Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 817/2016
PDF · 255.29 KB
No categories available
II. ÚS 817/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti Mikroúvery, s. r. o., Kopčianska 10, Bratislava, zastúpenej advokátkou
JUDr. Katarínou Dvorskou, Advokátska kancelária, Vietnamská 48, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 17 Ro 350/2014-29
z 26. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Mikroúvery, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Mikroúvery, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 Ro 350/2014-29 z 26. marca 2015 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením
potvrdil platobný rozkaz okresného súdu č. k. 17 Ro 350/2014-16 z 27. novembra 2014 vo
výroku o náhrade trov konania. Platobným rozkazom okresného súdu č. k. 17 Ro 350/2014-
16 z 27. novembra 2014 bol odporca zaviazaný zaplatiť sťažovateľke istinu 25 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 25 eur od 12. apríla 2014 do
zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 28,33 eur z titulu zaplateného súdneho poplatku
vo výške 16,50 eur a trov právneho zastúpenia sťažovateľky vo výške 11,83 eur, a to všetko
do 15 dní od doručenia platobného rozkazu.
2.1 Okresný súd v napadnutom uznesení uviedol: «Súd sa pri rozhodovaní veci
platobným rozkazom riadi príslušnými ustanoveniami § 172 a nasl. O. s. p., pričom pri
rozhodovaní o trovách konania postupuje podľa § 142 a nasl., § 150 a § 151 O. s. p.
účinnými v čase rozhodovania. Pri rozhodovaní veci platobným rozkazom je súd viazaný
návrhom len v časti istiny a jej príslušenstva, nie v časti náhrady trov konania. Súd môže
priznať úspešnému účastníkovi náhradu trov konania aj v nižšej sume, ako si účastník
uplatnil. V drobných sporoch, ak sú trovy konania neprimerané voči pohľadávke, môže
trovy konania znížiť alebo nepriznať.
V danej veci ide o drobný spor a navrhovateľom uplatnené trovy konania 65,78 eur
predstavujú vyššiu sumu ako samotná pohľadávka (25 eur). Cieľom súdnych konaní
v drobných sporoch má byť vymoženie pohľadávky s čo najnižšími nákladmi a nemôže
prevažovať záujem na vedení konania z dôvodu, že ide o zaujímavé veci z hľadiska odmeny
advokáta. Súd z úradnej činnosti zistil, že na tunajšom súde prebieha viacero konaní,
v ktorých vystupuje totožný navrhovateľ s totožným predmetom konania. V danej veci má
súd teda za to, že prejednávaná vec má znaky stereotypnej právnej agendy, keď podania
navrhovateľa na súd majú prvky štandardných až automatických postupov, kedy sa
spravidla mení iba osoba povinnej osoby a výška úhrady. Ide o administratívnu agendu,
ktorá nevyžaduje žiadne sofistikované právne riešenia. A práve stereotypná právna agenda
v spojení s nízkou hodnotou sporu je tým dôležitým ukazovateľom, ktorý oprávňuje
k aplikácii uvedeného zmierňujúceho ustanovenia § 150 ods. 2 O. s. p.
Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa, že samotný zákonodarca (ako to má
vyplývať z dôvodovej správy k novele O. s. p. č. 384/2008 Z. z.) považuje za neprimerané
len také trovy konania, ktoré sú niekoľkonásobne vyššie ako je samotná pohľadávka (t.j. 2x
a viac) a preto by súd nemal znížiť náhradu trov konania pod hranicu dvojnásobku výšky
istiny, súd uvádza, že z dôvodovej správy k navrhovateľom uvedenej novele nevyplýva, že
zákonodarca mal úmysel za neprimerané trovy považovať iba trovy, ktoré sú
niekoľkonásobne vyššie ako samotná pohľadávka. Iba poukazuje na skutočnosť, že
v drobných sporoch trovy konania predstavujú niekoľkonásobne vyššiu sumu ako samotná
pohľadávka. Otázku neprimeranosti ponecháva na úvahe súdu a neustanovuje pomer medzi
uplatnenou pohľadávkou a náhradou trov konania. Naopak zákonodarca uvažuje aj
s možnosťou vôbec náhradu trov nepriznať (čo mimochodom aj explicitne vyjadril
v normatívnom texte § 150 ods. 2 O. s. p.): „Pre porovnanie nariadenie o tzv. drobných
veciach uvažuje s nepriznaním trov konania, pokiaľ sú neprimerané voči pohľadávke
vo veciach do 2000 Euro.“ Navrhovaným ustanovením sa navrhuje nepriznanie
neprimeraných trov voči pohľadávke len v sporoch o tie najnižšie sumy.“ Súd poukazuje na
skutočnosť, že spornou pohľadávkou v tomto konaní je suma 25 eur, preto je rozhodne
možné považovať tento spor za spor o tie najnižšie sumy. Podmienkou aplikácie § 150 ods.
2 O. s p. je jednak podmienka objektívna a to, že sa musí jednať o drobný spor a jednak
podmienka, že trovy musia byť neprimerané voči trovám konania, čo závisí od posúdenia
daného prípadu súdom, nakoľko zákonodarca pojem ani kritéria pojmu „neprimerané“
nedefinuje. Vzhľadom na vyššie uvedené aplikoval súd ustanovenie § 150 ods. 2 O. s .p.
dôvodne.
Súd taktiež poukazuje na citovanú dôvodovú správu, v ktorej sa uvádza, že: „Cieľom
súdnych konaní v takýchto veciach má byť vymoženie pohľadávky s čo najnižšími nákladmi
a nemôže prevažovať záujem na vedení konania z dôvodu, že ide o zaujímavé veci z
hľadiska odmeny advokáta. Spoločnosti, ktoré takéto pohľadávky hromadne uplatňujú,
majú možnosť výberu advokáta, ktorý pristúpi na uplatňovanie a vymáhanie takýchto
pohľadávok za takých podmienok, že veriteľ nebude mať žiadnu ujmu a pre advokáta stále
zostanú tieto veci vzhľadom na ich množstvo, zaujímavé.“ Pokiaľ ide o argumentáciu
navrhovateľa, že žiadny advokát nebude ochotný prevziať právnu vec za odplatu, ktorá
nedosahuje ani najnižšiu možnú sadzbu odmeny v zmysle Vyhlášky, súd uvádza, že nárok na
náhradu trov konania má navrhovateľ nie advokát. Advokát je iba platobným miestom (§
149 O. s. p.), kde povinná strana uhrádza náhradu trov konania. Výšku odmeny za právne
služby si dojednáva navrhovateľ s advokátom bez ohľadu na výšku priznanej náhrady trov
konania. Navrhovateľ si teda musí zvážiť či a koľko bude platiť advokátovi za právne služby
spočívajúce v stereotypnej právnej agende, ktorá nevyžaduje žiadne sofistikované právne
riešenia, keď podania navrhovateľa na súd majú prvky štandardných až automatických
postupov, kedy sa spravidla mení iba osoba povinnej osoby a výška úhrady. Zároveň
advokát poznajúc znenie zákona vie o možnosti súdu znížiť či dokonca nepriznať náhradu
trov konania a s ohľadom na túto skutočnosť pristupovať k poskytovaniu právnych služieb
a k dojednaniu odmeny.
Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa, že postupom súdu nebolo poskytnuté
materiálne naplnenie ústavného práva každého účastníka podľa § 47 ods. 2 Ústavy SR, súd
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 21/2009 zo dňa
25. februára 2010, v ktorom sa konštatuje (strana 7. odôvodnenia), že „súd rozhodujúci
o priznaní náhrady trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. je povinný vždy skúmať účelnosť
vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania v spore. Účelnosť je
vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju
opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Je
preto potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby,
štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú
právnu pomoc. Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa
však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania,
pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať samostatne.“
Súd nijako nespochybňuje právo žalobcu na zastúpenie advokátom (§ 25 O. s. p.)
a v priebehu konania ho rešpektoval. Právo účastníka na zastúpenie advokátom na strane
jednej a právo na náhradu nákladov konania s tým spojených na strane druhej sú práva,
ktoré síce spolu úzko súvisia, avšak nie sú nerozlučne spojené. Merítkom účelnosti
uvedeným v § 142 ods. 1 O.s.p. je preto nevyhnutné pomerovať všetky náklady, ktoré
účastníkovi v priebehu konania vznikli, teda aj náklady vynaložené účastníkom v súvislosti
s jeho zastúpením advokátom. Na posudzovanie účelnosti nákladov právneho zastúpenia
nemožno rezignovať len preto, že účastník pri zastúpení advokátom realizuje svoje právo na
právnu pomoc. Súd ďalej uvádza, že k rovnakému záveru k akému dospel aplikáciou § 142
ods. 1 O.s.p., možno dospieť aj aplikáciou § 150 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého ak sú trovy
konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo
znížiť. Predmetné ustanovenie je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá
ponecháva na súde zváženie, či trovy konania sú voči uplatnenej pohľadávke neprimerané
a čo vôbec pod neprimeranosťou treba rozumieť. Neprimeranosťou podľa súdu nemožno
rozumieť iba zjavný nepomer medzi výškou uplatnenej drobnej pohľadávky a výškou trov
konania ale vôbec aj vznik trov konania, ktorých vznik vo vzťahu k jednoduchosti sporu
môže byť ako taký neprimeraný. Hoci sa jedná o stereotypnú právnu agendu, ktorá
nevyžaduje žiadne sofistikované právne riešenia, keď podania navrhovateľa na súd majú
prvky štandardných až automatických postupov, kedy sa spravidla mení iba osoba povinnej
osoby a výška požadovanej úhrady, súd pri vyhodnocovaní primeranosti a účelnosti trov
právneho zastúpenia zvážil vynaložené finančné a personálne úsilie navrhovateľa
prostredníctvom jeho právneho zástupcu a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia
vo výške 20 % odmeny podľa citovanej Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za dva úkony právnej
služby (á 16,60 € + 8,04 eur režijný paušál). Celkovo priznaná náhrada trov konania
navrhovateľa predstavuje sumu 26,36 eur.
Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa, že postupom súdu došlo k porušeniu jeho
práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces nakoľko rozhodnutie o znížení náhrady trov
právneho zastúpenia je bez riadneho odôvodnenia a je teda arbitrárnym a svojvoľným, súd
poukazuje na znenie § 172 ods. 1 a 174 ods. 3 O. s. p. Citované zákonné ustanovenie
uvádzajú „náležitosti“ platobného rozkazu, ktorými súd uloženie povinnosti odporcovi
zaplatiť navrhovateľovi uplatnenú peňažnú sumu v lehote 15 dní od doručenia platobného
rozkazu a zaplatenie náhrady trovy konania. Zároveň musí byť odporca v platobnom
rozkaze poučený o tom, že oneskorene podaný odpor alebo odpor bez odôvodnenia vo veci
samej súd odmietne. Zákon (zákonodarca) súdu neukladá, aby v platobnom rozkaze svoje
rozhodnutie odôvodňoval. Priečilo by sa to zmyslu a účelu tzv. „skráteného konania“, kde
súd rozhoduje iba na základe navrhovateľom tvrdených, nie preukázaných skutočností
s cieľom uplatniť zásadu občianskeho súdneho procesu vyplývajúcu z § 6 O. s. p. - zásadu
hospodárnosti (rýchlosti) konania (V konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná). Keďže súd vydaním
platobného rozkazu bez odôvodnenia v danej veci postupoval v súlade so zákonom,
nemožno súhlasiť s navrhovateľom v tom, že týmto postupom porušil jeho ústavné právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces resp. že výrok platobného rozkazu o náhrade trov
konania je rozhodnutím arbitrárnym a svojvoľným. Súd v platobnom rozkaze uviedol, že pri
rozhodovaní o náhrade trov konania postupoval podľa § 150 ods. 2 O. s. p. a znížil náhradu
trov právneho zastúpenia na 20 % tarifnej odmeny za dva úkony právnej pomoci. Takýmto
spôsobom súd nad rámec zákonných požiadaviek na obsah platobného rozkazu súd
oboznámil navrhovateľa, na základe akého zákonného ustanovenia priznal nižšiu odmenu
a v akej výške ju priznal.
Navrhovateľ poukázal aj na nález Ústavného súdu ČR, podľa ktorého je spravodlivé,
aby výška odmeny za zastupovanie žalobcu advokátom bola určená tak, že spravidla
nepresiahne jednonásobok vymáhanej istiny. Súdu nie je zrejmý zmysel tejto argumentácie,
ak navrhovateľ požaduje náhradu za zastupovanie prakticky vo výške dvojnásobku
vymáhanej istiny. Navrhovateľ si tu zjavne protirečí.
Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa, že súd znížil náhradu trov postupom podľa
§ 150 ods. 2 O.s.p. napriek nedostatočnému personálnemu zabezpečeniu navrhovateľa na
vykonávanie súdneho vymáhania a objektívnu neschopnosť samostatne zabezpečiť
uplatnenie svojich práv na súde, súd uvádza, že § 150 ods. 2 O. s. p. nezohľadňuje
materiálne a personálne zabezpečenie účastníkov konania.
Navrhovateľ uvádza, že ním uplatnená náhrada trov konania nie je zneužitím práva.
Vzhľadom na opakované návrhy navrhovateľa na začatie konania o zaplatenie nesplatených
pôžičiek, ktoré sú z hľadiska právnej argumentácie (ktorú súd nepovažuje za náročnú)
obsahovo totožné, keď podania navrhovateľa na súd majú prvky štandardných až
automatických postupov, kedy sa spravidla mení iba osoba povinnej osoby a výška
požadovanej úhrady, má súd za to, že je namieste uvažovať aj o tom, že postup
navrhovateľa v takto jednoduchých veciach s veľmi nízkou hodnotou je motivovaný práve
ziskom z náhrady trov právneho zastúpenia, ktorý je vyšší ako zisk z titulu samotnej
vymáhanej istiny a preto by práve mohol byť považovaný za zneužívanie práv na náhradu
trov konania.
Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa o jeho postavaní na trhu a podnikateľskej
činnosti ako aj zákonnom limite maximálnej odmeny za poskytnutie pôžičky, považuje ju súd
za irelevantnú vo vzťahu k predmetu odvolania nakoľko tieto skutočnosti nemajú ani
nemôžu mať žiaden vplyv na právo na náhradu trov právneho zastúpenia.
S poukazom na vyššie uvedené, súd pri vydaní platobného rozkazu postupoval
v súlade so zákonom, a teda nebol daný dôvod na zmenu alebo zrušenie výroku o náhrade
trov konania v platobnom rozkaze. Z uvedených dôvodov súd rozhodol tak, ako je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.»
3. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti uviedla, že trovy právneho zastúpenia
v požadovanej výške (49,28 eur) nemôžu byť neprimerané, lebo nie sú ani dvojnásobkom
istiny dlžnej sumy (25 eur). Navyše, priznané trovy právneho zastúpenia vo výške 9,86 eur
nedosahujú podľa sťažovateľky ani výšku režijného paušálu za dva úkony právnej služby
16,08 eur (2 x 8,04 eur), čo považuje za neprimerané a neadekvátne zníženie trov právneho
zastúpenia. Podľa sťažovateľky uplatňovaná náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje
minimálnu odmenu za právnu službu za minimálny počet úkonov, pri ktorých je
uplatňovaná minimálna sadzba podľa vyhlášky, a na trovy právneho zastúpenia, ktoré boli
vyčíslené a uplatnené v súlade s predmetnou vyhláškou, má spravodlivý nárok.
Sťažovateľka bola podľa jej slov nútená vynaložiť finančné aj personálne kapacity, aby sa
domohla svojho nároku. Odporca so sťažovateľkou nekomunikoval a nereagoval na
predžalobné výzvy, preto nemala inú možnosť ako iniciovať občianske súdne konanie.
3.1 S prihliadnutím na dodržanie princípu proporcionality medzi výškou vymáhanej
čiastky a náhrady trov v tzv. bagateľných sporoch (obdoba drobných sporov) je podľa
mienky sťažovateľky spravodlivé, aby výška odmeny za zastupovanie žalobcu advokátom
bola určená tak, že spravidla nepresiahne jedennásobok vymáhanej istiny. Z uvedeného
podľa názoru sťažovateľky vyplýva nielen to, aký pomer trov a istiny je považovaný
za spravodlivý, resp. nespravodlivý, ale zároveň stanovuje pomyselnú hranicu
spravodlivosti, pod ktorú by mali byť trovy právneho zástupcu znížené len výnimočne
v prípade, že by sa určenie vyšších trov javilo ako evidentná nespravodlivosť. Aby súd
mohol posúdiť či ide o takýto zvláštny prípad, je podľa sťažovateľky potrebné zohľadniť
viacero kritérií na strane oboch účastníkov konania majetkové pomery odporcu, technické,
personálne, vedomostné zázemie sťažovateľky, ako aj skutočne vynaložené náklady na
právne zastúpenie. Žiadne z týchto kritérií konajúci okresný súd podľa sťažovateľky nevzal
na vedomie a k žiadnemu z týchto kritérií sa v odôvodnení napadnutého uznesenia
nevyjadril.
3.2 Podľa sťažovateľky okresný súd zároveň znížil trovy právneho zastúpenia aj
napriek tomu, že zo strany sťažovateľky nešlo o zneužívanie práva na náhradu trov konania.
Odporca sa s úhradou pohľadávky dostal do omeškania 12. apríla 2014. Návrh na vydanie
platobného rozkazu bol podaný 29. júla 2014, tzn. po viac ako 90 dňoch od splatnosti
pohľadávky zo zmluvy. Sťažovateľka považuje aplikáciu § 150 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zo strany okresného súdu za nesprávnu, keďže rozsah
zníženia priznaných trov právneho zastúpenia je podľa jej názoru nespravodlivý
a neprimeraný, čím konajúci okresný súd nedôvodne zvýhodnil odporcu, ktorý svojím
správaním vyvolal samotné sporové konanie. Zároveň podľa presvedčenia sťažovateľky
nesprávnym a necitlivým uplatnením uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku bolo zasiahnuté do jej ústavných práv. Napadnutým uznesením došlo podľa
sťažovateľky k situácii, keď je jej majetok paradoxne menší ako pred podaním návrhu na
vydanie platobného rozkazu. Vzhľadom na všetky prezentované skutočnosti sa podľa
sťažovateľky sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu javí ako neospravedlniteľné
popretie práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Ak by okresný súd aplikoval
citované ustanovenia správne a v súlade s ich skutočným významom, nemohlo by podľa
úsudku sťažovateľky dôjsť k jej neúspechu v konaní. Extrémnou interpretáciou označených
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku okresným súdom došlo podľa názoru
sťažovateľky zjavne k zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 20 ods. 1 a čl.
47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Trenčín zo dňa 26.3.2015, č.k. 17Ro/350/2014-29, ktorým platobný rozkaz Okresného súdu
Trenčín zo dňa 27.11.2014, č.k. 17Ro/350/2014-16 vo veci samej potvrdil, porušené bolo.
Uznesenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 26.3.2015, č.k. 17Ro/350/2014-29 sa
zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd Trenčín je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov
konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),
ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
7.1 Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť
každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (porov. I. ÚS 290/08, II. ÚS 88/01, II. ÚS 145/08, III. ÚS 259/2010,
IV. ÚS 159/07). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony
účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať
v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04,
IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
7.2 Povinnosť súdu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v ním
rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu
súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.
7.3 Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za
integrálnu súčasť občianskeho súdneho procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu.
V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže
ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,
a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom
z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie
z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do
práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09,
III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08).
8. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových
a právnych záveroch napadnutého uznesenia nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo
ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.
8.1 V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania okresný súd
uplatnil zákonom poskytovaný priestor na uváženie týkajúce sa aplikácie § 150 ods. 2 OSP.
8.2 Pokiaľ okresný súd považoval prerokúvanú vec za drobný spor a trovy konania
za neprimerané voči pohľadávke na základe toho, že:
(i) „cieľom súdnych konaní v drobných sporoch má byť vymoženie pohľadávky s čo
najnižšími nákladmi a nemôže prevažovať záujem na vedení konania z dôvodu, že ide
o zaujímavé veci z hľadiska odmeny advokáta. Súd z úradnej činnosti zistil, že na tunajšom
súde prebieha viacero konaní, v ktorých vystupuje totožný navrhovateľ s totožným
predmetom konania. V danej veci má súd teda za to, že prejednávaná vec má znaky
stereotypnej právnej agendy, keď podania navrhovateľa na súd majú prvky štandardných až
automatických postupov, kedy sa spravidla mení iba osoba povinnej osoby a výška úhrady.
Ide o administratívnu agendu, ktorá nevyžaduje žiadne sofístikované právne riešenia.
A práve stereotypná právna agenda v spojení s nízkou hodnotou sporu je tým dôležitým
ukazovateľom, ktorý oprávňuje k aplikácii uvedeného zmierňujúceho ustanovenia § 150
ods. 2 O. s. p.“;
(ii) „merítkom účelnosti uvedeným v § 142 ods. 1 O.s.p. je preto nevyhnutné
pomerovať všetky náklady, ktoré účastníkovi v priebehu konania vznikli, teda aj náklady
vynaložené účastníkom v súvislosti s jeho zastúpením advokátom. Na posudzovanie
účelnosti nákladov právneho zastúpenia nemožno rezignovať len preto, že účastník pri
zastúpení advokátom realizuje svoje právo na právnu pomoc. Súd ďalej uvádza, že
k rovnakému záveru k akému dospel aplikáciou § 142 ods. 1 O.s.p., možno dospieť aj
aplikáciou § 150 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého ak sú trovy konania v drobných sporoch
neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť. Predmetné ustanovenie
je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá ponecháva na súde zváženie, či
trovy konania sú voči uplatnenej pohľadávke neprimerané a čo vôbec pod neprimeranosťou
treba rozumieť.“;
(iii) „súd pri vyhodnocovaní primeranosti a účelnosti trov právneho zastúpenia
zvážil vynaložené finančné a personálne úsilie navrhovateľa prostredníctvom jeho právneho
zástupcu a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 20 % odmeny podľa
citovanej Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za dva úkony právnej služby (á 16,60 € + 8,04 eur
režijný paušál). Celkovo priznaná náhrada trov konania navrhovateľa predstavuje sumu
26,36 eur.“;
potom v prípade, že pre tieto závery mal okresný súd dostatočnú oporu
vo vykonanom dokazovaní, nemožno právny názor vyslovený okresným súdom, čo sa týka
aplikácie § 150 ods. 2 OSP, vo veci sťažovateľky hodnotiť ako arbitrárny, ale „len“ ako
prísny a jeden z možných výkladov vzhľadom na dokázaný skutkový stav.
8.3 Ústavný súd tak nie je v tejto veci oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté
právne závery okresného súdu, čo sa týka výkladu a aplikácie jednoduchého (podústavného,
einfaches Recht) práva. Okresný súd riadne odôvodnil svoje závery k aplikovateľnosti § 150
ods. 2 OSP poukazom na relevantné premenné (pozri predchádzajúci bod), vysporiadanie sa
s ktorými je v odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu riadne uvedené, je
presvedčivé, jasné a netrpí absenciou logiky. Zároveň nemožno konštatovať, že by prijaté
závery okresného súdu v napadnutom uznesení mali potenciál založiť porušenie
sťažovateľkou označených čl. 20 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy.
9. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
10. Ako obiter dictum ústavný súd dopĺňa, že vzhľadom na predmet sťažnosti možno
upozorniť na podstatnú podmienku potenciálneho prijatia sťažnosti na ďalšie konanie, a síce
či ide/nejde o prípad posudzovaný ako tzv. bagateľná vec, kde vzhľadom na konkrétne
okolnosti prípadu by už samotný predmet sporu v napadnutom konaní mohol zakladať
z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (porov. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 340/2014,
III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015, II. ÚS 357/2015) ďalší dôvod na odmietnutie sťažnosti
už pri jej predbežnom prerokovaní. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
vo veciach bagateľných prichádza totiž do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia
zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne
posúdenie esenciálne (porov. IV. ÚS 358/08), resp. v prípadoch, ak pôjde o intenzitu zásahu
kolidujúcu s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (porov. nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. III. ÚS 1996/13, bod 27). Ústavný súd sa však nezaoberal bližšie
otázkou bagateľnosti sporu, keďže sťažnosť odmietol z iných dôvodov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2016