Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)I. ÚS 194/2019
PDF · 607.74 KB
No categories available
I. ÚS 194/2019
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. septembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) a Mojmíra Mamojku o ústavnej sťažnosti ,
, , zastúpeného
advokátskou kanceláriou NIKU & partners, s. r. o., Prokopa Veľkého 3451/51, Bratislava,
v mene ktorej koná advokátka JUDr. Anna Niku, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Em 1/2018 (pôvodne vedenom pod sp. zn.
2 Em 2/2017) v období od nadobudnutia právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 155/2018 z 20. júna 2018, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Em 1/2018 v období od nadobudnutia právoplatnosti nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 155/2018 z 20. júna 2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Ing. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €
(slovom tisíc eur), ktoré je mu Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý nahradiť trovy
konania v sume 585,70 € (slovom päťstoosemdesiatpäť eur a sedemdesiat centov) na účet
jeho právneho zástupcu advokátskej kancelárie NIKU & partners, s. r. o., Prokopa Veľkého
3451/51, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára
2019 elektronicky doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátskou kanceláriou NIKU & partners, s. r. o., Prokopa Veľkého 3451/51, Bratislava,
v mene ktorej koná advokátka JUDr. Anna Niku, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Em 1/2018 [pôvodne vedenom pod sp. zn. 2 Em 2/2017 (ďalej aj
„napadnuté konanie“)].
2. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 194/2019-46 z 21. mája 2019 ústavnú sťažnosť
v časti namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období
od nadobudnutia právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 155/2018 z 20. júna
2018 (30. júla 2018, pozn.) prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť
odmietol ako neprípustnú.
II.
Vymedzenie napadnutého postupu okresného súdu a sťažnostná argumentácia
sťažovateľa
3. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je
účastníkom napadnutého konania vedeného okresným súdom v procesnom postavení
navrhovateľa, ktorý sa návrhom podaným 7. júla 2017 domáhal podľa príslušných
ustanovení Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“) nariadenia a uskutočnenia
výkonu rozhodnutia – uznesenia okresného súdu č. k. 3 P 187/2016-456 z 24. januára 2017
(ďalej aj „uznesenie z 24. januára 2017“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 CoP 203/2017-540 z 31. mája 2017 (ďalej aj „uznesenie
z 31. mája 2017“), ktorým súd nariadil návrat maloletej dcéry sťažovateľa
do krajiny jej obvyklého pobytu (ďalej spolu aj „rozhodnutie všeobecných
súdov o nariadení návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu“).
4. Okresný súd následne uznesením č. k. 2 Em 2/2017-37 z 8. augusta 2017 (ďalej
len „uznesenie z 8. augusta 2017“) nariadil výkon rozhodnutia odňatím maloletej dcéry
matke (povinná) a odovzdaním otcovi z dôvodu jej navrátenia do krajiny obvyklého pobytu.
Realizácia výkonu uznesenia okresného súdu z 8. augusta 2017, ktorá bola nariadená
na 10. august 2017, nebola z dôvodu neprítomnosti matky a maloletej dcéry na adrese
trvalého pobytu v úspešná.
5. Uznesením okresného súdu č. k. 2 Em 2/2017-138 z 19. októbra 2017 bolo
rozhodnuté o odklade výkonu uznesenia okresného súdu z 24. januára 2017 v spojení
s uznesením krajského súdu z 31. mája 2017, ktorým súd nariadil návrat maloletej dcéry
do na obdobie 9 mesiacov od právoplatnosti tohto uznesenia.
6. V dôsledku nečinnosti okresného súdu podal sťažovateľ ústavnému súdu
12. januára 2018 ústavnú sťažnosť, ktorou namietal zbytočné prieťahy v napadnutom
konaní vedenom okresným súdom. Ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 155/2018 z 20. júna
2018 vyslovil porušenie práv sťažovateľa zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a prikázal okresnému súdu
v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov. Zároveň boli citovaným nálezom
ústavného súdu sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie v sume 500 € a náhrada
trov konania.
7. Uznesením okresného súdu č. k. 2 Em 2/2017-217 z 28. júna 2018 bolo
rozhodnuté o prenesení miestnej príslušnosti v napadnutom konaní Okresnému súdu Banská
Bystrica. Z dôvodu nesúhlasu Okresného súdu Banská Bystrica s prenesením miestnej
príslušnosti vo veci rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením
sp. zn. 17 NcC 14/2018 z 18. septembra 2018, ktorým bolo vyslovené, že na výkon
uznesenia okresného súdu z 24. januára 2017 v spojení s uznesením krajského súdu
z 31. mája 2017 je miestne príslušný okresný súd.
8. Sťažovateľ zdôrazňuje, že v dôsledku nečinnosti okresného súdu, ktorá pretrváva
aj napriek podaniu sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)
predsedovi okresného súdu, je nútený sa obrátiť na ústavný súd opätovne.
9. Sťažovateľ argumentuje, že z dôvodu obavy o znemožnenie realizácie výkonu
rozhodnutia vo veci informoval okresný súd o úmysle matky vysťahovať sa z územia
Slovenskej republiky a navrhol nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým by súd matke
zakázal opustiť s maloletou dcérou územie Slovenskej republiky. Sťažovateľ namieta,
že o jeho návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nebolo dosiaľ rozhodnuté
a uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Em 1/2018 z 26. novembra 2018 bol vylúčený návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia na samostatné konanie s odôvodnením, že sa
«„nehodí“ na spojenie s konaním o výkon rozhodnutia».
10. Sťažovateľ argumentuje s odkazom na relevantnú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), že v dôsledku celkovej dĺžky vykonávacieho konania
dochádza k tomu, že „matke je vytvorený dostatočný priestor na masívnu manipuláciu
maloletej , citové vydieranie a vyvolávanie pocitov strachu a úzkosti z jej návratu
do .“.
11. Podľa sťažovateľa okresný súd nevykonal po náleze ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 155/2018 z 20. júna 2018 žiadne úkony a nesnažil sa ani o ďalší pokus uskutočnenia
výkonu rozhodnutia. Okresný súd tak podľa sťažovateľa „konal v príkrom rozpore
so svojou primárnou povinnosťou prijať všetky opatrenia, ktoré je možné očakávať
na uľahčenie výkonu rozhodnutia o návrate, keď počas aktuálne 1 a pol ročného
vykonávacieho konania neurobil jediný úkon smerujúci k uľahčeniu výkonu rozhodnutia.“.
12. Sťažovateľ upriamuje pozornosť na skutočnosť, že návrh na nariadenie návratu
maloletej dcéry do podal v októbri 2016 a trvalo takmer 9 mesiacov,
kým sa domohol právoplatného a vykonateľného rozhodnutia vo veci nariadenia návratu.
V porovnaní s konaním vo veci návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu považuje
sťažovateľ vykonávacie konanie po právnej aj faktickej stránke „za neporovnateľne
jednoduchšie a aj napriek tomu uvedené konanie prebieha už dvakrát tak dlho ako samotné
konanie vo veci samej“.
13. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd
vo veci ústavnej sťažnosti rozhodol tak, že vysloví porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom
konaní, okresnému súdu prikáže konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľovi prizná
finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 390,50 €.
14. Priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje dlhotrvajúcim
stavom právnej neistoty vo vykonávacom konaní, ktoré malo byť s prihliadnutím na povahu
veci ukončené do 6 týždňov od podania návrhu. V tomto kontexte sťažovateľ argumentuje,
že „namiesto šiestich týždňov uvedené konanie o návrat maloletej do trvá už
viac ako 2 roky, pričom posledný 1 a pol rok sa moja maloletá dcéra zdržiava na území
Slovenskej republiky aj napriek právoplatnému a vykonateľnému rozhodnutiu o nariadení
návratu do a iba z dôvodu, že príslušné slovenské orgány nedokážu
uskutočniť výkon rozhodnutia, ktoré vychádza z medzinárodných zmlúv, ktorými je
Slovenská republika viazaná a ktoré svojimi princípmi práve chránia najlepší záujem
maloletého dieťaťa nebyť neoprávnene premiestňované alebo zadržiavané. Dĺžkou
vykonávacieho konania dochádza k situáciám, keď mi matka bráni vo výkone mojich
rodičovských práv a povinností k mojej dcérke tým, že mi neumožnila ani jediný
kontakt s dcérkou bez jej prítomnosti a na obdobie dlhšie ako 3 hodiny. Matka termíny styku
výrazne obmedzuje za účelom dosiahnutia čo najväčšieho odcudzenia dcérky odo mňa otca.
Naviac matka miesto styku zakaždým mení, pričom koná tak úmyselne s cieľom
skomplikovať mi otcovi prístup k mojej dcére, keďže otec si za účelom vycestovania
na územie Slovenskej republiky musím svoje pracovné a rodinné aktivity vopred
naplánovať, zakúpiť letenky, rezervovať ubytovanie v (prípadne v inom meste,
ktoré určí matka ako miesto realizácie styku s dcérkou) atď... Matka zároveň svojou
prítomnosťou pri kontakte mňa otca s dcérkou nevhodným spôsobom narúša komunikáciu
a hru medzi mnou a , predčasne tento styk mnohokrát ukončí, v prípade, že
odmieta ukončiť kontakt so mnou, v nasledujúci deň matka styk prostredníctvom
sms správy alebo formou e-mailovej korešpondencie zruší.“.
15. Za najvypuklejší negatívny dôsledok dlhotrvajúceho vykonávacieho konania
sťažovateľ považuje stav pretrvávajúcej právnej neistoty, „v ktorej sa ako rodina
nachádzame, keďže jediný súd s právomocou konať o rozvode a úprave výkonu
rodičovských práv a povinností k našej maloletej dcérke do rozvodu a po rozvode je
príslušný súd vo . Takýto stav, keď je na jednej strane určené, že miestom
obvyklého pobytu maloletej je , kam sa má aj navrátiť, avšak
z dôvodu dlhotrvajúceho vykonávacieho konania vlastne nevieme, či vôbec dôjde k jej
navráteniu do , otec považujem za tak výrazný negatívny dôsledok
bezprecedentne predlžovaného vykonávacieho konania, ktorý vážnym spôsobom zasahuje
do môjho a práva na rodinný a súkromný život.“.
III.
Vyjadrenia odporcu a replika sťažovateľa
16. Na výzvu ústavného súdu sa k časti ústavnej sťažnosti prijatej na ďalšie konanie
vyjadril prípisom sp. zn. 1 SprV 186/2019 z 29. júla 2019 predseda okresného súdu, ktorý
ústavnému súdu zároveň oznámil, že vo veci ústavnej sťažnosti súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania.
17. V relevantnej časti vyjadrenia predseda okresného súdu zdôraznil, že 4. októbra
2018 mu bola doručená sťažnosť sťažovateľa, ktorá bola vybavená 21. novembra 2018
v časti namietaných zbytočných prieťahov v napadnutom konaní ako nedôvodná a v časti
týkajúcej sa procesného postupu zákonnej sudkyne ako neprípustná. V tejto súvislosti
predseda okresného súdu zdôraznil, že podľa § 67 ods. 1 písm. a) zákona o súdoch
sťažovateľ nepožiadal o prešetrenie vybavenia sťažnosti.
18. Súčasťou vyjadrenia predsedu okresného súdu bol prehľad procesných úkonov,
ktoré okresný súd v napadnutom konaní vykonal, na podklade ktorých predseda okresného
súdu dospel k záveru, že okresný súd v napadnutom konaní koná bez zbytočných prieťahov.
V kontexte «namietaných skutočností súvisiacich s prenesením miestnej príslušnosti
Okresnému súdu Banská Bystrica, ako aj námietok sťažovateľa o tom, že sa „súd neusiloval
o ďalší pokus uskutočnenia výkonu rozhodnutia napriek jeho žiadosti“, tieto súvisia
so zvoleným procesným postupom zákonnej sudkyne v konaní a ja, ako predseda okresného
súdu, nie som oprávnený tento hodnotiť, či usmerňovať. Samotná realizácia výkonu
rozhodnutia závisí od postupu zákonného sudcu. Z hľadiska plynulosti konania, s ohľadom
na osobitný predmet konania, podľa môjho názoru možno konštatovať, že tunajší súd
vo veci koná sústredene a bez zbytočných prieťahov. Nemožno prisvedčiť tvrdeniam
sťažovateľa o tom, že súd neuskutočnil žiaden úkon smerujúci k uľahčeniu výkonu
rozhodnutia, napriek príkazu spomínaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Odhliadnuc od prípravy a uskutočnenia informatívneho výsluchu dňa 11.07.2019, toto
tvrdenie sťažovateľa neobstojí ani ku dňu podania ústavnej sťažnosti, pretože súd v danom
čase vykonával úkony smerujúce k zisteniu pobytu povinnej a maloletej a súvisiacich
skutočností. Napriek tomu, že danú vec nemožno považovať za právne zložitú, vzhľadom na
špecifický predmet konania o výkon rozhodnutia o nariadení návratu maloletého dieťaťa,
ide o vec vyžadujúcu si „citlivý prístup“. Navyše, ako vyplýva z obsahu spisu, postup súdu
je sťažovaný správaním povinnej (matky), všeobecne okolnosťami na strane povinnej
a maloletej (viacnásobná zmena ich pobytu, školy maloletej, predloženie potvrdenia lekára
o chorobe maloletej), čo má nepochybne negatívny vplyv na jeho plynulosť.».
19. Predseda okresného súdu zároveň poukázal na stanovisko k ústavnej sťažnosti
vyžiadané od zákonnej sudkyne, v ktorom táto uviedla, že „vo veci bol nariadený výsluch
maloletej za prítomnosti kolízneho opatrovníka na deň 11.07.2019. Na výsluch sa dostavila
iba matka (povinná), ktorá doniesla potvrdenie od lekára o chorobe maloletej. Zákonná
sudkyňa pripojila úradný záznam z výsluchu matky, tiež uviedla, že opakovaný výsluch
maloletej je nariadený na deň 16.09.2019.“.
20. Predseda okresného súdu v závere svojho vyjadrenia konštatoval,
že sťažovateľom uplatnená suma finančného zadosťučinenia je neprimeraná, keďže okresný
súd „konal v krátkych časových intervaloch a postup súdu bol ovplyvnený okolnosťami
na strane povinnej a maloletej a správaním povinnej.“.
21. Vyjadrenie predsedu okresného súdu ústavný súd zaslal na prípadné zaujatie
stanoviska sťažovateľovi, ktorý v reakcii v prípise doručenom ústavnému súdu 16. augusta
2019 zdôraznil, že sa nestotožňuje s konštatovaním predsedu okresného súdu o tom,
že okresný súd koná bez prieťahov. V konkrétnostiach sťažovateľ konštatuje, že okresný
súd celý uplynulý rok vykonával výlučne úkony smerujúce k zisťovaniu pobytu matky
s maloletou, a pritom zo zápisnice z výsluchu matky z 11. júla 2019 jednoznačne vyplýva,
že tieto sa zdržiavajú celý čas na okresnému súdu známej adrese.
22. Sťažovateľ okrem toho konštatuje, že úkony vykonané okresným súdom
v napadnutom konaní, na ktoré poukazuje predseda okresného súdu, neviedli k uľahčeniu
výkonu samotného rozhodnutia a ide o čisto formálne a administratívne úkony. Sťažovateľ
v tejto súvislosti poukazuje na totožné úkony okresného súdu uskutočnené 5. novembra
2018 (výzva povinnej na uvedenie adresy pobytu), 14. novembra 2018 (telefonické
zisťovanie pobytu maloletej a povinnej bez uvedenia adresáta telefonického zisťovania)
a 11. júla 2019 (informatívny výsluch povinnej) zamerané výlučne na zisťovanie aktuálneho
pobytu maloletej.
23. Sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že ani jeden úkon zo strany okresného súdu
nesmeroval k vyzvaniu povinnej na dobrovoľné plnenie a aj napriek tomu,
že „z predmetného stanoviska jednoznačne vyplýva, že postup súdu je sťažovaný správaním
povinnej, vykonávajúci súd voči povinnej neprijal doteraz žiadne opatrenie smerujúce
k náprave jej správania a postojov.“.
24. Na podklade uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že okresný súd svojím
postupom jednoznačne umožnil povinnej nerešpektovanie súdneho rozhodnutia, „keďže nie
je konfrontovaná so žiadnymi sankciami.“, a vzhľadom na aktuálnu dĺžku napadnutého
konania považuje postup okresného súdu za závažný a majúci ďalekosiahle následky
„predovšetkým na emocionálny vývin maloletej a na vzťah mňa otca so svojou
maloletou dcérou.“.
25. Sťažovateľ si zároveň uplatnil priznanie náhrady trov konania pred ústavným
súdom v celkovej sume 585,70 € a ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania vo veci.
26. Na podklade uvedeného ústavný súd so súhlasom oboch účastníkov konania
podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
v tejto veci od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci.
IV.
Prehľad spisu okresného súdu sp. zn. 2 Em 1/2018
27. Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 2 Em 1/2018 zistil tento
priebeh relevantnej časti napadnutého konania:
28. Uznesením okresného súdu č. k. 2 Em 2/2017-217 z 28. júna 2018 došlo
k preneseniu miestnej príslušnosti vo veci výkonu rozhodnutia, ktorým súd nariadil návrat
maloletej do , s tým, že po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia bude
vec postúpená Okresnému súdu Banská Bystrica (citované uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 5. júla 2018). Na podklade uvedených skutočností bol spis 6. augusta 2018
postúpený Okresnému súdu Banská Bystrica a veci bola pridelená sp. zn. 37 Em 7/2018.
29. Okresný súd Banská Bystrica predložil 23. augusta 2018 z dôvodu nesúhlasu
s prenesením miestnej príslušnosti spis podľa § 371 ods. 2 druhej vety CMP na rozhodnutie
svojmu nadriadenému súdu. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
17 NcC 14/2018-266 z 18. septembra 2018 bolo vyslovené, že nesúhlas Okresného súdu
Banská Bystrica s prenesením miestnej príslušnosti vo veci vedenej týmto súdom pod
sp. zn. 37 Em 7/2018 je dôvodný. Citovaným rozhodnutím Krajského súdu v Banskej
Bystrici bolo zároveň rozhodnuté, že miestne príslušným na rozhodnutie vo veci je okresný
súd. Na podklade uvedených skutočností bol spis vrátený Okresnému súdu Banská Bystrica
25. augusta 2018, ktorý ho následne 3. októbra 2018 predložil okresnému súdu
na doručovanie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 NcC 14/2015-266
z 18. septembra 2018; vec bola pod sp. zn. 5 Em 8/2018 pridelená novej zákonnej sudkyni
Mgr. Denise Drúčkovej.
30. Dňa 12. októbra 2018 zákonná sudkyňa Mgr. Denisa Drúčková reklamovala zápis
veci pod novou spisovou značkou, keďže podľa spoločných zásad pre občiansky, trestný
a obchodný úsek uvedených v Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2018 mala
byť vec zapísaná pôvodnej zákonnej sudkyni JUDr. Buľubášovej; reklamácii zákonnej
sudkyne bolo vyhovené a veci bola pridelená sp. zn. 2 Em 1/2018.
31. Okresný súd následne 5. novembra 2018 vyzval matku (povinnú, pozn.)
na oznámenie adresy pobytu a školy, ktorú maloletá navštevuje.
32. Dňa 9. novembra 2018 Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava podal
okresnému súdu správu o vykonanom miestnom šetrení, ktoré sa u matky maloletej
uskutočnilo 6. augusta 2018, a jej prílohou bola aj správa Obvodného oddelenia Policajného
zboru Bratislava-Staré Mesto-stred o pobyte matky maloletej, ktorá sa na adrese trvalého
pobytu v zdržiava len sporadicky a prechodný pobyt hlásený nemá, a o pobyte
starej matky a správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina (odboru sociálnych vecí
a rodiny) z 18. októbra 2018 o výsledku miestneho šetrenia pomerov na novej adrese matky
maloletej v , kde býva od septembra 2018, ktorá bola zistená prostredníctvom
informácií od starej matky. Prílohou bola aj správa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
Žilina zo 6. novembra 2018 o tom, že povinná (matka, pozn.) sa s maloletou na adrese
v už nenachádza a s príslušnými orgánmi sociálnej kurately nekomunikuje.
33. Dňa 9. novembra 2018 podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy a návrh na vydanie
neodkladného opatrenia, ktorým by súd zakázal opustiť matke s maloletou územie
Slovenskej republiky, ktorý bol 12. novembra 2018 pridelený na rozhodnutie pod sp. zn.
3 P 152/2018 zákonnej sudkyni Mgr. Kataríne Škultétyovej.
34. Dňa 12. novembra 2018 bol spísaný úradný záznam, z ktorého vyplýva,
že okresnému súdu nie je známa adresa pobytu matky, keďže táto opustila byt na adrese
v a na adrese v , kde býva stará matka maloletej, sa nenachádza.
35. Dňa 14. novembra 2018 zákonná sudkyňa Mgr. Katarína Škultétyová
reklamovala zapísanie veci – návrhu na vydanie neodkladného opatrenia do registra „P“
a navrhla vec zapísať do registra „Em“, na základe čoho následne so súhlasom predsedníčky
okresného súdu bola 16. novembra 2018 vec zapísaná pod sp. zn. 2 Em 1/2018.
36. Okresný súd 14. novembra 2018 kontaktoval , s ktorou povinná
uzavrela kúpnu zmluvu týkajúcu sa predaja bytu, v ktorom mala na adrese v
trvalý pobyt. oznámila, že na uvedenej adrese v má povinná
stále trvalý pobyt a nemá informácie o tom, kde sa táto v súčasnosti nachádza.
37. Dňa 15. novembra 2018 odpovedala povinná na dopyt okresného súdu týkajúci sa
jej pobytu a uviedla, že sa zdržiava výhradne na adrese v , avšak presnú adresu pobytu
neuviedla.
38. Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (ďalej len „centrum“)
zaslalo okresnému súdu 23. novembra 2018 správy týkajúce sa pobytu povinnej.
39. Uznesením okresného súdu č. k. 2 Em 1/2018-268 z 26. novembra 2018 bol
návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zo 6. novembra 2018 vylúčený na samostatné
konanie (právoplatné 22. decembra 2018).
40. Dňa 26. novembra 2018 bola okresnému súdu oznámená adresa, na ktorej sa
povinná aj s maloletou nachádzajú, a zároveň aj informácia o tom, že maloletá nastúpila
do 1. ročníka základnej školy v .
41. Dňa 27. novembra 2018 centrum oznámilo okresnému súdu, že 15. novembra
2018 Okresný súd Espoo vydal rozhodnutie, na základe ktorého sa maloletá
zveruje do výhradnej osobnej starostlivosti sťažovateľa.
42. Dňa 14. decembra 2018 bol návrh zo 6. novembra 2018 zapísaný ako nová vec
pridelený zákonnej sudkyni Mgr. Kataríne Škultétyovej pod sp. zn. 3 P 167/2018.
43. Okresný súd 27. februára 2019 doručoval uznesenie Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 17 NcC 14/2015-266 z 18. septembra 2018 Okresnej prokuratúre Banská
Bystrica a povinnej. Zároveň bol nariadený výsluch maloletej a šetrenie aktuálnych
pomerov u povinnej.
44. Okresný súd 28. februára 2019 kontaktoval centrum kvôli rozhodnutiu Okresného
súdu Espoo , ktoré bolo zaslané tamojšiemu súdu 4. marca 2019.
45. Okresný súd požiadal 15. marca 2019 základné školy v a
o poskytnutie súčinnosti pri zisťovaní, či maloletá navštevuje ich zariadenia, a Úrad práce,
sociálnych vecí a rodiny Bratislava a Komunitné vzdelávanie Kalimba o poskytnutie
súčinnosti pri zisťovaní aktuálneho miesta pobytu maloletej a povinnej, ako aj ďalších
súvisiacich informácií.
46. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava požiadal 25. marca 2019
o predĺženie lehoty na vyjadrenie z dôvodu zistenia, že povinná sa nenachádza v ,
a potreby kontaktovania ďalších inštitúcií, ktoré sa nachádzajú mimo Bratislavy.
47. Dňa 4. apríla 2019 bolo okresnému súdu oznámené, že maloletá je zapísaná
na štúdium na Základnej škole , ktorú však nenavštevuje,
ale vzdeláva sa individuálne doma.
48. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava okresný súd 30. apríla 2019
informoval o zisteniach, ktoré vyplynuli zo šetrenia miestnych pomerov, na podklade
ktorých sa maloletá vzdeláva formou domáceho vzdelávania, a prílohou bola správa
o vzdelávacích výsledkoch maloletej zo školy, ktorej je žiačkou. Zo správy vyplýva,
že na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava sa 4. apríla 2019 uskutočnilo
stretnutie s povinnou a maloletou.
49. Okresný súd 3. júna 2019 predvolal povinnú a maloletú na výsluch nariadený
na 11. júl 2019.
50. Okresný súd 4. júla 2019 požiadal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
Bratislava o prítomnosť kolízneho opatrovníka na informatívnom výsluchu a o asistenciu
psychológa počas výsluchu maloletej.
51. Dňa 11. júla 2019 sa uskutočnil informatívny výsluch, na ktorý sa maloletá
nedostavila. Jej neprítomnosť bola povinnou odôvodnená chorobou s predložením záznamu
z absolvovania pediatrického ošetrenia so stanovením pokojového režimu.
52. Okresný súd 16. júla 2019 predvolal povinnú a maloletú na opätovný výsluch
nariadený na 16. september 2019.
V.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
53. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
54. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd vo veci ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu
24. januára 2019 postupoval v súlade s ustanoveniami zákona o ústavnom súde.
55. Sťažovateľ sa v posudzovanej veci domáha vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj porušenia práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
56. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98).
57. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,
v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota
osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“
58. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a v čl. 12 CMP, podľa
ktorých súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,
predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného
zaťažovania strán sporu (podľa Civilného sporového poriadku), resp. účastníkov konania
(podľa Civilného mimosporového poriadku) a iných osôb. Tento základný princíp konania
je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového poriadku a Civilného
mimosporového poriadku so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich
predmet úpravy týchto poriadkov.
59. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona (civilné mimosporové
konania) sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon
neustanovuje inak. Povinnosť súdu konať v civilnom mimosporovom konaní bez prieťahov
je vyjadrená napr. aj v § 30 CMP, podľa ktorého po začatí konania postupuje súd
v súčinnosti s ostatnými subjektmi konania tak, aby bola vec v čo najkratšom čase
prejednaná a rozhodnutá, ďalej v § 31 CMP, podľa ktorého súd pokračuje v konaní, aj keď
sú účastníci nečinní, ale aj v § 34 CMP, ktorým je vylúčená aplikácia ustanovení Civilného
sporového poriadku o koncentrácii konania (vrátane sudcovskej koncentrácie konania).
60. Predmetom napadnutého konania vedeného okresným súdom je výkon
návratového rozhodnutia vo veci maloletých podľa príslušných ustanovení Civilného
mimosporového poriadku – a to rozhodnutia všeobecných súdov o nariadení návratu
maloletej do krajiny obvyklého pobytu.
61. Osobitosť výkonu rozhodnutí o návrate dieťaťa, ktoré bolo na územie Slovenskej
republiky neoprávnene premiestnené alebo je na jej území neoprávnene zadržiavané,
spočíva v špecifickej povahe týchto rozhodnutí, ktoré sú vydávané justičnými orgánmi
Slovenskej republiky na základe prameňov medzinárodného práva súkromného, konkrétne
Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len
„Haagsky dohovor“) a európskeho práva, konkrétne nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003
z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských
veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES)
č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie rady“). Nútený výkon takéhoto rozhodnutia, aj keď je
upravený v rámci výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých (§ 370 a nasl. CMP), je
špecifickým druhom výkonu rozhodnutia. Ide o výkon rozhodnutia podľa medzinárodnej
zmluvy, pri ktorom je potrebné prihliadať na účel Haagskeho dohovoru a nariadenia rady.
Účelom Haagskeho dohovoru a nariadenia rady je prioritne ochrana práv dieťaťa a jeho
okamžitý návrat do krajiny obvyklého pobytu (teda do pôsobnosti jeho zákonného sudcu),
ako aj ochrana práv toho z rodičov, ktorému sa neoprávneným premiestnením dieťaťa
porušili jeho opatrovnícke práva. Vzťah nariadenia rady k Haagskemu dohovoru je
komplementárny, teda vo vzťahoch medzi členskými štátmi Európskej únie sa prednostne
použije nariadenie rady pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši aj Haagsky dohovor [čl. 60
nariadenia rady (k tomu pozri aj nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 566/2016
zo 4. novembra 2016)].
VI.
Posúdenie veci ústavným súdom
62. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne čl. 6
ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.
63. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že konanie o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých tvorí štandardnú
a pomerne početnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov a napriek špecifickej povahe
takéhoto konania vyžadujúcej citlivý prístup orgánov verejnej moci ho v zásade nemožno
považovať za zložitú vec. Navyše, v konaní o nariadení návratu, ktoré predchádzalo
napadnutému konaniu okresného súdu, už príslušné všeobecné súdy preskúmali všetky
dôvody prípadného nenariadenia návratu zohľadňujúce práva dieťaťa podľa čl. 12, 13 a 20
Haagskeho dohovoru a právne záväzným spôsobom tento návrat nariadili. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti sa prejednávaná vec nejaví ani po právnej, ani po skutkovej stránke
ako zložitá.
64. Ústavný súd pri posudzovaní označeného kritéria prihliadol aj na význam
predmetu konania pre sťažovateľa, ktorý sa v napadnutom konaní domáhal výkonu
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ktorým bol nariadený návrat jeho
maloletej dcéry do krajiny jej obvyklého pobytu. Ústavný súd v tejto súvislosti opätovne
konštatuje, že napadnuté konanie má vzhľadom na svoju povahu pre sťažovateľa
mimoriadny význam, keďže jeho výsledok má podstatný vplyv na možnosť riadneho
výkonu rodičovských práv a povinností sťažovateľa (IV. ÚS 155/2018).
65. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne
čl. 6 ods. 1 dohovoru). Z obsahu vyžiadaného spisu okresného súdu nevyplývajú
skutočnosti, ktoré by preukazovali, že k predĺženiu napadnutého konania sa pričinil svojím
správaním samotný sťažovateľ.
66. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný
súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy
v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho
neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej
neistoty účastníkov konania (m. m. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
67. Osobitosť vykonávacieho návratového konania sa nevyhnutne musí odraziť
aj v požiadavkách v príslušnej veci konajúceho všeobecného súdu prijať všetky nevyhnutné
a primerané opatrenia s cieľom uľahčiť výkon návratu maloletého do krajiny jeho
obvyklého pobytu. V takýchto mimoriadne citlivých konaniach sa primeranosť opatrení
musí posudzovať z pohľadu rýchlosti ich implementácie, keďže plynutím času môže dôjsť
k nenapraviteľným následkom vo vzťahu medzi maloletým a rodičom, ktorému sa
neoprávneným premiestnením dieťaťa porušili jeho rodičovské práva. Navyše,
aj ustanovenie čl. 11 Haagskeho dohovoru zaväzuje všeobecné súdy konať vo veciach
návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu bez odkladu.
68. Ústavný súd hodnotí ako neefektívny postup okresného súdu, ktorým bola vec
postúpená Okresnému súdu Banská Bystrica, a to vzhľadom na skutočnosť, že zákonná
úprava vo veci výkonu rozhodnutia o návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu
zmenu miestnej príslušnosti nepripúšťa. V súlade s § 371 ods. 5 CMP totiž na výkon
rozhodnutia o návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu je miestne príslušný súd,
ktorý vo veci konal v prvej inštancii, teda súd, ktorý návrat maloletého do krajiny
obvyklého pobytu nariadil. V konkrétnych okolnostiach veci je týmto súdom okresný súd.
69. Nesústredenosť v postupe okresného súdu ústavný súd konštatuje aj v súvislosti
s rozhodovaním o návrhu sťažovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia (k tomu pozri
body 33, 35 a 39 tohto nálezu). Vzhľadom na skutočnosť, že dôvodom, pre ktorý sťažovateľ
návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podal, bola obava o znemožnenie realizácie
výkonu rozhodnutia, a s prihliadnutím na celkovú dĺžku napadnutého konania a absenciu
prijatia efektívnych opatrení na uľahčenie realizácie výkonu rozhodnutia vo veci návratu
maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu zo strany okresného súdu považuje ústavný súd
vylúčenie tohto návrhu na samostatné konanie za nesústredený postup, ktorým okresný súd
prispel v konečnom dôsledku k ďalšiemu sťaženiu realizácie výkonu rozhodnutia
v návratovom konaní.
70. Z prehľadu procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní vyplýva,
že v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 155/2018
z 20. júna 2018 sa úkony vo veci konajúceho okresného súdu sústreďovali v zásade len
na zisťovanie pobytu povinnej a maloletej. Okresný súd aj napriek skutočnosti, že miesto
pobytu povinnej a maloletej mu bolo známe už 26. novembra 2018, opätovný pokus
o realizáciu výkonu rozhodnutia a ani iný procesný úkon smerujúci k prípadnému
dobrovoľnému splneniu povinnosti zo strany povinnej neurobil. Aktívnejší prístup vo veci
konajúceho okresného súdu a uplatňovanie prostriedkov a opatrení smerujúcich v konečnom
dôsledku k uskutočneniu výkonu rozhodnutia vrátane donucovacích opatrení (§ 382 ods. 1
a 2 CMP, § 383 ods. 1 a 2 CMP) sú aj v kontexte správania povinnej, ktorá postup
okresného súdu sťažuje (na ktoré poukazuje vo svojom vyjadrení samotný predseda
okresného súdu), priam žiaduce.
71. Ústavný súd aj s prihliadnutím na judikatúru ESĽP zdôrazňuje, že zmena
rozhodujúcich okolností môže výnimočne ospravedlniť nevykonanie právoplatného
a vykonateľného rozhodnutia o návrate maloletého do krajiny obvyklého pobytu.
S prihliadnutím na pozitívne záväzky štátu vyplývajúce z čl. 8 dohovoru (právo
na rešpektovanie súkromného a rodinného života) a rešpektujúc požiadavku právnej istoty
nastolenej právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu však táto zmena rozhodujúcich
okolností nemôže byť výsledkom zlyhania príslušných orgánov verejnej moci prijať všetky
opatrenia spôsobilé výkon takéhoto rozhodnutia umožniť (k tomu pozri rozsudok ESĽP
z 24. 4. 2003, sťažnosti č. 36812/97 a 40104/98, Sylvester v. Rakúsko, § 63 až § 66).
72. Z vyjadrenia predsedu okresného súdu a zákonnej sudkyne a ani z obsahu spisu
vzťahujúceho sa na napadnuté konanie nevyplývajú konkrétne relevantné dôvody, pre ktoré
okresný súd dosiaľ neprijal adekvátne a účinné opatrenia k realizácii výkonu rozhodnutia
o návrate maloletého do krajiny obvyklého pobytu a pre ktoré k realizácii výkonu tohto
rozhodnutia nepristúpil.
VII.
Záver
K bodu 1 výrokovej časti nálezu
73. S prihliadnutím na celkovú dobu napadnutého konania, keď od podania návrhu
sťažovateľa na výkon rozhodnutia (7. júla 2017) ubehli viac ako dva roky, a akcentujúc
nevyhnutnosť urýchlenosti konania všeobecného súdu v konaniach o návrat maloletého
do krajiny obvyklého pobytu, ústavný súd konštatuje, že celková dĺžka napadnutého
konania nie je primeraná povahe predmetu, o ktorý v napadnutom konaní ide. K predĺženiu
napadnutého konania pritom rozhodujúcou mierou prispel neefektívny a nesústredený
postup okresného súdu, ako aj absencia prijať adekvátne opatrenia, ktoré by výkon
rozhodnutia umožnili, čím došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na konanie
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto vyslovil
porušenie práv sťažovateľa zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní (bod 1 výroku tohto nálezu).
74. Už len pre úplnosť ústavný súd k argumentácii predsedu okresného súdu o tom,
že sťažovateľ nevyužil postup podľa § 67 ods. 1 písm. a) zákona o súdoch a nežiadal
o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom nadriadeného súdu, zdôrazňuje, že v súlade
s judikatúrou ESĽP (rozsudok ESĽP z 12. 6. 2012, sťažnosť č. 30189/07, Ištván a Ištvánová
proti Slovenskej republike) sťažnosť na prieťahy v konaní dotknutému predsedovi súdu
podľa ustanovení zákona o súdoch nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy
na účely čl. 35 ods. 1 dohovoru. Nepodanie žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
predsedovi nadriadeného súdu preto nebránilo ústavnému súdu sa ústavnou sťažnosťou
vo veci namietaného porušenia práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
v tomto procesnom štádiu meritórne zaoberať.
K bodu 2 výrokovej časti nálezu
75. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
76. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha. Z § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
77. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
78. Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 10 000 € z dôvodov uvedených v časti II tohto nálezu.
79. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
80. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä zjavne neprimeranú
dĺžku napadnutého konania spôsobenú neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného
súdu, povahu a rozsah práv sťažovateľa, ktoré boli porušené, predmet konania, ktorým je
súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny jeho
obvyklého pobytu, význam konania pre sťažovateľa, ako aj skutočnosť nerešpektovania
príkazu ústavného súdu vysloveného v náleze sp. zn. IV. ÚS 155/2018 z 20. júna 2018,
ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam
posudzovanej veci primerané priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € (bod 2
výroku tohto nálezu).
K bodu 3 výrokovej časti nálezu
81. Podľa § 73 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania.
82. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
83. Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu
vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním právnym zástupcom. Sťažovateľ si
uplatnil túto náhradu trov konania v celkovej sume 585,70 €, a to za tri úkony právnej
služby (prevzatie zastupovania, podanie ústavnej sťažnosti a vyjadrenie doručené
16. augusta 2019).
84. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z § 13a ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového
základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov
(režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2019 v sume 9,80 € (1/100
výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Výsledná suma 519,39 € bola navýšená
o daň z pridanej hodnoty, keďže právny zástupca sťažovateľa je platcom dane z pridanej
hodnoty. Celková suma náhrady trov konania tak predstavuje sumu 623,27 €. Vzhľadom
na skutočnosť, že sťažovateľ si prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním
doručeným ústavnému súdu 16. augusta 2019 uplatnil náhradu trov konania len
v sume 585,70 € ústavný súd, súc viazaný návrhom na rozhodnutie vo veci ústavnej
sťažnosti, túto náhradu priznal v požadovanej sume (bod 3 výroku tohto nálezu).
85. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
K bodu 4 výrokovej časti nálezu
86. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
87. Sťažovateľ sa tiež domáhal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu
v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že už
v náleze sp. zn. IV. ÚS 155/2018 z 20. júna 2018 ústavný súd uložil okresnému súdu konať
bez zbytočných prieťahov, ústavnej sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto
nálezu).
VIII.
88. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. septembra 2019