Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 603/2016
PDF · 224.27 KB
No categories available
III. ÚS 603/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja
, zastúpených obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária Mandzák
a spol. s r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Michal
Mandzák, pre namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 9/2015 z 21. apríla 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12.
augusta 2016 doručená sťažnosť a , obaja
(ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 9/2015
z 21. apríla 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh na základe návrhu
, a (pôvodných navrhovateliek
v 2., 3. a 4. rade a zároveň právnych nástupkýň po ako pôvodnom
navrhovateľovi v 1. rade) z 24. júna 1997 Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“)
v poradí štvrtým rozsudkom sp. zn. 18 C/452/1997 z 15. júla 2008 „spolu s opravnými
uzneseniami“ určil, že kúpna zmluva uzavretá medzi ako
predávajúcim a sťažovateľmi ako kupujúcimi, ktorí v tomto konaní vystupovali
v procesnom postavení odporcov v 1. a 2. rade 9. novembra 1992, predmetom ktorej boli
nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. , je neplatná. Okresný súd po vykonaní
rozsiahleho dokazovania výsluchmi účastníkov a ich právnych zástupcov, viacerými
listinnými dokumentmi, znaleckými posudkami, ako aj výsluchom súdneho znalca dospel
k záveru, že v danom prípade existoval a naďalej existuje naliehavý právny záujem
na takomto určení u všetkých účastníkov na strane navrhovateľov, keďže navrhovateľ
v 1. rade v čase vykonania právneho úkonu, ktorým došlo k prevodu vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam na sťažovateľov, trpel duševnou poruchou, ktorá ho robila na takýto
úkon neschopným, pričom právny úkon nebol urobený vo forme úradnej zápisnice, ktorú
vyžaduje zákon v prípadoch, že konajúca osoba čítať a písať nemôže, v dôsledku čoho je
uzavretá kúpna zmluva podľa § 38 ods. 2 v spojení s § 40 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka
absolútne neplatným právnym úkonom. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co/529/2014
zo 4. septembra 2014 rozsudok okresného súdu v spojení s opravnými uzneseniami
okresného súdu ako vecne správy podľa v tom čase účinného § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil; uvedené rozsudky nadobudli právoplatnosť
2. októbra 2014.
3. Následne podali sťažovatelia, zastúpení „
, so sídlom , 31“, proti rozsudku krajského súdu
dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovali z § 237 ods. 1 písm. b) OSP, podľa ktorého ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.
Sťažovatelia vo svojom dovolaní tvrdili, že „odvolací súd sa nevysporiadal s nimi
navrhovanými dôkazmi a súdy nevykonali nimi navrhované dôkazy a nezdôvodnili
nevykonanie dôkazov, čo viedlo k nesprávnemu posúdeniu veci. Ďalej uviedli, že rozsudok
odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, pretože nespĺňa požiadavky na riadne
odôvodnenie.“.
4. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľov odmietol ako
procesne neprípustné podľa § 238 ods. 1 a 3 OSP a konštatoval, že jeho prípustnosť nezistil
ani danosťou niektorej z vád konania podľa § 237 OSP.
5. S takýmto záverom najvyššieho súdu sťažovatelia nesúhlasia a v sťažnosti tvrdia,
že najvyšší súd „rozhodol na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne
neopodstatnené a zároveň nimi neboli chránené označené základné práva a slobody, ktoré
mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva“. Podľa ich názoru „všeobecný súd
ústavne nekonformným spôsobom vyhodnotil otázku naliehavého právneho záujmu v danej
veci, čoho výsledkom bolo vydanie rozhodnutia, ktoré nemôže byť vykonateľné a nemôže byť
podkladom pre zápis do katastra nehnuteľností“, pretože ešte v priebehu odvolacieho
konania došlo k ďalšiemu právnemu úkonu – uzavretiu „Darovacej zmluvy zo
dňa 11. novembra 2011“, ktorou bolo vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam
prevedené na , , bývajúcu , t. j. na rovnakej
adrese ako sťažovatelia, ktorá však „nebola účastníčkou súdneho konania“. O tejto
skutočnosti má svedčiť aj sťažovateľmi pripojené oznámenie Okresného úradu Žilina,
katastrálneho odboru č. Z-1551/2015 z 13. apríla 2015, ktoré podľa pripojenej poštovej
obálky bolo ich vtedajšej právnej zástupkyni doručené 20. mája
2015. Sťažovatelia preto vyjadrujú názor, že „z ústavnoprávneho hľadiska je
neakceptovateľné, aby bolo vydané súdne rozhodnutie (rozsudok) o určení neplatnosti
zmluvy, ktorý nielenže neodstraňuje právnu neistotu, ale ju naopak ďalej zväčšuje, a stáva
sa základom pre ďalšie súdne spory... Súdy teda konali o vlastníctve tretej osoby, ktorá však
nebola účastníkom tohto konania. Tomuto stavu bolo možné predísť jednoduchým právnym
úkonom, a to zápisom poznámky v evidencii katastra nehnuteľností v zmysle § 159a O. s. p.
účinného do 30. júna 2016... Zo spisu (ako i z výpisu z evidencie katastra nehnuteľností)
jednoznačne vyplýva, že žalobcovia takýto zápis poznámky neiniciovali a na zmenu
vlastníctva k inkriminovanej nehnuteľnosti v priebehu konania nezareagovali ani inými
procesnými úkonmi, ktorých výsledkom by bolo pribratie nového vlastníka do konania
v pozícii riadneho účastníka. Tento stav prehliadli i všeobecné súdy, pričom ako správne
konštatoval Najvyšší súd SR v uznesení spis. zn. 1 Cdo 26/2012 zo dňa 21. 05. 2014,
všeobecné súdy majú ex offo povinnosť skúmať existenciu naliehavého právneho záujmu...
A keďže dovolací súd nezasiahol, tak na nápravu tejto nesprávnosti je povolaný ústavný
súd.“. Posledná námietka sťažovateľov sa týka toho, že všeobecné súdy „sa vôbec
nevysporiadali so skutkovými a právnymi závermi sťažovateľov, a to najmä pokiaľ sa jedná
o kategóriu dôkazov, ktoré predkladali sťažovatelia“, preto „napadnuté rozhodnutie je
arbitrárne pre nedostatočné odôvodnenie“.
6. Na základe uvedeného sťažovatelia v petite žiadajú, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 9/2015 z 21. apríla 2016 bolo
porušené ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, aby
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby
sťažovateľom priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania
(napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 453/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
12. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľov
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo 9/2015 z 21. apríla 2016, ktorým odmietol ich dovolanie ako procesne neprípustné
podľa § 238 ods. 1 a 3 OSP s tým, že prípustnosť dovolania nezistil ani danosťou niektorej
z vád konania podľa § 237 OSP.
13. S takýmto záverom najvyššieho súdu sťažovatelia nesúhlasia a v sťažnosti
vyjadrujú presvedčenie, že napadnuté uznesenie je nedostatočne odôvodnené, pretože
najvyšší súd „rozhodol na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené“,
pretože jednak „všeobecné súdy sa vôbec nevysporiadali so skutkovými a právnymi závermi
sťažovateľov, a to najmä pokiaľ sa jedná o kategóriu dôkazov, ktoré predkladali
sťažovatelia“, no čo je závažnejšie, „konali o vlastníctve tretej osoby, ktorá však nebola
účastníkom tohto konania“, a preto aj rozhodnutia súdov nižších stupňov vydané v merite
veci nemôžu byť podkladom pre zápis do katastra nehnuteľností.
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu
byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
15. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu však vyplýva aj to, že samotná otázka
posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky
prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.
Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade
s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30. júna 2016, pozn.), ktoré
v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva
na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže viesť
k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší
súd ani nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom
namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci.
16. Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa
účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe
mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov,
ktoré v rozhodnom čase upravovalo procesné právo prostredníctvom ustanovení § 236
a nasl. OSP účinných do 30. júna 2016. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania
z ustanovení § 237 ods. 1 OSP vyslovene vyplývalo, že dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až
g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie bolo prípustné aj proti rozsudku odvolacieho
súdu v prípadoch uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP.
17. Ústavný súd v minulosti viackrát judikoval, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka
konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného
súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a
rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s
platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia
civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS
75/2010).
18. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť
súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,
v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať
za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec
boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok
výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať
odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných
prostriedkoch (m. m. I. ÚS 145/2010).
19. Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu, avšak nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu
(v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu
v procesnom kódexe, ktorý bol účinný v čase jeho rozhodovania.
20. Ústavný súd konštatuje, že opísané okolnosti daného prípadu nasvedčujú tomu,
že až zásadné zmeny právnej úpravy spočívajúce v rekodifikácii civilného súdneho konania
prostredníctvom zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý nadobudol
účinnosť 1. júla 2016 (ďalej len ,,CSP“), viedli sťažovateľov k tomu, aby zrozumiteľne a
pravdivo opísali skutočnosti, ktoré by vzhľadom na nimi uplatnený dovolací dôvod mohli
mať, avšak výlučne len čo sa týka procesného účastníctva na strane odporcu v dovolacom
konaní, ktoré napadli samostatnou sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, určitú právnu
relevanciu pri rozhodovaní dovolacieho súdu. Sťažovatelia však ani ústavnému súdu bližšie
neobjasnili dôvod, ktorý im, resp. ich vtedajšej právnej zástupkyni, tak bránil urobiť, a to
napriek tomu, že o jeho existencii vedeli už počas trvania odvolacieho konania. Namiesto
toho zodpovednosť za vzniknutý stav prenášajú na navrhovateľky v 1. až 3. rade, ktoré
podľa ich názoru ,,na zmenu vlastníctva k inkriminovaej nehnuteľnosti v priebehu konania
nezareagovali ani iných procesnými úkonmi, ktorých výsledkom by bolo pribratie novéh
vlasntíka do konania v pozícii riadneho účastníka“.
21. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že už v náleze sp. zn.
II. ÚS 137/08 z 1. júla 2008 judikoval, že: ,,Taká interpretácia a aplikácia ustanovenia § 80
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, ktorá vo svojich dôsledkoch znemožňuje
poskytnutie súdnej ochrany postupom podľa tretej, resp. štvrtej časti Občianskeho súdneho
poriadku v otázke patriacej do primárnej právomoci všeobecných súdov, je popretím samej
podstaty základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj obdobného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Účastník konania má právo na to, aby platnosť sporného
občianskoprávneho úkonu posúdil všeobecný súd postupom podľa tretej, resp. štvrtej časti
Občianskeho súdneho poriadku. Na tomto práve nemôže nič zmeniť skutočnosť, že spornú
právnu otázku môže ako predbežnú otázku posúdiť aj správny orgán v správnom konaní.“
22. Aj v okolnostiach daného prípadu mali navrhovateľky v 1. až 3. rade právo
(nárok) na to, aby všeobecný súd platnosť právneho úkonu ich právneho predchodcu,
ktorým došlo k prevodu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam
na sťažovateľov, takto posúdil. Možno súhlasiť s tvrdením sťažovateľov, ktorí ešte
v priebehu odvolacieho konania vlastným konaním spočívajúcim v darovaní predmetných
nehnuteľností blízkej osobe len prehĺbili stav právnej neistoty, v ktorej sa dovtedy
nachádzali, že kvôli nemožnosti zápisu rozsudkov okresného súdu a krajského súdu
v merite veci, ktoré nadobudli právoplatnosť 2. októbra 2014, možno očakávať ďalšie súdne
spory. Táto skutočnosť však sama osebe nepredstavuje žiaden právny dôvod na to, aby
ústavný súd revidoval právny záver okresného súdu a krajského súdu týkajúci sa
preukázania naliehavého právneho záujmu terajšími navrhovateľkami v 1. až 3. rade.
23. Preskúmaním odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
zistil, že najvyšší súd reagoval na sťažovateľmi uplatnený dovolací dôvod podľa § 237
ods. 1 písm. b) OSP, keď konštatoval, že títo v podanom dovolaní „nekonkretizovali
dôvodnosť podaného dovolania v zmysle tohto ustanovenia“ a ani „dovolací súd... nezistil
existenciu tejto vady. V tomto smere poukazuje na dôvody uvedené v rozhodnutí
odvolacieho súdu.“. Najvyšší súd ďalej uviedol, že „vady konania v zmysle § 237 písm. a),
c) až e) a g) O. s. p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani
nevyšla najavo... Pokiaľ dovolatelia namietali, že postup súdu v procese zisťovania
skutkových podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade
neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok,
ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. ... Ani nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p.“. S poukazom na konkrétnu
judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa obsahu práva na spravodlivý proces najvyšší súd
napokon dospel k záveru, že „odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Odôvodnenie rozsudkov oboch
stupňov súdov zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia.
Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú
v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je
zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcim
súdom. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného dovolateľa neuspokojila, neznamená,
že odôvodnenie nespĺňa náležitosti zákonného rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O. s. p...
So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných dôvodov) sa najvyšší súd nezaoberal
vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.“.
24. Ako z uvedeného vyplýva, najvyšší súd sa neodmietol zaoberať mimoriadnym
opravným prostriedkom sťažovateľov, ktorým napadli rozsudok odvolacieho súdu,
ich dovolanie so zreteľom na uplatnené dovolacie námietky riadne preskúmal, a keďže
nezistil žiadne vady konania v zmysle § 237 ods. 1 OSP, následne sformuloval svoj právny
záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho opravného prostriedku a rozhodol zákonom
predpokladaným spôsobom. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu tak nevykazuje znaky
arbitrárnosti a zjavnej nezlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru, pretože najvyšší súd zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil právne závery,
ku ktorým dospel, a tie sú ústavne udržateľné.
25. Aj v súčasnosti účinná právna úprava prostredníctvom ustanovenia § 150 ods. 1
CSP v rámci uplatnenia prostriedkov procesného útoku, resp. procesnej obrany stranám
ukladá povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
týkajúce sa sporu, na zistenie ktorých v zmysle § 150 ods. 2 CSP môže súd strany požiadať
o ďalšie skutkové tvrdenia.
26. Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi
namietaným porušením základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, preto
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
27. A keďže z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť nič, čo by
signalizovalo, že by ním v tomto štádiu konania mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do
základného práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti.
28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľov nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2016