Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 296/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-66

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Lubyho

v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti B., a. s., B., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou S., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. R. S., vo

veci namietaného porušenia v spojení s Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 29. novembra 2009 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, za účasti Krajského súdu

v Bratislave, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti B., a. s., podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl.

46 ods. 1 a právo podľa Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 29. novembra 2009 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

p o r u š e n é b o l i .

2. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania obchodnej

spoločnosti B., a. s., na účet Advokátskej kancelárie S., s. r. o., B., v sume 451,95 € (slovom

štyristopäťdesiatjeden eur a deväťdesiatpäť centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

Advokátskou kanceláriou S., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

Mgr. R. S., ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

v spojení s (ďalej len „“) a práva podľa čl.

1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 29. novembra 2009 a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že podala návrh na vykonanie exekúcie na

vymoženie sumy 963 127,52 € s prísl. proti povinnému v 1. rade C. T., S., a povinnému v 2.

rade K. T., S. (ďalej len „povinní“). Okresný súd Pezinok (ďalej len „okresný súd“) vydal

poverenie na vykonanie exekúcie. Povinní podali proti exekúcii námietky s návrhom na

odklad exekúcie z dôvodu, že „na nehnuteľnosti vlastnené povinnými, na ktoré sa má viesť

exekúcia, Okresný súd Pezinok v konaní E., a. s. c/a I. C. T., II. K. T. sp. zn. o

vydanie bezdôvodného obohatenia, uznesením zo dňa 22. 10. 2008, sp. zn. -321

nariadil predbežné opatrenie, ktorým sa zakazuje povinným nakladať s nehnuteľnosťami,

ktoré sú predmetom žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, a to až do právoplatného

rozhodnutia súdu vo veci samej v konaní sp. zn. .

Okresný súd Pezinok uznesením zo dňa 6. augusta 2009 sp. zn.

povolil odklad exekúcie vedenej pod sp. zn. , Ex 110/2009 na dobu do

právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde v Pezinku pod sp. zn. 6C

6/2008.“.

Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala 13. augusta 2009

odvolanie, na základe ktorého rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 29. novembra 2009 tak, že uznesenie okresného súdu zmenil tak, že povolil odklad

exekúcie vedenej pod sp. zn. len predajom nehnuteľností do právoplatného

skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané

uznesenie“).

K odôvodneniu namietaného uznesenia krajského súdu sťažovateľka uviedla:

„Podnikateľom v zmysle je výlučne iba

povinný C. T., nie však povinná K. T. Úverovú zmluvu č. 5007/27, na základe uzatvorenia

ktorej vznikla pohľadávka uplatňovaná sťažovateľom v predmetnom exekučnom konaní

uzatvorili obaja povinní ako fyzické osoby nepodnikatelia... predmetný úver nemal žiadnu

súvislosť s poľnohospodárskou výrobou uskutočňovanou povinným... Pozemky zakúpené

povinným... z úveru poskytnutého sťažovateľom... nadobudli povinní... do BSM ako fyzické

osoby, nie však ako fyzické osoby podnikatelia (čo je zrejmé aj z identifikačných údajov

vlastníka evidovaných na listoch vlastníctva). Pozemky, ktoré povinní zakúpili... boli

povinnými zakúpené za účelom developerskej činnosti... Na predmetných pozemkoch

povinní neuskutočňujú poľnohospodársku produkciu, pričom túto skutočnosť porušovateľ

nemal preukázanú, nakoľko v tomto smere nevykonal žiadne zisťovanie alebo

dokazovanie. ...

Ustanovenia §47 a 48 EP ustanovujú obsah upovedomenia o začatí exekúcie, pričom

upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie je iba fakultatívnou náležitosťou

upovedomenia o začatí exekúcie. ...

Zároveň je nutné upozorniť na skutočnosť, že EP v ustanoveniach § 114 až 130 (tretí

diel štvrtej časti EP) upravuje exekúciu predajom hnuteľných vecí, vzhľadom na čo je

možné právny režim § 114a a § 115 EP vzťahovať výlučne na exekúciu predajom

hnuteľných vecí, nie však na exekúciu predajom nehnuteľnosti. ...

Na základe uvedeného teda možno jednoznačne konštatovať, že exekučný poriadok

(a teda ani ust. § 115 ods. 3 EP) nezakladá akúkoľvek prekážku okamžitej exekvovateľnosti

nehnuteľností vlastnených povinnými v čase rozhodovania Okresného súdu Pezinok

a porušovateľa. Nehnuteľnosti povinných nie sú ustanovením § 115 ods. 3 EP vylúčené

z exekúcie majetku povinných... nakoľko ust. § 115 EP sa na exekúciu predajom

nehnuteľností nevzťahuje. ...

Porušovateľ výkladom ust. §115 ods. 3 exekučného poriadku... v rozpore

so zákonnou dikciou rozšíril režim predmetného ustanovenia na nehnuteľné veci, čo

predstavuje postup v rozpore s princípom právnej istoty vyplývajúcim z ,

ako aj postup v rozpore s... . ...

Vzhľadom na skutočnosť, že z uvedených dôvodov neexistuje zákonný dôvod

zastavenia predmetnej exekúcie v zmysle §57 ods. 1 písm. d) EP z dôvodu nerešpektovania

ochranných ustanovení §§ 114a a 115 ods. 3 EP zo strany exekútora, nie je daný ani

zákonný dôvod povolenia odkladu exekúcie predajom nehnuteľností v zmysle § 56 ods. 2

EP. Zároveň nie je zrejmá akákoľvek súvislosť medzi dobou odkladu exekúcie uvedenou

v napadnutom uznesení a ust. §§ 114a a 115 ods. 3 EP.

... súdny spor povinných so spoločnosťou E., a. s. vedený pod sp. zn. je

konaním v zmysle , a teda nie je určovacím sporom v zmysle

, nemožno vyvodzovať z existencie predmetného súdneho sporu povinných, resp.

vykonateľného predbežného opatrenia akékoľvek závery vo vzťahu k povoleniu odkladu

exekúcie, navyše dokonca aj vo vzťahu k nehnuteľnostiam nepostihnutým predbežným

opatrením vydaným v predmetnom spore. ...

Arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia vyplýva aj zo skutočnosti,

že odklad exekúcie bol... nariadený napriek skutočnosti, že predmetom súdneho sporu

vedeného spoločnosťou E., a.s. je len časť majetku povinných. ...

Konštatovanie porušovateľa, že dôvodom povolenia odkladu je dôvod obsiahnutý

v odseku 2 § 56 EP bez ďalšieho bližšieho odôvodnenia je v kontexte vyššie uvedených

skutočností zjavne arbitrárne, ako i nepreskúmateľné. Porušovateľ neodôvodňuje, prečo by

malo dôjsť k zastaveniu exekúcie vo vzťahu k nehnuteľnostiam vlastneným povinnými, ktoré

nie postihnuté predbežným opatrením vydaným v spore , a prečo má byť aj

vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam povolený odklad exekúcie do doby skončenia konania

.

Zároveň možno konštatovať nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia pre

nezrozumiteľnosť. ...

Porušovateľ sa v odôvodnení napadnutého uznesenia vôbec nevysporiadal

s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v odvolaní...

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ konštatuje, že napadnuté

uznesenie neobsahuje dostatočné a relevantné dôvody splnenia zákonných podmienok

povolenia odkladu exekúcie stanovených ust. § 56 ods. 2 EP, očakávania zastavenia

predmetnej exekúcie v zmysle § 57 EP, odôvodnenosti odkladu exekúcie vo vzťahu

k všetkému nehnuteľnému majetku povinných a to na obdobie do právoplatného skončenia

súdneho konania... sp. zn. , ako aj vysporiadania sa s preukázaním zachovania

proporcionality medzi odkladom exekúcie a sledovaným legitímnym cieľom všeobecného

záujmu (záujmu na právnej istote, ochrane vlastníckeho práva sťažovateľa a práva na

pokojné užívanie majetku sťažovateľa). Porušovateľ napadnutým uznesením rezignoval na

požiadavku objektivity postupu orgánu verejnej moci. Napadnutým uznesením porušovateľ

zvýhodnil ochranu vlastníckeho práva povinných a spoločnosti E., a. s., a diskriminoval

sťažovateľa v ochrane vyplývajúcej z a 20 ods. 1 .“

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Základné právo spoločnosti B., a. s.,... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ... a Dohovoru... uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.

novembra 2009 pod sp. zn. porušené bolo.

Základné právo spoločnosti B., a. s.,... podľa ... a právo podľa čl.

1 Dodatkového protokolu... uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. novembra

2009 pod sp. zn. porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. novembra 2009 pod sp. zn.

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia spoločnosti

B., a. s... na účet jej právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky prijal na ďalšie konanie uznesením sp. zn.

zo 7. júla 2011.

Na výzvu ústavného súdu z 28. júla 2011 a 24. augusta 2011 účastníci konania

oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. V nadväznosti na to

ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od ústneho

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredseda krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu v prípise

doručenom ústavnému súdu 16. augusta 2011 vyjadril k sťažnosti sťažovateľky. Vo svojom

vyjadrení opakovane poukázal na jednotlivé body odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu, pričom z obsahu tohto vyjadrenia je zrejmé, že sa v plnej miere s týmito

dôvodmi stotožňuje a nepovažuje sťažnosť za dôvodnú.

Právna zástupkyňa sťažovateľky sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila

k stanovisku podpredsedu krajského súdu v liste doručenom ústavnému súdu 16. septembra

2011, pričom zotrvala na svojej argumentácii uvedenej v sťažnosti. V prílohe vyjadrenia

predložila zoznam nehnuteľností vlastnených povinnými, ktoré neboli zahrnuté

v predbežnom opatrení v konaní sp. zn. , vo vzťahu ku ktorým podľa nej nebol

dôvod povoliť odklad exekúcie.

II.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie

alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa

takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých

zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov.

Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu

verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom

procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci

bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi

zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto

rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Tieto závery sa v celom rozsahu uplatňujú aj v nútenom výkone súdnych a iných

rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu patriaci do právomoci všeobecných

súdov a orgánov určených osobitným zákonom.

Článok 2 ods. 2 obsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán

verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej

úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade

s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku . Ústavný príkaz,

ktorý je obsiahnutý v , je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať

ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom

rozsahu. Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základných

práv a slobôd, ktorú poskytujú orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií vrátane

základného práva na súdnu ochranu podľa .

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo

zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom

konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto

postavenia vyplývajú.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj

ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo mohlo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia

sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie,

len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Súčasťou takto vymedzeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu aj nútený výkon súdnych a iných

rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku (, ,

, ). Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby

zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný

bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona

(). Aj podľa názoru ESĽP by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby

vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“

na ujmu jedného z účastníkov súdneho konania. Výkon rozsudku alebo iného rozhodnutia

súdu treba považovať za integrálnu súčasť práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne ). Preto pri postupe všeobecných súdov treba

dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je

diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú

priamo zo zákona (m. m. , ).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj krajský súd ako odvolací súd v exekučnom konaní, a preto bolo úlohou

ústavného súdu posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je

z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Na základe listinných dôkazov predložených sťažovateľkou v uvedenej veci, ako aj

súdnych spisov okresného súdu vedených pod sp. zn. a sp. zn.

ústavný súd zistil tento skutkový stav:

Sťažovateľka podala 11. marca 2009 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie

exekúcie na vymoženie istiny 963 127,52 € s prísl. proti povinným. Okresný súd poverením

č. 5107 007989* z 30. marca 2009 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora Mgr. M.

P. (ďalej len „súdny exekútor“). Súdny exekútor 9. apríla 2009 vydal upovedomenie o

začatí exekúcie sp. zn. Ex 110/09 podľa § 47 Exekučného poriadku a podľa § 135

Exekučného poriadku tiež upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie predajom

nehnuteľností špecifikovaných v predmetnom upovedomení.

Súdny exekútor doručil 28. mája 2009 okresnému súdu námietky povinných proti

exekúcii, ktoré obsahovali aj návrh na zastavenie, resp. čiastočné zastavenie exekúcie a tiež

návrh na odklad exekúcie. Povinní vo svojich námietkach tvrdili, že sťažovateľka si

uplatnila „okrem istiny aj 4% ročný úrok zo sumy 963.127,53 €... od 10. 3. 2009 do

zaplatenia v rozpore so zákonom, t. j. namietame pravdivosť verejnej listiny – notárskej

zápisnice vo forme exekučného titulu. ... Z tohto dôvodu by mala byť ponížená i istina...,

ktorú oprávnený pôvodne bez právneho titulu účtoval ako alikvótnu časť úrokov... Z týchto

dôvodov by automatický mali byť pomerne ponížené i trovy právne zastúpenia... ako i...

odmena... súdneho exekútora.“. V námietke proti exekúcii ďalej povinní uviedli, že

exekúciu nemožno vykonať aj z toho dôvodu, že nehnuteľnosti, ktoré sú uvedené

v upovedomení súdneho exekútora, sú „na návrh prokurátora zaistené v trestnom konaní...

podľa ... sp. zn. ČVS: PPZ-9/BPK-S-2008... Navyše na predmetné

nehnuteľnosti Okresný súd... uznesením zo dňa 28. 5. 2008, sp. zn. -321 nariadil

predbežné opatrenie, ktorým sa zakazuje nakladať s týmto majetkom a to

s nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia

(rozsahom pokrývajúce všetky nehnuteľnosti, na ktoré je vedená exekúcia), a to až do

právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej... V danom konaní na OS Pezinok, č. k. 6 C

6/2008 si uplatňuje nárok na nehnuteľnosti vo forme žaloby o vydanie bezdôvodného...

[obohatenia] naturálnou reštitúciou obchodná spoločnosť E., a. s... ak by súd žalobe

vyhovel vlastníkom nehnuteľnosti by neboli povinní, ale žalobca (tretia osoba), t. j. exekúciu

by postihovali veci – nehnuteľnosti, ktoré nie sú vo vlastníctve povinných.“. Z týchto

dôvodov povinní navrhli, aby „exekučný súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. b), d), e), f) alebo

písm. g) Exekučného poriadku podľa vlastného procesného uváženia exekúciu v celosti

zastavil (eventuálne čiastočne zastavil v časti dotýkajúcej sa nehnuteľnosti).“ Povinní

alternatívne navrhli, aby okresný súd povolil odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného

poriadku do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.

. Tento návrh odôvodnili tým, že „do tejto situácie – nesplácania úverových

splátok sa dostali bez vlastnej viny v dôsledku konania spoločnosti E., a. s... v dôsledku

podania žalobného návrhu resp. návrhu na vydanie predbežného opatrenia na všetky

nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného, i na tie, na ktoré sa nevzťahoval obchodný vzťah,

ktorý je predmet sporu... povinní pred podaním tejto žaloby (predbežného opatrenia)

splátky riadne uhrádzali. I v prípade úspechu v spore zo strany povinných... by už

navrátenie do predošlého stavu (najmä v dôsledku vydraženia nehnuteľnosti v exekučnom

konaní) nebolo možné. Obzvlášť nepriaznivé následky pre povinného alebo pre príslušníkov

ich rodiny spočívajú v ohrození základných životných istôt najmä v dôsledku blokácie

všetkých peňažných účtov povinných a nemožnosti plniť i ostatné záväzky, ktoré má povinný

ako samostatne hospodáriaci roľník.“.

Sťažovateľka vo vyjadrení k námietkam povinných doručenom okresnému súdu

5. júna 2009 poukázala na to, že v prípade úveru pre povinných nejde o spotrebiteľský úver,

pretože poskytnutý úver „prevyšuje hornú hranicu ustanovenú § 1 ods. 2 písm. e) zákona

č. “. Uviedla, že zaistenie majetku v trestnom konaní sa netýka postupu

súdneho exekútora, ktorého sa netýka zákaz nakladania s predmetnými nehnuteľnosťami,

taká istá je aj situácia týkajúca sa predbežného opatrenia v konaní vedenom na okresnom

súde pod sp. zn. . Poukázala na nejasnosť predmetu konania sp. zn. ,

pretože žalobca požaduje „vydanie bezdôvodného obohatenia naturálnou reštitúciou“,

pričom obchodná spoločnosť E., a. s., nikdy nebola vlastníkom predmetných nehnuteľností,

navyše na uvedených nehnuteľnostiach viazne zmluvné záložné právo v prospech

sťažovateľky. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na to, že „[p]okiaľ akejkoľvek tretej

osobe v priebehu exekúcie vznikne právo nepripúšťajúce exekúciu, môže si ho... uplatniť

vylučovacou žalobou“. Sťažovateľka vyslovila právny názor, že v predmetnej veci nie je

daný žiaden z dôvodov podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku na zastavenie exekúcie. Čo

sa týka odkladu exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku, argumentovala tým, že povinní

vlastnia „niekoľko luxusných motorových vozidiel a nehnuteľnosti doslova v obrovskej

hodnote. Podstatnú časť nehnuteľností tvorí poľnohospodárska pôda, ktorá je vzhľadom na

lokalitu a kompaktnosť vlastníctva ideálna na výstavbu... Exekúcia teda nebude mať pre

povinných zvlášť nepriaznivé následky. Nie je splnená ani druhá podmienka... t. j. absencia

zavinenia... povinní... majú... podiel na tom, že prišlo k začatiu konaní... Malo by tiež byť

zohľadnené, že povinní majú okrem príjmov z predaja nehnuteľností aj iné príjmy

(poľnohospodárska výroba, ťažba štrkov). ... Odkladom exekúcie... by pritom oprávnený bol

vážne poškodený. Oprávnený má voči povinným pohľadávky v celkovej výške 3.201.336,47

€, čo predstavuje cca ¼ jeho základného imania.“.

Okresný súd uznesením č. k. -125 zo 6. augusta 2009 povolil odklad

exekúcie na dobu do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod

sp. zn. . V odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

„V predmetnej veci súd po preštudovaní obsahu súdneho spisu č. k. , ktorý

si vyžiadal na nahliadnutie zistil: dňa 28. 03. 2008 bola na Okresný súd Pezinok doručená

žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia a návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

Účastníkmi konania sú E., a. s.,... /žalobca/ a 1/ C. T.,... 2/ K. T.,... /žalovaní/. Navrhovateľ

sa domáha uloženia povinnosti žalovaným na vydanie nehnuteľností. Okresný súd Pezinok

vydal dňa 28. 05. 2008 uznesenie č. k. /predbežné opatrenie, ktorým súd zakázal

žalovaným predbežne nakladať v uznesení bližšie špecifikovanými nehnuteľnosťami/, ktoré

nadobudlo predbežnú vykonateľnosť 06. 06. 2008.

Proti uzneseniu č. k. zo dňa 28. 05. 2008 podal právny zástupca

žalovaných... dňa 18. 06. 2008 odvolanie.

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením č. k. zo dňa 22. 10.

2008 potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa.

Okresný súd Pezinok uznesením č. k. zo dňa 20. 05. 2009 rozhodol

o zamietnutí návrhu na zrušenie predbežného opatrenia.

Skutočnosti, ktoré povinní uviedli v návrhu na odklad exekúcie, súd považuje za

dostatočné dôvody, pričom je potrebné zdôrazniť, že ide o dočasné opatrenie, ktorého

účelom je predísť následkom, ktoré by v prípade ihneď uskutočneného úkonu bolo možné

napraviť len s ťažkosťami, prípadne vôbec. Na základe vyššie uvedeného súd povolil odklad

exekúcie a to do právoplatného skončenia konania vedeného pred tunajším súdom pod

sp. zn. .“

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie doručené okresnému súdu

31. augusta 2009, pričom uznesenie okresného súdu považovala za nepreskúmateľné pre

nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov. Konštatovala, že okresný súd sa nijakým

spôsobom nevysporiadal s jej námietkami, neuviedol relevantnosť konania vedeného

okresným súdom pod sp. zn. pre predmetné exekučné konanie, ako aj to, na

základe akých skutočností mal preukázané splnenie podmienok podľa § 56 ods. 1

Exekučného poriadku. Sťažovateľka poukázala na to, že okresný súd bol povinný pred

rozhodnutím o povolení odkladu exekúcie nariadiť pojednávanie tak, aby sa mohla

zúčastniť na dokazovaní. Podľa názoru sťažovateľky nenariadením pojednávania jej

okresný súd odňal možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka uviedla skutočnosti, ktoré by mali preukázať, že neboli splnené

zákonné podmienky na povolenie odkladu exekúcie. V tejto súvislosti poukázala na

odblokovanie účtov povinných, ďalej na úhradu lízingových splátok povinnými zo zmlúv,

na ktoré sa nevzťahuje exekúcia, v sume 2 x 1 101,09 €, na vlastníctvo luxusných

športových a terénnych motorových vozidiel, ako aj na vlastníctvo luxusnej usadlosti

v hodnote cca 700 000 € nezapísanej v katastri nehnuteľností a rodinného domu

evidovaného na LV č. 1709, ktoré neboli postihnuté predbežným opatrením, ako aj na to, že

povinní dosahujú príjmy aj z iných zdrojov, napr. ťažby štrku a pod. Sťažovateľka tiež

uviedla, že podstatnú časť majetku povinných tvorí poľnohospodárska pôda, ktorá neslúži

na poľnohospodárske účely a má byť v zásade určená na budúcu výstavbu rodinných

domov.

Za vážne poškodenie v prípade odkladu exekúcie považuje sťažovateľka skutočnosť,

že „eviduje v problematických pohľadávkach sumu cca 7,1 mil. €, z čoho cca. 3,2 mil. €

teda takmer polovicu, predstavujú pohľadávky voči povinným. Pohľadávky oprávneného

voči povinným predstavujú takmer ¼ základného imania oprávneného...“. Pokiaľ ide

o konanie vedené pod sp. zn. , sťažovateľka uviedla, že je to konanie podľa § 80

písm. b) (ďalej len „OSP“) (o splnení povinnosti), a nie

podľa (o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je), a preto

„nemožno vyvodzovať z existencie predmetného súdneho sporu povinných, resp.

vykonateľného predbežného opatrenia akékoľvek závery vo vzťahu k povoleniu odkladu

exekúcie v zmysle § 56 ods. 1 EP“.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 29. novembra 2009 tak, že zmenil uznesenie okresného súdu ako súdu prvého stupňa

(povolil odklad exekúcie vedenej pod sp. zn. len predajom nehnuteľností do

právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. ).

Krajský súd predmetné uznesenie odôvodnil okrem iného takto:

„Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že povinní sú podnikateľmi

v kategórii § 2 ods. 2 písm. d) Obch. zák., teda fyzickou osobou vykonávajúcou

poľnohospodársku výrobu a zapísanou do evidencie podľa osobitného predpisu. Súdny

exekútor v rámci exekučného konania zvolil postup vydania upovedomenia o začatí

exekúcie v tzv. všeobecnej rovine § 48 EP, teda bez konkretizovania spôsobu prevedenia

vlastnej exekúcie. Upovedomenie obsahuje inhibitórium v podobe zákazu nakladania z

akýmkoľvek majetkom povinných do výšky vymáhanej pohľadávky a to napriek ochrannému

ustanoveniu obsiahnutému v ustanovení § 114a a § 115 ods. 3 EP podľa ktorého ak sa majú

exekúciou postihnúť hnuteľné veci povinného, ktoré slúžia alebo súvisia s podnikaním,

exekútor je povinný postupovať tak, aby exekúciou neohrozil podnikateľskú činnosť

povinného nad nevyhnutnú mieru. Hnuteľné veci je povinný postihovať exekúciou v poradí...

Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že v rámci exekučného konania sa

exekútor týmito ochrannými ustanoveniami pre osobitnú kategóriu podnikateľov neriadil

keď pri vedení exekúcie postupoval tzv. všeobecným spôsobom a len v upovedomení

o spôsobe exekúcie označil predaj nehnuteľností.

Pokiaľ povinní podali návrh na odklad exekúcie nepodávali ho len z dôvodov odseku

1 §-u 56 EP, ale i z dôvodov obsiahnutých v odseku 2, ktorým sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia prvostupňový súd nezaoberal. Poukazovali na rozpor medzi zmluvou o úvere

a exekučným titulom v úročení poskytnutej pôžičky povinným, ktorú títo považujú za

bezúročnú a ktorá okolnosť je významná pre určenie vymáhanej sumy ako takej. Tiež

poukázali na zaistenie nehnuteľného majetku označeného v upovedomení o spôsobe

vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti v trestnom konaní v zmysle procesného

inštitútu podľa .. sp. zn. ČVS: PPZ-9/BPK-S-2008. Poukázali ostatne i na

súdny spor prebiehajúci pred Okresným súdom... sp. zn. v rámci ktorého bolo

vydané predbežné opatrenie spočívajúce v zákaze nakladania povinných s nehnuteľnosťami

identifikovanými v upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti.

Žaloba v rámci ktorej bolo predbežné opatrenie vydané má vplyv na to, či veci postihované

exekúciou budú vo vlastníckej dispozícii povinných.

Podľa § 56 ods. 1, 2 EP, na návrh povinného môže súd povoliť odklad exekúcie. Ak

sa povinný bez svojej viny ocitol prechodne v takom postavení, že by neodkladná exekúcia

mohla mať pre neho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky

a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený. Odklad exekúcie môže súd

povoliť iba na návrh povinného, ktorý je fyzickou osobou.

Aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia

bude zastavená (§ 57).

Z uvedeného vyplýva, že napriek právnej vete zdôvodnenia obsiahnutého

v odôvodnení napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa bol ďalším dôvodom povolenia

odkladu exekúcie súdny spor vedený pred Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. ,

teda dôvod od ktorého výsledku je závislý osud predmetného exekučného konania vzhľadom

na zvolené upovedomenie o spôsobe exekúcie. Tento dôvod, vzhľadom na úvahy obsiahnuté

v odôvodnení napadnutého uznesenia, je ťažiskovým (vzhľadom na vyššie uvedené). Pre

použitie odseku 1 § 56 EP súd prvého stupňa nemal splnené, resp. preukázané ustanovením

vyžadované podmienky.

Keďže odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne,

v zmysle ustanovenia §-u 220 rozhodnutie o povolení odkladu exekúcie zmenil v tom,

že povolený odklad sa vzhľadom na vyššie uvedené týka výlučne spôsobu exekúcie formou

predaja nehnuteľností. Dôvodom povolenia odkladu exekúcie je dôvod obsiahnutý v odseku

2 § 56 EP. Úlohou exekútora a následne súdu bude pri ďalšom svojom postupe zohľadniť

naznačené okolnosti (vlastná výška vymáhanej sumy a rešpektovanie ochranných

ustanovení EP v spojení s osobami povinných). Nad rámec odvolacieho konania odvolací

súd považuje za potrebné upozorniť, že upovedomenie o začatí exekúcie tzv. všeobecné (§

48 EP), ani upovedomenie o konkrétnom spôsobe vedenia exekúcie (§ 47 ods. 2 EP) nemôže

nahradiť upovedomenie o začatí exekúcie podľa štvrtej časti EP (v tomto prípade podľa

§ 135 EP).“

Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 19. marca 2010. Sťažovateľka

proti predmetnému uzneseniu krajského súdu podala sťažnosť, ktorá bola doručená

ústavnému súdu 20. mája 2010.

IV.

Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým zmenil

uznesenie okresného súdu č. k. -125 zo 6. augusta 2009 tak, že povolil

odklad exekúcie predajom nehnuteľností podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku do

právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. ,

vychádzal z ústavných východísk uvedených v časti II tohto nálezu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tvrdí, že namietaným uznesením krajského súdu

bolo porušené jej základné právo podľa , právo podľa

dohovoru, základné právo podľa a právo podľa dodatkového

protokolu z dôvodu jeho arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti.

Základom argumentácie sťažovateľky je tvrdenie, že aplikácia § 114a a § 115 ods. 3

Exekučného poriadku krajským súdom bola svojvoľná a použitie týchto ustanovení krajský

súd riadne neodôvodnil vzhľadom na to, že

- sa nevysporiadal s otázkou vymedzenia účastníkov konania na strane povinných,

keďže samostatne hospodáriacim roľníkom je výlučne povinný v 1. rade, pričom jeho

manželka nie je podnikateľom v tejto kategórii,

- povinní uzavreli zmluvu o úvere ako nepodnikateľské subjekty,

- na pozemkoch, ktorých sa týka exekúcia, povinní nevykonávajú poľnohospodársku

produkciu s tým, že krajský súd v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie a zo súdneho

spisu opačný záver nevyplýva,

- krajský súd výkladom § 114a a § 115 ods. 3 Exekučného poriadku rozšíril režim

predmetných ustanovení, pretože tieto ustanovenia možno aplikovať výlučne na hnuteľné

veci, pričom krajský súd ich aplikoval na nehnuteľnosti, a tiež

- chýba súvislosť medzi dobou odkladu exekúcie a § 114a a § 115 ods. 3 Exekučného

poriadku.

V ďalšom sťažovateľka namieta, že krajský súd nedostatočne a nezrozumiteľne

odôvodnil aplikáciu § 56 ods. 2 Exekučného poriadku a neodôvodnil, ktoré zákonné

podmienky predpokladané v § 56 ods. 2 v spojení s § 57 Exekučného poriadku považoval za

splnené a na základe akých dôvodov k tomuto záveru dospel. V tejto súvislosti argumentuje

tým, že

- konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. je konaním podľa § 80

písm. b) , a nie podľa , ako to predpokladá Exekučného

poriadku s tým, že krajský súd nevysvetlil, z akého dôvodu možno v súvislosti s konaním

sp. zn. očakávať zastavenie exekúcie,

- konanie sp. zn. sa týka len časti nehnuteľností vo vlastníctve povinných,

pričom odklad exekúcie sa týka predaja nehnuteľností ako takých; v tejto súvislosti

sťažovateľka poukazuje na to, že povinní vlastnia aj pozemky, rodinný dom, usadlosť,

pričom nie je zrejmé, prečo sa odklad exekúcie týka aj týchto nehnuteľností a z akého

dôvodu je potrebné povoliť jej odklad do právoplatnosti konania sp. zn. ,

- krajský súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal s proporcionalitou odkladu

exekúcie a sledovaným legitímnym cieľom všeobecného záujmu – ochranou vlastníckeho

práva povinných a obchodnej spoločnosti E., a. s.

Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad

exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená jedným zo spôsobov uvedených

v § 57 citovaného zákona.

Základným účelom odkladu exekúcie v exekučnom konaní podľa § 56 Exekučného

poriadku je ochrana toho, kto o vydanie takého rozhodnutia žiada, pričom však musia byť

rešpektované aj základné práva toho, voči komu takéto rozhodnutie smeruje. Keďže

exekúcia podstatným spôsobom zasahuje do subjektívnych práv a povinností účastníkov

exekučného konania, rozhodovanie o tejto veci je zverené do právomoci súdov.

Podľa názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia o odklade exekúcie súdom

sú primerane kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 . Znamená to, že takéto rozhodnutie musí mať zákonný podklad a nemôže byť

prejavom svojvôle.

Účelom odkladu exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku je zabrániť

nepriaznivým následkom neodkladnej exekúcie, ktoré by uplynutím času mohli spôsobiť ich

nezvrátiteľnosť. Exekučný poriadok umožňuje povoliť odklad exekúcie len z taxatívne

vymenovaných dôvodov. Odklad exekúcie sa v zásade netýka samotného exekučného titulu.

Tento inštitút umožňuje za splnenia zákonom ustanovených dôvodov a na prechodnú dobu

preferovať iný záujem, ako je nútený výkon rozhodnutia alebo iného exekučného titulu.

Mimoriadny význam má aj odôvodnenie rozhodnutia o odklade exekúcie, najmä z toho

dôvodu, že odklad exekúcie podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku a podľa § 56 ods. 2

Exekučného poriadku sa diametrálne líšia. Pokiaľ ide o odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2

Exekučného poriadku, tak ho možno povoliť bez návrhu, pričom zákon bližšie nerozvádza

slovné spojenie „ak možno očakávať“, že exekúcia bude zastavená. Odklad exekúcie podľa

§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku možno povoliť len na základe návrhu. Vo všeobecnosti by

malo byť aspoň osvedčené pred povolením odkladu podľa § 56 ods. 2 Exekučného

poriadku, že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorých výsledkom môže byť

právna skutočnosť vyvolávajúca zastavenie exekúcie, alebo že je splnená niektorá z ďalších

podmienok, ktorá môže viesť k zastaveniu exekúcie.

V súvislosti s rozhodovaním o odklade exekúcie ústavný súd už uviedol, že úlohou

súdu, ktorý rozhoduje o odklade exekúcie, je, aby podľa celého stavu veci spravodlivo

zvážil pomer rizika nepriaznivých následkov spôsobených prípadným neodložením

exekúcie povinnému a rizika vážneho ohrozenia oprávneného vyvolaného eventuálnym

odkladom. V naznačenom smere Exekučný poriadok síce chráni záujmy povinného, nesmie

však zároveň ani zanedbávať záujmy oprávneného, pretože v jeho prospech už bola

exekúcia nariadená a oprávnený má právo žiadať, aby v nej bolo pokračované a aby sa

uspokojenie jeho nároku neodďaľovalo (m. m. ).

K relevantným námietkam sťažovateľky

Pokiaľ ide o aplikáciu § 114a a § 115 ods. 3 Exekučného poriadku krajský súd na

uvedené ustanovenia poukázal v súvislosti s upovedomením o začatí exekúcie podľa § 48

Exekučného poriadku, keď v odôvodnení uznesenia uviedol, že zo spisového materiálu je

„zrejmé, že povinní sú podnikateľmi v kategórii § 2 ods. 2 písm. d) Obch. zák., teda fyzickou

osobou vykonávajúcou poľnohospodársku výrobu a zapísanou do evidencie podľa

osobitného predpisu“. V tejto súvislosti za nedostatok považuje postup súdneho exekútora,

ktorý vydal upovedomenie o začatí exekúcie „bez konkretizovania spôsobu prevedenia...

exekúcie. Upovedomenie obsahuje inhibitórium v podobe zákazu nakladania z akýmkoľvek

majetkom povinných do výšky vymáhanej pohľadávky a to napriek ochrannému ustanoveniu

obsiahnutému v... § 114a a § 115 ods. 3 EP...“.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že krajský súd aplikoval

§ 114a a § 115 ods. 3 Exekučného poriadku bez toho, aby mal preukázané, či aj povinná je

podnikateľom podľa . Ak by povinná

podnikateľom v tejto kategórii nebola, nebolo by možné exekúciou postihnúť aj majetok,

ktorý majú povinní v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov („BSM“); krajský súd sa

však takýmito úvahami žiadnym spôsobom nezaoberal. Neskúmal, či a ktorý majetok majú

povinní v BSM a ktorý prípadne vo výlučnom vlastníctve. Závažnejšie pochybenie

krajského súdu v súvislosti s aplikáciou § 114a a § 115 ods. 3 Exekučného poriadku je

zrejmé z porovnania odôvodnenia napadnutého uznesenia a jeho výroku. Krajský súd

zmenil uznesenie okresného súdu tak, že obmedzil rozsah odkladu exekúcie a povolil

odklad len vo vzťahu k exekúcii predajom nehnuteľností. Z režimu odkladu exekúcie

fakticky teda vylúčil všetky hnuteľné veci povinných. Ustanovenia § 114a a § 115 ods. 3

Exekučného poriadku sú systematicky zaradené v treťom diele prvej hlavy štvrtej časti

Exekučného poriadku s označením „Exekúcia predajom hnuteľných vecí“, z čoho možno

urobiť záver, že tieto ustanovenia možno aplikovať len vo vzťahu k hnuteľným veciam

povinných. Okrem toho text § 114a Exekučného poriadku výslovne uvádza hnuteľné veci

povinného, ktoré za splnenia uvedených podmienok podliehajú obmedzeniam, ak ide

o postihnutie týchto vecí exekúciou. Výkladom § 115 ods. 3 Exekučného poriadku tiež

možno dospieť k záveru, že sa aplikujú len vo vzťahu k hnuteľným veciam, pričom

predovšetkým má ísť o veci, ktorých zexekvovaním by bolo ohrozené riadne

obhospodarovanie poľnohospodárskej pôdy alebo zachovanie plynulej prevádzky rastlinnej

a živočíšnej výroby. Výsledkom aplikácie § 114a a § 115 ods. 3 Exekučného poriadku by

teda logicky v tejto veci mohlo byť prípadné obmedzenie rozsahu odkladu exekúcie

predajom špecifikovaných hnuteľných vecí, vo vzťahu ku ktorým sú splnené podmienky

uvedených ustanovení. Aplikovať § 114a a § 115 ods. 3 Exekučného poriadku nemožno na

nehnuteľnosti povinných a režim týchto ustanovení v zásade nemožno výkladom rozšíriť

tak, aby sa aplikoval na nehnuteľnosti. Ústavný súd konštatuje, že aplikácia a výklad

uvedených ustanovení Exekučného poriadku krajským súdom je preto ústavne

neakceptovateľná, použitý výklad § 114a a § 115 ods. 3 Exekučného poriadku krajským

súdom v danom kontexte odporoval zneniu uvedených ustanovení a na základe tohto

výkladu dospel krajský súd k záverom, ktoré z takéhoto výkladu nemožno logicky odvodiť.

Pokiaľ ide o aplikáciu § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, krajský súd nejednoznačne

vysvetľuje, z akých dôvodov bolo potrebné aplikovať toto ustanovenie, t. j. na základe

akého dôvodu podľa § 57 Exekučného poriadku možno očakávať, že predmetná exekúcia

bude zastavená. V tejto súvislosti poukazuje krajský súd na obsah návrhu povinných na

odklad exekúcie. „Pokiaľ povinní podali návrh na odklad exekúcie nepodávali ho len

z dôvodov odseku 1 §-u 56 EP, ale i z dôvodov obsiahnutých v odseku 2, ktorým sa

v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd nezaoberal.“ Krajský súd označuje tri

konkrétne skutočnosti, ktoré zrejme považuje za relevantné a ktorými sa okresný súd

nezaoberal. Podľa názoru krajského súdu povinní „[p]oukazovali na rozpor medzi zmluvou

o úvere a exekučným titulom v úročení poskytnutej pôžičky povinným, ktorú títo považujú za

bezúročnú a ktorá okolnosť je významná pre určenie vymáhanej sumy ako takej. Tiež

poukázali na zaistenie nehnuteľného majetku označeného v upovedomení o spôsobe

vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti v trestnom konaní... podľa .. sp.

zn. ČVS:PPZ-9/BPK-S-2008. Poukázali... i na súdny spor... sp. zn. v rámci

ktorého bolo vydané predbežné opatrenie spočívajúce v zákaze nakladania povinných

s nehnuteľnosťami identifikovanými v upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie predajom

nehnuteľnosti. Žaloba v rámci ktorej bolo predbežné opatrenie vydané má vplyv na to, či

veci postihované exekúciou budú vo vlastníckej dispozícii povinných.“. V kontexte týchto

troch skutočností krajský súd ďalej v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, „že

napriek právnej vete zdôvodnenia obsiahnutého v odôvodnení napadnutého uznesenia súdu

prvého stupňa bol ďalším dôvodom povolenia odkladu exekúcie súdny spor... pod sp. zn.

, teda dôvod od ktorého je závislý osud predmetného exekučného konania

vzhľadom na zvolené upovedomenie o spôsobe exekúcie. Tento dôvod, vzhľadom na úvahy

obsiahnuté v odôvodnení napadnutého uznesenia, je ťažiskovým...“.

Z citovaného je zrejmé, že krajský súd povolil odklad exekúcie predajom

nehnuteľností podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku z dôvodu, že možno očakávať, že

exekúcia bude zastavená podľa § 57 Exekučného poriadku. Krajský súd uvádza tri

skutočnosti, ktoré ho zrejme k tomuto záveru viedli (1. rozpor medzi zmluvou o úvere

a exekučným titulom, 2. zaistenie nehnuteľností povinných podľa

a 3. súdne konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. a predbežné opatrenie

nariadené v tomto konaní). Argumentácia krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu

nedostatočná; krajský súd svoje závery neodôvodnil v rozsahu, ako to vyžaduje § 157 ods. 2

v spojení s , preto je odôvodnenie napadnutého uznesenia v tejto časti

nepresvedčivé a zároveň nepreskúmateľné. Krajský súd predovšetkým uvedené skutkové

zistenia nesubsumoval pod konkrétnu právnu úpravu obsiahnutú v § 57 Exekučného

poriadku, bližšie nevysvetlil, prečo tieto skutočnosti môžu viesť k zastaveniu exekúcie.

Relevantné je aj to, že sťažovateľka argumentovala v odvolaní proti uzneseniu okresného

súdu o odklade exekúcie a v iných podaniach v súvislosti s odkladom exekúcie konkrétnymi

skutočnosťami, ktoré sa vzťahovali na tieto skutkové zistenia. Vzhľadom na to, že krajský

súd (aspoň formálne) zmenil právny dôvod, na základe ktorého povolil odklad exekúcie

a rozsah tohto odkladu, bolo nevyhnutné, aby sa s touto argumentáciou sťažovateľky

v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal.

Sťažovateľka vo vyjadrení k námietkam povinných z 5. júna 2009 uviedla konkrétne

dôvody, na základe ktorých sa domnieva, že neexistuje rozpor medzi zmluvou o úvere

a exekučným titulom. V odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o povolení odkladu

exekúcie z 21. augusta 2009 sťažovateľka opakovane uviedla, že nie všetky nehnuteľnosti

vo vlastníctve povinných boli predmetom zaistenia v trestnom konaní podľa § 50 Trestného

poriadku a predmetom nariadeného predbežného opatrenia v konaní vedenom pod sp. zn.

, preto nebol dôvod povoliť odklad exekúcie vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam

(napr. „[povinní] vlastnia aj nehnuteľnosti, ktoré nie sú predmetom sporu so spoločnosťou

E., a. s... Povinní taktiež vlastnia luxusnú usadlosť v hodnote cca 700.000,- € (stavba

nezapísaná v katastri nehnuteľností, postavená na pozemkoch parc. č. 1036/3, 1036/4, k. ú.

R. vlastnených povinnými), ktorá nebola nijako postihnutá predbežným opatrením ... aj

rodinný dom v S., evidovaný na LV č. 1709, k. ú. S... Predovšetkým nie všetky pozemky

povinných boli postihnuté predbežným opatrením alebo zaistením majetku v trestnom

konaní.“). Sťažovateľka v odvolaní tiež argumentovala tým, že konanie vedené na

okresnom súde pod sp. zn. vzhľadom na jeho predmet, nemôže viesť k

zastaveniu exekúcie [„... súdny spor povinných so spoločnosťou E., a. s. vedený pod sp. zn.

je konaním v zmysle , a teda nie je určovacím sporom v zmysle

, nemožno vyvodzovať z existencie predmetného súdneho sporu

povinných, resp. vykonateľného predbežného opatrenia akékoľvek závery vo vzťahu k

povoleniu odkladu exekúcie v zmysle § 56 ods. 1 EP.“]. V odôvodnení napadnutého

uznesenia sa krajský súd s touto argumentáciou sťažovateľky nijakým spôsobom

nevysporiadal; nie je zrejmé, akým spôsobom tieto námietky vyhodnotil a prečo ich

nepovažoval za relevantné. Pretože zmenu právnej kvalifikácie a aplikáciu § 56 ods. 2

Exekučného poriadku nedostatočne krajský súd odôvodnil, sú úvahy krajského súdu

v tomto smere nepreskúmateľné.

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd uvádza, že súdny

exekútor vydal upovedomenie o začatí exekúcie „v tzv. všeobecnej rovine § 48 EP, teda bez

konkretizovania spôsobu prevedenia vlastnej exekúcie. Upovedomenie obsahuje

inhibitórium v podobe zákazu nakladania z akýmkoľvek majetkom povinných do výšky

vymáhanej pohľadávky“, pričom namieta, že súdny exekútor nerešpektoval ochranné

ustanovenia podľa § 114a a § 115 ods. 3 Exekučného poriadku. Poukazuje tiež na tvrdenie

povinných, podľa ktorého predbežné opatrenie nariadené v konaní sp. zn.

obsahuje zákaz nakladania s nehnuteľnosťami „identifikovanými v upovedomení o spôsobe

vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti“. V závere odôvodnenia krajský súd nad rámec

veci uviedol, že „upovedomenie o začatí exekúcie tzv. všeobecné (§48 EP), ani

upovedomenie o konkrétnom spôsobe vedenia exekúcie (§47 ods. 2 EP) nemôže nahradiť

upovedomenie o začatí exekúcie podľa štvrtej časti EP (v tomto prípade podľa § 135 EP)“.

Vydanie upovedomenia o začatí exekúcie podľa § 47 ods. 1 Exekučného poriadku

bez uvedenia spôsobu, akým sa exekúcia vykoná, a obsahujúce zákaz nakladania

s majetkom, ktorý podľa ustanovení Exekučného poriadku podlieha exekúcii, je zákonom

predpokladaným postupom. Obligatórnou náležitosťou upovedomenia podľa § 47 ods. 1

Exekučného poriadku nie je uvedenie spôsobu vykonania exekúcie (pozri § 48 Exekučného

poriadku). V tomto štádiu exekučného konania často prebieha len zisťovanie majetku

povinného, preto spravidla nie je možné, aby upovedomenie podľa § 47 ods. 1 Exekučného

poriadku konkrétne identifikovalo zložky majetku povinného, na ktoré sa exekúcia bude

vzťahovať, prípadne ktoré budú z exekúcie vyňaté. Zo súdneho spisu je zrejmé, že súdny

exekútor vydal 9. apríla 2009 upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie predajom

nehnuteľností podľa § 135 Exekučného poriadku, v ktorom označil nehnuteľnosti, ktorých

sa exekúcia má týkať, preto krajský súd mal vyhodnotiť odklad exekúcie ako takej,

vo vzťahu ku konkrétnemu spôsobu vedenia exekúcie a aj vo vzťahu ku konkrétnym

zložkám majetku v rámci určitého spôsobu vykonania exekúcie (v tomto prípade špecificky

vo vzťahu k exekúcii predajom nehnuteľností a tiež predajom nehnuteľností označených

v upovedomení podľa § 135 Exekučného poriadku). Mal teda vyhodnotiť existenciu

dôvodov odkladu exekúcie vo vzťahu k celému majetku povinných, vo vzťahu k ich

nehnuteľnému majetku ako takému a vo vzťahu k nehnuteľnostiam označeným

v upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľností. Tento postup bol

v tomto prípade nevyhnutný vzhľadom na obsah námietok sťažovateľky. Krajský súd

námietky sťažovateľky nevyhodnotil, rozhodol len všeobecne o odklade exekúcie predajom

nehnuteľností bez toho, aby tento postup relevantne a preskúmateľne odôvodnil.

Ďalšie pochybenie krajského súdu spočíva v tom, že v napadnutom uznesení nijakým

spôsobom neuviedol, aký iný záujem uprednostnil pred záujmom na nútenom výkone

rozhodnutia a iného exekučného titulu. V odôvodnení chýba vyhodnotenie rizika

nepriaznivých následkov povolenia odkladu exekúcie pre sťažovateľku, vyhodnotenie

nepriaznivých následkov nepovolenia odkladu exekúcie pre povinných, porovnanie týchto

rizík a zrozumiteľné a preskúmateľné vysvetlenie, ktorý záujem a z akých dôvodov

uprednostnil. V predmetnej veci úplne chýba hodnotenie nepriaznivých dôsledkov

povolenia odkladu pre sťažovateľku a tiež bližšie vysvetlenie, prečo krajský súd preferoval

záujmy povinných.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva a práva na spravodlivé

konanie podľa a dohovoru je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Preto v spojení s a treba z hľadiska

vyššie uvedených článkov a dohovoru aj s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP

(napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, ods. 26 týkajúci sa povinnosti

súdov odôvodniť svoje rozhodnutia) vykladať a uplatňovať tak, že uznesenie krajského

súdu ako odvolacieho súdu o odklade exekúcie musí obsahovať v odôvodnení dostatočné

a relevantné dôvody, na základe ktorých je vynesené. Dostatočnosť a relevantnosť týchto

dôvodov sa musí týkať nielen dôvodov, pre ktoré možno očakávať, že exekúcia bude

zastavená v zmysle § 57 Exekučného poriadku, ale aj proporcionality medzi odkladom

exekúcie a sledovaným legitímnym cieľom všeobecného záujmu, dôsledkov odkladu na

postavenie sťažovateľa, ktorý je odkladom výrazne znevýhodnený oproti povinnému, účelu

Exekučného poriadku, ktorým je predovšetkým ochrana oprávneného (m. m. ).

Ústavný súd zistil, že uvedenými požiadavkami sa krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní

sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu o povolení odkladu exekúcie dostatočne

neriadil.

Z dôvodov uvedených v tejto časti nálezu ústavný súd dospel k záveru, že krajský

súd svojím postupom v namietanom konaní a napadnutým uznesením porušil základné

právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Čo sa týka namietaného porušenia a dodatkového protokolu

postupom krajského súdu v predmetnom konaní a napadnutým uznesením krajského súdu

sp. zn. z 29. novembra 2009, ústavný súd uvádza, že

vykladá a aplikuje tak, aby bol v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu ()

i s jeho výkladom a aplikáciou ESĽP. Ústavný súd preto posudzoval námietky sťažovateľky

týkajúce sa porušenia práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva podľa

spoločne, čo mu umožňuje i to, že sťažovateľka namieta porušenie

svojich práv podľa dodatkového protokolu a na základe rovnakej

argumentácie.

V danej veci podkladom pre exekúciu bola notárska zápisnica sp. zn. N 18/2007,

Nz 3003/2007, NCRls 2994/2007, v ktorej povinní uznali svoj dlh a súhlasili s jej

vykonateľnosťou. Povinní neplnili dobrovoľne svoj dlh, preto sťažovateľka pristúpila

k nútenému výkonu – k exekúcii na podklade notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Napriek legitímnemu očakávaniu, že bude jej pohľadávka s príslušenstvom úspešne

vymožená, pretože vo vlastníctve povinných boli majetkové hodnoty, prevažne

nehnuteľnosti, v dostatočnom rozsahu na uspokojenie jej celej pohľadávky, musela strpieť

odklad jej uspokojenia bez toho, aby na tento postup boli splnené zákonom predpokladané

podmienky, čím došlo k ohrozeniu jej pohľadávky a jej vymožiteľnosti. Aj z judikatúry

ESĽP vyplýva, že „majetky“ môžu byť buď majetky existujúce, alebo majetkové hodnoty

vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň „legitímnu nádej“ na

ich zhmotnenie (rozsudok ESĽP vo veci PINE VALLEY DEVELOPMENTS LTD. a iní v.

Írsko z 29. novembra 1991 a rozsudok ESĽP vo veci PRESSOS COMPANIA NAVIERA S.

A. a iní v. Belgicko z 20. novembra 1995). V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje tým,

že vymožiteľnosť jej pohľadávky sa stala v dôsledku povolenia odkladu exekúcie do doby

právoplatného skončenia konania sp. zn. „vážne ohrozená a nechránená“.

Ústavný súd sa nezaoberal tým, či sťažovateľka ako oprávnená naozaj utrpela ujmu

v dôsledku povolenia odkladu exekúcie predajom nehnuteľností, pretože pre posúdenie, či

došlo k zásahu do jej základného práva vlastniť majetok podľa a práva

pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo takéto zistenie v danej

veci bez právneho významu. Podľa názoru ústavného súdu k zásahu do týchto práv

sťažovateľky došlo v predmetnej veci už tým, že napriek jej „legitímnemu očakávaniu“ pri

splnení podmienok a predpokladov vymedzených procesnými predpismi (Exekučného

poriadku) sťažovateľka ako oprávnená v exekúcii nemala k dispozícii ten druh zákonnej

ochrany jej vlastníckeho práva, ktorý jej zákon pri takomto prejave vôle poskytuje. Je

nepochybné, že napadnuté uznesenie krajského súdu sa týka základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu, ktoré podstatne ovplyvňuje

a predĺžilo dobu realizácie nároku sťažovateľky. Podstata tohto zásahu spočíva v tom, že

krajský súd v konaní, v ktorom rozhodoval o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu

okresného súdu o povolení odkladu exekúcie, svojím postupom a rozhodnutím neposkytol

rovnakú úroveň ochrany jej vlastníckemu právu, akú poskytol rovnakému právu povinných

(, ). V týchto intenciách krajský súd aj pri rozhodovaní o odvolaní

sťažovateľky proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o odklade exekúcie mal skúmať pomer

rizika zvlášť nepriaznivých následkov spôsobených prípadným neodložením exekúcie

povinnému a rizika vážneho ohrozenia oprávneného vyvolaného odkladom exekúcie.

Európsky súd pre ľudské práva vyslovil vo veci Scollo v. Taliansko a Spadea a Scalabrino

v. Taliansko stanovisko, že „... musí existovať rozumný proporčný vzťah medzi použitými

prostriedkami a sledovaným cieľom...“ (rozsudky ESĽP z 28. septembra 1994: Scollo v.

Taliansko 24/1994/471/552, Spadea a Scalabrino v. Taliansko 23/1994/470/551).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd svojím postupom v namietanom konaní

a napadnutým uznesením tým, že nezvažoval už uvedené skutočnosti, ale exekúciu

predajom nehnuteľností odložil do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom

súde pod sp. zn. , neporušil len základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa dohovoru, ale porušil aj jej základné právo podľa

ods. 1 a právo podľa dodatkového protokolu, resp. ich porušil vo vzájomnom

spojení.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Ústavný súd nevyhovel sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka žiadala zrušiť

napadnuté uznesenie krajského súdu z dôvodu, že toto uznesenie už pred rozhodnutím

ústavného súdu zaniklo inak [ v spojení s zákona

o ústavnom súde]. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie okresného súdu

č. k. -125 zo 6. augusta 2009 tak, že povolil odklad exekúcie predajom

nehnuteľností do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.

. V konaní sp. zn. rozhodol okresný súd rozsudkom č. k.

-649 z 18. marca 2010. O odvolaní obchodnej spoločnosti E., a. s., ako

navrhovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -683 z 9. marca 2011,

predmetný rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho

súdu nadobudol právoplatnosť 3. júna 2011. Pretože právoplatným skončením konania

sp. zn. uplynula aj doba, na ktorú bol povolený odklad exekúcie, v čase

rozhodovania ústavného súdu sa už naplnil jeho účel, a preto ústavný súd nemal dôvod na

jeho zrušenie.

V.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal krajský súd uhradiť

jej trovy konania za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, spísanie

sťažnosti podľa , vyjadrenie z 11. septembra 2011) v celkovej sume

8 442,44 € (3 x 2 352,13 € + „2 x 19% DPH v sume 446,90,- EUR + 1x 20% DPH v sume

470,42,- EUR + 2x režijný paušál 7,21,- EUR + 1x režijný paušál 7,41,- EUR“).

Vychádzala pri tom z § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa ktorej určila

základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby sumou 2 352,13 €

(„vzhľadom na to, že vymáhaná suma v exekučnom konaní predstavuje sumu 963.127,52,-

EUR“).

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z výpočtového

základu ustanoveného v vyhlášky č. , ktorým je priemerná mesačná

mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola

721,40 €, a za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €.

Ústavný súd nepriznal právnej zástupkyni odmenu v súlade s jej vyúčtovaním, sumu

odmeny krátil vzhľadom na to, že predmet konania pred ústavným súdom, ktorým je

ochrana základných práv a slobôd, nie je oceniteľný peniazmi. V takýchto prípadoch podľa

vyhlášky č. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby je jedna šestina výpočtového základu.

Na tomto základe ústavný súd priznal odmenu za dva úkony právnej služby, ktoré

uskutočnila právna zástupkyňa v roku 2010 (príprava a prevzatie zastupovania, podanie

vo veci samej) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky

č. , a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za dva úkony 240,46 €, a za jeden úkon

právnej služby uskutočnený v roku 2011 (vyjadrenie vo veci samej) v súlade s § 1 ods. 3,

a vyhlášky č. v sume 123,50 €. Keďže

právna zástupkyňa je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), suma odmeny za

rok 2010 bola zvýšená o DPH vo výške 19 % a suma odmeny za rok 2011 bola zvýšená

o DPH vo výške 20 % podľa vyhlášky č. a podľa zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Tarifná odmena

za tri úkony právnej služby zvýšená o príslušnú sadzbu DPH takto predstavuje spolu sumu

430,12 €. Ústavný súd priznal aj režijný paušál ( vyhlášky č. ) 2 x

7,21 € a 1 x 7,41 €, čo spolu predstavuje sumu 21,83 €. Právna zástupkyňa vo vyúčtovaní

nežiadala zvýšiť sumu režijného paušálu o DPH, preto ústavný súd priznal režijný paušál

v súlade s vyúčtovaním právnej zástupkyne. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania

DPH a režijného paušálu boli takto priznané v celkovej sume 451,95 €.

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ) v lehote

uvedenej v bode 2 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011