Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 67/2019
PDF · 311.28 KB
No categories available
IV. ÚS 67/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku
(sudca spravodajca) a Martina Vernarského prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť
, , a .,
, , zastúpených advokátom JUDr. Milanom
Slebodnikom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní
vedenom pod sp. zn. 16 Er 5144/2013 a takto
rozhodol:
1. Základné právo a ,
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní
vedenom pod sp. zn. 16 Er 5144/2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
16 Er 5144/2013 konal bez zbytočných prieťahov.
3. a , priznáva finančné
zadosťučinenie každému jednotlivo v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré im j e
Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý nahradiť
a , trovy konania v sume 632,12 € (slovom šesťstotridsaťdva
eur a dvanásť centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. Milana Slebodníka, Štúrova 20,
Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu okresného súdu a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. novembra 2018 doručená ústavná sťažnosť ,
, a , ,
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
16 Er 5144/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú z titulu dedenia
po zomrelom povinnom účastníkmi napadnutého exekučného konania o vymoženie sumy
12 485,70 € na základe exekučných titulov – 6 rozhodnutí Sociálnej poisťovne, pobočky
Košice, ktorými bolo pôvodnému povinnému ako samostatne zárobkovo činnej osobe
predpísané poistné na nemocenské, dôchodkové a invalidné poistenie a penále
za neuhradené poistné.
3. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti popísali priebeh napadnutého konania, pričom
v podstatnom uvádzajú:
„Zo skutkového stavu uvedeného v tejto sťažnosti jednoznačne vyplýva, že v konaní,
ktoré je vedené pred Okresným súdom Košice I, ktorého účastníkmi sme aj my, dochádza
k prieťahom. Účastníkmi konania sme sa stali po smrti povinného ,
ktorý zomrel dňa . Dedičmi po nebohom sú
, , trvale bytom ;
., , trvale bytom ; ,
, trvale bytom ; ,
, trvale bytom .
Sťažovatelia sa domnievame, že naša vec nie je skutkovo a právne natoľko zložitá,
aby o nej súd nedokázal v primeranej lehote rozhodnúť. V tomto prípade ide navyše
o rozhodnutie o odvolaní, kde v prvoinštančnom konaní dokázal súd o námietkách proti
exekúcii rozhodnúť v lehote dvoch mesiacov. Od podania odvolania uplynulo už viac než
štyri a pol roka bez toho, aby súd o odvolaní rozhodol. Vzhľadom na to, že ide
o rozhodovanie o odvolaní proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka v exekučnom konaní,
došlo v tejto veci k značným prieťahom. Súd rozhoduje v tomto prípade o námietkach proti
exekúcii niekoľkonásobne dlhšie, ako v iných obdobných prípadoch. S poukazom
na uvedené nie je možné odôvodňovať doterajšie trvanie konania zložitosťou veci.
Medzičasom dokonca povinný zomrel a na jeho miesto sme nastúpili
my sťažovatelia, spolu s ďalšími jeho dedičmi. Zo súdneho spisu sp. zn. 16 Er/5144/2013
nevyplýva, že by súd vo veci riadne konal. V označenej veci tak dochádza k prieťahom
v konaní, ktoré sú spôsobené nečinnosťou súdu a nie procesnou pasivitou účastníkov
konania.
V označenej veci ide o nútený výkon rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka
Košice a Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava, ktorý sa osobitne nelíši od iných
exekučných konaní, kde je exekučným titulom rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktorého
správnosť a zákonnosť je povinným spochybňovaná. Toto konanie však má pre nás
ďalekosiahle následky, pretože jeho výsledok bude mať s ohľadom na § 470 Občianskeho
zákonníka vplyv na veľkosť nášho dedičstva po našom nebohom otcovi.
Mimoriadne neefektívny a pomalý postup súdu v tejto veci, kedy je celé jeho konanie
prakticky už od roku 2014 poznačené značnými prieťahmi, spôsobil to, že súd ani po viac
než štyri a pol roku od podania odvolania o odvolaní nerozhodol. Týmto konaním
s prieťahmi Okresný súd Košice I nielen hrubo porušuje naše základné ľudské práva
garantované Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd
a Dohovorom o ochrane ľudských práv, ale svojou nečinnosťou nás dlhodobo udržuje
v stave právnej neistoty o tom, v akom rozsahu na nás prejdú dlhy nášho otca.
Pri efektívnom a primerane rýchlom postupe súdu bolo možné o odvolaní rozhodnúť
prakticky po pár mesiacoch, rovnako ako bolo rozhodnuté o námietkach vyšším súdnym
úradníkom. Súd však vo veci počas celého tohto obdobia nekonal, a teda konanie pred
súdom je poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku nečinnosti súdu. K nečinnosti súdu
dochádza prakticky od 21. 05. 2014 až doteraz, kedy súd zaslal odvolanie povinného
oprávnenému. Po tomto dátume nemáme vedomosť o akejkoľvek činnosti súdu, ktorá by
priamo smerovala k rozhodnutiu o odvolaní.“
4. Sťažovatelia sa domáhajú aj priznania finančného zadosťučinenia v sume
po 2 000 € pre každého s týmto odôvodnením:
„... Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že postup Okresného súdu Košice I vo veci
16 Er/5144/2013 je v rozpore so všetkými zásadami civilného procesného práva, týkajúcimi
sa postupu súdu v začatom konaní a akýmikoľvek zásadami hospodárnosti alebo
efektívnosti úkonov súdu. Toto súdne konanie trpí značnými prieťahmi vyvolanými priamo
súdom, a tak dochádza k hrubému porušovaniu našich práv.
Sťažovatelia žiadame zohľadniť značnú dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s nimi
spojenú nemajetkovú ujmu, ktorá nám vznikla v dôsledku obáv o ochranu našich práv,
pocitu právnej neistoty, psychického napätia a pocitov sklamania z neprimeranej dĺžky
konania. Ak by súd postupoval bez prieťahov, mohol už dávno vo veci rozhodnúť a odstrániť
tak stav našej právnej neistoty. Predmetom konania je vymoženie sumy 12.485,70 € spolu
s trovami exekúcie, pričom súd v konaní nerozhoduje o právne mimoriadne zložitej veci.
Vzhľadom na uvedené je rozhodovanie o odvolaní proti uzneseniu vydanému vyšším súdnym
úradníkom v exekučnom konaní enormne zdĺhavé a poznačené značnými prieťahmi
na strane Okresného súdu Košice I.
Na základe týchto skutočností sa domnievame, že by nám malo byť priznané
primerané finančné zadosťučinenie vo výške po 2.000 € pre každého z nás.“
5. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovatelia navrhujú, aby ústavný
súd po prijatí ich ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie ich
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných
prieťahov, priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € pre každého
z nich a náhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
Procesný postup ústavného súdu,
vyjadrenie odporcu k ústavnej sťažnosti a replika sťažovateľov
6. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením
č. k. IV. ÚS 67/2019-20 zo 7. februára 2019 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 38/1993 Z. z.“) prijal na ďalšie konanie.
7. Vec bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi
a predbežne prerokovaná 7. februára 2019 v IV. senáte ústavného súdu. Sudcovi
Ladislavovi Oroszovi 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu.
V zmysle čl. X ods. 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 zo 16. októbra
2019 (ďalej len „rozvrh“) bola táto vec s účinnosťou od 16. októbra 2019 prerozdelená
a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov pridelená
sudcovi spravodajcovi Petrovi Strakovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná
a rozhodnutá v treťom senáte ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka (predseda senátu),
Peter Straka (sudca spravodajca) a Martin Vernarský.
8. Pred predbežným prerokovaním veci sa po predchádzajúcej výzve ústavného
súdu k ústavnej sťažnosti písomne vyjadril predseda okresného súdu prípisom
sp. zn. 1 SprV 29/2019 z 18. januára 2019, ktorý v relevantnej časti svojho vyjadrenia
uviedol:
„Konanie vo veci sp. zn. 16 Er/5144/2013 sa začalo 15. 8. 2013. Sťažovatelia
v konaní vystupujú na procesnej strane povinného. Predmetom konania je vykonanie
exekúcie na základe vykonateľných rozhodnutí Sociálnej poisťovne, pobočka Košice,
Sociálnej poisťovne, ústredie v Bratislave.
Vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. Vekrbauerovej.
... Je pravdou, že súd o odvolaní proti uzneseniu sp. zn. 16 Er/5144/2013-71
z 17. 2. 2014 doposiaľ nerozhodol. Stalo sa tak z dôvodu dlhodobej značnej zaťaženosti
exekučného úseku a jednak z dôvodu, že medzičasom bol súdu doručený návrh
na pripustenie zmeny účastníka konania na strane oprávneného, o ktorom musel súd
rozhodnúť ako o prvom. Potom zomrel povinný a súd musel čakať na potvrdený okruh
účastníkov konania na strane povinného. Až keď uznesenie sp. zn. 16 Er/5144/2013-127,
ktorým súd rozhodol, že bude pokračovať v konaní s dedičmi povinného nadobudne
právoplatnosť, bude môcť súd rozhodovať o došlých procesných návrhoch a opravných
prostriedkoch.
Podľa názoru súdu, sťažovatelia a
boli pribratí do exekučného konania až uznesením sp. zn. 16 Er/5144/2013-127
z 10. 6. 2019, ktoré ešte nenadobudlo právoplatnosť, preto ich sťažnosť v predmetnej veci je
podaná predčasne a navyše nevyužili prostriedky na zabezpečenie nápravy cestou
Okresného súdu Košice I (poznámka: nepodali sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi
okresného súdu).
Na základe uvedeného navrhujem sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.“
9. Vyjadrenie predsedu okresného súdu ústavný súd zaslal na prípadné zaujatie
stanoviska sťažovateľom, ktorí v reakcii v prípise z 27. septembra 2019 zdôraznili, že
„ani k dnešnému dňu nebolo preskúmavané konanie právoplatne skončené. Z toho vyplýva,
že okresný súd v období od 02. apríla 2014 (podanie odvolania) do súčasnosti nedokázal
organizovať procesný postup plynulo a efektívne tak, aby sa odstránil stav právnej neistoty,
kvôli ktorému sa naň obrátil účastník konania so žiadosťou o rozhodnutie. Takýto postup
okresného súdu nemožno ospravedlniť dôvodmi obsiahnutými vo vyjadrení jeho predsedu.
(dlhodobá zaťaženosť okresného súdu na exekučnom úseku, pozn.)“. V závere podania
si sťažovatelia uplatnili nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom v celkovej
sume 793,51 €.
10. Okresný súd vo svojom vyjadrení z 18. januára 2019 oznámil ústavnému súdu,
že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania pred ústavným súdom. Podobne sa vyjadrili
aj sťažovatelia, ktorí vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania pred ústavným
súdom vo svojom vyjadrení z 25. septembra 2019.
11. Na podklade uvedeného ústavný súd so súhlasom oboch účastníkov konania
podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
v tejto veci od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci.
III.
Chronológia procesných úkonov v napadnutom konaní
12. Ústavný súd z vyžiadaného spisového materiálu zistil takýto priebeh napadnutého
konania:
- právny predchodca sťažovateľov (otec) vystupoval v napadnutom exekučnom
konaní ako povinný. Exekučným titulom v predmetnej veci boli rozhodnutia Sociálnej
poisťovne, pobočky Košice (oprávnený), ktorými bolo povinnému predpísané poistné
na nemocenské, dôchodkové a invalidné poistenie ako samostatne zárobkovo činnej osobe
a penále za neuhradené poistné v celkovej sume 12 485, 70 €. Ide o rozhodnutia:
- sp. zn. 700-3440003212-GC04/12 z 25. júla 2012,
- sp. zn. 700-3413153512-GC04/12 z 25. júla 2012,
- sp. zn. 700-3414720012-GC04/12 z 19. novembra 2012,
- sp. zn. 700-3440003312-GC04/12 z 25. júla 2012,
- sp. zn. 700-3413153912-GC04/12 z 25. júla 2012,
- sp. zn. 700-3411568013-GC04/13 zo 7. júna 2013;
- návrh na vydanie poverenia na výkon exekúcie bol okresnému súdu doručený
4. septembra 2013;
- 18. decembra 2013 boli okresnému súdu predložené námietky povinného proti
exekúcii;
- podaním doručeným 12. decembra 2013 sa k námietkam vyjadrila oprávnená;
- 7. januára 2014 povinný doručil okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie,
v ktorom povinný uplatnil námietku premlčania;
- uznesením sp. zn. 16 Er 5144/2013 zo 17. februára 2014 okresný súd námietky
povinného zamietol a v odôvodnení uviedol, že námietka premlčania mala byť uplatnená
v základnom konaní, a preto na ňu exekučný súd už nemôže prihliadať;
- povinný podal 2. apríla 2014 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu
zo 17. februára 2013;
- k odvolaniu sa oprávnený vyjadril podaním doručeným okresnému súdu
21. mája 2014;
- podaním doručeným 5. júna 2015 povinný oznámil okresnému súdu, že prebieha
duplicitné vymáhanie pohľadávok podľa rozhodnutí sp. zn. 700-3440003312-GC04/12
z 25. júla 2012 (penále) a sp. zn. 700-3440003212-GC04/12 z 25. júla 2012 (poistné).
Uvedené rozhodnutia boli zrušené a vrátené správnemu orgánu na základe protestu
prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave rozhodnutím ministra práce sociálnych vecí
a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) v konaní o rozklade z 11. marca 2015;
- oznámením z 30. apríla 2015 oprávnená oznámila povinnému postúpenie
pohľadávok na Slovenskú konsolidačnú a. s. k 17. februáru 2015;
- 7. júla 2015 podal exekútor návrh na zmenu účastníka na strane oprávneného
z titulu postúpenia vymáhaných pohľadávok;
- 3. augusta 2015 povinný opätovne požiadal o zastavenie exekúcie s odôvodnením,
že rozhodnutím ministra z 11. marca 2015 boli zrušené skôr uvedené (bod 9) rozhodnutia
a vec bola vrátená na ďalšie konanie správnemu orgánu prvého stupňa;
- okresný súd uznesením z 1. februára 2016 pripustil vstup Slovenskej
konsolidačnej, a. s., do konania na miesto oprávneného;
- povinný podal 21. marca 2016 odvolanie proti tomuto uzneseniu s odôvodnením,
že exekučné tituly boli zrušené;
- 29. marca 2016 sa pôvodná oprávnená proti uzneseniu o pripustení vstupu
do konania odvolala s poukazom na to, že podaním doručeným okresnému súdu
20. júla 2015 požadovala zastavenie exekúcie v časti zrušených rozhodnutí (uvedených
v bodoch 1 a 4 návrhu na vykonanie exekúcie), a preto nemal byť pripustený vstup
postupníka aj vo vzťahu k týmto zrušeným rozhodnutiam (v exekúcii pohľadávok
uvedených v bodoch 2, 3, 5 a 6 žiadala v exekúcii pokračovať);
- podaním z 11. júna 2018 sťažovatelia požiadali o vstup do konania po zomrelom
povinnom z titulu dedenia;
- uznesením z 10. januára 2019 okresný súd rozhodol o pokračovaní v konaní
s dedičmi povinného – sťažovateľmi;
- listom z 15. januára 2019 okresný súd zaslal odvolanie pôvodného povinného
z 29. marca 2016 na vyjadrenie Sociálnej poisťovni a odvolanie Sociálnej poisťovne
z 29. marca 2016 sťažovateľom na vyjadrenie.
IV.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánoch ochrany
ústavnosti.
14. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon o ústavnom súde v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
16. Sťažovatelia sa v posudzovanej veci domáhajú vyslovenia porušenia svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
17. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, pretože v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 194/2019).
18. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,
v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota
osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“
(sp. zn. IV. ÚS 221/04).
19. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
20. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení zákona
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej
len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016 zrušený a počnúc týmto dňom je úprava
civilného sporového, civilného mimosporového a správneho súdneho konania predmetom
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), zákona
č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“) a zákona
č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“).
21. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, z § 117 ods. 1 OSP,
podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu
pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa
pojednávanie mohlo odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa museli oznámiť.
22. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 CSP a čl. 12 CMP, podľa ktorých súd postupuje v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu (podľa Civilného
sporového poriadku), resp. účastníkov konania (podľa Civilného mimosporového poriadku)
a iných osôb. Pričom v zmysle § 5 SSP sa týmto základným princípom civilného sporového
konania spravuje aj konanie pred správnym súdom. Tento základný princíp konania je
premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového poriadku, Civilného
mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku so zohľadnením osobitostí
jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy týchto poriadkov.
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
23. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 155/2018)
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade
s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (II. ÚS 32/02,
IV. ÚS 187/07, I. ÚS 194/2019). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd
aj ústavnú sťažnosť sťažovateľov.
24. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že exekučné konania tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných
súdov a nemožno ich po právnej ani skutkovej stránke hodnotiť ako zložité. V kontexte
uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že ani samotný okresný súd právnu alebo skutkovú
zložitosť veci nenamietal.
25. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných
zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré
by signalizovali nedostatočnú aktivitu či súčinnosť zo strany sťažovateľov ako účastníkov
konania, čo vylučuje možnosť konštatovania zodpovednosti sťažovateľov za zistené
zbytočné prieťahy posudzovaného konania.
26. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil,
či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu
v napadnutom konaní. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry,
v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou
nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním,
ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania
(m. m. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
27. Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v napadnutom konaní
dospel k záveru, že v priebehu napadnutého konania sa v období od jeho začatia, teda
od septembra 2013 až do novembra 2018, keď sťažovatelia podali ústavnú sťažnosť,
vyskytli obdobia, ktoré by bolo možné posúdiť ako zbytočné prieťahy v konaní zapríčinené
nekonaním okresného súdu.
28. V okolnostiach daného prípadu ústavný súd za obdobie nečinnosti okresného
súdu považuje obdobie od 21. mája 2014, keď bolo okresnému súdu doručené vyjadrenia
oprávneného k odvolaniu povinného proti uzneseniu o zamietnutí námietok (o námietkach
povinného rozhodol vyšší súdny úradník, pozn.) až do podania ústavnej sťažnosti,
t. j. od 27. novembra 2018, v rámci ktorého okresný súd nebol schopný viac ako 4 roky
a 6 mesiacov rozhodnúť o podanom odvolaní. Skutočnosť, že v danom období došlo
k zmene účastníka konania na strane oprávneného a následne aj na strane povinného,
v nadväznosti na čo bol okresný súd povinný prioritne rozhodnúť o návrhoch na zmenu
jednotlivých účastníkov konania, nečinnosť okresného súdu v tomto prípade
neospravedlňuje, a to z nasledujúcich dôvodov.
29. Návrh na zmenu účastníka konania na strane oprávneného bol okresnému súdu
doručený 7. júla 2015, teda okresný súd mal časový priestor v trvaní viac ako rok na to,
aby o podanom odvolaní rozhodol, čo sa však nestalo. Následne okresnému súdu trvalo
takmer 7 mesiacov, kým uznesením rozhodol o návrhu na zmenu účastníka konania
na strane oprávneného (1. februára 2016, pozn.). Proti predmetnému uzneseniu bolo podané
odvolanie povinným (21. marca 2016), ako aj pôvodnou oprávnenou (29. marca 2016).
O predmetných odvolaniach nebolo do podania ústavnej sťažnosti, t. j. viac 2 roky
a 7 mesiacov rozhodnuté.
30. Dňa 29. marca 2017 zomrel pôvodný povinný v napadnutom konaní.
Návrh na vstup do konania po zomrelom pôvodnom povinnom bol okresnému súdu
doručený 11. júla 2018. Týmto dňom sa okresný súd prvýkrát dozvedel o smrti pôvodného
povinného a presnom okruhu dedičov po nebohom pôvodnom povinnom. Po 6 mesiacoch
odo dňa doručenia návrhu na vstup do konania po zomrelom pôvodnom povinnom,
t. j. až po podaní ústavnej sťažnosti, okresný súd uznesením sp. zn. 16 Er 5144/2013
z 10. januára 2019 rozhodol, že pokračuje v exekučnom konaní s dedičmi povinného.
31. Ústavný súd konštatuje, že nečinnosť okresného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu
o návrhu na zmenu účastníka konania na strane oprávneného v trvaní 7 mesiacov a na to
nadväzujúca nečinnosť okresného súdu spočívajúca v jeho neschopnosti predložiť spis
na rozhodnutie o odvolaní proti tomuto rozhodnutiu v trvaní 2 rokov a 7 mesiacov (obdobie
do podania ústavnej sťažnosti, o odvolaní nie je ku dňu prijatia tohto rozhodnutia stále
rozhodnuté, pozn.), ako aj nečinnosť okresného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu o návrhu
na vstup do konania po zomrelom pôvodnom povinnom v trvaní 6 mesiacov sa negatívne
odrazila na možnosti okresného súdu rozhodnúť o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí
námietok pôvodného povinného (o ktorom súd nerozhodol už viac ako 4 roky a 6 mesiacov,
pozn.), keďže pri takomto rozhodovaní okresný súd musí mať ustálený okruh účastníkov
konania, v nadväznosti na čo ústavný súd samotné zmeny na strane účastníkov konania
a s tým súvisiacu potrebu vykonať vo veci určité procesné úkony nepovažoval
za ospravedlniteľný dôvod vzniku zbytočných prieťahov na strane okresného súdu
v súvislosti s rozhodovaním o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí námietok povinného.
32. Pokiaľ ide o obranu okresného súdu spočívajúcu v argumentácii o predčasnosti
podania ústavnej sťažnosti sťažovateľmi z dôvodu, že sťažovatelia boli do napadnutého
konania pribratí až uznesením okresného súdu sp. zn. 16 Er 5144/2013 z 10. januára 2019,
ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutie sp. zn. Plz. ÚS 2/2016 z 29. júna 2016, podľa
ktorého „Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd a právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj tým fyzickým
osobám alebo právnickým osobám, ktorým exekučný súd neodôvodnenou nečinnosťou
bráni stať sa účastníkom exekučného konania.“ Zároveň ústavný súd dodáva, že v súvislosti
so zmenou účastníkov konania na základe univerzálnej sukcesie si môžu sťažovatelia
uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré tejto
zmene predchádzalo (napr. I. ÚS 197/05 alebo IV. ÚS 251/08). Ústavný súd pritom
vychádza zo skutočnosti, že v takýchto prípadoch v dôsledku zmeny účastníka konania
nedochádza ku vzniku nového procesnoprávneho vzťahu (ako to je pri zámene účastníkov),
ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu
(m. m. I. ÚS 52/01). S prihliadnutím na tento záver ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia
si (mohli) môžu uplatňovať svoje právo na konanie bez zbytočných prieťahov, resp. právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote aj pre štádium konania, ktoré tejto zmene
predchádzalo, čo má v konečnom dôsledku vplyv aj pre určenie sumy finančného
zadosťučinenia.
33. Vo vzťahu k námietke okresného súdu o jeho neprimeranej zaťaženosti, vysokom
nápade vecí a náročnosti agendy ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie,
ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť
primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt
požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní (I. ÚS 35/03, II. ÚS 52/99).
34. Už len pre úplnosť ústavný súd k argumentácii predsedu okresného súdu o tom,
že sťažovatelia nevyužili postup podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a neobrátili sa na predsedu
súdu so sťažnosťou na prieťahy v napadnutom konaní, zdôrazňuje, že v súlade s judikatúrou
ESĽP (rozsudok ESĽP z 12. 6. 2012, sťažnosť č. 30189/07, Ištván a Ištvánová proti
Slovenskej republike) sťažnosť na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi súdu
podľa ustanovení zákona o súdoch nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy
na účely čl. 35 ods. 1 dohovoru. Nepodanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi súdu
preto nebránilo ústavnému súdu sa ústavnou sťažnosťou vo veci namietaného porušenia
práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v tomto procesnom štádiu
meritórne zaoberať.
VI.
Záver
K bodu 1 výrokovej časti nálezu
35. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že postupom
okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
(bod 1 výroku tohto nálezu).
K bodu 2 výrokovej časti nálezu
36. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
37. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou tiež domáhali, aby ústavný súd prikázal
okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom
na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu ešte
právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu,
aby v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 5144/2013 konal bez zbytočných prieťahov
(bod 2 výroku tohto nálezu).
K bodu 3 výrokovej časti nálezu
38. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha. Z § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
39. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(sp. zn. IV. ÚS 210/04).
40. Sťažovatelia sa domáhajú priznania primeraného finančného zadosťučinenia
každý v sume 2 000 € z dôvodov uvedených v časti I tohto nálezu.
41. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
42. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä zjavne neprimeranú
dĺžku napadnutého konania spôsobenú nečinnosťou okresného súdu, povahu a rozsah práv
sťažovateľov, ktoré boli porušené, a predmet konania, ktorým je výkon rozhodnutia
a význam konania pre sťažovateľov, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je
spravodlivé a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané priznanie finančného
zadosťučinenia každému sťažovateľovi jednotlivo v sume 1 000 € (bod 3 výroku tohto
nálezu).
K bodu 4 výrokovej časti nálezu
43. Podľa § 73 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania.
44. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
45. Sťažovatelia si uplatnili náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré im
vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním právnym zástupcom. Sťažovatelia si
uplatnili túto náhradu trov konania v celkovej sume 793,51 €, a to za tri úkony právnej
služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, vypracovanie
ústavnej sťažnosti, podanie vo veci samej) vrátane režijného paušálu a dane z pridanej
hodnoty.
46. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z § 11 ods. 3,
§ 13 ods. 2 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd vychádzal
zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2018
v sume 153,50 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a zo sadzby
za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2018
v sume 9,21 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky) a za rok 2019
v sume 163,33 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a tiež zo sadzby
za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2019
v sume 9,80 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Výsledná
suma 526,77 € (2x prevzatie a príprava – 76,75 €, t. j. 153,30 €; 2x podanie ústavnej
sťažnosti – 76,75 €, t. j. 153,30 €; 2x vyjadrenie – 81,66 €, t. j. 163,33 €; 4x režijný paušál
za rok 2018 – 9,21 €, t. j. 36,84 €; 2x režijný paušál za rok 2019 – 9,80 €, t. j. 19,60 €) bola
navýšená o daň z pridanej hodnoty, keďže právny zástupca sťažovateľov je platcom dane
z pridanej hodnoty. Ústavný súd tak priznal sťažovateľom náhradu trov konania
vo výške 632,12 € (bod 4 výroku tohto nálezu).
47. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľov (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
VII.
48. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2019
Mojmír Mamojka predseda senátu