Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 551/2016
PDF · 317.35 KB
No categories available
I. ÚS 551/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. januára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra
Brňáka vo veci sťažnosti
a zastúpených advokátom
JUDr. Augustínom Tomášom, Floriánska 16, Košice, pre namietané porušenie ich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 ObdoV 19/2013,
1 ObdoV 20/2013 a jeho uznesením z 26. novembra 2015 takto
rozhodol:
1. Základné právo a na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo
na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV 19/2013,
1 ObdoV 20/2013 z 26. novembra 2015 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV 19/2013,
1 ObdoV 20/2013 z 26. novembra 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
a trovy právneho zastúpenia v sume 363,79 €
(slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov) na účet ich právneho zástupcu
JUDr. Augustína Tomáša, Floriánska 16, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Sťažnosti a vo zvyšnej časti
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 551/2016-34 zo 14. septembra 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej
aj „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na
právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 ObdoV 19/2013, 1 ObdoV 20/2013 a jeho uznesením
z 26. novembra 2015 (ďalej len „rozhodnutie najvyššieho súdu“).
2. V záujme hospodárnosti konania podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 166 ods. 1 prvou vetou zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ústavný súd
uznesením č. k. PLs. ÚS 26/2016-5 z 9. novembra 2016 rozhodol, že veci vedené pod
sp. zn. I. ÚS 551/2016 a sp. zn. III. ÚS 672/2016 spája na spoločné konanie vzhľadom na
to, že spolu skutkovo súvisia, keďže sťažovateľka a jej manžel
(ďalej aj „sťažovateľ“, spolu len „sťažovatelia“) namietajú porušenie svojich práv postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 ObdoV 19/2013, 1 ObdoV 20/2013 a jeho
uznesením z 26. novembra 2015.
3. Vo svojich sťažnostiach sťažovatelia uviedli, že Krajský súd v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) uzneseniami č. k. 7 Cb 786/2000-187 a 7 Cb 786/2000-188
z 2. mája 2012 zamietol návrhy na pripustenie ich vstupu do konania, ktoré podali na
základe uzavretej zmluvy o postúpení pohľadávok z 26. februára 2012, ktorou boli na
sťažovateľov postúpené pohľadávky od postupcu v konkurze, ktorý je
zároveň žalobcom v konaní o určenie pravosti prihlásených a popretých pohľadávok
vedeného pred krajským súdom pod sp. zn. 7 Cb 786/2000.
Sťažovatelia rozhodnutia krajského súdu napadli odvolaním, o ktorom rozhodoval
najvyšší súd tak, že uznesením sp. zn. 3 Obo 45/2012 a sp. zn. 3 Obo 46/2012, obe
z 23. apríla 2013, napadnuté rozhodnutia krajského súdu č. k. 7 Cb 786/2000-187
a 7 Cb 786/2000-188 potvrdil ako vecne správne.
4. Sťažovateľ podal odvolanie bez ustanoveného právneho zástupcu, pričom odvolací
súd rozhodol o jeho odvolaní, pričom dôvodom, pre ktorý odvolací súd rozhodol o odvolaní
bez toho, aby bol ustanovený právny zástupca sťažovateľovi v odvolacom konaní, bola
skutočnosť, že sťažovateľ nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, ktorý ho odkázal
na Centrum právnej pomoci. Sťažovateľ naopak, tvrdí, že v dovolacom konaní preukázal, že
na odkaz súdu prvého stupňa reagoval žiadosťou a predložil písomné dôkazy o tom, že
požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v odvolacom konaní, napriek tomu sa najvyšší
súd v dovolacom konaní zaoberal jeho námietkou tak, že poukázal na postup krajského súdu
a na predložené dôkazy, podľa ktorých nereagoval sťažovateľ žiadnym spôsobom napriek
výzve zo strany krajského súdu.
5. Sťažovateľka podala 12. júla 2013 dovolanie, pričom ho spísala bez právneho
zástupcu a požiadala o ustanovenie právneho zástupcu pre dovolacie konanie. Dovolanie
podala z dôvodu, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 46/2012 z 23. apríla 2013
bolo naviazané na jeho rozhodnutie sp. zn. 3 Obo 45/2012, v ktorom bolo rozhodnuté o jej
manželovi , ktorý chcel taktiež vstúpiť do uvedeného konania
na základe rovnakých skutkových okolností.
6. Sťažovateľ taktiež podal dovolanie 12. júla 2013, ktoré spísal bez pomoci
ustanoveného právneho zástupcu, ktorý mu bol ustanovený dodatočne a jeho dovolanie
doplnil podaním z 26. januára 2015. Potom, čo sťažovateľka bola spočiatku neúspešná
v konaní o ustanovenie právneho zástupcu Centrom právnej pomoci pre dovolacie konanie,
sa domáhala nápravy, pričom následne krajský súd zrušil pôvodné zamietavé rozhodnutie
Centra právnej pomoci, ktorým jej odmietol ustanoviť právneho zástupcu pre dovolacie
konanie. Avšak ešte predtým, než bolo rozhodnuté o ustanovení právneho zástupcu,
rozhodol najvyšší súd tak, že jej dovolanie, ako aj dovolanie jej manžela odmietol pre
neprípustnosť.
7. Sťažovatelia pritom zhodne poukazujú na uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Obo 49/2012 zo 17. júna 2014, ktorým v obdobnej veci napadnuté rozhodnutie
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, keďže dospel k záveru, že úkony úpadcu po vyhlásení
konkurzu sú postihnuté neúčinnosťou, a to iba vo vzťahu k veriteľom za predpokladu, že
ukracujú majetok úpadcu, a preto ten súd, ktorý vo veci rozhoduje, nemôže posúdiť úkon
ako neúčinný bez zákonom predpokladaného postupu, a to incidenčného konania.
8. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí stručne uviedol, že zmluva o postúpení
pohľadávok, na základe ktorej sa sťažovatelia domáhali vstupu do konania pred
krajským súdom, bola uzatvorená po vyhlásení konkurzu na postupcu, a to spoločnosť
, ktorú za postupcu uzavrel jej konateľ, t. j. sťažovateľ, ktorý už v tom
čase nebol oprávnený na takýto úkon, keďže nakladať s majetkom úpadcu môže iba správca
konkurznej podstaty.
9. Sťažovatelia vytýkajú okrem nedostatočného a nepresvedčivého odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia aj skutočnosť, že v obdobnej veci existuje rozhodnutie
najvyššieho súdu, ktorý dospel dokonca v rovnakom senáte k inému právnemu názoru,
na ktoré poukazujú sťažovatelia vo svojej sťažnosti. Najvyššiemu súdu ďalej vytýkajú, že
rozhodol jediným uznesením o oboch sťažnostiach bez toho, aby predtým rozhodol
o spojení veci oboch sťažovateľov, ktorí podali dovolanie samostatne, navyše bez toho, aby
počkal, kým sťažovateľka bude zastúpená právnym zástupcom, o ktorého požiadala
prostredníctvom Centra právnej pomoci.
10. Na základe uvedeného sťažovatelia v petite žiadajú, aby ústavný súd vo veci
rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho
rozhodnutím, napadnuté rozhodnutie zruší a vráti vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie,
prizná im finančné zadosťučinenie každému z nich v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov
právneho zastúpenia na účet ich právneho zástupcu.
11. Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. KP 3/2016-40, Nobs 56/2016 z 15. júna 2016. Vo vyjadrení najvyššieho súdu
doručenom ústavnému súdu 24. júna 2016 sa okrem iného uvádza:
„... dovolací súd sa s námietkami dovolateľky, týkajúcimi sa porušenia základných
práv sťažovateľky v odvolacom konaní riadne nevysporiadal, a dovolanie odmietol bez
riadneho odôvodnenia. Prijatý záver je v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí
nezrozumiteľne a v nedostatočnom rozsahu vysvetlený, preto odôvodnenie napadnutého
dovolacieho súdu je potrebné považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné. Toto rozhodnutie ako celok nespĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 211 ods. 2 a § 157 ods. 2 O. s. p.).“
12. Najvyšší súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania ústavného
súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 26. septembra 2016 právnemu
zástupcovi sťažovateľov s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.
14. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 3. októbra 2016 právny zástupca
sťažovateľov uviedol, že nepovažuje za potrebné zaujímať osobitné stanovisko k vyjadreniu
predsedníčky najvyššieho súdu, keďže z jej vyjadrenia vyplýva, že napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu je zjavne neodôvodnené, svojvoľné a ústavne nekonformné. Zároveň
uviedol, že súhlasia s upustením od ústneho pojednávania.
15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu
predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou namietaného porušenia práv ‒ústavný súd
nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností
potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či postupom súdu
a jeho rozhodnutím bolo porušené právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý
proces a právo na právnu pomoc (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).
II.
16. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124
ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných
súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami
upravenými v ústave.
17. Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základných
práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý
má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi
verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
18. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
19. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený v čl. 46 ods. 1
ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej
súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia síce neznamená, že súd musí
dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, avšak z odôvodnenia
rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce
skutkový a právny základ rozhodnutia. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom 30. júna 2016 (ďalej len
„OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov,
stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy
oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi
zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil (od 1. júla 2016 obdobné
ustanovenie § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok). Všeobecný
súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997).
20. Nosným dôvodom predmetných sťažností je tvrdenie, že najvyšší súd
nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, porušil právo sťažovateľky na právnu pomoc
tým, že rozhodol o dovolaní bez toho, aby počkal, kým jej bude ustanovený právny zástupca
a nevysporiadal sa ani s jedinou námietkou na porušenie ich základných práv sťažovateľov
v odvolacom konaní.
21. Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľov bolo pre poskytnutie dôslednej
ochrany označeným právam sťažovateľov nevyhnutné, aby ústavný súd podrobil postup
a rozhodovanie oboch všeobecných súdov vecnému ústavnoprávnemu prieskumu. Len tak
bolo totiž možné dať odpoveď na všetky ústavne relevantné otázky nastolené sťažovateľmi
v ich sťažnosti, ktoré ústavný súd viedli aj k prijatiu sťažností na ďalšie konanie.
22. Z príloh, ktoré boli ústavnému súdu doručené spolu so sťažnosťami, vyplýva, že
krajský súd uzneseniami č. k. 7 Cb 786/2000-187 a č. k. 7 Cb 786/2000-188 z 2. mája 2012,
zamietol návrhy na pripustenie vstupu sťažovateľov do konania z dôvodu, že zmluvy
o postúpení pohľadávok sa týkajú pohľadávok, ktoré sú súčasťou konkurznej podstaty
úpadcu v konkurze. Vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu už konateľ
nie je oprávnený nakladať s majetkom úpadcu a konať v mene úpadcu, a teda ani
podpisovať zmluvu o postúpení pohľadávok. Keďže zmluvu o postúpení pohľadávok
za úpadcu urobila neoprávnená osoba, je takýto právny úkon absolútne neplatný, pričom
odkaz na ustanovenie § 44 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je možné
v danom prípade aplikovať, pretože ten sa vzťahuje na úkony, ktoré sú platné.
23. O odvolaní sťažovateľov následne rozhodol najvyšší súd tak, že potvrdil
správnosť rozhodnutí krajského súdu, ktorý nepripustil vstup sťažovateľov do konania.
Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 3 Obo 45/2012 a sp. zn. Obo 46/2012
z 23. apríla 2013 konštatoval, že odvolania nie sú právne dôvodné. V podstatnom vo vzťahu
k tvrdeniam sťažovateľov najvyšší súd uviedol, že „Tvrdenie , že konajúci
súd nemal oprávnenie zaoberať sa platnosťou zmluvy o postúpení v konaní o jeho návrhu
na pripustenie jeho vstupu do konania na miesto doterajšieho navrhovateľa, právne
neobstojí. Z ustanovenia § 92 ods. 2 O. s. p. jednoznačne vyplýva, že súd môže pripustiť aby
do konania vstúpil ďalší účastník, ak po začatí konania nastala právna skutočnosť. Tento
fakt musí byť zrejmý a pravdivý, čo súd pri rozhodnutí o návrhu účastníka na pripustenie
jeho vstupu do konania ,musí skúmať a nemôže vychádzať z tvrdenia , toho kto má záujem
na vstupe do konania práve z dôvodu, že právna skutočnosť po začatí konania nastala.
Polemizovanie o iných konaniach v odvolaní uvedených ako aj jeho vstupe
do konania zo zákona, je pre posúdenie dôvodnosti predmetného odvolania, bezpredmetné.
Pokiaľ je názoru, že sa účastníkom konania stal zo zákona bol aj jeho návrh
na pripustenie jeho vstupu do konania bezpredmetný. Predmetom tohto odvolania nie je,
či sa stal účastníkom konania zo zákona, ale či súd prvého stupňa jeho návrh
a pripustenie do konania namiesto doterajšieho navrhovateľa s poukazom na § 92
ods. 2 O. s. p., zamietol správne. Z uvedeného dôvodu, odvolací súd sa s tvrdeniami
ohľadne tejto otázky nemal dôvod zaoberať a vyvracať správnosť tvrdenia .
Ostatné odôvodnenia pre posúdenie dôvodnosti odvolania uvedené v odvolaní
, Najvyšší súd Slovenskej republiky pre posúdenie správnosti napadnutého
uznesenia označil taktiež za právne bezvýznamné. Tvrdenie , že tým, že
konajúci súd sa nezaoberal so všetkými dôvodmi v rozhodnutí čím porušil jeho práva
s poukazom na Ústavu SR, Listinu základných práv a slobôd a Dohovoru, Najvyšší súd
Slovenskej republiky v danom prípade označil iba ako za účelové tvrdenie pre preukázanie
dôvodnosti jeho odvolania. Krajský súd v Košiciach v napadnutom uznesení rozhodol
v súlade s zákonom, čo nemôže byť porušením základných práv a slobôd ani
odňatím jeho práva na spravodlivý súdny proces. Čo sa týka jeho žiadosti o ustanovenie
advokáta ex offo, Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na postup Krajského súdu
v Košiciach, jeho uznesenie o oslobodení od súdnych poplatkov a taktiež odkaz na Centrum
právnej pomoci, na ktorý odkaz a oznam Krajského súdu Košice
realizovaný písomnou formou, podľa predložených dôkazov nereagoval
žiadnym spôsobom, napriek tomu, že ho súd prvého stupňa na toto vyzval.“.
24. Sťažovatelia už uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu
napadli dovolaním, v ktorom zopakovali svoje argumenty uvedené v odvolaniach.
Sťažovateľka nebola právne zastúpená, ale vo svojom dovolaní poukázala na dovolanie
a argumenty sťažovateľa, ktorému bol ustanovený právny zástupca. Najvyšší súd vo svojom
rozhodnutí dospel k záveru, že „... dovolanie nie je prípustné. Dovolatelia prípustnosť
dovolania odôvodňujú poukazom na ust. § 237 písm. f/ tvrdiac, že im bola odňatá možnosť
konať pred súdom. Súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd svoje rozhodnutie riadne
odôvodnili, s ktorými dôvodmi sa stotožňuje aj dovolací súd. Je zrejmé, že dovolatelia
zmluvy o postúpení uvádzaných pohľadávok neboli oprávnení urobiť, a preto ich vstup do
daného konania nie je možný. Z tohto dôvodu konaniami nižších súdov nebola im odňatá
možnosť konať pred súdom.“.
25. Ústavný súd vzhľadom na to, že je viazaný návrhom (§ 20 ods. 4 zákona
o ústavnom súde), zaoberal sa iba namietaným porušením práv rozhodnutím najvyššieho
súdu o dovolaní sťažovateľov a v danom prípade dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
v jeho relevantnej časti zdôvodnil iba konštatovaním, že nedošlo k odňatiu možnosti konať
pred súdom, pretože súdy nižších stupňov riadne odôvodnili svoje rozhodnutia, s ktorými sa
stotožnil. Z odôvodnenia najvyššieho súdu napriek tomu, že dovolanie zamietol pre
neprípustnosť, vyplýva, že skúmal aj dôvody dovolania. Z jeho odôvodnenia však nie je
zrejmé, na základe akého postupu spojil dovolania sťažovateľov na spoločné konanie
a rozhodol o nich jedným uznesením, ďalej prečo rozhodol o dovolaní sťažovateľky bez
toho, aby bola v dovolacom konaní riadne zastúpená ustanoveným zástupcom, a napokon
žiadnym spôsobom nevysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k tomu, že rozhodnutia nižších
súdov sú vecne správne, nereagujúc primeraným spôsobom na argumentáciu uvedenú
v dovolaniach sťažovateľov. V tomto ohľade ústavný súd poukazuje tiež na vyjadrenie
samotného odporcu (bod 11), aj podľa ktorého dovolací súd „... dovolanie odmietol bez
riadneho odôvodnenia. Prijatý záver je v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí
nezrozumiteľne a v nedostatočnom rozsahu vysvetlený, preto odôvodnenie napadnutého
dovolacieho súdu je potrebné považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné. Toto rozhodnutie ako celok nespĺňa parametre zákonného odôvodnenia.“.
26. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje najmä na skoršie rozhodnutia
najvyššieho súdu v obdobných veciach, napr. uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Obo 49/2012 zo 17. júna 2014, na ktoré poukazovali aj sťažovatelia, v ktorom
najvyšší súd dospel k opačnému záveru, že „podľa ust. § 44 ods. l a 2 zákona
č. 7/2005 Z. z., ktorého režimom sa spravujú úkony úpadcu , oprávnenie
úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu
vo veciach týkajúcich sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu;
správca pritom koná v mene a na účet úpadcu. Právne úkony úpadcu urobené počas
konkurzu, ak ukracujú majetok podliehajúci konkurzu, sú voči jeho veriteľom neúčinné; tým
nie je dotknutá ich platnosť.
Z citovanej dikcie zákona vyplýva, že úkony úpadcu po vyhlásení konkurzu napriek
tomu, že oprávnenie úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu prešlo na
správcu, nie sú postihnuté neplatnosťou. Sú postihnuté len neúčinnosťou voči veriteľom,
aj to len za predpokladu, že majetok úpadcu ukracujú. Voči iným osobám sú tieto úkony ako
platné, tak účinné so všetkými dôsledkami, ktoré zákon s nimi spája. Hoci tieto účinky
oslabujú význam formulácie obsiahnutej v odseku 1 ustanovenia § 44, súd sa musí s nimi
vysporiadať v intenciách ochrany tretích osôb a nemôže úkon posúdiť ako neúčinný
bez zákonom predpokladaného postupu, a to incidenčného konania (len oprávnená osoba
sa môže domáhať vyslovenia neúčinnosti takéhoto úkonu a to aj s poukazom na povinnosť
preukázať ukrátenie majetku, ktoré nemožno a priori predpokladať len preto, že úkon
vykonal úpadca). Keďže zákon predpokladá v zásade platnosť takýchto úkonov je potrebné,
aby sa súd prvého stupňa v prípade, že takémuto úkonu odníma zákonom predpokladané
účinky bez riadneho konania o odporovateľnosti úkonu, vysporiadal najskôr s jeho
platnosťou s ohľadom nemožnosť existencie absolútnej neplatnosti takéhoto úkonu
v obdobných veciach.“.
27. Najvyšší súd sa taktiež nevysporiadal vo svojom rozhodnutí s už skôr
vysloveným právnym záverom v uznesení sp. zn. 6 Cdo 42/2011 z 20. decembra 2011,
v ktorom uviedol, že „pokiaľ dovolateľ namietal odňatie možnosti pred súdom konať tým,
že odvolací súd sa nesprávne odmietol v rámci rozhodnutia o zámene účastníkov v zmysle §
92 ods. 2 a 3 O.s.p. zaoberať platnosťou zmlúv o postúpení pohľadávok treba uviesť, že
z ustanovenia § 92 ods. 3 veta prvá O.s.p. síce vyplýva, že súd rozhodujúci o súhlase
so zámenou musí posúdiť, či navrhovateľ preukázal prechod alebo prevod práv
a povinností, avšak pre účely tohto rozhodnutia stačí preukázanie, že nastala (formálno-
právna) skutočnosť, ktorá môže mať podľa hmotného práva za následok prechod alebo
prevod práv a povinností. Súd však v tomto štádiu nie je oprávnený hodnotiť, či sú inak
naplnené predpoklady pre takéto právne nástupníctvo z pohľadu hmotnoprávnej úpravy.
To znamená, že nie je jeho úlohou prechod alebo prevod práv a povinností posúdiť podľa
hmotného práva v rozsahu zodpovedajúcom možnému záveru pre rozhodnutie vo veci samej
(posúdiť, či podľa hmotného práva skutočne k prechodu alebo prevodu práv a povinností
došlo).
V posudzovanej veci odvolací súd preto postupoval správne, keď nehodnotil v rámci
rozhodnutia podľa § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. právne úkony z hľadiska ich platnosti, lebo by išlo
o posúdenie naplnenia predpokladov právneho nástupníctva z pohľadu hmotnoprávnej
úpravy a teda o riešenie predbežnej otázky dôležitej pre rozhodnutie vo veci samej. V tomto
štádiu konania vec správne hodnotil len z hľadísk, či návrh na zámenu účastníkov bol
podaný tým, na koho práva a povinnosti, o ktorých sa koná boli prevedené, či sa tak stalo
po podaní návrhu na začatie konania a osoba, ktorá má vstúpiť do konania so zámenou
súhlasila a či v návrhu tvrdená skutočnosť je podľa hmotného práva spôsobilá preukázať,
že po začatí konania došlo k prechodu alebo prevodu práv a povinností. Obsah spisu pritom
nedáva podklad pre záver, že by súd vyhovel návrhu na zámenu účastníkov, hoci pre
to neboli dané vyššie uvedené procesné predpoklady. Dovolateľ preto neopodstatnene
namietal, že odvolací súd mu svojim nesprávnym postupom odňal možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.“
28. Ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napríklad
IV. ÚS 75/09), podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného
podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky
subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať
a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že budú ich správne vykladať a aplikovať
(napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Obsahom princípu právneho štátu je
vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95
a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného
súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju
nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010,
m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných
súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky
charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach
zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty
ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Najvyšší súd by mal vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie v sústave
všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný výklad
a používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 22 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva je v rozpore s princípom
právnej istoty situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov)
je sám zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, sťažnosť
č. 30658/05, Baranowski v. Poľsko, sťažnosť č. 28358/95). Rozporné právne názory
najvyššieho súdu na identické situácie sú v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať
dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, sťažnosť
č. 48553/99). Aj z tohto pohľadu sa najvyšší súd vo svojom odôvodnení vôbec
nevysporiadal so skoršími rozhodnutiami, v ktorých dospel k opačnému právnemu názoru
ako v napadnutom rozhodnutí.
29. Napriek skutočnosti, že sťažovatelia vo svojom dovolaní na rozdielnu judikatúru
všeobecných súdov upozornili, túto aj doložili, dovolací súd na túto ich legitímnu
požiadavku nielenže vôbec nereagoval, ale nevysvetlil ani dôvod odklonu od vlastnej
judikatúry.
30. Ústavný súd pritom poukazuje na zjednocovacie stanovisko občianskoprávneho
kolégia z 3. decembra 2015, podľa ktorého „nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných
pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa
§ 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“. V odôvodnení tohto stanoviska
najvyšší súd s poukazom na judikát č. R 39/1993 konštatuje, že «dovolanie má byť vnímané
ako mimoriadny opravný prostriedok umožňujúci akýsi „záverečný audit“ konania
a rozhodovania súdov v občianskom súdnom konaní. Dovolanie treba považovať
za výnimočný a skutočne mimoriadny opravný prostriedok, ktorého účelom nie je
napravovať čiastkové nedostatky jednotlivých postupov... súdov v štádiách
predchádzajúcich konečnému rozhodnutiu. Ak dovolanie nemá byť „skrytým odvolaním“,
môže byť v praxi využívané na nápravu zásadných nereparovateľných (nezvratných)
procesných pochybení v občianskom súdnom konaní ako celku, prípadne – avšak striktne
len vo vymedzenom rozsahu – tiež k náprave hmotnoprávnych pochybení súdov.». Najvyšší
súd pri prieskume dovolaním napadnutého potvrdzujúceho rozsudku najvyššieho súdu
nevenoval dostatočnú pozornosť sťažovateľmi uvedeného dôvodu procesnej prípustnosti
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Obmedzil sa pritom len na dovolacie námietky
explicitne v dovolaní prednesené, pričom vôbec nebral do úvahy príkaz vyplývajúci z § 242
ods. 1 druhej vety OSP.
31. Bolo povinnosťou najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu aj dovolacieho súdu na
túto argumentáciu sťažovateľov primeraným a ústavne konformným spôsobom reagovať.
Najvyšší súd však v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nedal presvedčivú a jasnú
odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a nereagoval ani
na podstatné odvolacie a následne dovolacie námietky, pričom od uvedenej povinnosti ho
nemôže oslobodiť ani znenie § 219 ods. 2 OSP, ktoré nemožno aplikovať čisto formálne, ale
v spojení s judikatúrou ústavného súdu a Európskym súdom pre ľudské práva a súčasne
v spojení s § 157 ods. 2 OSP. Podľa uvedeného ustanovenia totiž súd v odôvodnení
rozsudku okrem iného uvedie, ako vec právne posúdil. Ako je zrejmé z odôvodnenia
rozsudku krajského súdu, tento bez akejkoľvek interakcie s už známou rozhodovacou
praxou iných všeobecných súdov (dávajúcej za pravdu sťažovateľom, pozn.) a bez uvedenia
konkrétnych ustanovení zákona, resp. zákonov, vo veci rozhodol a dospel k záveru, že
konateľ úpadcu vyhlásením konkurzu nie je oprávnený nakladať s majetkom úpadcu
a konať v mene úpadcu, a teda ani podpísať zmluvu o postúpení pohľadávok. Za takýchto
okolností uznesenie krajského súdu nie je v súlade § 157 ods. 2 OSP. Bolo preto
povinnosťou odvolacieho súdu (a to bez ohľadu na znenie § 219 ods. 2 OSP) a rovnako tak
dovolacieho súdu napraviť pochybenie krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu
a primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať na podstatné odvolacie
námietky sťažovateľov (bod 9). Najvyšší súd sa však právnou argumentáciou sťažovateľov
vôbec nezaoberal a ani neuviedol na zvýraznenie správnosti a presvedčivosti rozhodnutia
krajského súdu, resp. najvyššieho súdu žiadne dôvody, ktoré by ústavnému súdu umožnili
konštatovať, že svojím postupom pri odôvodnení napadnutého rozsudku neporušil základné
právo sťažovateľov na súdnu ochranu. Ústavný súd preto výrokom tohto nálezu vyslovil, že
uznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tento zrušil a vrátil vec
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde].
32. Ústavný súd zároveň konštatuje aj porušenie základného práva sťažovateľky
na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Dovolací súd sa vo vzťahu k sťažovateľke
nijako nevysporiadal s otázkou jej právneho zastúpenia v dovolacom konaní, a to napriek
tomu, že v čase jeho rozhodovania nebolo ešte, resp. už, právoplatne rozhodnuté orgánom
Centra právnej pomoci o poskytnutí právnej pomoci, pričom ústavný súd na takýto postup
najvyššieho súdu nevzhliadol žiadny zákonný dôvod. Svoj postup navyše v odôvodnení
svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysvetlil. Porušenie základného práva na právnu
pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy síce namietal aj sťažovateľ, ale v odvolacom konaní,
pričom ústavný súd musel vychádzať z návrhu, z ktorého vyplýva, že sťažovatelia napadajú
iba rozhodnutie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, v ktorom bol sťažovateľ riadne
zastúpený, preto tejto časti sťažovateľovej sťažnosti nemohol ústavný súd vyhovieť.
33. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci
vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova
prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom
ústavného súdu. V ďalšom konaní bude úlohou najvyššieho súdu opätovne sa zaoberať
spornými dovolaniami sťažovateľov, ktoré boli podané proti rozhodnutiam najvyššieho
súdu, ako podanými včas.
III.
34. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
35. Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj o porušení práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj
ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré si uplatnili
v celkovej sume 2 000 €.
36. Sťažovatelia, pokiaľ ide o finančné zadosťučinenie, vo svojej sťažnosti poukázali
na tú skutočnosť, že sú vystavení niekoľkoročnej právnej neistote s dopadom na ich
psychickú pohodu a súkromný život.
37. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
38. Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy tiež vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa
môže, ale nemusí priznať. Takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné
dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne
upraveným spôsobom (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08).
39. Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľov, zrušil napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a tým v okolnostiach
daného prípadu považuje nápravu za dovŕšenú. Ústavný súd vzhľadom na spôsob, akým
došlo k porušeniu ich práv, nepovažuje za dôvodné poskytnutie vyššieho stupňa ochrany,
ak samotná sťažnosť dosiahla svoj účel zrušením napadnutého rozhodnutia, preto
sťažovateľom finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 4 výroku nálezu).
IV.
40. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
41. Sťažovatelia v petite sťažnosti navrhli priznať im náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 363,79 € pre každého sťažovateľa samostatne.
42. Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti
považoval za potrebné priznať sťažovateľom náhradu trov konania za dva úkony právnej
služby poskytnutej ich právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,
ako aj za písomné podanie – sťažnosť.
43. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený
v roku 2016 je 143 € a hodnota režijného paušálu je 8,58 €.
44. Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia
sťažovateľov, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 143 € za jedného účastníka konania,
po jej znížení o 50 % v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky. K tomu bolo potrebné pripočítať
dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 8,58 €. Sťažovatelia majú nárok na náhradu trov
právneho zastúpenia v celkovej sume 363,79 € vrátane DPH, keďže právny zástupca je
platiteľom dane z pridanej hodnoty. Ústavný súd preto priznal sťažovateľom náhradu trov
právneho zastúpenia vo výške, aká je uvedená v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
45. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. januára 2017