Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 603/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja

, zastúpených obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária Mandzák

a spol. s r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Michal

Mandzák, pre namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.

1 , základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. apríla 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12.

augusta 2016 doručená sťažnosť a , obaja

(ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 21. apríla 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh na základe návrhu

, a (pôvodných navrhovateliek

v 2., 3. a 4. rade a zároveň právnych nástupkýň po ako pôvodnom

navrhovateľovi v 1. rade) z 24. júna 1997 Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“)

v poradí štvrtým rozsudkom sp. zn. z 15. júla 2008 „spolu s opravnými

uzneseniami“ určil, že kúpna zmluva uzavretá medzi ako

predávajúcim a sťažovateľmi ako kupujúcimi, ktorí v tomto konaní vystupovali

v procesnom postavení odporcov v 1. a 2. rade 9. novembra 1992, predmetom ktorej boli

nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. , je neplatná. Okresný súd po vykonaní

rozsiahleho dokazovania výsluchmi účastníkov a ich právnych zástupcov, viacerými

listinnými dokumentmi, znaleckými posudkami, ako aj výsluchom súdneho znalca dospel

k záveru, že v danom prípade existoval a naďalej existuje naliehavý právny záujem

na takomto určení u všetkých účastníkov na strane navrhovateľov, keďže navrhovateľ

v 1. rade v čase vykonania právneho úkonu, ktorým došlo k prevodu vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam na sťažovateľov, trpel duševnou poruchou, ktorá ho robila na takýto

úkon neschopným, pričom právny úkon nebol urobený vo forme úradnej zápisnice, ktorú

vyžaduje zákon v prípadoch, že konajúca osoba čítať a písať nemôže, v dôsledku čoho je

uzavretá kúpna zmluva podľa v spojení s a

absolútne neplatným právnym úkonom. Krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 4. septembra 2014 rozsudok okresného súdu v spojení s opravnými uzneseniami

okresného súdu ako vecne správy podľa v tom čase účinného § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil; uvedené rozsudky nadobudli právoplatnosť

2. októbra 2014.

3. Následne podali sťažovatelia, zastúpení „

, so sídlom , 31“, proti rozsudku krajského súdu

dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovali z , podľa ktorého ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.

Sťažovatelia vo svojom dovolaní tvrdili, že „odvolací súd sa nevysporiadal s nimi

navrhovanými dôkazmi a súdy nevykonali nimi navrhované dôkazy a nezdôvodnili

nevykonanie dôkazov, čo viedlo k nesprávnemu posúdeniu veci. Ďalej uviedli, že rozsudok

odvolacieho súdu je nepreskúmateľný, pretože nespĺňa požiadavky na riadne

odôvodnenie.“.

4. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľov odmietol ako

procesne neprípustné podľa a a konštatoval, že jeho prípustnosť nezistil

ani danosťou niektorej z vád konania podľa .

5. S takýmto záverom najvyššieho súdu sťažovatelia nesúhlasia a v sťažnosti tvrdia,

že najvyšší súd „rozhodol na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne

neopodstatnené a zároveň nimi neboli chránené označené základné práva a slobody, ktoré

mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva“. Podľa ich názoru „všeobecný súd

ústavne nekonformným spôsobom vyhodnotil otázku naliehavého právneho záujmu v danej

veci, čoho výsledkom bolo vydanie rozhodnutia, ktoré nemôže byť vykonateľné a nemôže byť

podkladom pre zápis do katastra nehnuteľností“, pretože ešte v priebehu odvolacieho

konania došlo k ďalšiemu právnemu úkonu – uzavretiu „Darovacej zmluvy zo

dňa 11. novembra 2011“, ktorou bolo vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam

prevedené na , , bývajúcu , t. j. na rovnakej

adrese ako sťažovatelia, ktorá však „nebola účastníčkou súdneho konania“. O tejto

skutočnosti má svedčiť aj sťažovateľmi pripojené oznámenie Okresného úradu Žilina,

katastrálneho odboru č. Z-1551/2015 z 13. apríla 2015, ktoré podľa pripojenej poštovej

obálky bolo ich vtedajšej právnej zástupkyni doručené 20. mája

2015. Sťažovatelia preto vyjadrujú názor, že „z ústavnoprávneho hľadiska je

neakceptovateľné, aby bolo vydané súdne rozhodnutie (rozsudok) o určení neplatnosti

zmluvy, ktorý nielenže neodstraňuje právnu neistotu, ale ju naopak ďalej zväčšuje, a stáva

sa základom pre ďalšie súdne spory... Súdy teda konali o vlastníctve tretej osoby, ktorá však

nebola účastníkom tohto konania. Tomuto stavu bolo možné predísť jednoduchým právnym

úkonom, a to zápisom poznámky v evidencii katastra nehnuteľností v zmysle

účinného do 30. júna 2016... Zo spisu (ako i z výpisu z evidencie katastra nehnuteľností)

jednoznačne vyplýva, že žalobcovia takýto zápis poznámky neiniciovali a na zmenu

vlastníctva k inkriminovanej nehnuteľnosti v priebehu konania nezareagovali ani inými

procesnými úkonmi, ktorých výsledkom by bolo pribratie nového vlastníka do konania

v pozícii riadneho účastníka. Tento stav prehliadli i všeobecné súdy, pričom ako správne

konštatoval Najvyšší súd SR v uznesení spis. zn. zo dňa 21. 05. 2014,

všeobecné súdy majú ex offo povinnosť skúmať existenciu naliehavého právneho záujmu...

A keďže dovolací súd nezasiahol, tak na nápravu tejto nesprávnosti je povolaný ústavný

súd.“. Posledná námietka sťažovateľov sa týka toho, že všeobecné súdy „sa vôbec

nevysporiadali so skutkovými a právnymi závermi sťažovateľov, a to najmä pokiaľ sa jedná

o kategóriu dôkazov, ktoré predkladali sťažovatelia“, preto „napadnuté rozhodnutie je

arbitrárne pre nedostatočné odôvodnenie“.

6. Na základe uvedeného sťažovatelia v petite žiadajú, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 21. apríla 2016 bolo

porušené ich základné právo vlastniť majetok podľa , základné právo

na súdnu ochranu podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, aby

napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby

sťažovateľom priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

12. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľov

vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. apríla 2016, ktorým odmietol ich dovolanie ako procesne neprípustné

podľa a s tým, že prípustnosť dovolania nezistil ani danosťou niektorej

z vád konania podľa .

13. S takýmto záverom najvyššieho súdu sťažovatelia nesúhlasia a v sťažnosti

vyjadrujú presvedčenie, že napadnuté uznesenie je nedostatočne odôvodnené, pretože

najvyšší súd „rozhodol na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené“,

pretože jednak „všeobecné súdy sa vôbec nevysporiadali so skutkovými a právnymi závermi

sťažovateľov, a to najmä pokiaľ sa jedná o kategóriu dôkazov, ktoré predkladali

sťažovatelia“, no čo je závažnejšie, „konali o vlastníctve tretej osoby, ktorá však nebola

účastníkom tohto konania“, a preto aj rozhodnutia súdov nižších stupňov vydané v merite

veci nemôžu byť podkladom pre zápis do katastra nehnuteľností.

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ). Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis

, , , ).

15. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu však vyplýva aj to, že samotná otázka

posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky

prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade

s ustanoveniami (účinného do 30. júna 2016, pozn.), ktoré

v zmysle majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva

na súdnu ochranu vyplývajúceho z , v konečnom dôsledku nemôže viesť

k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší

súd ani nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom

namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci.

16. Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa

účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe

mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov,

ktoré v rozhodnom čase upravovalo procesné právo prostredníctvom ustanovení § 236

a nasl. účinných do 30. júna 2016. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania

z ustanovení vyslovene vyplývalo, že dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až

g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie bolo prípustné aj proti rozsudku odvolacieho

súdu v prípadoch uvedených v , a .

17. Ústavný súd v minulosti viackrát judikoval, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka

konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného

súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a

rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s

platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom

účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia

civilného procesu (, , , , III. ÚS

75/2010).

18. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť

súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,

v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných

prostriedkoch (m. m. ).

19. Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu, avšak nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu

(v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu

v procesnom kódexe, ktorý bol účinný v čase jeho rozhodovania.

20. Ústavný súd konštatuje, že opísané okolnosti daného prípadu nasvedčujú tomu,

že až zásadné zmeny právnej úpravy spočívajúce v rekodifikácii civilného súdneho konania

prostredníctvom , ktorý nadobudol

účinnosť 1. júla 2016 (ďalej len ,,CSP“), viedli sťažovateľov k tomu, aby zrozumiteľne a

pravdivo opísali skutočnosti, ktoré by vzhľadom na nimi uplatnený dovolací dôvod mohli

mať, avšak výlučne len čo sa týka procesného účastníctva na strane odporcu v dovolacom

konaní, ktoré napadli samostatnou sťažnosťou podľa , určitú právnu

relevanciu pri rozhodovaní dovolacieho súdu. Sťažovatelia však ani ústavnému súdu bližšie

neobjasnili dôvod, ktorý im, resp. ich vtedajšej právnej zástupkyni, tak bránil urobiť, a to

napriek tomu, že o jeho existencii vedeli už počas trvania odvolacieho konania. Namiesto

toho zodpovednosť za vzniknutý stav prenášajú na navrhovateľky v 1. až 3. rade, ktoré

podľa ich názoru ,,na zmenu vlastníctva k inkriminovaej nehnuteľnosti v priebehu konania

nezareagovali ani iných procesnými úkonmi, ktorých výsledkom by bolo pribratie novéh

vlasntíka do konania v pozícii riadneho účastníka“.

21. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že už v náleze sp. zn.

z 1. júla 2008 judikoval, že: ,,Taká interpretácia a aplikácia ustanovenia § 80

písm. c) , ktorá vo svojich dôsledkoch znemožňuje

poskytnutie súdnej ochrany postupom podľa tretej, resp. štvrtej časti Občianskeho súdneho

poriadku v otázke patriacej do primárnej právomoci všeobecných súdov, je popretím samej

podstaty základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj obdobného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Účastník konania má právo na to, aby platnosť sporného

občianskoprávneho úkonu posúdil všeobecný súd postupom podľa tretej, resp. štvrtej časti

. Na tomto práve nemôže nič zmeniť skutočnosť, že spornú

právnu otázku môže ako predbežnú otázku posúdiť aj správny orgán v správnom konaní.“

22. Aj v okolnostiach daného prípadu mali navrhovateľky v 1. až 3. rade právo

(nárok) na to, aby všeobecný súd platnosť právneho úkonu ich právneho predchodcu,

ktorým došlo k prevodu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam

na sťažovateľov, takto posúdil. Možno súhlasiť s tvrdením sťažovateľov, ktorí ešte

v priebehu odvolacieho konania vlastným konaním spočívajúcim v darovaní predmetných

nehnuteľností blízkej osobe len prehĺbili stav právnej neistoty, v ktorej sa dovtedy

nachádzali, že kvôli nemožnosti zápisu rozsudkov okresného súdu a krajského súdu

v merite veci, ktoré nadobudli právoplatnosť 2. októbra 2014, možno očakávať ďalšie súdne

spory. Táto skutočnosť však sama osebe nepredstavuje žiaden právny dôvod na to, aby

ústavný súd revidoval právny záver okresného súdu a krajského súdu týkajúci sa

preukázania naliehavého právneho záujmu terajšími navrhovateľkami v 1. až 3. rade.

23. Preskúmaním odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

zistil, že najvyšší súd reagoval na sťažovateľmi uplatnený dovolací dôvod podľa § 237

ods. 1 písm. b) , keď konštatoval, že títo v podanom dovolaní „nekonkretizovali

dôvodnosť podaného dovolania v zmysle tohto ustanovenia“ a ani „dovolací súd... nezistil

existenciu tejto vady. V tomto smere poukazuje na dôvody uvedené v rozhodnutí

odvolacieho súdu.“. Najvyšší súd ďalej uviedol, že „vady konania v zmysle § 237 písm. a),

c) až e) a g) neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani

nevyšla najavo... Pokiaľ dovolatelia namietali, že postup súdu v procese zisťovania

skutkových podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade

neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok,

ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci

procesnú vadu konania v zmysle ... Ani nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle “. S poukazom na konkrétnu

judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa obsahu práva na spravodlivý proces najvyšší súd

napokon dospel k záveru, že „odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Odôvodnenie rozsudkov oboch

stupňov súdov zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia.

Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú

v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je

zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcim

súdom. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného dovolateľa neuspokojila, neznamená,

že odôvodnenie nespĺňa náležitosti zákonného rozhodnutia podľa ..

So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných dôvodov) sa najvyšší súd nezaoberal

vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.“.

24. Ako z uvedeného vyplýva, najvyšší súd sa neodmietol zaoberať mimoriadnym

opravným prostriedkom sťažovateľov, ktorým napadli rozsudok odvolacieho súdu,

ich dovolanie so zreteľom na uplatnené dovolacie námietky riadne preskúmal, a keďže

nezistil žiadne vady konania v zmysle , následne sformuloval svoj právny

záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho opravného prostriedku a rozhodol zákonom

predpokladaným spôsobom. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu tak nevykazuje znaky

arbitrárnosti a zjavnej nezlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa ods.

1 dohovoru, pretože najvyšší súd zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil právne závery,

ku ktorým dospel, a tie sú ústavne udržateľné.

25. Aj v súčasnosti účinná právna úprava prostredníctvom ustanovenia § 150 ods. 1

v rámci uplatnenia prostriedkov procesného útoku, resp. procesnej obrany stranám

ukladá povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia

týkajúce sa sporu, na zistenie ktorých v zmysle môže súd strany požiadať

o ďalšie skutkové tvrdenia.

26. Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, preto

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

27. A keďže z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť nič, čo by

signalizovalo, že by ním v tomto štádiu konania mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do

základného práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa a práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

odmietol podľa sťažnosť aj v tejto časti.

28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2016