Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 60/2012
PDF · 211.65 KB
No categories available
IV. ÚS 60/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2012 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti JUDr. J. K., Ž., zastúpeného advokátom Mgr. L. K., Ž., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 285/2007, za účasti Okresného súdu Žilina, takto
rozhodol:
1. Základné právo JUDr. J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 285/2007 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 8 C 285/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
3. JUDr. J. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom
dvetisícpäťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť JUDr. J. K. trovy konania v sume
255,82 € (slovom dvestopäťdesiatpäť eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho právneho
zástupcu Mgr. L. K., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. septembra 2011 doručená sťažnosť JUDr. J. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom Mgr. L. K., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 285/2007 (ďalej len „namietané konanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 9. januára 2007
okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhal vydania platobného rozkazu na zaplatenie
101 822 Sk (3 379,87 €) proti J. D. (ďalej len „odporkyňa“). Okresný súd o návrhu
sťažovateľa rozhodol platobným rozkazom sp. zn. 8 Ro 15/2007 z 2. marca 2007, ktorým
odporkyni uložil povinnosť uhradiť sťažovateľovi žalovanú pohľadávku. Proti platobnému
rozkazu podala odporkyňa odpor, vec bola prevedená do registra „C“ a je vedená pod sp. zn.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„… Vo veci boli konané viaceré pojednávania (v rokoch 2008 a 2009) bez toho, aby
súd vo veci rozhodol, pričom na poslednom konanom pojednávaní súd uznesením ustanovil
vo veci znalca. Znalecký posudok bol vyhotovený dňa 16. 7. 2010 a žalobcovi doručený dňa
10. 8. 2010 s výzvou na vyjadrenie sa k nemu. Žalobca sa k predmetnému posudku písomne
vyjadril dňa 10. 8. 2010.
Od tej doby Okresný súd Žilina vo veci neurobil žiaden úkon smerujúci k rozhodnutiu
vo veci samej. Vzhľadom na skutočnosť, že sa nejedná po právnej stránke o zložitý návrh,
a súd vo veci nekoná už 13 mesiacov, mám za to, že dochádza k neodôvodneným prieťahom
v konaní.
Dňa 24. 8. 2011 bola odoslaná predsedovi Okresného súdu Žilina sťažnosť pre
prieťahy v konaní podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Do podania tejto sťažnosti nebola sťažovateľovi doručená odpoveď
na sťažnosť (napriek uplynutiu zákonnej 30 dňovej lehoty).“
Podľa sťažovateľa „… k prieťahom dochádza výlučne zavinením súdu. Vlastným
konaním či pasivitou sťažovateľ k prieťahom nijako neprispel.“. Sťažovateľ konštatuje, že
„... Okresný súd Žilina od doručenia znaleckého posudku prijatia dňa 3. 8. 2010,
t. j. 13 mesiacov do dnešného dňa neurobil žiaden úkon, ktorým by prispel k ukončeniu
stavu právnej neistoty.
Z uvedeného vyplýva, že súdne konanie trvá od podania návrhu cca 4 roky
a 9 mesiacov bez toho, aby sa právoplatne skončilo. Sťažovateľ tvrdí, že k prieťahom
dochádza výlučne zavinením súdu. Vlastným konaním či pasivitou sťažovateľ k prieťahom
nijako neprispel.“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
o nej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo JUDr. J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené.
2. Okresnému súdu Žilina v konaní pod sp. zn. 8 C/285/2007 prikazuje konať bez
zbytočných prieťahov.
3. JUDr. J. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000,- €
(slovom: tritisíc eur) ktoré je Okresný súd Žilina povinný JUDr. J. K. vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Žilina je povinný uhradiť Mgr. L. K., advokátovi trovy konania pred
Ústavným súdom vo výške 255,82 €.“
Svoj návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ
odôvodňuje takto „... Dôvodom je skutočnosť, že súdne konanie pred Okresným súdom
Žilina je vystavený neodôvodneným útokom odporcu a jeho súčasný príjem predstavuje iba
starobný dôchodok. Ďalším dôvodom je právna neistota, ktorej musí čeliť už viac ako 4 roky
a 9 mesiacov.
Ak súdne konanie trvá tak dlho, ako v predmetnej veci, je sťažovateľ toho názoru, že
zodpovednosť Okresného súdu Žilina sa týka okrem hmotnej i psychickej ujmy, ktorú tým
utrpel a Okresný súd Žilina je povinný túto nemajetkovú ujmu nahradiť v peňažnej
protihodnote. Jej výšku považuje sťažovateľ za primeranú vzhľadom na závažnosť
a dlhodobosť zásahu do jeho práva ako aj na doterajšiu rozhodovaciu prax Ústavného súdu
SR.
Napokon priznanie finančného zadosťučinenia by malo Okresný súd Žilina donútiť
ku konaniu bez zbytočných prieťahov v tomto i v obdobných prípadoch, vyjadrujúc tak jeho
zodpovednosť za ujmu, ktorá účastníkovi vzniká v dôsledku dlhodobej právnej neistoty.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 60/2012-14
z 2. februára 2012 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný
súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili,
či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Právny zástupca sťažovateľa
a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenie právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože
dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda okresného súdu vo svojom prípise sp. zn. 1 SprS 407/2011
z 24. novembra 2011 predložil ústavnému súdu vyjadrenie zákonného sudcu, s ktorým sa
stotožnil, keď uviedol, že „Vyjadrenie sudcu považujte za stanovisko Okresného súdu
Žilina“.
Vo vyjadrení zákonného sudcu sa uvádza:
„Vybavovanie veci bolo poznačené celkovou zaťaženosťou súdneho oddelenia. Boli
vybavované staršie veci, a to dielčím spôsobom uvedené iba podľa poradia od najstarších
s prihliadnutím na zoznam pojednávaní (napokon zostavený štvrťročne od obdobia 7/2010):
8 C 166/96, 8 C 759/98, 8 C 692/2000, 8 C 34/2001, 8 C 50/2002, 8 C 87/2003,
2 C 312/2003, 27 C 92/2003, 8 C 190/04, 8 C 37/2005, 8 C 53/2005, 8 C 59/2005,
8 C 60/2005, 13 C 88/2005, 8 C 110/2005, 8 C 137/2005, 8 C 154/2005, 8 C 322/2005,
8 C 33/2006, 8 C 101/2006, 8 C 104/2006, 8 C 114/2006, 8 C 179/2006, 8 C 190/2006,
8 C 290/2006, 18 221/2007 a ďalšie, za celkového počtu vecí v súdnom oddelení
presahujúcom počet 300. Tieto staršie veci sú spravidla skutkovo zložité o neboli skončené
z dôvodov plynúcich prevažne ešte spred môjho nástupu do funkcie sudcu. Navyše súd bol
personálne nestabilný, s fluktuáciami na poste tajomníčky a asistentky senátu do obdobia
februára 2011 a s absenciou vyššej súdnej úradníčky od mája do polovice októbra 2011,
s problematickou možnosťou prerozdeľovania práce s prihliadnutím na priority
v jednotlivých veciach a vzhľadom na celkovú zaťaženosť súdu. Na tunajšom súde tiež
prebehla od 18. 10. 2010 do 27. 4. 2011 revízia Krajským súdom v Žiline, so závermi
rôzneho charakteru, ktoré nasvedčujú predpokladom vzniku prieťahov v súdnych konaniach
z objektívnych dôvodov. Jedným z opatrení prijatých už v priebehu trvania tohto konania
bolo konkrétne sledovanie postupu v konaniach toho času starších ako 4 roky. Došlo aj
k chybe v manipulácii so spisom, keď spis v tejto veci bol omylom fakticky bez vyznačenia
pripojený ku spisu iného konania č. k. 8 C 308/2005, ktorý bol zároveň predložený
s vlastným opravným prostriedkom a tým bol tunajší spis dočasne fakticky stratený.
Každopádne s aktuálnou predkladacou správou bol postúpený Krajskému súdu Žilina.“
Právny zástupca sťažovateľa napriek predchádzajúcej výzve ústavného súdu nezaujal
stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu.
Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh namietaného konania:
1. Dňa 9. januára 2007 podal sťažovateľ okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhal
vydania platobného rozkazu na zaplatenie 101 822 Sk (3 379,87 €) proti odporkyni z titulu
úhrady nedoplatku nájomného; okresný súd návrhu sťažovateľa vyhovel platobným
rozkazom z 2. marca 2007.
2. Odporkyňa podala 5. apríla 2007 proti platobnému rozkazu odpor. Z uvedeného
dôvodu bola 13. apríla 2007 vec prevedená do registra „C“ a namietané konanie je vedené
pod sp. zn. 8 C 285/2007.
3. Dňa 2. októbra 2007 sťažovateľ podal návrh na rozšírenie účastníkov na strane
odporcu o manžela odporkyne.
4. Odporkyňa podaním z 19. decembra 2007 požiadala okresný súd o oslobodenie
od súdnych poplatkov; o tejto žiadosti okresný súd rozhodol až 5. mája 2008 tak, že jej
čiastočne vyhovel.
5. Dňa 10. novembra 2008 okresný súd nariadil prvé pojednávanie vo veci
na 3. december 2008 (po takmer dvoch rokoch od podania návrhu, pozn.).
6. Podaním z 21. novembra 2008 sťažovateľ požiadal o čiastočné späťvzatie návrhu.
7. Na pojednávaní konanom 3. decembra 2008 okresný súd v časti, v ktorej
sťažovateľ požiadal o späťvzatie návrhu, konanie zastavil a pojednávanie odročil
na 21. január 2009; toto pojednávanie bolo z dôvodu na strane zákonného sudcu (školenie)
zrušené a odročené na 9. február 2009.
8. Dňa 9. februára 2009 sa uskutočnilo pojednávanie za účasti účastníkov konania
a bolo odročené pre účely vykonania ďalšieho dokazovania na 11. marec 2009; toto bolo
z dôvodu kolízie termínov pojednávaní odročené na 25. marec 2009.
9. Na pojednávaní uskutočnenom 25. marca 2009 boli vypočutí účastníci a svedok
a pojednávanie bolo odročené na 29. apríl 2009 pre účely vykonania ďalšieho dokazovania;
toto pojednávanie bolo zrušené a odročené na 6. júl 2009 a následne aj toto pojednávanie
bolo zrušené a odročené na 28. september 2009.
10. Pojednávanie uskutočnené 28. septembra 2009 bolo odročené na neurčito pre
účely nariadenia znaleckého dokazovania a rozhodnutia o oslobodení odporcov od súdnych
poplatkov.
11. Dňa 24. novembra 2009 okresný súd uznesením nariadil znalecké dokazovanie
(z odboru ekonómie a manažmentu, odvetvia kontrolingu) a rozhodol o neuložení
povinnosti zložiť preddavok na znalecké dokazovanie odporcami z dôvodu, že spĺňajú
podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov; znalec si uznesenie prevzal
7. decembra 2009.
12. Okresný súd vyzval znalca na prevzatie spisu (4. januára 2010), znalec spis
prevzal osobne 4. marca 2010 (v uznesení o nariadení znaleckého dokazovania mu bola
uložená lehota 90 dní na vypracovanie posudku); znalec vypracoval posudok a spis doručil
okresnému súdu 19. júla 2010.
13. Dňa 28. júla 2010 okresný súd rozhodol uznesením o priznaní znalečného; proti
tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 10. augusta 2010 odvolanie.
14. Okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o odvolaní
sťažovateľa proti uzneseniu z 28. júla 2010 až 30. septembra 2011.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 285/2007.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Predmetom konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáha
zaplatenia sumy 101 822 Sk z titulu nedoplatku nájomného. Ústavný súd z obsahu spisu,
z vyjadrenia sťažovateľa a okresného súdu a nimi predložených na vec sa vzťahujúcich
listín nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala právnu alebo faktickú zložitosť veci,
aj keď pripúšťa, že po skutkovej stránke bolo potrebné vykonať dokazovanie, ktorého
uskutočnenie si objektívne vyžadovalo určitý čas (odborné posúdenie listinnej
dokumentácie znalcom); táto skutočnosť ale nemôže ospravedlniť neodôvodnenú nečinnosť,
resp. neefektívnu činnosť okresného súdu v namietanom konaní.
2. Po preskúmaní spisovej dokumentácie ústavný súd konštatoval, že sťažovateľ ako
účastník súdneho konania pred okresným súdom neprispel k predĺženiu namietaného
konania. Naopak, ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol v doterajšom priebehu konania
aktívny, poskytoval okresnému súdu požadovanú súčinnosť (zúčastňoval sa nariadených
pojednávaní, reagoval na výzvy okresného súdu v ním určených lehotách) a podaním
sťažnosti proti porušovaniu svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(24. augusta 2011) sa domáhal zvýšenia aktivity okresného súdu v namietanom konaní.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu v namietanom konaní. Ústavný súd
pritom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní
môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho
neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej
neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Zo súdneho spisu vyplýva, že okresný súd nariadil vo veci prvé pojednávanie
až po uplynutí takmer dvoch rokov od podania návrhu. V nasledujúcom období okresný súd
nariadil ďalších päť pojednávaní, z ktorých tri boli z rôznych dôvodov zrušené a odročené,
čo signalizuje, že jeho činnosť bola nesústredená a neefektívna. Okresný súd bol podľa
názoru ústavného súdu neefektívny aj pri zabezpečovaní vypracovania znaleckého posudku.
Za neospravedlniteľnú z hľadiska požiadavky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov ústavný súd považuje skutočnosť, že okresný súd doručil odvolaciemu súdu spis
na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu o znalečnom až po uplynutí viac ako
13 mesiacov od jeho podania. Podľa názoru ústavného súdu najmä uvedené skutočnosti
spôsobili, že vo veci okresný súd ani po uplynutí viac ako 5 rokov od začatia konania ešte
meritórne nerozhodol.
Obranu okresného súdu odôvodňujúcu nečinnosť nadmerným množstvom vecí
a personálnymi problémami ústavný súd nemohol akceptovať. V tejto súvislosti poukázal
na svoju doterajšiu judikatúru (pozri napr. I. ÚS 23/03), v zmysle ktorej nedostatočné
personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne
konanie, by mohli len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak
sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje
predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce
prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie
všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére
vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu
spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich
základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo
obmedzené personálne kapacity príslušných súdov.
Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že neodôvodnenou nečinnosťou
a neefektívnou činnosťou okresného súdu došlo v namietanom konaní k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na skutočnosť, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
okresnému súdu prikázal, aby v ďalšom období konal v konaní vedenom pod
sp. zn. 8 C 285/2007 bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný
ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného
súdu.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
3 000 € z dôvodov uvedených v časti I tohto nálezu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru
ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia. Pri určení jeho sumy ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti
uplatňovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd vychádzajúc predovšetkým z doterajšej dĺžky namietaného konania,
neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu, aktívneho správania
sťažovateľa ako účastníka konania a predmetu sporu (spor o zaplatenie sumy 101 822 Sk)
dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume
2 500 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom Mgr. L. K. Sťažovateľ žiadal o priznanie úhrady trov konania v
sume 255,82 €, ktorá neprevyšovala sumu vypočítanú podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov; ústavný súd preto priznal
úhradu trov konania v sume požadovanej sťažovateľom (bod 4 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. marca 2012