Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 752/2017
PDF · 178.64 KB
No categories available
II. ÚS 752/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
a , , zastúpených advokátkou JUDr. Ruženou
Bubenčíkovou, Kollárova 8, Trnava, vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Sžo 17/2015 z 1. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára
2016 včas doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“)
vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžo 17/2015
z 1. novembra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým bol v neprospech
sťažovateľov zrušený rozsudok Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
o umiestnení líniovej stavby – miestnej komunikácie vedúcej k ich domu.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia žiadali mesto Trnava
o umiestnenie líniovej stavby, miestnej líniovej komunikácie – prepojovacej komunikácie
medzi ulicami Pavla Mudroňa a Maximiliána Hella, aby si zabezpečili v trnavskej mestskej
štvrti Pekné pole prístup k svojmu domu a pozemku. Na návrh stavebníkov a sťažovateľov
vydal stavebný úrad mesta Trnava rozhodnutie z 18. augusta 2011 o umiestnení líniovej
stavby „Miestna komunikácia – cesta A-MOK 3,75/30“. Proti rozhodnutiu sa odvolali
viacerí susedia – a spol. (ďalej len „susedia“), pretože cesta mala ísť cez ich
pozemky. Krajský stavebný úrad v Trnave rozhodnutím č. KSÚ-OSP-2011/00835/P1
z 15. decembra 2011 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Rovnako aj krajský súd
rozsudkom č. k. 20 S 7/2012-110 z 29. októbra 2013 v spojení s opravným uznesením č. k.
20 S 7/2012-145 z 11. decembra 2014 zamietol správnu žalobu susedov. Na odvolanie
susedov však najvyšší súd ústavnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom rozsudok krajského
súdu zmenil tak, že rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Trnave zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
3. Je potrebné podrobnejšie uviesť, že v správnej žalobe susedia ako žalobcovia
namietali, že k umiestneniu komunikácie chýba verejný záujem, pretože tamojšej štvrti
postačuje účelová cesta alebo iné alternatívy. Miestna komunikácia by viedla cez ich
pozemky, ktoré by museli byť vyvlastnené, k čomu chýba verejný záujem. Krajský súd
zamietnutie správnej žaloby odôvodnil tým, že prepojovacia komunikácia medzi ulicami
Pavla Mudroňa a Maximiliána Hella je v súlade s platným územným plánom
aktualizovaným v roku 2009, teda v súlade so všeobecne záväzným nariadením č. 345
o Územnom pláne mesta Trnava. Zahrnutie cesty do schválenej územnoplánovacej
dokumentácie vylučuje potrebu posudzovania iných možných riešení komunikácie. Krajský
súd uviedol, že z pohľadu susedov ako žalobcov sporná danosť verejného záujmu na
vyvlastnení pozemkov bude s konečnou platnosťou riešená vo vyvlastňovacom konaní.
Podľa krajského súdu nie je možné sa stotožniť s argumentáciou susedov, že v prípade
parciel č. nejde o verejné
priestranstvo, teda verejne prístupné pozemky vo vlastníctve mesta Trnava, pretože by to
v opačnom prípade logicky vylučovalo potrebu vyvlastňovacieho konania, ktoré podľa
právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v odôvodnení rozsudku sp. zn.
6 Sžp 12/2011 z 23. novembra 2011 je jedným z možných spôsobov zabezpečenia, aby aj
ulica Mudroňova bola miestnou komunikáciou tak, ako je klasifikovaná v územnom pláne
mesta.
4. Proti zamietaciemu rozsudku krajského súdu sa odvolali žalobcovia (susedia).
V odvolaní tvrdili, že správne orgány nerozhodli zákonne, pretože sa nevysporiadali s ich
vlastníckym právom a nerozhodli spolu s rozhodnutím o umiestnení komunikácie aj
o pripojení cesty. Tvrdia, že napriek územnému plánu, ulica Mudroňova nie je miestnou
komunikáciou, čo vyplynulo z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžp 12/2011. Susedia
ako odvolatelia zdôrazňujú časové súvislosti, pretože platný územný plán vymedzil
komunikácie v lokalite Pekné pole ako verejnoprospešné stavby v januári 2005, teda až rok
a pol po skolaudovaní komunikácie na ulici Pavla Mudroňa (1. júla 2003) a viac ako rok po
uzavretí dohody o ukončení zmluvných vzťahov (6. decembra 2003), v ktorej sa mesto
dohodlo so stavebníkmi, že komunikácia a chodníky na ulici Pavla Mudroňa zostávajú
vo vlastníctve obyvateľov tejto ulice, ktorí ju vybudovali výlučne z vlastných zdrojov.
Napokon susedia argumentovali tým, že sťažovatelia vôbec nie sú oprávnení na začatie
vyvlastňovacieho konania, a tak ani na podanie žiadosti o umiestnenie stavby. Vo vyjadrení
k odvolaniu sťažovatelia uviedli, že susedia mali vedomosť, že na ich pozemkoch má byť
umiestnená stavba miestnej komunikácie, a spochybňovanie možnosti sťažovateľov žiadať
o umiestnenie stavby nemá oporu v zákone.
5. Najvyšší súd odvolaniu susedov vyhovel a zrušil nielen rozsudok krajského súdu,
ale aj rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Trnave. Hlavným argumentom
najvyššieho súdu bol nesúlad územného plánu so skutkovým stavom. Rozhodnutia
správnych orgánov musia vychádzať z právneho a skutkového stavu veci v čase vydania
rozhodnutia, ktorý stavebný úrad musí rešpektovať, preto v danej veci a v predmetnom
územnom konaní je dôležitá skutočnosť, či v čase vydania rozhodnutia išlo o miestnu alebo
účelovú komunikáciu. Ako zo spisového materiálu vyplýva, podľa ustanovení zákona
č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov
(najmä § 3d ods. 3) táto komunikácia nemá charakter miestnej komunikácie. Vymedzené
predĺženie ulice Pavla Mudroňa vnímané v územnom pláne ako „miestna komunikácia“ je
v rozpore so skutočným stavom, pretože pozemky, na ktorých je cestné teleso postavené sú
vo vlastníctve viacerých fyzických osôb, a nie mesta Trnava, a komunikácia nebola
zaradená do siete miestnych komunikácií. Skutočnosť, že nejde o miestnu komunikáciu, ale
o komunikáciu účelovú, vyplýva aj zo skoršieho rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
6 Sžp 12/2011 týkajúceho sa vyvlastnenia. Najvyšší súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
správne orgány sa nevyrovnali s otázkou paralelnosti rozhodnutí o umiestnení obdobných
stavieb na identických pozemkoch pre rôznych navrhovateľov (umiestnenie líniovej stavby
„Prepojovacia miestna komunikácia medzi ulicami Pavla Mudroňa a Maximiliána Hella:
cesta B-MOK 3,75/30“).
6. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti tvrdia, že dôvody, na ktorých je založený
rozsudok najvyššieho súdu sú zjavne nedôvodné, svojvoľné a neospravedlniteľné, a tak
nezlučiteľné s právom na súdnu ochranu. V ústavnej sťažnosti opakujú nezohľadnené
argumenty z doterajšieho konania. Sťažovatelia hlavne akcentujú záväznosť územného
plánu. Taktiež má byť kolaudačné rozhodnutie, ktorým bola skolaudovaná časť spornej
cesty vystavaná susedmi ako účelová komunikácia, podpísané zástupcom starostu, ktorý na
to nemal oprávnenie.
7. Na základe uvedenej argumentácie sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo , bytom a
, bytom tamtiež na základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky Bratislava sp. zn. 4Sžo/17/2015 z 4.11.2015 porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžo/17/2015 z 4.11.2015
zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Bratislava na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR v Bratislave je povinný uhradiť a
trovy konania v sume € 363,80 (2 úkony á € 143,- + € 8,58 paušál + € 30,32 DPH)
do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet ich právnej zástupkyne JUDr.
Ruženy Bubenčíkovej, advokátky, so sídlom Trnava, Kollárova 8.“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
9. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
10. Podstatou veci je tvrdenie, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom arbitrárne
zrušil rozsudok krajského súdu ako správneho súdu, ktorým bolo potvrdené administratívne
rozhodnutie o umiestnení stavby – miestnej komunikácie, čím malo byť porušené základné
právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd tak v neprospech sťažovateľov zvrátil rozhodnutia,
na základe ktorých mala byť k ich nehnuteľnosti vybudovaná cesta s “vyšším“
verejnoprávnym statusom miestnej komunikácie.
11. Z hľadiska kritéria ratione personae treba uviesť, že sťažovatelia sú nositeľmi
subjektívnych zákonných práv v správnom konaní, a taktiež v konaní o žalobe proti
rozhodnutiu správneho orgánu boli uznesením krajského súdu pribratí za účastníkov
konania, a preto môžu podať ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu.
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým kasačným
rozsudkom najvyššieho súdu
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
13. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa
konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu
viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je
garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01). Súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však
povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,
zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04,
III. ÚS 32/07), najmä s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, v ktorom sú upravené
náležitosti odôvodnenia rozsudku (v súčasnosti podľa § 220 Civilného sporového poriadku).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46
až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie o jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
14. V uvedenej súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je možnosť
intervencie zo strany ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak ochranu
neposkytujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013,
III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť (porov. § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde;
ďalej porov. aj mutatis mutandis I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013,
III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti
nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho
súdneho poriadku (v súčasnosti Civilného sporového poriadku), nemožno sa domáhať
ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 211/2016).
15. Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že jej predmetom je zrušujúce
rozhodnutie, čo znamená, že konanie najprv na správnych orgánoch, a potom prípadne na
všeobecných súdoch ďalej pokračuje. Sťažovatelia usilujú o kasáciu kasácie. Ústavný súd
však stabilne (II. ÚS 880/2016, II. ÚS 868/2016, II. ÚS 727/2016, II. ÚS 152/2016) až na
špecifické výnimky (II. ÚS 369/08) vychádza z toho, že jeho hlavnou úlohou je ochrana
ústavnosti konania ako celku, a preto sťažnosť v tejto časti odmieta ako neprípustnú, keďže
v ďalšom konaní sa môžu sťažovatelia domáhať ochrany svojich práv. V tomto prípade teda
existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd povolaný na poskytnutie ochrany
základným právam sťažovateľov.
16. Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia budú mať možnosť opätovne hájiť
ochranu svojich práv v konaní pred prvostupňovým súdom, a preto sťažnosť možno posúdiť
aj ako neprípustnú v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. decembra 2017