Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 727/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti BL Slovakia, spol. s r. o., Mostná 72, Nitra, právne zastúpenej Advokátskou

kanceláriou AK Gavorová a partner, s. r. o., Sasinkova 6, Bratislava, v mene ktorej koná

advokátka JUDr. Edita Gavorová, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti BL Slovakia, spol. s r. o., o d m i e t a ako

neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta

2014 riadne a včas doručená sťažnosť spoločnosti BL Slovakia, spol. s r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) zrušujúcim uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. z 30. apríla 2014 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“), ktorým bolo zrušené uznesenie Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -138 z 24. júna 2011 o zastavení konania pre

neuhradenie súdneho poplatku, pričom v napadnutom uznesení nebolo zohľadnené

späťvzatie veci protistranou realizované tri roky predtým, čím voči sťažovateľke

pokračovalo konanie, ktoré podľa jej presvedčenia malo byť zastavené.

2. Zo sťažnosti a z rozhodnutí s ňou súvisiacich vyplýva, že sťažovateľka pôvodne

žalovala na krajskom súde v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „žalobca) o zaplatenie sumy 1 013 500 Sk s prísl. Voči tomuto žalobnému

návrhu podal vzájomný návrh na zaplatenie sumy 3 174 000 Sk

s prísl., ktorý neskôr rozšíril o zaplatenie sumy 3 766 433 Sk s prísl. Krajský súd uznesením

č. k. -332 z 29. januára 2004 vzájomný návrh vylúčil na

samostatné konanie, ktoré bolo zaevidované pod sp. zn. , neskôr bolo vedené

pod sp. zn. a v súčasnosti je vedené pod sp. zn. .

Predmet konania na ústavnom súde súvisí práve s konaním vedeným na krajskom

súde pod sp. zn. , kde žaloval sťažovateľku.

3. Uvedené uznesenie o vylúčení na samostatné konanie nadobudlo právoplatnosť

22. marca 2004, na základe čoho začalo samostatné konanie.

Na vzájomný návrh sa (podľa aktuálnych právnych predpisov, pozn.) použijú

primerane ustanovenia o návrhu na začatie konania, jeho zmene a späťvzatí (§ 97 ods. 3

 ďalej aj „OSP“), preto vznikla

ako žalobcovi poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej

rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Žalobca bol vyzvaný na

zaplatenie súdneho poplatku v sume 158 700 Sk a zároveň bol upozornený, že konanie bude

zastavené, ak v lehote určenej na zaplatenie súdny poplatok neuhradí.

Žalobca namietal výšku uvedeného súdneho poplatku, pričom podaním z 24. júna

2004 vzal svoj (vzájomný) návrh v časti 1 016 933 Sk späť. Žalobný návrh po tomto

späťvzatí znel na zaplatenie sumy 2 749 500 Sk.

Po uvedenom čiastočnom späťvzatí návrhu bol žalobca vyzvaný krajským súdom na

zaplatenie súdneho poplatku v sume 86 800 Sk (vypočítaný už z uplatnenej sumy

2 749 500 Sk).

Dňa 18. augusta 2008 žalobca opätovne rozšíril svoj návrh popri sume 2 749 500 Sk

(91 266,68 €) s úrokom 17,6 % od 3. apríla 2001 až do zaplatenia, aj o zaplatenie sumy

730 000 Sk (24 231,56 €) s príslušnými úrokmi rozpočítanými po každom jednom

kalendárnom mesiaci.

4. Krajský súd uznesením č. k. -95 z 28. mája 2009 konanie zastavil

vzhľadom na to, že žalobca súdny poplatok nezaplatil.

Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal žalobca odvolanie, pričom súčasne

zaplatil súdny poplatok (za žalobný návrh) vo výške 100 € a vo svojom odvolaní tiež

uviedol, že „v časti, ktorá by mnou uhradený poplatok mala prevyšovať beriem čiastočne

svoj návrh späť“.

5. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 31. augusta 2010 (prvýkrát) zrušil

uznesenie krajského súdu o zastavení konania a v odôvodnení okrem iného uviedol, že

„z obsahu spisu, nesporne vyplýva, že po právoplatnosti uznesenia Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 29. januára 2004 o vylúčení veci - vzájomného návrhu, žalobca

zobral čiastočne späť svoj návrh ešte pred prvým pojednávaním.

Napriek tomu súd nepostupoval v súlade s a tromi výzvami určoval povinnosť

zaplatiť súdny poplatok z podaného návrhu. O poplatkovej povinnosti uloženej žalobcovi

krajský súd nerozhodol v súlade so Týmto zákonom je síce

z návrhu, poplatkového úkonu určená povinnosť k úhrade súdneho poplatku a zároveň je

ním vymedzený i následok jej nesplnenia. V predmetnej veci prvostupňový súd žalobcu

niekoľkými výzvami opätovne vyzýval k zaplateniu súdneho poplatku, pritom tieto výzvy boli

označené rôznymi číslami súdnych konaní, nezhodujúce sa s číslom predloženého spisu,

znejúce na rôznu výšku súdneho poplatku, z ktorého však nie je možné určiť, z akého

základu bol vypočítaný súdny poplatok. Preto napadnuté uznesenie je v tejto časti

nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. S podaním predmetného odvolania žalobca súčasne

uhradil súdny poplatok vo výške 100 Eur a požiadal súd, aby konal vo veci v takej výške,

aké je týmto poplatkom zaplatené. Zároveň oznámil, že v časti, ktorá by ním uhradený

poplatok prevyšovala, berie čiastočne svoj návrh späť. Jedná sa o dispozičný úkon žalobcu

v zmysle ustanovenia , ktorým sa súd prvého stupňa musí riadiť, ide o procesný

úkon voči súdu, ktorým žalobca prejavuje svoju vôľu, aby sa o veci, resp. časti veci

meritórne nerozhodovalo. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

odvolaním napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie

( a ).“.

6. Dňa 9. februára 2011 sa uskutočnilo pojednávanie na krajskom súde, kde bol

žalobca vyzvaný, aby oznámil, akú sumu a na základe akého právneho titulu si v žalobe

uplatňuje, s prihliadnutím aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. . Žalobca

uviedol, že neberie svoju žalobu späť v žiadnej časti, resp. sumu, ktorá má byť predmetom

sporu, špecifikuje písomne.

Podaním z 24. februára 2011 žalobca rozšíril svoj žalobný návrh z 1 666 € na sumu

115 498,24 € (teda o 113 832,24 €).

7. Krajský súd uznesením sp. zn. zo 4. marca 2011 pripustil zmenu

žalobného návrhu a vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku z rozšíreného návrhu (i)

z istiny 91 266,68 € a (ii) z istiny 24 231,56 € v sume 6 929,50 €. Z uvedeného súdneho

poplatku krajský súd ešte odpočítal už zapravených 100 €, teda žalobcu vyzval, aby uhradil

súdny poplatok v sume 6 829,50 €.

8. Žalobca však súdny poplatok v určenej lehote opätovne nezaplatil a krajský súd

uznesením č. k. -138 z 24. júna 2011 konanie v časti istiny 113 832,24 €

zastavil. Pokračovalo sa len v konaní spoplatnenom sumou 100 €. Žalobca proti uvedenému

uzneseniu podal 27. júla 2011 odvolanie.

9. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. septembra 2011 (druhýkrát)

zrušil uznesenie krajského súdu č. k. -138, pretože žalobca podal vzájomný

návrh (žalobu) na pojednávaní 29. januára 2004 a výzva na zaplatenie súdneho poplatku

bola urobená až 4. marca 2011, t. j. po uplynutí stanovenej trojročnej lehoty na vyrubenie

súdneho poplatku ( ). Nebol preto dôvod na

(čiastočné) zastavenie konania podľa .

10. Proti uvedenému zrušujúcemu uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

podala sťažovateľka dovolanie. Najvyšší súd v dovolacom konaní uznesením sp. zn.

zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. najmä preto, že

sťažovateľke nebolo doručené odvolanie žalobcu proti uzneseniu o zastavení konania, a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Konanie bolo teda vrátené späť do štádia rozhodovania o odvolaní žalobcu z 27. júla

2011. Uvedené odvolanie žalobcu bolo sťažovateľovi doručené na vyjadrenie 17. apríla

2014, ktorý sa k tomuto aj písomne vyjadril.

11. Najvyšší súd ústavnou sťažnosťou napadnutým uznesením opätovne rozhodol

tak, že po tretíkrát zrušil uznesenie č. k. -138 z rovnakých dôvodov ako pri

druhom zrušení (bod 10). Okrem toho súd námietku o nezákonnom sudcovi vyhodnotil ako

nedôvodnú a námietky a odvolania smerujúce proti jednotlivým výzvam súdu vyhodnotil

ako irelevantné.

12. Sťažovateľka podala proti uzneseniu (sp. zn. z 30. apríla 2014)

opäť dovolanie, v ktorom uviedla, že odvolací súd svojím rozhodnutím, ktorým zrušil

uznesenie o zastavení konania súdom prvého stupňa, jej odňal možnosť konať pred súdom.

(O dovolaní sťažovateľka ústavný súd neinformovala.) Najvyšší súd uznesením sp. zn.

2 Obdo V 12/2014 zo 17. júna 2015 dovolanie odmietol, pretože zrušujúcim rozhodnutím

v predmetnej veci odvolací súd právoplatne zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa bez toho,

aby ho nahradil novým rozhodnutím (ako to je pri zmeňujúcich rozhodnutiach), a zrušujúce

rozhodnutie navodzuje stav, aký bol pred rozhodnutím súdu prvého stupňa, čo vylučuje

možnosť, aby zrušujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu bola účastníkovi konania odňatá

možnosť konať pred súdom. Napadnuté rozhodnutie bolo podľa dovolacieho súdu riadne

odôvodnené a nebolo zmätočné.

13. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti namieta, že žalobca nemôže odvolať

svoje späťvzatie (ako sa mylne domnieva, že to urobil na pojednávaní pred krajským súdom

sp. zn. 9. februára 2011; bod 7 a 5), prípadne vykonať rozšírenie žalobného

návrhu bez toho, aby tieto úkony mali tie účinky, ktoré im priznáva samotný zákon 

potvrdený ustálenou judikatúrou krajských súdov a okresných súdov Slovenskej republiky,

napr. Krajský súd v Nitre – Ro 60/99, , , Okresný súd Košice I –

, Okresný súd Trnava – , ako aj uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 20. augusta 2010, ktorého právna veta znie: „Najvyšší súd

Slovenskej republiky mal z obsahu spisu krajského súdu jednoznačne preukázané, že

k späťvzatiu žaloby došlo na základe podania žalobcov zo dňa 4. júna 2009 doručeného

prvostupňovému súdu dňa 8. júna 2009. Späťvzatie žaloby je jednostranným procesným

úkonom účastníka konania, pričom jeho účinky nastávajú v okamihu, keď sa dostane do

dispozície adresáta, súdu. V prípade, ak sa tak stane, nie je možné späťvzatie žaloby vziať

ďalším úkonom späť. Každý procesný úkon je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska,

teda podľa toho, ako sa navonok prejavuje, pričom vnútorný rozpor medzi tým, čo účastník

zamýšľal a tým, čo skutočne navonok prejavil, nezbavuje procesný úkon účinkov, ktoré

s týmto prejavom vôle procesné právo spája. Preto prvostupňový súd nepochybil, keď na

základe späťvzatia žaloby konanie v súlade s ustanovením zastavil,

neberúc do úvahy odvolanie tohto procesného úkonu žalobcami ich podaním doručeným

krajskému súdu dňa 17. júna 2009.“

14. Sťažovateľka pokračuje argumentáciou vo svojej sťažnosti tým, že uplatnený

nárok späťvzatím návrhu nezaniká a možno si ho uplatniť znova. Avšak takúto žiadosť je

nevyhnutné posudzovať ako podanie nového návrhu. Uvedené nemení na veci ani

skutočnosť, že o späťvzatí žalobného návrhu súd ešte procesne nerozhodol príslušným

uznesením. Sťažovateľka zdôrazňuje, že žalobný návrh je vzatý späť dňom podania

späťvzatia na súd, nie dňom rozhodnutia (uznesenia) súdu o zastavení konania z dôvodu

späťvzatia.

15. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia

síce vyjadril (reagoval) k podstatným skutočnostiam, resp. k hmotnoprávnym úkonom

žalobcu v konaní sp. zn. , avšak podľa sťažovateľky v rozpore s povahou

hmotnoprávnych úkonov účastníka konania v zmysle , ako aj v rozpore

s odôvodnením uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , ktorý úkon žalobcu

uskutočneného v rámci odvolania z 19. júna 2009 jednoznačne definoval ako späťvzatie

žalobného návrhu v celej časti istiny okrem sumy 1 666 €, za ktorú žalobca zaplatil súdny

poplatok 100 €. Najvyšší súd súčasne v uznesení sp. zn. výslovne uviedol,

že ide o dispozičný úkon žalobcu v zmysle ustanovenia , ktorým sa súd prvého

stupňa musí riadiť. Ide o procesný úkon voči súdu, ktorým žalobca prejavuje svoju vôľu,

aby sa o veci, resp. časti veci meritórne nerozhodovalo.

16. K povinnosti zaplatiť súdny poplatok treba podľa sťažovateľky uviesť, že

žalobcovi bol súdny poplatok z podaného návrhu vyčíslený v zákonom ustanovenej lehote,

no v dôsledku obštrukčných konaní samotného žalobcu, keď sa opakovane odvolával voči

výzvam na zaplatenie súdneho poplatku z jeho vzájomného návrhu, na základe jeho

opakovaných späťvzatí a následných rozšírení žalobného návrhu bol krajsky súd povinný

v zmysle ustanovenia opakovane a nanovo

vyčísľovať súdny poplatok za neustále upravovaný nárok žalobcu v konaní krajského súdu

vedeného pod sp. zn. .

Zaplatenie súdneho poplatku je zákonnou povinnosťou žalobcu, ktorý sa jej svojimi

úkonmi (späťvzatiami a rozširovaniami) snaží zámerne vyhnúť, keďže sa vždy odvolá na tú

skutočnosť, že vyrubený súdny poplatok nie je správne určený, pretože suma, z ktorej je

vypočítavaný, už nie je aktuálna, a to práve na základe úkonov žalobcu.

Zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku nemá za následok

znemožnenie uplatnenia si nároku žalobcu, keďže po doručení uznesenia, ktorým sa

rozhoduje o zastavení súdneho konania (z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku), je možné

v lehote na podanie odvolania dodatočne zaplatiť poplatok za žalobný návrh, na základe

čoho súd ex offo  vydá uznesenie, ktorým zruší

uznesenie o zastavení súdneho konania z dôvodu jeho nezaplatenia a naopak, bude v konaní

pokračovať.

17. Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že najvyšší súd sa v ústavnou

sťažnosťou napadnutom uznesení, ktorým zrušil uznesenie krajského súdu č. k.

-138 z 24. júna 2011 (zastavenie konania v časti 113 832,24 € pre nezaplatenie

súdneho poplatku), nesprávne vysporiadal s hmotnoprávnymi úkonmi žalobcu.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je v rozpore s , ako

aj v rozpore s odôvodnením uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. týkajúceho

sa práve konania sp. zn. , ako aj v rozpore s ustálenou judikatúrou súdov, keď

nesprávne posúdil/neposúdil hmotnoprávne účinky úkonov žalobcu v konaní (porov. bod 6).

Sťažovateľka ďalej namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu vrátane

jeho odôvodnenia odvolací súd nedbal, resp. vôbec nezohľadnil hmotnoprávne úkony

žalobcu v konaní, ktoré majú aj procesnoprávne následky. Odvolací súd konkrétne nedbal

na späťvzatie žalobného návrhu žalobcu 24. júna 2004, nedbal ani na ďalšie späťvzatie

žalobného návrhu žalobcu doručené krajskému súdu 26. júla 2009, ako ani na následné

rozšírenie žalobného návrhu žalobcu na pojednávaní 9. februára 2011 v konaní sp. zn.

. V odôvodnení napadnutého zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu

samotný najvyšší súd uvádza, že „žalobca nezobral späť návrh na začatie konania, a to ani

v časti a trval na podanej žalobe /vzájomnom návrhu/“. Uvedené sa podľa sťažovateľky

nezakladá na správnom rekapitulovaní skutkového stavu, pretože žalobca žalobu vzal späť,

čo v konečnom dôsledku malo za následok porušenie práv na spravodlivé súdne konanie

žalovanému v jeho procesných právach v konaní sp. zn. , ktoré mu prislúchajú

práve na základe hmotnoprávnych úkonov žalobcu.

Nakoniec ďalším procesným oprávnením žalovaného, ktoré bolo nesprávne dotknuté,

bola skutočnosť, že na základe čiastočného späťvzatia žalobcu, ktoré žalobca vykonal

svojím podaním z 19. júna 2009, malo byť uznesením rozhodnuté o zastavení konania

v zmysle z dôvodu späťvzatia a taktiež rozhodnuté o trovách konania v zastavenej

časti. Keďže tak nebolo vykonané, podľa názoru sťažovateľky boli porušené jej procesné

práva, keďže sa ďalej konalo o veci v časti, ku ktorej bolo podané späťvzatie žaloby.

18. Sťažovateľka tiež namieta, že odvolací súd nesprávne a v rozpore s priebehom

konania sp. zn. uviedol, že „Žalobca podal vzájomný návrh v sume

3.766.433,- Sk na pojednávaní 29.1.2004, kedy zmenil pôvodný návrh zo dňa 20.1.2003

(znejúci na sumu 3.174.000,- Sk). Súd v tomto rozsahu vylúčil vzájomný návrh na

samostatné konanie a výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola urobená až dňa 4.3.2011,

t.j. po uplynutí stanovenej trojročnej lehoty na vyrubenie súdneho poplatku. Nebol preto

dôvod na zastavenie konania.“

Odvolací súd podľa názoru sťažovateľky vôbec nebral do úvahy priebeh a jednotlivé

úkony žalobcu ako účastníka konania, s ktorými sú späté hmotnoprávne aj procesnoprávne

oprávnenia žalovaného a súčasne tieto hmotnoprávne úkony majú vplyv na povinnosť

samotného žalobcu na úhradu súdneho poplatku (za rozšírenie žalobného návrhu) v zmysle

sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu . Nie je

preto pravdou, že by výzva na zaplatenie súdneho poplatku zo 4. marca 2011 smerovala

k návrhu z 29. januára 2004. Práve naopak, výzva na zaplatenie súdneho poplatku

zo 4. marca 2011 smerovala k rozšíreniu návrhu vykonanom na pojednávaní 9. februára

2011 a písomne špecifikovanom podaním z 24. februára 2011.

Podľa presvedčenia sťažovateľky nesprávne posúdenie účinkov a vôbec samotných

hmotnoprávnych úkonov žalobcu v konaní má za následok porušenie jej práv v konaní

sp. zn. , keď jednotlivé úkony žalobcu majú pre ňu zásadný význam, pretože

zakladajú pre sťažovateľku hmotnoprávne, ako aj procesnoprávne nároky vyplývajúce práve

z úkonov žalobcu v zmysle . Zaplatenie súdneho poplatku, resp. správnosť

postupu krajského súdu, keď zastavil konanie v určitej časti pre nezaplatenie súdneho

poplatku, je len ďalším dôsledkom úkonov žalobcu v konaní sp. zn. , a to

vo vzťahu k súdu.

Nesprávne odôvodnenie napadnutého uznesenia je podľa názoru sťažovateľky

v rozpore s ustanovením , v rozpore s konceptom spravodlivého súdneho

konania. Sťažovateľke sa napadnutým uznesením súdu sťažila, resp. odňala možnosť konať

pred súdom, ktorého výsledkom je pokračovanie v konaní sp. zn. v časti istiny

113 832,24 € aj napriek tomu, že žalobca neuhradil súdny poplatok za podanie návrhu

v tomto rozsahu. Takéto konanie podľa sťažovateľky nemôže požívať právnu ochranu.

Žalobca sa vyhýba zaplateniu súdneho poplatku a účelovými tvrdeniami prispôsobuje svoje

procesné návrhy tak, aby nemusel zaplatiť súdny poplatok. To je však v rozpore s právom

sťažovateľky (ako žalovanej strany) na súdnu ochranu podľa a jej

právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

19. Na základe uvedených skutočností a argumentov sťažovateľka navrhuje, aby

ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti BL Slovakia, spol. s.r.o. na spravodlivé súdne

konanie, podľa článku 46 SR a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.4.2014,

č. k. porušené bolo.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.4.2014, č. k.

(ktorým uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.6.2011, č. k.

-138 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie) a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť spoločnosti BL Slovakia,

spol. s.r.o. trovy právneho zastúpenia, v zmysle § 11 ods. 3 Vyhlášky MS SR, vo výške

340,90 EUR (...) na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Edita Gavorová(...)“

II.

20. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

21. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 dohovoru bez bližšieho označenia odsekov uvedených ustanovení uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. apríla 2014, pričom z obsahového kontextu

sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka namieta prvé odseky uvedených ustanovení, preto

ústavný súd ustálil predmet konania tak, ako to je uvedené aj v záhlaví tohto uznesenia.

22. Podstatou veci je z pohľadu základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé

súdne konanie posúdenie ústavnosti kasácie uznesenia o zastavení žaloby proti

sťažovateľke. Krajský súd zastavil takmer v celej časti žalobu proti sťažovateľke pre

nezaplatenie súdneho poplatku žalobcom. Najvyšší súd zrušením tohto zastavenia podľa

sťažovateľky porušil jej označené práva, pretože nezohľadnil, že žalobca v roku 2011 vzal

späť žalobu a jej neskoršie rozšírenie nemalo byť akceptované.

23. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy sú inkorporované v ústave v a nasl. (právo na súdnu a inú

právnu ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

24. Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že jej predmetom je zrušujúce

rozhodnutie, čo znamená, že konanie na všeobecných súdoch ďalej pokračuje,

a sťažovateľka teda má k dispozícii účinné právne prostriedky k ochrane svojich základných

práv. Sťažovateľka usiluje o kasáciu kasácie. Ústavný súd už zrušujúce rozhodnutia

preskúmaval (, , bod 3) a robí tak aj najvyšší

súd (; porov. tiež Súkromné právo č. 10-11/2015). K tomu je však potrebné

uviesť, že dôvody na zrušenie zrušujúceho rozhodnutia by mali byť natoľko závažné, že sa

blížia zmätočným záťažiam, a tak znehodnocujú, „toxifikujú“ ďalšie konanie alebo by

v kasačnom rozhodnutí mohlo ísť o veľmi pevnú hmotnoprávnu pozíciu. Predmetná vec,

u ktorej by prichádzal do úvahy prvý procesný dôvod, podľa ústavného súdu takouto nie je.

Aby však ústavný súd mohol konštatovať neprípustnosť veci, musí posúdiť či táto

nenaznačuje meritórnu hájiteľnosť označených práv.

25. Zvláštnosťou prerokúvanej veci je ďalej skutočnosť, že sťažovateľka okrem

procesnej arbitrárnosti  nedostatočného odôvodnenia, vlastne žiada právo nebyť žalovaná.

Dovolací súd tak uznesením sp. zn. zo 17. júna 2015 odmietol jej

dovolanie, pretože pokračovanie konania nemôže byť odňatím možnosti konať pred súdom

(bod 13). K tomu treba uviesť, že aj zrušujúce rozhodnutie musí spĺňať voči dotknutej

strane procesné štandardy, a tým sa bude ústavný súd venovať.

26. Ak ústavný súd posudzuje izolovane bez úvah o späťvzatí napadnuté uznesenie,

teda len z hľadiska (ne)zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, tak je

ústavne všetko akceptovateľné. Ustanovenie je

verejnoprávnym vzťahom medzi poplatníkom a štátom a jeho účelom je časovo obmedziť

možnosť štátu vyrubiť súdny poplatok. Štát tu sám seba časovo obmedzuje a zároveň

vytvára tlak na súdy, aby súdny poplatok vyrubili v rozumnej dobe. Nezastavenie konania je

preto voči sťažovateľke len vedľajším následkom pôsobenia normy, ktorej účelom nie je

určovať právnu pozíciu žalovaného, ale fiškálne záujmy štátu.

27. Problematickejšia je otázka nezastavenia konania pre späťvzatie. Ústavnému

súdu je, prirodzene, známe, že späťvzatie späťvzatia judikatúra nedovoľuje. Táto judikatúra

odráža nutnosť serióznych právnych postojov v civilnom konaní. Je pravdou, že žalobca

disponoval konaním takpovediac nevyspytateľne. Prvostupňový súd porozumel príkazu

odvolacieho súdu tak, že je potrebné ustáliť predmet konania, a pri tomto rozhodovaní vzal

do úvahy aj rozšírenie žaloby po späťvzatí. Krajský súd ustálil predmet konania uznesením

sp. zn. zo 4. marca 2011, ktorým pripustil zmenu žalobného návrhu (porov.

body 6  8). Ústavný súd však zistil, že nedávno krajský súd uznesením č. k. 7 Cbs 3/2007-

345 z 25. mája 2016 zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny 33 755,99 € (1 016 933 Sk),

teda v podstate vyhovel predstave sťažovateľky o späťvzatí, a z tohto dôvodu nie je dôvod

do veci vstupovať. Proti uzneseniu podal odvolanie, o ktorom v čase

podania ústavnej sťažnosti nebolo rozhodnuté. V súčasnej situácii je teda najviac v súlade

so spravodlivým procesom, ak súdy rozhodnú o merite veci s účinkami res iudicata

a nastolia právny mier, a to bez intervencie ústavného súdu.

28. Vzhľadom na uvedené skutočnosti čo sa týka skutkových a právnych záverov,

a teda aj interpretácie a aplikácie ustanovení (právnych

noriem týkajúcich sa vzájomného návrhu, späťvzatia návrhu, poplatkovej povinnosti)

odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd

uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych

záveroch napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nič, čo by nebolo ústavne udržateľné, čo

by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti a nutnosť prijatia.

Pretože napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho je podľa prieskumu

ústavného súdu už v režime konania o prijatí na ďalšie konanie ústavne akceptovateľné

a keďže konanie pokračuje, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu vyhovoval jeho

stav predstave sťažovateľky o späťvzatí a sťažovateľka má možnosť brániť sa v odvolacom

konaní, bez potreby ďalšieho procesného postupu ústavný súd sťažnosť odmieta podľa § 25

ods. 2 ako neprípustnú, tak ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2016