Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 42 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (47)I. ÚS 419/2015
PDF · 483.47 KB
No categories available
I. ÚS 419/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej, zo sudcu Petra Brňáka a sudcu
Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť maloletej , ,
zastúpenej zákonnou zástupkyňou matkou – , ,
právne zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj základného práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3
ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 Er 7071/2009 a takto
rozhodol:
1. Základné právo maloletej na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 7071/2009
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Martin p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Er 7071/2009 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Maloletej p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Martin p o v i n n ý vyplatiť do rúk jej matky
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Martin j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania maloletej
v sume 355,72 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdva centov) na účet
právnej zástupkyne JUDr. Ivety Rajtákovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
31. augusta 2015 doručená sťažnosť maloletej , zastúpenej zákonnou
zástupkyňou matkou – (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prejednanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva na ochranu a starostlivosť
nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom
Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva:
„... dňa 1. 12. 2009 podala sťažovateľka... návrh na vykonanie exekúcie peňažnej
pohľadávky – výživné na maloleté dieťa na základe exekučného titulu – právoplatného
a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 27 P 153/2006, ktorým tento
2
súd určil povinnému povinnosť prispievať na výživu maloletej sťažovateľky v 1. rade sumou
3000 Sk (99,58 €) mesačne a zaplatiť dlžné výživné vo výške 45 000 Sk (1493,72 €).
Na základe poverenia na vykonanie exekúcie č. 5506*066675 zo dňa 13. 1. 2010,
vydaného Okresným súdom Martin, vydal súdny exekútor dňa 14. 5. 2010 upovedomenie
o začatí exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 1403/09.
Dňa 11. 6. 2010 boli na Exekútorský úrad doručené námietky povinného zo dňa
10. 6. 2010 proti predbežným trovám exekúcie.
Dňa 16. 6. 2010, teda v 5 dňovej zákonnej lehote, postúpil súdny exekútor tieto
námietky spolu so svojim vyjadrením exekučnému súdu (Okresnému súdu Martin), vedené
pod sp. zn. uvedeného súdu 17 Er 7071/2009.
Dňa 1. 3. 2011 bolo súdnemu exekútorovi oznámené, že rozsudkom Okresného súdu
Košice II sp. zn. 12 C 102/2007 zo dňa 13. 5. 2010, ktorý sa stal právoplatným
a vykonateľným dňa 12. 3. 2011, súd okrem iného rozhodol tak, že upravil povinnosť
povinného (otca maloletej sťažovateľky) prispievať na výživu sťažovateľky zo sumy 99,58 €
na sumu 130 € mesačne.
Zároveň bol súdny exekútor požiadaný, s poukazom na ust. § 75 ods. 2 Exekučného
poriadku, aby na základe tohto rozsudku upravil výšku exekvovaného výživného v uvedenom
exekučnom konaní.
Dňa 25. 4. 2012 súdny exekútor svojim podaním urgoval vydanie rozhodnutia
Okresného súdu Martin vo veci povinným podaných námietok proti predbežným trovám
exekúcie vedených pod sp. zn. 17 Er 7071/2009, ktoré boli exekučnému súdu doručené dňa
21. 6. 2010.
Dňa 26. 9. 2014 podal súdny exekútor 2. urgenciu Okresnému súdu Martin v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 Er 7071/2009, aby súd rozhodol o námietkach povinného proti
predbežným trovám exekúcie, ktoré boli exekučnému súdu doručené dňa 21. 6. 2010.“
Ako ďalej sťažovateľka zdôrazňuje, okresný súd o námietkach povinného proti
predbežným trovám exekúcie v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.
17 Er 7071/2009 dosiaľ nerozhodol a z uvedeného dôvodu exekúcia peňažnej pohľadávky –
výživného na maloleté dieťa – od 11. júna 2010 nemôže pokračovať, keďže nie je zrejmý
rozsah exekúcie.
3. S poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské
práva sa sťažovateľka domnieva, že postup okresného súdu pri rozhodovaní o námietkach
povinného proti predbežným trovám exekúcie v exekúcii výživného na maloleté dieťa,
o ktorých okresný súd nerozhodol ani po viac ako 5 rokoch, počas ktorých nevykonal ani
jeden úkon, je „... nesúladný so zmyslom a úlohou súdu pri ochrane práv účastníkov
súdneho konania, a to postupovať v súdnom konaní tak, aby ochrana práv bola rýchla
a účinná, a vo vzťahu k vyššie citovanému nálezu ústavného súdu, ako rezignácia
na vykonanie účinných opatrení na ochranu práv sťažovateľky...
Sťažovateľka je presvedčená, že dĺžka konania, vzhľadom na vyššie spomenuté lehoty
na rozhodnutie súdu, je taká neprimerane dlhá, že ju to zbavuje povinnosti podať sťažnosť
na prieťahy v konaní predsedovi súdu.
Zároveň je presvedčená, že pri takomto porušovaní medzinárodných zmlúv
a ustanovení právnych predpisov Okresným súdom Martin, nie je sťažnosť predsedovi súdu
účinným prostriedkom ochrany ich práv...
Sťažovateľka sa domnieva, že celková doba konania o výkone rozhodnutia, ktorá
uplynula od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie zo 14. 5. 2010 až doposiaľ, doba
viac ako 6 rokov, ale predovšetkým doba viac ako 5 rokoch, počas ktorej Okresný súd
Martin nerozhodol námietkach povinného proti predbežným trovám exekúcie a samotná
exekúcia výživného na maloleté dieťa nemohla pokračovať, je neprimerane dlhá, ničím
neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná a spôsobil ju iba Okresný súd Martin svojím
konaním, ale hlavne nekonaním porušujúcim medzinárodné zmluvy a ustanovenia právnych
predpisov.“.
4. S ohľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie vo veci vydal tento nález:
„Právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené
v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na prejednanie veci v primeranej
4
lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a právo na takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho,
zakotvené v čl. 3. ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa bolo postupom Okresného súdu
Martin vo veci sp. zn. 17 Er 7071/2009 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Martin konal vo veci
vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 17Er 7071/2009 bez prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súd Martin pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateliek.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie
vo výške 3 000 €.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľkám všetky trovy tohto konania.“
5. Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 419/2015 13
zo 7. októbra 2015 v zmysle dikcie ustanovenia § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť prijal na ďalšie konanie. Zároveň vyzval predsedníčku
okresného súdu a následne i právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrili, či trvajú
na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný
súd zároveň vyzval, aby sa k sťažnosti vyjadrila a aby zaslala na nahliadnutie súdny spis
vedený pod sp. zn. 17 Er 7071/2009.
6. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr. 968/15, doručeným ústavnému súdu 2. novembra 2015, v ktorom predsedníčka
okresného súdu s poukazom na chronologický prehľad úkonov súdu v závere poznamenala,
že „... dňa 08. 09. 2015 bola Okresnému súdu Martin doručená sťažnosť povinného,
na ktorú bolo odpovedané pod Spr. 2132/15 dňa 29. 09. 2015, kedy som konštatovala,
že sťažnosť na prieťahy v konaní je dôvodná. Prieťahy v konaní boli spôsobené dlhodobým
nadmerným zaťažením exekučného oddelenia a dlhodobým nedostatočným personálnym
obsadením Okresného súdu Martin.“.
Zároveň predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámila, že výslovne súhlasí
s upustením od verejného ústneho pojednávania, pretože od ústneho pojednávania
neočakáva ďalšie objasnenie veci.
7. Sťažovateľka podaním osobne podaným ústavnému súdu 4. novembra 2015
ústavnému súdu oznámila, že „... Okresný súd Martin uznesením sp. zn. 17 Er/7071/2009
z 23. októbra 2015 zamietol námietky povinného proti predbežným trovám exekúcie. Proti
tomuto uzneseniu, ktorým rozhodla vyššia súdna úradníčka, je podľa ustanovenia § 374
ods. 4 O. s. p. prípustné odvolanie.“. V prílohe podania zároveň ústavnému súdu predložila
predmetné uznesenie okresného súdu.
Následne podaním z 10. novembra 2015 sťažovateľka ústavnému súdu oznámila svoj
súhlas s upustením od ústneho pojednávania a zároveň si uplatnila v konaní pred ústavným
súdom náhradu trov konania vo výške 355,72 €.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde vo veci sťažnosti sťažovateľky upustil od ústneho pojednávania, pretože po
oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Z uvedeného dôvodu senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí
bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných
stanovísk a chronológie procesných úkonov okresného súdu vypracovanej ústavným súdom
na základe okresným súdom predloženého súdneho spisu sp. zn. 17 Er 7071/2009.
II.
9. Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu
na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania
vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 17 Er 7071/2009:
Žiadosťou zo 14. decembra 2009, doručenou okresnému súdu 22. decembra 2009,
súdny exekútor JUDr. Ing. Karol Mihal (ďalej len „súdny exekútor“) požiadal o udelenie
6
poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu – rozsudku Okresného
súdu Košice II č. k. 27 P 153/2006 169 zo 6. júna 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť
30. júna 2008 a stal sa vykonateľným.
Poverením č. 5506*066675 z 13. januára 2010 okresný súd poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu
Košice II č. k. 27 P 153/2006 169 zo 6. júna 2008.
Podaním zo 16. júna 2010, doručeným okresnému súdu 21. júna 2010, súdny
exekútor doručil námietky povinného proti predbežným trovám exekúcie z 10. júna 2010.
Urgenciou z 25. apríla 2012, doručenou okresnému súdu 2. mája 2012, súdny
exekútor požiadal o rozhodnutie o námietkach povinného proti predbežným trovám
exekúcie z dôvodu, že v exekúcii nie je možné z uvedeného dôvodu pokračovať.
V spise sa nachádza úradný záznam z 8. septembra 2015 o nazretí do súdneho spisu
okresného súdu sp. zn. 17 Er 7071/2009 zo strany splnomocneného zástupcu povinného.
Okresný súd zaslal súdnemu exekútorovi žiadosť č. k. 17 Er 7071/2009 29
z 21. septembra 2015 o predloženie spisu č. EX 1403/2009 na rozhodovanie o námietkach
povinného voči predbežným trovám exekúcie.
V spise sa nachádza list predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr 2132/15
z 29. septembra 2015 adresovaný splnomocnenému zástupcovi povinného vo veci sťažnosti
na prieťahy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 17 Er 7071/2009 (odpoveď
na sťažnosť, pozn.).
Dňa 5. októbra 2015 bol okresnému súdu na základe jeho žiadosti doručený
exekučný spis sp. zn. Ex 1403/09 Pk.
Podľa zistení ústavného súdu okresný súd uznesením č. k. 17 Er 7071/2009 32
z 23. októbra 2015 námietky povinného proti predbežným trovám exekúcie vedenej
na exekútorskom úrade súdneho exekútora pod sp. zn. EX 1403/2009 zamietol.
III.
10. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3
ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho
práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
12. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 7071/2009 dochádzalo k porušovaniu
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj základného práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa
podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa.
13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa sa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami
tohto Dohovoru, zaväzujú, že zabezpečia dieťaťu ochranu a starostlivosť nevyhnutnú
pre jeho blaho, pričom budú brať ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných
8
zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za dieťa zodpovedných a urobia všetky potrebné
zákonodarné administratívne opatrenia.
14. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali
rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03,
IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá
povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne
realizovalo (II. ÚS 21/01).
15. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza
z ustanovenia § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej
z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne
bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
16. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú:
1. právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
2. správanie účastníka súdneho konania a
3. postup samotného súdu.
V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľku
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval
aj v danom prípade.
16.1 Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je vymoženie
zameškaného výživného, bežného výživného, ako i trov konania a trov exekúcie. Ústavný
súd pri hodnotení okolností tohto prípadu a predovšetkým pri posudzovaní dĺžky konania
zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva (napr. H. v. United Kingdom z 8. 7. 1987)
prihliadol aj na povahu konania dotýkajúceho sa ochrany záujmov maloletého dieťaťa a jeho
osobného statusu, ktoré si vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu s osobitnou starostlivosťou
(m. m. II. ÚS 33/99, I. ÚS 53/02). Povaha tohto konania preto podmieňovala prísnejšie
hodnotenie jeho priebehu ústavným súdom z toho hľadiska, či v ňom došlo nečinnosťou
alebo neefektívnou činnosťou k zbytočným prieťahom.
Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, posúdením namietaného konania podľa prvého
kritéria ústavný súd dospel k záveru, že preskúmavané konanie nie je po právnej
ani skutkovej stránke zložité jeho predmetom je vymoženie zameškaného výživného,
bežného výživného, ako i trov konania a trov exekúcie, teda ide o vec patriacu
do štandardnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v rámci exekučného konania.
Rovnako ide o druh konania, ktorého metodika postupu je upravená tak v hmotnoprávnych
predpisoch, ako aj v procesných predpisoch a v prípade ktorého súdy disponujú dostatkom
stabilizovanej a rozsiahlej judikatúry.
Napokon ani samotná predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení na sťažnosť
na prieťahy v konaní nenamietala zložitosť okresným súdom posudzovanej veci. Doterajšia
dĺžka namietaného konania nebola teda závislá od právnej či faktickej zložitosti veci.
16.2 V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných
zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd rovnako nezistil žiadne okolnosti, ktoré
by signalizovali nedostatočnú aktivitu sťažovateľky ako účastníčky konania. Napokon
ani samotný okresný súd nenamietal žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť zohľadnené
10
na ťarchu sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom
konaní k zbytočným prieťahom.
16.3 Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.
Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť
štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala
k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil
na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07,
Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel
k záveru, že závažným nedostatkom, ktorý narušil plynulosť konania okresného súdu,
bolo obdobie nečinnosti (od júna 2010 do septembra 2015, t. j. časové obdobie vyše
5 rokov), v ktorom okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila akákoľvek zákonná
prekážka.
Pasivitou okresného súdu bolo poznačené obdobie od 21. júna 2010, keď boli
okresnému súdu doručené námietky povinného proti predbežným trovám exekúcie,
do 21. septembra 2015, keď okresný súd vyzval súdneho exekútora na predloženie
exekučného spisu sp. zn. EX 1403/2009 (bod 9). Vymedzenému obdobiu kvantitatívne
zodpovedá nečinnosť okresného súdu v rozsahu viac ako 5 rokov.
Ústavný súd v kontexte uvedeného konštatuje, že rozhodujúcim faktorom, ktorý mal
negatívny dopad na plynulý priebeh posudzovaného konania, boli zbytočné prieťahy
v konaní okresného súdu, ktorých sa dopustil v dôsledku zisteného obdobia nečinnosti.
Ústavný súd sa na tomto mieste vyrovnal aj s argumentáciou predostretou
v stanovisku okresného súdu [odpoveď predsedníčky okresného súdu vedená pod sp. zn. Spr
2132/15 z 29. septembra 2015 na sťažnosť povinného na prieťahy v konaní (bod 6)], ktorý
zbytočné prieťahy odôvodnil dlhodobým nadmerným zaťažením exekučného oddelenia
a dlhodobým nedostatočným personálnym obsadením okresného súdu. Ústavný súd
zdôrazňuje, že doterajšia judikatúra ústavného súdu v tomto smere formulovala stanovisko,
podľa ktorého otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú
v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní
(pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), argumenty
okresného súdu súvisiace s nadmerným množstvom vecí a nedostatočným personálnym
obsadením okresného súdu preto ústavný súd akceptovať nemohol.
Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal vyriešiť
a ktoré následne viedli k nadmernému zaťaženiu exekučného oddelenia, nemôže byť
pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali
zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý
sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).
17. Na základe uvedeného ústavný súd hodnotí postup okresného súdu v označenom
konaní ako taký, ktorý bol poznačený dlhodobou nečinnosťou okresného súdu.
S ohľadom na všetky už uvedené závery a tiež s prihliadnutím na predmet konania
nemožno doterajšiu dobu konania vedeného pred okresným súdom považovať z hľadiska
požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu
k základnému právu zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. V napadnutom konaní došlo
k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci či v dôsledku správania účastníkov
konania, ale výlučne v dôsledku nečinnosti okresného súdu.
18. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 7071/2009 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
19. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
12
20. V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému
súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 7071/2009 konal bez zbytočných
prieťahov.
21. Ústavný súd preskúmal aj návrh sťažovateľky na vyslovenie porušenia
základného práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2
Dohovoru o právach dieťaťa a zistil, že Dohovor o právach dieťaťa z 20. novembra 1959 sa
stal súčasťou právneho poriadku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky nadobudnutím
platnosti v súlade so svojím čl. 49 ods. 2 dňom 6. februára 1991.
22. Podľa čl. 153 ústavy na Slovenskú republiku prechádzajú práva a povinnosti
z medzinárodných zmlúv, ktorými je Česká a Slovenská Federatívna Republika viazaná,
a to v rozsahu ustanovenom ústavným zákonom Českej a Slovenskej Federatívnej
Republiky alebo v rozsahu dohodnutom medzi Slovenskou republikou a Českou republikou.
23. Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou
jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah
ústavných práv a slobôd.
24. Článok 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa predstavuje záväzok zmluvnej strany
Slovenskej republiky, že zabezpečí dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná
pre jeho blaho, berúc ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo
iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných a robiac pre to všetky potrebné
zákonodarné a správne opatrenia.
25. Tento medzinárodnoprávny záväzok zmluvnej strany je prenesený vo viacerých
právnych predpisoch najmä rodinného a trestného práva.
26. Článok 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa nie je preto priamo aplikovateľný
okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 7071/2009, ale sú aplikované
zákonné úpravy vytvorené na realizácii tohto zmluvného záväzku.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel
(bod 5).
IV.
27. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
28. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
29. Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou
o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo
priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, poukazujúc najmä
na dlhotrvajúcu nečinnosť okresného súdu.
30. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
14
31. Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
32. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
33. Vzhľadom na doterajšiu celkovú dĺžku konania vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 17 Er 7071/2009, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd
považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4
zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia nepredstavuje realizáciu práva priznaného čl. 46
ods. 3 ústavy, t. j. primerané finančné zadosťučinenie nemožno stotožňovať s odškodným,
s náhradou či už za skutočnú škodu, alebo za ušlý zisk.
34. Vzhľadom na to, že ide o maloletú, ústavný súd prikázal okresnému súdu túto
sumu zložiť do rúk matky sťažovateľky v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal
na okolnosti uvedeného prípadu, ktoré mohli mať dopad na sociálne postavenie
sťažovateľky, keďže išlo o konanie vo veci vymoženia jej zmeškaného, ako i bežného
výživného. Pritom súd zohľadnil i tú skutočnosť, že hoci samotná sťažovateľka prieťahy
v konaní svojou činnosťou/nečinnosťou nezapríčinila, počas celých piatich rokov nečinnosti
okresného súdu nepodala predsedníčke okresného súdu ani jednu sťažnosť na prieťahy,
a teda neiniciovala žiadny úkon smerujúci k uskutočneniu akýchkoľvek opatrení
proti zbytočným prieťahom v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 7071/2009. Učinil tak
až povinný v septembri 2015 (bod 6) sťažnosťou na prieťahy doručenou okresnému súdu
8. septembra 2015, ktorá bola zo strany vedenia okresného súdu vyhodnotená ako dôvodná.
35. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
36. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľke v konaní pred ústavným súdom vznikli
v súvislosti s právnym zastupovaním.
37. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.
38. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov
za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia
a podanie sťažnosti ústavnému súdu) vrátane režijného paušálu (2 x 139,83 € + 2 x 8,39 €).
Odmena právnej zástupkyni sťažovateľky za poskytnuté právne služby v konaní pred
ústavným súdom bola následne zvýšená o 20 % daň z pridanej hodnoty v rozsahu, v akom
to vyúčtovala právna zástupkyňa sťažovateľky, a tak predstavuje celkovú sumu 355,72 €.
39. Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľky JUDr. Ivety Rajtákovej (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
OSP).
40. Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať finančné
zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu uvedenú v bode 3 výroku nálezu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5
výroku tohto nálezu.
16
41. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť
dňom jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2015