Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 753/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. októbra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti

, zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou Holováčovou, Poštová 14, Košice,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 16. januára 2014

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. júna 2014

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra

2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 16. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. júna 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

(ďalej len „žalobca“), sa žalobou doručenou Okresnému

súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) domáhal zrušenia účasti spoločníka

v spoločnosti podanou proti sťažovateľovi ako žalovanému. V predmetnom konaní okresný

súd uznesením sp. zn. z 15. apríla 2011 nariadil predbežné opatrenie

a konateľovi sťažovateľa „prikázal zdržať sa nakladania s majetkom (sťažovateľa, pozn.)

a to s nehnuteľným majetkom spoločnosti, strojmi, strojovými zariadeniami, motorovými

vozidlami a ostatnými zariadeniami... v rozsahu jeho predaja, darovania, zamenenia,

založenia a zaťaženia vecným bremenom, daním do nájmu, vložením do majetku inej

obchodnej spoločnosti, až do právoplatného skončenia vo veci samej.“.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. zo 6. júla 2011 tak, že uznesenie

okresného súdu vo vymedzenej časti potvrdil.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. novembra 2011 tak, že dovolanie

odmietol.

Sťažovateľ následne sťažnosťou podľa namietal porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 v spojení s uznesením krajského súdu

zo 6. júla 2011 a v spojení s uznesením okresného súdu z 15. apríla 2011.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn.

z 3. októbra 2012 tak, že uznesením krajského súdu zo 6. júla 2011 a uznesením najvyššieho

súdu z 29. novembra 2011 označené práva porušené neboli.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na odlišné stanovisko sudkyne ústavného súdu

v uznesení sp. zn. zo 14. marca 2012 o prijatí jeho skoršej sťažnosti na

ďalšie konanie, podľa ktorého predmetná sťažnosť mala byť odmietnutá z dôvodu,

že sťažovateľ mal k dispozícii právny prostriedok nápravy v systéme všeobecného

súdnictva, a to návrh na zrušenie predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Vychádzajúc aj z tohto právneho názoru, sťažovateľ

podal návrh na zrušenie predbežného opatrenia.

O návrhu sťažovateľa rozhodol okresný súd uznesením sp. zn.

z 23. septembra 2013 tak, že nariadené predbežné opatrenie zrušil.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým uznesením zo 16. januára 2014 tak, že uznesenie okresného súdu

zmenil a návrh sťažovateľa na zrušenie predbežného opatrenia zamietol.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 25. júna 2014 tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu

zo 16. januára 2014, v ktorom krajský súd uviedol „názor, že konajúca sudkyňa

prvostupňového súdu tým, že zrušila predbežné opatrenie, sa mala dopustiť konania takej

intenzity, že je na mieste zvážiť podnet pre disciplinárne stíhanie sudkyne. ...

Na tomto mieste je potrebné uviesť, že právna zástupkyňa sťažovateľa sa po dobu

výkonu svojej dlhoročnej právnej praxe ešte nestretla s podobným znením odôvodnenia

súdu, ktorý by takýmto spôsobom doslova zasahoval do nezávislosti zákonného sudcu

prvostupňového súdu, resp. ho takýmto spôsobom zastrašoval. Zmýšľanie senátu

odvolacieho súdu je napokon aj v príkrom rozpore s myšlienkou, ktorú vyjadrila sudkyňa

Ústavného súdu SR v jej disente o tom, že práve návrh na zrušenie predbežného opatrenia

je nástrojom k náprave vzniknutej situácie. U sudkyne prvostupňového súdu sa pritom

nejedná o žiaden neštandardný postup, pretože rovnako postupovala a rozhodovala aj v

obdobnej veci (sp. zn.: ), kde rozhodla v podstate obdobne, keď návrh na

vydanie predbežného opatrenia zamietla. Preto je sťažovateľ toho názoru, že v predmetnom

konaní dochádzalo hneď niekoľkými spôsobmi k zásahu do jeho práva na súdnu a inú

právnu ochranu, pretože sudcu prvostupňového súdu bol v konaní zastrašovaný, čo je

možné zo strany odvolacieho súdu vnímať aj ako prejav prípadnej zaujatosti členov senátu,

či už voči osobe samosudcu, prípadne aj voči sťažovateľovi samotnému.“.

S poukazom na judikatúru ústavného súdu a všeobecných súdov sťažovateľ

v sťažnosti ďalej argumentuje, že «neboli a ani nie sú splnené zákonné podmienky pre

vydanie nariadeného predbežného opatrenia. Jednou z hlavných podmienok pre nariadenie

predbežného opatrenia je (minimálne) osvedčenie skutočností odôvodňujúcich jeho

nariadenie, ktoré sa osvedčujú predovšetkým listinnými dôkazmi pripojenými k návrhu,

vzhľadom na účel predbežného opatrenia, ktorým je pružné a rýchle riešenie situácie, ktorá

vyžaduje okamžitý zásah súdu. Tvrdenie žalobcu, že konateľ spoločnosti úmyselne zmenšuje

majetok spoločnosti, bolo a stále je iba v rovine domnienok, keďže sám žalobca vo svojom

návrhu uviedol, že: „dôkazom toho je, že konateľ zrejme previedol dve prevádzky“, bez

tohto, aby túto skutočnosť aspoň osvedčil. Žalobca vyslovil iba svoje dohady a podozrenia

bez toho, aby ich aspoň osvedčil relevantnými listinami, resp. inými dôkazmi.

Vo vzťahu ku nehnuteľnostiam, na ktoré sa vzťahuje uznesenie o nariadení

predbežného opatrenia, žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil konanie, z ktorého by

vyplynul záujem sťažovateľa disponovať s nimi. ...nakladanie s nehnuteľnosťami samo

o sebe nevedie k znižovaniu majetku, resp. hodnoty spoločnosti (napr. za predaj

nehnuteľnosti spoločnosť obdrží kúpnu cenu, ktorá sa premietne do majetku, obdobne pri

prenájme nehnuteľnosti dochádza k získaniu ďalších príjmov). ...

Sťažovateľ považuje nariadené predbežné opatrenie za obzvlášť neopodstatnené

a teda za nad prípustnú mieru zasahujúce najmä vo vzťahu k zákazu nakladania

s predmetnými nehnuteľnosťami v rozsahu ich prípadného prenájmu... nariadenie

predbežného opatrenia (a jeho ponechanie v nezmenenej podobe, teda aj v rozsahu zákazu

prenájmu) bolo a aj stále je nadmerne zaťažujúce a nezákonné, pretože predbežné

opatrenie môže zasahovať do práv účastníkov konania len v rozsahu nevyhnutnom daným

okolnostiam, čo však v danej veci nie je dôvodné.

... žalobca neosvedčil žiadny úmysel žalovanej spoločnosti, resp. jej konateľa,

disponovať s nehnuteľnosťami, avšak už vôbec neosvedčil úmysel disponovať s majetkom

takým spôsobom, že by došlo k zmenšeniu majetku spoločnosti, resp. k zníženiu hodnoty

spoločnosti (a teda k ohrozeniu jeho prípadného nároku na vyrovnací podiel). Žalobca

nepredložil také dôkazy, ktorými by osvedčil, že spoločnosť má záujem predávať majetok,

znižovať hodnotu základného imania, brať úver.».

Sťažovateľ následne poukazuje na to, že absentuje vecná súvislosť medzi

nariadeným predbežným opatrením a právnym vzťahom, ktorý je predmetom konania vo

veci samej – t. j. právom žalobcu na zrušenie jeho účasti v spoločnosti sťažovateľa. V tejto

súvislosti sťažovateľ uvádza judikatúru najvyššieho súdu a taktiež poukazuje na konanie

okresného súdu vo veci iného jeho sťažovateľa – o jeho návrhu na

zrušenie účasti v spoločnosti, v ktorom okresný súd uznesením sp. zn. z 8.

marca 2011 zamietol jeho návrh na nariadenie predbežného opatrenia z dôvodu, „že

žalobca v návrhu na vydanie predbežného opatrenia nepreukázal splnenie zákonných

podmienok... A taktiež predmet návrhu na vydanie predbežného opatrenia skutkovo a ani

právne nesúvisí s predmetom konania vo veci samej...“

Sťažovateľ v tejto súvislosti ďalej uvádza:

„Výkon rozhodnutia, ktorým sa zrušuje účasť spoločníka v spoločnosti, nemôže byť

objektívne nijako ohrozený prevodom majetku spoločnosti (sporná je aj spôsobilosť

takéhoto rozhodnutia ako exekučného titulu, príp. jeho materiálna vykonateľnosť)...

... nariadené predbežné opatrenie nebolo odôvodnené, resp. neboli splnené

podmienky na jeho vydanie, keďže právo žalobcu na zrušenie účasti v spoločnosti nemohlo

byť objektívne ohrozené nariadením predbežného opatrenia. Predmet konania vo veci samej

a obsah navrhovaného predbežného opatrenia spolu nijako nesúvisia. Predbežným

opatrením sa totiž sledovalo zabezpečenie, príp. ochrana práva na vyplatenie vyrovnacieho

podielu, pričom tento nárok nebol a ani je pre predmetom konania vo veci samej. Žalobca

požadoval predbežnú ochranu svojho práva na zrušenie jeho účasti v spoločnosti − toto

právo nemôže byť ohrozené nenariadením predbežného opatrenia...

Keďže návrh na vyplatenie vyrovnacieho podielu ani nebol podaný, nemožno vedieť,

či by bolo vôbec nutné ho podať z dôvodu nedobrovoľného vyplatenia, čo vopred ani

nemožno predpokladať... Ide o predbiehanie v čase, kedy ešte nie je isté, či účasť

v spoločnosti vôbec bude zrušená, a teda právo na vyrovnací podiel je hypotetické...“

Podľa sťažovateľa žalobca neosvedčil ani ďalšiu zákonnú podmienku pre nariadenie

predbežného opatrenia, a to nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy.

Sťažovateľ následne uvádza, že žalobca v predmetnej veci podal aj „podnet“

na porušovanie povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 a 2 písm. a)

, «keďže mal za to, že žalovaná spoločnosť prostredníctvom konateľa

spoločnosti podľa vyjadrenia žalobcu „tuneluje“ spoločnosť. Toto trestné konanie sa viedlo

pod sp. zn.: ČVS: ORP-204/OEK-VT-2012 a trestné stíhanie bolo uznesením zastavené

a nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 02. 2013... Aj toto trestné konanie jednoznačne

preukazuje, že žalovaná spoločnosť hospodári so svojím majetkom v súlade so zákonom

a aj z toho dôvodu nariadené predbežné opatrenie, ktoré bolo napadnutým uznesením

zrušené, bolo vydané nezákonne.».

Podľa sťažovateľa všeobecné súdy pri rozhodovaní neprihliadli na to, že nariadeným

predbežným opatrením mu môže vzniknúť ujma. Poukazuje osobitne na to, že zákazom

majetok prenajímať dochádza k vzniku škody, keďže týmto zákazom sa sťažovateľovi

znemožňuje získavať ďalšie príjmy, ktoré by bolo možné použiť na zhodnotenie majetku

alebo na nadobudnutie ďalšieho majetku.

Vo vzťahu k najvyššiemu súdu sťažovateľ namieta jeho právny záver, že nezistil

vadu konania podľa . Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje

na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia

„môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka konania ()“.

Rovnako tak uvádza, že konanie súdu alebo iného orgánu, „ktoré je v rozpore so zákonom,

je porušením zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. (Nález...

sp. zn.: z 10. 05. 1994)“.

Následne sťažovateľ uvádza:

„Sťažovateľ je toho názoru, že vada konania v zmysle vyšla

v priebehu dovolacieho konania najavo, resp. bola zreteľná natoľko, aby jej dovolací súd

venoval náležitú pozornosť. Záver dovolacieho súdu o tom, že prípustnosť dovolania nie je

daná, nebol na mieste. Napokon v prípade výskytu vád konania podľa má súd

(a to aj dovolací) povinnosť podanie preskúmať aj v tomto rozsahu, a to aj pre prípad,

že sťažovateľ osobitne niektorú z vád zahrnutých v uvedenom ustanovení nešpecifikoval.

V tom je možné a potrebné badať porušenie vyššie uvedených ústavných práv sťažovateľa.

V poslednej časti odôvodnenie dovolania sa súd zaoberal tézou, či samotné

dôvodenie nesprávnym právnym posúdením veci je dostatočné k tomu, aby bolo možné

dovolaniu vyhovieť... dovolanie v intenciách už skôr prezentovaných argumentov prípustné

bolo (z titulu prítomnosti vady konania podľa ), preto podobné úvahy

dovolacieho súdu o tom, že samotná prítomnosť nesprávneho právneho posúdenia veci

nepostačuje na vyhovenie dovolaniu, neboli na mieste.

... Sťažovateľ je toho názoru, že ak by všeobecné súdy (odvolací súd spolu

s dovolacím súdom) boli aplikovali relevantnú právnu normu v súlade s doteraz

spomenutým, tak by neostávala iná možnosť ako návrh na nariadenie predbežného

opatrenia zamietnuť.

... napádané rozhodnutia (odvolacieho aj dovolacieho súdu) vykazujú znaky

arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti, nakoľko uvedené súdy sa nedostatočne venovali

právnej argumentácií sťažovateľa...

... V danom prípade nie je na mieste argumentovať ani záväznosťou právneho

názoru, ktorý bol vyslovený súdmi vyšších stupňov, pretože skutkový stav je potrebné

skúmať vždy odznova aj z toho dôvodu, že je náchylný na prípadné zmeny, čo odvolací súd

nezohľadnil.“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. 01. 2014, sp. zn.:

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 06. 2014, sp. zn.:

boli porušené.

... Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. 01. 2014, sp. zn.:

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 06. 2014, sp. zn.:

sa zrušuje.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia vo výške 340,90 € na účet advokátky... do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

zo 16. januára 2014

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Ústavný súd v prípade sťažovateľa vychádzal zo svojej judikatúry (napr. m. m.

, , , ), podľa ktorej lehota na prípadné

podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to

konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom dovolací

súd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s už ustálenou judikatúrou ústavného súdu

nemožno však sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu zo 16. januára 2014,

z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Krajský súd ako odvolací súd v napadnutom uznesení zo 16. januára 2014, ktorým

zmenil uznesenie okresného súdu z 23. septembra 2013 tak, že návrh sťažovateľa

na zrušenie predbežného opatrenia zamietol, uviedol:

„Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa

a dospel k záveru, že odvolanie je plne dôvodné. Odvolací súd v tejto

súvislosti je toho názoru, že ak napadnutým uznesením súd prvého stupňa v podstate neguje

dôvody už právoplatne nariadeného predbežného opatrenia, ide z jeho strany o nezákonný

postup sudcu zakladajúci prípadne i podnet na jeho disciplinárne stíhanie. Sudca pri vydaní

napadnutého uznesenia totiž nerešpektoval skutkový stav zistený ohľadom dôvodnosti

nariadeného predbežného opatrenia súdom prvého stupňa, súdom odvolacím, ako aj súdom

dovolacím.

Podľa , predbežné opatrenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre

ktoré bolo nariadené.

Dôvodom na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia je predovšetkým to,

ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené. Táto formulácia postihuje predovšetkým tie

prípady, kedy došlo k zmene pomerov, ktorá má za následok, že predbežné opatrenie nie je

už nutné ani účelné.

Predbežné opatrenie možno však zrušiť i vtedy, ak sa dodatočne objaví,

že predpokladané dôvody nie sú dané. Súd pri nariadení predbežného opatrenia sa totiž

musel uspokojiť s osvedčením, z ktorého vyplynula odôvodnenosť potreby nariadiť

predbežné opatrenie. Nie je preto vylúčené, že neskôr, alebo taktiež pri vykonávaní

dokazovania vo veci samej sa zistí, že predpoklady pre nariadenie predbežného opatrenia

dané neboli (napr. dlžník si počínal síce nehospodárne, napriek tomu však jeho majetok

postačuje k uspokojeniu nároku ohrozeného účastníka).

Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že v danom prípade o takéto dôvody, pre

ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené, nepominuli, ani ich žalovaný v návrhu

na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia dodatočne nepreukázal. Podľa názoru

odvolacieho súdu, v danom prípade je skutková a zároveň procesná situácia v tomto štádiu

konania taká, že dôvody, pre ktoré bolo nariadené, doposiaľ nepominuli, teda trvajú

i naďalej.

Je nesporné, čoho sa žalobca domáha v konaní vo veci samej (zrušenia jeho účasti

ako spoločníka v spoločnosti žalovaného), pričom v súvislosti s vecou samou bolo dôvodne

nariadené napadnuté predbežné opatrenie, čo doposiaľ konštatovali súd prvostupňový,

odvolací ako aj dovolací. Pominuteľnosť dôvodov existujúcich v čase nariadenia

predbežného opatrenia ako aj v čase jeho trvania žalovaný doposiaľ ničím neosvedčil.

Ak totiž pretrváva dočasný zákaz daný konateľovi spoločnosti žalovaného nakladať

s majetkom spoločnosti v zmysle právoplatne nariadeného predbežného opatrenia, tento

zákaz nemôže ničím privodiť závažnú ujmu žalovanému v jeho obchodnej činnosti až

do skončenia konania vo veci samej.

Pre úplnosť odvolací súd dopĺňa, že dôvodmi pre nariadenie predbežného opatrenia

podľa a je dočasná úprava pomerov účastníkov a zabezpečenie výkonu

súdneho rozhodnutia, ak by mal byť ohrozený. Znakom predbežného opatrenia je jeho

predbežný - dočasný charakter, t. j. že upravuje pomery účastníkov alebo zabezpečuje výkon

rozhodnutia do doby, než súd vydá konečné rozhodnutie vo veci.

Nariadené predbežné opatrenie smeruje jednak k dočasnej úprave pomerov

účastníkov (žalobca je doposiaľ spoločníkom žalovanej spoločnosti), zároveň zabezpečuje

aj prípadný budúci výkon súdneho rozhodnutia, a to pre prípad, ak by žalobca bol vo veci

samej úspešný. Ak by bola jeho účasť ako spoločníka v spoločnosti žalovaného zrušená

právoplatným rozhodnutím, v zmysle príslušných ustanovení mu

vznikne právo dožadovať sa vyplatenia vyrovnacieho podielu. Toto jeho budúce právo by

bolo prípadne ohrozené, resp. nemohol by sa ho úspešne domôcť, ak by spoločnosť

žalovaného znižovala svoje obchodné imanie nakladaním i s nehnuteľnosťami, ktorých

predbežný zákaz sa týka. Práve dočasná predbežná úprava nariadená právoplatným

predbežným opatrením tomu zamedzuje. Už aj z tohto dôvodu konštatovanie okresného

súdu, že nariadené predbežné opatrenie nemá žiaden súvis s vecou samou, neobstojí.

Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak,

že návrh žalovaného na zrušenie predbežného opatrenia zamietol ( ).“

Krajský súd ako odvolací súd v napadnutom uznesení poukázal na povahu konania

o návrhu na zrušenie predbežného opatrenia podľa , pričom uviedol, že ten,

kto návrh podáva, musí tvrdiť a preukázať, že došlo k zmene pomerov, čím pominuli

dôvody pre nariadenie predbežného opatrenia, prípadne, že dodatočne vyšli najavo také

skutočnosti, z ktorých je zrejmé, že dôvody pre nariadenie predbežného opatrenia nikdy

neboli. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že sťažovateľ vo svojom návrhu také

skutočnosti neuvádzal, v zásade len žiadal o to, aby už skôr osvedčené skutočnosti konajúce

súdy právne kvalifikovali rozdielne, t. j. tak, že neodôvodňujú nariadenie predbežného

opatrenia. Dospel tiež k záveru, že nariadené predbežné opatrenie nemôže privodiť ujmu

obchodnej činnosti sťažovateľa, a vysporiadal sa aj s jeho námietkou o nedostatku vecnej

súvislosti medzi predbežným opatrením a predmetom konania vo veci samej.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

ako odvolacieho súdu dospel k záveru, že krajský súd odôvodnil svoje uznesenie

primeraným spôsobom, právne hodnotenie osvedčených skutočností a právny záver o tom,

že v čase jeho rozhodovania naďalej trvali podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia

s tým, že sťažovateľ neuviedol také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru, že pominuli

dôvody pre jeho nariadenie, sú logické a predstavujú jeden z možných spôsobov právneho

posúdenia osvedčeného skutkového stavu. Toto právne posúdenie je založené na primeranej

aplikácii a výklade príslušných ustanovení . Predmetný

výklad citovaných ustanovení – predovšetkým ‒je logický, rešpektuje

zmysel a účel týchto ustanovení. Napadnuté uznesenie krajského súdu a jeho právne závery

nie sú zjavne neodôvodnené ani arbitrárne, preto sú ústavne udržateľné.

Nad rámec veci ústavný súd poukazuje na to, že v náleze sp. zn.

z 3. októbra 2012 už posudzoval ústavnú udržateľnosť uznesenia okresného súdu v spojení

s uznesením krajského súdu, ktorým bolo vo veci sťažovateľa nariadené predmetné

predbežné opatrenie. Týmto nálezom ústavný súd okrem iného rozhodol, že základné právo

sťažovateľa podľa a jeho právo podľa dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. zo 6. júla 2011, ktorým tento potvrdil uznesenie

okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia, porušené neboli. V predmetnom náleze

sa ústavný súd vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa o nedostatku vecnej súvislosti medzi

predbežným opatrením a predmetom konania vo veci samej (body 17, 18 a 19 nálezu,

pozn.), preto ústavný súd v podrobnostiach odkazuje aj na príslušnú časť odôvodnenia

nálezu z 3. októbra 2012.

Rovnako tak ústavný súd prihliadol aj na to, že v čase jeho rozhodovania predmetné

predbežné opatrenie zaniklo. Okresný súd spojil konanie vo veci nároku žalobcu a konanie

vo veci iného spoločníka sťažovateľa. Následne rozhodol uznesením sp. zn.

z 9. novembra 2015 tak, že konanie zastavil z dôvodu späťvzatia žalôb. Toto uznesenie

okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 1. decembra 2015.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

z 25. júna 2014

Najvyšší súd napadnutým uznesením z 25. júna 2014 odmietol dovolanie

sťažovateľa. V uznesení poukázal na doterajší priebeh konania, na jednotlivé rozhodnutia

konajúcich súdov, na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa, na vyjadrenie žalobcu. Najvyšší

súd skúmal prípustnosť dovolania podľa , pričom dospel k záveru,

že napadnutým uznesením krajský súd ako odvolací súd rozhodol o predbežnom opatrení,

preto podľa proti nemu dovolanie nie je prípustné. Vychádzajúc z obsahu

dovolania, najvyšší súd následne skúmal existenciu vady podľa , pričom

uviedol tieto právne závery:

„Z obsahu podaného dovolania je však zrejmé, že namieta dovolateľ predovšetkým

vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené

rozhodnutie súdu prvého stupňa o návrhu na zrušenie predbežného opatrenia.

V skutočnosti, že odvolací súd nesprávne posúdil podmienky pre zrušenie predbežného

opatrenia podľa ust. , videl žalovaný existenciu vady podľa

Dovolací súd však uvádza, že k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť len

procesne nesprávnou činnosťou súdu a túto vadu nemožno vidieť v právnych záveroch, ku

ktorým súd dospel pri posudzovaní oprávnenosti dovolateľom uplatneného nároku, resp.

v právnom hodnotení veci, vyjadrenom v súdnom rozhodnutí.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery

odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 46

ods. 1 SR a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako

celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie

základného práva zaručeného v SR v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.

Skutočnosť, že žalovaný inak posudzoval dôvody pre zrušenie predbežného opatrenia, ako

ich vyložil a posúdil odvolací súd, neznamená porušenie práva žalovaného na spravodlivý

súdny proces a vznik vady konania v zmysle ust. Pod prizmou dodržania

základných zásad spravodlivého súdneho procesu nemožno považovať podanie návrhu na

zrušenie predbežného opatrenia za účinný prostriedok, zodpovedajúci adekvátnej možnosti

žalovaného, ako docieliť nenariadenie predbežného opatrenia. Z povahy tohto prostriedku

vyplýva, že ide opravný prostriedok použiteľný ex post, t. j. až v novom a samostatnom

konaní o zrušenie predbežného opatrenia, navyše, dôkazné bremeno v ňom zaťažuje

žalovaného, ktorý musí novými skutočnosťami a novými dôkazmi súdu preukázať, že dôvody

na nariadenie predbežného opatrenia tu ani neboli, resp. už nie sú. V tomto konaní sám na

rozdiel od pôvodného konania, v ktorom bolo predbežné opatrenie nariadené, už naplno

uplatní princíp rovnosti zbraní, pretože návrh na zrušenie predbežného opatrenia,

i rozhodnutie o ňom súd musí doručiť všetkým účastníkom konania, rovnako aj odvolanie

jedným z účastníkov konania v súlade s ust. a

Z obsahu žalovaným podaného dovolania vyplýva, že žalovaný tvrdí, že napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s.

p. (iba výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť

prípustnosť dovolania žalovaného). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný

dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie

(viď ), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. 6 Cdo

41/2011).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania, tvrdených žalovaným ( ), nevyšli najavo ani iné procesné vady

konania, vymenované v a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ust.

, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie žalovaného podľa

v spojení s , ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.“

Najvyšší súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že v predmetnej veci

dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu nebolo podľa

prípustné. Skúmal existenciu vady podľa , t. j. či sťažovateľovi nebola

postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom. S poukazom na to,

že sťažovateľ v dovolaní namietal vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia krajského

súdu a jeho právne posúdenie veci, dospel k záveru, že tieto námietky nemôžu zakladať

vadu podľa a taktiež námietka nesprávneho právneho posúdenia veci

nezakladá sama osebe v tomto prípade ‒keď dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je prípustné ‒prípustnosť dovolania. Poukázal tiež na povahu konania o

návrhu na zrušenie predbežného opatrenia, v ktorom ten, kto podáva návrh, musí preukázať

– novými skutočnosťami a novými dôkazmi – že dôvody na nariadenie predbežného

opatrenia tu nikdy dané neboli, prípadne tieto dôvody už pominuli. Na tomto základe

najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd

v napadnutom uznesení zrozumiteľne vysvetlil dôvody, pre ktoré odmietol dovolanie

sťažovateľa a prečo neakceptoval jeho dovolaciu argumentáciu. Odôvodnenie napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu predstavuje dostatočný podklad pre jeho výrok, preto toto

uznesenie nie je zjavne neodôvodnené. Výklad a následná aplikácia príslušných ustanovení

– týkajúca sa prípustnosti dovolania, resp. dovolacích

dôvodov podľa – rešpektuje zmysel a účel týchto ustanovení, preto postup

najvyššieho súdu nemožno hodnotiť ani ako arbitrárny (svojvoľný), a preto je ústavne

udržateľný.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol aj v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2016