Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 880/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) a zo sudcov Petra

Brňáka a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Juraja Babjaka, Poľná 21,

Banská Bystrica, zastúpeného advokátom JUDr. Rudolfom Adamčíkom, Advokátska

kancelária, Liptovská 2/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu podľa a základného práva nebyť

odňatý zákonnému sudcovi podľa v spojení

s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 26. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Juraja Babjaka o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2015

doručená sťažnosť JUDr. Juraja Babjaka (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi podľa v spojení s uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, v citáciách aj

„porušovateľ“) sp. zn. z 26. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

2. Uznesením ústavného súdu č. k. -5 z 19. januára 2016 bola

sudkyňa Ľudmila Gajdošíková, členka II. senátu ústavného súdu, vylúčená z výkonu

sudcovskej funkcie v predmetnom konaní, a preto ju v súlade s čl. III bodom 1 písm. c)

a d) aktuálne platného rozvrhu práce ústavného súdu nahradil sudca Peter Brňák.

3. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 20. marca 2010 na

Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) žalobný návrh proti JUDr. Viere

Petríkovej (ďalej len „žalovaná v 1. rade“), Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „žalovaný v 2. rade“) a Národnej rade Slovenskej republiky (ďalej len

„žalovaná v 3. rade“ alebo „národná rada“) na ochranu osobnosti, ktorým sa domáhal

určenia, že prednes žalovanej v 1. rade v národnej rade týkajúci sa osoby sťažovateľa, sudcu

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“), je neoprávneným zásahom do

jeho práva na ochranu osobnosti. Sťažovateľ sa uvedenou žalobou tiež domáhal uloženia

povinnosti žalovanej v 1. rade, alternatívne žalovanému v 2. rade, predniesť na rokovaní

národnej rady ospravedlnenie sťažovateľovi za neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu

osobnosti spočívajúci vo verejnom prednese žalovanej v 1. rade na pôde národnej rady,

„ktorý obsahoval nepravdivé tvrdenia a difamujúce informácie o osobe“ sťažovateľa.

4. Uvedená vec sťažovateľa bola na okresnom súde „pridelená náhodným výberom

sudcovi JUDr. Pavlovi Tomášovi, ktorý oznámil písomne, v súlade s ustanovením § 15

ods. 1 , dôvody, pre ktoré je vylúčený z prejednávania a rozhodovania v tejto veci pre

vzťah k účastníkovi konania“ ‒sťažovateľovi. Na základe vyjadrení ostatných sudcov

okresného súdu rozhodoval krajský súd o otázke vylúčenia sudcov okresného súdu

z prerokúvania a rozhodovania v danej veci pre ich vzťah k sťažovateľovi, sudcovi

trestného úseku Krajského súdu v Banskej Bystrici. „Napokon krajský súd v konaní spis. zn.

NcC 19/2010 rozhodol o tom, ktorí sudcovia okresného súdu sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania a ktorí nie. Sudkyňu JUDr. Jarmilu Jánošovú zaradil krajský súd medzi

sudcov, ktorí z rozhodovania vylúčení nie sú. Sudkyni JUDr. Jarmile Jánošovej bola potom

zákonným spôsobom, náhodným výberom, pridelená predmetná vec. Krajský súd následne

odmietol opätovne rozhodovať o zaujatosti sudkyne JUDr. Jarmily Jánošovej, ktorá o to

požiadala písomne 16.6.2010, nakoľko nezistil nové dôvody oproti stavu v čase

rozhodovania o tejto otázke.“

5. Prvostupňový súd potom prerokoval vec na dvoch pojednávaniach, a to

15. novembra 2011 a 18. mája 2011, pričom na druhom pojednávaní čiastočným rozsudkom

rozhodol o určení, že prednes žalovanej v 1. rade na pôde národnej rady je neoprávneným

zásahom do práva na ochranu osobnosti sťažovateľa.

6. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti zdôrazňuje, že na žiadnom z pojednávaní

15. novembra 2011 a 18. mája 2011 a ani v žiadnom inom úkone vykonanom pred

vynesením čiastočného rozsudku nepredniesol žiaden účastník konania námietku vylúčenia

zákonnej sudkyne z prerokúvania veci v zmysle v tom čase platného a účinného ustanovenia

(ďalej aj „OSP“).

7. Sťažovateľ ďalej pokračuje, že proti čiastočnému rozsudku podali žalovaná

v 1. rade a žalovaný v 2. rade odvolania, „ktoré boli okrem iného odôvodnené aj námietkou,

že vo veci konal vylúčený sudca“. Krajský súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn.

z 3. septembra 2014 potvrdil čiastočný rozsudok prvostupňového súdu.

K odvolaciemu dôvodu žalovanej v 1. rade a žalovaného v 2. rade spočívajúcemu v tom, že

vo veci konal vylúčený, a teda nie zákonný sudca, odvolací súd uviedol, že „sudkyňu

nepovažuje za vylúčenú z prejednávania a rozhodovania v danej veci, pričom poukázal na

rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní a na skutočnosť, že

v následnom liste sudkyne JUDr. Jarmily Jánošovej zo 16.6.2010 nie je uvedené, že vzťah

k žalobcovi a jeho manželke popisovaný v tomto liste jej bráni v nestrannom a nezaujatom

prejednaní a rozhodovaní v danom konaní a okrem tohto poukázal aj na judikatúru

Najvyššieho súdu a ESĽP v obdobných veciach“.

8. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalovaná v 1. rade dovolanie.

„V odôvodnení dovolania poukázala opäť na skutočnosti, ktorými odôvodňovala odvolanie

proti prvostupňovému rozsudku týkajúce sa námietky, že sudkyňa JUDr. Jarmila Jánošová

je vylúčená z rozhodovania vo veci z dôvodov, ktoré uviedla vo svojom vyjadrení

z 20. apríla 2010 a opakovala 16.6.2010. Poukazovala konkrétne na to, že sudkyňa

JUDr. Jarmila Jánošová popísala svoj vzťah k žalobcovi tak, že subjektívne pociťuje

situáciu tak, že je vylúčená z prejednania a rozhodovania v tejto veci.“

9. Vo vzťahu k skutkovému stavu zo sťažnosti napokon vyplýva, že najvyšší súd

rozhodol o dovolaní žalovanej v 1. rade napadnutým uznesením tak, že zrušil rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 3. septembra 2014, ako aj rozsudok okresného

súdu č. k. -306. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje na to, že

v odôvodnení svoje rozhodnutie «dovolací súd opiera o zistenie, že v konaní

žiaden z nevylúčených sudcov (JUDr. Jarmila Jánošová a ďalší)

„... neuviedli žiaden konkrétny dôvod na tvrdenie, že sa cítia byť zaujatí.“ Dovolací súd na

základe tohto zistenia dospel k záveru, že krajský súd v Banskej Bystrici mal v konaní

o vylúčení týchto sudcov „... vec vrátiť okresnému súdu s tým, aby sudcovia, ktorí uviedli, že

sa cítia byť zaujatí uviedli konkrétne dôvody. Až po doplnení a uvedení konkrétnych

dôvodov mohol krajsky súd rozhodovať o prípadnej zaujatosti jednotlivých sudcov.“

Dovolací súd potom dospel k záveru, že krajský súd konal „nepochopiteľne“ keď na základe

listu sudkyne JUDr. Jarmily Jánošovej zo 16.6.2010, v ktorom konkretizovala dôvody pre

ktoré sa cíti byť vo veci zaujatá, vrátil vec bez rozhodnutia s tým, že dôvody uvedené v

tomto liste sú len opakovaním dôvodov, ktoré už uviedla pred rozhodnutím krajského súdu,

čo však podľa zistenia dovolacieho súdu nie je pravda, lebo JUDr. Jarmila Jánošová

pôvodne žiadne dôvody neuviedla. Dovolací súd na základe týchto skutočností dospel k

záveru, že „Postup krajského súdu pri rozhodovaní o námietke zaujatosti sudcov Okresného

súdu Banská Bystrica a jeho výklad v prípise z 23. júna 2010 však najvyšší súd považuje za

rozporný so základným právom na zákonného sudcu (nezaujatého sudcu), a tak a j v

rozpore so základným právom na spravodlivý proces.».

10. Sťažovateľ v argumentačnej časti sťažnosti uvádza, že podľa jeho názoru

najvyšší súd „ako dovolací súd mal ( ) posudzovať opodstatnenosť

námietky dovolateľky z aspektu skutočnej existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci. Mal pri tom vychádzať z toho, že sudcovia sú vylúčení

z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom,

alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti ( ).“.

Najvyšší súd mal podľa sťažovateľa «zohľadniť tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému

prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom, alebo k ich zástupcom a tiež

predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Sledovanému cieľu zodpovedá aj právna

úprava tej skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne

relevantnú. Je ňou určitý právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy má sudca

svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo

k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania určitý

osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti) alebo

k účastníkov, či k ich zástupcom.

(...) I keď zákon v spája vylúčenie sudcov z prejednania

a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj so stavom, ak

možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, s prihliadnutím na zásadu prijatú

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej spravodlivosť nielenže musí

byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („justice must not only be done, it

must also be seen to be done“), nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa

predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa . Vzhľadom na to, možno

vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len

zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade

so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Vždy je pritom potrebné posudzovať

starostlivo skutočnosti, ktoré viedli k tomu, že sudca pochybuje o svojej objektívnosti.

Nadriadený súd môže vylúčiť sudcu z prejednania a rozhodovania veci len vtedy, ak je

zrejmé, že vzťah sudcu nie je len tvrdený, ale že skutočne existuje a svojou povahou

a intenzitou vykazuje znaky relevantné v zmysle ».

11. Ďalej sťažovateľ poukazuje na to, že najvyšší súd v odôvodnení svoje

rozhodnutie «opiera o zistenie, že v konaní žiaden z nevylúčených sudcov

vrátane JUDr. Jarmily Jánošovej „... neuviedli žiaden konkrétny dôvod na tvrdenie, že sa

cítia byť zaujatí. Nie je preto zrejmé, aké dôvody krajský súd u týchto sudcov a tiež

JUDr. Jarmily Jánošovej skúmal.“». Podľa názoru sťažovateľa toto zistenie najvyššieho

súdu „nemá oporu v reálnej skutočnosti. Sťažovateľ, ale napríklad aj dovolateľ, ktorý to

spomína aj v samotnom dovolaní, z listu sudkyne JUDr. Jarmily Jánošovej zisťujú, že

krajskému súdu oznámila, že sťažovateľa, ako účastníka konania, pozná ako sudcu

Krajského súdu v Banskej Bystrici a preto sa cíti byť zaujatá (dôvody, ktoré oznámili

krajskému súdu ostatní nevylúčení sudcovia nie sú pre účely tejto sťažnosti relevantné). Je

zrejmé, že oznámenie týchto skutočností bolo teda podkladom pre rozhodnutie krajského

súdu zo dňa 3.6.2010 zn. o tom, že sudkyňa JUDr. Jarmila Jánošová nie je

vylúčená z prejednania a rozhodovania v predmetnej veci.“. Najvyšší súd «na základe tohto

zistenia dospel k záveru, že Krajský súd v Banskej Bystrici mal v konaní o vylúčení týchto

sudcov „... vec vrátiť okresnému súdu s tým, aby sudcovia, ktorí uviedli, že sa cítia byť

zaujatí uviedli konkrétne dôvody. Až po doplnení a uvedení konkrétnych dôvodov mohol

krajský súd rozhodovať o prípadnej zaujatosti jednotlivých sudcov.“ Podľa názoru

sťažovateľa, nemal krajský súd pri rozhodovaní o oznámení sudcu, že sa cíti byť zaujatý

v predmetnej veci, povinnosť požadovať od sudcu nejaké detailnejšie zdôvodnenie, nakoľko

z textu oznámenia JUDr. Jarmily Jánošovej nemal žiaden dôvod na predpoklad, že okrem

tohto, že sudkyňa pozná účastníka konania, že je tiež sudcom, sú tu ešte nejaké ďalšie

dôvody, ktoré mala sudkyňa oznámiť.». Najvyšší súd «potom dospel k záveru, že krajský súd

konal „nepochopiteľne“, keď na základe listu sudkyne JUDr. Jarmily Jánošovej

zo 16.6.2010, v ktorom konkretizovala dôvody pre ktoré sa cíti byť vo veci zajatá, vrátil vec

bez rozhodnutia s tým, že dôvody uvedené v tomto liste sú len opakovaním dôvodov, ktoré už

uviedla pred rozhodnutím krajského súdu, čo však podľa zistenia dovolacieho súdu nie je

pravda, lebo JUDr. Jarmila Jánošová pôvodne žiadne dôvody neuviedla. Sťažovateľ

poukazuje na to, že sudkyňa už vo svojom prvom oznámení (20.4.2010) o zaujatosti dôvody,

pre ktoré sa cíti zaujatá uviedla.». Najvyšší súd podľa sťažovateľa «na základe týchto

skutočností dospel k záveru, že „Postup krajského súdu pri rozhodovaní o námietke

zaujatosti sudcov Okresného súdu Banská Bystrica a jeho výklad v prípise z 23. júna 2010

však najvyšší súd považuje za rozporný so základným právom na zákonného sudcu

(nezaujatého sudcu), a tak a j v rozpore so základným právom na spravodlivý proces.“».

K takému záveru považuje sťažovateľ za dôležité zdôrazniť, že k nemu najvyšší súd

„dospel na základe mylného zistenia, že sudkyňa pôvodne odvolaciemu súdu neuviedla

dôvody, pre ktoré sa cíti zaujatá, čo však nezodpovedá skutočnosti“.

12. Sťažovateľ ďalej namieta, že najvyšší súd „pri zvažovaní dôvodov svojho

rozhodnutia úplne opomenul skutočnosť, že Krajský súd v Banskej Bystrici opätovne

preskúmaval skutočnosť, či je alebo nie je sudkyňa JUDr. Jarmila Jánošová v danej veci

vylúčená v odvolacom konaní, na základe námietky žalovanej v 1. rade, teda už nie na

základe oznámenia sudcu, ale na základe námietky účastníka konania, ktorý sa však

odvolával len na dôvody formulované samou sudkyňou (16.6.2010), pričom krajský súd

postupoval podľa ustanovenia ods. (1) , aj keď táto námietka bola v odvolaní

podaná účastníkom po uplynutí lehoty podľa ods. (2) Ako je zrejmé z obsahu

odôvodnenia rozsudku Krajského súdu z 3.9.2014 spis. zn. tento

v odvolacom konaní, podrobne preskúmaval na základe dôvodov uvedených v odvolaní

žalovanej v 1. rade, či sudkyňa je alebo nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania

vo veci. Zaoberal sa pritom podrobne námietkou, že sudkyňa vo svojom liste zo 16.6.2010

rozšírila dôvody, pre ktoré sa cítila byť zaujatá vo veci s poukazom na priateľský, nielen

kolegiálny vzťah k žalobcovi a s poukazom aj na priateľský vzťah k jeho manželke a na

spoluprácu s ňou v Národnej asociácii sudkýň Slovenska. Názor, že sudkyňa nie je vylúčená

z prejednávania a rozhodovania v tejto veci a dôvody, pre ktoré k takému právnemu názoru

odvolací súd podrobne popísal v odôvodnení svojho rozsudku (str. 10 a 11 rozsudku

Krajského súdu z 3.9.2014 spis. zn. ), a tým súd riadne oboznámil

účastníkov konania, plne transparentným a vyčerpávajúcim spôsobom, o riešení tejto

právnej otázky. Odvolací súd pritom rešpektujúc zásadu, že spravodlivosť nielenže musí byť

poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná, podrobné odôvodnenie doplnil aj

odkazom na judikatúru najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ESĽP.“.

13. K argumentácii o absencii dôvodov na vylúčenie sudkyne JUDr. Jarmily

Jánošovej sťažovateľ ešte poukazuje na právne vety uvedené v náleze ústavného súdu

sp. zn. : „Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne

neexistujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam

o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje“ a ďalej «K vylúčeniu

sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení sťažovateľom

akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade, keď je

celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký

charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť

rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. (...) Podľa názoru sťažovateľa,

takéto dôvody vo vzťahu JUDr. Jarmily Jánošovej a sťažovateľa, ako účastníka konania

(žalobcu), preukázané neboli a ani nemohli byť, pretože ani nejestvujú, aj keď si to sudkyňa,

možno len v snahe vyhnúť akýmkoľvek pochybnostiam subjektívne myslela. (...) Z týchto

hľadísk sa sťažovateľovi javia skutkové a právne závery najvyššieho súdu, ako zjavne

neodôvodnené až arbitrárne a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a ako také majú za následok porušenie ústavného práva sťažovateľa

na spravodlivý a nestranný proces podľa Článku 46 ods. (1) . Podľa názoru

sťažovateľa porušiteľ pri rozhodovaní o vylúčení sudcov prekročil rámec zákona v takej

miere, ktorá vzbudzuje pochybnosti o spoľahlivej aplikácii ústavnej zásady zakotvenej

v Článku 48 ods. (1) vo všeobecnosti (nikoho nemožno odňať jeho zákonnému

sudcovi), čo je dôsledkom porušenia ústavnej zásady zakotvenej v Článku 144 ods. 1

, s poukazom na nález Ústavného súdu zn. .».

14. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti takto rozhodol:

„(...) Základné právo sťažovateľa, JUDr. Juraja Babjaka, na súdnu ochranu podľa

ods. (1) a základné právo nebyť odňatý zákonnému

sudcovi podľa ods. (1) v spojení s ods. (1)

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. februára 2015 porušené bolo.

(...) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn.

z 26. februára 2015 sa zrušuje.

(...) Porušiteľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náklady právneho zastúpenia

sťažovateľa v sume 352,39 € vrátane dane z pridanej hodnoty, jeho právnemu zástupcovi:

JUDr. Rudolf Adamčík(...)“

II.

15. Pokiaľ ide o posúdenie právnych záverov, a teda v danom prípade interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení v tom čase platného a účinného Občianskeho súdneho

poriadku, predovšetkým treba poukázať na relevantnú časť napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva najmä, že:

«(...) Krajský súd v Banskej Bystrici prípisom (sp. zn. ) z 23. júna

2010 vrátil vec bez rozhodnutia z dôvodu, že vec bola nadriadenému súdu bezdôvodne

predložená. Sudkyňa JUDr. Jarmila Jánošová netvrdí existenciu nových skutočností oproti

tým, ktoré jej boli známe 20. apríla 2010, keď vyjadrila prvýkrát svoj vzťah k veci

a k účastníkom konania. Zodpovednosť na oznámenie relevantných skutočností a dôvodov,

pre ktoré by mal byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, je na sudcovi.

Na opakované oznámenia tých istých skutočností súd neprihliadne. (...) Prístup krajského

súdu k výkladu a použitiu nie je v súlade s požiadavkou takej

interpretácie, ktorá by rešpektovala a zohľadňovala zásady spravodlivého procesu.

Následkom použitého výkladového prístupu na vylúčenie sudkyne JUDr. Jarmily Jánošovej

sa nedá preskúmať existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré by mohli

vzniknúť pochybnosti o nestrannosti sudkyne. Je nesporné, že sudkyňa JUDr. Jarmila

Jánošová v prvom vyjadrení uviedla „navrhovateľa osobne poznám, vo veci sa cítim

zaujatá“. Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom rozhodnutí z 3. júna 2010 sp. zn.

uviedol, že nestrannosť sudcu skúma nadriadený súd z dvoch hľadísk.

Berie do úvahy objektívne stanovisko sudcu, ktoré však nie je rozhodujúce a tiež existenciu

objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vzniknúť pochybnosti o nestrannosti

sudcu. O subjektívnej kategórii vyjadrujúcej vnútorný psychický vzťah sudcu

k prejednávanej veci vypovedá sudca. Sudca, ktorý sa cíti subjektívne zaujatý, musí náležite

konkrétnymi dôvodmi odôvodniť tvrdený vzťah k účastníkom, k veci alebo zástupcom, aby

nadriadený súd mal dostatok relevantných informácií na posúdenie, či vzťah k účastníkovi,

jeho zástupcovi alebo prejednávanej veci prekročil vzťah neutrálny a nadobudol charakter

bližšieho pozitívneho, či negatívneho vzťahu. Napriek uvedenému v rozhodnutí, či a ako

posudzoval vyjadrenia jednotlivých sudcov, ktorých z prejednania a rozhodovania veci

nevylúčil, nevyplýva. Ani jeden z nevylúčených sudcov a tiež JUDr. Jarmila Jánošová

neuviedli žiaden konkrétny dôvod na tvrdenie, že sa cítia vo veci zaujatí. Nie je preto

zrejmé, aké dôvody krajský súd u týchto sudcov a tiež JUDr. Jarmily Jánošovej skúmal.

Povinnosť krajského súdu bolo pred rozhodnutím vec vrátiť okresnému súdu s tým, aby

sudcovia, ktorí uviedli, že sa cítia zaujatí uviedli konkrétne dôvody. Až po doplnení

a uvedení konkrétnych dôvodov mohol krajský súd rozhodovať o prípadnej zaujatosti

jednotlivých sudcov, preskúmaním týchto konkrétnych dôvodov. Následne, keď

JUDr. Jarmila Jánošová konkretizovala dôvody, pre ktoré sa cíti byť vo veci zaujatá,

krajský súd nepochopiteľne (hoci tieto dôvody pri prvom rozhodovaní u JUDr. Jarmily

Jánošovej nemohol skúmať, lebo nemal o nich vedomosti) vrátil vec bez rozhodnutia s tým,

že ide o opakované oznámenia tých istých skutočností a preto na ne neprihliadol. Len na

základe vyššie uvedeného postupu a zistenia, najmä so zreteľom na jasné vyjadrenie sudcov,

že sa cítia byť zaujatí, bolo možné ústavne súladným spôsobom uzavrieť, či vzťah týchto

sudcov a tiež JUDr. Jarmily Jánošovej mohol právne relevantným spôsobom vyvolať

pochybnosti o ich nezaujatosti pre ich pomer k účastníkovi konania. Postup krajského súdu

pri rozhodovaní o námietke zaujatosti sudcov Okresného súdu Banská Bystrica a jeho

výklad v prípise z 23. júna 2010 však najvyšší súd považuje za rozporný so základným

právom na zákonného sudcu (nezaujatého sudcu), a tak aj v rozpore so základným právom

na spravodlivý proces.

Z uvedených záverov a úvah najvyššieho súdu, že krajský súd napadnutým

rozhodnutím, ale aj okresný súd, tým, že preskúmanie nezaujatosti konajúcej sudkyne

krajským súdom ako nadriadeným súdom nebolo v súlade so zákonom, došlo k porušeniu

základného práva odporkyne 1/ na to, aby právna vec bola prerokovaná a rozhodnutá

nestranným sudcom. Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237

písm. g/ je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy

zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou

nemôže byť považované za správne.»

16. Podľa zistenia ústavného súdu po napadnutom zrušujúcom uznesení najvyššieho

súdu pokračovalo konanie pred okresným súdom, pričom sudkyňa JUDr. Jarmila Jánošová

doplnila svoje vyjadrenie a krajský súd v námietkovom konaní uznesením č. k.

-585 zo 7. júla 2015 rozhodol, že „sudkyňa Okresného súdu Banská Bystrica

JUDr. Jarmila Jánošová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na

Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. “.

17. Po vrátení spisu okresnému súdu bolo vydané uznesenie č. k. -606

z 30. júla 2015, ktorým „súd konanie vo veci prerušuje do skončenia konania Ústavného

súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa podanej na Ústavný súd Slovenskej republiky

dňa 01. 06. 2015 z dôvodu porušenia základného práva sťažovateľa uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 02. 2015“. Konanie pred okresným

súdom je teda prerušené do skončenia predmetnej veci vedenej pred ústavným súdom pod

sp. zn. .

18. Žalovaná v 1. rade podala 22. septembra 2015 ústavnému súdu sťažnosť proti

uzneseniu krajského súdu č. k. -585 zo 7. júla 2015, v ktorej namieta

porušenie svojich práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Konanie je vedené na ústavnom súde pod sp. zn.

.

19. Pre účely preskúmateľnosti napadnutého uznesenia a konaní, ktoré jej vydaniu

predchádzali, a v záujme celkového prehľadu veci možno ešte zhrnúť, že zaujatosť sudkyne

JUDr. Jarmily Jánošovej bola predmetom konania na všeobecných súdoch už päťkrát.

(i) Po prvýkrát krajský súd nevylúčil sudkyňu JUDr. Jarmilu Jánošovú, keď ešte nebola

zákonnou sudkyňou, ale preventívne sa rozhodovalo o všetkých sudcoch okresného súdu.

(ii) Neskôr, keď sa náhodným výberom stala zákonnou sudkyňou namiesto vylúčeného

sudcu JUDr. Pavla Tomáška, oznámila svoju zaujatosť 16. júna 2010, o čom krajský súd

odmietol rozhodovať, pretože nebolo nových dôvodov oproti konaniu uvedenému

v bode (i). (iii) V odvolaní proti rozsudku, ktorým okresný súd vyhovel žalobe o ochranu

osobnosti, žalovaná v 1. rade namietala aj zaujatosť sudkyne, avšak krajský súd rozsudok

potvrdil. (iv) Dovolací súd napadnutým uznesením zrušil rozsudky krajského súdu aj

okresného súdu s tým, že vyjadrenie sudkyne bolo lakonické a treba ho rozšíriť. (v) Krajský

súd uznesením č. k. -585 zo 7. júla 2015 už tretíkrát „meritórne“ nevylúčil

sudkyňu JUDr. Jarmilu Jánošovú z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na okresnom

súde pod sp. zn. .

III.

20. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

21. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa , ako aj základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi podľa v spojení s uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2015. Sťažovateľ je toho názoru, že

najvyšší súd porušil jeho označené práva, keď ako dovolací súd zrušil právoplatný rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 3. septembra 2014 v spojení s rozsudkom

okresného súdu č. k. -306 z 18. mája 2012, v ktorých sťažovateľ uspel žalobou

o ochranu osobnosti, pričom najvyšší súd sám nedospel k záveru, že zákonná sudkyňa

v konaní pred okresným súdom je vylúčená, ale zaviazal okresný súd a krajský súd, aby po

doplnení vyjadrenia zákonnej sudkyne opätovne rozhodli o oznámenej námietke zaujatosti.

22. K namietanému porušeniu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

23. Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v až (porov. ). Podľa

konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu

viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je

garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (porov. ). Súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však

povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným právom (porov. v tomto zmysle , , ,

), najmä s ustanovením , v ktorom sú upravené náležitosti

odôvodnenia rozsudku (v súčasnosti podľa ).

24. Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto

ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi

(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených

zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými

orgánmi ( až ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci

tým sudcom, ktorého určuje zákon.

25. V uvedenej súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je možnosť

intervencie zo strany ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak ochranu

neposkytujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis , ,

, ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť (porov. ;

ďalej porov. aj mutatis mutandis , , ,

, ). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti

nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa

(v súčasnosti ), nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným

súdom (napr. ).

26. Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že jej predmetom je zrušujúce

rozhodnutie, čo znamená, že konanie na všeobecných súdoch ďalej pokračuje. Sťažovateľ

usiluje o kasáciu kasácie. Ústavný súd však stabilne vychádza z toho, že jeho hlavnou

úlohou je ochrana spravodlivosti a ústavnosti konania ako celku, preto sťažnosť v tejto časti

odmieta ako neprípustnú, keďže v ďalšom pokračovacom konaní pred všeobecnými súdmi

sa môže sťažovateľ domáhať ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam

prvostupňového súdu, prípadne dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto

prípade teda existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie

ochrany základným právam sťažovateľa. (Napokon krajský súd svojím uznesením č. k.

-585 zo 7. júla 2015 krátko po podaní tejto ústavnej sťažnosti tak aj učinil.;

porov. bod 18, 19)

27. K namietanému porušeniu napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti posudzuje len porušenie ústavných

subjektívnych základných práv. Článok 144 ods. 1 neobsahuje subjektívne právo, je

inštitucionálnou garanciou nezávislosti súdnej moci a zároveň stanovuje jej viazanosť

právom, a preto nemôže dôjsť k jeho porušeniu voči jednotlivcom, a to ani v spojení s čl. 46

ods. 1 a 48 ods. 1 .

V tejto časti bola preto sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

28. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2016