Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 817/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Mikroúvery, s. r. o., Kopčianska 10, Bratislava, zastúpenej advokátkou

JUDr. Katarínou Dvorskou, Advokátska kancelária, Vietnamská 48, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. -29

z 26. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Mikroúvery, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Mikroúvery, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 2 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. -29 z 26. marca 2015 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením

potvrdil platobný rozkaz okresného súdu č. k. -16 z 27. novembra 2014 vo

výroku o náhrade trov konania. Platobným rozkazom okresného súdu č. k. 17 Ro 350/2014-

16 z 27. novembra 2014 bol odporca zaviazaný zaplatiť sťažovateľke istinu 25 eur spolu

s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 25 eur od 12. apríla 2014 do

zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 28,33 eur z titulu zaplateného súdneho poplatku

vo výške 16,50 eur a trov právneho zastúpenia sťažovateľky vo výške 11,83 eur, a to všetko

do 15 dní od doručenia platobného rozkazu.

2.1 Okresný súd v napadnutom uznesení uviedol: «Súd sa pri rozhodovaní veci

platobným rozkazom riadi príslušnými ustanoveniami a nasl. , pričom pri

rozhodovaní o trovách konania postupuje podľa a nasl., a

účinnými v čase rozhodovania. Pri rozhodovaní veci platobným rozkazom je súd viazaný

návrhom len v časti istiny a jej príslušenstva, nie v časti náhrady trov konania. Súd môže

priznať úspešnému účastníkovi náhradu trov konania aj v nižšej sume, ako si účastník

uplatnil. V drobných sporoch, ak sú trovy konania neprimerané voči pohľadávke, môže

trovy konania znížiť alebo nepriznať.

V danej veci ide o drobný spor a navrhovateľom uplatnené trovy konania 65,78 eur

predstavujú vyššiu sumu ako samotná pohľadávka (25 eur). Cieľom súdnych konaní

v drobných sporoch má byť vymoženie pohľadávky s čo najnižšími nákladmi a nemôže

prevažovať záujem na vedení konania z dôvodu, že ide o zaujímavé veci z hľadiska odmeny

advokáta. Súd z úradnej činnosti zistil, že na tunajšom súde prebieha viacero konaní,

v ktorých vystupuje totožný navrhovateľ s totožným predmetom konania. V danej veci má

súd teda za to, že prejednávaná vec má znaky stereotypnej právnej agendy, keď podania

navrhovateľa na súd majú prvky štandardných až automatických postupov, kedy sa

spravidla mení iba osoba povinnej osoby a výška úhrady. Ide o administratívnu agendu,

ktorá nevyžaduje žiadne sofistikované právne riešenia. A práve stereotypná právna agenda

v spojení s nízkou hodnotou sporu je tým dôležitým ukazovateľom, ktorý oprávňuje

k aplikácii uvedeného zmierňujúceho ustanovenia

Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa, že samotný zákonodarca (ako to má

vyplývať z dôvodovej správy k novele č. ) považuje za neprimerané

len také trovy konania, ktoré sú niekoľkonásobne vyššie ako je samotná pohľadávka (t.j. 2x

a viac) a preto by súd nemal znížiť náhradu trov konania pod hranicu dvojnásobku výšky

istiny, súd uvádza, že z dôvodovej správy k navrhovateľom uvedenej novele nevyplýva, že

zákonodarca mal úmysel za neprimerané trovy považovať iba trovy, ktoré sú

niekoľkonásobne vyššie ako samotná pohľadávka. Iba poukazuje na skutočnosť, že

v drobných sporoch trovy konania predstavujú niekoľkonásobne vyššiu sumu ako samotná

pohľadávka. Otázku neprimeranosti ponecháva na úvahe súdu a neustanovuje pomer medzi

uplatnenou pohľadávkou a náhradou trov konania. Naopak zákonodarca uvažuje aj

s možnosťou vôbec náhradu trov nepriznať (čo mimochodom aj explicitne vyjadril

v normatívnom texte ): „Pre porovnanie nariadenie o tzv. drobných

veciach uvažuje s nepriznaním trov konania, pokiaľ sú neprimerané voči pohľadávke

vo veciach do 2000 Euro.“ Navrhovaným ustanovením sa navrhuje nepriznanie

neprimeraných trov voči pohľadávke len v sporoch o tie najnižšie sumy.“ Súd poukazuje na

skutočnosť, že spornou pohľadávkou v tomto konaní je suma 25 eur, preto je rozhodne

možné považovať tento spor za spor o tie najnižšie sumy. Podmienkou aplikácie § 150 ods.

2 O. s p. je jednak podmienka objektívna a to, že sa musí jednať o drobný spor a jednak

podmienka, že trovy musia byť neprimerané voči trovám konania, čo závisí od posúdenia

daného prípadu súdom, nakoľko zákonodarca pojem ani kritéria pojmu „neprimerané“

nedefinuje. Vzhľadom na vyššie uvedené aplikoval súd ustanovenie § 150 ods. 2 O. s .p.

dôvodne.

Súd taktiež poukazuje na citovanú dôvodovú správu, v ktorej sa uvádza, že: „Cieľom

súdnych konaní v takýchto veciach má byť vymoženie pohľadávky s čo najnižšími nákladmi

a nemôže prevažovať záujem na vedení konania z dôvodu, že ide o zaujímavé veci z

hľadiska odmeny advokáta. Spoločnosti, ktoré takéto pohľadávky hromadne uplatňujú,

majú možnosť výberu advokáta, ktorý pristúpi na uplatňovanie a vymáhanie takýchto

pohľadávok za takých podmienok, že veriteľ nebude mať žiadnu ujmu a pre advokáta stále

zostanú tieto veci vzhľadom na ich množstvo, zaujímavé.“ Pokiaľ ide o argumentáciu

navrhovateľa, že žiadny advokát nebude ochotný prevziať právnu vec za odplatu, ktorá

nedosahuje ani najnižšiu možnú sadzbu odmeny v zmysle Vyhlášky, súd uvádza, že nárok na

náhradu trov konania má navrhovateľ nie advokát. Advokát je iba platobným miestom (§

149 ), kde povinná strana uhrádza náhradu trov konania. Výšku odmeny za právne

služby si dojednáva navrhovateľ s advokátom bez ohľadu na výšku priznanej náhrady trov

konania. Navrhovateľ si teda musí zvážiť či a koľko bude platiť advokátovi za právne služby

spočívajúce v stereotypnej právnej agende, ktorá nevyžaduje žiadne sofistikované právne

riešenia, keď podania navrhovateľa na súd majú prvky štandardných až automatických

postupov, kedy sa spravidla mení iba osoba povinnej osoby a výška úhrady. Zároveň

advokát poznajúc znenie zákona vie o možnosti súdu znížiť či dokonca nepriznať náhradu

trov konania a s ohľadom na túto skutočnosť pristupovať k poskytovaniu právnych služieb

a k dojednaniu odmeny.

Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa, že postupom súdu nebolo poskytnuté

materiálne naplnenie ústavného práva každého účastníka podľa SR, súd

poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

25. februára 2010, v ktorom sa konštatuje (strana 7. odôvodnenia), že „súd rozhodujúci

o priznaní náhrady trov konania podľa je povinný vždy skúmať účelnosť

vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania v spore. Účelnosť je

vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju

opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Je

preto potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby,

štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú

právnu pomoc. Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa

však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania,

pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať samostatne.“

Súd nijako nespochybňuje právo žalobcu na zastúpenie advokátom ( )

a v priebehu konania ho rešpektoval. Právo účastníka na zastúpenie advokátom na strane

jednej a právo na náhradu nákladov konania s tým spojených na strane druhej sú práva,

ktoré síce spolu úzko súvisia, avšak nie sú nerozlučne spojené. Merítkom účelnosti

uvedeným v je preto nevyhnutné pomerovať všetky náklady, ktoré

účastníkovi v priebehu konania vznikli, teda aj náklady vynaložené účastníkom v súvislosti

s jeho zastúpením advokátom. Na posudzovanie účelnosti nákladov právneho zastúpenia

nemožno rezignovať len preto, že účastník pri zastúpení advokátom realizuje svoje právo na

právnu pomoc. Súd ďalej uvádza, že k rovnakému záveru k akému dospel aplikáciou § 142

ods. 1 , možno dospieť aj aplikáciou , podľa ktorého ak sú trovy

konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo

znížiť. Predmetné ustanovenie je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá

ponecháva na súde zváženie, či trovy konania sú voči uplatnenej pohľadávke neprimerané

a čo vôbec pod neprimeranosťou treba rozumieť. Neprimeranosťou podľa súdu nemožno

rozumieť iba zjavný nepomer medzi výškou uplatnenej drobnej pohľadávky a výškou trov

konania ale vôbec aj vznik trov konania, ktorých vznik vo vzťahu k jednoduchosti sporu

môže byť ako taký neprimeraný. Hoci sa jedná o stereotypnú právnu agendu, ktorá

nevyžaduje žiadne sofistikované právne riešenia, keď podania navrhovateľa na súd majú

prvky štandardných až automatických postupov, kedy sa spravidla mení iba osoba povinnej

osoby a výška požadovanej úhrady, súd pri vyhodnocovaní primeranosti a účelnosti trov

právneho zastúpenia zvážil vynaložené finančné a personálne úsilie navrhovateľa

prostredníctvom jeho právneho zástupcu a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia

vo výške 20 % odmeny podľa citovanej Vyhlášky č. za dva úkony právnej

služby (á 16,60 € + 8,04 eur režijný paušál). Celkovo priznaná náhrada trov konania

navrhovateľa predstavuje sumu 26,36 eur.

Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa, že postupom súdu došlo k porušeniu jeho

práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces nakoľko rozhodnutie o znížení náhrady trov

právneho zastúpenia je bez riadneho odôvodnenia a je teda arbitrárnym a svojvoľným, súd

poukazuje na znenie a ods. 3 Citované zákonné ustanovenie

uvádzajú „náležitosti“ platobného rozkazu, ktorými súd uloženie povinnosti odporcovi

zaplatiť navrhovateľovi uplatnenú peňažnú sumu v lehote 15 dní od doručenia platobného

rozkazu a zaplatenie náhrady trovy konania. Zároveň musí byť odporca v platobnom

rozkaze poučený o tom, že oneskorene podaný odpor alebo odpor bez odôvodnenia vo veci

samej súd odmietne. Zákon (zákonodarca) súdu neukladá, aby v platobnom rozkaze svoje

rozhodnutie odôvodňoval. Priečilo by sa to zmyslu a účelu tzv. „skráteného konania“, kde

súd rozhoduje iba na základe navrhovateľom tvrdených, nie preukázaných skutočností

s cieľom uplatniť zásadu občianskeho súdneho procesu vyplývajúcu z - zásadu

hospodárnosti (rýchlosti) konania (V konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými

účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná). Keďže súd vydaním

platobného rozkazu bez odôvodnenia v danej veci postupoval v súlade so zákonom,

nemožno súhlasiť s navrhovateľom v tom, že týmto postupom porušil jeho ústavné právo na

súdnu ochranu a spravodlivý proces resp. že výrok platobného rozkazu o náhrade trov

konania je rozhodnutím arbitrárnym a svojvoľným. Súd v platobnom rozkaze uviedol, že pri

rozhodovaní o náhrade trov konania postupoval podľa a znížil náhradu

trov právneho zastúpenia na 20 % tarifnej odmeny za dva úkony právnej pomoci. Takýmto

spôsobom súd nad rámec zákonných požiadaviek na obsah platobného rozkazu súd

oboznámil navrhovateľa, na základe akého zákonného ustanovenia priznal nižšiu odmenu

a v akej výške ju priznal.

Navrhovateľ poukázal aj na nález Ústavného súdu ČR, podľa ktorého je spravodlivé,

aby výška odmeny za zastupovanie žalobcu advokátom bola určená tak, že spravidla

nepresiahne jednonásobok vymáhanej istiny. Súdu nie je zrejmý zmysel tejto argumentácie,

ak navrhovateľ požaduje náhradu za zastupovanie prakticky vo výške dvojnásobku

vymáhanej istiny. Navrhovateľ si tu zjavne protirečí.

Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa, že súd znížil náhradu trov postupom podľa

napriek nedostatočnému personálnemu zabezpečeniu navrhovateľa na

vykonávanie súdneho vymáhania a objektívnu neschopnosť samostatne zabezpečiť

uplatnenie svojich práv na súde, súd uvádza, že nezohľadňuje

materiálne a personálne zabezpečenie účastníkov konania.

Navrhovateľ uvádza, že ním uplatnená náhrada trov konania nie je zneužitím práva.

Vzhľadom na opakované návrhy navrhovateľa na začatie konania o zaplatenie nesplatených

pôžičiek, ktoré sú z hľadiska právnej argumentácie (ktorú súd nepovažuje za náročnú)

obsahovo totožné, keď podania navrhovateľa na súd majú prvky štandardných až

automatických postupov, kedy sa spravidla mení iba osoba povinnej osoby a výška

požadovanej úhrady, má súd za to, že je namieste uvažovať aj o tom, že postup

navrhovateľa v takto jednoduchých veciach s veľmi nízkou hodnotou je motivovaný práve

ziskom z náhrady trov právneho zastúpenia, ktorý je vyšší ako zisk z titulu samotnej

vymáhanej istiny a preto by práve mohol byť považovaný za zneužívanie práv na náhradu

trov konania.

Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa o jeho postavaní na trhu a podnikateľskej

činnosti ako aj zákonnom limite maximálnej odmeny za poskytnutie pôžičky, považuje ju súd

za irelevantnú vo vzťahu k predmetu odvolania nakoľko tieto skutočnosti nemajú ani

nemôžu mať žiaden vplyv na právo na náhradu trov právneho zastúpenia.

S poukazom na vyššie uvedené, súd pri vydaní platobného rozkazu postupoval

v súlade so zákonom, a teda nebol daný dôvod na zmenu alebo zrušenie výroku o náhrade

trov konania v platobnom rozkaze. Z uvedených dôvodov súd rozhodol tak, ako je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.»

3. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti uviedla, že trovy právneho zastúpenia

v požadovanej výške (49,28 eur) nemôžu byť neprimerané, lebo nie sú ani dvojnásobkom

istiny dlžnej sumy (25 eur). Navyše, priznané trovy právneho zastúpenia vo výške 9,86 eur

nedosahujú podľa sťažovateľky ani výšku režijného paušálu za dva úkony právnej služby

16,08 eur (2 x 8,04 eur), čo považuje za neprimerané a neadekvátne zníženie trov právneho

zastúpenia. Podľa sťažovateľky uplatňovaná náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje

minimálnu odmenu za právnu službu za minimálny počet úkonov, pri ktorých je

uplatňovaná minimálna sadzba podľa vyhlášky, a na trovy právneho zastúpenia, ktoré boli

vyčíslené a uplatnené v súlade s predmetnou vyhláškou, má spravodlivý nárok.

Sťažovateľka bola podľa jej slov nútená vynaložiť finančné aj personálne kapacity, aby sa

domohla svojho nároku. Odporca so sťažovateľkou nekomunikoval a nereagoval na

predžalobné výzvy, preto nemala inú možnosť ako iniciovať občianske súdne konanie.

3.1 S prihliadnutím na dodržanie princípu proporcionality medzi výškou vymáhanej

čiastky a náhrady trov v tzv. bagateľných sporoch (obdoba drobných sporov) je podľa

mienky sťažovateľky spravodlivé, aby výška odmeny za zastupovanie žalobcu advokátom

bola určená tak, že spravidla nepresiahne jedennásobok vymáhanej istiny. Z uvedeného

podľa názoru sťažovateľky vyplýva nielen to, aký pomer trov a istiny je považovaný

za spravodlivý, resp. nespravodlivý, ale zároveň stanovuje pomyselnú hranicu

spravodlivosti, pod ktorú by mali byť trovy právneho zástupcu znížené len výnimočne

v prípade, že by sa určenie vyšších trov javilo ako evidentná nespravodlivosť. Aby súd

mohol posúdiť či ide o takýto zvláštny prípad, je podľa sťažovateľky potrebné zohľadniť

viacero kritérií na strane oboch účastníkov konania majetkové pomery odporcu, technické,

personálne, vedomostné zázemie sťažovateľky, ako aj skutočne vynaložené náklady na

právne zastúpenie. Žiadne z týchto kritérií konajúci okresný súd podľa sťažovateľky nevzal

na vedomie a k žiadnemu z týchto kritérií sa v odôvodnení napadnutého uznesenia

nevyjadril.

3.2 Podľa sťažovateľky okresný súd zároveň znížil trovy právneho zastúpenia aj

napriek tomu, že zo strany sťažovateľky nešlo o zneužívanie práva na náhradu trov konania.

Odporca sa s úhradou pohľadávky dostal do omeškania 12. apríla 2014. Návrh na vydanie

platobného rozkazu bol podaný 29. júla 2014, tzn. po viac ako 90 dňoch od splatnosti

pohľadávky zo zmluvy. Sťažovateľka považuje aplikáciu § 150 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zo strany okresného súdu za nesprávnu, keďže rozsah

zníženia priznaných trov právneho zastúpenia je podľa jej názoru nespravodlivý

a neprimeraný, čím konajúci okresný súd nedôvodne zvýhodnil odporcu, ktorý svojím

správaním vyvolal samotné sporové konanie. Zároveň podľa presvedčenia sťažovateľky

nesprávnym a necitlivým uplatnením uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku bolo zasiahnuté do jej ústavných práv. Napadnutým uznesením došlo podľa

sťažovateľky k situácii, keď je jej majetok paradoxne menší ako pred podaním návrhu na

vydanie platobného rozkazu. Vzhľadom na všetky prezentované skutočnosti sa podľa

sťažovateľky sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu javí ako neospravedlniteľné

popretie práva na súdnu ochranu v zmysle . Ak by okresný súd aplikoval

citované ustanovenia správne a v súlade s ich skutočným významom, nemohlo by podľa

úsudku sťažovateľky dôjsť k jej neúspechu v konaní. Extrémnou interpretáciou označených

ustanovení okresným súdom došlo podľa názoru

sťažovateľky zjavne k zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru.

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 20 ods. 1 a čl.

47 ods. 2 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Trenčín zo dňa 26.3.2015, č.k. -29, ktorým platobný rozkaz Okresného súdu

Trenčín zo dňa 27.11.2014, č.k. -16 vo veci samej potvrdil, porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 26.3.2015, č.k. -29 sa

zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd Trenčín je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov

konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

7.1 Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu

( ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť

každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať

a rozhodnúť (porov. , , , ,

). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle ,

, , ).

7.2 Povinnosť súdu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v ním

rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu

súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

7.3 Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za

integrálnu súčasť občianskeho súdneho procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu.

V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže

ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,

a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom

z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie

z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do

práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v , , ,

, ).

8. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových

a právnych záveroch napadnutého uznesenia nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo

ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

8.1 V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania okresný súd

uplatnil zákonom poskytovaný priestor na uváženie týkajúce sa aplikácie .

8.2 Pokiaľ okresný súd považoval prerokúvanú vec za drobný spor a trovy konania

za neprimerané voči pohľadávke na základe toho, že:

(i) „cieľom súdnych konaní v drobných sporoch má byť vymoženie pohľadávky s čo

najnižšími nákladmi a nemôže prevažovať záujem na vedení konania z dôvodu, že ide

o zaujímavé veci z hľadiska odmeny advokáta. Súd z úradnej činnosti zistil, že na tunajšom

súde prebieha viacero konaní, v ktorých vystupuje totožný navrhovateľ s totožným

predmetom konania. V danej veci má súd teda za to, že prejednávaná vec má znaky

stereotypnej právnej agendy, keď podania navrhovateľa na súd majú prvky štandardných až

automatických postupov, kedy sa spravidla mení iba osoba povinnej osoby a výška úhrady.

Ide o administratívnu agendu, ktorá nevyžaduje žiadne sofístikované právne riešenia.

A práve stereotypná právna agenda v spojení s nízkou hodnotou sporu je tým dôležitým

ukazovateľom, ktorý oprávňuje k aplikácii uvedeného zmierňujúceho ustanovenia § 150

ods. 2 “;

(ii) „merítkom účelnosti uvedeným v je preto nevyhnutné

pomerovať všetky náklady, ktoré účastníkovi v priebehu konania vznikli, teda aj náklady

vynaložené účastníkom v súvislosti s jeho zastúpením advokátom. Na posudzovanie

účelnosti nákladov právneho zastúpenia nemožno rezignovať len preto, že účastník pri

zastúpení advokátom realizuje svoje právo na právnu pomoc. Súd ďalej uvádza, že

k rovnakému záveru k akému dospel aplikáciou , možno dospieť aj

aplikáciou , podľa ktorého ak sú trovy konania v drobných sporoch

neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť. Predmetné ustanovenie

je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá ponecháva na súde zváženie, či

trovy konania sú voči uplatnenej pohľadávke neprimerané a čo vôbec pod neprimeranosťou

treba rozumieť.“;

(iii) „súd pri vyhodnocovaní primeranosti a účelnosti trov právneho zastúpenia

zvážil vynaložené finančné a personálne úsilie navrhovateľa prostredníctvom jeho právneho

zástupcu a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 20 % odmeny podľa

citovanej Vyhlášky č. za dva úkony právnej služby (á 16,60 € + 8,04 eur

režijný paušál). Celkovo priznaná náhrada trov konania navrhovateľa predstavuje sumu

26,36 eur.“;

potom v prípade, že pre tieto závery mal okresný súd dostatočnú oporu

vo vykonanom dokazovaní, nemožno právny názor vyslovený okresným súdom, čo sa týka

aplikácie , vo veci sťažovateľky hodnotiť ako arbitrárny, ale „len“ ako

prísny a jeden z možných výkladov vzhľadom na dokázaný skutkový stav.

8.3 Ústavný súd tak nie je v tejto veci oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté

právne závery okresného súdu, čo sa týka výkladu a aplikácie jednoduchého (podústavného,

einfaches Recht) práva. Okresný súd riadne odôvodnil svoje závery k aplikovateľnosti § 150

ods. 2 poukazom na relevantné premenné (pozri predchádzajúci bod), vysporiadanie sa

s ktorými je v odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu riadne uvedené, je

presvedčivé, jasné a netrpí absenciou logiky. Zároveň nemožno konštatovať, že by prijaté

závery okresného súdu v napadnutom uznesení mali potenciál založiť porušenie

sťažovateľkou označených a .

9. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

10. Ako obiter dictum ústavný súd dopĺňa, že vzhľadom na predmet sťažnosti možno

upozorniť na podstatnú podmienku potenciálneho prijatia sťažnosti na ďalšie konanie, a síce

či ide/nejde o prípad posudzovaný ako tzv. bagateľná vec, kde vzhľadom na konkrétne

okolnosti prípadu by už samotný predmet sporu v napadnutom konaní mohol zakladať

z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (porov. , ,

, , ) ďalší dôvod na odmietnutie sťažnosti

už pri jej predbežnom prerokovaní. Opodstatnenosť sťažnosti podľa

vo veciach bagateľných prichádza totiž do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia

zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne

posúdenie esenciálne (porov. ), resp. v prípadoch, ak pôjde o intenzitu zásahu

kolidujúcu s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (porov. nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. , bod 27). Ústavný súd sa však nezaoberal bližšie

otázkou bagateľnosti sporu, keďže sťažnosť odmietol z iných dôvodov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2016