z 21. októbra 2014 uviedol:
„Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky v namietanom
konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej
ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetných konaniach
k zbytočným prieťahom. Sťažovateľka sa domáha vstupu do exekučného konania namiesto
súčasného oprávneného, ktorý jej postúpil pohľadávku na základe zmluvy o postúpení
pohľadávky. Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľky nebolo príčinou namietanej
dĺžky konania.“
K nálezu sp. zn. II. ÚS 154/2014 z 21. októbra 2014 pripojil odlišné stanovisko
sudca Ladislav Orosz, v ktorom uviedol:
«Sťažnosť sťažovateľky prijal II. senát ústavného súdu na ďalšie konanie uznesením
sp. zn. II. ÚS 154/2014 z 24. apríla 2014 v inom zložení (bez mojej účasti), ako rozhodoval
vo veci samej, pričom podľa môjho názoru ju mal už pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť ako podanú zjavne neoprávnenou osobou vzhľadom na skutočnosť,
že sťažovateľka v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nebola účastníčkou napadnutého
konania, a teda v tomto konaní ani nemohli byť porušené jej ústavou garantované práva.
V súvislosti s týmto právnym názorom poukazujem na ustálenú judikatúru ústavného súdu,
podľa ktorej „Z čl. 127 ods. 1 ústavy možno vyvodiť, že sťažovateľ musí namietať
porušenie svojich základných práv a zároveň v spojitosti s konkrétnym konaním pred
všeobecným súdom, resp. iným orgánom verejnej moci, čo prichádza do úvahy iba
za predpokladu, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom tohto konania,
teda konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (m. m. II. ÚS 3/05,
III. ÚS 464/2010, III. ÚS 281/2012, IV. ÚS 295/2013).“.
„Za uvedených okolností mal II. senát ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní
rešpektovať citovanú ustálenú judikatúru a sťažnosť odmietnuť. Ak tak neurobil, nemohol
som súhlasiť s výrokom a ani odôvodnením nálezu II. ÚS 154/2014 a považoval som
za potrebné svoj postoj vyjadriť a odôvodniť aj v odlišnom stanovisku.
Nad rámec už uvedeného poukazujem aj na skutočnosť, že II. senát ústavného súdu
o v podstate identickej sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojich ústavou
garantovaných práv postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn.
Er 168/2005 pri predbežnom prerokovaní rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 658/2014-12
z 9. októbra 2014 tak, že ju odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou,
a to s odôvodnením, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľka nebola
účastníčkou napadnutého konania. Poznamenávam, že vo veci vedenej pod sp. zn.
II. ÚS 658/2014 som pôsobil ako sudca spravodajca.»
Rovnako ako II. senát rozhodol aj III. senát v nálezoch sp. zn. III. ÚS 437/2013
z 19. novembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 687/2014 z 10. februára 2015, pričom žiaden z jeho
členov odlišné stanovisko k týmto nálezom nepripojil.
Druhú skupinu tvoria rozhodnutia – uznesenia, ktoré vychádzajú z právneho názoru
o nedostatku aktívnej legitimácie sťažovateľky podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
z dôvodu, že nie je účastníčkou exekučných konaní, keďže exekučné súdy do podania
sťažností ústavnému súdu právoplatne nerozhodli o návrhu súdneho exekútora na zmenu
účastníka na strane oprávneného z dôvodu postúpenia pohľadávky, ktorej vymoženie
je predmetom exekučných konaní.
Ako príklad možno uviesť uznesenie sp. zn. I. ÚS 733/2013 z 11. decembra 2013,
ktorým ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľky ako podanú zjavne neoprávnenou osobou, čo odôvodnil takto:
„6. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej sťažnosť
nemôže podať fyzická alebo právnická osoba, ktorá síce namieta porušenie základných práv
alebo slobôd iných osôb, avšak nie svojich (I. ÚS 56/98). Sťažnosti, v ktorých sťažovatelia
nenamietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, ústavný súd už pri
predbežnom prerokovaní odmieta ako podané osobami zjavne neoprávnenými
(III. ÚS 41/00, I. ÚS 43/98, II. ÚS 128/95). O návrhu podanom zjavne neoprávnenou
osobou možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a osobou
sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov. Za návrh podaný niekým zjavne neoprávneným
preto možno považovať návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody sťažovateľa,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 26/06).
7. Podľa § 92 ods. 2 a 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších zmien ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy
spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ
alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli,
navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto
práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli. Súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže,
že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten,
kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho
miesto, sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania
zostávajú zachované.
8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej príloh
a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 16 Er 3108/2000 zistil, že sťažovateľka
v predmetnom súdnom konaní vedenom okresným súdom dosiaľ nemá postavenie účastníka
konania, lebo okresný súd do podania tejto sťažnosti o jej návrhu na zámenu účastníkov
konania nerozhodol. Teda osobou oprávnenou v exekučnom konaní je ešte stále Slovenská
sporiteľňa, a. s, Bratislava, a preto sťažovateľka nie je osobou oprávnenou na podanie
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 113/02, III. ÚS 162/09).
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou. Navyše, z oznámenia predsedu
okresného súdu zo 16. septembra 2013 inter alia vyplýva, že takýto návrh na zámenu
oprávneného, podaný či už zo strany oprávneného alebo sťažovateľky, okresnému súdu
doteraz doručený ani nebol. V tejto súvislosti ústavný súd už iba dodáva, že je síce pravdou,
že sťažovateľka k sťažnosti priložila aj jej podania z 23. mája 2011 a 15. októbra 2012,
na základe ktorých mal byť podaný návrh na zmenu účastníka konania, z ktorých ale nijako
nevyplýva, že tieto podania aj boli riadne doručené okresnému súdu.“
K podobným záverom dospel I. senát ústavného súdu aj v uzneseniach sp. zn.
I. ÚS 589/2014 z 1. októbra 2014 a sp. zn. I. ÚS 168/2016 zo 16. marca 2016 a II. senát
v uzneseniach sp. zn. II. ÚS 658/2014 z 9. októbra 2014 a sp. zn. II. ÚS 270/2016
z 23. marca 2016.
Na základe týchto skutočností III. senát ústavného súdu predbežné prerokovanie vecí
vedených pod sp. zn. Rvp 1912/2016 a sp. zn. Rvp 2678/2016 odročil na neurčito s tým,
že sudkyňa spravodajkyňa predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných
právnych názorov podľa § 6 zákona o ústavnom súde v tejto otázke.
III.
Jednou z primárnych úloh ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy je chrániť ústavné princípy, v prvom rade generálny princíp
právneho štátu vyvoditeľný z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorého integrálnou súčasťou je aj princíp
právnej istoty.
V tejto súvislosti už ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 192/06 z 3. novembra 2006
vyslovil, že: „Ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola
právoplatne vyriešená podstatne odchylným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne
vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty
v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a môže tým porušiť aj právo účastníka
súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“
V náleze sp. zn. IV. ÚS 119/07 z 20. decembra 2007 zasa ústavný súd judikoval, že:
„Ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd majú charakter ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky
orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy a listiny. Tieto ustanovenia ústavy sú
vždy implicitnou súčasťou rozhodovania Ústavného súdu Slovenskej republiky, t. j. aj jeho
rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou a listinou
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy...“
Zákonným naplnením princípu právnej istoty v rámci civilného konania je inštitút
právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná nezmeniteľnosť. Snaha
presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného
v občianskom súdnom konaní bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho
rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú také
pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom
procese.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 38 ods. 2 prvej vety Listiny základných práv a slobôd každý má právo, aby
jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Konanie o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb upravujú ustanovenia
§ 49 až § 59 zákona o ústavom súde.
Podľa § 51 ods. 1 (osobitné ustanovenia) zákona o ústavnom súde účastníci konania
sú sťažovateľ a orgán verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje.
Podľa § 21 ods. 1 (všeobecné ustanovenia) zákona o ústavnom súde účastníkmi
konania sú navrhovateľ a prípadne ten, proti komu návrh smeruje, ako aj osoby, o ktorých
to ustanovuje tento zákon.
Podľa § 25 ods. 2 (všeobecné ustanovenia) zákona o ústavnom súde návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Zákonnú úpravu účastníctva v exekučnom konaní upravuje § 37 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
takto:
„(1) Účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej
časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách
exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.
(2) Ak sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov,
účastníkom konania, ak ide o tieto veci, je aj manžel povinného, ak do začatia exekučného
konania nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva dohodou alebo súdnym
rozhodnutím.
(3) Proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo
v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať
exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu
podľa § 41. Ak nastanú skutočnosti, na ktorých základe dochádza k prevodu alebo
prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania
povinní bez zbytočného odkladu písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi.
Oznámenie musí byť doložené listinou preukazujúcou prevod alebo prechod práv
alebo povinností. Návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania je exekútor povinný
súdu doručiť v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o týchto skutočnostiach dozvedel. Súd
rozhodne do 60 dní od doručenia návrhu uznesením. Rozhodnutie sa doručí exekútorovi,
oprávnenému a povinnému, ktorí sú označení v exekučnom titule, a tomu účastníkovi,
na ktorého právo alebo povinnosť prešla.
(4) Ak k prevodu alebo prechodu práv alebo povinností z exekučného titulu dôjde
po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, pokračuje exekútor vo vykonávaní exekúcie
na základe pôvodného poverenia, ku ktorému priloží originál právoplatného rozhodnutia
súdu o pripustení zmeny alebo odpis rozhodnutia.
(5) Ak súd zmenu účastníkov konania nepripustí, pokračuje exekútor v konaní
s pôvodnými účastníkmi.“
V súvislosti s nastolenou problematikou ústavný súd už v náleze sp. zn.
IV. ÚS 296/2011 zo 6. októbra 2011 vychádzajúc z princípov právneho štátu deklaroval
rovnosť účastníkov exekučného konania, keď uviedol:
„K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií
uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie
alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní
dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania
a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné
požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.
Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa
takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých
zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov.
Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu
verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom
procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci
bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi
zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto
rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych
postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.“
IV.
1. Vymedzenie spornej otázky
Navrhované znenie zjednocujúceho stanoviska má zodpovedať na otázku, či má
sťažovateľka postavenie účastníka konania podľa § 51 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
V tejto otázke nebol medzi rôznymi senátmi ústavného súdu rozpor, pretože tieto senáty
konali so sťažovateľkou ako účastníčkou konania pred ústavným súdom.
Vychádzajúc z uvedeného za kľúčové v tomto prípade treba považovať zodpovedanie
otázky, či sťažovateľka má právo podať ústavnú sťažnosť podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety
ústavy, v zmysle ktorej „každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom“. Podstatnou skutočnosťou pre určenie, či sťažovateľka toto právo
má, je pritom podľa samotného čl. 48 ods. 2 ústavy zistenie, či sa v konaní pred súdom
prerokúva „jej vec“.
Podľa čl. 51 ústavy sa možno ústavných práv zakotvených v určitých článkoch
ústavy domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Medzi takéto
práva patrí aj právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy. Hoci čl. 48 ústavy
nie je v čl. 51 výslovne uvedený, vychádzajúc zo vzájomnej súvislosti čl. 46 a čl. 48 ústavy
možno konštatovať, že rovnako ako pri čl. 46 ústavy je aj v tomto prípade predpokladom
pre uplatnenie práva procesnoprávne zakotvenie postavenia subjektu, ktorá sa domáha
vstupu do súdneho konania na základe prevodu či prechodu práv v priebehu tohto konania
(žalobca, resp. oprávnený v exekučnom konaní). Subjekt bez akéhokoľvek vzťahu
ku konaniu totiž zjavne právom podať sťažnosť podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nedisponuje,
na druhej strane však treba preskúmať, či musí ísť nevyhnutne o účastníka konania.
2. Zmena účastníka konania v civilnom sporovom konaní
Podľa doterajšej úpravy v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý
bude účinný do 30. júna 2016, rozhodnutie o zmene účastníka konania závisí priamo
aj od subjektu vstupujúceho do konania na strane žalobcu. To je zvýraznené tým, že sa vždy
vyžaduje aj súhlas dotknutého subjektu so vstupom do konania (čo vyplýva z postavenia
dominus litis v súdnom konaní). Ak teda žalobca v konaní podal návrh na zmenu účastníka
konania, ide o vec, ktorá je aj v dispozícii subjektu vstupujúceho do konania. Podmienkou
pre procesné uznanie postavenia tohto subjektu je tak podanie návrhu na zmenu účastníka
konania zo strany žalobcu.
Okrem toho je však postavenie subjektu vstupujúceho do konania procesne uznávané
aj tým, že má právo proti uzneseniu o zmene účastníka podať aj odvolanie, ak so vstupom
do konania nesúhlasil (R 28/2000, pozri aj Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny
poriadok. Komentár. I. diel. 2. vydanie. C. H. Beck, 2012. s. 325).
Procesné predpisy upravujúce civilné sporové konanie teda uznávajú procesné práva
subjektu vstupujúceho do konania na strane žalobcu na základe zmeny účastníkov konania.
Tomu nebráni ani skutočnosť, že subjekt vstupujúci do konania na strane žalobcu nie je až
do právoplatnosti rozhodnutia účastníkom konania (SJ 48/2004, pozri aj Števček,
M. Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár. I. diel. 2. vydanie. C. H. Beck,
2012. s. 325).
Na druhej strane subjekt, ktorý do konania vstupuje na strane žalovaného návrhom
na zmenu účastníka konania, nedisponuje a nie je ani oprávnený na podanie odvolania proti
rozhodnutiu o zmene účastníka, čo vyplýva zo zásady, že okruh účastníkov konania určuje
výlučne žalobca.
3. Zmena účastníka konania v exekučnom konaní
Pokiaľ ide o exekučné konanie, otázka zmeny účastníka konania je upravená v § 37
ods. 3 Exekučného poriadku.
Predmetné zákonné ustanovenie v znení účinnom do 31. augusta 2005 ustanovovalo,
že „Proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech
iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len
ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu (§ 41).“.
Zároveň platí, že podľa prechodných a záverečných ustanovení k zmenám účinným
od 1. septembra 2005 sa na konanie začaté do 31. augusta 2005 naďalej použijú ustanovenia
§ 37 ods. 3 v znení účinnom do uvedeného dátumu ustanovenia (§ 238 Exekučného
poriadku). V praxi sa preto doteraz možno stretnúť s konaniami, v ktorých sa použijú
ustanovenia § 37 ods. 3 v už uvedenom znení. Ako príklad rozhodovania v zmysle týchto
ustanovení uvádzame uznesenia Krajského súdu v Nitre vo veci vedenej pod sp. zn.
25 CoE 41/2007 z 30. novembra 2007. Z rozhodnutia vyberáme:
«Odvolací súd zdôraznil, že na exekučné konanie začaté pred 1. septembrom 2005 sa
vzťahuje právna úprava platná do 31. augusta 2005 s tým, že (o. i.) sa ustanovenia § 37
ods. 4 a 5 použijú aj na toto konanie (§ 238 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku).
To znamená, že v tomto prípade bolo potrebné aplikovať daný predpis v pôvodnom
znení, v zmysle ktorého ,,Proti inému než tomu. kto je v rozhodnutí označený ako povinný
alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno
vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že na neho prešla povinnosť alebo právo
z exekučného titulu (§ 41).“
Ak má dôjsť k zmene na strane oprávneného, musí s tým súhlasiť ten, kto má na jeho
miesto vstúpiť. Platí princíp dispozičnej suverenity tohto subjektu. Preto, aj keď dôjde
k prevodu práva na inú osobu podľa hmotného práva, vždy musí pristúpiť procesný úkon
tejto osoby, ak chce byť účastníkom exekučného konania.
Pri tejto právnej úprave musí byť daný procesný súhlas toho, na ktorého právo
prešlo. Vyplýva to zo znenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, lebo účastníci oznamujú
uskutočnenie prevodu alebo prechodu práv a povinností; také oznámenie ale musí zároveň
obsahovať pozitívny procesný úkon osoby, ktorá má vstúpiť do exekučného konania
namiesto pôvodného oprávneného. Svedčí o tom aj skutočnosť, že návrh na pripustenie
zmeny účastníkov je exekútor povinný predložiť súdu na rozhodnutie o pripustení alebo
nepripustení zmeny.»
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v konaniach začatých do 31. augusta 2005 má
subjekt vstupujúci do konania na mieste oprávneného totožné procesné postavenie ako
subjekt vstupujúci do civilného sporového konania na strane žalobcu. Po podaní návrhu
na zmenu účastníka konania tak aj tento subjekt týmto návrhom disponuje a má právo proti
rozhodnutiu podať za určitých podmienok aj odvolanie (ak chýba jeho súhlas). Na tom tiež
nič nemení skutočnosť, že až do právoplatnosti rozhodnutia o zmene účastníka nie je tento
subjekt účastníkom konania.
Obdobne možno uzavrieť, že subjekt vstupujúci do konania na strane povinného má
totožné procesné postavenia so subjektom vstupujúcim do civilného sporového konania na
strane žalovaného, t. j. s návrhom nedisponuje a nemá právo proti rozhodnutiu podať
odvolanie.
Citované znenie ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom
od 1. septembra 2005 tak zveruje formálne podanie samotného návrhu na zmenu účastníka
konania súdnemu exekútorovi, čo však nič nemení na fakte, že aj v exekučných konaniach
začatých po 1. auguste 2005 sa uplatňuje už zdôraznená dispozičná zásada, ktorá ovláda
civilné súdne konania (okrem konaní, ktoré možno začať aj bez návrhu). Aj v týchto
konaniach je tak na legitimovaný na podanie podnetu na zmenu účastníkov konania
súdnemu exekútorovi v zásade len oprávnený. Po podaní takého návrhu potom s týmto
návrhom disponuje aj subjekt, ktorý má do konania na strane oprávneného vstúpiť, keďže sa
pre tento vstup vyžaduje jeho súhlas. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že pri rozhodovaní
o zmene účastníka konania v exekučnom konaní sa podľa § 9a Exekučného poriadku
použijú subsidiárne aj ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP), ktorý
nadobúda účinnosť 1. júla 2016 (rovnaký záver je uvedený aj v odbornej literatúre Števček,
M., Ficová, S. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 1. Vydanie. C. H. Beck, 2011. s. 85).
Na rozdiel od civilného sporového konania však platí, že ak v exekučnom konaní o zmene
účastníka konania rozhodne sudca, odvolanie nie je prípustné.
4. Záver
Z už uvedeného vyplýva, že príslušné procesnoprávne predpisy a s ním spojená
súdna prax reflektujú osobitné postavenie subjektu vstupujúceho do konania na strane
žalobcu/oprávneného a priznávajú mu osobitné procesné postavenie. Subjekt, ktorý tvrdí,
že naňho prešli alebo boli prevedené práva, o ktorých sa rozhoduje v konaní pred súdom,
má záujem na tom, aby do tohto konania vstúpil, a realizoval tak s tým spojené procesné
práva, ktoré sú chránené aj ďalšími článkami ústavy (čl. 46 a čl. 50 ústavy) a zakotvené
v normách obyčajného práva (OSP, CSP, Exekučný poriadok). Uvedené platí aj napriek
tomu, že podľa súčasnej právnej úpravy môže podať návrh na zmenu účastníka konania len
účastník konania (doterajší žalobca/oprávnený), resp. v exekučnom konaní formálne
exekútor. Dôležitou skutočnosťou však je, že pre vstup do konania na strane
žalobcu/oprávneného sa vždy vyžaduje súhlas vstupujúceho subjektu, teda zmena
účastníka konania je aj v jeho dispozícii. Nie je pritom rozhodujúce, či je tento
účastníkom konania, a podstatné nie je ani to, či súd o tomto návrhu rozhodne kladne. Až
do právoplatnosti súdneho rozhodnutia o zmene účastníka konania totiž dotknutý subjekt
zostáva v predmetnej otázke v stave právnej neistoty, rovnako ako účastníci konania. Tento
stav neistoty pritom môže odstrániť svojím rozhodnutím len súd. Z týchto dôvodov možno
konštatovať, že pri rozhodovaní o zmene účastníka konania ide o aj „vec“ subjektu, ktorý
má vstúpiť do súdneho konania na strane žalobcu či oprávneného v exekučnom konaní.
Nastolené závery pritom nie sú ani v zásadnom rozpore ani s judikatúrou ústavného
súdu, o ktorú sa opieral názor, že sťažovateľka v konkrétnom prípade nemá aktívnu
legitimáciu na podanie ústavnej sťažnosti. Vychádzame pritom z rozhodnutia sp. zn.
I. ÚS 56/98, ktoré sa na strane 6 návrhu uznesenia na zjednotenie právnych názorov
predkladá na podporu záveru o neodôvodnenosti ústavnej sťažnosti sťažovateľky. V tomto
rozhodnutí ústavný súd konštatoval, že „ústavnú sťažnosť nemôže podať fyzická alebo
právnická osoba, ktorá síce namieta porušenie základných práv alebo slobôd iných osôb,
avšak nie svojich“. V prípade sťažovateľky však ide o jej práva, ako sme to už konštatovali,
pričom prieťahmi týkajúcimi sa rozhodnutia o zmene účastníka sú tieto práva jednoznačne
dotknuté.
Hoci tento výklad smeruje k určitému oddeleniu procesného rozhodovania o zmene
účastníka konania od konania vo veci samej ako celku, je to však spôsobené práve
osobitným postavením subjektu, ktorý chce do konania vstúpiť na strane
žalobcu/oprávneného. Ak by totiž tomuto subjektu práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy neboli
priznané, favorizovalo by sa tým nazeranie na rozhodnutie o zmene účastníka konania len
ako na súčasť konania vo veci samej, v ktorom môžu podať ústavnú sťažnosť len doterajší
účastníci konania, a došlo by k situácii, kedy by obrana práv subjektu, ktorý chce
do konania vstúpiť ako žalobca či oprávnený, bola závislá len od postupu účastníkov
konania, nie od neho samého. Uvedený prístup by však podľa nášho názoru nebol správny,
keďže už v štádiu rozhodovania o zmene účastníkov konania je postavenie subjektu
vstupujúceho do konania na strane žalobcu/oprávneného priamo dotknuté, pričom podľa
príslušných procesných noriem subjekt vstupujúci do konania návrhom na zmenu účastníka
disponuje. Inak povedané, podľa nášho názoru dispozičnej zásade podľa noriem
procesného práva zodpovedá aktívna legitimácia na podanie ústavnej sťažnosti podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy. Takýto výklad by bol podľa nášho názoru aj v súlade s judikatúrou
ústavného súdu, v zmysle ktorej v pochybnostiach treba vykladať právne normy v prospech
realizácie ústavou garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).
V.
Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou
činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného
už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie
odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných
právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného
súdu.
Plénum ústavného súdu po preskúmaní právnych názorov vyslovených
v rozhodnutiach uvedených v II. časti tohto uznesenia dospelo k záveru, že k otázke
predloženej III. senátom v doterajšej judikatúre ústavného súdu reálne existujú odchylné
právne názory, ktoré treba zjednotiť postupom podľa § 6 zákona o ústavnom súde.
Po diskusii v pléne ústavného súdu sudkyňa spravodajkyňa, ktorá je členkou
III. senátu, predložila na hlasovanie návrh stanoviska na zjednotenie odchylných právnych
názorov senátov ústavného súdu v znení:
,,Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd a právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj tým fyzickým
osobám alebo právnickým osobám, ktorým exekučný súd neodôvodnenou nečinnosťou
bráni stať sa účastníkom exekučného konania.“
Plénum ústavného súdu predložený návrh stanoviska schválilo a v tomto znení
ho uviedlo aj vo výroku tohto uznesenia. Senáty ústavného súdu budú v zmysle § 6
poslednej vety zákona o ústavnom súde pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach
viazané týmto uznesením ústavného súdu.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko
sudca Milan Ľalík.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júna 2016