Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 291/2010
PDF · 287.53 KB
No categories available
IV. ÚS 291/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť M. C. V., K., zastúpeného advokátkou JUDr. A. K.,
K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005 z 2. októbra 2009,
za účasti Okresného súdu Košice II, a takto
rozhodol:
1. Základné práva M. C. V. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného
súdu Košice II sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005 z 2. októbra 2009 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005
z 2. októbra 2009 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Košice II na ďalšie
konanie.
3. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť M. C. V. trovy konania v sume
245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jeho právnej
zástupkyne JUDr. A. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra
2009 doručená sťažnosť M. C. V., K., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. A. K., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) v spojení s
čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005 z 2. októbra 2009.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že „v čase okolo dňa 6. 5. 2008, som sa
z náhodného počutia dozvedel o exekučnej veci vedenej proti mne, u súdneho exekútora
JUDr. M. Z., K., sp. zn. Ex 793/05, Okresného súdu Košice II, sp. zn. 39 Er 23/06, o
vymoženie 20 350,- Sk s prísl., po preverení ktorej okolnosti som splnomocnil svoju právnu
zástupkyňu JUDr. A. K. na ďalšie konanie, kde po oboznámení sa s vecou som učinil postup
smerujúci k jej zastaveniu.
Uznesením Okresného súdu Košice II, zo dňa 21. 11. 2008, sp. zn. 39 Er/23/2006,
Ex 793/2005, bol zamietnutý môj návrh na zastavenie exekúcie, proti ktorému rozhodnutiu
(vyššieho súdneho úradníka) som učinil odvolanie, zo dňa 19. 12. 2008.
Uznesením Okresného súdu Košice II, zo dňa 2. 10. 2009, sp. zn. 39 Er/23/2006,
Ex 793/2005, bol zamietnutý môj návrh na zastavenie exekúcie.
Postupom konajúceho súdu a citovaným rozhodnutím, proti ktorému nie je riadny
opravný prostriedok, mi v tomto konaní bola odňatá možnosť konať pred súdom.
V rámci prípustnej inštantnosti konania som okrem iných skutočností osobitne
poukázal na vadu predmetného exekučného konania v tom, že doposiaľ mi nebolo doručené
Upovedomenie o začatí exekúcie, pričom exekúcia sa už nachádza v štádiu dražby
nehnuteľnosti.
Na túto skutočnosť som osobitne poukázal v návrhu na zastavenie exekúcie, ako aj
v odvolaní proti jeho zamietnutiu, ktorým mojim (zastavujúcim a neskôr aj ako odvolacím)
dôvodom sa konajúci súd nezaoberal ani v jednom rozhodnutí a o zamietnutí mojich
návrhov rozhodol na základe iných skutočností, než som ja predkladal.“.
Sťažovateľ svoje tvrdenie o porušení ním označených práv zakladá najmä na týchto
skutočnostiach:
„Dňa 18. 10. 2007 bolo na meno A. Š., opatrovník, Okresný súd Košice II, doručené
Upovedomenie o začatí exekúcie, zo dňa 29. 5. 2006, sp. zn. Ex 793/05-16 Zm, spolu s
Upovedomením o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, zo dňa 4. 9. 2006,
sp. zn. Ex 793/05-26 Zm.
Uznesením Okresného súdu Košice II, zo dňa 18. 9. 2007, sp. zn. 39Er/23/2006,
Ex 793/05, právoplatným dňa 31. 10. 2007, mi bola podľa § 49 ods. 4 EP ustanovená
opatrovníčka A. Š., pracovníčka Okresného súdu Košice II...
Z uvedených skutočností je zrejmé, že nedošlo k právne relevantnému doručeniu
predmetného upovedomenia o začatí exekúcie povinnému (ako primárneho predpokladu na
jej vykonávanie), ktoré upovedomenie síce doručené bolo, ale v čase doručenia nie
opatrovníčke ustanovenej v konaní, ale osobe A. Š., bez právneho titulu, z čoho doručenie
nie je právne účinné. Po právoplatnom ustanovení opatrovníčky A. Š., nebolo tejto
doručené predmetné upovedomenie, z čoho vyplýva, že toto nebolo doručené vôbec. Na
základe tejto vady trpí celé konanie vadou, pre ktorú nebolo možné ďalej konať.
Súčasne došlo k tomu, že povinnému (opatrovníčke) nebola poskytnutá zákonná
lehota na učinenie námietok v trvaní 14 dní, kde pokiaľ by aj doručenie upovedomenia
menovanej dňa 18. 10. 2007 malo byť účinné, tak menovaná mohla ako opatrovníčka
účinne konať až odo dňa 31. 10. 2007 (právoplatnosť uznesenia o ustanovení opatrovníka),
čím lehota na podanie námietok jej zostávala v počte 3 dní, čo je v rozpore so zákonom.
Týmto postupom potom nebola zachovaná ani rovnosť účastníkov konania, kde
postavenie povinného oproti postaveniu oprávnených bolo v zjavnom nepomere v možnosti
využívať svoje zákonné práva v tomto exekučnom - súdnom konaní.
Mám za to, že na základe uvedených skutočností je predmetná exekúcia vedená
v rozpore so zákonom.“
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na
ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:
„Práva sťažovateľa zaručené v čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných
slobôd na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom,
uznesením Okresného súdu Košice II, sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005, zo dňa
2. 10. 2009, boli porušené.
Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Okresného súdu Košice II, sp. zn. 39 Er 23/2006,
Ex 793/2005, zo dňa 2. 10. 2009 a vec vracia porušovateľovi na nové konanie
a rozhodnutie.
Ústavný súd SR zakazuje porušovateľovi pokračovať v porušovaní namietaných
základných práv sťažovateľa.
Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 300 Eur.
Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania – právneho zastúpenia
na účet jeho právnej zástupkyne, vo výške 245,70 Eur.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 291/2010-11
z 31. augusta 2010 ju prijal na ďalšie konanie.
Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním
veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej
veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho
spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda okresného súdu na základe výzvy ústavného súdu v prípise doručenom
ústavnému súdu 23. septembra 2010 zotrval na svojom stanovisku z 19. apríla 2010
sp. zn. 1 SprV/199/2010, ktoré podal ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti
a ktorého súčasťou bolo vyjadrenie zákonného sudcu k predmetnej sťažnosti. Z obsahu
tohto vyjadrenia okrem iného vyplýva, že „aj po oboznámení sa s námietkami sťažovateľa
mám za to, že jednak procesný postup súdu v predmetnej právnej veci bol v súlade
s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku
a jednak samotné rozhodnutie súdu, vydané na základe náležite zisteného skutkového stavu,
ktorým bol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietnutý, je správne.“.
Sťažovateľ v reakcii na vyjadrenie (stanovisko) okresného súdu z 19. apríla 2010
uviedol, že trvá na dôvodoch a na výroku nálezu, ktorý uviedol vo svojej sťažnosti
z 24. novembra 2009, pričom vo vzťahu k vyjadreniu okresného súdu okrem iného uvádza,
že „jeho názor na procesný postup v predmetnej exekučnej veci je nesprávny a nie je
pravdou jeho názor, že bol v nej dodržaný procesný postup podľa Exekučného poriadku
a Občianskeho súdneho poriadku. O tom svedčia listinné dôkazy, ktoré som predložil vo
veci sťažnosti samej.
Na doplnenie veci udávam, že napriek vedomosti exekučného súdu o prebiehajúcom
konaní pred ústavným súdom (o prijatie sťažnosti), bolo Uznesením Okresného súdu
Košice II, zo dňa 8. 7. 2010, sp. zn. 39 Er/23/2006, schválené nadobudnutie
spoluvlastníckeho podielu k exekvovanej nehnuteľnosti. Konajúci exekučný súd mal
vedomosť, že ústavnou sťažnosťou sa vybavuje štádium konania o zastavenie exekúcie, kde
sa o. i. namieta taká základná vada konania, ako je nedoručenie upovedomenia o začatí
exekúcie. Musel mať teda vedomosť, že jeho rozhodnutie o schválení nadobudnutia
spoluvlastníckeho podielu (voči ktorému nie je riadny opravný prostriedok), je pred
rozhodnutím ústavného súdu, spôsobilé právne skomplikovať danú vec. Exekučný súd sa ani
okrajovo, či informatívne nezmienil o tejto skutočnosti, čo považujem na neúctu voči
Ústavnému súdu SR, ktorý sa v čase rozhodovania exekučného súdu, dotkol predmetnej
právnej veci.“.
II.
Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií na
uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby
a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody
potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva
v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek
diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní
musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich
imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto
konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv
a slobôd.
Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa
takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých
zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.
Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej
moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese
vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny
postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných
zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že rozhodnutie vo veci
musí obsahovať odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych
postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Tieto závery sa v celom rozsahu vzťahujú aj na nútený výkon súdnych a iných
rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu patriaci do právomoci všeobecných
súdov, ako aj ďalších orgánov verejnej moci určených osobitným zákonom.
Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02,
IV. ÚS 292/04) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na
súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby
konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na ujmu jedného z účastníkov súdneho
konania. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť
práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03).
Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej
ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne
zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona (m. m. II. ÚS 143/02).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom
konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postavenia vyplývajú.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,
vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
mohlo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné
s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak
sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami
a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Takto vymedzený obsah základného práva na súdnu ochranu sa uplatňuje aj
pri nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia (II. ÚS 143/02). Aj v exekučnom konaní
sa musí zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené
zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku ústavy
dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohto
základného práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil náhodné alebo
svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie, a ak prijme konečné rozhodnutie,
vychádzal z toho, čo objektívne zistil na základe predpísaného spôsobu zisťovania
skutkového stavu v exekučnom konaní, ktorým je procesné dokazovanie.
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
v napadnutej veci aj okresný súd ako exekučný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu
posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného
hľadiska akceptovateľná a udržateľná.
III.
Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.
39 Er 23/2006, Ex 793/2005 ústavný súd zistil, že okresný súd poverením č. 5803 016601
z 5. mája 2006 poveril súdneho exekútora JUDr. M. Z., Exekútorský úrad, K. (ďalej len
„súdny exekútor“), vykonaním exekúcie proti sťažovateľovi ako povinnému na uspokojenie
pohľadávky v sume 675,50 € (20 350 Sk) s príslušenstvom (dlžné výživné) v prospech
oprávnených maloletých J. a R. V., zastúpených matkou J. V., K. (ďalej len „oprávnení“),
na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku okresného súdu sp. zn. 23 Nc 1372/01
z 18. februára 2005. Exekúcia na návrh oprávnených proti sťažovateľovi je vykonávaná na
tomto exekútorskom úrade pod sp. zn. Ex 793/2005.
Dňa 19. apríla 2007 doručil súdny exekútor okresnému súdu žiadosť o ustanovenie
opatrovníka sťažovateľovi z dôvodu, že jeho pobyt nie je známy, a preto mu nie je možné
doručiť upovedomenie o začatí exekúcie. Lustráciou v Centrálnom registri obyvateľov
Slovenskej republiky v Banskej Bystrici a na Úrade hraničnej a cudzineckej polície Prezídia
Policajného zboru v Bratislave súdny exekútor zistil, že sťažovateľ má evidovaný trvalý
pobyt na adrese v K. od 13. februára 1995 s platnosťou do 13. júna 2010. Osobným
šetrením súdny exekútor zistil, že sťažovateľ sa v mieste trvalého bydliska minimálne tri
roky nezdržiaval, pričom sa nezdržiaval ani na ďalších adresách evidovaného prechodného
pobytu v K. na uliciach ... a ...
Na základe uvedeného zistenia okresný súd uznesením sp. zn. 39 Er 23/2006,
Ex 793/2005 z 18. septembra 2007 ustanovil A. Š., pracovníčku okresného súdu, za
opatrovníka pre sťažovateľa ako povinného a 18. októbra 2007 jej doručil upovedomenie
o začatí exekúcie.
Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podal 4. júna 2008
v predmetnej veci návrh na odklad exekúcie s odôvodnením, že toho istého dňa podal návrh
na zastavenie exekúcie. K návrhu bolo okresnému súdu doložené splnomocnenie právnej
zástupkyne zo 6. mája 2008 na zastupovanie povinného v predmetnom exekučnom konaní.
Okresný súd uznesením zo 17. júna 2008 zrušil uznesenie z 18. septembra 2007
o ustanovení opatrovníka, pretože pominuli dôvody, pre ktoré bol opatrovník sťažovateľovi
ustanovený. Uznesením z toho istého dňa okresný súd povolil odklad exekúcie podľa § 56
ods. 2 Exekučného poriadku do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia okresného súdu
o podanom návrhu na zastavenie exekúcie zo strany povinného. O odvolaní oprávnených
proti predmetnému uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom rozhodol sudca
okresného súdu tak, že uznesením z 10. októbra 2008 návrh sťažovateľa na odklad exekúcie
zamietol. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 29. októbra 2008.
Vo veci návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie rozhodol okresný súd uznesením
vydaným vyšším súdnym úradníkom z 21. novembra 2008 tak, že ho zamietol. Na základe
odvolania sťažovateľa opätovne o tomto návrhu sťažovateľa rozhodol sudca okresného súdu
tak, že sťažnosťou namietaným uznesením sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005 z 2. októbra
2009 jeho návrh na zastavenie exekúcie zamietol. Predmetné uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 3. novembra 2009.
Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie, že uznesením okresného súdu sp. zn.
39 Er 23/2006, Ex 793/2005 z 2. októbra 2009, ktorým súd zamietol jeho návrh sťažovateľa
ako povinného na zastavenie exekúcie vedenej súdnym exekútorom pod sp. zn. Ex
793/2005, došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd porušil jeho práva podľa označených
článkov ústavy a dohovoru predovšetkým tým, že nechránil a nezabezpečil jeho práva ako
povinného v exekučnom konaní vyplývajúce zo zákona, pretože
- mu nebolo právne relevantným spôsobom doručené upovedomenie o začatí
exekúcie ako povinnému, v dôsledku čoho exekučné konanie trpí vadou, pre ktorú v ňom
nebolo možné ďalej konať,
- upovedomenie o začatí exekúcie v predmetnej veci bolo doručené jemu ustanovenej
opatrovníčke predtým, než rozhodnutie súdu o jej ustanovení nadobudlo právoplatnosť,
a preto doručenie upovedomenia nebolo právne účinné,
- povinnému (opatrovníčke) nebola poskytnutá zákonná lehota na podanie námietok
v trvaní 14 dní, ale iba v trvaní troch dní (A. Š., ktorej bolo upovedomenie o začatí exekúcie
doručené 18. októbra 2007, ako opatrovníčka mohla účinne konať až odo dňa právoplatnosti
uznesenia o jej ustanovení za opatrovníka, t. j. od 31. októbra 2007),
- nebola zachovaná rovnosť účastníkov konania pri využívaní zákonných práv
v exekučnom konaní, keďže súdom ustanovený opatrovník nehájil záujmy povinného,
- okresný súd pri rozhodovaní o jeho návrhu na zastavenie exekúcie sa uvedenými
dôvodmi vôbec nezaoberal a vo veci rozhodol na základe iných skutočností, než ktoré on
predkladal.
Ústavný súd vychádzal pri posúdení veci sťažovateľa zo svojej konštantnej
judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov
v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť
neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného
súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo, alebo nebolo porušené základné právo alebo
sloboda účastníka konania pred všeobecným súdom (m. m. I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02,
Ústavný súd k tomu ďalej uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu (vrátane
rozhodnutia všeobecného súdu v exekučnej veci) musí predchádzať jeho postup
zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení
ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách
(v kontexte danej veci v súlade s dohovorom, najmä v súlade s právom na prístup na súd
a právom na spravodlivé prejednanie veci). Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej
súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a k nemu sa
vzťahujúca judikatúra predstavujú pre vnútroštátne orgány záväzné výkladové smernice pre
výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec,
v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov
„práva na spravodlivé súdne konanie“ (m. m. I. ÚS 49/01, I. ÚS 230/03).
Ústavný súd posúdil z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnuté uznesenie
okresného súdu sp. zn. Er 23/2006, Ex 793/2005 z 2. októbra 2009, ktorý v jeho odôvodnení
po analýze príslušných ustanovení Exekučného poriadku na základe vlastných skutkových
zistení formuloval právne závery, a to najmä takto:
„Z obsahu spisu tunajšieho súdu bolo zistené, že povinný bol v zmysle ust. § 39 ods.
1 Exekučného poriadku riadne označený vrátane údaju o štátnom občianstve.
Pokiaľ ide o námietku povinného, že príslušné listiny nie sú vydané v jeho
materinskom jazyku, resp. že bolo porušené jeho právo na súdne konanie v materinskom
jazyku súd uvádza, že k porušeniu tohto základného práva v danom prípade nedošlo, jednak
preto, že v predmetnom spise a ani v exekučnom spise sa nenachádza vyhlásenie povinného
o tom, že neovláda jazyk, v ktorom sa súdne konanie vedie a jednak preto, že povinný je
v tomto konaní zastúpený právnym zástupcom, ktorý komunikuje so súdom v slovenskom
jazyku. Navyše z vyjadrenia oprávnených k odvolaniu povinného vyplýva, že povinný žije na
území Slovenskej republiky dvadsať rokov, takže súd považuje tvrdenia povinného za
účelové.
Na základe skutočnosti, že povinnému sa nepodarilo doručiť upovedomenie o začatí
exekúcie zo dňa 29. 5. 2006 na adresu trvalého pobytu povinného, K. a ani na adresu jeho
prechodného pobytu K., ktorú uviedol oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie, poverený
súdny exekútor v zmysle ust. § 49 ods. 4 Exekučného poriadku podal na súd žiadosť, aby bol
povinnému ustanovený opatrovník, nakoľko pobyt povinného sa mu nepodarilo zistiť ani po
vykonanom šetrení. Uvedené skutočnosti súd zistil z exekučného spisu Ex 793/2005.
Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 18. 9. 2007, č. k. 39 Er/23/2006-22 bol preto povinnému
ustanovený opatrovník.
Dňa 4. 6. 2008 bolo na tunajší súd doručené podanie zo strany povinného,
prostredníctvom jeho zvolenej právnej zástupkyne s plnomocenstvom pre toto konanie. Na
základe tejto skutočnosti, keďže pominuli dôvody, pre ktoré bol opatrovník povinnému
ustanovený, súd uznesenie o ustanovení opatrovníka uznesením zo dňa 17. 6. 2008,
č. k. 39Er/23/2006-39 zrušil.
Súd má za to, že v danom prípade sú splnené základné procesné predpoklady
umožňujúce vykonanie exekúcie, a to vykonateľné rozhodnutie, ktorým je v danom prípade
rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 23 Nc 1372/01-163 zo dňa 18. 2. 2005, ktorý
nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným dňa 22. 4. 2005 ako aj tá skutočnosť, že
povinný doposiaľ nesplnil to, čo mu bolo uložené vykonateľným rozhodnutím.
V doterajšom postupe súdu, resp. súdneho exekútora súd nezistil žiadne procesné
vady, ktoré by ma1i za následok porušenie práv povinného.
V danom prípade povinný podal návrh na zastavenie exekúcie, pričom neuviedol,
podľa ktorého ustanovenia Exekučného poriadku zastavenie exekúcie žiada.
Citované zákonné ustanovenia zakotvujú jednotlivé dôvody, pre ktoré súd exekúciu
zastaví. Dôvody uvedené v ustanovení § 57 ods. 1 Exekučného poriadku úplne
nevyčerpávajú možné dôvody zastavenia exekúcie. V zmysle ustanovenia § 57 ods. 2
Exekučného poriadku súd môže exekúciu zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
Exekučného poriadku alebo iného zákona. Exekúciu teda možno zastaviť iba z dôvodov
výslovne uvedených v zákone.
Povinný v návrhu na zastavenie exekúcie, resp. v odvolaní neuviedol žiadne
skutočnosti, pre ktoré by nebolo možné pokračovať v exekúcii, a ktoré by odôvodňovali
zastavenie exekúcie.
Na základe uvedených skutočností a citovaných ustanovení súd rozhodol tak, že
návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol.“
Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom okresného súdu, ku ktorému dospel
interpretáciou a aplikáciou procesnoprávnych ustanovení Exekučného poriadku pri
posudzovaní zákonných dôvodov na zastavenie exekúcie. Podľa názoru sťažovateľa „je
predmetná exekúcia vedená v rozpore so zákonom“, pričom dôvod tejto nezákonnosti videl
v namietaných vadách predmetného exekučného konania.
V súlade s § 46 ods. 1 Exekučného poriadku je exekútor poverený vykonaním
exekúcie povinný postarať sa o jej vykonanie. Po udelení poverenia vydá súdny exekútor
upovedomenie o začatí exekúcie. V ňom podľa § 47 ods. 1 Exekučného poriadku vymedzí
najmä práva a povinnosti povinného, a to konkrétne:
a) upovedomí povinného i oprávneného o začatí exekúcie, prípadne o spôsobe jej
vykonania a o predbežných trovách exekúcie; povinného vyzve, aby uspokojil pohľadávku
oprávneného alebo aby do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie vzniesol
námietky podľa § 50,
b) zakáže povinnému, aby odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie
nakladal so svojím majetkom, ktorý podľa ustanovení tohto zákona podlieha exekúcii
okrem nakladania za účelom uspokojenia pohľadávky oprávneného, jej príslušenstva a trov
exekúcie v hotovosti alebo bezhotovostným prevodom z účtu v banke.
Upovedomenie o začatí exekúcie vyvoláva vo vzťahu k povinnému mimoriadne
závažné procesné dôsledky, a preto je povinnosťou exekútora doručiť ho povinnému do
vlastných rúk, pričom náhradné doručenie je vylúčené u povinného, ktorý je fyzickou
osobou nepodnikateľom (§ 49 ods. 1 Exekučného poriadku).
Výnimku z doručovania upovedomenia o začatí exekúcie do vlastných rúk
predstavuje možnosť ustanoviť povinnému opatrovníka. Podľa § 49 ods. 4 Exekučného
poriadku exekútor môže požiadať súd (§ 45) o ustanovenie opatrovníka povinnému, ktorého
pobyt nie je známy, ktorému sa nepodarilo doručiť upovedomenie o začatí exekúcie na
známu adresu v cudzine, ktorý je postihnutý duševnou poruchou alebo ktorý nie je schopný
zrozumiteľne sa vyjadrovať.
Moment doručenia upovedomenia o začatí exekúcie je pre povinného okamihom,
odkedy má možnosť brániť sa proti exekučnému konaniu postupom, ktorý umožňuje
Exekučný poriadok (námietka zaujatosti exekútora, námietky proti exekúcii, námietky proti
trovám exekúcie, návrh na odklad exekúcie, návrh na zastavenie exekúcie).
V predmetnej veci z obsahu súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľovi ako
povinnému bol v exekučnom konaní uznesením sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005
z 18. septembra 2007 ustanovený opatrovník (na základe žiadosti súdneho exekútora, že
povinnému sa nepodarilo doručiť upovedomenie o začatí exekúcie, lebo ani po vykonanom
šetrení sa mu nepodarilo zistiť pobyt povinného a okresný súd o tejto skutočnosti nemal
pochybnosti). Okresný súd vyznačil právoplatnosť uznesenia o ustanovení opatrovníka
povinnému (sťažovateľovi) 31. októbra 2007. Ústavný súd zo súdneho spisu, ako aj
z vyjadrenia J. V., K., zákonnej zástupkyne účastníka exekučného konania na strane
oprávnených mal. R. V., z 9. novembra 2010 (a pripojených listín) doručeného ústavnému
súdu 10. novembra 2010, zistil, že pracovníčka okresného súdu A. Š. prevzala uznesenie
okresného súdu o ustanovení za opatrovníka 10. októbra 2007, pričom z doručenky súdneho
doručovateľa vyplýva, že sa vzdala práva podať odvolanie. Upovedomenie o začatí
exekúcie jej bolo doručené 18. októbra 2007.
Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 2. októbra 2009 o zamietnutí návrhu
povinného na zastavenie exekúcie vyplýva, že okresný súd (ako exekučný súd) sa vôbec
nevysporiadal s námietkami sťažovateľa spochybňujúcimi nadobudnutie právnych účinkov
upovedomenia o začatí exekúcie, pričom sa obmedzil len na konštatovanie, že „na základe
skutočnosti, že povinnému sa nepodarilo doručiť upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa
29. 5. 2006 na adresu trvalého pobytu povinného, K. a ani na adresu jeho prechodného
pobytu K., ktorú uviedol oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie, poverený súdny
exekútor v zmysle ust. § 49 ods. 4 Exekučného poriadku podal na súd žiadosť, aby bol
povinnému ustanovený opatrovník, nakoľko pobyt povinného sa mu nepodarilo zistiť ani po
vykonanom šetrení. Uvedené skutočnosti súd zistil z exekučného spisu Ex 793/2005.
Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 18. 9. 2007, č. k. 39 Er/23/2006-22 bol preto povinnému
ustanovený opatrovník.“.
Okresný súd nechal bez povšimnutia podstatnú námietku sťažovateľa, hoci bol
povinný skúmať, či upovedomenie o začatí exekúcie bolo povinnému (resp. jeho
ustanovenému opatrovníkovi) doručené právne relevantným spôsobom. Iba vtedy, ak je
upovedomenie o začatí exekúcie doručené povinnému (opatrovníkovi) v súlade
s Exekučným poriadkom, začína plynúť povinnému (opatrovníkovi) lehota na podanie
námietok.
Z príslušného súdneho spisu vyplýva, že okresný súd na účely odstránenia uvedených
pochybností (aj po zrušení uznesenia o ustanovení opatrovníka, keďže pominuli dôvody, pre
ktoré bol opatrovník povinnému ustanovený) žiadne dokazovanie nevykonal, argumenty
tvrdené sťažovateľom nevzal do úvahy, pretože ich vôbec neskúmal. Táto skutočnosť je
zrejmá z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu.
Okresný súd konštatujúc, že v doterajšom postupe súdu, resp. súdneho exekútora
nezistil žiadne procesné vady, ktoré by mali za následok porušenie práv povinného
(sťažovateľa), vo svojom rozhodnutí tiež opomenul odôvodniť, resp. vysvetliť námietku
sťažovateľa, že súdom ustanovený opatrovník nehájil jeho záujmy (ako neprítomného
účastníka konania), a teda že nebola v predmetnom exekučnom konaní zabezpečená nielen
ochrana jeho záujmov, ale hlavne, že nebola zabezpečená ochrana jeho základných práv,
súčasťou ktorých je aj právo na spravodlivé súdne konanie (opatrovníčka v období od
svojho ustanovenia nevykonala žiadny relevantný úkon na ochranu práv povinného aj
napriek tomu, že v danom prípade exekúciu na uspokojenie sumy istiny len 675,50 € s prísl.
súdny exekútor vykonáva predajom spoluvlastníckeho podielu sťažovateľa k nehnuteľnosti
značnej hodnoty).
Ústavný súd posudzujúc obsah zásadnej argumentácie sťažovateľa, ako aj dotknutej
časti spisovej dokumentácie dospel k záveru, že okresný súd sa vysporiadal s otázkou
zabezpečenia rešpektovania procesných práv sťažovateľa ako povinného v napadnutom
konaní ústavne neakceptovateľným spôsobom. V dôsledku toho, že okresný súd
v odôvodnení namietaného uznesenia nereagoval ústavne konformným spôsobom na
kľúčové námietky sťažovateľa, na ktorých založil svoj návrh na zastavenie exekúcie, možno
považovať uznesenie okresného súdu sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005 z 2. októbra 2009
za zjavne neodôvodnené a arbitrárne a nezlučiteľné s obsahom základných práv podľa čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a právom podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že namietaným uznesením okresného súdu
boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
(v časti týkajúcej sa práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom) ústavy v spojení
s čl. 12 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (v časti týkajúcej sa práva na
spravodlivé súdne konanie); bod 1 výroku tohto nálezu.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Keďže ústavný súd vyslovil, že namietaným uznesením okresného súdu
sp. zn. 39 Er 23/2006, Ex 793/2005 z 2. októbra 2009 boli porušené základné práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1
ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zrušiť toto uznesenie podľa
čl. 127 ods. 2 ústavy a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie na účely opätovného
prerokovania a rozhodnutia v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 23/2006,
Ex 793/2005 (bod 2 výroku tohto nálezu)
V ďalšom postupe bude okresný súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu
vyslovenými v II. a zvlášť v III. časti tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Okresný súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je
vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127
ods. 1 ústavy boli porušené, finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 300 € z dôvodov
uvedených a vysvetlených v sťažnosti.
Z citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že toto zadosťučinenie
sa môže, ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že priznanie finančného
zadosťučinenia je namieste predovšetkým vtedy, keď nemožno dosiahnuť a dovŕšiť ochranu
porušeného základného práva iným ústavou a zákonom upraveným spôsobom, a tiež vtedy,
ak bola sťažovateľovi neústavným postupom alebo rozhodnutím spôsobená reálna ujma.
Podľa názoru ústavného súdu je v danom prípade ochrana práv sťažovateľa, ktorých sa
touto sťažnosťou domáhal, účinne poskytnutá tým, že ústavný súd namietané uznesenie
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a na jej dovŕšenie postačujú
v tomto konaní vyslovené a pre okresný súd záväzné právne názory ústavného súdu.
Ústavný súd preto sťažovateľovi požadované finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 4
výroku tohto nálezu).
Ústavný súd rozhodol napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. A. K. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd pri
rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2008, ktorá bola 695,41 € (úkony
právnej služby boli vykonané v roku 2009). Úhradu priznal za dva úkony právnej služby
(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14
ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v
znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 x 115,90 € a 2 x 6,95 € režijný
paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 245,70 €.
Priznanú sumu trov konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku).
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. decembra 2010