Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 551/2016
PDF · 256.84 KB
No categories available
III. ÚS 551/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Maslenom, PhD., Babuškova 3, Bratislava, pre
namietané porušenie jeho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39
Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 So/97/2014 z 19. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla
2016 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na primerané hmotné
zabezpečenie podľa čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 So/97/2014 z 19. januára 2016 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ k 1. septembru
2012 podal na Sociálnu poisťovňu – ústredie (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) žiadosť
o priznanie starobného dôchodku s tým, že od priznania dôchodku (16. decembra 2001;
sťažovateľ nedefinoval typ dôchodku, pozn.) bol nepretržite v pracovnom pomere.
Rozhodnutím č. 44121670400 z 29. novembra 2012 Sociálna poisťovňa jeho žiadosť
zamietla z dôvodu, že starobný dôchodok mu bol už priznaný od 16. decembra 2001
rozhodnutím príslušného útvaru sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“).
3. Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne č. 44121670400 z 29. novembra 2012 podal
sťažovateľ opravný prostriedok. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
rozhodnutie Sociálnej poisťovne rozsudkom č. k. 8 Sd/39/2013-26 z 10. júna 2014 ako
vecne správne podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného
do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“) potvrdil. Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd
napadnutým rozhodnutím rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.
Z dávkového spisu predloženého Sociálnou poisťovňou ako odporkyňou v konaní zistil, že
sťažovateľ už v tom čase bol poberateľom výsluhového dôchodku a od 16. decembra 2001
bol sťažovateľovi priznaný starobný dôchodok podľa § 132 a § 133 zákona č. 100/1988 Zb.
o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom
zabezpečení“) v spojení s čl. 11 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou
a čl. 8 a 9 Správnej dohody o vykonaní zmluvy od 1. júla 2002. Najvyšší súd poukázal na
to, že v zmysle § 125 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov
a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov“) sa tento starobný dôchodok odo dňa
jeho priznania považuje za výsluhový dôchodok; súčasne bol sťažovateľovi rozhodnutím
ministerstva vnútra č. p. SPC-118.704-1/6-2002 z 30. mája 2002 priznaný starobný
dôchodok (nárok od 16. decembra 2001, pozn.). Najvyšší súd preto dospel k záveru, že
sťažovateľovi „nemožno priznať ďalší starobný dôchodok, má však nárok na zvýšenie
starobného dôchodku za doby zamestnania, ktoré neboli zhodnotené pre nárok a výšku jeho
starobného dôchodku, priznaného od 16.12.2001, pričom právomoc rozhodnúť o takomto
zvýšení starobného dôchodku patrí útvaru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky“.
Vzhľadom na uvedené dodal, že „nie je opodstatnená požiadavka navrhovateľa uložiť
odporkyni povinnosť vyčísliť jeho starobný dôchodok, keďže odporkyňa mu ho priznávať
nebude, a odpracované roky po priznaní starobného dôchodku mu budú zhodnotené jeho
zvýšením, o ktorom rozhodne príslušný útvar Ministerstva vnútra Slovenskej republiky“. Pre
potvrdenie správnosti záverov najvyšší súd poukázal na to, že ide o ustálenú rozhodovaciu
prax najvyššieho súdu a tento právny názor bol vyslovený už napr. v jeho rozhodnutiach
sp. zn. 9 So/41/2008, 9 So/43/2011, 9 So/190/2011 alebo sp. zn. 9 So/134/2010
z 24. novembra 2011, ktorý bol správnym kolégiom najvyššieho súdu uverejnený v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2015 pod
č. 57/2015.
4. Sťažovateľ tvrdí, že týmto rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jeho
základné právo na primerané sociálne zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ústavy a základné
právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy. Porušenie prvého z nich vidí
v tom, že „napriek celkovej dobe 56 rokov dôchodkového poistenia poberám starobný
dôchodok k dnešnému dňu v súhrne cca 430,-eur, čo je v zjavnom rozpore s princípmi, na
ktorých je systém starobného dôchodku založený, najmä na princípoch zákonnosti, rovnosti,
solidarity a zásluhovosti“. Porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ústavy sa
všeobecné súdy mali dopustiť tým, že „jednostranne prihliadali len k tvrdeniam a názorom
Sociálnej poisťovne. K mojim námietkam a tvrdeniam neprihliadali napriek tomu, že boli
argumentované platnými zneniami príslušných ustanovení právnych predpisov.“.
Sťažovateľ namietal účelovosť a neprípustnosť interpretácie a aplikácie príslušných
ustanovení zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a zákona o sociálnom
poistení, ktorú si na základe rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 So/41/2008
z 29. septembra 2008 o nemožnosti súbehu pôvodne starobného dôchodku
prekvalifikovaného na výsluhový dôchodok (§ 125 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení
policajtov a vojakov) osvojili Sociálna poisťovňa a následne aj oba všeobecné súdy. Podľa
sťažovateľa táto „nemá oporu v textoch uvedených prameňov práva. Nie neprípustnosť
súbehu ale naopak možnosť súbehu jednoznačne vyplýva zo znenia ustanovenia § 66 zákona
č. 328/2002 Z. z. Z dôvodovej správy k ustanoveniu... Interpretácia ustanovenia ods. 1 §
125 zákona je v judikátoch za hranicou možného súdneho výkladu, nakoľko sa tu nejedná
o preklenutie medzier v platnej právnej úprave, ale o jej zmenu judikátom. Využitie žiadosti
o zvýšenie už priznaného dôchodku na ktoré mňa odkazuje Sociálna poisťovňa by bolo len
reťazením diskriminácie, ktorú predstavuje vo vzťahu k tzv. staro dôchodcom platná právna
úprava v Slovenskej republike ako aj jej interpretácia a aplikácia príslušnými subjektmi.“.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd jeho sťažnosť
prijal na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 1 So/97/2014 z 19. januára
2016 porušil základné právo sťažovateľa na primerané hmotné zabezpečenie v starobe
podľa čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky a práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 So/97/2014 z 19. januára
2016 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd
povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
10. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak
ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 453/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
12. Predmetom predloženej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľa na primerané zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ústavy v spojení s porušením
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 1 So/97/2014 z 19. januára 2016. Týmto rozsudkom najvyšší súd potvrdil rozsudok
krajského súdu, ktorým bolo na základe riadne podaného opravného prostriedku (§ 250l
OSP) potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne o zamietnutí žiadosti sťažovateľa
o priznanie starobného dôchodku od 1. septembra 2012 z dôvodu, že mu je už od
16. decembra 2001 ministerstvom vnútra priznaný a vyplácaný starobný dôchodok
z osobitného systému sociálneho zabezpečenia, ktorý sa za výsluhový dôchodok len
považuje (§ 132, § 133 zákona o sociálnom zabezpečení, čl. 8 a 9 Správnej dohody
o vykonaní Zmluvy medzi Slovenskou a Českou republikou v spojení s § 125 ods. 1 zákona
o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov). Poukázal pritom na rozsudok najvyššieho
súdu sp. zn. 9 So/41/2008 z 29. septembra 2008. Dodal, že sťažovateľ má v zmysle § 67
ods. 3 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov možnosť požiadať ministerstvo
vnútra o zvýšenie už priznaného dôchodku za obdobie dôchodkového poistenia získané po
31. decembri 2003. Tento právny názor vyslovili aj krajský súd, aj najvyšší súd, ktorý ho
podporil poukazom na ďalšiu svoju rozhodovaciu a judikačnú činnosť.
13. Podstatou námietky sťažovateľa je tvrdenie, že Sociálna poisťovňa a aj
všeobecné súdy nesprávne a účelovo interpretovali a na jeho vec aplikovali príslušné právne
normy zákona o sociálnom zabezpečení, zákona o sociálnom poistení a zákona o sociálnom
zabezpečení policajtov a vojakov, keď vylúčili možný súbeh výsluhového dôchodku podľa
zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a starobného dôchodku podľa zákona
o sociálnom poistení.
14. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
III.
III. 1 K dôvodom odmietnutia sťažnosti v časti namietaného porušenia
základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti napáda správnosť právnych záverov najvyššieho
súdu z dôvodu nesprávnej interpretácie a aplikácie príslušných právnych predpisov.
17. Za sporný z hľadiska výkladu považuje sťažovateľ najmä § 125 ods. 1 zákona
o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov, v zmysle ktorého sa starobné dôchodky
policajtov, ak ich služobný pomer trval najmenej 15 rokov, na ktoré vznikol nárok podľa
doterajších predpisov a tento nárok trvá ku dňu účinnosti tohto zákona, odo dňa účinnosti
tohto zákona považujú za výsluhové dôchodky podľa tohto zákona vo výške, v akej patrili
ku dňu účinnosti tohto zákona, ak sú k tomuto dňu vyplácané orgánom sociálneho
zabezpečenia ministerstva.
18. Vo veci vedenej pred ním pod sp. zn. 9 So/41/2008 najvyšší súd riešil obdobnú
vec, v ktorej spornou otázkou bol vzťah starobného dôchodku priznaného podľa § 132
a § 133 zákona o sociálnom zabezpečení a výsluhového dôchodku podľa zákona
č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov, resp. zákona č. 328/2002 Z. z.
V rozsudku z 29. septembra 2008 vyslovil, že: „Pokiaľ zákonodarca vo vyššie citovaných
ustanoveniach uviedol, že starobné dôchodky sa považujú za výsluhový dôchodok podľa
zák. č. 114/1998 Z. z., resp. že výsluhové dôchodky priznané a vyplácané podľa § 91 zák.
č. 114/1998 Z. z. sa za určených podmienok považujú za výsluhové dôchodky podľa zák.
č. 328/2002 Z. z., je zrejmé, že tieto starobné dôchodky sú naďalej starobnými
dôchodkami podľa zák. č. 100/1988 Zb. a za výsluhový dôchodok podľa zák. č. 328/2002
Z. z. sa iba považujú, najmä na účely ich zvyšovania za dobu trvania služby. Taký záver
vyplýva tak z rozdielnych podmienok vzniku nároku na výsluhový dôchodok a nároku na
starobný dôchodok, ako aj z rozdielneho spôsobu výpočtu a výšky starobných dôchodkov
priznaných podľa §§ 22 až 24 v spojení s §§ 132 a 133 zák. č. 100/1988 Zb. a spôsobu
výpočtu a výšky výsluhového dôchodku priznaného podľa § 28 zák. č. 114/1998 Z. z., resp.
podľa § 39 zák. č. 328/2002 Z. z. Rozlišovanie zákonodarcu medzi výsluhovými
dôchodkami priznanými podľa zák. č. 114/1998 Z. z., resp. podľa zák. č. 328/2002 Z. z.
a starobnými dôchodkami, priznanými podľa zák. č. 100/1988 Zb., ktoré sú za výsluhové
dôchodky iba považované, vyplýva aj zo znenia zák. č. 494/2001 Z. z. o zvýšení
výsluhových príspevkov a výsluhových dôchodkov zo sociálneho zabezpečenia vojakov
v roku 2001 (§ 1 ods. 1 a 2), prípadne zák. č. 471/2003 Z. z. o zvýšení výsluhových
príspevkov a výsluhových dôchodkov zo sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov
v roku 2003 (§§ 1 až 3 a § 4 ods. 1)“ [zvýraznené ústavným súdom]. Súčasne dodal, že
„Vznik nároku na starobný dôchodok a jeho výplatu podľa zák. č. 100/1988 Zb. súčasne
vylučuje možnosť vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 65 ods. 1 zák. č. 461/2003
Z. z. Žiadosť o zohľadnenie ďalšej doby zamestnania po vzniku nároku na starobný
dôchodok je preto možné posúdiť len podľa § 259 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z., t. j. podľa
predpisov účinných do 31. decembra 2003.“. V tomto zmysle rozhodol najvyšší súd aj
rozsudkom sp. zn. 9 So/43/2011 z 29. marca 2012.
19. Rozsudkom sp. zn. 9 So/134/2010 z 24. novembra 2011 (uverejnenom aj
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 4/2015 pod č. 57/2015), na
ktorý poukázal najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, najvyšší súd vyslovil, že:
„I. Okolnosť, že navrhovateľovi bol starobný dôchodok po dovŕšení dôchodkového
veku podľa zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov
už raz priznaný, vylučuje možnosť vzniku ďalšieho nároku na taký istý druh dôchodku
(starobný dôchodok) podľa neskoršieho zákona o sociálnom poistení.
II. Navrhovateľ má však nárok na zvýšenie starobného dôchodku za doby
zamestnania, ktoré neboli zhodnotené pre nárok a výšku starobného dôchodku, pričom
o zvýšení rozhodne orgán, ktorý rozhodol o priznaní starobného dôchodku.“
V tamojšej veci najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie Sociálnej poisťovne o žiadosti žiadateľa o započítanie doby poistenia - „10
rokov z celkových 35 rokov započítaných v systéme Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, v ktorom mu na výšku dôchodku postačovalo 25 rokov“. Krajský súd dospel
k záveru, že „z dôvodu, že navrhovateľ je poberateľom dvoch dôchodkov podľa rôznej
právnej úpravy, pričom pre každý bola zhodnotená rôzna doba dôchodkového poistenia,
podľa názoru krajského súdu požiadavka navrhovateľa, aby zo zhodnotenej doby poistenia
pre výsluhový dôchodok mu bola započítaná časť doby aj pre novo priznaný starobný
dôchodok, nemá oporu v zákone. Súčasne považoval za nedôvodnú požiadavku
navrhovateľa na ustanovenie znalca na účely preverenia výšky starobného dôchodku“.
Najvyšší súd v rozsudku vo veci sp. zn. 9 So/134/2010 poukázal na to, že zákon
o sociálnom zabezpečení bol všeobecným právnym predpisom sociálneho zabezpečenia
a vzťahoval sa aj na policajtov. Od 1. júla 2002 došlo k čiastočnému vylúčeniu
policajtov zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia, a to na účely ich
výsluhového zabezpečenia výlučne za dobu ich služby v policajnom zbore. Zo znenia
§ 125 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov vyvodil záver, „že
starobný dôchodok navrhovateľa, priznaný podľa §§ 132 a 133 zákona o sociálnom
zabezpečení a ku dňu účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. (1. januára 2002), vyplácaný
orgánom sociálneho zabezpečenia ministerstva vnútra je naďalej starobným dôchodkom,
nie je výsluhovým dôchodkom priznaným podľa § 38 zákona č. 328/2002 Z. z.. Za výsluhový
dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. sa iba považuje na účely jeho ďalšej výplaty
z osobitného systému sociálneho zabezpečenia policajtov. Okolnosť, že navrhovateľovi bol
starobný dôchodok po dovŕšení dôchodkového veku podľa zákona č. 100/1988 Zb.
o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov už raz priznaný, vylučuje možnosť
vzniku ďalšieho nároku na taký istý druh dôchodku (starobný dôchodok) podľa neskoršieho
zákona o sociálnom poistení.“.
20. Preskúmaním sťažnosťou napadnutého rozsudku ústavný súd dospel k záveru, že
najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, príslušné zákonné ustanovenia podstatné
pre posúdenie veci sťažovateľa interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho
úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne
akceptovateľné, pričom rešpektujú aj ustálenú judikatúru najvyššieho súdu vo veciach
sociálnych. Ústavný súd preto nemá absolútne žiaden dôvod, no ani právomoc zasahovať do
rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu.
21. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil možnú spojitosť medzi
napadnutým rozhodnutím a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ústavy. Preto v tejto časti sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavom súde).
III. 2 K dôvodom odmietnutia sťažnosti v časti namietaného porušenia
základného práva sťažovateľa na primerané zabezpečenie v starobe podľa čl. 39
22. Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
23. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 39 ústavy
ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne
len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07). Medzi takéto práva nepochybne
patrí aj základné právo podľa čl. 39 ústavy.
24. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že zjavne nie je dané opodstatnenie tvrdeniu
sťažovateľa o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ústavy, je tvrdenie porušenia základného práva sťažovateľa na primerané zabezpečenie
v starobe podľa čl. 39 ústavy o to viac neopodstatnené. Teda, zjavne nie sú dané dôvody na
prijatie sťažnosti sťažovateľa v tejto časti. Ústavný súd ju preto ako zjavne neopodstatnenú
zamieta (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
25. Ústavný súd dodáva, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu plne vyhovuje požiadavkám základného práva na spravodlivé súdne
konanie a najvyšším súdom prezentovaný výklad relevantných právnych predpisov v ich
vzájomnej súvislosti rešpektuje požiadavku čl. 152 ods. 4 ústavy. Závery najvyššieho súdu
nepopierajú právo sťažovateľa na vyšší starobný dôchodok; vylučujú však súbeh dôchodkov
pre zabezpečenie v starobe pochádzajúcich jednak zo všeobecného systému dôchodkového
zabezpečenia a jednak z osobitného systému dôchodkového zabezpečenia policajtov
a vojakov. Je to naopak názor sťažovateľa, ktorý by pri faktickej aplikácii viedol
k znevýhodneniu osôb zúčastnených na sociálnom poistení len v jednom z uvedených
systémov, pretože by mu umožnil poberať dva starobné dôchodky súbežne. Pokiaľ
sťažovateľ namieta porušenie princípov zákonnosti, rovnosti, solidarity a zásluhovosti,
ústavný súd mu pripomína princíp solidarity. Sťažovateľ opomenul, že jeho vlastná
„interpretácia“ by bez ďalšej osobitnej právnej úpravy viedla k vyňatiu starobných
dôchodkov priznaných a vyplácaných policajtom a vojakom ešte na základe zákona
o sociálnom zabezpečení spod systému výsluhových dôchodkov podľa zákona o sociálnom
zabezpečení policajtov a vojakov, ako aj spod zákona o sociálnom poistení, čím by bola
príslušnému správnemu orgánu správy sociálneho zabezpečenia na určenom osobitnom
úseku odňatá právomoc a zároveň aj povinnosť tieto dôchodky medziročne upravovať.
Tento argument najvyšší súd vyslovil práve v už spomínanom rozsudku sp. zn.
9 So/134/2010 (R 57/2015).
26. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
27. Keďže niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ústavy, ústavný súd
predloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bezpredmetné rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016