Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 419/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-67

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom

Schmidlom, advokátska kancelária, Záhorácka 11/A, Malacky, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10. augusta 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. novembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 10. augusta 2015

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava V

(ďalej aj „okresný súd“) č. k. -302 z 13. novembra 2014 bol sťažovateľ uznaný

za vinného zo zločinu ublíženia na zdraví podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a iné, za čo mu bol

uložený trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov nepodmienečne a pre výkon ktorého

bol zaradený do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj

„krajský súd“) svojím uznesením sp. zn. z 29. apríla 2015 zamietol

sťažovateľom podané odvolanie a najvyšší súd svojím uznesením sp. zn.

z 10. augusta 2015 odmietol sťažovateľom podané dovolanie. V ostatnom podal sťažovateľ

na ústavnom súde sťažnosť.

3.1 Sťažovateľ v podanej sťažnosti v súhrne konštatuje, že «... konaním súdov

všetkých stupňov, došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu, na obhajobu ním zvoleného

obhajcu, ktoré právo nemohlo byť v žiadnom prípade nahradené a konvalidované

rozhodnutím prvostupňového súdu o ustanovení náhradného obhajcu ex offo, najmä ak sa

„rozhodujúcej“ časti hlavného pojednávania, kde boli realizované záverečné reči

prokurátora a obhajoby fyzicky zúčastnil obhajca zvolený sťažovateľom a sudkyňa mu

odmietla umožniť sa aktívne zúčastniť sa tohto pojednávania v procesnom postavení

obhajcu, hoci na tom zvolený obhajca i jeho klient trval a zvolený obhajca minimálne jeden

mesiac pred konaním tohto pojednávania, vediac o jeho termíne od klienta, písomne súdu

doporučenou poštou oznámil, že sa hlavného pojednávania v súdom stanovenom termíne

zúčastní, ako sa uvádza vyššie, napriek tomu, že plnomocenstvo zvoleného obhajcu z radov

advokátov nikdy nebolo v predpísanej, a podľa klienta ani v inej forme zrušené, nakoľko

písomné plnomocenstvo je možné platne a účinne zrušiť len písomnou formou, jeho

vypovedaním.». V ďalšom doplnil, že „V zmysle zákonnej úpravy, ak sa zvolený obhajca

zúčastní hlavného pojednávania, nemôže na ňom aktívne vystupovať náhradný obhajca.

V danej veci nešlo o povinnú obhajobu a aj prvostupňový súd deklaroval, že náhradného

obhajcu ustanovuje len pre prípadnú neúčasť zvoleného obhajcu, a tak náhradný obhajca

nemal dôvod na hlavnom pojednávaní ako obhajca vôbec konať. Odhliadnuc od

skutočnosti, že náhradný obhajca nebol zrejme schopný klientovi poskytnúť efektívnu

právnu pomoc, lebo nebol dostatočne oboznámený zo spisom, (v spise niet zmienky o

naštudovaní spisu týmto ustanoveným obhajcom) a s klientom sa neporadil. O tomto svedčí

aj jeho záverečná reč, pričom ... vzhľadom na závažnosť veci, mala byť rozsiahlejšia.“.

3.2 Postupu najvyššieho súdu sťažovateľ predovšetkým vytkol to, že „Najvyšší súd

ako súd dovolací sa pri odôvodnení svojho rozhodnutia ... dostatočne nevysporiadal

so všetkými argumentmi, ktoré boli uvedené v dovolaní, čím sa javí toto rozhodnutie ako

arbitrárne. Dovolací súd dôvodí, že predsedníčka senátu prvého stupňa v snahe zabrániť

prípadným ďalším odročeniam ustanovila dňa 10. 09. 2014 obvinenému náhradného

obhajcu. V opatrení na č. 1. 281 sa okrem iného uvádza, že k ustanoveniu náhradného

obhajcu podľa ustanovenia . Tiež sa v tomto opatrení však uvádza,

že povinnosť obhajovať sťažovateľa trvá dobu, po ktorú trvajú dôvody nutnej obhajoby,

ale v predmetnej trestnej veci sťažovateľa sa nejednalo o prípad povinnej (nutnej)

obhajoby. Táto skutočnosť unikla pozornosti dovolacieho súdu. Dovolací súd tiež poukazuje

na zápisnicu z hlavného pojednávania zo dňa 07.10.2014, kde mal sťažovateľ prehlásiť,

že zvolený obhajca mu vypovedal plnú moc. Predsedníčka senátu ho následne vyzvala,

aby si zvolil nového obhajcu. Aj tento postup prvostupňového súdu je nesprávny a dovolací

súd sa s týmto procesným nedostatkom žiadnym spôsobom nevysporiadal.“.

V ďalšom sťažovateľ poukázal aj na najzávažnejšie nedostatky v celom priebehu

konania pred prvostupňovým súdom, ktorým bol Okresný súd Bratislava V, keď

„... na hlavnom pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 13. 11. 2014, kde boli prednášané

záverečné reči, ... predsedníčka senátu bezdôvodne zvolenému obhajcovi znemožnila konať

jeho povinnosti vyplývajúce s ustanovenia , napriek tomu, že sa

tohto práva domáhal sťažovateľ ako aj jeho zvolený obhajca. Predsedníčka senátu svoje

rozhodnutie odôvodnila tým, že zvolený obhajca by tak nemal dodržanú lehotu na prípravu,

čo však taktiež nebola pravda, lebo zvolený obhajca písomným podaním zo dňa 14. 10.

2014 oznámil súdu, že sa dňa 13. 11. 2014 vytýčeného hlavného pojednávania osobne

zúčastní.“. Ani s uvedeným pochybením sa najvyšší súd v dovolacom konaní nemal účinne

vysporiadať.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu, sp. zn. bolo porušené základné

právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa ... a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) Dohovoru ... .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. značka zo dňa 29. 04. 2015 sa

zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyššiemu súdu SR sa prikazuje, aby sťažovateľa ihneď prepustil z výkonu trestu

odňatia slobody.

4. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania... “

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak

[ o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“)]. Návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený ( ).

6. Podľa názoru sťažovateľa „Za ťažisko neústavnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR možno v danom prípade považovať porušenie základného práva súdnu a inú právnu

ochranu, ktorého súčasťou je aj právo na obhajobu vedenú v prvom rade zvoleným

obhajcom, obzvlášť ak je na konaní prítomný, niet zákonného dôkazu o právne účinnej

a zákonom požadovanej forme zrušenia jeho plnomocenstva, naopak prehlásenia klienta

i advokáta priamo na začiatku konania jednoznačne potvrdzujú vzájomnú vôľu

k zastupovania klienta zvoleným obhajcom.“.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc

súdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe.

Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu.

K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu

a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé

prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A,

č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti

zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu

().

10. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (, , ). Právomoc ústavného súdu

konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje

len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky

výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (, , ).

11. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 10. augusta 2015 v podstatnom

uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) zistil, že

dovolanie bolo podané oprávnenou osobou ( ), v zákonnej lehote

a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Tr.

por.). Dovolanie podala oprávnená osoba prostredníctvom obhajcu, čo je v súlade s

ustanovením Súčasne však zistil, že podané dovolanie je potrebné

odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len dovolací súd) opakovane pripomína,

že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného

prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom

poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov,

ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú

ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení , pričom

v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v pre zrušenie rozsudku

v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie.

Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou

stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti dovolania, vrátane dovolacích

dôvodov, sú striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného

prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len

ako „ďalšie” odvolanie.

V posudzovanej veci bol ako prvý dovolací dôvod uplatnený dôvod uvedený

v ustanovení , podľa ktorého dovolanie možno podať,

ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Dovolateľom uvádzaný dovolací dôvod predpokladá, že v konaní došlo k porušeniu

práva na obhajobu najmä tým, že boli porušené ustanovenia o povinnej obhajobe § 37

Predovšetkým ide o prípady, kedy súd vykonával úkony trestného konania

bez obhajcu obvineného napriek tomu, že ho obvinený musel mať z dôvodu povinnej

obhajoby. V posudzovanej veci bol obvinený trestne stíhaný pre zločin, preto nešlo o prípad

povinnej obhajoby v zmysle Napriek tomu si obvinený zvolil obhajcu

JUDr. Petra Schmidla na plnú moc, ktorý obvinenému poskytoval potrebnú právnu pomoc

od prípravného konania až po konanie na súde prvého stupňa. V tejto súvislosti dovolací

súd pripomína, že prokurátor podal na obvineného obžalobu na príslušnom okresnom súde

24. mája 2013, kde je vedená pod sp. zn. . Vo veci bol určený prvý termín

hlavného pojednávania na 9. júla 2013, na ktoré sa však obhajca nedostavil a svoju neúčasť

vopred ospravedlnil. Následne musel konajúci súd vo veci viackrát zrušiť termín hlavného

pojednávania a stanoviť nový termín, väčšinou z dôvodov na strane obhajcu

JUDr. Schmidla (zdravotné dôvody, čerpanie dovolenky) resp. obvineného. Predsedníčka

senátu súdu prvého stupňa v snahe zabrániť prípadným ďalším odročeniam ustanovila

10. septembra 2014 obvinenému náhradného obhajcu (č. l. 281).

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo 7. októbra 2014 (č. l. 282-283). vyplýva, že zvolený

obhajca obvineného JUDr. Schmidl sa neustanovil, pričom obvinený prehlásil, že obhajca

mu vypovedal plnú moc, avšak žiadny doklad o tom nemá. Prítomná bola náhradná

obhajkyňa, avšak obvinený požiadal súd o odročenie hlavného pojednávania, nakoľko si

chce zvoliť na plnú moc iného obhajcu. Obvinenému bolo vyhovené, hlavné pojednávanie

bolo odročené na 13. novembra 2014, pričom bol vyzvaný aby do 10 dní doložil súdu plnú

moc novozvoleného obhajcu. V stanovenom termíne však obvinený súdu novú plnú moc

nedoložil, a preto sa hlavné pojednávanie 13. novembra 2014 vykonalo za prítomnosti

náhradnej obhajkyne, ktorá poskytovala obvinenému patričnú odbornú pomoc. Obvinený

mal až do právoplatného ukončenia veci obhajcu, preto k žiadnemu zásadnému porušeniu

práva na obhajobu v jeho prípade nedošlo.

K námietkam dovolateľa považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že v spise sa síce

nenachádza žiadne písomné vypovedanie plnej moci zo strany JUDr. Schmidla, avšak

z prehlásenia obvineného na hlavnom pojednávaní jednoznačne vyplýva, že obhajobu

zo strany JUDr. Schmidla považuje za skončenú, nakoľko si chcel zvoliť nového obhajcu

na plnú moc. O tom, že obhajoba JUDr. Schmidla skončila, svedčí aj nasledujúci postup

obvineného, ktorý si zvolil na plnú moc iného obhajcu. Obhajoba obvineného bola teda

po celý čas trestného stíhania riadne zabezpečená, a preto námietky dovolateľa nie sú

spôsobilé naplniť dovolací dôvod podľa

Dovolateľ ako ďalší dovolací dôvod uviedol ustanovenie § 371 ods. 1 písm. g/

, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch,

ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Vo všeobecnej rovine k tomuto dovolaciemu dôvodu považuje dovolací súd za nutné

uviesť, že uvedený dovolací dôvod sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného konania -

k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách, začína vyhľadávaním, nasleduje

etapa zabezpečovania dôkazov, potom ich vykonávania a nakoniec etapa hodnotenia

dôkazov. Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci

a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov zadovážených podľa alebo

podľa osobitného zákona.

Dôvod dovolania podľa citovaného ustanovenia sa vzťahuje predovšetkým k tretej

etape dokazovania, t.j. k vykonávaniu dôkazov súdom. Dovolateľ vo svojom mimoriadnom

opravnom prostriedku nekonkretizoval dôkazy, ktoré mali byť vykonané nezákonným

spôsobom. Pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa vyžaduje, aby sa napadnuté

rozhodnutie opieralo o nezákonné dôkazy. Nezákonnosť podľa dovolateľa spočívala v tom,

že hlavné pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,

bolo vykonané bez toho, aby obvinenému poskytoval odbornú právnu pomoc ním zvolený

obhajca. V tomto smere však dovolací súd, ako už bolo vyššie uvedené, žiadne pochybenie

zo strany nižších súdov nezistil. Argumentáciu dovolateľa vo vzťahu k tomuto dovolaciemu

dôvodu preto dovolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,

bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa

V posudzovanej veci, ako z vyššie uvedeného vyplýva, neboli splnené zákonné

podmienky dovolania podľa , , a preto Najvyšší súd

Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dovolanie matky obvineného

podľa odmietol.»

12. Z dôvodu obsahovej súvislosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. apríla 2015 považoval ústavný súd

za potrebné odcitovať aj príslušnú časť z predmetného rozhodnutia krajského súdu, ktorý

v podstatnom argumentoval:

«Okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky

základné zásady trestného konania uvedené v , najmä však zásady zákonného

procesu - § 2 ods. 7, voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12 i rovnosti strán

(kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14. Krajský súd teda konštatuje, že súd prvého stupňa dospel

k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými

procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú. V odôvodnení rozsudku v súlade

s stručne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vyložil, ktoré skutočnosti vzal

za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a vysvetlil, na základe akých

dôvodov - prečo dospel k odsudzujúcemu rozsudku.

Krajský súd si plne osvojuje skutkové závery I. stupňového súdu a v podrobnostiach

odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Aj senát odvolacieho súdu dospel

k záveru, že skutok popísaný v napadnutom rozsudku sa stal, spáchal ho obžalovaný

spôsobom v ňom popísaným. Nemá preto pochybnosti, že skutkové zistenia uvedené

v skutkovej vete napadnutého rozsudku sú v súlade so stavom veci a je nimi preukázané,

že obžalovaný sa v kritickej dobe správal spôsobom uvedeným vo výrokovej časti rozsudku.

V prejednávanom prípade boli v prípravnom konaní zadovážené a na hlavnom

pojednávaní okresným súdom vykonané dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporovali.

Na jednej strane je to výpoveď poškodeného , ktorý bol v prípravnom

konaní vypočutý dvakrát. Poškodený v súlade s výpoveďami z prípravného konania, zhodne

aj na hlavnom pojednávaní vypovedal, že neznámy mladý muž po tom, ako ho autom

nasledoval od až na parkovisko na , ho fyzicky

napadol tak, že ho udrel asi 4 krát päsťou do ľavej časti hlavy. Uvedeného muža popísal

pred vznesením obvinenia a pred vykonanou rekogníciou, pri ktorej tohto bez pochybností

opoznal. Na svojich tvrdeniach, že to bol obžalovaný, ktorý ho napadol, zotrval aj pri

konfrontácii a na hlavnom pojednávaní s vysvetlením, že nemá dôvod obžalovaného krivo

obviňovať, keďže tohto nikdy nevidel a nepoznal ho. Oproti výpovedi poškodeného stojí

výpoveď obžalovaného, ktorý od počiatku skutok popiera. Z výpovedí svedkov

, a , vyplýva skutočnosť, že obžalovaný

sa mal v čase skutku nachádzať na pracovisku v sídle spoločnosti

so sídlom na . Okrem toho svedok upresnil,

že predmetné motorové vozidlo, na ktorom mal jazdiť obžalovaný, jeho syn, v ten deň užíval

on, s tým, že aj mobil obžalovaného sa nachádzal v tomto aute a na uvedené číslo mu bolo

jedenkrát volané.

Obhajobné námietky obžalovaného, že v čase ublíženia na zdraví poškodenému sa

na mieste činu nenachádzal a poškodeného nepozná, sú jednoznačne okrem výpovede

poškodeného, vyvrátené aj listinnými dôkazmi, z ktorých je zrejmé, že vzhľadom

na vzdialenosť ulíc a , kde sa mal obžalovaný zdržiavať, je možné sa

presunúť s osobným motorovým vozidlom z ulice na v priebehu

desiatich minút. Okrem toho z prepisu telefónnych hovorov vyplýva, že z mobilu

obžalovaného, ktorý mal mať jeho otec svedok v aute, bolo volané v čase

skutku družke obžalovaného a to niekoľko krát a podľa vykrývačov mobilnej siete sa tento

telefón pohyboval po trase, v čase a mieste, ktoré korešponduje s výpoveďou poškodeného.

V tejto časti preto nie je možné uveriť tvrdeniu svedka , že uvedený

mobil mal v aute a na tento mu bolo volané. Pokiaľ ide o kamerové záznamy, nebolo možné

preveriť obhajobné tvrdenia obžalovaného, že v čase skutku sa nachádzal v areáli firmy,

keďže tieto boli polícii poskytnuté a zachytávajúce čas od 16.15 do 19.15 hod., pričom

ostatné časti boli zmazané.

Zo znaleckého posudku z odvetvia zdravotníctva a farmácia odvetvie chirurgia

a traumatológia vypracovaného vyplýva, že poškodený

utrpel poranenia uvedené vo výrokovej časti rozsudku, pričom je možné potvrdiť, že tieto

mohli vzniknúť tak, ako to vo svojej výpovedi opisuje poškodený, ktorý musel absolvovať

operačné riešenie zlomením tvárových kostí, musel podstúpiť pomerne bolestivé ošetrovanie

krvnej zrazeniny pod ľavým okom a musel absolvovať opakované pravidelné odborné

lekárske vyšetrenia, pričom pri pohyboch ľavým okom do strán trpel závraťou, bolesťami

a dvojitým videním. Z lekárskeho hľadiska ide o poranenie ťažké, ktoré si vyžiadalo

operačné riešenie, dlhodobú liečbu prevyšujúcu dobu tri mesiace. Poranenia poškodeného

vznikli najpravdepodobnejšie mechanizmom opakovaných úderov tupým pevným

predmetom stredne silnej až silnej intenzity.

Nie je možné preto akceptovať obhajobné námietky obžalovaného, že z výpovede

poškodeného nevyplýva, že útok mal prebehnúť tak, ako ho popísal

poškodený, čomu nasvedčuje spôsob útoku, pri ktorom nebola použitá žiadna zbraň, keďže

podľa vyjadrenia poškodeného mu mali byť zranenia spôsobené cca dvomi až štyrmi údermi

rukou a to aj strednej intenzity. Treba poukázať na to, že od počiatku trestného stíhania

poškodený tvrdí, že obžalovaný potom, čo použil slová, „hovädo chytím ťa a pichnem

nožom do srdca“ ho následne udrel štyrikrát do ľavej časti hlavy zovretou päsťou. Úmysel

obžalovaného spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu na zdraví tak deklaroval obžalovaný

už úvodnými slovami a následným útokom spôsobeným stredne silnou až silnou intenzitou.

Krajský súd nemal dôvod neveriť výpovedi poškodeného, ktorá je logická

a od počiatku trestného stíhania nemenná. Okrem toho pravdivosť tvrdenia poškodeného

posudzoval aj z hľadiska jeho osoby a zistenia, či tento mal motív uvádzať nepravdu

„a škodiť obžalovanému“.

V predmetnej veci obhajoba, a to ani pri výraznej snahe, nepreukázala, že by

poškodený vypovedal nepravdu o podstatných okolnostiach, a nezistila ani relevantný motív

poškodeného na krivé obvinenie na obžalovaného.

V odvolaní uvádzané argumenty, že obžalovaný nemal úmysel poškodenému spôsobiť

ťažkú ujmu na zdraví a že ho neudrel štyri krát, považuje krajský súd za právne irelevantné.

Obhajoba vždy môže nájsť akýkoľvek motív, prečo poškodený klame v neprospech jej

klienta. Argumenty však musia byť mimoriadne silné a presvedčivé, aby bolo možné

vysloviť, že výpoveď poškodeného nie je pravdivá. Takéto obhajoba ani pri nadmernej

snahe nepredložila a nespochybnila tvrdenie poškodeného tak, aby

krajský súd mal dôvod korigovať hodnotenie dôkazov okresným súdom. Aj krajský súd

považuje výpoveď poškodeného za logickú, zrozumiteľnú, presvedčivú,

pravdivú a vierohodnú, navyše podporenú znaleckým dokazovaním ako aj ostatnými

dôkazmi, a teda jej prisudzuje rozhodujúcu dôkaznú silu dostatočnú na preukázanie viny

obžalovaného. Výpoveď obžalovaného musí súd vždy posudzovať s rešpektom a s ohľadom

aj na to, že môže uvádzať nepravdu a tú prezentovať ako jedinú pravdu - svoju. Preto je

vždy v prioritnom záujme obžalovaného predložiť súdu svoje alibi, a tak dodať svojím

vyjadreniam „punc“ úplnej pravdivosti. Obžalovaný tvrdil, že bol v čase činu vo firme,

nepredložil však o tomto žiadne alibi, ba práve naopak, dôkazy ktoré boli v tomto smere

vykonané, nemohli spochybniť výpoveď poškodeného, keďže nebolo preukázané,

že obžalovaný sa v čase skutku nachádzal vo firme.

Krajský súd uzatvára, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď priebeh

skutkového deja ustálil tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Nepochybil okresný súd keď konanie obžalovaného kvalifikoval ako zločin ublíženia

na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva

podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Z hľadiska naplnenia subjektívnej stránky zločinu

ublíženia na zdraví stačí zistenie, že páchateľ vedel, že svojím konaním môže spôsobiť tento

ťažký následok a bol s tým uzrozumený (úmysel eventuálny). Takže uzrozumenie možno

vyvodzovať najmä z intenzity útoku, zo spôsobu jeho vykonania a z pohnútky činu.

To, že obžalovaný mal úmysel spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu na zdraví bolo preukázané

spoľahlivo už prednesenými slovnými útokmi na adresu poškodeného a následne

aj zo spôsobu a intenzity útoku (4 stredne silné až silné údery päsťou do hlavovej časti tela).

Nie je možné akceptovať návrhy obhajoby na kvalifikáciu konania obžalovaného

podľa § 156 ods. 3 Tr. zák., keďže v tomto prípade by musel úmysel obžalovaného smerovať

k spôsobeniu ublíženia na zdraví, pričom týmto činom bola z nedbanlivosti spôsobená ťažká

ujma na zdraví, čo sa však v danom prípade nestalo.

Odvolací súd nezistil pochybenie, ani vo výroku o treste v napadnutom rozsudku.

Keďže obžalovaný spáchal zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1

Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.,

bolo potrebné ukladať mu trest podľa najprísnejšieho ustanovenia, ktorým je v danom

prípade zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák., kde základná sadzba je daná

rozpätím od 4 do 10 rokov. Správne postupoval súd I. stupňa, keď v súlade s § 38 ods. 2

Tr. zák. prihliadol na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností

a zistil existenciu jednej poľahčujúcej okolnosti uvedenej v ustanovení § 36 písm. j/ Tr. zák.,

t. j., že viedol pred spáchaním trestného činu riadny život. Priťažujúcu okolnosť v zmysle

§ 37 Tr. zák. nezistil.

Z uvedeného teda vyplýva, že pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je 1:0,

v dôsledku čoho podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. sa znižuje horná hranica zákonom ustanovenej

trestnej sadzby o jednu tretinu a preto bolo možné ukladať obžalovanému trest odňatia

slobody v konečnom rozmedzí od 4 do 8 rokov.

Súd prvého stupňa postupoval plne v súlade so zákonom keď uložil obžalovanému

úhrnný trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, ktorý

trest považoval aj krajský súd za primeraný a zodpovedajúci zákonu.

Keďže obžalovaný doposiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody,

zaradil ho súd v súlade s ustanovením § 48 ods. 2 písm., a/ Tr. zák. na výkon uloženého

trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Odvolací súd sa v plnej miere stotožnil s postupom súdu I. stupňa ohľadne výroku

o treste, pretože v danom prípade predovšetkým s poukazom na osobu obžalovaného

je zjavne v súlade s ustanoveniami § 34 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom

tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu

k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest

zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

V prvom rade trest odňatia slobody uložený takým spôsobom, ako ho uložil okresný

súd, zabezpečí ochranu spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu

zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti. V prípade akceptácie takého druhu a výmery

trestu a spôsobe jeho výkonu sa nebude obžalovaný nachádzať na slobode, žiť a ani

pacovať, resp. tráviť svoj voľný čas.

V druhom rade uložený trest odňatia slobody súdom I. stupňa odradí iných

od páchania takéhoto druhu trestných činov. Odvolací súd k tomuto poznamenáva,

že trestná činnosť, pre ktorú je obžalovaný stíhaný, je v súčasnej dobe

mimoriadne rozšírená. Uloženie trestu odňatia slobody spôsobom, akým bol uložený

okresným súdom, ostatných možných páchateľov odradí od súčasného trendu a

nesprávneho a nezákonného spôsobu vedenia svojho života.

Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne

najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce

okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho

nápravy.

Čo sa týka zavinenia a pohnútky zo strany obžalovaného , odvolací

súd konštatuje, že v jeho prípade ide priamy úmysel podľa § 15 písm. a/ Tr. zák., nakoľko

chcel a aj porušil záujem chránený , t.j. záujem spoločnosti na ochrane

života, zdravia a majetku svojich občanov.

Čo sa týka jeho osoby, pomerov a možnosti nápravy, treba podotknúť, že ide

o páchateľa, ktorý doposiaľ nebol súdne trestaný.

Keďže odvolací súd nezistil zákonné dôvody pre zmenu ktoréhokoľvek z výrokov

napadnutého rozsudku, odvolanie obžalovaného ako nedôvodné v zmysle

zamietol..»

13. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej

konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného

súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína obmedzený rozsah

jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov, a nevynímajúc, viedli

k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho právomoci zaoberať sa

rozhodnutím o vine a treste () ani otázkou právnej kvalifikácie skutku, ktorý je

predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou platnosťou koná a rozhoduje

pred všeobecnými súdmi (). Inými slovami, úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ().

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu (v spojení s obsahom uznesenia krajského súdu sp. zn. z 29. apríla 2015,

pozn.) vo všeobecnej rovine svojej argumentácie konštatuje, že najvyšší súd ako súd

dovolací konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné

pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,

sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych

a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom napadnutom rozhodnutí primerane

rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom

vznesené námietky, ku ktorým sa spôsobom v dovolacom konaní očakávanom vyjadril.

Inými slovami, najvyšší súd v dostatočnej miere uviedol dôvody, na základe/podklade

ktorých rozhodol (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva García Ruiz c. Španielsku

z 21. 1. 1999). V tejto súvislosti je potrebné ešte zdôrazniť, že záver sťažovateľa o jeho vine

bol vo veci konajúcimi súdmi dostatočne zdôvodnený, ich úvahy vychádzajú z vykonaného

dokazovania a závery neindikujú svojvôľu, alebo arbitrárnosť, a preto ich ústavný súd

vníma aj v rovine ústavnoprávnej za akceptovateľné a nachádzajúce oporu vo vykonanom

dokazovaní. Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou

skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania. Inými slovami, skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi

neskončilo podľa predstáv sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom

na namietnutie porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie sťažnosťou podanou

ústavnému súdu, pretože označené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní

(, , , ).

15. Ústavný súd uzatvára, že právne závery najvyššieho súdu nie je možné

považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú

súvislosť medzi týmto napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľom

namietaným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

16.1 Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva: ... písm. c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu

podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu

poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

16.2 Podľa ak je dôvodná obava, že by mohol byť

zmarený v prípravnom konaní výsluch obvineného, ktorý trvá na prítomnosti obhajcu,

hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie pre neprítomnosť zvoleného obhajcu alebo

ustanoveného obhajcu, môže byť obvinenému popri zvolenom obhajcovi alebo

ustanovenom obhajcovi ustanovený náhradný obhajca. Podľa § 42 ods. 2 Trestného

poriadku náhradný obhajca má rovnaké práva a povinnosti ako zvolený obhajca alebo

ustanovený obhajca, na hlavnom pojednávaní a verejnom zasadnutí ich však môže

vykonávať iba v prípade neúčasti zvoleného obhajcu alebo ustanoveného obhajcu.

17. Ústavný súd už vo svojich prvotných rozhodnutiach zaujal stanoviská

k dodržiavaniu orgánmi štátu.

17.1 Vo veci sp. zn. uviedol, že čl. 50 ods. 3 zaručuje všetkým

oprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu obhajoby, ďalej že budú mať možnosť

pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným

spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva

na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktorý sa

usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného je poskytnutie

príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu.

17.2 Vo veci sp. zn. ústavný súd uviedol, že pozitívny záväzok

Slovenskej republiky pri realizácii práv obvineného v trestnom konaní je zabezpečený

, ktorý je právnym predpisom upravujúcim postup v trestnom konaní.

v jednotlivých fázach trestného konania zaručuje garantované

právo obhajoby.

18. Ústavný súd teda predostiera, že zásada „právo na obhajobu“ vyjadruje

požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti

ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutným prostriedkom úspešného výkonu

súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne

zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu,

ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby,

proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo

neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy.

Podľa názoru ústavného súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej

osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv

a slobôd (), a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú

rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.

19. Ústavný súd poukazuje na to, že v prvom rade je všeobecný súd povinný

poskytnúť ochranu základným práva a slobodám sťažovateľa, ale na druhej strane nemožno

bagatelizovať význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa obvinený obhajuje

sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má alebo ho musí mať,

je potom jeho úlohou obhajovať práva obvineného čo najúčinnejším spôsobom, pod ktorým

treba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup obhajcu pri obhajovaní jeho záujmov,

ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas objasnené skutočnosti,

ktoré vinu obvineného vyvracajú alebo ju zmierňujú [

()]. Spôsob obrany sťažovateľa a taktika jeho obhajoby nemôže byť

v prípade jej neúspechu pričítaná na vrub súdu, ktorý koná v súlade so zákonom

(). Naostatok, uplatnenie práva na obhajobu oprávnenej osobe nezaručuje

dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom

základného práva zaručeného je poskytnutie príležitosti brániť

sa obvineniu zo spáchania trestného činu (, , ).

20. Taktiež z komentovaného znenia dohovoru vyplýva, že „Z nezávislosti advokacie

na státu vyplývá, že vedení obhajoby je ve své podstatě záležitostí mezi obviněným a jeho

klientem, ať už mu byl obhájce přidělen v rámci právní pomoci nebo si jej platí klient sám.

Čl. 6 odst. 3 písm. c) nutí příslušné státní orgány zasáhnout pouze tehdy, jestliže nedostatky

na straně ustanoveného obhájce vyjdou najevo anebo jestliže jsou o nich jakýmkoli jiným

ůsobem informovány [Kamasinski proti Rakousku, rozsudek 19. 12. 1989, č. 9783/82,

§ 65]. Totéž platí i pro obhájce zvoleného obviněným [Imbrioscia, § 41]. (Kmec, J., Kosař,

D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie.

Praha : C. H. Beck 2012.)“.

21. V materiálnom ponímaní teda právo na obhajobu zaručuje všetkým oprávneným

osobám tak čas na prípravu obhajoby a možnosť pripraviť si jej koncepciu podľa vlastných

predstáv, ako aj to, že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom

buď osobne, alebo prostredníctvom obhajcu. Zo zistení ústavného súdu vyplývajúcich

zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. nevyplýva, aby sťažovateľ nemal

možnosť spôsobom, ktorý si sám zvolil (a teda aj právne účinným spôsobom v zmysle

zvolenej stratégie, pozn.) predniesť svoju obhajobu, čo bolo umocnené zvolením si obhajcu

podľa vlastného výberu. Je pravdou, že viaceré nariadené termíny hlavného pojednávania

boli odročované, a to nielen z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa, alebo jeho obhajcu

(ako to bolo napríklad pri termínoch hlavného pojednávania naplánovaného na 24. október

2013, 19. jún 2014, 4. september 2014 a 25. september 2014, pozn.), ale aj z dôvodu

neprítomnosti členov senátu (ako to bolo pri termínoch hlavného pojednávania

naplánovaného na 19. september 2013, 24. október 2013, 18. marec 2014, pozn.).

Z hľadiska významu vedeného dokazovania však na hlavnom pojednávaní konanom

v dňoch 1. augusta 2013 a 6. februára 2014 bolo vykonané podstatné dokazovanie,

a to výsluchy poškodeného , sťažovateľa v procesnom postavení

obžalovaného, svedkov , , ,

, pri ktorom bol prítomný obhajca sťažovateľa advokát JUDr. Peter Schmidl

a do ktorého tak mal možnosť sťažovateľom zvolený tento obhajca v plnej miere zasiahnuť

a v zmysle zvolenej taktiky obhajoby aj ovplyvniť. Na hlavnom pojednávaní konanom

13. novembra 2014 boli vykonané listinné dôkazy ich prečítaním a prezentované záverečné

reči, v rámci ktorých sa prezentovala aj náhradná obhajkyňa a samotný

sťažovateľ, čím tak bolo zabezpečené právo sťažovateľa na obhajobu v plnej miere,

resp. nič nenasvedčuje tomu, aby bol sťažovateľ ako obžalovaný akýmkoľvek spôsobom

na svojom práve na obhajobu ukrátený.

V ďalšom je potrebné poukázať na to, že postup vo veci konajúcej sudkyne

okresného súdu pri ustanovení náhradného obhajcu nebol svojvoľný, ale vychádzal

z vyjadrenia samotného sťažovateľa prezentovaného na hlavnom pojednávaní konanom

7. októbra 2014 o vypovedaní plnej moci obhajcom JUDr. Petrom Schmidlom

sťažovateľovi a vyjadrenia samotného sťažovateľa o vôli zabezpečiť si iného obhajcu,

čo bol aj dôvod na odročenie hlavného pojednávania. Na hlavnom pojednávaní konanom

13. novembra 2014 sa obhajca JUDr. Peter Schmidl domáhal svojej účasti napriek

skutočnosti, že nedisponoval v tom čase platnou plnou mocou na zastupovanie sťažovateľa

(k takémuto záveru dospel ústavný súd z obsahu zápisnice okresného súdu na č. l. 297

súdneho spisu sp. zn. , pozn.). Ak teda vo veci konajúca sudkyňa okresného

súdu uskutočnila hlavné pojednávanie za prítomnosti náhradného obhajcu za súčasného

nepredloženia plnej moci iného sťažovateľom zvoleného obhajcu, konala tak v súlade

s , ustanovením druhou vetou

nevynímajúc. Naopak, z príslušnej časti súdneho spisu okresného súdu sp. zn.

vyznievajú sťažnostné námietky sťažovateľa paradoxne a predmetná situácia sa ústavnému

súdu javí ako medzi sťažovateľom a jeho zvoleným obhajcom JUDr. Petrom Schmidlom

prebiehajúce diskrepancie na pozadí vypovedanej plnej moci (či už sťažovateľom, alebo

JUDr. Petrom Schmidlom, pozn.), resp. pri nesúhlase sťažovateľa nechať sa zastupovať

obhajcom JUDr. Petrom Schmidlom. Tomuto záveru nasvedčuje aj samotný

fakt/skutočnosť, že obsahom predmetného spisu je aj plná moc udelená sťažovateľom

obhajcovi , advokátska kancelária, ,

a to 21. novembra 2014, z ktorej vyplýva, že v ďalšom priebehu konania (pri podaní

písomného odvolania z 9. februára 2015 a pri zastupovaní sťažovateľa na verejnom

zasadnutí krajského súdu o podanom odvolaní konanom 29. apríla 2015) sťažovateľa

nezastupoval obhajca JUDr. Peter Schmidl, ale obhajca . Je potom

otázne, prečo obhajca JUDr. Peter Schmidl adresoval okresnému súdu svoje vyjadrenia

smerujúce k opätovnému podpisu plnej moci sťažovateľom, a to aj v deň konania hlavného

pojednávania 13. novembra 2014, tak ako to vyplýva z č. l. 297 súdneho spisu okresného

súdu sp. zn. „JUDr. Schmidl uviedol, že jeho klient mu dnešného dňa podpíše

plnú moc...“, keď sa tak v priebehu ďalšieho konania nestalo.

Z uvedeného dôsledku ústavný súd sťažovateľom podanú sťažnosť v časti

namietajúcej porušenie práva na obhajobu podľa a podľa

písm. c) dohovoru odmieta podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu,

vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2016