Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 291/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť M. C. V., K., zastúpeného advokátkou JUDr. A. K.,

K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl.

48 ods. 2 v spojení s

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. , Ex 793/2005 z 2. októbra 2009,

za účasti Okresného súdu Košice II, a takto

rozhodol:

1. Základné práva M. C. V. podľa , a

Slovenskej republiky v spojení s a právo podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného

súdu Košice II sp. zn. , Ex 793/2005 z 2. októbra 2009 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. , Ex 793/2005

z 2. októbra 2009 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Košice II na ďalšie

konanie.

3. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť M. C. V. trovy konania v sume

245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jeho právnej

zástupkyne JUDr. A. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra

2009 doručená sťažnosť M. C. V., K., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. A. K., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a (ďalej len „ústava) v spojení s

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. , Ex 793/2005 z 2. októbra 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že „v čase okolo dňa 6. 5. 2008, som sa

z náhodného počutia dozvedel o exekučnej veci vedenej proti mne, u súdneho exekútora

JUDr. M. Z., K., sp. zn. Ex 793/05, Okresného súdu Košice II, sp. zn. , o

vymoženie 20 350,- Sk s prísl., po preverení ktorej okolnosti som splnomocnil svoju právnu

zástupkyňu JUDr. A. K. na ďalšie konanie, kde po oboznámení sa s vecou som učinil postup

smerujúci k jej zastaveniu.

Uznesením Okresného súdu Košice II, zo dňa 21. 11. 2008, sp. zn. ,

Ex 793/2005, bol zamietnutý môj návrh na zastavenie exekúcie, proti ktorému rozhodnutiu

(vyššieho súdneho úradníka) som učinil odvolanie, zo dňa 19. 12. 2008.

Uznesením Okresného súdu Košice II, zo dňa 2. 10. 2009, sp. zn. ,

Ex 793/2005, bol zamietnutý môj návrh na zastavenie exekúcie.

Postupom konajúceho súdu a citovaným rozhodnutím, proti ktorému nie je riadny

opravný prostriedok, mi v tomto konaní bola odňatá možnosť konať pred súdom.

V rámci prípustnej inštantnosti konania som okrem iných skutočností osobitne

poukázal na vadu predmetného exekučného konania v tom, že doposiaľ mi nebolo doručené

Upovedomenie o začatí exekúcie, pričom exekúcia sa už nachádza v štádiu dražby

nehnuteľnosti.

Na túto skutočnosť som osobitne poukázal v návrhu na zastavenie exekúcie, ako aj

v odvolaní proti jeho zamietnutiu, ktorým mojim (zastavujúcim a neskôr aj ako odvolacím)

dôvodom sa konajúci súd nezaoberal ani v jednom rozhodnutí a o zamietnutí mojich

návrhov rozhodol na základe iných skutočností, než som ja predkladal.“.

Sťažovateľ svoje tvrdenie o porušení ním označených práv zakladá najmä na týchto

skutočnostiach:

„Dňa 18. 10. 2007 bolo na meno A. Š., opatrovník, Okresný súd Košice II, doručené

Upovedomenie o začatí exekúcie, zo dňa 29. 5. 2006, sp. zn. Ex 793/05-16 Zm, spolu s

Upovedomením o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, zo dňa 4. 9. 2006,

sp. zn. Ex 793/05-26 Zm.

Uznesením Okresného súdu Košice II, zo dňa 18. 9. 2007, sp. zn. ,

Ex 793/05, právoplatným dňa 31. 10. 2007, mi bola podľa § 49 ods. 4 EP ustanovená

opatrovníčka A. Š., pracovníčka Okresného súdu Košice II...

Z uvedených skutočností je zrejmé, že nedošlo k právne relevantnému doručeniu

predmetného upovedomenia o začatí exekúcie povinnému (ako primárneho predpokladu na

jej vykonávanie), ktoré upovedomenie síce doručené bolo, ale v čase doručenia nie

opatrovníčke ustanovenej v konaní, ale osobe A. Š., bez právneho titulu, z čoho doručenie

nie je právne účinné. Po právoplatnom ustanovení opatrovníčky A. Š., nebolo tejto

doručené predmetné upovedomenie, z čoho vyplýva, že toto nebolo doručené vôbec. Na

základe tejto vady trpí celé konanie vadou, pre ktorú nebolo možné ďalej konať.

Súčasne došlo k tomu, že povinnému (opatrovníčke) nebola poskytnutá zákonná

lehota na učinenie námietok v trvaní 14 dní, kde pokiaľ by aj doručenie upovedomenia

menovanej dňa 18. 10. 2007 malo byť účinné, tak menovaná mohla ako opatrovníčka

účinne konať až odo dňa 31. 10. 2007 (právoplatnosť uznesenia o ustanovení opatrovníka),

čím lehota na podanie námietok jej zostávala v počte 3 dní, čo je v rozpore so zákonom.

Týmto postupom potom nebola zachovaná ani rovnosť účastníkov konania, kde

postavenie povinného oproti postaveniu oprávnených bolo v zjavnom nepomere v možnosti

využívať svoje zákonné práva v tomto exekučnom - súdnom konaní.

Mám za to, že na základe uvedených skutočností je predmetná exekúcia vedená

v rozpore so zákonom.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na

ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„Práva sťažovateľa zaručené v čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2

SR a Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných

slobôd na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom,

uznesením Okresného súdu Košice II, sp. zn. , Ex 793/2005, zo dňa

2. 10. 2009, boli porušené.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Okresného súdu Košice II, sp. zn. ,

Ex 793/2005, zo dňa 2. 10. 2009 a vec vracia porušovateľovi na nové konanie

a rozhodnutie.

Ústavný súd SR zakazuje porušovateľovi pokračovať v porušovaní namietaných

základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 300 Eur.

Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania – právneho zastúpenia

na účet jeho právnej zástupkyne, vo výške 245,70 Eur.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -11

z 31. augusta 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním

veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a upustil od ústneho pojednávania v danej

veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho

spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu na základe výzvy ústavného súdu v prípise doručenom

ústavnému súdu 23. septembra 2010 zotrval na svojom stanovisku z 19. apríla 2010

sp. zn. , ktoré podal ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti

a ktorého súčasťou bolo vyjadrenie zákonného sudcu k predmetnej sťažnosti. Z obsahu

tohto vyjadrenia okrem iného vyplýva, že „aj po oboznámení sa s námietkami sťažovateľa

mám za to, že jednak procesný postup súdu v predmetnej právnej veci bol v súlade

s príslušnými ustanoveniami a Exekučného poriadku

a jednak samotné rozhodnutie súdu, vydané na základe náležite zisteného skutkového stavu,

ktorým bol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietnutý, je správne.“.

Sťažovateľ v reakcii na vyjadrenie (stanovisko) okresného súdu z 19. apríla 2010

uviedol, že trvá na dôvodoch a na výroku nálezu, ktorý uviedol vo svojej sťažnosti

z 24. novembra 2009, pričom vo vzťahu k vyjadreniu okresného súdu okrem iného uvádza,

že „jeho názor na procesný postup v predmetnej exekučnej veci je nesprávny a nie je

pravdou jeho názor, že bol v nej dodržaný procesný postup podľa Exekučného poriadku

a . O tom svedčia listinné dôkazy, ktoré som predložil vo

veci sťažnosti samej.

Na doplnenie veci udávam, že napriek vedomosti exekučného súdu o prebiehajúcom

konaní pred ústavným súdom (o prijatie sťažnosti), bolo Uznesením Okresného súdu

Košice II, zo dňa 8. 7. 2010, sp. zn. , schválené nadobudnutie

spoluvlastníckeho podielu k exekvovanej nehnuteľnosti. Konajúci exekučný súd mal

vedomosť, že ústavnou sťažnosťou sa vybavuje štádium konania o zastavenie exekúcie, kde

sa o. i. namieta taká základná vada konania, ako je nedoručenie upovedomenia o začatí

exekúcie. Musel mať teda vedomosť, že jeho rozhodnutie o schválení nadobudnutia

spoluvlastníckeho podielu (voči ktorému nie je riadny opravný prostriedok), je pred

rozhodnutím ústavného súdu, spôsobilé právne skomplikovať danú vec. Exekučný súd sa ani

okrajovo, či informatívne nezmienil o tejto skutočnosti, čo považujem na neúctu voči

Ústavnému súdu SR, ktorý sa v čase rozhodovania exekučného súdu, dotkol predmetnej

právnej veci.“.

II.

Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií na

uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby

a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody

potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto

konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv

a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa

takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej

moci (, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese

vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny

postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných

zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že rozhodnutie vo veci

musí obsahovať odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Tieto závery sa v celom rozsahu vzťahujú aj na nútený výkon súdnych a iných

rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu patriaci do právomoci všeobecných

súdov, ako aj ďalších orgánov verejnej moci určených osobitným zákonom.

Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (, , ,

) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na

súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby

konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na ujmu jedného z účastníkov súdneho

konania. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť

práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne ).

Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej

ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne

zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona (m. m. ).

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom

konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto

postavenia vyplývajú.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

mohlo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné

s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak

sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami

a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Takto vymedzený obsah základného práva na súdnu ochranu sa uplatňuje aj

pri nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia (). Aj v exekučnom konaní

sa musí zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené

zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku

dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohto

základného práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil náhodné alebo

svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie, a ak prijme konečné rozhodnutie,

vychádzal z toho, čo objektívne zistil na základe predpísaného spôsobu zisťovania

skutkového stavu v exekučnom konaní, ktorým je procesné dokazovanie.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj okresný súd ako exekučný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu

posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného

hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.

, Ex 793/2005 ústavný súd zistil, že okresný súd poverením č. 5803 016601

z 5. mája 2006 poveril súdneho exekútora JUDr. M. Z., Exekútorský úrad, K. (ďalej len

„súdny exekútor“), vykonaním exekúcie proti sťažovateľovi ako povinnému na uspokojenie

pohľadávky v sume 675,50 € (20 350 Sk) s príslušenstvom (dlžné výživné) v prospech

oprávnených maloletých J. a R. V., zastúpených matkou J. V., K. (ďalej len „oprávnení“),

na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 18. februára 2005. Exekúcia na návrh oprávnených proti sťažovateľovi je vykonávaná na

tomto exekútorskom úrade pod sp. zn. Ex 793/2005.

Dňa 19. apríla 2007 doručil súdny exekútor okresnému súdu žiadosť o ustanovenie

opatrovníka sťažovateľovi z dôvodu, že jeho pobyt nie je známy, a preto mu nie je možné

doručiť upovedomenie o začatí exekúcie. Lustráciou v Centrálnom registri obyvateľov

Slovenskej republiky v Banskej Bystrici a na Úrade hraničnej a cudzineckej polície Prezídia

Policajného zboru v Bratislave súdny exekútor zistil, že sťažovateľ má evidovaný trvalý

pobyt na adrese v K. od 13. februára 1995 s platnosťou do 13. júna 2010. Osobným

šetrením súdny exekútor zistil, že sťažovateľ sa v mieste trvalého bydliska minimálne tri

roky nezdržiaval, pričom sa nezdržiaval ani na ďalších adresách evidovaného prechodného

pobytu v K. na uliciach ... a ...

Na základe uvedeného zistenia okresný súd uznesením sp. zn. ,

Ex 793/2005 z 18. septembra 2007 ustanovil A. Š., pracovníčku okresného súdu, za

opatrovníka pre sťažovateľa ako povinného a 18. októbra 2007 jej doručil upovedomenie

o začatí exekúcie.

Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podal 4. júna 2008

v predmetnej veci návrh na odklad exekúcie s odôvodnením, že toho istého dňa podal návrh

na zastavenie exekúcie. K návrhu bolo okresnému súdu doložené splnomocnenie právnej

zástupkyne zo 6. mája 2008 na zastupovanie povinného v predmetnom exekučnom konaní.

Okresný súd uznesením zo 17. júna 2008 zrušil uznesenie z 18. septembra 2007

o ustanovení opatrovníka, pretože pominuli dôvody, pre ktoré bol opatrovník sťažovateľovi

ustanovený. Uznesením z toho istého dňa okresný súd povolil odklad exekúcie podľa § 56

ods. 2 Exekučného poriadku do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia okresného súdu

o podanom návrhu na zastavenie exekúcie zo strany povinného. O odvolaní oprávnených

proti predmetnému uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom rozhodol sudca

okresného súdu tak, že uznesením z 10. októbra 2008 návrh sťažovateľa na odklad exekúcie

zamietol. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 29. októbra 2008.

Vo veci návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie rozhodol okresný súd uznesením

vydaným vyšším súdnym úradníkom z 21. novembra 2008 tak, že ho zamietol. Na základe

odvolania sťažovateľa opätovne o tomto návrhu sťažovateľa rozhodol sudca okresného súdu

tak, že sťažnosťou namietaným uznesením sp. zn. , Ex 793/2005 z 2. októbra

2009 jeho návrh na zastavenie exekúcie zamietol. Predmetné uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 3. novembra 2009.

Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie, že uznesením okresného súdu sp. zn.

, Ex 793/2005 z 2. októbra 2009, ktorým súd zamietol jeho návrh sťažovateľa

ako povinného na zastavenie exekúcie vedenej súdnym exekútorom pod sp. zn. Ex

793/2005, došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 v spojení s a práva podľa dohovoru.

Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd porušil jeho práva podľa označených

článkov a dohovoru predovšetkým tým, že nechránil a nezabezpečil jeho práva ako

povinného v exekučnom konaní vyplývajúce zo zákona, pretože

- mu nebolo právne relevantným spôsobom doručené upovedomenie o začatí

exekúcie ako povinnému, v dôsledku čoho exekučné konanie trpí vadou, pre ktorú v ňom

nebolo možné ďalej konať,

- upovedomenie o začatí exekúcie v predmetnej veci bolo doručené jemu ustanovenej

opatrovníčke predtým, než rozhodnutie súdu o jej ustanovení nadobudlo právoplatnosť,

a preto doručenie upovedomenia nebolo právne účinné,

- povinnému (opatrovníčke) nebola poskytnutá zákonná lehota na podanie námietok

v trvaní 14 dní, ale iba v trvaní troch dní (A. Š., ktorej bolo upovedomenie o začatí exekúcie

doručené 18. októbra 2007, ako opatrovníčka mohla účinne konať až odo dňa právoplatnosti

uznesenia o jej ustanovení za opatrovníka, t. j. od 31. októbra 2007),

- nebola zachovaná rovnosť účastníkov konania pri využívaní zákonných práv

v exekučnom konaní, keďže súdom ustanovený opatrovník nehájil záujmy povinného,

- okresný súd pri rozhodovaní o jeho návrhu na zastavenie exekúcie sa uvedenými

dôvodmi vôbec nezaoberal a vo veci rozhodol na základe iných skutočností, než ktoré on

predkladal.

Ústavný súd vychádzal pri posúdení veci sťažovateľa zo svojej konštantnej

judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť

neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného

súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo, alebo nebolo porušené základné právo alebo

sloboda účastníka konania pred všeobecným súdom (m. m. , ,

, ).

Ústavný súd k tomu ďalej uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu (vrátane

rozhodnutia všeobecného súdu v exekučnej veci) musí predchádzať jeho postup

zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení

a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách

(v kontexte danej veci v súlade s dohovorom, najmä v súlade s právom na prístup na súd

a právom na spravodlivé prejednanie veci). Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej

súvislosti ustanovení a c ods. 1 vyplýva, že dohovor a k nemu sa

vzťahujúca judikatúra predstavujú pre vnútroštátne orgány záväzné výkladové smernice pre

výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy , a tým normujú rámec,

v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov

„práva na spravodlivé súdne konanie“ (m. m. , ).

Ústavný súd posúdil z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnuté uznesenie

okresného súdu sp. zn. Er 23/2006, Ex 793/2005 z 2. októbra 2009, ktorý v jeho odôvodnení

po analýze príslušných ustanovení Exekučného poriadku na základe vlastných skutkových

zistení formuloval právne závery, a to najmä takto:

„Z obsahu spisu tunajšieho súdu bolo zistené, že povinný bol v zmysle ust. § 39 ods.

1 Exekučného poriadku riadne označený vrátane údaju o štátnom občianstve.

Pokiaľ ide o námietku povinného, že príslušné listiny nie sú vydané v jeho

materinskom jazyku, resp. že bolo porušené jeho právo na súdne konanie v materinskom

jazyku súd uvádza, že k porušeniu tohto základného práva v danom prípade nedošlo, jednak

preto, že v predmetnom spise a ani v exekučnom spise sa nenachádza vyhlásenie povinného

o tom, že neovláda jazyk, v ktorom sa súdne konanie vedie a jednak preto, že povinný je

v tomto konaní zastúpený právnym zástupcom, ktorý komunikuje so súdom v slovenskom

jazyku. Navyše z vyjadrenia oprávnených k odvolaniu povinného vyplýva, že povinný žije na

území Slovenskej republiky dvadsať rokov, takže súd považuje tvrdenia povinného za

účelové.

Na základe skutočnosti, že povinnému sa nepodarilo doručiť upovedomenie o začatí

exekúcie zo dňa 29. 5. 2006 na adresu trvalého pobytu povinného, K. a ani na adresu jeho

prechodného pobytu K., ktorú uviedol oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie, poverený

súdny exekútor v zmysle ust. § 49 ods. 4 Exekučného poriadku podal na súd žiadosť, aby bol

povinnému ustanovený opatrovník, nakoľko pobyt povinného sa mu nepodarilo zistiť ani po

vykonanom šetrení. Uvedené skutočnosti súd zistil z exekučného spisu Ex 793/2005.

Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 18. 9. 2007, č. k. -22 bol preto povinnému

ustanovený opatrovník.

Dňa 4. 6. 2008 bolo na tunajší súd doručené podanie zo strany povinného,

prostredníctvom jeho zvolenej právnej zástupkyne s plnomocenstvom pre toto konanie. Na

základe tejto skutočnosti, keďže pominuli dôvody, pre ktoré bol opatrovník povinnému

ustanovený, súd uznesenie o ustanovení opatrovníka uznesením zo dňa 17. 6. 2008,

č. k. -39 zrušil.

Súd má za to, že v danom prípade sú splnené základné procesné predpoklady

umožňujúce vykonanie exekúcie, a to vykonateľné rozhodnutie, ktorým je v danom prípade

rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. -163 zo dňa 18. 2. 2005, ktorý

nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným dňa 22. 4. 2005 ako aj tá skutočnosť, že

povinný doposiaľ nesplnil to, čo mu bolo uložené vykonateľným rozhodnutím.

V doterajšom postupe súdu, resp. súdneho exekútora súd nezistil žiadne procesné

vady, ktoré by ma1i za následok porušenie práv povinného.

V danom prípade povinný podal návrh na zastavenie exekúcie, pričom neuviedol,

podľa ktorého ustanovenia Exekučného poriadku zastavenie exekúcie žiada.

Citované zákonné ustanovenia zakotvujú jednotlivé dôvody, pre ktoré súd exekúciu

zastaví. Dôvody uvedené v ustanovení § 57 ods. 1 Exekučného poriadku úplne

nevyčerpávajú možné dôvody zastavenia exekúcie. V zmysle ustanovenia § 57 ods. 2

Exekučného poriadku súd môže exekúciu zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení

Exekučného poriadku alebo iného zákona. Exekúciu teda možno zastaviť iba z dôvodov

výslovne uvedených v zákone.

Povinný v návrhu na zastavenie exekúcie, resp. v odvolaní neuviedol žiadne

skutočnosti, pre ktoré by nebolo možné pokračovať v exekúcii, a ktoré by odôvodňovali

zastavenie exekúcie.

Na základe uvedených skutočností a citovaných ustanovení súd rozhodol tak, že

návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol.“

Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom okresného súdu, ku ktorému dospel

interpretáciou a aplikáciou procesnoprávnych ustanovení Exekučného poriadku pri

posudzovaní zákonných dôvodov na zastavenie exekúcie. Podľa názoru sťažovateľa „je

predmetná exekúcia vedená v rozpore so zákonom“, pričom dôvod tejto nezákonnosti videl

v namietaných vadách predmetného exekučného konania.

V súlade s § 46 ods. 1 Exekučného poriadku je exekútor poverený vykonaním

exekúcie povinný postarať sa o jej vykonanie. Po udelení poverenia vydá súdny exekútor

upovedomenie o začatí exekúcie. V ňom podľa § 47 ods. 1 Exekučného poriadku vymedzí

najmä práva a povinnosti povinného, a to konkrétne:

a) upovedomí povinného i oprávneného o začatí exekúcie, prípadne o spôsobe jej

vykonania a o predbežných trovách exekúcie; povinného vyzve, aby uspokojil pohľadávku

oprávneného alebo aby do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie vzniesol

námietky podľa § 50,

b) zakáže povinnému, aby odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie

nakladal so svojím majetkom, ktorý podľa ustanovení tohto zákona podlieha exekúcii

okrem nakladania za účelom uspokojenia pohľadávky oprávneného, jej príslušenstva a trov

exekúcie v hotovosti alebo bezhotovostným prevodom z účtu v banke.

Upovedomenie o začatí exekúcie vyvoláva vo vzťahu k povinnému mimoriadne

závažné procesné dôsledky, a preto je povinnosťou exekútora doručiť ho povinnému do

vlastných rúk, pričom náhradné doručenie je vylúčené u povinného, ktorý je fyzickou

osobou nepodnikateľom (§ 49 ods. 1 Exekučného poriadku).

Výnimku z doručovania upovedomenia o začatí exekúcie do vlastných rúk

predstavuje možnosť ustanoviť povinnému opatrovníka. Podľa § 49 ods. 4 Exekučného

poriadku exekútor môže požiadať súd (§ 45) o ustanovenie opatrovníka povinnému, ktorého

pobyt nie je známy, ktorému sa nepodarilo doručiť upovedomenie o začatí exekúcie na

známu adresu v cudzine, ktorý je postihnutý duševnou poruchou alebo ktorý nie je schopný

zrozumiteľne sa vyjadrovať.

Moment doručenia upovedomenia o začatí exekúcie je pre povinného okamihom,

odkedy má možnosť brániť sa proti exekučnému konaniu postupom, ktorý umožňuje

Exekučný poriadok (námietka zaujatosti exekútora, námietky proti exekúcii, námietky proti

trovám exekúcie, návrh na odklad exekúcie, návrh na zastavenie exekúcie).

V predmetnej veci z obsahu súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľovi ako

povinnému bol v exekučnom konaní uznesením sp. zn. , Ex 793/2005

z 18. septembra 2007 ustanovený opatrovník (na základe žiadosti súdneho exekútora, že

povinnému sa nepodarilo doručiť upovedomenie o začatí exekúcie, lebo ani po vykonanom

šetrení sa mu nepodarilo zistiť pobyt povinného a okresný súd o tejto skutočnosti nemal

pochybnosti). Okresný súd vyznačil právoplatnosť uznesenia o ustanovení opatrovníka

povinnému (sťažovateľovi) 31. októbra 2007. Ústavný súd zo súdneho spisu, ako aj

z vyjadrenia J. V., K., zákonnej zástupkyne účastníka exekučného konania na strane

oprávnených mal. R. V., z 9. novembra 2010 (a pripojených listín) doručeného ústavnému

súdu 10. novembra 2010, zistil, že pracovníčka okresného súdu A. Š. prevzala uznesenie

okresného súdu o ustanovení za opatrovníka 10. októbra 2007, pričom z doručenky súdneho

doručovateľa vyplýva, že sa vzdala práva podať odvolanie. Upovedomenie o začatí

exekúcie jej bolo doručené 18. októbra 2007.

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 2. októbra 2009 o zamietnutí návrhu

povinného na zastavenie exekúcie vyplýva, že okresný súd (ako exekučný súd) sa vôbec

nevysporiadal s námietkami sťažovateľa spochybňujúcimi nadobudnutie právnych účinkov

upovedomenia o začatí exekúcie, pričom sa obmedzil len na konštatovanie, že „na základe

skutočnosti, že povinnému sa nepodarilo doručiť upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa

29. 5. 2006 na adresu trvalého pobytu povinného, K. a ani na adresu jeho prechodného

pobytu K., ktorú uviedol oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie, poverený súdny

exekútor v zmysle ust. § 49 ods. 4 Exekučného poriadku podal na súd žiadosť, aby bol

povinnému ustanovený opatrovník, nakoľko pobyt povinného sa mu nepodarilo zistiť ani po

vykonanom šetrení. Uvedené skutočnosti súd zistil z exekučného spisu Ex 793/2005.

Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 18. 9. 2007, č. k. -22 bol preto povinnému

ustanovený opatrovník.“.

Okresný súd nechal bez povšimnutia podstatnú námietku sťažovateľa, hoci bol

povinný skúmať, či upovedomenie o začatí exekúcie bolo povinnému (resp. jeho

ustanovenému opatrovníkovi) doručené právne relevantným spôsobom. Iba vtedy, ak je

upovedomenie o začatí exekúcie doručené povinnému (opatrovníkovi) v súlade

s Exekučným poriadkom, začína plynúť povinnému (opatrovníkovi) lehota na podanie

námietok.

Z príslušného súdneho spisu vyplýva, že okresný súd na účely odstránenia uvedených

pochybností (aj po zrušení uznesenia o ustanovení opatrovníka, keďže pominuli dôvody, pre

ktoré bol opatrovník povinnému ustanovený) žiadne dokazovanie nevykonal, argumenty

tvrdené sťažovateľom nevzal do úvahy, pretože ich vôbec neskúmal. Táto skutočnosť je

zrejmá z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu.

Okresný súd konštatujúc, že v doterajšom postupe súdu, resp. súdneho exekútora

nezistil žiadne procesné vady, ktoré by mali za následok porušenie práv povinného

(sťažovateľa), vo svojom rozhodnutí tiež opomenul odôvodniť, resp. vysvetliť námietku

sťažovateľa, že súdom ustanovený opatrovník nehájil jeho záujmy (ako neprítomného

účastníka konania), a teda že nebola v predmetnom exekučnom konaní zabezpečená nielen

ochrana jeho záujmov, ale hlavne, že nebola zabezpečená ochrana jeho základných práv,

súčasťou ktorých je aj právo na spravodlivé súdne konanie (opatrovníčka v období od

svojho ustanovenia nevykonala žiadny relevantný úkon na ochranu práv povinného aj

napriek tomu, že v danom prípade exekúciu na uspokojenie sumy istiny len 675,50 € s prísl.

súdny exekútor vykonáva predajom spoluvlastníckeho podielu sťažovateľa k nehnuteľnosti

značnej hodnoty).

Ústavný súd posudzujúc obsah zásadnej argumentácie sťažovateľa, ako aj dotknutej

časti spisovej dokumentácie dospel k záveru, že okresný súd sa vysporiadal s otázkou

zabezpečenia rešpektovania procesných práv sťažovateľa ako povinného v napadnutom

konaní ústavne neakceptovateľným spôsobom. V dôsledku toho, že okresný súd

v odôvodnení namietaného uznesenia nereagoval ústavne konformným spôsobom na

kľúčové námietky sťažovateľa, na ktorých založil svoj návrh na zastavenie exekúcie, možno

považovať uznesenie okresného súdu sp. zn. , Ex 793/2005 z 2. októbra 2009

za zjavne neodôvodnené a arbitrárne a nezlučiteľné s obsahom základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a v spojení s a právom podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že namietaným uznesením okresného súdu

boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

(v časti týkajúcej sa práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom) v spojení

s a jeho právo podľa dohovoru (v časti týkajúcej sa práva na

spravodlivé súdne konanie); bod 1 výroku tohto nálezu.

IV.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd vyslovil, že namietaným uznesením okresného súdu

sp. zn. , Ex 793/2005 z 2. októbra 2009 boli porušené základné práva

sťažovateľa podľa , a v spojení s

a jeho právo podľa dohovoru, bolo potrebné zrušiť toto uznesenie podľa

a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie na účely opätovného

prerokovania a rozhodnutia v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. ,

Ex 793/2005 (bod 2 výroku tohto nálezu)

V ďalšom postupe bude okresný súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu

vyslovenými v II. a zvlášť v III. časti tohto nálezu ( ).

Okresný súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je

vykonateľné jeho doručením ( ).

Podľa a ústavný súd môže

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127

ods. 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 300 € z dôvodov

uvedených a vysvetlených v sťažnosti.

Z citovaného textu a vyplýva, že toto zadosťučinenie

sa môže, ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že priznanie finančného

zadosťučinenia je namieste predovšetkým vtedy, keď nemožno dosiahnuť a dovŕšiť ochranu

porušeného základného práva iným a zákonom upraveným spôsobom, a tiež vtedy,

ak bola sťažovateľovi neústavným postupom alebo rozhodnutím spôsobená reálna ujma.

Podľa názoru ústavného súdu je v danom prípade ochrana práv sťažovateľa, ktorých sa

touto sťažnosťou domáhal, účinne poskytnutá tým, že ústavný súd namietané uznesenie

okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a na jej dovŕšenie postačujú

v tomto konaní vyslovené a pre okresný súd záväzné právne názory ústavného súdu.

Ústavný súd preto sťažovateľovi požadované finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 4

výroku tohto nálezu).

Ústavný súd rozhodol napokon podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. A. K. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd pri

rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2008, ktorá bola 695,41 € (úkony

právnej služby boli vykonané v roku 2009). Úhradu priznal za dva úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14

ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v

znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 x 115,90 € a 2 x 6,95 € režijný

paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 245,70 €.

Priznanú sumu trov konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku).

V zmysle , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010