Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 551/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Maslenom, PhD., Babuškova 3, Bratislava, pre

namietané porušenie jeho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39

a základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla

2016 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na primerané hmotné

zabezpečenie podľa (ďalej len „“) a základného

práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. januára 2016 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ k 1. septembru

2012 podal na Sociálnu poisťovňu – ústredie (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) žiadosť

o priznanie starobného dôchodku s tým, že od priznania dôchodku (16. decembra 2001;

sťažovateľ nedefinoval typ dôchodku, pozn.) bol nepretržite v pracovnom pomere.

Rozhodnutím č. 44121670400 z 29. novembra 2012 Sociálna poisťovňa jeho žiadosť

zamietla z dôvodu, že starobný dôchodok mu bol už priznaný od 16. decembra 2001

rozhodnutím príslušného útvaru sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“).

3. Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne č. 44121670400 z 29. novembra 2012 podal

sťažovateľ opravný prostriedok. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

rozhodnutie Sociálnej poisťovne rozsudkom č. k. -26 z 10. júna 2014 ako

vecne správne podľa účinného

do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“) potvrdil. Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd

napadnutým rozhodnutím rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Z dávkového spisu predloženého Sociálnou poisťovňou ako odporkyňou v konaní zistil, že

sťažovateľ už v tom čase bol poberateľom výsluhového dôchodku a od 16. decembra 2001

bol sťažovateľovi priznaný starobný dôchodok podľa a

o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom

zabezpečení“) v spojení s čl. 11 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou

a čl. 8 a 9 Správnej dohody o vykonaní zmluvy od 1. júla 2002. Najvyšší súd poukázal na

to, že v zmysle o sociálnom zabezpečení policajtov

a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov“) sa tento starobný dôchodok odo dňa

jeho priznania považuje za výsluhový dôchodok; súčasne bol sťažovateľovi rozhodnutím

ministerstva vnútra č. p. SPC-118.704-1/6-2002 z 30. mája 2002 priznaný starobný

dôchodok (nárok od 16. decembra 2001, pozn.). Najvyšší súd preto dospel k záveru, že

sťažovateľovi „nemožno priznať ďalší starobný dôchodok, má však nárok na zvýšenie

starobného dôchodku za doby zamestnania, ktoré neboli zhodnotené pre nárok a výšku jeho

starobného dôchodku, priznaného od 16.12.2001, pričom právomoc rozhodnúť o takomto

zvýšení starobného dôchodku patrí útvaru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky“.

Vzhľadom na uvedené dodal, že „nie je opodstatnená požiadavka navrhovateľa uložiť

odporkyni povinnosť vyčísliť jeho starobný dôchodok, keďže odporkyňa mu ho priznávať

nebude, a odpracované roky po priznaní starobného dôchodku mu budú zhodnotené jeho

zvýšením, o ktorom rozhodne príslušný útvar Ministerstva vnútra Slovenskej republiky“. Pre

potvrdenie správnosti záverov najvyšší súd poukázal na to, že ide o ustálenú rozhodovaciu

prax najvyššieho súdu a tento právny názor bol vyslovený už napr. v jeho rozhodnutiach

sp. zn. , , alebo sp. zn.

z 24. novembra 2011, ktorý bol správnym kolégiom najvyššieho súdu uverejnený v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2015 pod

č. 57/2015.

4. Sťažovateľ tvrdí, že týmto rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jeho

základné právo na primerané sociálne zabezpečenie v starobe podľa a základné

právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa . Porušenie prvého z nich vidí

v tom, že „napriek celkovej dobe 56 rokov dôchodkového poistenia poberám starobný

dôchodok k dnešnému dňu v súhrne cca 430,-eur, čo je v zjavnom rozpore s princípmi, na

ktorých je systém starobného dôchodku založený, najmä na princípoch zákonnosti, rovnosti,

solidarity a zásluhovosti“. Porušenia jeho základného práva podľa sa

všeobecné súdy mali dopustiť tým, že „jednostranne prihliadali len k tvrdeniam a názorom

Sociálnej poisťovne. K mojim námietkam a tvrdeniam neprihliadali napriek tomu, že boli

argumentované platnými zneniami príslušných ustanovení právnych predpisov.“.

Sťažovateľ namietal účelovosť a neprípustnosť interpretácie a aplikácie príslušných

ustanovení zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a zákona o sociálnom

poistení, ktorú si na základe rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. septembra 2008 o nemožnosti súbehu pôvodne starobného dôchodku

prekvalifikovaného na výsluhový dôchodok (§ 125 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení

policajtov a vojakov) osvojili Sociálna poisťovňa a následne aj oba všeobecné súdy. Podľa

sťažovateľa táto „nemá oporu v textoch uvedených prameňov práva. Nie neprípustnosť

súbehu ale naopak možnosť súbehu jednoznačne vyplýva zo znenia ustanovenia § 66 zákona

č. Z dôvodovej správy k ustanoveniu... Interpretácia ustanovenia ods. 1 §

125 zákona je v judikátoch za hranicou možného súdneho výkladu, nakoľko sa tu nejedná

o preklenutie medzier v platnej právnej úprave, ale o jej zmenu judikátom. Využitie žiadosti

o zvýšenie už priznaného dôchodku na ktoré mňa odkazuje Sociálna poisťovňa by bolo len

reťazením diskriminácie, ktorú predstavuje vo vzťahu k tzv. staro dôchodcom platná právna

úprava v Slovenskej republike ako aj jej interpretácia a aplikácia príslušnými subjektmi.“.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd jeho sťažnosť

prijal na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. z 19. januára

2016 porušil základné právo sťažovateľa na primerané hmotné zabezpečenie v starobe

podľa a práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. z 19. januára

2016 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd

povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

10. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

12. Predmetom predloženej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľa na primerané zabezpečenie v starobe podľa v spojení s porušením

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 19. januára 2016. Týmto rozsudkom najvyšší súd potvrdil rozsudok

krajského súdu, ktorým bolo na základe riadne podaného opravného prostriedku (§ 250l

) potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne o zamietnutí žiadosti sťažovateľa

o priznanie starobného dôchodku od 1. septembra 2012 z dôvodu, že mu je už od

16. decembra 2001 ministerstvom vnútra priznaný a vyplácaný starobný dôchodok

z osobitného systému sociálneho zabezpečenia, ktorý sa za výsluhový dôchodok len

považuje (§ 132, § 133 zákona o sociálnom zabezpečení, čl. 8 a 9 Správnej dohody

o vykonaní Zmluvy medzi Slovenskou a Českou republikou v spojení s § 125 ods. 1 zákona

o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov). Poukázal pritom na rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. z 29. septembra 2008. Dodal, že sťažovateľ má v zmysle § 67

ods. 3 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov možnosť požiadať ministerstvo

vnútra o zvýšenie už priznaného dôchodku za obdobie dôchodkového poistenia získané po

31. decembri 2003. Tento právny názor vyslovili aj krajský súd, aj najvyšší súd, ktorý ho

podporil poukazom na ďalšiu svoju rozhodovaciu a judikačnú činnosť.

13. Podstatou námietky sťažovateľa je tvrdenie, že Sociálna poisťovňa a aj

všeobecné súdy nesprávne a účelovo interpretovali a na jeho vec aplikovali príslušné právne

normy zákona o sociálnom zabezpečení, zákona o sociálnom poistení a zákona o sociálnom

zabezpečení policajtov a vojakov, keď vylúčili možný súbeh výsluhového dôchodku podľa

zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a starobného dôchodku podľa zákona

o sociálnom poistení.

14. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

III.

III. 1 K dôvodom odmietnutia sťažnosti v časti namietaného porušenia

základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti napáda správnosť právnych záverov najvyššieho

súdu z dôvodu nesprávnej interpretácie a aplikácie príslušných právnych predpisov.

17. Za sporný z hľadiska výkladu považuje sťažovateľ najmä § 125 ods. 1 zákona

o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov, v zmysle ktorého sa starobné dôchodky

policajtov, ak ich služobný pomer trval najmenej 15 rokov, na ktoré vznikol nárok podľa

doterajších predpisov a tento nárok trvá ku dňu účinnosti tohto zákona, odo dňa účinnosti

tohto zákona považujú za výsluhové dôchodky podľa tohto zákona vo výške, v akej patrili

ku dňu účinnosti tohto zákona, ak sú k tomuto dňu vyplácané orgánom sociálneho

zabezpečenia ministerstva.

18. Vo veci vedenej pred ním pod sp. zn. najvyšší súd riešil obdobnú

vec, v ktorej spornou otázkou bol vzťah starobného dôchodku priznaného podľa § 132

a § 133 zákona o sociálnom zabezpečení a výsluhového dôchodku podľa zákona

č. o sociálnom zabezpečení vojakov, resp.

V rozsudku z 29. septembra 2008 vyslovil, že: „Pokiaľ zákonodarca vo vyššie citovaných

ustanoveniach uviedol, že starobné dôchodky sa považujú za výsluhový dôchodok podľa

, resp. že výsluhové dôchodky priznané a vyplácané podľa zák.

č. sa za určených podmienok považujú za výsluhové dôchodky podľa zák.

č. , je zrejmé, že tieto starobné dôchodky sú naďalej starobnými

dôchodkami podľa a za výsluhový dôchodok podľa

Z. z. sa iba považujú, najmä na účely ich zvyšovania za dobu trvania služby. Taký záver

vyplýva tak z rozdielnych podmienok vzniku nároku na výsluhový dôchodok a nároku na

starobný dôchodok, ako aj z rozdielneho spôsobu výpočtu a výšky starobných dôchodkov

priznaných podľa § až 24 v spojení s § a 133 a spôsobu

výpočtu a výšky výsluhového dôchodku priznaného podľa , resp.

podľa Rozlišovanie zákonodarcu medzi výsluhovými

dôchodkami priznanými podľa , resp. podľa

a starobnými dôchodkami, priznanými podľa , ktoré sú za výsluhové

dôchodky iba považované, vyplýva aj zo znenia o zvýšení

výsluhových príspevkov a výsluhových dôchodkov zo sociálneho zabezpečenia vojakov

v roku 2001 ( a ), prípadne o zvýšení výsluhových

príspevkov a výsluhových dôchodkov zo sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov

v roku 2003 (§§ 1 až 3 a § 4 ods. 1)“ [zvýraznené ústavným súdom]. Súčasne dodal, že

„Vznik nároku na starobný dôchodok a jeho výplatu podľa súčasne

vylučuje možnosť vzniku nároku na starobný dôchodok podľa

Z. z. Žiadosť o zohľadnenie ďalšej doby zamestnania po vzniku nároku na starobný

dôchodok je preto možné posúdiť len podľa , t. j. podľa

predpisov účinných do 31. decembra 2003.“. V tomto zmysle rozhodol najvyšší súd aj

rozsudkom sp. zn. z 29. marca 2012.

19. Rozsudkom sp. zn. z 24. novembra 2011 (uverejnenom aj

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 4/2015 pod č. 57/2015), na

ktorý poukázal najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, najvyšší súd vyslovil, že:

„I. Okolnosť, že navrhovateľovi bol starobný dôchodok po dovŕšení dôchodkového

veku podľa o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov

už raz priznaný, vylučuje možnosť vzniku ďalšieho nároku na taký istý druh dôchodku

(starobný dôchodok) podľa neskoršieho zákona o sociálnom poistení.

II. Navrhovateľ má však nárok na zvýšenie starobného dôchodku za doby

zamestnania, ktoré neboli zhodnotené pre nárok a výšku starobného dôchodku, pričom

o zvýšení rozhodne orgán, ktorý rozhodol o priznaní starobného dôchodku.“

V tamojšej veci najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené

rozhodnutie Sociálnej poisťovne o žiadosti žiadateľa o započítanie doby poistenia - „10

rokov z celkových 35 rokov započítaných v systéme Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, v ktorom mu na výšku dôchodku postačovalo 25 rokov“. Krajský súd dospel

k záveru, že „z dôvodu, že navrhovateľ je poberateľom dvoch dôchodkov podľa rôznej

právnej úpravy, pričom pre každý bola zhodnotená rôzna doba dôchodkového poistenia,

podľa názoru krajského súdu požiadavka navrhovateľa, aby zo zhodnotenej doby poistenia

pre výsluhový dôchodok mu bola započítaná časť doby aj pre novo priznaný starobný

dôchodok, nemá oporu v zákone. Súčasne považoval za nedôvodnú požiadavku

navrhovateľa na ustanovenie znalca na účely preverenia výšky starobného dôchodku“.

Najvyšší súd v rozsudku vo veci sp. zn. poukázal na to, že zákon

o sociálnom zabezpečení bol všeobecným právnym predpisom sociálneho zabezpečenia

a vzťahoval sa aj na policajtov. Od 1. júla 2002 došlo k čiastočnému vylúčeniu

policajtov zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia, a to na účely ich

výsluhového zabezpečenia výlučne za dobu ich služby v policajnom zbore. Zo znenia

§ 125 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov vyvodil záver, „že

starobný dôchodok navrhovateľa, priznaný podľa §§ 132 a 133 zákona o sociálnom

zabezpečení a ku dňu účinnosti (1. januára 2002), vyplácaný

orgánom sociálneho zabezpečenia ministerstva vnútra je naďalej starobným dôchodkom,

nie je výsluhovým dôchodkom priznaným podľa . Za výsluhový

dôchodok podľa sa iba považuje na účely jeho ďalšej výplaty

z osobitného systému sociálneho zabezpečenia policajtov. Okolnosť, že navrhovateľovi bol

starobný dôchodok po dovŕšení dôchodkového veku podľa

o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov už raz priznaný, vylučuje možnosť

vzniku ďalšieho nároku na taký istý druh dôchodku (starobný dôchodok) podľa neskoršieho

zákona o sociálnom poistení.“.

20. Preskúmaním sťažnosťou napadnutého rozsudku ústavný súd dospel k záveru, že

najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, príslušné zákonné ustanovenia podstatné

pre posúdenie veci sťažovateľa interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho

úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné, pričom rešpektujú aj ustálenú judikatúru najvyššieho súdu vo veciach

sociálnych. Ústavný súd preto nemá absolútne žiaden dôvod, no ani právomoc zasahovať do

rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu.

21. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil možnú spojitosť medzi

napadnutým rozhodnutím a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

. Preto v tejto časti sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol ( zákona

o súde).

III. 2 K dôvodom odmietnutia sťažnosti v časti namietaného porušenia

základného práva sťažovateľa na primerané zabezpečenie v starobe podľa čl. 39

22. Podľa občania majú právo na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

23. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne

len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením (). Medzi takéto práva nepochybne

patrí aj základné právo podľa .

24. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že zjavne nie je dané opodstatnenie tvrdeniu

sťažovateľa o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

, je tvrdenie porušenia základného práva sťažovateľa na primerané zabezpečenie

v starobe podľa o to viac neopodstatnené. Teda, zjavne nie sú dané dôvody na

prijatie sťažnosti sťažovateľa v tejto časti. Ústavný súd ju preto ako zjavne neopodstatnenú

zamieta ( ).

25. Ústavný súd dodáva, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu plne vyhovuje požiadavkám základného práva na spravodlivé súdne

konanie a najvyšším súdom prezentovaný výklad relevantných právnych predpisov v ich

vzájomnej súvislosti rešpektuje požiadavku . Závery najvyššieho súdu

nepopierajú právo sťažovateľa na vyšší starobný dôchodok; vylučujú však súbeh dôchodkov

pre zabezpečenie v starobe pochádzajúcich jednak zo všeobecného systému dôchodkového

zabezpečenia a jednak z osobitného systému dôchodkového zabezpečenia policajtov

a vojakov. Je to naopak názor sťažovateľa, ktorý by pri faktickej aplikácii viedol

k znevýhodneniu osôb zúčastnených na sociálnom poistení len v jednom z uvedených

systémov, pretože by mu umožnil poberať dva starobné dôchodky súbežne. Pokiaľ

sťažovateľ namieta porušenie princípov zákonnosti, rovnosti, solidarity a zásluhovosti,

ústavný súd mu pripomína princíp solidarity. Sťažovateľ opomenul, že jeho vlastná

„interpretácia“ by bez ďalšej osobitnej právnej úpravy viedla k vyňatiu starobných

dôchodkov priznaných a vyplácaných policajtom a vojakom ešte na základe zákona

o sociálnom zabezpečení spod systému výsluhových dôchodkov podľa zákona o sociálnom

zabezpečení policajtov a vojakov, ako aj spod zákona o sociálnom poistení, čím by bola

príslušnému správnemu orgánu správy sociálneho zabezpečenia na určenom osobitnom

úseku odňatá právomoc a zároveň aj povinnosť tieto dôchodky medziročne upravovať.

Tento argument najvyšší súd vyslovil práve v už spomínanom rozsudku sp. zn.

(R 57/2015).

26. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

27. Keďže niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa , ústavný súd

predloženú sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bezpredmetné rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016