Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 671/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti WM Consulting

& Communication, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, zastúpenej JUDr. Romanom

Kvasnicom, Advokátska kancelária, Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti

Okresného súdu Nové Zámky, a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r.

o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové

Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresný súd Nové Zámky j e p o v i n n ý obchodnej spoločnosti

WM Consulting & Communication, s. r. o., uhradiť trovy konania v sume 340,89 € (slovom

tristoštyridsať eur a osemdesiatdeväť centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Romana

Kvasnicu, Advokátska kancelária, Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2014

doručená sťažnosť WM Consulting & Communication, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Návrhom na vykonanie exekúcie z 18. februára 2002 sa pôvodný veriteľ –

, (ďalej len „pôvodný veriteľ“ alebo „pôvodný

oprávnený“), domáhal vymoženia pohľadávky v sume 113 980 Sk (3 783,44 €)

s príslušenstvom priznanej platobným rozkazom okresného súdu sp. zn. Ro 1391/2000

z 18. októbra 2000 voči povinnej v 1. rade , povinnému v 2. rade

, povinnému v 3. rade a povinnému vo 4. rade

(spolu ďalej len „povinní“).

Zmluvou o postúpení pohľadávok z 15. decembra 2010 postúpil pôvodný oprávnený

sťažovateľovi pohľadávku, ktorá je predmetom napadnutého exekučného konania. Na tomto

základe sťažovateľ zaslal okresnému súdu návrh na zmenu účastníka konania.

Okresný súd uznesením č. k. z 3. augusta 2011 pripustil

do konania vstup sťažovateľa na strane oprávneného na miesto pôvodne oprávneného.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd „po dobu dlhšiu ako 18 mesiacov nezabezpečil

právoplatnosť a vykonateľnosť uznesenia“, preto mu zaslal 15. februára 2013 žiadosť

o prijatie opatrení umožňujúcich doručenie rozhodnutia súdu povinným.

Okresný súd na predmetnú žiadosť nereagoval, preto sťažovateľ podal predsedovi

okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na ktorú okresný

súd reagoval podaním zo 6. decembra 2013, v ktorom „iba konštatoval, že predmetné

uznesenie nebolo možné doručiť povinnému v 3. rade, ktorý zomrel, pričom dedičovi po

zomrelom povinnom v 3. rade bolo uznesenie doručované dňa 14. 11. 2013. V odpovedi

bolo súčasne uvedené, že po vrátení doručenky bude právoplatnosť uznesenia vyznačená

bezodkladne.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

„Súčasný protiprávny stav spočíva v tom, že Okresný súd síce pripustil zmenu

účastníka konania na strane oprávneného, avšak nevykonal plynule opatrenia na doručenie

rozhodnutia súdu povinným, čím predmetné uznesenie do dnešného dňa nenadobudlo

právoplatnosť a vykonateľnosť, aj napriek skutočnosti, že v odpovedi bolo uvedené,

že uznesenie bolo doručované aj dedičovi po zomrelom povinnom v 3. rade. Sťažovateľ

sa týmto postupom Okresného súdu dostal do právneho stavu neistoty, z dôvodu prieťahov

v konaní spôsobenými prvostupňovým Okresným súdom. Táto skutočnosť má za následok

aj stav, kedy exekútor nemôže ďalej vykonávať úkony potrebné na vymoženie pohľadávky

v prospech skutočného veriteľa, ktorým je aktuálne sťažovateľ. Konanie o rozhodovaní

čiastkovej otázky právneho nástupníctva na strane oprávneného, trvá od 19. 04. 2011,

t. j. už vyše troch rokov.

Sťažovateľ má za to, že doterajšia dĺžka konania o tejto čiastkovej otázke

je ovplyvnená iba nečinnosťou Okresného súdu, ktorý adekvátne nereaguje na žiadne

písomne doručené podania sťažovateľa. Následky tejto skutočnosti, ktoré spôsobil svojou

nečinnosťou orgán, ktorého úlohou je práve ochrana zákonnosti, vyvoláva v sťažovateľovi

stratu dôvery k tomuto orgánu a najmä bráni uspokojeniu pohľadávky sťažovateľa, v pozícií

nového veriteľa, a to aj napriek tomu, že je držiteľom exekučného titulu. Jeho postavenie

oprávneného z exekúcie vedenej pod sp. zn. (EX 145/2002), je vo vzťahu

k exekútorovi závislé od rozhodnutia Okresného súdu, na ktoré je naviazané aj reálne

uspokojenie jeho pohľadávky a tým aj vymožiteľnosť jeho súdom už raz priznaného práva.

Sťažovateľ považuje nečinnosť Okresného súdu za vážny zásah do svojich majetkových práv

a nevidí žiadnu inú možnosť ako sa domôcť nápravy, okrem podania sťažnosti na ústavný

súd.

Sťažovateľ sa aktívne domáhal urýchlenia postupu v predmetnom konaní a vyčerpal

všetky adekvátne prostriedky, na nastolenie právnej istoty svojho postavenia v predmetnom

spore, majúc na mysli žiadosť zo dňa 15. 02. 2013, ako aj sťažnosť na prieťahy v konaní

zo dňa 07. 11. 2013. Do dňa podania tejto sťažnosti na ústavný súd, t. j. do dňa

30. 06. 2014, ubehlo už celkom 16 mesiacov od prvotného úkonu sťažovateľa, ktorým

sa na Okresnom súde Nové Zámky domáhal nápravy nečinnosti Okresného súdu. Hoci

Okresný súd vydal uznesenie, ktorým pripustil zmenu účastníka konania na strane

oprávneného, avšak skutočnosť, že predmetné rozhodnutie doposiaľ nie je právoplatné

a vykonateľné bráni tomu, aby sťažovateľ mohol uplatňovať právo, vyplývajúce

z exekučného titulu. V tejto súvislosti si dovoľujeme upozorniť, že Okresný súd spôsobuje

sťažovateľovi stav právnej neistoty a najmä nemožnosť domôcť sa uspokojenia svojich

majetkových, a už skôr judikovaných práv. Sťažovateľ je a aj bol v priebehu celého konania

pripravený poskytnúť akúkoľvek súčinnosť, ktorú by Okresný súd vyžadoval na rozhodnutie

o podanom návrhu na zmenu účastníka konania, no do dnešného dňa nebol k ničomu

vyzvaný.“

Vzhľadom na tieto skutočnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Okresný súd Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo [sťažovateľa] zaručené v , ako aj...

právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Okresnému súdu Nové Zámky v konaní, vedenom pod sp. zn.

prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

[Sťažovateľovi]... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

1.000,00 Eur..., ktoré... je Okresný súd Nové Zámky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Nové Zámky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania

k rukám právneho zástupcu sťažovateľa v sume 340,89 €... v lehote pätnástich dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje

tým, že prieťahy v napadnutom konaní mu spôsobujú „trvalý stav právnej neistoty,

nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z neprimeranej dĺžky konania a tiež majetkovú ujmu

spočívajúcu v nemožnosti domôcť sa uspokojenia svojej judikovanej pohľadávky... V tejto

sume sťažovateľ zohľadnil najmä dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú

nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty a straty dôvery

v efektívne poskytnutie súdnej ochrany v predmetnej veci.“.

Po predbežnom prerokovaní ústavný súd uznesením sp. zn.

z 9. októbra 2014 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval,

aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu

ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, keďže

dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr 1017/14

z 12. novembra 2014, v ktorom poukázal na priebeh konania so zameraním sa na úkony

okresného súdu, ktoré v napadnutom konaní vykonal. Uviedol, že uznesenie o zmene

účastníka z 3. augusta 2011 nebolo možné doručiť povinnému v 3. rade, pretože 9. mája

2011 zomrel. Následne po doručení osvedčenia o dedičstve bolo uznesenie doručované

dedičke povinného v 3. rade – .

„Dňa 25. 11. 2013 sa vrátila závada od dedičky s tým, že adresát

je na uvedenej adrese neznámy. Preto úpravou zo dňa 03. 01. 2014 bolo vykonané šetrenie

ohľadom zistenia adresy jej pobytu prostredníctvom Mestského úradu

ako aj Obecného úradu . Táto úprava bola realizovaná 21. 07. 2014. Obec dňa

01. 08. 2014 oznámila, že je odhlásená z obce od 24. 10. 1985 do mesta

. Následne lustráciou v Registri obyvateľov ako aj z oznámenia

Mestského úradu , že menovaná sa zdržiava na adrese trvalého pobytu ,

, na ktorú adresu jej bola zásielka odoslaná 03. 10. 2014, ktorá sa

do dnešného dňa nevrátila.

Vzhľadom na uvedenú nemožnosť doručenia uznesenia povinnému v 3. rade

sa doposiaľ nepodarilo uznesenie o zmene oprávneného správoplatniť. V tejto súvislosti

chcem poukázať na to, že priemerný mesačný nápad do oddelenia Er v súčasnosti

predstavuje 1436 vecí, pričom sa jedná o nové žiadosti o udelenie poverenia s tým,

že v nesmierne veľkom počte vecí počítaných v tisíckach, kde boli poverenia vydané

v predchádzajúcom období, dochádza na základe postúpenia pohľadávky či iných

skutočností k zmene oprávneného, prípadne k zmene v osobe exekútora, o ktorých nárokoch

súd rozhoduje vždy uznesením, voči ktorému je možné podať odvolanie a ktoré súčasné

znenie exekučného poriadku neumožňuje nedoručiť všetkým účastníkom konania. V rámci

doručovania týchto uznesení je vykonávaných množstvo úkonov, pričom vzhľadom na počet

a neustály nárast exekučných vecí pri nemeniacom sa počte zamestnancov, ktorý

ich vybavujú, nie je v silách súdu všetky vybaviť v primeraných lehotách. V predmetnej

exekučnej veci boli všetci zamestnanci vybavujúci oddelenie 10 Er dôrazne upozornení

na to, aby všetky ďalšie úkony boli z ich strany vykonávané s náležitou pozornosťou,

promptne a to tak, aby bezodkladne po vrátení doručenky od dediča povinného v 3. rade

bola na uznesení vyznačená právoplatnosť. Z týchto dôvodov mám

za to, že priznanie požadovaného finančného zadosťučinenia ktorého sa sťažovateľ domáha

nie je opodstatnené, resp. ho navrhujeme nepriznať.“

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniu

predsedu okresného súdu v podaní z 21. januára 2015, v ktorom uviedol:

„Čo sa týka úkonov, ktoré uskutočnil súd pri doručovaní uznesenia o zmene

účastníka konania, sťažovateľ upozorňuje, že po tom ako sa Okresný súd dozvedel o úmrtí

povinného v 3. rade ubehli viac ako dva roky, kým bolo Okresným súdom zadovážené

osvedčenie o dedičstve po zomrelom povinnom v 3. rade. Okrem toho sťažovateľ poukazuje

najmä na skutočnosť, že doručovanie predmetného uznesenia dedičke po zomrelom

povinnom v 3. rade trvá viac ako 12 mesiacov.

Sťažovateľ má za to, že je neprípustné, aby rozhodovanie o čiastkovej otázke

právneho nástupníctva oprávneného trvalo od 28. 04. 2011, t. j. viac ako 3 roky, hoci sa

sťažovateľ opakovane domáhal urýchlenia postupu v predmetnom konaní. Tento stav,

spôsobený nečinnosťou Okresného súdu Nové Zámky, má za následok, že sťažovateľ sa stále

nemôže domôcť uspokojenia svojej judikovanej pohľadávky, čím je sťažovateľovi nepretržite

spôsobovaný stav právnej neistoty.

Čo sa týka veľkého množstva exekučných vecí, na ktorej ďalej poukazuje Okresný

súd, sťažovateľ sa pridržiava toho názoru, že hoci je Okresný súd vyťažený, predmet

podaného návrhu na zmenu účastníka konania nie je ničím špecifický a vzhľadom na svoju

skutkovú a právnu povahu určite neodôvodňuje taký mimoriadne zdĺhavý priebeh konania.

Naviac podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Európskeho

súdu pre ľudské práva, nadmerná zaťaženosť súdu neospravedlňuje zdĺhavý postup súdu

znamenajúci zbytočné prieťahy v konaní.“

II.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil tento

priebeh napadnutého konania:

Okresnému súdu bol 19. apríla 2011 doručený návrh sťažovateľa na zmenu účastníka

konania. Okresný súd o tomto návrhu rozhodol uznesením z 3. augusta 2011 a následne toto

uznesenie doručoval účastníkom konania. Dňa 16. novembra 2011 bolo okresnému súdu

doručené podanie manželky povinného v 3. rade , v ktorom oznámila,

že povinný v 3. rade zomrel 9. mája 2011.

Zákonný sudca 2. decembra 2011 vydal pokyn, ktorým žiadal pripojiť spis

a záverečné rozhodnutie v konaní o dedičstve po poručiteľovi − povinnom v 3. rade.

V predmetnom konaní o dedičstve bolo vydané osvedčenie o dedičstve zo 4. októbra 2011,

ktoré nadobudlo právoplatnosť 20. októbra 2011.

Dňa 18. februára 2013 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa, ktorým

žiada urobiť príslušné opatrenia podľa (ďalej aj „OSP“) –

napr. doručiť uznesenie povinným, ustanoviť im opatrovníka, rozhodnúť o tom, že

písomnosti sa im budú doručovať uložením v spise.

Dňa 25. novembra 2013 bola okresnému súdu vrátená nedoručená zásielka pre

s poznámkou, že adresát je neznámy. Zákonný sudca vydal 3. januára 2014

písomný pokyn, aby boli odoslané žiadosti Mestskému úradu v a Obecnému úradu

v obci , či je evidovaná ako obyvateľka mesta/obce, aká je jej adresa

pobytu a či sú známe mená osôb žijúcich s ňou v spoločnej domácnosti. Uvedené žiadosti

okresný súd odoslal 21. júla 2014.

Z vyjadrenia predsedu okresného súdu z 12. novembra 2014 vyplýva, že 1. augusta

2014 Obecný úrad v obci okresnému súdu oznámil, že má trvalý

pobyt v . Z vyjadrenia Mestského úradu v a lustráciou v registri obyvateľov

Slovenskej republiky okresný súd zistil adresu, na ktorej sa zdržiava.

Následne jej bola zásielka s uznesením okresného súdu doručovaná na túto adresu.

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že uznesenie okresného súdu z 3. augusta 2011

o zmene účastníkov konania prevzala 11. novembra 2014. Predmetné

uznesenie okresného súdu o zmene účastníkov konania takto nadobudlo právoplatnosť

26. novembra 2014.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v ,

ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

pri rozhodovaní o jeho návrhu na zmenu účastníka v súvislosti s doručovaním uznesenia

okresného súdu o zmene účastníka konania z 3. augusta 2011.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z , ktorý súdom prikazuje,

aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z prvej vety , podľa ktorého len čo sa konanie

začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia,

aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia

významná povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie

môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie

odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Uvedené právne východiská možno primerane aplikovať aj v exekučnom konaní,

preto podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd uvádza, že predmetom napadnutého

exekučného konania je vymoženie peňažnej pohľadávky s tým, že namietané prieťahy

sa týkajú konania o návrhu sťažovateľa na zmenu účastníka v súvislosti s doručovaním

uznesenia okresného súdu o zmene účastníka konania z 3. augusta 2011. Predmetnú vec

možno považovať za bežnú agendu rozhodovania všeobecných súdov, nevyznačuje

sa právnou a ani faktickou zložitosťou. Rovnaký záver sa týka aj konania o procesnom

návrhu sťažovateľa na zmenu účastníka konania z dôvodu singulárnej sukcesie.

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľa ako účastníka

konania. Z hľadiska povahy napadnutého konania ústavný súd konštatuje, že nezistil také

skutočnosti, ktoré by bolo možné pripočítať na ťarchu sťažovateľa, prípadne povinných.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v doterajšom priebehu

konania. Postup okresného súdu v predmetnom štádiu exekučného konania v zásade možno

hodnotiť ako efektívny a účelný – t. j. okresný súd vykonával primerané procesné úkony

smerujúce k zisteniu dedičov po povinnom v 3. rade a následne k zisteniu pobytu

– dedičky povinného v 3. rade, a takto aj k zisteniu podmienok na prípadné

ustanovenie opatrovníka z dôvodu neznámeho pobytu. Pri uvedenom postupe okresného

súdu sa však vyskytli opakované obdobia nečinnosti s tým, že konanie o návrhu sťažovateľa

na zmenu účastníka konania trvalo od apríla 2011 do novembra 2014, t. j. viac ako štyri

a pol roka.

Obranu okresného súdu odôvodňujúcu nečinnosť nadmerným množstvom vecí

a personálnymi problémami ústavný súd nemohol akceptovať. V tejto súvislosti poukázal na

svoju doterajšiu judikatúru (pozri napr. , , ),

v zmysle ktorej nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí,

v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohli len dočasne ospravedlniť vzniknuté

prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia.

v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali

príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti

bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych

okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno

systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov

súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v

oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov.

Námietku sťažovateľa o tom, že okresný súd mal vykonať iné opatrenia –

napr. ustanoviť opatrovníka účastníkom konania, resp. ich dedičom, rozhodnúť, že sa im

budú doručovať písomnosti uložením v spise, a pod., možno akceptovať len čiastočne.

dáva možnosť konajúcemu súdu zvoliť viaceré opatrenia, pričom

konkrétny výber príslušných procesných opatrení, ich načasovanie a postupnosť je vecou

úvahy súdu. Jeho úlohou je dbať na procesné práva a povinnosti všetkých účastníkov, preto

je tiež potrebné, aby konajúci súd zisťoval pobyt účastníkov konania. Rozsah a intenzita

takéhoto šetrenia je v zásade vecou úvahy súdu, je ovplyvnená konkrétnymi okolnosťami

predmetnej veci s tým, že by malo ísť o efektívne a vecne vykonávané šetrenie. Až takéto

šetrenie súdu umožňuje záver o tom, či pobyt účastníka je neznámy a či možno takému

účastníkovi ustanoviť opatrovníka, prípadne rozhodnúť o tom, že písomnosti určené tomuto

účastníkovi sa budú doručovať uložením v súdnom spise. Procesný postup okresného súdu

v tomto smere preto nemožno považovať sám osebe za neefektívny. Uvedenú skutočnosť

zohľadnil ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd uzavrel, že postupom okresného súdu

v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

(bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Aj keď ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu

v napadnutom konaní porušené, neprikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných

prieťahov, pretože podstata namietaného porušenia práv sťažovateľa spočívala v nedoručení

uznesenia o zmene účastníka konania z 8. augusta 2011, pričom predmetné uznesenie bolo

v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa doručené a 26. novembra 2014

nadobudlo právoplatnosť.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom,

ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne

príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľ požadoval finančné zadosťučinenie 1 000 €, pričom poukazoval

na „trvalý stav právnej neistoty, nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z neprimeranej dĺžky

konania a tiež majetkovú ujmu spočívajúcu v nemožnosti domôcť sa uspokojenia svojej

judikovanej pohľadávky...“.

Ústavný súd nepovažoval za potrebné priznať sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie, za dostatočné považuje vyslovenie porušenia ním označených práv

a tiež príkaz okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd prihliadol na to, že uvedená procesná situácia – to, že nebolo právoplatne

rozhodnuté o účastníctve sťažovateľa v napadnutom konaní – nebráni tomu, aby judikovanú

pohľadávku súdny exekútor vymáhal v prospech pôvodného veriteľa, resp. aby súdny

exekútor využil zákonné prostriedky smerujúce voči povinným a ich majetku, prípadne

príjmom, ktoré by zaistili budúce vymoženie judikovanej pohľadávky. Rozhodovanie

o zmene účastníka nie je v zásade spôsobilé zmariť účel exekučného konania – naplnenie

tohto účelu bude závislé od postupu súdneho exekútora v napadnutom konaní a tiež

od bonity povinných. Sťažovateľ neuviedol také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru,

že v dôsledku rozhodovania okresného súdu o návrhu sťažovateľa na zmenu účastníka došlo

k zmareniu účelu exekučného konania.

Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa

na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ tiež žiadal o úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu vznikli

v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom, a to vo výške 340,89 €.

Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia sťažovateľa vo výške

340,89 € zodpovedá sume vypočítanej ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania za dva úkony právnej služby

(za rok 2014) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 15 písm. a)

a § 16 ods. 3 vyhlášky zvýšenú o 20 %, keďže právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015