Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 826/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

29. novembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubošom Petrovským,

advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv

zaručených v , 2 a 5 v spojení s a 2

, základných práv zaručených v , 2 a 5 Listiny

základných práv a slobôd a práv zaručených v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s a

Slovenskej republiky, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. novembra 2015 a postupom Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. z 22. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. februára 2016 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv

zaručených v , 2 a 5 (ďalej len „“) v spojení

s a 2 , základných práv zaručených v , 2 a 5 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 46 ods. 1

a , ako aj práva zaručeného v dohovoru postupom Okresného

súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 19. novembra 2015 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. z 22. decembra 2015.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný spolu

s ďalšími štyrmi obvinenými pre obzvlášť závažný zločin krádeže podľa § 212 ods. 2

písm. a), 4 písm. b) a ods. 5 písm. a) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom na

.

3. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 12. apríla 2013 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. mája 2013 bol sťažovateľ v tejto

trestnej veci vzatý do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“).

4. Neskôr okresný súd uznesením sp. zn. z 3. apríla 2014 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. zo 17. apríla 2014 predĺžil lehotu

trvania väzby sťažovateľa z dôvodu uvedeného v .

5. Podaním z 30. októbra 2015 (doručeným okresnému súdu 3. novembra 2015)

sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu a ako náhradu za svoju väzbu ponúkol

písomný sľub, resp. žiadal ju nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka.

2

6. O žiadosti sťažovateľa okresný súd rozhodol uznesením č. k. -1007

z 19. novembra 2015 tak, že ju zamietol, ako aj jeho návrh na nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka. Písomný sľub ako náhradu za väzbu neprijal.

7. Sťažnosť sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu z 19. novembra 2015

krajský súd uznesením č. k. -1051 z 22. decembra 2015 podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietol.

8. Sťažovateľ je presvedčený, že rozhodnutiami oboch súdov (z 19. novembra 2015

a 22. decembra 2015), ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu došlo k zásahu

do jeho označených základných práv zaručených , listinou a dohovorom.

9. Podľa názoru sťažovateľa sú odôvodnenia napadnutých rozhodnutí arbitrárne,

a preto nepreskúmateľné. Ako uvádza, „súdy sa nevysporiadali s rozhodujúcimi

skutočnosťami a argumentmi“ uvedenými v jeho žiadosti, resp. sťažnosti a „odchýlili sa

od znenia príslušných ustanovení tak, že bol zásadne popretý ich účel a význam“.

10. Sťažovateľ tvrdí, že súdy konajúce o jeho osobnej slobode „okrem čiastočného

vysporiadania sa s dôvodnosťou podozrenia zo spáchania skutku..., ignorovali všetky

ostatné argumenty a dôvody“ jeho žiadosti. Súdy oboch stupňov „v uzneseniach len

opakujú tie isté skutočnosti, ktoré boli uvádzané už pri... vzatí do väzby, bez toho, aby sa

vysporiadali s najpodstatnejšími argumentmi... žiadosti“.

11. Okrem iných rozhodnutí poukazom na nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. sťažovateľ uvádza, že „Pri dlhodobom trvaní útekovej väzby... nie je

možné, aby súdy len rekapitulovali závery predchádzajúcich rozhodnutí bez toho, aby

v reálnom čase zvážili námietky a argumenty obvineného a skúmali, či dôvody zakladajúce

väzbu v počiatočnej fáze nestratili na význame a presvedčivosti a bolo by potrebné

ospravedlniť trvanie väzby ďalšími závažnými konkrétnymi dôvodmi...“.

12. Za významnú skutočnosť, ktorú podľa sťažovateľa všeobecné súdy

pri rozhodovaní o jeho väzbe „ignorovali a vôbec sa s ňou nevysporiadali, pre ktorú sú obe

napádané rozhodnutia arbitrárne, je plynutie času“, pritom pri „posudzovaní

a preskúmavaní existencie väzobných dôvodov je povinnosťou súdov vziať do úvahy dĺžku

trvania väzby. Väzba je najzávažnejším zásahom do základných práv a slobôd a má trvať

len nevyhnutný čas. Dôvody väzby sa plynutím času zoslabujú.“. Sťažovateľ je presvedčený,

že dôvody, ktoré postačovali na jeho vzatie do väzby, „nepostačujú pre jej ďalšie trvanie“.

Podľa jeho slov „Plynutie času je kľúčovým faktorom pri posudzovaní ďalšieho trvania

väzby. Od... vzatia do väzby uplynulo už 34 mesiacov a k pôvodne uvádzaným dôvodom

väzby nepribudli žiadne ďalšie dôvody.“.

13. Za nedostatočné sťažovateľ považuje odôvodnenie napadnutých rozhodnutí

vo vzťahu k dôvodu väzby podľa . Je presvedčený,

že dôvody „útekovej väzby“ nemôžu byť v prípade dlhotrvajúcej väzby založené výlučne

na skutočnosti, že obžalovanému hrozí vysoký trest. Odôvodnenie tohto dôvodu väzby

okolnosťami, ako ich uviedli súdy, sťažovateľ považuje za „abstraktnú úvahu“

a „špekuláciu“, a nie za „konkrétnu skutkovo podloženú hrozbu, ktorá má byť väzbou

odstránená“. Navyše, dôvodnosť jeho väzby mali „zásadným spôsobom“ spochybniť

výpovede svedkov a ďalšieho obžalovaného.

14. Napokon sťažovateľ namieta rýchlosť konania pri rozhodovaní o jeho osobnej

slobode, keď toto „trvalo od 30. 10. 2015 do 22. 12. 2015, takmer dva mesiace a súdy preto

vo veci nekonali urýchlene ako to vyžaduje SR a aj z tohto dôvodu je väzba

v súčasnosti nezákonná“.

15. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5

v spojení s , ods. 2 , obsiahnuté v ods. 3,

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 8 ods. 1, ods. 2,

ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, v spojení s ,

Slovenskej republiky boli postupom, zásahmi a rozhodnutiami Okresného súdu Prešov,

sp. zn. zo dňa 19. 11. 2015, Krajského súdu v Prešove, sp. zn.

zo dňa 22. 12. 2015 porušené.

4

2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

bolo postupom, zásahmi a rozhodnutiami Okresného súdu Prešov, sp. zn.

zo dňa 19. 11. 2015, Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 22. 12. 2015

porušené.

3. Okresnému súdu Prešov v trestnom konaní vedenom pod sp. zn.

zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa zaručených

a Listinou základných práv a slobôd a práva zaručeného

Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Uznesenie Okresného súdu Prešov, sp. zn. zo dňa 19. 11. 2015

a uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 22. 12. 2015 zrušuje

a vec vracia Okresnému súdu v Prešove.

5. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie v celkovej výške 5.000 €, ktoré

sú mu povinní vyplatiť Okresný súd Prešov a Krajský súd v Prešove spoločne a nerozdielne

do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

6. Okresný súd Prešov a Krajský súd v Prešove sú povinní spoločne a nerozdielne

uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu JUDr. Ľuboša

Petrovského, advokáta, Advokátska kancelária Štúrova 20, Košice do 30 dní

od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie

v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd...

18. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

19. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

20. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

21. Prihliadajúc na petit sťažnosti, t. j. na sťažovateľom požadovaný návrh

rozhodnutia, ktorým je ústavný súd v zmysle ustanovenia § 20 ods. 4 zákona o ústavnom

súde viazaný, je potrebné za predmet sťažnosti považovať namietané porušenie základného

práva na osobnú slobodu zaručeného v , 2 a 5 v spojení s a 2

, porušenie práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v , 3 a 4 dohovoru

a základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny v spojení

s a , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 19. novembra 2015 a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. decembra 2015, ku ktorému

malo dôjsť tým, že vo veci konajúce súdy sa nedostatočne zaoberali argumentmi

sťažovateľa uvedenými v jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, resp. v sťažnosti

6

proti prvostupňovému rozhodnutiu. Odôvodnenia oboch napadnutých uznesení sťažovateľ

považuje za arbitrárne, a preto nepreskúmateľné.

22. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

23. Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné

pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

24. Podľa a obdobne podľa listiny osobná sloboda sa

zaručuje.

25. Podľa a obdobne podľa listiny nikoho nemožno

stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

26. Podľa a obdobne podľa listiny do väzby možno

vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

27. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

28. Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

29. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:...

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;..

30. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

31. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

32. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

K namietanému porušeniu základných práv zaručených a listinou

a práv zaručených dohovorom (okrem práva na urýchlené rozhodnutie o osobnej

slobode) postupom okresného súdu a jeho rozhodnutím sp. zn.

z 19. novembra 2015

33. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

34. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

8

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (pozri. , ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(, ).

35. Napadnutým je uznesenie okresného súdu č. k. -1007 z 19. novembra

2015, ako aj postup tohto súdu predchádzajúci jeho vydaniu. Zo sťažnosti vyplýva,

že sťažovateľ využil svoje právo podať proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok,

o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, ktorý v prípade zistenia zásahu

prvostupňového súdu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa (či už svojím

rozhodnutím alebo postupom) bol zároveň povinný týmto právam alebo slobodám

poskytnúť ochranu.

36. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

37. Ústavný súd predovšetkým zvýrazňuje, že predmetom napadnutých postupov

všeobecných súdov a ich rozhodnutí je rozhodovanie o osobnej slobode sťažovateľa.

38. Pokiaľ ide namietané porušenie základného práva podľa ,

ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. ,

), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu

ochranu, a to vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe,

na ktoré je aplikovateľné ustanovenie a 5 , ktoré je vo vzťahu k

ods. 1 v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné

atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu

v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné

procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania

o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne

ustanovenia a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

ods. 1 .

39. Obdobne vo vzťahu k porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe,

nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo

záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru

ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru

aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.

Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65,

§ 67, § 71 – § 77 etc.).

40. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok

dohovoru sa teda zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ

ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia

právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť

(napr. ).

10

41. Sťažovateľ svojou sťažnosťou namietal porušenie základného práva zaručeného

v a práva zaručeného v dohovoru rozhodnutím krajského

súdu o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá, teda takým rozhodnutím

všeobecného súdu, na ktoré sa ani dohovoru vecne

nevzťahujú. Pretože neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím

krajského súdu o väzbe a namietaným porušením označených článkov a dohovoru,

je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto

dôvodu odmietol podľa .

K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v , 2 a 5 , resp. v , 2 a 5 listiny a práva na slobodu

a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom a rozhodnutím

krajského súdu sp. zn. z 22. decembra 2015

42. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa na osobnú

slobodu, ústavný súd poznamenáva, že z vyplýva neodmysliteľná

súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu,

a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby.

Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou

podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného

ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5

, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností

svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe

konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy. Uvedené obdobne platí

aj pre základné práva zaručené v čl. 8 listiny.

43. Podľa judikatúry ústavného súdu je v a 5 (podobne aj v

ods. 2 a 5 listiny) týkajúcom sa práva na osobnú slobodu obsiahnuté právo podať návrh

na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby

a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré

vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (obdobne , ,

).

44. Na konanie, predmetom ktorého je súdne preskúmanie zákonnosti

väzby a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru

(m. m. ). Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania

(vrátane ústavnosti dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby)

skúma však ústavný súd aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru

(napr. , ).

45. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

m. m. , , , ).

46. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

47. Krajský súd, v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

(v rámci druhostupňového konania) relevantných na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu, a tým o jeho ďalšom zotrvaní vo väzbe, vychádzal

12

zo skutkového a právneho stavu zisteného na základe vykonaného dokazovania orgánmi

činnými v trestnom konaní a súdom prvého stupňa. V odôvodnení napadnutého uznesenia

druhostupňový súd uviedol:

„Krajský súd po preskúmaní napadnutého uznesenia ako aj dôkazov vykonaných

v súčasnom štádiu trestného stíhania dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu

je urobené v súlade so zákonom a vykonanými dôkazmi.

Aj krajský súd poukazuje na dôvody rozhodnutia okresného súdu, s ktorými sa

v plnom rozsahu stotožňuje, pričom ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že z vykonaných

dôkazov vyplýva dôvodné podozrenie o páchaní trestnej činnosti aj obžalovaného

, pričom poukazuje na to, že veľká časť finančných prostriedkov odcudzená touto

trestnou činnosťou doposiaľ zaistená nebola a je dôvodné predpokladať, že v prípade

prepustenia obžalovaného z väzby na slobodu, tento za použitia týchto finančných

prostriedkov ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, resp. trestu,

ktorý mu pri dokázaní trestnej činnosti hrozí.

Správne podľa názoru krajského súdu rozhodol okresný súd, keď neprijal písomný

sľub obžalovaného ako ani jeho návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka a to aj s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, osobu

páchateľa ako aj dôkazy, ktoré boli vykonané v prípravnom konaní a v súčasnom štádiu

na hlavných pojednávaniach.“

48. Druhostupňový súd v odôvodnení poukázal na tieto závery okresného súdu

uvedené v jeho rozhodnutí z 19. novembra 2015:

„Podľa názoru okresného súdu... doposiaľ nazhromaždené dôkazy v prípravnom

konaní a po vykonaní časti dokazovania pred súdom, preukazujú... dôvodné podozrenie, že

skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie a následne podaná obžaloba, bol spáchaný

a tento vykazuje znaky vyššie uvedeného trestného činu a sú prítomné konkrétne dôvody

na podozrenie, že tento mal spáchať mimo iné i obžalovaný .

Uvedené dôvodné podozrenie je možné vyvodiť najmä z tej skutočnosti, že

a boli v čase krádeže zamestnancami spoločnosti

a zo svojej pracovnej pozície disponovali informáciami o stave dotácií bankomatov, ako aj

o ich zabezpečení a v súvislosti s výkonom práce mali aj prístup k bezpečnostným kódom

a kľúčom od bankomatových miestností a k bezpečnostným kľúčom od bankomatov.

Z výpovedí... vyplýva, že bezpečnostné kódy a postup pri manipulácii s ružicou bankomatu

poznal... aj... , nakoľko sa zúčastňoval všetkých činností spolu s veliteľom

prepravy a taktiež vstupoval do bankomatových miestností a k bankomatom. Z výpovede

v postavení zadržaného - podozrivého je zrejmé, že takéto informácie o stave

dotácií, resp. dopĺňania bankomatov priebežne poskytoval . O tejto

činnosti svedčia aj informácie, ktoré sa dozvedel od

a počas prípravy krádeže. Uvedené závery možno urobiť aj napriek tomu,

že v procesnom postavení obvineného poprel akúkoľvek svoju účasť

na spáchaní skutku... V súlade s výpoveďou obžalovaného v procesnom postavení

zadržaného – podozrivého... vyznieva výpoveď aj zo dňa 12. 6. 2014...

Zo znaleckého posudku z odboru písmoznalectva nateraz vyplýva, že bol

pisateľom textov na papierikoch zaistených pri prehliadke motorového vozidla...

a pri osobnej prehliadke obv. , ktoré obsahovali prístupový kód a postup

pri manipulácii s ružicou bankomatu. Uvedené podozrenie bolo posilnené i výpoveďou

znalcov z odboru písmoznalectvo na hlavnom pojednávaní už po podaní obžaloby, pričom

relevantným spôsobom doposiaľ napriek námietkam obhajoby nebolo spochybnené.

Okresný súd pri rozhodovaní dospel k záveru, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1

písm. a) naďalej trvajú a to aj s poukazom na dôvody väzby uvedené mimo iné

i v uznesení Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 12. 4. 2013 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. zo dňa 30. 5. 2013.

V súčasnom štádiu trestného konania je obžalovaný naďalej dôvodne podozrivý

zo spáchania obzvlášť závažného zločinu krádeže...

Okresný súd sa rovnako stotožňuje s rozhodnutiami v danej trestnej veci doposiaľ

konajúcich súdov a to v otázke pretrvávania dôvodov tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1

písm. a) , kde opätovne uvádza, že konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvodnú

obavu útekovej väzby uvedené v vyplývajú najmä z hrozby

vysokým trestom vo výmere 10-15 rokov v spojení so skutočnosťou, že podstatná časť

finančných prostriedkov v celkovej výške 1.936.600,- eur, ktoré boli odcudzené, doposiaľ

zaistená nebola a je prirodzený a logický predpoklad, že tieto peniaze môžu byť mimo iné

použité i na náklady spojené s cieľom, aby sa páchatelia vyhli trestnej zodpovednosti

14

a to i prípadným útekom či skrývaním, pričom uvedené úvahy je potrebné pripustiť,

najmä vzhľadom na spôsob spáchania trestného činu, ktorý bol starostlivo organizovaný

a plánovaný a vzhľadom k uvedenému je možné skôr prisvedčiť tomu, že sa nepochybne

rátalo aj s možnosťou úniku v prípade odhalenia.

Okresný súd sa zaoberal aj písomným sľubom obžalovaného

ako náhrady za väzbu podľa , pričom za konštatácie, že dôvody

väzby naďalej trvajú a tieto neboli od vzatia do väzby s prihliadnutím na okolnosti prípadu

ničím oslabené, nepovažoval okresný súd ponúknutý písomný sľub obžalovaného v tomto

štádiu trestného konania za dostatočnú záruku na to, aby sa týmto prostriedkom dal

dosiahnuť účel väzby u obžalovaného, navyše v danom prípade neboli zistené žiadne

výnimočné okolnosti, ktoré by takéto rozhodnutie o prijatí písomného sľubu odôvodňovali

tak, ako to predpokladá ustanovenie

Súd sa ďalej zaoberal tým, či účel väzby nemožno dosiahnuť nariadením dohľadu

probačného a mediačného úradníka nad správaním sa obžalovaného, ale berúc do úvahy

vyššie rozvedené úvahy o dôvodnosti väzby a najmä vysokej intenzity jej dôvodov mal za to,

že tento účel väzby nateraz nemožno dosiahnuť iným inštitútom jej náhrady, ktorý je

upravený v .“

49. Ako z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu

vyplýva, tento sa pre rozhodnutie o osobnej slobode sťažovateľa podstatnými skutkovými

a právnymi otázkami zaoberal a hodnotiac svoje zistenia dospel k záveru, že sťažovateľa

nemožno na prepustiť z väzby na slobodu.

50. Druhostupňový súd dostatočne uviedol, na základe ktorých zistených skutočností

dospel k záveru, že skutok, pre ktorý je sťažovateľ stíhaný, bol spáchaný a má znaky

obzvlášť závažného zločinu, a ktoré dôkazy získané z konkrétne označených dôkazných

prostriedkov (výpovede svedkov a obžalovaných, znalecké posudky a pod.) svedčia

o pretrvávaní dôvodného podozrenia, že skutku, pre spáchanie ktorého bola podaná

obžaloba, sa okrem iných svojím konaním dopustil aj sťažovateľ. Rovnako krajský súd

uviedol, z ktorej konkrétnej skutočnosti vyplýva dôvodná obava, že by sťažovateľ po jeho

prepustení na slobodu mohol ujsť alebo sa skrývať.

51. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľove námietky uvedené v sťažnosti

podanej ústavnému súdu nespochybňujú záver krajského súdu o pretrvávaní dôvodu väzby

podľa . Pozbavenie osobnej slobody z dôvodu obavy

úteku alebo skrývania sa sú legitímnymi dôvodmi v zmysle podľa § 71 ods. 1 Trestného

poriadku slúžiacim na zabezpečenie účelu trestného konania vyjadreného v § 1 Trestného

poriadku. Krajský súd odkazom na predošlé rozhodnutia všeobecných súdov o väzbe

sťažovateľa uviedol, ktoré konkrétne skutočnosti podľa jeho názoru odôvodňujú dôvod

tzv. útekovej väzby. Opakovanie týchto okolností v predošlých rozhodnutiach neznižuje ich

relevanciu, pokiaľ súd preskúmaním všetkých okolností daného prípadu dospel k záveru

o ich pretrvávajúcej existencii. Tento záver krajský súd konštatoval v rozhodnutí,

keď uviedol, že v danom štádiu konania sa nezmenili dôvody väzby, ktoré by mohli

znamenať, že dôvodná obava z úteku sťažovateľa pominula.

52. Z citovaného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by

sa nevysporiadal s právne relevantnými argumentmi v súvislosti s rozhodovaním o väzbe

(jej ďalšom trvaní) sťažovateľa, a podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie

ústavnoprávne akceptovateľné.

53. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje napadnuté uznesenie

krajského súdu za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. V zmysle svojej judikatúry

ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ), čo však nie je tento prípad.

54. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

16

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh

preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

55. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia základných práv zaručených v , 2 a 5 , , 2 a 5 listiny

a práv zaručených čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (okrem základného práva na urýchlené

rozhodnutie o osobnej slobode) postupom a rozhodnutím krajského súdu odmietol pre jej

zjavnú neopodstatnenosť podľa .

K namietanému porušeniu základného práva na prezumpciu neviny zaručeného

v postupom a rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

z 22. decembra 2015

56. Porušenie prezumpcie neviny konajúcimi súdmi sťažovateľ odôvodnil týmto

tvrdením: „Argumentácia súdov vo vzťahu k útekovej väzbe skutočnosťou, že časť

finančných prostriedkov, ktoré boli odcudzené zaistená nebola a môžem ich použiť na útek

je porušením základného práva na prezumpciu neviny..., pretože záver o možnosti

ich použitia mojou osobou nevyhnutne vychádza z premisy, že som skutok uvedený

v obžalobe spáchal.“

57. Ústavný súd z obsahu namietaného rozhodnutia krajského súdu ani z obsahu

uznesenia okresného súdu nezistil, aby konajúce všeobecné súdy v okolnostiach daného

prípadu prejudikovali rozhodnutie vo veci samej, a tak prelomili zásadu prezumpcie neviny

sťažovateľa, podľa ktorej každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu

(obdobne ).

58. Princíp prezumpcie neviny je porušený najmä akýmkoľvek súdnym rozhodnutím,

ktoré vyjadruje presvedčenie, že určitá osoba je vinná z trestného činu bez toho, aby jej vina

bola preukázaná zákonným spôsobom. Za porušenie princípu prezumpcie neviny treba

považovať, ak súd dáva verejne najavo, že zastáva názor, že osoba je páchateľom

a považuje ho za vopred odsúdeného ().

59. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci svojej rozhodovacej

činnosti vyslovil, že prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného

konania a že k jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú

osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte

pred tým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom (pozri rozsudok Daktaras

v. Litva z 10. 10. 2000). Súčasne ESĽP zdôraznil, že treba robiť rozdiel medzi výrokmi,

ktoré odrážajú alebo vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba

vyjadrujú stav podozrenia („a state of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ

čo druhé boli považované za prijateľné alebo bezchybné („unobjectionable“) v rôznych

situáciách posudzovaných ESĽP pozri napr. rozsudky Lutz v. Nemecko z 25. 8. 1987,

Englert v. Nemecko z 25. 8. 1987, Leutscher v. Holandsko z 26. 3. 1996.

60. Ústavný súd je toho názoru, že formulácia odôvodnenia potreby ponechania

sťažovateľa vo väzbe oboma konajúcimi súdmi je založená na dôvodných,

resp. prirodzených a logických predpokladoch určitých (súdmi uvedených) skutočností,

t. j. neprejudikovala vinu sťažovateľa zo spáchania stíhaného skutku. Preto možno

považovať odôvodnenia všeobecných súdov za ústavne konformné a zlučiteľné s obsahom

garancií poskytovaných a dohovoru.

61. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného

v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu

sp. zn. z 22. decembra 2015

62. Sťažovateľ síce v sťažnosti nekonkretizoval, ktoré konkrétne právo z katalógu

práv upravených v čl. 5 ods. 1 dohovoru považoval postupom a rozhodnutiami všeobecných

18

súdov za porušené, avšak v kontexte danej veci prichádzalo do úvahy posúdiť iba prípadný

zásah do práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

63. Ústavný súd však uvádza, že sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu

č. k. -1051 z 22. decembra 2015 sa týka ďalšieho trvania väzby sťažovateľa.

Dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru sa naopak ratione materiae vzťahuje na rozhodovanie

o vzatí do väzby (o uvalení väzby). Sťažovateľova námietka porušenia čl. 5 ods. 1 písm. c)

dohovoru vo vzťahu ku krajskému súdu v označenom konaní a napadnutým uznesením

je preto neopodstatnená už na prvý pohľad (obdobne napr. , ,

, ).

64. Aj v tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v a 5 , resp. v a 5 listiny a práva na slobodu a bezpečnosť

zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu

v súvislosti s urýchleným rozhodnutím o osobnej slobode (sp. zn. a sp. zn.

)

65. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej uvádza,

že súčasťou základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ktoré sa týkajú práva na osobnú slobodu, je aj právo podať návrh na konanie,

v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná (pozri napr. ).

66. Podľa judikatúry ESĽP väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť

zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý

anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade

„urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu.

Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych

okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21, Neumeister z roku 1968, A-8, bod 24,

a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, bod 55). Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám

pozbaveným slobody zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť

zákonnosť pozbavenia slobody, im zároveň poskytuje aj právo na to, aby po začatí takéhoto

konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené

jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie

z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika, rozsudok z 21. 12. 2000, bod 33 –

bod 36, m. m. ).

67. Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti

a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie na slobodu, judikoval, že aj keď sa

jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú

podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé

a nevyhovujú týmto požiadavkám (napr. , ). V tejto súvislosti

ústavný súd konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby

v zmysle a dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná

na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota

konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca

týždne (napr. , , ).

68. Argumentácia sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu práva

na urýchlené rozhodnutie o osobnej slobode spočíva v tvrdení, že „rozhodovanie o väzbe

trvalo... takmer dva mesiace“. Vychádzajúc z tohto tvrdenia sťažovateľa ústavný súd

s prihliadnutím na dátumy vydania napádaných rozhodnutí dospel k záveru (a contrario),

že ústavne akceptovaná lehota jedného mesiaca na jednom stupni v danom konaní

prekročená nebola.

69. Poukazujúc na uvedené ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu, ako aj

postup krajského súdu spĺňa ústavné limity pre urýchlené rozhodovanie o žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu, preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol

podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu ako zjavne neopodstatnenú.

20

K namietanému porušeniu a 2

70. Pretože sťažovateľ porušenie a 2 videl v spojení porušením

základného práva na osobnú slobodu, ktoré však ústavný súd nezistil, nemohlo dôjsť ani

ku konštatovaniu porušenia týchto ustanovení .

71. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti, rozhodovanie

o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti namietaného porušenia základného

práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2016