Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 753/2016
PDF · 312.33 KB
No categories available
II. ÚS 753/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. októbra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti
, zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou Holováčovou, Poštová 14, Košice,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Cob 85/2013 zo 16. januára 2014
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 31/2014 z 25. júna 2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra
2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
2 Cob 85/2013 zo 16. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Obdo 31/2014 z 25. júna 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
(ďalej len „žalobca“), sa žalobou doručenou Okresnému
súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) domáhal zrušenia účasti spoločníka
v spoločnosti podanou proti sťažovateľovi ako žalovanému. V predmetnom konaní okresný
súd uznesením sp. zn. 8 Cb 65/2010 z 15. apríla 2011 nariadil predbežné opatrenie
a konateľovi sťažovateľa „prikázal zdržať sa nakladania s majetkom (sťažovateľa, pozn.)
a to s nehnuteľným majetkom spoločnosti, strojmi, strojovými zariadeniami, motorovými
vozidlami a ostatnými zariadeniami... v rozsahu jeho predaja, darovania, zamenenia,
založenia a zaťaženia vecným bremenom, daním do nájmu, vložením do majetku inej
obchodnej spoločnosti, až do právoplatného skončenia vo veci samej.“.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Cob 63/2011 zo 6. júla 2011 tak, že uznesenie
okresného súdu vo vymedzenej časti potvrdil.
Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obdo 52/2011 z 29. novembra 2011 tak, že dovolanie
odmietol.
Sťažovateľ následne sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietal porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 v spojení s uznesením krajského súdu
zo 6. júla 2011 a v spojení s uznesením okresného súdu z 15. apríla 2011.
O sťažnosti sťažovateľa rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 122/2012
z 3. októbra 2012 tak, že uznesením krajského súdu zo 6. júla 2011 a uznesením najvyššieho
súdu z 29. novembra 2011 označené práva porušené neboli.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na odlišné stanovisko sudkyne ústavného súdu
v uznesení sp. zn. I. ÚS 122/2012 zo 14. marca 2012 o prijatí jeho skoršej sťažnosti na
ďalšie konanie, podľa ktorého predmetná sťažnosť mala byť odmietnutá z dôvodu,
že sťažovateľ mal k dispozícii právny prostriedok nápravy v systéme všeobecného
súdnictva, a to návrh na zrušenie predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Vychádzajúc aj z tohto právneho názoru, sťažovateľ
podal návrh na zrušenie predbežného opatrenia.
O návrhu sťažovateľa rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 8 Cb 65/2010
z 23. septembra 2013 tak, že nariadené predbežné opatrenie zrušil.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým uznesením zo 16. januára 2014 tak, že uznesenie okresného súdu
zmenil a návrh sťažovateľa na zrušenie predbežného opatrenia zamietol.
Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom
rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 25. júna 2014 tak, že dovolanie odmietol.
Sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu
zo 16. januára 2014, v ktorom krajský súd uviedol „názor, že konajúca sudkyňa
prvostupňového súdu tým, že zrušila predbežné opatrenie, sa mala dopustiť konania takej
intenzity, že je na mieste zvážiť podnet pre disciplinárne stíhanie sudkyne. ...
Na tomto mieste je potrebné uviesť, že právna zástupkyňa sťažovateľa sa po dobu
výkonu svojej dlhoročnej právnej praxe ešte nestretla s podobným znením odôvodnenia
súdu, ktorý by takýmto spôsobom doslova zasahoval do nezávislosti zákonného sudcu
prvostupňového súdu, resp. ho takýmto spôsobom zastrašoval. Zmýšľanie senátu
odvolacieho súdu je napokon aj v príkrom rozpore s myšlienkou, ktorú vyjadrila sudkyňa
Ústavného súdu SR v jej disente o tom, že práve návrh na zrušenie predbežného opatrenia
je nástrojom k náprave vzniknutej situácie. U sudkyne prvostupňového súdu sa pritom
nejedná o žiaden neštandardný postup, pretože rovnako postupovala a rozhodovala aj v
obdobnej veci (sp. zn.: 11 Cb/63/2010), kde rozhodla v podstate obdobne, keď návrh na
vydanie predbežného opatrenia zamietla. Preto je sťažovateľ toho názoru, že v predmetnom
konaní dochádzalo hneď niekoľkými spôsobmi k zásahu do jeho práva na súdnu a inú
právnu ochranu, pretože sudcu prvostupňového súdu bol v konaní zastrašovaný, čo je
možné zo strany odvolacieho súdu vnímať aj ako prejav prípadnej zaujatosti členov senátu,
či už voči osobe samosudcu, prípadne aj voči sťažovateľovi samotnému.“.
S poukazom na judikatúru ústavného súdu a všeobecných súdov sťažovateľ
v sťažnosti ďalej argumentuje, že «neboli a ani nie sú splnené zákonné podmienky pre
vydanie nariadeného predbežného opatrenia. Jednou z hlavných podmienok pre nariadenie
predbežného opatrenia je (minimálne) osvedčenie skutočností odôvodňujúcich jeho
nariadenie, ktoré sa osvedčujú predovšetkým listinnými dôkazmi pripojenými k návrhu,
vzhľadom na účel predbežného opatrenia, ktorým je pružné a rýchle riešenie situácie, ktorá
vyžaduje okamžitý zásah súdu. Tvrdenie žalobcu, že konateľ spoločnosti úmyselne zmenšuje
majetok spoločnosti, bolo a stále je iba v rovine domnienok, keďže sám žalobca vo svojom
návrhu uviedol, že: „dôkazom toho je, že konateľ zrejme previedol dve prevádzky“, bez
tohto, aby túto skutočnosť aspoň osvedčil. Žalobca vyslovil iba svoje dohady a podozrenia
bez toho, aby ich aspoň osvedčil relevantnými listinami, resp. inými dôkazmi.
Vo vzťahu ku nehnuteľnostiam, na ktoré sa vzťahuje uznesenie o nariadení
predbežného opatrenia, žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil konanie, z ktorého by
vyplynul záujem sťažovateľa disponovať s nimi. ...nakladanie s nehnuteľnosťami samo
o sebe nevedie k znižovaniu majetku, resp. hodnoty spoločnosti (napr. za predaj
nehnuteľnosti spoločnosť obdrží kúpnu cenu, ktorá sa premietne do majetku, obdobne pri
prenájme nehnuteľnosti dochádza k získaniu ďalších príjmov). ...
Sťažovateľ považuje nariadené predbežné opatrenie za obzvlášť neopodstatnené
a teda za nad prípustnú mieru zasahujúce najmä vo vzťahu k zákazu nakladania
s predmetnými nehnuteľnosťami v rozsahu ich prípadného prenájmu... nariadenie
predbežného opatrenia (a jeho ponechanie v nezmenenej podobe, teda aj v rozsahu zákazu
prenájmu) bolo a aj stále je nadmerne zaťažujúce a nezákonné, pretože predbežné
opatrenie môže zasahovať do práv účastníkov konania len v rozsahu nevyhnutnom daným
okolnostiam, čo však v danej veci nie je dôvodné.
... žalobca neosvedčil žiadny úmysel žalovanej spoločnosti, resp. jej konateľa,
disponovať s nehnuteľnosťami, avšak už vôbec neosvedčil úmysel disponovať s majetkom
takým spôsobom, že by došlo k zmenšeniu majetku spoločnosti, resp. k zníženiu hodnoty
spoločnosti (a teda k ohrozeniu jeho prípadného nároku na vyrovnací podiel). Žalobca
nepredložil také dôkazy, ktorými by osvedčil, že spoločnosť má záujem predávať majetok,
znižovať hodnotu základného imania, brať úver.».
Sťažovateľ následne poukazuje na to, že absentuje vecná súvislosť medzi
nariadeným predbežným opatrením a právnym vzťahom, ktorý je predmetom konania vo
veci samej – t. j. právom žalobcu na zrušenie jeho účasti v spoločnosti sťažovateľa. V tejto
súvislosti sťažovateľ uvádza judikatúru najvyššieho súdu a taktiež poukazuje na konanie
okresného súdu vo veci iného jeho sťažovateľa – o jeho návrhu na
zrušenie účasti v spoločnosti, v ktorom okresný súd uznesením sp. zn. 11 Cb 63/2010 z 8.
marca 2011 zamietol jeho návrh na nariadenie predbežného opatrenia z dôvodu, „že
žalobca v návrhu na vydanie predbežného opatrenia nepreukázal splnenie zákonných
podmienok... A taktiež predmet návrhu na vydanie predbežného opatrenia skutkovo a ani
právne nesúvisí s predmetom konania vo veci samej...“
Sťažovateľ v tejto súvislosti ďalej uvádza:
„Výkon rozhodnutia, ktorým sa zrušuje účasť spoločníka v spoločnosti, nemôže byť
objektívne nijako ohrozený prevodom majetku spoločnosti (sporná je aj spôsobilosť
takéhoto rozhodnutia ako exekučného titulu, príp. jeho materiálna vykonateľnosť)...
... nariadené predbežné opatrenie nebolo odôvodnené, resp. neboli splnené
podmienky na jeho vydanie, keďže právo žalobcu na zrušenie účasti v spoločnosti nemohlo
byť objektívne ohrozené nariadením predbežného opatrenia. Predmet konania vo veci samej
a obsah navrhovaného predbežného opatrenia spolu nijako nesúvisia. Predbežným
opatrením sa totiž sledovalo zabezpečenie, príp. ochrana práva na vyplatenie vyrovnacieho
podielu, pričom tento nárok nebol a ani je pre predmetom konania vo veci samej. Žalobca
požadoval predbežnú ochranu svojho práva na zrušenie jeho účasti v spoločnosti − toto
právo nemôže byť ohrozené nenariadením predbežného opatrenia...
Keďže návrh na vyplatenie vyrovnacieho podielu ani nebol podaný, nemožno vedieť,
či by bolo vôbec nutné ho podať z dôvodu nedobrovoľného vyplatenia, čo vopred ani
nemožno predpokladať... Ide o predbiehanie v čase, kedy ešte nie je isté, či účasť
v spoločnosti vôbec bude zrušená, a teda právo na vyrovnací podiel je hypotetické...“
Podľa sťažovateľa žalobca neosvedčil ani ďalšiu zákonnú podmienku pre nariadenie
predbežného opatrenia, a to nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy.
Sťažovateľ následne uvádza, že žalobca v predmetnej veci podal aj „podnet“
na porušovanie povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 a 2 písm. a)
Trestného zákona, «keďže mal za to, že žalovaná spoločnosť prostredníctvom konateľa
spoločnosti podľa vyjadrenia žalobcu „tuneluje“ spoločnosť. Toto trestné konanie sa viedlo
pod sp. zn.: ČVS: ORP-204/OEK-VT-2012 a trestné stíhanie bolo uznesením zastavené
a nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 02. 2013... Aj toto trestné konanie jednoznačne
preukazuje, že žalovaná spoločnosť hospodári so svojím majetkom v súlade so zákonom
a aj z toho dôvodu nariadené predbežné opatrenie, ktoré bolo napadnutým uznesením
zrušené, bolo vydané nezákonne.».
Podľa sťažovateľa všeobecné súdy pri rozhodovaní neprihliadli na to, že nariadeným
predbežným opatrením mu môže vzniknúť ujma. Poukazuje osobitne na to, že zákazom
majetok prenajímať dochádza k vzniku škody, keďže týmto zákazom sa sťažovateľovi
znemožňuje získavať ďalšie príjmy, ktoré by bolo možné použiť na zhodnotenie majetku
alebo na nadobudnutie ďalšieho majetku.
Vo vzťahu k najvyššiemu súdu sťažovateľ namieta jeho právny záver, že nezistil
vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje
na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia
„môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka konania (II. ÚS 81/07)“.
Rovnako tak uvádza, že konanie súdu alebo iného orgánu, „ktoré je v rozpore so zákonom,
je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. (Nález...
sp. zn.: I. ÚS 26/94 z 10. 05. 1994)“.
Následne sťažovateľ uvádza:
„Sťažovateľ je toho názoru, že vada konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. vyšla
v priebehu dovolacieho konania najavo, resp. bola zreteľná natoľko, aby jej dovolací súd
venoval náležitú pozornosť. Záver dovolacieho súdu o tom, že prípustnosť dovolania nie je
daná, nebol na mieste. Napokon v prípade výskytu vád konania podľa § 237 O. s. p. má súd
(a to aj dovolací) povinnosť podanie preskúmať aj v tomto rozsahu, a to aj pre prípad,
že sťažovateľ osobitne niektorú z vád zahrnutých v uvedenom ustanovení nešpecifikoval.
V tom je možné a potrebné badať porušenie vyššie uvedených ústavných práv sťažovateľa.
V poslednej časti odôvodnenie dovolania sa súd zaoberal tézou, či samotné
dôvodenie nesprávnym právnym posúdením veci je dostatočné k tomu, aby bolo možné
dovolaniu vyhovieť... dovolanie v intenciách už skôr prezentovaných argumentov prípustné
bolo (z titulu prítomnosti vady konania podľa § 237 písm. f) O. s. p.), preto podobné úvahy
dovolacieho súdu o tom, že samotná prítomnosť nesprávneho právneho posúdenia veci
nepostačuje na vyhovenie dovolaniu, neboli na mieste.
... Sťažovateľ je toho názoru, že ak by všeobecné súdy (odvolací súd spolu
s dovolacím súdom) boli aplikovali relevantnú právnu normu v súlade s doteraz
spomenutým, tak by neostávala iná možnosť ako návrh na nariadenie predbežného
opatrenia zamietnuť.
... napádané rozhodnutia (odvolacieho aj dovolacieho súdu) vykazujú znaky
arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti, nakoľko uvedené súdy sa nedostatočne venovali
právnej argumentácií sťažovateľa...
... V danom prípade nie je na mieste argumentovať ani záväznosťou právneho
názoru, ktorý bol vyslovený súdmi vyšších stupňov, pretože skutkový stav je potrebné
skúmať vždy odznova aj z toho dôvodu, že je náchylný na prípadné zmeny, čo odvolací súd
nezohľadnil.“
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„... Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. 01. 2014, sp. zn.: 2 Cob 85/2013
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 06. 2014, sp. zn.:
3 Obdo 31/2014 boli porušené.
... Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. 01. 2014, sp. zn.: 2 Cob 85/2013
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 06. 2014, sp. zn.:
3 Obdo 31/2014 sa zrušuje.
... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov
právneho zastúpenia vo výške 340,90 € na účet advokátky... do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale
nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
zo 16. januára 2014
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Ústavný súd v prípade sťažovateľa vychádzal zo svojej judikatúry (napr. m. m.
I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadné
podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to
konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom dovolací
súd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s už ustálenou judikatúrou ústavného súdu
nemožno však sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal časť sťažnosti, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu zo 16. januára 2014,
z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.
Krajský súd ako odvolací súd v napadnutom uznesení zo 16. januára 2014, ktorým
zmenil uznesenie okresného súdu z 23. septembra 2013 tak, že návrh sťažovateľa
na zrušenie predbežného opatrenia zamietol, uviedol:
„Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie je plne dôvodné. Odvolací súd v tejto
súvislosti je toho názoru, že ak napadnutým uznesením súd prvého stupňa v podstate neguje
dôvody už právoplatne nariadeného predbežného opatrenia, ide z jeho strany o nezákonný
postup sudcu zakladajúci prípadne i podnet na jeho disciplinárne stíhanie. Sudca pri vydaní
napadnutého uznesenia totiž nerešpektoval skutkový stav zistený ohľadom dôvodnosti
nariadeného predbežného opatrenia súdom prvého stupňa, súdom odvolacím, ako aj súdom
dovolacím.
Podľa § 77 ods. 2 O. s. p., predbežné opatrenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre
ktoré bolo nariadené.
Dôvodom na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia je predovšetkým to,
ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené. Táto formulácia postihuje predovšetkým tie
prípady, kedy došlo k zmene pomerov, ktorá má za následok, že predbežné opatrenie nie je
už nutné ani účelné.
Predbežné opatrenie možno však zrušiť i vtedy, ak sa dodatočne objaví,
že predpokladané dôvody nie sú dané. Súd pri nariadení predbežného opatrenia sa totiž
musel uspokojiť s osvedčením, z ktorého vyplynula odôvodnenosť potreby nariadiť
predbežné opatrenie. Nie je preto vylúčené, že neskôr, alebo taktiež pri vykonávaní
dokazovania vo veci samej sa zistí, že predpoklady pre nariadenie predbežného opatrenia
dané neboli (napr. dlžník si počínal síce nehospodárne, napriek tomu však jeho majetok
postačuje k uspokojeniu nároku ohrozeného účastníka).
Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že v danom prípade o takéto dôvody, pre
ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené, nepominuli, ani ich žalovaný v návrhu
na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia dodatočne nepreukázal. Podľa názoru
odvolacieho súdu, v danom prípade je skutková a zároveň procesná situácia v tomto štádiu
konania taká, že dôvody, pre ktoré bolo nariadené, doposiaľ nepominuli, teda trvajú
i naďalej.
Je nesporné, čoho sa žalobca domáha v konaní vo veci samej (zrušenia jeho účasti
ako spoločníka v spoločnosti žalovaného), pričom v súvislosti s vecou samou bolo dôvodne
nariadené napadnuté predbežné opatrenie, čo doposiaľ konštatovali súd prvostupňový,
odvolací ako aj dovolací. Pominuteľnosť dôvodov existujúcich v čase nariadenia
predbežného opatrenia ako aj v čase jeho trvania žalovaný doposiaľ ničím neosvedčil.
Ak totiž pretrváva dočasný zákaz daný konateľovi spoločnosti žalovaného nakladať
s majetkom spoločnosti v zmysle právoplatne nariadeného predbežného opatrenia, tento
zákaz nemôže ničím privodiť závažnú ujmu žalovanému v jeho obchodnej činnosti až
do skončenia konania vo veci samej.
Pre úplnosť odvolací súd dopĺňa, že dôvodmi pre nariadenie predbežného opatrenia
podľa § 74 a § 102 O. s. p. je dočasná úprava pomerov účastníkov a zabezpečenie výkonu
súdneho rozhodnutia, ak by mal byť ohrozený. Znakom predbežného opatrenia je jeho
predbežný - dočasný charakter, t. j. že upravuje pomery účastníkov alebo zabezpečuje výkon
rozhodnutia do doby, než súd vydá konečné rozhodnutie vo veci.
Nariadené predbežné opatrenie smeruje jednak k dočasnej úprave pomerov
účastníkov (žalobca je doposiaľ spoločníkom žalovanej spoločnosti), zároveň zabezpečuje
aj prípadný budúci výkon súdneho rozhodnutia, a to pre prípad, ak by žalobca bol vo veci
samej úspešný. Ak by bola jeho účasť ako spoločníka v spoločnosti žalovaného zrušená
právoplatným rozhodnutím, v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka mu
vznikne právo dožadovať sa vyplatenia vyrovnacieho podielu. Toto jeho budúce právo by
bolo prípadne ohrozené, resp. nemohol by sa ho úspešne domôcť, ak by spoločnosť
žalovaného znižovala svoje obchodné imanie nakladaním i s nehnuteľnosťami, ktorých
predbežný zákaz sa týka. Práve dočasná predbežná úprava nariadená právoplatným
predbežným opatrením tomu zamedzuje. Už aj z tohto dôvodu konštatovanie okresného
súdu, že nariadené predbežné opatrenie nemá žiaden súvis s vecou samou, neobstojí.
Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak,
že návrh žalovaného na zrušenie predbežného opatrenia zamietol (§ 220 O. s. p.).“
Krajský súd ako odvolací súd v napadnutom uznesení poukázal na povahu konania
o návrhu na zrušenie predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 2 OSP, pričom uviedol, že ten,
kto návrh podáva, musí tvrdiť a preukázať, že došlo k zmene pomerov, čím pominuli
dôvody pre nariadenie predbežného opatrenia, prípadne, že dodatočne vyšli najavo také
skutočnosti, z ktorých je zrejmé, že dôvody pre nariadenie predbežného opatrenia nikdy
neboli. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že sťažovateľ vo svojom návrhu také
skutočnosti neuvádzal, v zásade len žiadal o to, aby už skôr osvedčené skutočnosti konajúce
súdy právne kvalifikovali rozdielne, t. j. tak, že neodôvodňujú nariadenie predbežného
opatrenia. Dospel tiež k záveru, že nariadené predbežné opatrenie nemôže privodiť ujmu
obchodnej činnosti sťažovateľa, a vysporiadal sa aj s jeho námietkou o nedostatku vecnej
súvislosti medzi predbežným opatrením a predmetom konania vo veci samej.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu
ako odvolacieho súdu dospel k záveru, že krajský súd odôvodnil svoje uznesenie
primeraným spôsobom, právne hodnotenie osvedčených skutočností a právny záver o tom,
že v čase jeho rozhodovania naďalej trvali podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia
s tým, že sťažovateľ neuviedol také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru, že pominuli
dôvody pre jeho nariadenie, sú logické a predstavujú jeden z možných spôsobov právneho
posúdenia osvedčeného skutkového stavu. Toto právne posúdenie je založené na primeranej
aplikácii a výklade príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Predmetný
výklad citovaných ustanovení – predovšetkým § 77 ods. 2 OSP ‒je logický, rešpektuje
zmysel a účel týchto ustanovení. Napadnuté uznesenie krajského súdu a jeho právne závery
nie sú zjavne neodôvodnené ani arbitrárne, preto sú ústavne udržateľné.
Nad rámec veci ústavný súd poukazuje na to, že v náleze sp. zn. I. ÚS 122/2012
z 3. októbra 2012 už posudzoval ústavnú udržateľnosť uznesenia okresného súdu v spojení
s uznesením krajského súdu, ktorým bolo vo veci sťažovateľa nariadené predmetné
predbežné opatrenie. Týmto nálezom ústavný súd okrem iného rozhodol, že základné právo
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 Cob 63/2011 zo 6. júla 2011, ktorým tento potvrdil uznesenie
okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia, porušené neboli. V predmetnom náleze
sa ústavný súd vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa o nedostatku vecnej súvislosti medzi
predbežným opatrením a predmetom konania vo veci samej (body 17, 18 a 19 nálezu,
pozn.), preto ústavný súd v podrobnostiach odkazuje aj na príslušnú časť odôvodnenia
nálezu z 3. októbra 2012.
Rovnako tak ústavný súd prihliadol aj na to, že v čase jeho rozhodovania predmetné
predbežné opatrenie zaniklo. Okresný súd spojil konanie vo veci nároku žalobcu a konanie
vo veci iného spoločníka sťažovateľa. Následne rozhodol uznesením sp. zn. 11 Cb 63/2010
z 9. novembra 2015 tak, že konanie zastavil z dôvodu späťvzatia žalôb. Toto uznesenie
okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 1. decembra 2015.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
z 25. júna 2014
Najvyšší súd napadnutým uznesením z 25. júna 2014 odmietol dovolanie
sťažovateľa. V uznesení poukázal na doterajší priebeh konania, na jednotlivé rozhodnutia
konajúcich súdov, na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa, na vyjadrenie žalobcu. Najvyšší
súd skúmal prípustnosť dovolania podľa § 239 OSP, pričom dospel k záveru,
že napadnutým uznesením krajský súd ako odvolací súd rozhodol o predbežnom opatrení,
preto podľa § 239 ods. 3 OSP proti nemu dovolanie nie je prípustné. Vychádzajúc z obsahu
dovolania, najvyšší súd následne skúmal existenciu vady podľa § 237 písm. f) OSP, pričom
uviedol tieto právne závery:
„Z obsahu podaného dovolania je však zrejmé, že namieta dovolateľ predovšetkým
vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené
rozhodnutie súdu prvého stupňa o návrhu na zrušenie predbežného opatrenia.
V skutočnosti, že odvolací súd nesprávne posúdil podmienky pre zrušenie predbežného
opatrenia podľa ust. § 77 ods. 2 O. s. p., videl žalovaný existenciu vady podľa § 237 písm. f)
O. s. p. Dovolací súd však uvádza, že k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť len
procesne nesprávnou činnosťou súdu a túto vadu nemožno vidieť v právnych záveroch, ku
ktorým súd dospel pri posudzovaní oprávnenosti dovolateľom uplatneného nároku, resp.
v právnom hodnotení veci, vyjadrenom v súdnom rozhodnutí.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery
odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 46
ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako
celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.
Skutočnosť, že žalovaný inak posudzoval dôvody pre zrušenie predbežného opatrenia, ako
ich vyložil a posúdil odvolací súd, neznamená porušenie práva žalovaného na spravodlivý
súdny proces a vznik vady konania v zmysle ust. § 237 O. s. p. Pod prizmou dodržania
základných zásad spravodlivého súdneho procesu nemožno považovať podanie návrhu na
zrušenie predbežného opatrenia za účinný prostriedok, zodpovedajúci adekvátnej možnosti
žalovaného, ako docieliť nenariadenie predbežného opatrenia. Z povahy tohto prostriedku
vyplýva, že ide opravný prostriedok použiteľný ex post, t. j. až v novom a samostatnom
konaní o zrušenie predbežného opatrenia, navyše, dôkazné bremeno v ňom zaťažuje
žalovaného, ktorý musí novými skutočnosťami a novými dôkazmi súdu preukázať, že dôvody
na nariadenie predbežného opatrenia tu ani neboli, resp. už nie sú. V tomto konaní sám na
rozdiel od pôvodného konania, v ktorom bolo predbežné opatrenie nariadené, už naplno
uplatní princíp rovnosti zbraní, pretože návrh na zrušenie predbežného opatrenia,
i rozhodnutie o ňom súd musí doručiť všetkým účastníkom konania, rovnako aj odvolanie
jedným z účastníkov konania v súlade s ust. § 168 ods. 2 a § 209a ods. 1 O. s. p.
Z obsahu žalovaným podaného dovolania vyplýva, že žalovaný tvrdí, že napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s.
p. (iba výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť
prípustnosť dovolania žalovaného). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný
dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010,
sp. zn. 3 Cdo 53/2013, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo
41/2011).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania, tvrdených žalovaným (§ 237 písm. f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady
konania, vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ust.
§ 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie žalovaného podľa
§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.“
Najvyšší súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že v predmetnej veci
dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu nebolo podľa § 239 ods. 3 OSP
prípustné. Skúmal existenciu vady podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. či sťažovateľovi nebola
postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom. S poukazom na to,
že sťažovateľ v dovolaní namietal vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia krajského
súdu a jeho právne posúdenie veci, dospel k záveru, že tieto námietky nemôžu zakladať
vadu podľa § 237 písm. f) OSP a taktiež námietka nesprávneho právneho posúdenia veci
nezakladá sama osebe v tomto prípade ‒keď dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je prípustné ‒prípustnosť dovolania. Poukázal tiež na povahu konania o
návrhu na zrušenie predbežného opatrenia, v ktorom ten, kto podáva návrh, musí preukázať
– novými skutočnosťami a novými dôkazmi – že dôvody na nariadenie predbežného
opatrenia tu nikdy dané neboli, prípadne tieto dôvody už pominuli. Na tomto základe
najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd
v napadnutom uznesení zrozumiteľne vysvetlil dôvody, pre ktoré odmietol dovolanie
sťažovateľa a prečo neakceptoval jeho dovolaciu argumentáciu. Odôvodnenie napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu predstavuje dostatočný podklad pre jeho výrok, preto toto
uznesenie nie je zjavne neodôvodnené. Výklad a následná aplikácia príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku – týkajúca sa prípustnosti dovolania, resp. dovolacích
dôvodov podľa § 237 OSP – rešpektuje zmysel a účel týchto ustanovení, preto postup
najvyššieho súdu nemožno hodnotiť ani ako arbitrárny (svojvoľný), a preto je ústavne
udržateľný.
S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol aj v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. októbra 2016