Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 671/2014
PDF · 470.57 KB
No categories available
II. ÚS 671/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti WM Consulting
& Communication, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, zastúpenej JUDr. Romanom
Kvasnicom, Advokátska kancelária, Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 506/2002, za účasti
Okresného súdu Nové Zámky, a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r.
o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové
Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 506/2002 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresný súd Nové Zámky j e p o v i n n ý obchodnej spoločnosti
WM Consulting & Communication, s. r. o., uhradiť trovy konania v sume 340,89 € (slovom
tristoštyridsať eur a osemdesiatdeväť centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Romana
Kvasnicu, Advokátska kancelária, Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2014
doručená sťažnosť WM Consulting & Communication, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 506/2002.
Návrhom na vykonanie exekúcie z 18. februára 2002 sa pôvodný veriteľ –
, (ďalej len „pôvodný veriteľ“ alebo „pôvodný
oprávnený“), domáhal vymoženia pohľadávky v sume 113 980 Sk (3 783,44 €)
s príslušenstvom priznanej platobným rozkazom okresného súdu sp. zn. Ro 1391/2000
z 18. októbra 2000 voči povinnej v 1. rade , povinnému v 2. rade
, povinnému v 3. rade a povinnému vo 4. rade
(spolu ďalej len „povinní“).
Zmluvou o postúpení pohľadávok z 15. decembra 2010 postúpil pôvodný oprávnený
sťažovateľovi pohľadávku, ktorá je predmetom napadnutého exekučného konania. Na tomto
základe sťažovateľ zaslal okresnému súdu návrh na zmenu účastníka konania.
Okresný súd uznesením č. k. 10 Er 506/2002 64 z 3. augusta 2011 pripustil
do konania vstup sťažovateľa na strane oprávneného na miesto pôvodne oprávneného.
Sťažovateľ namieta, že okresný súd „po dobu dlhšiu ako 18 mesiacov nezabezpečil
právoplatnosť a vykonateľnosť uznesenia“, preto mu zaslal 15. februára 2013 žiadosť
o prijatie opatrení umožňujúcich doručenie rozhodnutia súdu povinným.
Okresný súd na predmetnú žiadosť nereagoval, preto sťažovateľ podal predsedovi
okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na ktorú okresný
súd reagoval podaním zo 6. decembra 2013, v ktorom „iba konštatoval, že predmetné
uznesenie nebolo možné doručiť povinnému v 3. rade, ktorý zomrel, pričom dedičovi po
zomrelom povinnom v 3. rade bolo uznesenie doručované dňa 14. 11. 2013. V odpovedi
bolo súčasne uvedené, že po vrátení doručenky bude právoplatnosť uznesenia vyznačená
bezodkladne.“.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
„Súčasný protiprávny stav spočíva v tom, že Okresný súd síce pripustil zmenu
účastníka konania na strane oprávneného, avšak nevykonal plynule opatrenia na doručenie
rozhodnutia súdu povinným, čím predmetné uznesenie do dnešného dňa nenadobudlo
právoplatnosť a vykonateľnosť, aj napriek skutočnosti, že v odpovedi bolo uvedené,
že uznesenie bolo doručované aj dedičovi po zomrelom povinnom v 3. rade. Sťažovateľ
sa týmto postupom Okresného súdu dostal do právneho stavu neistoty, z dôvodu prieťahov
v konaní spôsobenými prvostupňovým Okresným súdom. Táto skutočnosť má za následok
aj stav, kedy exekútor nemôže ďalej vykonávať úkony potrebné na vymoženie pohľadávky
v prospech skutočného veriteľa, ktorým je aktuálne sťažovateľ. Konanie o rozhodovaní
čiastkovej otázky právneho nástupníctva na strane oprávneného, trvá od 19. 04. 2011,
t. j. už vyše troch rokov.
Sťažovateľ má za to, že doterajšia dĺžka konania o tejto čiastkovej otázke
je ovplyvnená iba nečinnosťou Okresného súdu, ktorý adekvátne nereaguje na žiadne
písomne doručené podania sťažovateľa. Následky tejto skutočnosti, ktoré spôsobil svojou
nečinnosťou orgán, ktorého úlohou je práve ochrana zákonnosti, vyvoláva v sťažovateľovi
stratu dôvery k tomuto orgánu a najmä bráni uspokojeniu pohľadávky sťažovateľa, v pozícií
nového veriteľa, a to aj napriek tomu, že je držiteľom exekučného titulu. Jeho postavenie
oprávneného z exekúcie vedenej pod sp. zn. 10 Er/506/2002 (EX 145/2002), je vo vzťahu
k exekútorovi závislé od rozhodnutia Okresného súdu, na ktoré je naviazané aj reálne
uspokojenie jeho pohľadávky a tým aj vymožiteľnosť jeho súdom už raz priznaného práva.
Sťažovateľ považuje nečinnosť Okresného súdu za vážny zásah do svojich majetkových práv
a nevidí žiadnu inú možnosť ako sa domôcť nápravy, okrem podania sťažnosti na ústavný
súd.
Sťažovateľ sa aktívne domáhal urýchlenia postupu v predmetnom konaní a vyčerpal
všetky adekvátne prostriedky, na nastolenie právnej istoty svojho postavenia v predmetnom
spore, majúc na mysli žiadosť zo dňa 15. 02. 2013, ako aj sťažnosť na prieťahy v konaní
zo dňa 07. 11. 2013. Do dňa podania tejto sťažnosti na ústavný súd, t. j. do dňa
30. 06. 2014, ubehlo už celkom 16 mesiacov od prvotného úkonu sťažovateľa, ktorým
sa na Okresnom súde Nové Zámky domáhal nápravy nečinnosti Okresného súdu. Hoci
Okresný súd vydal uznesenie, ktorým pripustil zmenu účastníka konania na strane
oprávneného, avšak skutočnosť, že predmetné rozhodnutie doposiaľ nie je právoplatné
a vykonateľné bráni tomu, aby sťažovateľ mohol uplatňovať právo, vyplývajúce
z exekučného titulu. V tejto súvislosti si dovoľujeme upozorniť, že Okresný súd spôsobuje
sťažovateľovi stav právnej neistoty a najmä nemožnosť domôcť sa uspokojenia svojich
majetkových, a už skôr judikovaných práv. Sťažovateľ je a aj bol v priebehu celého konania
pripravený poskytnúť akúkoľvek súčinnosť, ktorú by Okresný súd vyžadoval na rozhodnutie
o podanom návrhu na zmenu účastníka konania, no do dnešného dňa nebol k ničomu
vyzvaný.“
Vzhľadom na tieto skutočnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Okresný súd Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er/506/2002 porušil
základné právo [sťažovateľa] zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj...
právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
Okresnému súdu Nové Zámky v konaní, vedenom pod sp. zn. 10 Er/506/2002
prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
[Sťažovateľovi]... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
1.000,00 Eur..., ktoré... je Okresný súd Nové Zámky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Nové Zámky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania
k rukám právneho zástupcu sťažovateľa v sume 340,89 €... v lehote pätnástich dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje
tým, že prieťahy v napadnutom konaní mu spôsobujú „trvalý stav právnej neistoty,
nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z neprimeranej dĺžky konania a tiež majetkovú ujmu
spočívajúcu v nemožnosti domôcť sa uspokojenia svojej judikovanej pohľadávky... V tejto
sume sťažovateľ zohľadnil najmä dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú
nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty a straty dôvery
v efektívne poskytnutie súdnej ochrany v predmetnej veci.“.
Po predbežnom prerokovaní ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 671/2014
z 9. októbra 2014 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval,
aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu
ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže
dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr 1017/14
z 12. novembra 2014, v ktorom poukázal na priebeh konania so zameraním sa na úkony
okresného súdu, ktoré v napadnutom konaní vykonal. Uviedol, že uznesenie o zmene
účastníka z 3. augusta 2011 nebolo možné doručiť povinnému v 3. rade, pretože 9. mája
2011 zomrel. Následne po doručení osvedčenia o dedičstve bolo uznesenie doručované
dedičke povinného v 3. rade – .
„Dňa 25. 11. 2013 sa vrátila závada od dedičky s tým, že adresát
je na uvedenej adrese neznámy. Preto úpravou zo dňa 03. 01. 2014 bolo vykonané šetrenie
ohľadom zistenia adresy jej pobytu prostredníctvom Mestského úradu
ako aj Obecného úradu . Táto úprava bola realizovaná 21. 07. 2014. Obec dňa
01. 08. 2014 oznámila, že je odhlásená z obce od 24. 10. 1985 do mesta
. Následne lustráciou v Registri obyvateľov ako aj z oznámenia
Mestského úradu , že menovaná sa zdržiava na adrese trvalého pobytu ,
, na ktorú adresu jej bola zásielka odoslaná 03. 10. 2014, ktorá sa
do dnešného dňa nevrátila.
Vzhľadom na uvedenú nemožnosť doručenia uznesenia povinnému v 3. rade
sa doposiaľ nepodarilo uznesenie o zmene oprávneného správoplatniť. V tejto súvislosti
chcem poukázať na to, že priemerný mesačný nápad do oddelenia Er v súčasnosti
predstavuje 1436 vecí, pričom sa jedná o nové žiadosti o udelenie poverenia s tým,
že v nesmierne veľkom počte vecí počítaných v tisíckach, kde boli poverenia vydané
v predchádzajúcom období, dochádza na základe postúpenia pohľadávky či iných
skutočností k zmene oprávneného, prípadne k zmene v osobe exekútora, o ktorých nárokoch
súd rozhoduje vždy uznesením, voči ktorému je možné podať odvolanie a ktoré súčasné
znenie exekučného poriadku neumožňuje nedoručiť všetkým účastníkom konania. V rámci
doručovania týchto uznesení je vykonávaných množstvo úkonov, pričom vzhľadom na počet
a neustály nárast exekučných vecí pri nemeniacom sa počte zamestnancov, ktorý
ich vybavujú, nie je v silách súdu všetky vybaviť v primeraných lehotách. V predmetnej
exekučnej veci boli všetci zamestnanci vybavujúci oddelenie 10 Er dôrazne upozornení
na to, aby všetky ďalšie úkony boli z ich strany vykonávané s náležitou pozornosťou,
promptne a to tak, aby bezodkladne po vrátení doručenky od dediča povinného v 3. rade
bola na uznesení 10 ER 506/2002 64 vyznačená právoplatnosť. Z týchto dôvodov mám
za to, že priznanie požadovaného finančného zadosťučinenia ktorého sa sťažovateľ domáha
nie je opodstatnené, resp. ho navrhujeme nepriznať.“
Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniu
predsedu okresného súdu v podaní z 21. januára 2015, v ktorom uviedol:
„Čo sa týka úkonov, ktoré uskutočnil súd pri doručovaní uznesenia o zmene
účastníka konania, sťažovateľ upozorňuje, že po tom ako sa Okresný súd dozvedel o úmrtí
povinného v 3. rade ubehli viac ako dva roky, kým bolo Okresným súdom zadovážené
osvedčenie o dedičstve po zomrelom povinnom v 3. rade. Okrem toho sťažovateľ poukazuje
najmä na skutočnosť, že doručovanie predmetného uznesenia dedičke po zomrelom
povinnom v 3. rade trvá viac ako 12 mesiacov.
Sťažovateľ má za to, že je neprípustné, aby rozhodovanie o čiastkovej otázke
právneho nástupníctva oprávneného trvalo od 28. 04. 2011, t. j. viac ako 3 roky, hoci sa
sťažovateľ opakovane domáhal urýchlenia postupu v predmetnom konaní. Tento stav,
spôsobený nečinnosťou Okresného súdu Nové Zámky, má za následok, že sťažovateľ sa stále
nemôže domôcť uspokojenia svojej judikovanej pohľadávky, čím je sťažovateľovi nepretržite
spôsobovaný stav právnej neistoty.
Čo sa týka veľkého množstva exekučných vecí, na ktorej ďalej poukazuje Okresný
súd, sťažovateľ sa pridržiava toho názoru, že hoci je Okresný súd vyťažený, predmet
podaného návrhu na zmenu účastníka konania nie je ničím špecifický a vzhľadom na svoju
skutkovú a právnu povahu určite neodôvodňuje taký mimoriadne zdĺhavý priebeh konania.
Naviac podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Európskeho
súdu pre ľudské práva, nadmerná zaťaženosť súdu neospravedlňuje zdĺhavý postup súdu
znamenajúci zbytočné prieťahy v konaní.“
II.
Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 10 Er 506/2002 ústavný súd zistil tento
priebeh napadnutého konania:
Okresnému súdu bol 19. apríla 2011 doručený návrh sťažovateľa na zmenu účastníka
konania. Okresný súd o tomto návrhu rozhodol uznesením z 3. augusta 2011 a následne toto
uznesenie doručoval účastníkom konania. Dňa 16. novembra 2011 bolo okresnému súdu
doručené podanie manželky povinného v 3. rade , v ktorom oznámila,
že povinný v 3. rade zomrel 9. mája 2011.
Zákonný sudca 2. decembra 2011 vydal pokyn, ktorým žiadal pripojiť spis
a záverečné rozhodnutie v konaní o dedičstve po poručiteľovi − povinnom v 3. rade.
V predmetnom konaní o dedičstve bolo vydané osvedčenie o dedičstve zo 4. októbra 2011,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 20. októbra 2011.
Dňa 18. februára 2013 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa, ktorým
žiada urobiť príslušné opatrenia podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) –
napr. doručiť uznesenie povinným, ustanoviť im opatrovníka, rozhodnúť o tom, že
písomnosti sa im budú doručovať uložením v spise.
Dňa 25. novembra 2013 bola okresnému súdu vrátená nedoručená zásielka pre
s poznámkou, že adresát je neznámy. Zákonný sudca vydal 3. januára 2014
písomný pokyn, aby boli odoslané žiadosti Mestskému úradu v a Obecnému úradu
v obci , či je evidovaná ako obyvateľka mesta/obce, aká je jej adresa
pobytu a či sú známe mená osôb žijúcich s ňou v spoločnej domácnosti. Uvedené žiadosti
okresný súd odoslal 21. júla 2014.
Z vyjadrenia predsedu okresného súdu z 12. novembra 2014 vyplýva, že 1. augusta
2014 Obecný úrad v obci okresnému súdu oznámil, že má trvalý
pobyt v . Z vyjadrenia Mestského úradu v a lustráciou v registri obyvateľov
Slovenskej republiky okresný súd zistil adresu, na ktorej sa zdržiava.
Následne jej bola zásielka s uznesením okresného súdu doručovaná na túto adresu.
Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že uznesenie okresného súdu z 3. augusta 2011
o zmene účastníkov konania prevzala 11. novembra 2014. Predmetné
uznesenie okresného súdu o zmene účastníkov konania takto nadobudlo právoplatnosť
26. novembra 2014.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 506/2002
pri rozhodovaní o jeho návrhu na zmenu účastníka v súvislosti s doručovaním uznesenia
okresného súdu o zmene účastníka konania z 3. augusta 2011.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje,
aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie
začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia,
aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia
významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie
môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie
odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Uvedené právne východiská možno primerane aplikovať aj v exekučnom konaní,
preto podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd uvádza, že predmetom napadnutého
exekučného konania je vymoženie peňažnej pohľadávky s tým, že namietané prieťahy
sa týkajú konania o návrhu sťažovateľa na zmenu účastníka v súvislosti s doručovaním
uznesenia okresného súdu o zmene účastníka konania z 3. augusta 2011. Predmetnú vec
možno považovať za bežnú agendu rozhodovania všeobecných súdov, nevyznačuje
sa právnou a ani faktickou zložitosťou. Rovnaký záver sa týka aj konania o procesnom
návrhu sťažovateľa na zmenu účastníka konania z dôvodu singulárnej sukcesie.
2. V rámci druhého kritéria ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľa ako účastníka
konania. Z hľadiska povahy napadnutého konania ústavný súd konštatuje, že nezistil také
skutočnosti, ktoré by bolo možné pripočítať na ťarchu sťažovateľa, prípadne povinných.
3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v doterajšom priebehu
konania. Postup okresného súdu v predmetnom štádiu exekučného konania v zásade možno
hodnotiť ako efektívny a účelný – t. j. okresný súd vykonával primerané procesné úkony
smerujúce k zisteniu dedičov po povinnom v 3. rade a následne k zisteniu pobytu
– dedičky povinného v 3. rade, a takto aj k zisteniu podmienok na prípadné
ustanovenie opatrovníka z dôvodu neznámeho pobytu. Pri uvedenom postupe okresného
súdu sa však vyskytli opakované obdobia nečinnosti s tým, že konanie o návrhu sťažovateľa
na zmenu účastníka konania trvalo od apríla 2011 do novembra 2014, t. j. viac ako štyri
a pol roka.
Obranu okresného súdu odôvodňujúcu nečinnosť nadmerným množstvom vecí
a personálnymi problémami ústavný súd nemohol akceptovať. V tejto súvislosti poukázal na
svoju doterajšiu judikatúru (pozri napr. I. ÚS 23/03, IV. ÚS 60/2012, IV. ÚS 43/2013),
v zmysle ktorej nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí,
v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohli len dočasne ospravedlniť vzniknuté
prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava
v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali
príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti
bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych
okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno
systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov
súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov.
Námietku sťažovateľa o tom, že okresný súd mal vykonať iné opatrenia –
napr. ustanoviť opatrovníka účastníkom konania, resp. ich dedičom, rozhodnúť, že sa im
budú doručovať písomnosti uložením v spise, a pod., možno akceptovať len čiastočne.
Občiansky súdny poriadok dáva možnosť konajúcemu súdu zvoliť viaceré opatrenia, pričom
konkrétny výber príslušných procesných opatrení, ich načasovanie a postupnosť je vecou
úvahy súdu. Jeho úlohou je dbať na procesné práva a povinnosti všetkých účastníkov, preto
je tiež potrebné, aby konajúci súd zisťoval pobyt účastníkov konania. Rozsah a intenzita
takéhoto šetrenia je v zásade vecou úvahy súdu, je ovplyvnená konkrétnymi okolnosťami
predmetnej veci s tým, že by malo ísť o efektívne a vecne vykonávané šetrenie. Až takéto
šetrenie súdu umožňuje záver o tom, či pobyt účastníka je neznámy a či možno takému
účastníkovi ustanoviť opatrovníka, prípadne rozhodnúť o tom, že písomnosti určené tomuto
účastníkovi sa budú doručovať uložením v súdnom spise. Procesný postup okresného súdu
v tomto smere preto nemožno považovať sám osebe za neefektívny. Uvedenú skutočnosť
zohľadnil ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd uzavrel, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(bod 1 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Aj keď ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu
v napadnutom konaní porušené, neprikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných
prieťahov, pretože podstata namietaného porušenia práv sťažovateľa spočívala v nedoručení
uznesenia o zmene účastníka konania z 8. augusta 2011, pričom predmetné uznesenie bolo
v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa doručené a 26. novembra 2014
nadobudlo právoplatnosť.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom,
ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne
príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ požadoval finančné zadosťučinenie 1 000 €, pričom poukazoval
na „trvalý stav právnej neistoty, nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z neprimeranej dĺžky
konania a tiež majetkovú ujmu spočívajúcu v nemožnosti domôcť sa uspokojenia svojej
judikovanej pohľadávky...“.
Ústavný súd nepovažoval za potrebné priznať sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie, za dostatočné považuje vyslovenie porušenia ním označených práv
a tiež príkaz okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd prihliadol na to, že uvedená procesná situácia – to, že nebolo právoplatne
rozhodnuté o účastníctve sťažovateľa v napadnutom konaní – nebráni tomu, aby judikovanú
pohľadávku súdny exekútor vymáhal v prospech pôvodného veriteľa, resp. aby súdny
exekútor využil zákonné prostriedky smerujúce voči povinným a ich majetku, prípadne
príjmom, ktoré by zaistili budúce vymoženie judikovanej pohľadávky. Rozhodovanie
o zmene účastníka nie je v zásade spôsobilé zmariť účel exekučného konania – naplnenie
tohto účelu bude závislé od postupu súdneho exekútora v napadnutom konaní a tiež
od bonity povinných. Sťažovateľ neuviedol také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru,
že v dôsledku rozhodovania okresného súdu o návrhu sťažovateľa na zmenu účastníka došlo
k zmareniu účelu exekučného konania.
Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa
na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 3 výroku tohto nálezu).
Sťažovateľ tiež žiadal o úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu vznikli
v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom, a to vo výške 340,89 €.
Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia sťažovateľa vo výške
340,89 € zodpovedá sume vypočítanej ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania za dva úkony právnej služby
(za rok 2014) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 15 písm. a)
a § 16 ods. 3 vyhlášky zvýšenú o 20 %, keďže právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015