Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 551/2016

Spojené na spoločné konanie rozhodnutím PLs. ÚS 26/2016
„SLOVENSKÁ REPUBLIKA U Z N E S E N I E Ústavného súdu Slovenskej republiky PLs. ÚS 26/2016-5 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 9. novembra 2016 prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom JUDr. Augustínom Tomášom, Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 ObdoV 19/2013, 1 ObdoV 20/2013 a jeho uznesením z 26. novembra 2015, ktorú uznesením sp. zn. I. ÚS 551/2016 zo 14. septembra 2016 prijal na ďalšie konanie, a sťažnosť , , zastúpeného advokátom JUDr. Augustínom Tomášom, Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 ObdoV 19/2013, 1 ObdoV 20/2013 a jeho uznesením z 26. novembra 2015, ktorú uznesením sp. zn. III. ÚS 672/2016 z 11. októbra 2016 prijal na ďalšie konanie, a takto rozhodol: Veci vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. I. ÚS 551/2016 a sp. zn. III. ÚS 672/2016 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 551/2016."

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra

Brňáka vo veci sťažnosti

a zastúpených advokátom

JUDr. Augustínom Tomášom, Floriánska 16, Košice, pre namietané porušenie ich

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a jeho uznesením z 26. novembra 2015 takto

rozhodol:

1. Základné právo a na súdnu

ochranu podľa , právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo

na právnu pomoc podľa Slovenskej

republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

z 26. novembra 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

z 26. novembra 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

a trovy právneho zastúpenia v sume 363,79 €

(slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov) na účet ich právneho zástupcu

JUDr. Augustína Tomáša, Floriánska 16, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Sťažnosti a vo zvyšnej časti

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -34 zo 14. septembra 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej

aj „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), základného práva na

právnu pomoc podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. , a jeho uznesením

z 26. novembra 2015 (ďalej len „rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. V záujme hospodárnosti konania podľa v spojení

s prvou vetou ústavný súd

uznesením č. k. PLs. -5 z 9. novembra 2016 rozhodol, že veci vedené pod

sp. zn. a sp. zn. spája na spoločné konanie vzhľadom na

to, že spolu skutkovo súvisia, keďže sťažovateľka a jej manžel

(ďalej aj „sťažovateľ“, spolu len „sťažovatelia“) namietajú porušenie svojich práv postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , a jeho

uznesením z 26. novembra 2015.

3. Vo svojich sťažnostiach sťažovatelia uviedli, že Krajský súd v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) uzneseniami č. k. -187 a -188

z 2. mája 2012 zamietol návrhy na pripustenie ich vstupu do konania, ktoré podali na

základe uzavretej zmluvy o postúpení pohľadávok z 26. februára 2012, ktorou boli na

sťažovateľov postúpené pohľadávky od postupcu v konkurze, ktorý je

zároveň žalobcom v konaní o určenie pravosti prihlásených a popretých pohľadávok

vedeného pred krajským súdom pod sp. zn. .

Sťažovatelia rozhodnutia krajského súdu napadli odvolaním, o ktorom rozhodoval

najvyšší súd tak, že uznesením sp. zn. a sp. zn. , obe

z 23. apríla 2013, napadnuté rozhodnutia krajského súdu č. k. -187

a -188 potvrdil ako vecne správne.

4. Sťažovateľ podal odvolanie bez ustanoveného právneho zástupcu, pričom odvolací

súd rozhodol o jeho odvolaní, pričom dôvodom, pre ktorý odvolací súd rozhodol o odvolaní

bez toho, aby bol ustanovený právny zástupca sťažovateľovi v odvolacom konaní, bola

skutočnosť, že sťažovateľ nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, ktorý ho odkázal

na Centrum právnej pomoci. Sťažovateľ naopak, tvrdí, že v dovolacom konaní preukázal, že

na odkaz súdu prvého stupňa reagoval žiadosťou a predložil písomné dôkazy o tom, že

požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v odvolacom konaní, napriek tomu sa najvyšší

súd v dovolacom konaní zaoberal jeho námietkou tak, že poukázal na postup krajského súdu

a na predložené dôkazy, podľa ktorých nereagoval sťažovateľ žiadnym spôsobom napriek

výzve zo strany krajského súdu.

5. Sťažovateľka podala 12. júla 2013 dovolanie, pričom ho spísala bez právneho

zástupcu a požiadala o ustanovenie právneho zástupcu pre dovolacie konanie. Dovolanie

podala z dôvodu, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 23. apríla 2013

bolo naviazané na jeho rozhodnutie sp. zn. , v ktorom bolo rozhodnuté o jej

manželovi , ktorý chcel taktiež vstúpiť do uvedeného konania

na základe rovnakých skutkových okolností.

6. Sťažovateľ taktiež podal dovolanie 12. júla 2013, ktoré spísal bez pomoci

ustanoveného právneho zástupcu, ktorý mu bol ustanovený dodatočne a jeho dovolanie

doplnil podaním z 26. januára 2015. Potom, čo sťažovateľka bola spočiatku neúspešná

v konaní o ustanovenie právneho zástupcu Centrom právnej pomoci pre dovolacie konanie,

sa domáhala nápravy, pričom následne krajský súd zrušil pôvodné zamietavé rozhodnutie

Centra právnej pomoci, ktorým jej odmietol ustanoviť právneho zástupcu pre dovolacie

konanie. Avšak ešte predtým, než bolo rozhodnuté o ustanovení právneho zástupcu,

rozhodol najvyšší súd tak, že jej dovolanie, ako aj dovolanie jej manžela odmietol pre

neprípustnosť.

7. Sťažovatelia pritom zhodne poukazujú na uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 17. júna 2014, ktorým v obdobnej veci napadnuté rozhodnutie

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, keďže dospel k záveru, že úkony úpadcu po vyhlásení

konkurzu sú postihnuté neúčinnosťou, a to iba vo vzťahu k veriteľom za predpokladu, že

ukracujú majetok úpadcu, a preto ten súd, ktorý vo veci rozhoduje, nemôže posúdiť úkon

ako neúčinný bez zákonom predpokladaného postupu, a to incidenčného konania.

8. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí stručne uviedol, že zmluva o postúpení

pohľadávok, na základe ktorej sa sťažovatelia domáhali vstupu do konania pred

krajským súdom, bola uzatvorená po vyhlásení konkurzu na postupcu, a to spoločnosť

, ktorú za postupcu uzavrel jej konateľ, t. j. sťažovateľ, ktorý už v tom

čase nebol oprávnený na takýto úkon, keďže nakladať s majetkom úpadcu môže iba správca

konkurznej podstaty.

9. Sťažovatelia vytýkajú okrem nedostatočného a nepresvedčivého odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia aj skutočnosť, že v obdobnej veci existuje rozhodnutie

najvyššieho súdu, ktorý dospel dokonca v rovnakom senáte k inému právnemu názoru,

na ktoré poukazujú sťažovatelia vo svojej sťažnosti. Najvyššiemu súdu ďalej vytýkajú, že

rozhodol jediným uznesením o oboch sťažnostiach bez toho, aby predtým rozhodol

o spojení veci oboch sťažovateľov, ktorí podali dovolanie samostatne, navyše bez toho, aby

počkal, kým sťažovateľka bude zastúpená právnym zástupcom, o ktorého požiadala

prostredníctvom Centra právnej pomoci.

10. Na základe uvedeného sťažovatelia v petite žiadajú, aby ústavný súd vo veci

rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na právnu pomoc podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho

rozhodnutím, napadnuté rozhodnutie zruší a vráti vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie,

prizná im finančné zadosťučinenie každému z nich v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov

právneho zastúpenia na účet ich právneho zástupcu.

11. Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. -40, Nobs 56/2016 z 15. júna 2016. Vo vyjadrení najvyššieho súdu

doručenom ústavnému súdu 24. júna 2016 sa okrem iného uvádza:

„... dovolací súd sa s námietkami dovolateľky, týkajúcimi sa porušenia základných

práv sťažovateľky v odvolacom konaní riadne nevysporiadal, a dovolanie odmietol bez

riadneho odôvodnenia. Prijatý záver je v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí

nezrozumiteľne a v nedostatočnom rozsahu vysvetlený, preto odôvodnenie napadnutého

dovolacieho súdu je potrebné považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné. Toto rozhodnutie ako celok nespĺňa parametre zákonného odôvodnenia

( a ).“

12. Najvyšší súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania ústavného

súdu vo veci samej v zmysle .

13. Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 26. septembra 2016 právnemu

zástupcovi sťažovateľov s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

14. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 3. októbra 2016 právny zástupca

sťažovateľov uviedol, že nepovažuje za potrebné zaujímať osobitné stanovisko k vyjadreniu

predsedníčky najvyššieho súdu, keďže z jej vyjadrenia vyplýva, že napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu je zjavne neodôvodnené, svojvoľné a ústavne nekonformné. Zároveň

uviedol, že súhlasia s upustením od ústneho pojednávania.

15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu

predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou namietaného porušenia práv ‒ústavný súd

nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností

potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či postupom súdu

a jeho rozhodnutím bolo porušené právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý

proces a právo na právnu pomoc (, , ).

II.

16. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných

súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami

upravenými v ústave.

17. Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základných

práv zaručených a , ako aj práva zaručeného

dohovoru. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa každý

má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi

verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

18. Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

19. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený v čl. 46 ods. 1

a v dohovoru, je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej

súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia síce neznamená, že súd musí

dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, avšak z odôvodnenia

rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce

skutkový a právny základ rozhodnutia. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 zákona

č. v znení účinnom 30. júna 2016 (ďalej len

„OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov,

stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy

oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi

zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil (od 1. júla 2016 obdobné

ustanovenie ). Všeobecný

súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na

tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

20. Nosným dôvodom predmetných sťažností je tvrdenie, že najvyšší súd

nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, porušil právo sťažovateľky na právnu pomoc

tým, že rozhodol o dovolaní bez toho, aby počkal, kým jej bude ustanovený právny zástupca

a nevysporiadal sa ani s jedinou námietkou na porušenie ich základných práv sťažovateľov

v odvolacom konaní.

21. Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľov bolo pre poskytnutie dôslednej

ochrany označeným právam sťažovateľov nevyhnutné, aby ústavný súd podrobil postup

a rozhodovanie oboch všeobecných súdov vecnému ústavnoprávnemu prieskumu. Len tak

bolo totiž možné dať odpoveď na všetky ústavne relevantné otázky nastolené sťažovateľmi

v ich sťažnosti, ktoré ústavný súd viedli aj k prijatiu sťažností na ďalšie konanie.

22. Z príloh, ktoré boli ústavnému súdu doručené spolu so sťažnosťami, vyplýva, že

krajský súd uzneseniami č. k. -187 a č. k. -188 z 2. mája 2012,

zamietol návrhy na pripustenie vstupu sťažovateľov do konania z dôvodu, že zmluvy

o postúpení pohľadávok sa týkajú pohľadávok, ktoré sú súčasťou konkurznej podstaty

úpadcu v konkurze. Vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu už konateľ

nie je oprávnený nakladať s majetkom úpadcu a konať v mene úpadcu, a teda ani

podpisovať zmluvu o postúpení pohľadávok. Keďže zmluvu o postúpení pohľadávok

za úpadcu urobila neoprávnená osoba, je takýto právny úkon absolútne neplatný, pričom

odkaz na ustanovenie o konkurze a reštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je možné

v danom prípade aplikovať, pretože ten sa vzťahuje na úkony, ktoré sú platné.

23. O odvolaní sťažovateľov následne rozhodol najvyšší súd tak, že potvrdil

správnosť rozhodnutí krajského súdu, ktorý nepripustil vstup sťažovateľov do konania.

Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach sp. zn. a sp. zn. Obo 46/2012

z 23. apríla 2013 konštatoval, že odvolania nie sú právne dôvodné. V podstatnom vo vzťahu

k tvrdeniam sťažovateľov najvyšší súd uviedol, že „Tvrdenie , že konajúci

súd nemal oprávnenie zaoberať sa platnosťou zmluvy o postúpení v konaní o jeho návrhu

na pripustenie jeho vstupu do konania na miesto doterajšieho navrhovateľa, právne

neobstojí. Z ustanovenia jednoznačne vyplýva, že súd môže pripustiť aby

do konania vstúpil ďalší účastník, ak po začatí konania nastala právna skutočnosť. Tento

fakt musí byť zrejmý a pravdivý, čo súd pri rozhodnutí o návrhu účastníka na pripustenie

jeho vstupu do konania ,musí skúmať a nemôže vychádzať z tvrdenia , toho kto má záujem

na vstupe do konania práve z dôvodu, že právna skutočnosť po začatí konania nastala.

Polemizovanie o iných konaniach v odvolaní uvedených ako aj jeho vstupe

do konania zo zákona, je pre posúdenie dôvodnosti predmetného odvolania, bezpredmetné.

Pokiaľ je názoru, že sa účastníkom konania stal zo zákona bol aj jeho návrh

na pripustenie jeho vstupu do konania bezpredmetný. Predmetom tohto odvolania nie je,

či sa stal účastníkom konania zo zákona, ale či súd prvého stupňa jeho návrh

a pripustenie do konania namiesto doterajšieho navrhovateľa s poukazom na § 92

ods. 2 , zamietol správne. Z uvedeného dôvodu, odvolací súd sa s tvrdeniami

ohľadne tejto otázky nemal dôvod zaoberať a vyvracať správnosť tvrdenia .

Ostatné odôvodnenia pre posúdenie dôvodnosti odvolania uvedené v odvolaní

, Najvyšší súd Slovenskej republiky pre posúdenie správnosti napadnutého

uznesenia označil taktiež za právne bezvýznamné. Tvrdenie , že tým, že

konajúci súd sa nezaoberal so všetkými dôvodmi v rozhodnutí čím porušil jeho práva

s poukazom na Ústavu SR, Listinu základných práv a slobôd a Dohovoru, Najvyšší súd

Slovenskej republiky v danom prípade označil iba ako za účelové tvrdenie pre preukázanie

dôvodnosti jeho odvolania. Krajský súd v Košiciach v napadnutom uznesení rozhodol

v súlade s zákonom, čo nemôže byť porušením základných práv a slobôd ani

odňatím jeho práva na spravodlivý súdny proces. Čo sa týka jeho žiadosti o ustanovenie

advokáta ex offo, Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na postup Krajského súdu

v Košiciach, jeho uznesenie o oslobodení od súdnych poplatkov a taktiež odkaz na Centrum

právnej pomoci, na ktorý odkaz a oznam Krajského súdu Košice

realizovaný písomnou formou, podľa predložených dôkazov nereagoval

žiadnym spôsobom, napriek tomu, že ho súd prvého stupňa na toto vyzval.“.

24. Sťažovatelia už uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu

napadli dovolaním, v ktorom zopakovali svoje argumenty uvedené v odvolaniach.

Sťažovateľka nebola právne zastúpená, ale vo svojom dovolaní poukázala na dovolanie

a argumenty sťažovateľa, ktorému bol ustanovený právny zástupca. Najvyšší súd vo svojom

rozhodnutí dospel k záveru, že „... dovolanie nie je prípustné. Dovolatelia prípustnosť

dovolania odôvodňujú poukazom na ust. § 237 písm. f/ tvrdiac, že im bola odňatá možnosť

konať pred súdom. Súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd svoje rozhodnutie riadne

odôvodnili, s ktorými dôvodmi sa stotožňuje aj dovolací súd. Je zrejmé, že dovolatelia

zmluvy o postúpení uvádzaných pohľadávok neboli oprávnení urobiť, a preto ich vstup do

daného konania nie je možný. Z tohto dôvodu konaniami nižších súdov nebola im odňatá

možnosť konať pred súdom.“.

25. Ústavný súd vzhľadom na to, že je viazaný návrhom (§ 20 ods. 4 zákona

o ústavnom súde), zaoberal sa iba namietaným porušením práv rozhodnutím najvyššieho

súdu o dovolaní sťažovateľov a v danom prípade dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

v jeho relevantnej časti zdôvodnil iba konštatovaním, že nedošlo k odňatiu možnosti konať

pred súdom, pretože súdy nižších stupňov riadne odôvodnili svoje rozhodnutia, s ktorými sa

stotožnil. Z odôvodnenia najvyššieho súdu napriek tomu, že dovolanie zamietol pre

neprípustnosť, vyplýva, že skúmal aj dôvody dovolania. Z jeho odôvodnenia však nie je

zrejmé, na základe akého postupu spojil dovolania sťažovateľov na spoločné konanie

a rozhodol o nich jedným uznesením, ďalej prečo rozhodol o dovolaní sťažovateľky bez

toho, aby bola v dovolacom konaní riadne zastúpená ustanoveným zástupcom, a napokon

žiadnym spôsobom nevysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k tomu, že rozhodnutia nižších

súdov sú vecne správne, nereagujúc primeraným spôsobom na argumentáciu uvedenú

v dovolaniach sťažovateľov. V tomto ohľade ústavný súd poukazuje tiež na vyjadrenie

samotného odporcu (bod 11), aj podľa ktorého dovolací súd „... dovolanie odmietol bez

riadneho odôvodnenia. Prijatý záver je v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí

nezrozumiteľne a v nedostatočnom rozsahu vysvetlený, preto odôvodnenie napadnutého

dovolacieho súdu je potrebné považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné. Toto rozhodnutie ako celok nespĺňa parametre zákonného odôvodnenia.“.

26. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje najmä na skoršie rozhodnutia

najvyššieho súdu v obdobných veciach, napr. uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 17. júna 2014, na ktoré poukazovali aj sťažovatelia, v ktorom

najvyšší súd dospel k opačnému záveru, že „podľa ust. § 44 ods. l a 2 zákona

č. , ktorého režimom sa spravujú úkony úpadcu , oprávnenie

úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu

vo veciach týkajúcich sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu;

správca pritom koná v mene a na účet úpadcu. Právne úkony úpadcu urobené počas

konkurzu, ak ukracujú majetok podliehajúci konkurzu, sú voči jeho veriteľom neúčinné; tým

nie je dotknutá ich platnosť.

Z citovanej dikcie zákona vyplýva, že úkony úpadcu po vyhlásení konkurzu napriek

tomu, že oprávnenie úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu prešlo na

správcu, nie sú postihnuté neplatnosťou. Sú postihnuté len neúčinnosťou voči veriteľom,

aj to len za predpokladu, že majetok úpadcu ukracujú. Voči iným osobám sú tieto úkony ako

platné, tak účinné so všetkými dôsledkami, ktoré zákon s nimi spája. Hoci tieto účinky

oslabujú význam formulácie obsiahnutej v odseku 1 ustanovenia § 44, súd sa musí s nimi

vysporiadať v intenciách ochrany tretích osôb a nemôže úkon posúdiť ako neúčinný

bez zákonom predpokladaného postupu, a to incidenčného konania (len oprávnená osoba

sa môže domáhať vyslovenia neúčinnosti takéhoto úkonu a to aj s poukazom na povinnosť

preukázať ukrátenie majetku, ktoré nemožno a priori predpokladať len preto, že úkon

vykonal úpadca). Keďže zákon predpokladá v zásade platnosť takýchto úkonov je potrebné,

aby sa súd prvého stupňa v prípade, že takémuto úkonu odníma zákonom predpokladané

účinky bez riadneho konania o odporovateľnosti úkonu, vysporiadal najskôr s jeho

platnosťou s ohľadom nemožnosť existencie absolútnej neplatnosti takéhoto úkonu

v obdobných veciach.“.

27. Najvyšší súd sa taktiež nevysporiadal vo svojom rozhodnutí s už skôr

vysloveným právnym záverom v uznesení sp. zn. z 20. decembra 2011,

v ktorom uviedol, že „pokiaľ dovolateľ namietal odňatie možnosti pred súdom konať tým,

že odvolací súd sa nesprávne odmietol v rámci rozhodnutia o zámene účastníkov v zmysle §

92 ods. 2 a 3 zaoberať platnosťou zmlúv o postúpení pohľadávok treba uviesť, že

z ustanovenia veta prvá síce vyplýva, že súd rozhodujúci o súhlase

so zámenou musí posúdiť, či navrhovateľ preukázal prechod alebo prevod práv

a povinností, avšak pre účely tohto rozhodnutia stačí preukázanie, že nastala (formálno-

právna) skutočnosť, ktorá môže mať podľa hmotného práva za následok prechod alebo

prevod práv a povinností. Súd však v tomto štádiu nie je oprávnený hodnotiť, či sú inak

naplnené predpoklady pre takéto právne nástupníctvo z pohľadu hmotnoprávnej úpravy.

To znamená, že nie je jeho úlohou prechod alebo prevod práv a povinností posúdiť podľa

hmotného práva v rozsahu zodpovedajúcom možnému záveru pre rozhodnutie vo veci samej

(posúdiť, či podľa hmotného práva skutočne k prechodu alebo prevodu práv a povinností

došlo).

V posudzovanej veci odvolací súd preto postupoval správne, keď nehodnotil v rámci

rozhodnutia podľa a právne úkony z hľadiska ich platnosti, lebo by išlo

o posúdenie naplnenia predpokladov právneho nástupníctva z pohľadu hmotnoprávnej

úpravy a teda o riešenie predbežnej otázky dôležitej pre rozhodnutie vo veci samej. V tomto

štádiu konania vec správne hodnotil len z hľadísk, či návrh na zámenu účastníkov bol

podaný tým, na koho práva a povinnosti, o ktorých sa koná boli prevedené, či sa tak stalo

po podaní návrhu na začatie konania a osoba, ktorá má vstúpiť do konania so zámenou

súhlasila a či v návrhu tvrdená skutočnosť je podľa hmotného práva spôsobilá preukázať,

že po začatí konania došlo k prechodu alebo prevodu práv a povinností. Obsah spisu pritom

nedáva podklad pre záver, že by súd vyhovel návrhu na zámenu účastníkov, hoci pre

to neboli dané vyššie uvedené procesné predpoklady. Dovolateľ preto neopodstatnene

namietal, že odvolací súd mu svojim nesprávnym postupom odňal možnosť pred súdom

konať v zmysle “

28. Ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napríklad

), podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného

podľa je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky

subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať

a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že budú ich správne vykladať a aplikovať

(napr. , , ). Obsahom princípu právneho štátu je

vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. ,

a , ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného

súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju

nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (,

m. m. , , ). Aj keď právne závery všeobecných

súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky

charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach

zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty

ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Najvyšší súd by mal vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie v sústave

všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný výklad

a používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 22 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov). Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva je v rozpore s princípom

právnej istoty situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov)

je sám zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, sťažnosť

č. 30658/05, Baranowski v. Poľsko, sťažnosť č. 28358/95). Rozporné právne názory

najvyššieho súdu na identické situácie sú v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať

dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, sťažnosť

č. 48553/99). Aj z tohto pohľadu sa najvyšší súd vo svojom odôvodnení vôbec

nevysporiadal so skoršími rozhodnutiami, v ktorých dospel k opačnému právnemu názoru

ako v napadnutom rozhodnutí.

29. Napriek skutočnosti, že sťažovatelia vo svojom dovolaní na rozdielnu judikatúru

všeobecných súdov upozornili, túto aj doložili, dovolací súd na túto ich legitímnu

požiadavku nielenže vôbec nereagoval, ale nevysvetlil ani dôvod odklonu od vlastnej

judikatúry.

30. Ústavný súd pritom poukazuje na zjednocovacie stanovisko občianskoprávneho

kolégia z 3. decembra 2015, podľa ktorého „nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú

vadu konania v zmysle . Výnimočne,

keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa

.“. V odôvodnení tohto stanoviska

najvyšší súd s poukazom na judikát č. R 39/1993 konštatuje, že «dovolanie má byť vnímané

ako mimoriadny opravný prostriedok umožňujúci akýsi „záverečný audit“ konania

a rozhodovania súdov v občianskom súdnom konaní. Dovolanie treba považovať

za výnimočný a skutočne mimoriadny opravný prostriedok, ktorého účelom nie je

napravovať čiastkové nedostatky jednotlivých postupov... súdov v štádiách

predchádzajúcich konečnému rozhodnutiu. Ak dovolanie nemá byť „skrytým odvolaním“,

môže byť v praxi využívané na nápravu zásadných nereparovateľných (nezvratných)

procesných pochybení v občianskom súdnom konaní ako celku, prípadne – avšak striktne

len vo vymedzenom rozsahu – tiež k náprave hmotnoprávnych pochybení súdov.». Najvyšší

súd pri prieskume dovolaním napadnutého potvrdzujúceho rozsudku najvyššieho súdu

nevenoval dostatočnú pozornosť sťažovateľmi uvedeného dôvodu procesnej prípustnosti

dovolania podľa . Obmedzil sa pritom len na dovolacie námietky

explicitne v dovolaní prednesené, pričom vôbec nebral do úvahy príkaz vyplývajúci z § 242

ods. 1 druhej vety .

31. Bolo povinnosťou najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu aj dovolacieho súdu na

túto argumentáciu sťažovateľov primeraným a ústavne konformným spôsobom reagovať.

Najvyšší súd však v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nedal presvedčivú a jasnú

odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a nereagoval ani

na podstatné odvolacie a následne dovolacie námietky, pričom od uvedenej povinnosti ho

nemôže oslobodiť ani znenie , ktoré nemožno aplikovať čisto formálne, ale

v spojení s judikatúrou ústavného súdu a Európskym súdom pre ľudské práva a súčasne

v spojení s . Podľa uvedeného ustanovenia totiž súd v odôvodnení

rozsudku okrem iného uvedie, ako vec právne posúdil. Ako je zrejmé z odôvodnenia

rozsudku krajského súdu, tento bez akejkoľvek interakcie s už známou rozhodovacou

praxou iných všeobecných súdov (dávajúcej za pravdu sťažovateľom, pozn.) a bez uvedenia

konkrétnych ustanovení zákona, resp. zákonov, vo veci rozhodol a dospel k záveru, že

konateľ úpadcu vyhlásením konkurzu nie je oprávnený nakladať s majetkom úpadcu

a konať v mene úpadcu, a teda ani podpísať zmluvu o postúpení pohľadávok. Za takýchto

okolností uznesenie krajského súdu nie je v súlade . Bolo preto

povinnosťou odvolacieho súdu (a to bez ohľadu na znenie ) a rovnako tak

dovolacieho súdu napraviť pochybenie krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu

a primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať na podstatné odvolacie

námietky sťažovateľov (bod 9). Najvyšší súd sa však právnou argumentáciou sťažovateľov

vôbec nezaoberal a ani neuviedol na zvýraznenie správnosti a presvedčivosti rozhodnutia

krajského súdu, resp. najvyššieho súdu žiadne dôvody, ktoré by ústavnému súdu umožnili

konštatovať, že svojím postupom pri odôvodnení napadnutého rozsudku neporušil základné

právo sťažovateľov na súdnu ochranu. Ústavný súd preto výrokom tohto nálezu vyslovil, že

uznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu

podľa a právo podľa dohovoru, tento zrušil a vrátil vec

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [ , zákona

o ústavnom súde].

32. Ústavný súd zároveň konštatuje aj porušenie základného práva sťažovateľky

na právnu pomoc podľa . Dovolací súd sa vo vzťahu k sťažovateľke

nijako nevysporiadal s otázkou jej právneho zastúpenia v dovolacom konaní, a to napriek

tomu, že v čase jeho rozhodovania nebolo ešte, resp. už, právoplatne rozhodnuté orgánom

Centra právnej pomoci o poskytnutí právnej pomoci, pričom ústavný súd na takýto postup

najvyššieho súdu nevzhliadol žiadny zákonný dôvod. Svoj postup navyše v odôvodnení

svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysvetlil. Porušenie základného práva na právnu

pomoc podľa síce namietal aj sťažovateľ, ale v odvolacom konaní,

pričom ústavný súd musel vychádzať z návrhu, z ktorého vyplýva, že sťažovatelia napadajú

iba rozhodnutie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, v ktorom bol sťažovateľ riadne

zastúpený, preto tejto časti sťažovateľovej sťažnosti nemohol ústavný súd vyhovieť.

33. Podľa ak ústavný súd právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci

vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova

prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu. V ďalšom konaní bude úlohou najvyššieho súdu opätovne sa zaoberať

spornými dovolaniami sťažovateľov, ktoré boli podané proti rozhodnutiam najvyššieho

súdu, ako podanými včas.

III.

34. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

35. Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov podľa

, ako aj o porušení práva zaručeného dohovoru, zaoberal sa aj

ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré si uplatnili

v celkovej sume 2 000 €.

36. Sťažovatelia, pokiaľ ide o finančné zadosťučinenie, vo svojej sťažnosti poukázali

na tú skutočnosť, že sú vystavení niekoľkoročnej právnej neistote s dopadom na ich

psychickú pohodu a súkromný život.

37. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

().

38. Z citovaného tiež vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa

môže, ale nemusí priznať. Takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné

dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne

upraveným spôsobom (napr. , , ).

39. Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľov, zrušil napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a tým v okolnostiach

daného prípadu považuje nápravu za dovŕšenú. Ústavný súd vzhľadom na spôsob, akým

došlo k porušeniu ich práv, nepovažuje za dôvodné poskytnutie vyššieho stupňa ochrany,

ak samotná sťažnosť dosiahla svoj účel zrušením napadnutého rozhodnutia, preto

sťažovateľom finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 4 výroku nálezu).

IV.

40. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

41. Sťažovatelia v petite sťažnosti navrhli priznať im náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 363,79 € pre každého sťažovateľa samostatne.

42. Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti

považoval za potrebné priznať sťažovateľom náhradu trov konania za dva úkony právnej

služby poskytnutej ich právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,

ako aj za písomné podanie – sťažnosť.

43. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený

v roku 2016 je 143 € a hodnota režijného paušálu je 8,58 €.

44. Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia

sťažovateľov, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 143 € za jedného účastníka konania,

po jej znížení o 50 % v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky. K tomu bolo potrebné pripočítať

dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 8,58 €. Sťažovatelia majú nárok na náhradu trov

právneho zastúpenia v celkovej sume 363,79 € vrátane DPH, keďže právny zástupca je

platiteľom dane z pridanej hodnoty. Ústavný súd preto priznal sťažovateľom náhradu trov

právneho zastúpenia vo výške, aká je uvedená v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

45. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2017