Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 727/2016
PDF · 257.33 KB
No categories available
II. ÚS 727/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti BL Slovakia, spol. s r. o., Mostná 72, Nitra, právne zastúpenej Advokátskou
kanceláriou AK Gavorová a partner, s. r. o., Sasinkova 6, Bratislava, v mene ktorej koná
advokátka JUDr. Edita Gavorová, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Obo 21/2013 z 30. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti BL Slovakia, spol. s r. o., o d m i e t a ako
neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta
2014 riadne a včas doručená sťažnosť spoločnosti BL Slovakia, spol. s r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) zrušujúcim uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 4 Obo 21/2013 z 30. apríla 2014 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“), ktorým bolo zrušené uznesenie Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 7 Cbs 3/2007-138 z 24. júna 2011 o zastavení konania pre
neuhradenie súdneho poplatku, pričom v napadnutom uznesení nebolo zohľadnené
späťvzatie veci protistranou realizované tri roky predtým, čím voči sťažovateľke
pokračovalo konanie, ktoré podľa jej presvedčenia malo byť zastavené.
2. Zo sťažnosti a z rozhodnutí s ňou súvisiacich vyplýva, že sťažovateľka pôvodne
žalovala na krajskom súde v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 16/01
(ďalej aj „žalobca) o zaplatenie sumy 1 013 500 Sk s prísl. Voči tomuto žalobnému
návrhu podal vzájomný návrh na zaplatenie sumy 3 174 000 Sk
s prísl., ktorý neskôr rozšíril o zaplatenie sumy 3 766 433 Sk s prísl. Krajský súd uznesením
č. k. 28 Cb 16/01-332 z 29. januára 2004 vzájomný návrh vylúčil na
samostatné konanie, ktoré bolo zaevidované pod sp. zn. 3 Cbs 37/05, neskôr bolo vedené
pod sp. zn. 3 Cb 54/04 a v súčasnosti je vedené pod sp. zn. 7 Cbs 3/2007.
Predmet konania na ústavnom súde súvisí práve s konaním vedeným na krajskom
súde pod sp. zn. 7 Cbs 3/2007, kde žaloval sťažovateľku.
3. Uvedené uznesenie o vylúčení na samostatné konanie nadobudlo právoplatnosť
22. marca 2004, na základe čoho začalo samostatné konanie.
Na vzájomný návrh sa (podľa aktuálnych právnych predpisov, pozn.) použijú
primerane ustanovenia o návrhu na začatie konania, jeho zmene a späťvzatí (§ 97 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku ďalej aj „OSP“), preto vznikla
ako žalobcovi poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej
rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Žalobca bol vyzvaný na
zaplatenie súdneho poplatku v sume 158 700 Sk a zároveň bol upozornený, že konanie bude
zastavené, ak v lehote určenej na zaplatenie súdny poplatok neuhradí.
Žalobca namietal výšku uvedeného súdneho poplatku, pričom podaním z 24. júna
2004 vzal svoj (vzájomný) návrh v časti 1 016 933 Sk späť. Žalobný návrh po tomto
späťvzatí znel na zaplatenie sumy 2 749 500 Sk.
Po uvedenom čiastočnom späťvzatí návrhu bol žalobca vyzvaný krajským súdom na
zaplatenie súdneho poplatku v sume 86 800 Sk (vypočítaný už z uplatnenej sumy
2 749 500 Sk).
Dňa 18. augusta 2008 žalobca opätovne rozšíril svoj návrh popri sume 2 749 500 Sk
(91 266,68 €) s úrokom 17,6 % od 3. apríla 2001 až do zaplatenia, aj o zaplatenie sumy
730 000 Sk (24 231,56 €) s príslušnými úrokmi rozpočítanými po každom jednom
kalendárnom mesiaci.
4. Krajský súd uznesením č. k. 7 Cbs 3/2007-95 z 28. mája 2009 konanie zastavil
vzhľadom na to, že žalobca súdny poplatok nezaplatil.
Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal žalobca odvolanie, pričom súčasne
zaplatil súdny poplatok (za žalobný návrh) vo výške 100 € a vo svojom odvolaní tiež
uviedol, že „v časti, ktorá by mnou uhradený poplatok mala prevyšovať beriem čiastočne
svoj návrh späť“.
5. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Obo 71/2009 z 31. augusta 2010 (prvýkrát) zrušil
uznesenie krajského súdu o zastavení konania a v odôvodnení okrem iného uviedol, že
„z obsahu spisu, nesporne vyplýva, že po právoplatnosti uznesenia Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 29. januára 2004 o vylúčení veci - vzájomného návrhu, žalobca
zobral čiastočne späť svoj návrh ešte pred prvým pojednávaním.
Napriek tomu súd nepostupoval v súlade s § 6 OSP a tromi výzvami určoval povinnosť
zaplatiť súdny poplatok z podaného návrhu. O poplatkovej povinnosti uloženej žalobcovi
krajský súd nerozhodol v súlade so zákonom č. 71/1992 Zb. Týmto zákonom je síce
z návrhu, poplatkového úkonu určená povinnosť k úhrade súdneho poplatku a zároveň je
ním vymedzený i následok jej nesplnenia. V predmetnej veci prvostupňový súd žalobcu
niekoľkými výzvami opätovne vyzýval k zaplateniu súdneho poplatku, pritom tieto výzvy boli
označené rôznymi číslami súdnych konaní, nezhodujúce sa s číslom predloženého spisu,
znejúce na rôznu výšku súdneho poplatku, z ktorého však nie je možné určiť, z akého
základu bol vypočítaný súdny poplatok. Preto napadnuté uznesenie je v tejto časti
nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. S podaním predmetného odvolania žalobca súčasne
uhradil súdny poplatok vo výške 100 Eur a požiadal súd, aby konal vo veci v takej výške,
aké je týmto poplatkom zaplatené. Zároveň oznámil, že v časti, ktorá by ním uhradený
poplatok prevyšovala, berie čiastočne svoj návrh späť. Jedná sa o dispozičný úkon žalobcu
v zmysle ustanovenia § 96 O. s. p., ktorým sa súd prvého stupňa musí riadiť, ide o procesný
úkon voči súdu, ktorým žalobca prejavuje svoju vôľu, aby sa o veci, resp. časti veci
meritórne nerozhodovalo. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
odvolaním napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
(§ 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O. s. p.).“.
6. Dňa 9. februára 2011 sa uskutočnilo pojednávanie na krajskom súde, kde bol
žalobca vyzvaný, aby oznámil, akú sumu a na základe akého právneho titulu si v žalobe
uplatňuje, s prihliadnutím aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 71/2009. Žalobca
uviedol, že neberie svoju žalobu späť v žiadnej časti, resp. sumu, ktorá má byť predmetom
sporu, špecifikuje písomne.
Podaním z 24. februára 2011 žalobca rozšíril svoj žalobný návrh z 1 666 € na sumu
115 498,24 € (teda o 113 832,24 €).
7. Krajský súd uznesením sp. zn. 7 Cbs 3/2007 zo 4. marca 2011 pripustil zmenu
žalobného návrhu a vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku z rozšíreného návrhu (i)
z istiny 91 266,68 € a (ii) z istiny 24 231,56 € v sume 6 929,50 €. Z uvedeného súdneho
poplatku krajský súd ešte odpočítal už zapravených 100 €, teda žalobcu vyzval, aby uhradil
súdny poplatok v sume 6 829,50 €.
8. Žalobca však súdny poplatok v určenej lehote opätovne nezaplatil a krajský súd
uznesením č. k. 7 Cbs 3/2007-138 z 24. júna 2011 konanie v časti istiny 113 832,24 €
zastavil. Pokračovalo sa len v konaní spoplatnenom sumou 100 €. Žalobca proti uvedenému
uzneseniu podal 27. júla 2011 odvolanie.
9. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obo 70/2011 z 30. septembra 2011 (druhýkrát)
zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 7 Cbs 3/2007-138, pretože žalobca podal vzájomný
návrh (žalobu) na pojednávaní 29. januára 2004 a výzva na zaplatenie súdneho poplatku
bola urobená až 4. marca 2011, t. j. po uplynutí stanovenej trojročnej lehoty na vyrubenie
súdneho poplatku (§ 13 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch). Nebol preto dôvod na
(čiastočné) zastavenie konania podľa § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch.
10. Proti uvedenému zrušujúcemu uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 70/2011
podala sťažovateľka dovolanie. Najvyšší súd v dovolacom konaní uznesením sp. zn.
2 ObdoV 15/2012 zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 70/2011 najmä preto, že
sťažovateľke nebolo doručené odvolanie žalobcu proti uzneseniu o zastavení konania, a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Konanie bolo teda vrátené späť do štádia rozhodovania o odvolaní žalobcu z 27. júla
2011. Uvedené odvolanie žalobcu bolo sťažovateľovi doručené na vyjadrenie 17. apríla
2014, ktorý sa k tomuto aj písomne vyjadril.
11. Najvyšší súd ústavnou sťažnosťou napadnutým uznesením opätovne rozhodol
tak, že po tretíkrát zrušil uznesenie č. k. 7 Cbs 3/2007-138 z rovnakých dôvodov ako pri
druhom zrušení (bod 10). Okrem toho súd námietku o nezákonnom sudcovi vyhodnotil ako
nedôvodnú a námietky a odvolania smerujúce proti jednotlivým výzvam súdu vyhodnotil
ako irelevantné.
12. Sťažovateľka podala proti uzneseniu (sp. zn. 4 Obo 21/2013 z 30. apríla 2014)
opäť dovolanie, v ktorom uviedla, že odvolací súd svojím rozhodnutím, ktorým zrušil
uznesenie o zastavení konania súdom prvého stupňa, jej odňal možnosť konať pred súdom.
(O dovolaní sťažovateľka ústavný súd neinformovala.) Najvyšší súd uznesením sp. zn.
2 Obdo V 12/2014 zo 17. júna 2015 dovolanie odmietol, pretože zrušujúcim rozhodnutím
v predmetnej veci odvolací súd právoplatne zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa bez toho,
aby ho nahradil novým rozhodnutím (ako to je pri zmeňujúcich rozhodnutiach), a zrušujúce
rozhodnutie navodzuje stav, aký bol pred rozhodnutím súdu prvého stupňa, čo vylučuje
možnosť, aby zrušujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu bola účastníkovi konania odňatá
možnosť konať pred súdom. Napadnuté rozhodnutie bolo podľa dovolacieho súdu riadne
odôvodnené a nebolo zmätočné.
13. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti namieta, že žalobca nemôže odvolať
svoje späťvzatie (ako sa mylne domnieva, že to urobil na pojednávaní pred krajským súdom
sp. zn. 7 Cbs 3/2007 9. februára 2011; bod 7 a 5), prípadne vykonať rozšírenie žalobného
návrhu bez toho, aby tieto úkony mali tie účinky, ktoré im priznáva samotný zákon
potvrdený ustálenou judikatúrou krajských súdov a okresných súdov Slovenskej republiky,
napr. Krajský súd v Nitre – Ro 60/99, 6 Cbo 27/98, 15 C 48/2009, Okresný súd Košice I –
17 C 139/2005, Okresný súd Trnava – 28 C 110/2007, ako aj uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Sžo 372/2009 z 20. augusta 2010, ktorého právna veta znie: „Najvyšší súd
Slovenskej republiky mal z obsahu spisu krajského súdu jednoznačne preukázané, že
k späťvzatiu žaloby došlo na základe podania žalobcov zo dňa 4. júna 2009 doručeného
prvostupňovému súdu dňa 8. júna 2009. Späťvzatie žaloby je jednostranným procesným
úkonom účastníka konania, pričom jeho účinky nastávajú v okamihu, keď sa dostane do
dispozície adresáta, súdu. V prípade, ak sa tak stane, nie je možné späťvzatie žaloby vziať
ďalším úkonom späť. Každý procesný úkon je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska,
teda podľa toho, ako sa navonok prejavuje, pričom vnútorný rozpor medzi tým, čo účastník
zamýšľal a tým, čo skutočne navonok prejavil, nezbavuje procesný úkon účinkov, ktoré
s týmto prejavom vôle procesné právo spája. Preto prvostupňový súd nepochybil, keď na
základe späťvzatia žaloby konanie v súlade s ustanovením § 250d ods. 3 OSP zastavil,
neberúc do úvahy odvolanie tohto procesného úkonu žalobcami ich podaním doručeným
krajskému súdu dňa 17. júna 2009.“
14. Sťažovateľka pokračuje argumentáciou vo svojej sťažnosti tým, že uplatnený
nárok späťvzatím návrhu nezaniká a možno si ho uplatniť znova. Avšak takúto žiadosť je
nevyhnutné posudzovať ako podanie nového návrhu. Uvedené nemení na veci ani
skutočnosť, že o späťvzatí žalobného návrhu súd ešte procesne nerozhodol príslušným
uznesením. Sťažovateľka zdôrazňuje, že žalobný návrh je vzatý späť dňom podania
späťvzatia na súd, nie dňom rozhodnutia (uznesenia) súdu o zastavení konania z dôvodu
späťvzatia.
15. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia
síce vyjadril (reagoval) k podstatným skutočnostiam, resp. k hmotnoprávnym úkonom
žalobcu v konaní sp. zn. 7 Cbs 3/2007, avšak podľa sťažovateľky v rozpore s povahou
hmotnoprávnych úkonov účastníka konania v zmysle § 96 OSP, ako aj v rozpore
s odôvodnením uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 71/2009, ktorý úkon žalobcu
uskutočneného v rámci odvolania z 19. júna 2009 jednoznačne definoval ako späťvzatie
žalobného návrhu v celej časti istiny okrem sumy 1 666 €, za ktorú žalobca zaplatil súdny
poplatok 100 €. Najvyšší súd súčasne v uznesení sp. zn. 5 Obo 71/2009 výslovne uviedol,
že ide o dispozičný úkon žalobcu v zmysle ustanovenia § 96 OSP, ktorým sa súd prvého
stupňa musí riadiť. Ide o procesný úkon voči súdu, ktorým žalobca prejavuje svoju vôľu,
aby sa o veci, resp. časti veci meritórne nerozhodovalo.
16. K povinnosti zaplatiť súdny poplatok treba podľa sťažovateľky uviesť, že
žalobcovi bol súdny poplatok z podaného návrhu vyčíslený v zákonom ustanovenej lehote,
no v dôsledku obštrukčných konaní samotného žalobcu, keď sa opakovane odvolával voči
výzvam na zaplatenie súdneho poplatku z jeho vzájomného návrhu, na základe jeho
opakovaných späťvzatí a následných rozšírení žalobného návrhu bol krajsky súd povinný
v zmysle ustanovenia § 7 ods. 7 zákona o súdnych poplatkoch opakovane a nanovo
vyčísľovať súdny poplatok za neustále upravovaný nárok žalobcu v konaní krajského súdu
vedeného pod sp. zn. 7 Cbs 3/2007.
Zaplatenie súdneho poplatku je zákonnou povinnosťou žalobcu, ktorý sa jej svojimi
úkonmi (späťvzatiami a rozširovaniami) snaží zámerne vyhnúť, keďže sa vždy odvolá na tú
skutočnosť, že vyrubený súdny poplatok nie je správne určený, pretože suma, z ktorej je
vypočítavaný, už nie je aktuálna, a to práve na základe úkonov žalobcu.
Zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku nemá za následok
znemožnenie uplatnenia si nároku žalobcu, keďže po doručení uznesenia, ktorým sa
rozhoduje o zastavení súdneho konania (z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku), je možné
v lehote na podanie odvolania dodatočne zaplatiť poplatok za žalobný návrh, na základe
čoho súd ex offo § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch vydá uznesenie, ktorým zruší
uznesenie o zastavení súdneho konania z dôvodu jeho nezaplatenia a naopak, bude v konaní
pokračovať.
17. Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že najvyšší súd sa v ústavnou
sťažnosťou napadnutom uznesení, ktorým zrušil uznesenie krajského súdu č. k.
7 Cbs 3/2007-138 z 24. júna 2011 (zastavenie konania v časti 113 832,24 € pre nezaplatenie
súdneho poplatku), nesprávne vysporiadal s hmotnoprávnymi úkonmi žalobcu.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je v rozpore s § 96 OSP, ako
aj v rozpore s odôvodnením uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 71/2009 týkajúceho
sa práve konania sp. zn. 7 Cbs 3/2007, ako aj v rozpore s ustálenou judikatúrou súdov, keď
nesprávne posúdil/neposúdil hmotnoprávne účinky úkonov žalobcu v konaní (porov. bod 6).
Sťažovateľka ďalej namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu vrátane
jeho odôvodnenia odvolací súd nedbal, resp. vôbec nezohľadnil hmotnoprávne úkony
žalobcu v konaní, ktoré majú aj procesnoprávne následky. Odvolací súd konkrétne nedbal
na späťvzatie žalobného návrhu žalobcu 24. júna 2004, nedbal ani na ďalšie späťvzatie
žalobného návrhu žalobcu doručené krajskému súdu 26. júla 2009, ako ani na následné
rozšírenie žalobného návrhu žalobcu na pojednávaní 9. februára 2011 v konaní sp. zn.
7 Cbs 3/2007. V odôvodnení napadnutého zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu
samotný najvyšší súd uvádza, že „žalobca nezobral späť návrh na začatie konania, a to ani
v časti a trval na podanej žalobe /vzájomnom návrhu/“. Uvedené sa podľa sťažovateľky
nezakladá na správnom rekapitulovaní skutkového stavu, pretože žalobca žalobu vzal späť,
čo v konečnom dôsledku malo za následok porušenie práv na spravodlivé súdne konanie
žalovanému v jeho procesných právach v konaní sp. zn. 7 Cbs 3/2007, ktoré mu prislúchajú
práve na základe hmotnoprávnych úkonov žalobcu.
Nakoniec ďalším procesným oprávnením žalovaného, ktoré bolo nesprávne dotknuté,
bola skutočnosť, že na základe čiastočného späťvzatia žalobcu, ktoré žalobca vykonal
svojím podaním z 19. júna 2009, malo byť uznesením rozhodnuté o zastavení konania
v zmysle § 96 OSP z dôvodu späťvzatia a taktiež rozhodnuté o trovách konania v zastavenej
časti. Keďže tak nebolo vykonané, podľa názoru sťažovateľky boli porušené jej procesné
práva, keďže sa ďalej konalo o veci v časti, ku ktorej bolo podané späťvzatie žaloby.
18. Sťažovateľka tiež namieta, že odvolací súd nesprávne a v rozpore s priebehom
konania sp. zn. 7 Cbs 3/2007 uviedol, že „Žalobca podal vzájomný návrh v sume
3.766.433,- Sk na pojednávaní 29.1.2004, kedy zmenil pôvodný návrh zo dňa 20.1.2003
(znejúci na sumu 3.174.000,- Sk). Súd v tomto rozsahu vylúčil vzájomný návrh na
samostatné konanie a výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola urobená až dňa 4.3.2011,
t.j. po uplynutí stanovenej trojročnej lehoty na vyrubenie súdneho poplatku. Nebol preto
dôvod na zastavenie konania.“
Odvolací súd podľa názoru sťažovateľky vôbec nebral do úvahy priebeh a jednotlivé
úkony žalobcu ako účastníka konania, s ktorými sú späté hmotnoprávne aj procesnoprávne
oprávnenia žalovaného a súčasne tieto hmotnoprávne úkony majú vplyv na povinnosť
samotného žalobcu na úhradu súdneho poplatku (za rozšírenie žalobného návrhu) v zmysle
sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch. Nie je
preto pravdou, že by výzva na zaplatenie súdneho poplatku zo 4. marca 2011 smerovala
k návrhu z 29. januára 2004. Práve naopak, výzva na zaplatenie súdneho poplatku
zo 4. marca 2011 smerovala k rozšíreniu návrhu vykonanom na pojednávaní 9. februára
2011 a písomne špecifikovanom podaním z 24. februára 2011.
Podľa presvedčenia sťažovateľky nesprávne posúdenie účinkov a vôbec samotných
hmotnoprávnych úkonov žalobcu v konaní má za následok porušenie jej práv v konaní
sp. zn. 7 Cbs 3/2007, keď jednotlivé úkony žalobcu majú pre ňu zásadný význam, pretože
zakladajú pre sťažovateľku hmotnoprávne, ako aj procesnoprávne nároky vyplývajúce práve
z úkonov žalobcu v zmysle § 96 OSP. Zaplatenie súdneho poplatku, resp. správnosť
postupu krajského súdu, keď zastavil konanie v určitej časti pre nezaplatenie súdneho
poplatku, je len ďalším dôsledkom úkonov žalobcu v konaní sp. zn. 7 Cbs 3/2007, a to
vo vzťahu k súdu.
Nesprávne odôvodnenie napadnutého uznesenia je podľa názoru sťažovateľky
v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v rozpore s konceptom spravodlivého súdneho
konania. Sťažovateľke sa napadnutým uznesením súdu sťažila, resp. odňala možnosť konať
pred súdom, ktorého výsledkom je pokračovanie v konaní sp. zn. 7 Cbs 3/2007 v časti istiny
113 832,24 € aj napriek tomu, že žalobca neuhradil súdny poplatok za podanie návrhu
v tomto rozsahu. Takéto konanie podľa sťažovateľky nemôže požívať právnu ochranu.
Žalobca sa vyhýba zaplateniu súdneho poplatku a účelovými tvrdeniami prispôsobuje svoje
procesné návrhy tak, aby nemusel zaplatiť súdny poplatok. To je však v rozpore s právom
sťažovateľky (ako žalovanej strany) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej
právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
19. Na základe uvedených skutočností a argumentov sťažovateľka navrhuje, aby
ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti BL Slovakia, spol. s.r.o. na spravodlivé súdne
konanie, podľa článku 46 Ústavy SR a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.4.2014,
č. k. 4 Obo/21/2013 porušené bolo.
2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.4.2014, č. k.
4 Obo/21/2013 (ktorým uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.6.2011, č. k.
7 Cbs 3/2007-138 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie) a vec vracia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť spoločnosti BL Slovakia,
spol. s.r.o. trovy právneho zastúpenia, v zmysle § 11 ods. 3 Vyhlášky MS SR, vo výške
340,90 EUR (...) na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Edita Gavorová(...)“
II.
20. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
21. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 dohovoru bez bližšieho označenia odsekov uvedených ustanovení uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 21/2013 z 30. apríla 2014, pričom z obsahového kontextu
sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka namieta prvé odseky uvedených ustanovení, preto
ústavný súd ustálil predmet konania tak, ako to je uvedené aj v záhlaví tohto uznesenia.
22. Podstatou veci je z pohľadu základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé
súdne konanie posúdenie ústavnosti kasácie uznesenia o zastavení žaloby proti
sťažovateľke. Krajský súd zastavil takmer v celej časti žalobu proti sťažovateľke pre
nezaplatenie súdneho poplatku žalobcom. Najvyšší súd zrušením tohto zastavenia podľa
sťažovateľky porušil jej označené práva, pretože nezohľadnil, že žalobca v roku 2011 vzal
späť žalobu a jej neskoršie rozšírenie nemalo byť akceptované.
23. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy sú inkorporované v ústave v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú
právnu ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
24. Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že jej predmetom je zrušujúce
rozhodnutie, čo znamená, že konanie na všeobecných súdoch ďalej pokračuje,
a sťažovateľka teda má k dispozícii účinné právne prostriedky k ochrane svojich základných
práv. Sťažovateľka usiluje o kasáciu kasácie. Ústavný súd už zrušujúce rozhodnutia
preskúmaval (II. ÚS 439/2015, II. ÚS 398/08, II. ÚS 152/2016 bod 3) a robí tak aj najvyšší
súd (2 Cdo 1/2013; porov. tiež Súkromné právo č. 10-11/2015). K tomu je však potrebné
uviesť, že dôvody na zrušenie zrušujúceho rozhodnutia by mali byť natoľko závažné, že sa
blížia zmätočným záťažiam, a tak znehodnocujú, „toxifikujú“ ďalšie konanie alebo by
v kasačnom rozhodnutí mohlo ísť o veľmi pevnú hmotnoprávnu pozíciu. Predmetná vec,
u ktorej by prichádzal do úvahy prvý procesný dôvod, podľa ústavného súdu takouto nie je.
Aby však ústavný súd mohol konštatovať neprípustnosť veci, musí posúdiť či táto
nenaznačuje meritórnu hájiteľnosť označených práv.
25. Zvláštnosťou prerokúvanej veci je ďalej skutočnosť, že sťažovateľka okrem
procesnej arbitrárnosti nedostatočného odôvodnenia, vlastne žiada právo nebyť žalovaná.
Dovolací súd tak uznesením sp. zn. 2 Obdo V 12/2014 zo 17. júna 2015 odmietol jej
dovolanie, pretože pokračovanie konania nemôže byť odňatím možnosti konať pred súdom
(bod 13). K tomu treba uviesť, že aj zrušujúce rozhodnutie musí spĺňať voči dotknutej
strane procesné štandardy, a tým sa bude ústavný súd venovať.
26. Ak ústavný súd posudzuje izolovane bez úvah o späťvzatí napadnuté uznesenie,
teda len z hľadiska (ne)zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, tak je
ústavne všetko akceptovateľné. Ustanovenie § 13 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch je
verejnoprávnym vzťahom medzi poplatníkom a štátom a jeho účelom je časovo obmedziť
možnosť štátu vyrubiť súdny poplatok. Štát tu sám seba časovo obmedzuje a zároveň
vytvára tlak na súdy, aby súdny poplatok vyrubili v rozumnej dobe. Nezastavenie konania je
preto voči sťažovateľke len vedľajším následkom pôsobenia normy, ktorej účelom nie je
určovať právnu pozíciu žalovaného, ale fiškálne záujmy štátu.
27. Problematickejšia je otázka nezastavenia konania pre späťvzatie. Ústavnému
súdu je, prirodzene, známe, že späťvzatie späťvzatia judikatúra nedovoľuje. Táto judikatúra
odráža nutnosť serióznych právnych postojov v civilnom konaní. Je pravdou, že žalobca
disponoval konaním takpovediac nevyspytateľne. Prvostupňový súd porozumel príkazu
odvolacieho súdu tak, že je potrebné ustáliť predmet konania, a pri tomto rozhodovaní vzal
do úvahy aj rozšírenie žaloby po späťvzatí. Krajský súd ustálil predmet konania uznesením
sp. zn. 7 Cbs 3/2007 zo 4. marca 2011, ktorým pripustil zmenu žalobného návrhu (porov.
body 6 8). Ústavný súd však zistil, že nedávno krajský súd uznesením č. k. 7 Cbs 3/2007-
345 z 25. mája 2016 zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny 33 755,99 € (1 016 933 Sk),
teda v podstate vyhovel predstave sťažovateľky o späťvzatí, a z tohto dôvodu nie je dôvod
do veci vstupovať. Proti uzneseniu podal odvolanie, o ktorom v čase
podania ústavnej sťažnosti nebolo rozhodnuté. V súčasnej situácii je teda najviac v súlade
so spravodlivým procesom, ak súdy rozhodnú o merite veci s účinkami res iudicata
a nastolia právny mier, a to bez intervencie ústavného súdu.
28. Vzhľadom na uvedené skutočnosti čo sa týka skutkových a právnych záverov,
a teda aj interpretácie a aplikácie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (právnych
noriem týkajúcich sa vzájomného návrhu, späťvzatia návrhu, poplatkovej povinnosti)
odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd
uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych
záveroch napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nič, čo by nebolo ústavne udržateľné, čo
by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti a nutnosť prijatia.
Pretože napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho je podľa prieskumu
ústavného súdu už v režime konania o prijatí na ďalšie konanie ústavne akceptovateľné
a keďže konanie pokračuje, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu vyhovoval jeho
stav predstave sťažovateľky o späťvzatí a sťažovateľka má možnosť brániť sa v odvolacom
konaní, bez potreby ďalšieho procesného postupu ústavný súd sťažnosť odmieta podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú, tak ako to je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2016