Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (36)ffb/391486.5da8c3.pdf
PDF · 112.6 KB
No categories available
2Cdo/1/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 1/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky C., so sídlom
v B., IČO: X., zastúpeného advokátskou spoločnosťou H., so sídlom v B., IČO: X., proti
odporcovi Mesto Trenčín, so sídlom Trenčín, Mierové námestie 2, IČO: 00 312 037,
zastúpenému G., so sídlom v B., IČO: X., o nahradenie prejavu vôle, vedenej na Okresnom
súde Trenčín pod sp. zn. 12 C 166/2011, o dovolaní odporcu proti uzneseniu Krajského súdu
v Trenčíne z 11. júla 2012 sp. zn. 17 Co 130/2012, takto
rozhodol:
Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 11. júla 2012 sp. zn
17 Co 130/2012 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín rozsudkom z 11. januára 2012 č. k. 12 C 166/2011-106 návrh
o nahradenie prejavu vôle zamietol. Navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcovi
náhradu trov konania právneho zastúpenia vo výške 33 432,20 € k rukám jeho právneho
zástupcu. V odôvodnení uviedol, že pozemky, prevod vlastníctva ktorých schválilo mestské
zastupiteľstvo, neboli vo vlastníctve Mesta Trenčín a týmto postupom mestské zastupiteľstvo
konalo v rozpore s § 11 ods. 4 písm. a/ zákona o obecnom zriadení, ako aj § 123 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“) preto, lebo môže rozhodovať len o majetku obce. Mal za to, že
takéto uznesenie mestského zastupiteľstva je absolútne neplatné podľa § 39 OZ a nezaväzuje
odporcu uzavrieť kúpnu zmluvu. Súd prvého stupňa tiež poukázal na to, že ak by sa
predmetná zmluva považovala za platnú, v prejednávanej veci sa jedná o nemožnosť plnenia
podľa § 50a ods. 3 OZ a pokiaľ by sa za platné považovalo len uznesenie mestského
zastupiteľstva, išlo by o nemožnosť plnenia podľa § 575 OZ v spojení s § 9a zákona
o majetku obcí v dôsledku zmeny právneho predpisu týkajúceho sa určenia výšky kúpnej
ceny. Z uvedeného dôvodu návrh navrhovateľky zamietol. O trovách konania rozhodol podľa
ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a neúspešnú navrhovateľku zaviazal zaplatiť úspešnému
odporcovi náhradu trov konania.
Proti uvedenému rozsudku podala navrhovateľka 23. februára 2012 odvolanie,
podaním z 18. mája 2012 vzala navrhovateľka návrh v celom rozsahu späť.
Odporca listom, ktorý bol odvolaciemu súdu doručený 8. júna 2012, oznámil, že
so späťvzatím návrhu nesúhlasí. Svoj nesúhlas odôvodnil tým, že ide o mimoriadne závažný
spor, ktorého výsledok môže mať ďalekosiahly dopad na majetkovú sféru odporcu.
Krajský súd v Trenčíne uznesením z 11. júla 2012 sp. zn. 17 Co 130/2012 pripustil
späťvzatie návrhu, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil;
navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania. V odôvodnení
uviedol, že navrhovateľka vzala návrh v celom rozsahu späť skôr, ako odvolací súd pristúpil
k prejednaniu daného odvolania. Na výzvu odvolacieho súdu odporca uviedol, že nesúhlasí
so späťvzatím návrhu na začatie konania. Odvolací súd uviedol, že v zmysle § 222 ods. 2
O.s.p. rozhodnúť o späťvzatí návrhu na začatie konania patrí do právomoci odvolacieho súdu.
Podľa jeho názoru odvolací súd nepripustí späťvzatie len vtedy, ak druhý účastník s tým
z vážnych dôvodov nesúhlasí, pričom závažnosť týchto dôvodov posudzuje len súd.
Späťvzatím návrhu odpadol predmet konania vo veci samej a odvolací súd v súlade s § 222
ods. 2 a § 208 O.s.p. späťvzatie návrhu pripustil a konanie zastavil a to napriek nesúhlasu
zo strany odporcu s takýmto späťvzatím návrhu, nakoľko dôvody nesúhlasu odvolací súd
nepovažoval za vážne dôvody, ako ich predpokladá § 96 ods. 2 O.s.p. O trovách konania
rozhodol odvolací súd podľa § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie odporca s odôvodnením, že
odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Nesprávnym
právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. tak došlo k vydaniu
rozhodnutia, ktorého dôsledkom je vada konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
v spojení s § 237 písm. b/ O.s.p. Odvolací súd aplikoval ustanovenie § 208 O.s.p. v znení,
ktoré nebolo účinné v čase jeho rozhodovania. Uvedené ustanovenie v znení, ktoré bolo
skutočne účinné v čase jeho rozhodovania, nevyžadovalo, aby pre nesúhlas so späťvzatím
návrhu mal odporca „vážne dôvody“. Odvolací súd mal v súlade so zákonom zohľadniť, že
odporca so späťvzatím návrhu nesúhlasil, a v konaní mal bez ďalšieho pokračovať. Opačný
postup odvolacieho súdu mu odňal možnosť konať pred súdom. Odporca má za to, že
odvolací súd nesprávne právne posúdil vec, keď odporcovi priznal náhradu trov konania len
vo výške 462,93 €. Navrhol preto, aby dovolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Navrhovateľka vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že správnosť uznesenia odvolacieho
súdu v časti výroku o pripustení späťvzatia návrhu na začatie konania, zrušení rozsudku súdu
prvého stupňa a o zastavení konania ponecháva plne na právnom posúdení dovolacieho súdu,
no je toho názoru, že uznesenie odvolacieho súdu v časti výroku o zastavení konania a v časti
výroku o náhrade trov konania je vecne správne a preto nie je dôvod na jeho zrušenie ani
zmenu. Z týchto dôvodov žiadala, aby dovolací súd dovolanie v časti výroku o náhrade trov
konania odmietol a v často výroku o zastavení konania zamietol. V prípade, že by dovolací
súd dospel k záveru, že proti uzneseniu odvolacieho súdu v časti výroku o náhrade trov
konania je dovolanie prípustné, navrhovateľka navrhla, aby dovolací súd dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu zamietol a odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľke
trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátskou
kanceláriou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal
najskôr, či jeho opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci dovolanie
smeruje proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté
zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie
stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení,
že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Dovolanie
odporcu nesmeruje proti rozhodnutiu uvedenému v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., jeho prípustnosť
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a tiež ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p.
sa dovolací súd v ďalšom zaoberal otázkou, či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu (aj uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním
napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad
R 117/1999, R 34/1995).
Procesné vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní
tvrdené a ich existencia ani v dovolacom konaní nevyšla najavo. Podané dovolanie preto
podľa týchto ustanovení nie je prípustné.
So zreteľom na dôvod prípustnosti dovolania, ktorý uviedol dovolateľ
v jeho dovolaní, zameral sa dovolací súd osobitne na posúdenie opodstatnenosti jeho tvrdenia,
že v prejednávanej veci mu bola odvolacím súdom odňatá možnosť pred ním konať. Odňatím
možnosti konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu,
ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných oprávnení, ktoré mu priznáva
Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých rozhodnutiach uviedol, že
o odňatie možnosti pred súdom konať ide tiež v prípade postupu súdu, ktorý sa z určitého
procesného dôvodu odmietne zaoberať meritom veci (odmietne podanie alebo konanie zastaví
alebo odvolací súd odmietne odvolanie), hoci procesné predpoklady pre taký postup
nie sú dané (viď R 23/1994 a R 4/2003, ale aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/1996 a rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 1 Cdo 41/2000, 2 Cdo 119/2004,
3 Cdo 108/2004, 3 Cdo 231/2008, 4 Cdo 20/2001). Prípustnosť podaného dovolania odporcu
podľa § 237 písm. f/ O.s.p. by preto bola daná v prípade opodstatnenosti argumentácie
dovolateľa, že v danom prípade neboli procesné predpoklady pre zastavenie konania.
Dovolací súd vzhľadom na to pristúpil k posúdeniu, či konanie bolo v danom prípade
zastavené v súlade so zákonom.
Navrhovateľ je v občianskom súdnom konaní tzv. dominus litis (pán sporu) v tom
zmysle, že môže kedykoľvek za konania zobrať svoj návrh späť. Napriek uplatneniu
dispozičnej zásady sa ale niekedy pre účinnosť späťvzatia vyžaduje stanovisko odporcu.
Ak navrhovateľ vezme návrh späť v čase pred rozhodnutím súdu prvého stupňa, je súd
povinný skôr ako rozhodne o tom, či konanie zastaví (§ 96 ods. 1 O.s.p.), vyzvať odporcu aby
sa vyjadril, či so späťvzatím súhlasí alebo nie. Ak je stanovisko odporcu negatívne, musí
obsahovať aj vysvetlenie dôvodu nesúhlasu so späťvzatím návrhu. Ustanovenie § 96
ods. 2 O.s.p. ukladá súdu povinnosť zamietnuť návrh na zastavenie konania, ak odporca
so späťvzatím návrhu nesúhlasí z vážnych dôvodov.
Iná je však situácia, pokiaľ bol návrh vzatý späť v čase, keď už súd prvého stupňa
rozhodol, jeho rozhodnutie ale ešte nenadobudlo právoplatnosť. Ak je návrh na začatie
konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ
právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie nepripustí,
ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvého stupňa a konanie zastaví (§ 208 O.s.p.).
Z ustanovenia § 208 O.s.p. vyplýva, že odporca nemusí svoj nesúhlas so späťvzatím
návrhu odôvodňovať a už vôbec v ňom nemusí uvádzať „vážne dôvody“ svojho nesúhlasu
s úkonom, ktorým navrhovateľ vzal svoj návrh späť. Ak odporca vyslovil svoj (čo aj bližšie
neodôvodňovaný) nesúhlas, odvolací súd nemá inú možnosť a musí pokračovať v konaní.
V danom prípade bol návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého
stupňa, ale jeho rozhodnutie ešte nenadobudlo právoplatnosť. Odvolací súd vyzval odporcu,
aby sa vyjadril, či so späťvzatím súhlasí. Odporca procesným úkonom doručeným
odvolaciemu súdu 8. júna 2012 vyjadril so späťvzatím návrhu nesúhlas, ktorý aj bližšie
odôvodnil.
Z dovolaním napadnutého uznesenia vyplýva, že odvolací súd nad rámec vymedzený
ustanovením § 208 O.s.p. posudzoval vážnosť dôvodov odporcu vyjadrených v jeho
nesúhlasnom stanovisku k späťvzatiu návrhu, pričom dospel k záveru, že tento nesúhlas
nevyvodzuje z vážneho dôvodu. Napriek jednoznačnému nesúhlasu odporcu v rozpore
s ustanovením § 208 O.s.p. odvolací súd pripustil späťvzatie návrhu, rozhodnutie súdu prvého
stupňa zrušil a konanie zastavil. Odvolací súd aplikoval do rozhodovania v odvolacom konaní
ustanovenie § 96 ods. 2 O.s.p., hoci tento nie je možné použiť, nakoľko v tomto štádiu
konania je daná špeciálna právna úprava v § 208 O.s.p., ktorá aplikáciu „vážnych dôvodov“
vylučuje.
Od účinnosti zákona č. 341/2005 Z.z. považuje ustanovenie § 208 O.s.p. za relevantný
a pre súd záväzný každý (aj bližšie neodôvodňovaný alebo z iného než vážneho dôvodu
vychádzajúci) nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu.
Vzhľadom na to, že odvolací súd nesprávne posúdil podmienky pre zastavenie konania
tým, že predpoklady stanovené platnou a účinnou právnou normou neprípustne rozšíril,
postupoval v rozpore so zákonom a odporcovi odňal možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
je okolnosťou, so zreteľom na ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť.
Dovolací súd preto napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj
o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová