Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 54/2017
PDF · 315.1 KB
No categories available
I. ÚS 54/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť maloletého zastúpeného
zákonnou zástupkyňou (matkou) právne zastúpeného
advokátom JUDr. Ladislavom Zátorským, Štefánikovo námestie 5, Spišská Nová Ves,
vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresnej prokuratúry Prešov č. k. 1 Pv 96/15/7707-51 z 10. októbra 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra
2016 doručená sťažnosť maloletého (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného zákonnou zástupkyňou (matkou) , ktorou
namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práv zaručených čl. 6
ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Okresnej prokuratúry Prešov (ďalej len „okresná prokuratúra“)
č. k. 1 Pv 96/15/7707-51 z 10. októbra 2016 (ďalej aj „uznesenie okresnej prokuratúry“).
2. Sťažovateľ bol v procesnom postavení poškodeného účastníkom trestného konania
začatého uznesením z 30. januára 2015 vo veci prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157
ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) a § 139 ods. 1
písm. a) Trestného zákona. Uvedené trestné stíhanie vedené Okresným riaditeľstvom
Policajného zboru Prešov (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) pod ČVS: ORP-82/1-VAS-PO-
2015 bolo zastavené uznesením z 30. júna 2016 z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a
nie je dôvod na postúpenie veci. O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného
riaditeľstva rozhodla okresná prokuratúra uznesením z 10. októbra 2016 tak, že ju ako
nedôvodnú zamietla.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „rozhodnutie okresnej prokuratúry v spojení
s rozhodnutím okresného riaditeľstva PZ je nesprávne, nezákonné, a hlavne ústavne
nekonformné a neudržateľné, čo je prakticky aj dôvodom, prečo sa sťažovateľ rozhodol
obrátiť s touto sťažnosťou na ústavný súd Slovenskej republiky...
Za problémové považuje sťažovateľ aj hodnotenie znaleckého posudku
ktoré sa vyznačuje samovôľou a arbitrárnosťou OČTK, nehovoriac už
o tom, že presvedčivosť uznesenia okresnej prokuratúry spochybňuje nepovšimnutie
si druhého znaleckého posudku vypracovaného znalcom , ktoré bolo
sťažovateľom predložené súčasne s podaním sťažnosti voči rozhodnutiu okresného
riaditeľstva PZ.“.
Sťažovateľ pritom poukazuje na konkrétne nedostatky v hodnotení dôkazov, ktoré
podľa jeho názoru dokazujú formalizmus pri hodnotení znaleckých posudkov spätý
s nedovoleným selektívnym prístupom, čo vedie k záveru, že orgány činné v trestnom
konaní starostlivo neuvážili všetky okolnosti prípadu tak, ako im to prikazuje § 2 ods. 12
Trestného poriadku. Následne namieta spôsob, akým okresná prokuratúra v prípade
aplikovala § 16 Trestného zákona, keďže „úvahy okresnej prokuratúry na str. 4 uznesenia,
prípadne na str. 5 uznesenia o zamietnutí sťažností sú nad rámec zákonného ustanovenia
§ 16 Trestného zákona. Predsa nemôžeme ospravedlňovať to, že lekár v rozhodnom čase
neuvažoval o tomto akútnom ochorení. Akákoľvek polemika nie je namieste, keďže lekár
musí aj s takouto diagnózou prioritne počítať, čo bolo znalcami potvrdené. Okrem toho,
ak aj znalec poukazuje na to, že lekár neuvažoval o tomto ochorení, tak to znalec vyhodnotil
ako jeho chybu, nie jeho ospravedlnenie. K vyššie uvedenému je tiež nutné uviesť, že znalec
jasne popísal aký by mal byť postup lege artis lekárov, pričom javí sa, že ten popisuje tento
postup v iných súvislostiach ako to je prezentované okresnou prokuratúrou. Záver, ktorý
okresná prokuratúra prezentuje v poslednej vete na str. 4 uznesenia... vo všeobecnosti
znamená, že v každom jednom prípade pochybenia akéhokoľvek lekára sa tento zbaví svojej
zodpovednosti, ak uvedie, že nevedel = nepoznal vyšetrovanú chorobu. Ak by teda mala
platiť konštatácia konajúcej prokuratúry, môžeme z trestného zákona vyškrtnúť ustanovenia
o nedbanlivosti resp. o nevedomej nedbanlivosti. ...
Aj týmto hodnotením dôkazov a aplikáciou právnych noriem na konkrétny prípad
zo strany OČTK došlo k zásahu orgánu verejne moci do základných práv sťažovateľa
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Aplikáciu právnej normy na okolnosti
prípadu v podobe ust. 16 Trestného zákona o nedbanlivosti, a v tomto smere prezentované
závery okresnej prokuratúry nie je možné akceptovať zvlášť za situácie, že znalci sa predsa
vyjadrovali, že lekári (je tým myslené chirurg) musia až do vylúčenia náhlej príhody
brušnej apriori počítať s touto diagnózou. Spôsob aplikácie ust. § 16 Trestného zákona
preto považuje sťažovateľ za svojvoľný, arbitrárny. ...
Sťažovateľ tiež namieta spôsob uplatnenia zásady voľného hodnotenia dôkazov,
ktorá vyplýva z ust. § 2 ods. 12 Trestného poriadku, keďže podľa jeho presvedčenia okresná
prokuratúra hodnotila dôkazy ľubovoľne resp. svojvoľne, a práve svojvôľa v procese
hodnotenia dôkazov nie je žiaducim prvkom v trestnom konaní. Sťažovateľ je presvedčený,
že v rovine trestného konania je nutné dodržať nielen zákonnú kvalitu, ale aj ústavnú kvalitu
trestného konania, pričom tá by sa mala prejaviť aj v hodnotení dôkazov konajúcimi
orgánmi činnými v trestnom konaní, pričom to musí bez akýchkoľvek pochybností
zodpovedať ust. § 2 ods. 12 Trestného poriadku.“.
4. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ s poukazom
na predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu (IV. ÚS 241/07, II. ÚS 106/2016) uvádza, že
nie je rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo
iný orgán verejnej moci, povaha zákona, ktorý predmet konania upravuje, ani povaha strán,
ale materiálna povaha predmetu konania. Poukazuje pritom na „spätosť porušenia
základného práva zaručeného mu v čl. 46 ods. 1 ústavy s porušením jeho práva
na spravodlivé súdne konanie“. Porušenie práva zaručeného čl. 13 dohovoru odôvodňuje
sťažovateľ hlavne tým, že „okresná prokuratúra pri rozhodovaní o jeho sťažnosti voči
uzneseniu okresného riaditeľstva PZ o zastavení trestného stíhania odoprela riadnemu
opravnému prostriedku sťažovateľa charakter účinného právneho prostriedku nápravy
porušenia práva na spravodlivé súdne konanie“.
5. Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci takto
rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky s prepojením na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, právo sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo
sťažovateľa na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresnej prokuratúry Prešov, sp. zn. 1 Pv 96/15/7707-51
z 10. októbra 2016 porušené boli.
Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresnej prokuratúry Prešov, sp. zn.
1 Pv 96/15/7707-51 z 10. októbra 2016 a vec vracia Okresnej prokuratúre Prešov na ďalšie
konanie.
Okresná prokuratúra Prešov je povinná uhradiť trovy právneho zastúpenia
sťažovateľa v sume 363,79 Eur na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Ladislava
Zátorského... a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno podľa ustálenej judikatúry ústavného
súdu hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to spravidla
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
10. V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa napadnutým
uznesením okresnej prokuratúry ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že nie je
súčasťou sústavy orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa čl. 124 ústavy je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý okrem iného rozhoduje
o sťažnostiach namietajúcich porušenie základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne
preskúmavanie a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich
o právnych prostriedkoch nápravy a ochrane práv a slobôd (vrátane základných práv
a slobôd) fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti
s rozhodovaním vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery
orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv
a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústave
alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách (m. m.
III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
14. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
a o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
16. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
17. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa o porušení základného práva zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou poukazuje na to,
že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu je aj jemu zodpovedajúca povinnosť
orgánov činných v trestnom konaní (v danom prípade orgánov prokuratúry) zákonom
ustanoveným spôsobom sa zaoberať podaním, v ktorom dotknutá osoba oznamuje
skutočnosti podľa nej nasvedčujúce tomu, že bol spáchaný trestný čin, a o vybavení takého
oznámenia dotknutú osobu riadne vyrozumieť. Súčasťou tohto práva však nie je právo,
aby orgány činné v trestnom konaní podaniu oznamovateľa vyhoveli v tom zmysle,
že rozhodnú podľa jeho predstáv (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06,
IV. ÚS 180/09). Ústavný súd opakovane judikoval, že právo fyzickej osoby na začatie
trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí
medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť
z niektorého zo základných práv alebo slobôd (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 28/06). Ústavný
súd zároveň pripomína, že zo žiadneho z ustanovení Trestného poriadku ani zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov nemožno vyvodiť subjektívne
právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania voči konkrétnej
osobe.
18. V tejto súvislosti tiež ústavný súd poznamenáva, že z právneho poriadku
Slovenskej republiky, ako aj z právnych poriadkov mnohých členských krajín Európskej
únie možno vyvodiť, že jedným z charakteristických znakov moderného právneho štátu je aj
skutočnosť, že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou
vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov
rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho
spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom
a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych
subjektívnych práv oznamovateľa trestného činu, resp. poškodeného (m. m. I. ÚS 68/2012).
Pre účely ochrany individuálnych subjektívnych práv ustanovuje právny poriadok
Slovenskej republiky osobitné právne inštitúty „netrestnej povahy“, ktorých uplatnenie má
súkromnoprávny charakter a je plne v dispozícii osoby, ktorá tvrdí, že konaním inej osoby
došlo k zásahu do konkrétnych subjektívnych práv (m. m. I. ÚS 263/09, II. ÚS 676/2016).
19. Prokurátor okresnej prokuratúry v napadnutom uznesení po zhrnutí obsahu
uznesenia okresného riaditeľstva a dôvodov podanej sťažnosti uviedol obsah vybraných
ustanovení Trestného zákona [§ 16, § 157, § 123 ods. 3, § 138 písm. h), § 139 ods. 1
písm. a)], ako aj § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a nadväzne na to uviedol:
«U maloletého sa podľa zdravotnej dokumentácie a znaleckého
posudku znalca z odvetvia chirurgie Prof. jednalo o ochorenie
nazývané „Volvulus tenkého čreva“ čo je zatočenie tenkého čreva spolu so závesom čreva,
v ktorom idú cievy zásobujúce črevnú stenu krvou a kyslíkom. V istej fáze zatočenia nastane
uzáver výživovej artérie čreva a vznikne „infarkt čreva“, črevo začne odumierať a ak sa
neobnoví včas prietok krvi tak stena čreva podľahne „nekroze“ - odumretia tkaniva a teda
aj čreva.
Častou príčinou tohto javu je vrodená vývojová chyba rotácie čreva počas vývoja
plodu keď nenastane správna fixácia čreva v brušnej dutine počas ešte embryonálneho
vývoja. U väčšiny pacientov, ktorí sú takto postihnutí sa choroba prejaví v prvých 7 dňoch
až prvého roka života, v neskoršom veku je výskyt tejto choroby zriedkavý. Na úspešnosť
tejto liečby vplýva rýchlosť a včasnosť obnovenia krvného zásobenia rotovaného úseku
čreva, t. j. rýchla diagnostika a operácia.
Znalec však dopĺňa podmienku, ktorá je významná, a to že chirurg musí o tejto
chorobe vedieť, musí s ňou prioritne počítať vo svojej úvahe pri určovaní diagnózy.
Čo sa tyká dôkaznej situácie v predmetnej veci boli vykonané potrebné úkony,
vyšetrovateľom a to svedčiace jednak proti lekárom, ktorí maloletému zdravotnícku
starostlivosť poskytovali, ale aj svedčiace v ich prospech a to v zmysle základných zásad
trestného konania - § 2 ods. 10 Trestného poriadku.
V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že znalec z odvetvia chirurgie Prof.
, ako dlhoročný odborník na úseku chirurgie, svoju činnosť
vykonáva za diametrálne odlišných praktických, teoretických poznatkov a skúsenosti, práve
s touto chorobou a za odlišného technického vybavenia pre diagnostiku takéhoto ochorenia,
ktoré má k dispozícii. Toto nie je ospravedlňovanie lekárov, ale hodnotenie okolností
a vybavenosti, za ktorých poskytovali v tom čase zdravotnú starostlivosť v deň pracovného
voľna. Ďalšou takouto okolnosťou je stupeň administratívnej a formálno-technickej
zaťaženosti jednotlivých výkonov a podmienok ich realizácie. Zároveň pri hodnotení
okolnosti je potrebné brať do úvahy skutočnosť, že závery a hodnotenia znalca nie je možné
automaticky stotožňovať s trestnoprávnymi závermi ani ich nekriticky preberať ale ich treba
trestno-právne vyhodnotiť a využiť. Znalecký posudok je len jeden z viacerých dôkazov,
ktoré je potrebné zohľadniť. Niektoré závery sú jednoznačné, iné menej jasne a sú aj také,
ktorých pravdepodobnosť je neistá, nakoľko sú založené na domnienkach.
Lekári pracujú s ľudským životom čo je veľmi zodpovedná práca a často idú do
rizika pri viacerých možnostiach v rozhodovaní. Či išlo o správny postup niekedy ukáže až
výsledok.
Medzi právne aspekty z trestno-právneho hľadiska je dôležitou otázkou zavinenia,
ktoré pozostáva z protiprávneho konania nepriaznivého následku na zdraví a z príčinnej
súvislosti (kauzalny neksus) medzi konaním a následkom. Nedostatok jednej z týchto zložiek
činu následok nezavinený Zároveň tu platí, že povinnosť predvídať a možnosť predvídať
musia byť pri vedomostnej stránke splnené zároveň. Pri protiprávnom konaní sa ako
materiálny korektív ďalej zisťuje závažnosť ich konania vzhľadom k okolnostiam prípadu.
Zo záverov znaleckého posudku znalca z odboru chirurgia ako tvrdí vo svojej
sťažnosti poškodený vyplýva, že lekár prvého kontaktu - všeobecný detský službukonajúci
lekár v na pohotovosti , pohotovostný chirurg ,
ale aj lekár detskej nemocnice, pochybili a porušili svoje povinnosti.
V prípade službukonajúceho detského lekára , skutočnosť, že
v tom čase išlo o zimné obdobie s infekciou črevnej chrípky mohla, byť pre neho dôvodom,
ktorý vplýval na rozhodnutie. Bolesti brucha dieťaťa, zvracanie, teplota atď. mohli byť
spoločnými príznakmi aj takéhoto ochorenia, avšak s tým sa nemal uspokojiť aj keď
v ambulancii a v blízkom okolí nedisponoval diagnostickými prístrojmi a minimálne mal
priamo poslať poškodenú s dieťaťom k chirurgovi. Aj tieto skutočnosti tvoria okolnosti
prípadu, pretože sa skúma závažnosť konania a odpovede na otázku, prečo nevykonal
u pacienta sonografické vyšetrenie a rtg vyšetrenie a podobne. Treba hľadať odpoveď na
otázku, prečo priamo neposlal poškodenú s dieťaťom na chirurgické oddelenie,
do kompetencie ktorého patrí aj ochorenie „vovulus“. Aj keď využijúc
svoje právo nevypovedal, len ťažko možno predpokladať, že počas svojej dlhoročnej práce
ako všeobecný lekár pre deti a dorast v dedine sa stretol s takýmto
ochorením. Podotýkam, že tu sa nejedná o hocijakú príhodu brušnú, ale o výnimočnú, ako
sám znalec uviedol a najmä u dieťaťa päť rokov po pôrode. Preto znalec okrem iného na
konci uviedol, že áno, došlo k zanedbaniu povinnosti a k pochybeniu, avšak správny postup
„lege artis“ zároveň predpokladá, že lekár alebo chirurg musí o tejto chorobe vedieť, musí
s ňou prioritne počítať vo svojej úvahe pri stanovovaní diferencionálnej diagnózy a to
nielen u detí do 1 roka ale aj neskôr.
Následne znalec si sám dal odpoveď na toto kritérium s tým, že vzhľadom k postupu
vôbec v tom čase neuvažoval o tomto akútnom ochorení, pretože ak by
na neho myslel, musel by okamžite pacienta odoslať do chirurgickej ambulancie na
vyšetrenie. Namiesto toho podal poškodenému Apaurin, čo pôsobilo kontraproduktívne, ale
pôsobenie nebolo nezvratné.
Aj toto všetko tvorí okolnosti prípadu, na základe ktorých sa dá predpokladať, že
v tom čase nevedel, že svojím konaním môže takéto ohrozenie nastať,
najmä ak choroba „volvulus“ má takýto rýchly priebeh, čím sa líši od iných chorôb
spadajúcich pod príhody brušné s tým, že ich vývoj je ďaleko pomalší. Nedá sa tu
preukázať, aby o tejto chorobe poškodeného mohol vedieť.
Ako lekár o takejto chorobe vedieť mal, avšak keď o nej nevedel, nemohol počítať
s tým, že ohrozenie môže spôsobiť. To že poškodenú s dieťaťom neposlal priamo na
chirurgické oddelenie je len dôsledok toho, čo bolo uvedené vyššie. Aj keď to neurobil,
poučenie poškodenej o tom, aby ihneď išla na chirurgické vyšetrenie, ak sa stav dieťaťa
zhorši, malo v konečnom dôsledku taký istý efekt, nakoľko poškodená priamo od neho išla
k chirurgovi. Tým bola prerušená príčinná súvislosť medzi jeho rozhodnutím a konečným
následkom po operácii.
Taktiež takáto povinnosť prešla na ďalšieho lekára, službukonajúceho chirurga
. Tento mal pri svojom rozhodovaní viacej možností, avšak ako sám sa bráni,
v rozhodovaní zrejme prispela skutočnosť, že išlo o dieťa, ktoré bolo spavé, nereagovalo na
oslovenie, pri palpačnom vyšetrení brucha nereagovalo bolestivo a zrejme bolo
v bezvedomí. V takom stave nebolo možné vykonať diagnostické vyšetrenia. Preto namiesto
toho, aby dieťa sám vyšetril, alebo ho hospitalizoval a zisťoval správnu diagnózu, tohto
pacienta odoslal do špecializovanej detskej nemocnice na oddelenie JIS. Podľa výpovede
svedkov lekárov v takomto stave dieťa nemohlo byt operované, nakoľko by to nemuselo
prežiť a bolo potrebné ho najprv stabilizovať. To aj bolo urobené v detskej nemocnici na
oddelení JIS . V pozícii chirurga ide o mladého lekára,
ktorý v tom čase nevedel rozlíšiť účinok lieku a stav dieťaťa. Z postupu mladého chirurga sa
tak isto dá vyvodiť čiastočný záver, že na akútne ochorenie „valvalus“ nemyslel, nepočítal
s ním nakoľko neurobil nič, čo by prispelo k jeho zisteniu. V tomto prípade sa dá
konštatovať že chirurg v nemocnici síce nevedel, že takéto ohrozenie môže spôsobiť a ani
vzhľadom na svoje osobné pomery vedieť nemusel, najmä ak maloletého nemohol riadne
vyšetriť a s takýmto prípadom a s takýmto ochorením sa doposiaľ nestretol. Ak pritom
odkázal maloletého na hospitalizáciu na oddelení JIS neďalekej špecializovanej detskej
nemocnice, neuvedomoval si, že nie to celkom správne.
Takže to ostalo na v detskej nemocnici, ktorá ako skúsená
pediatrička postupovala síce správne, „legestis“ až na to, že vzhľadom k veľkej
zaneprázdnenosti (oddelenie bolo plné ležiacich pacientov) oneskorene indikovala
vyšetrenie sono a rtg, ako aj nedostatočne vyhodnotila hodnotu Ddimerov, ktorá bola
zvýšená. Ak teda znalec v znaleckom posudku jej vyčítal to, že k pacientovi sa nechovala
ako k urgentnému, resp. akútnemu, tak k uvedenému je potrebné obdobne dodať, že s
ochorením „valvalus“ tak isto nepočítala.
Čo sa týka následku, aj podľa neho dá sa zistiť, do akej miery konanie čí opomenutia
lekárov bolo závažné alebo menej závažné.
Znalec okrem iného pri posudzovaní ochorenia uviedol, že pacienti s 80 cm tenkého
čreva dokážu žiť plnohodnotným životom. Je to konštatovanie na základe poznatkov
a skúsenosti
V tomto prípade, aj napriek pochybeniu zo strany lekárov v konečnom dôsledku
došlo k záchrane cca 180 cm detského tenkého čreva, čo zaručuje dobrý predpoklad,
plnohodnotného spôsobu života u mal. . Tenké črevo zvyčajne u deti dorastie
čo do dĺžky a organizmus sa dokáže adaptovať na také skrátenie zvýšenou rezorpciou. Táto
adaptácia podľa znalca trvá 2 až 3 roky. ako odborníčka v tejto
oblasti, ktorá mala na starosti maloletého po operácii uviedla, že maloletý už pri
kontrole 08. 09. 2015 vykazoval veľmi dobré výsledky a stav bez obmedzenia kvality života.
Takže potvrdila dobrú adaptáciu.
Napriek tomu z lekárskeho hľadiska znalec konštatoval, že ide o ťažké ublíženie na
zdraví, pacient bude mať trvalé skrátené tenké črevo. Čo to bude obnášať pre pacienta a
pre jeho rodičov je hypotetické, avšak bude môcť žiť plnohodnotným životom. Taktiež k
otázke komfortu by sa bolo skoro vyjadrovať.
Z trestnoprávneho hľadiska sa jedná o ťažké ublíženie na zdraví v zmysle § 123
ods. 3 písm. e) Trestného zákona. Aby išlo o porušenie dôležitej povinnosti, musí sa
preukázať, že medzi porušením povinnosti a následkom je príčinná súvislosť.
Službukonajúci lekári nezavinili samotné pretočenie tenkého čreva.
Z hľadiska lekárskeho, podľa znalca, ako je to uvedené aj v predmetnej sťažnosti,
službukonajúci lekári svojim nesprávnym postupom prispeli k rozsiahlejšiemu poškodeniu
tenkého čreva.
Je na mieste preto analyzovať čo vieme o tomto ochorení všeobecne, ale hlavne ako
prebiehalo u mal, .
Sám znalec, ktorý sa s takýmto ochorením stretáva uviedol, že črevo sa zvyčajne
otáča proti smeru hodinových ručičiek a má snahu sa otáčať ďalej, teda 2 krát, 3 krát atď.,
choroba sa najčastejšie prejaví v prvých 7. dňoch až do 1 roka dieťaťa. Ide zväčša
o vrodenú vývojovú vadu rotácie čreva počas embryonálneho vývoja plodu. Je už všeobecne
známe, že vrodené vady sa niekedy ťažko diagnostikujú a v mnohých prípadoch ak ide
o dôležitý orgán končia smrťou. K tomu v tomto zmysle sa vyjadril aj svedok, lekár
ktorý chlapca úspešne operoval.
Podľa znalca aj keď dôjde k rotáciou k upchaniu tepny, organizmus reaguje tak, že si
dodávku krvi a kyslíka hľadá a nahrádza tak, že otvára tenké spojky cez cievy a nejaký čas
ešte vydrží, aký čas presne nevieme. Podľa znalca, ak sa prietok krvi neobnoví za 2 - 6
hodín, črevo podlieha odumieraniu - nekróze.
Otázkou je, ako to bolo v prípade mal, .
Z histologického výsledku vyplýva, že išlo o diagnózu infarzácia čreva a nie nekrózu.
čo je rozdiel.
Znalec len na základe prejavov chlapca predpokladá, že proces odumierania nastal
tesne pred vstupom do ambulancie službukonajúceho lekára v
Ďalej predpokladá, že proces zatáčania mezentéria sa začal, keď sa sťažoval na
bolesti brucha. Proces odumierania tkaniva je veľmi bolestivý a znalec predpokladá že
začal v čase pred vstupom do chirurgickej ambulancie a postihnutý upadol do bezvedomia
a do šoku.
Tento proces vo všeobecnosti začína vtedy, keď sa uzatvoria žily, následne tepny
a krv s kyslíkom nemá kde prúdiť. Krv sa hromadí v danom orgáne, tým sa zväčšuje opuch
aj okolitého tkaniva, ktorý vedie následne k úplnému uzáveru prívodovej tepny a začína sa
rozvíjať „ischémia“ tkaniva čreva, v tomto momente hovoríme o „infarkte čreva“.
Organizmus nahrádza v cievnom riečišti nedostatok kyslíka určitý čas, nevieme aký.
Znalec nevie odpovedať na otázku, ako rýchlo proces odumierania tenkého čreva
postupuje, dá sa len všeobecne povedať, že čím rýchlejšie sa odstráni uzávera, tým je
pravdepodobnosť poškodenia menšia. Je tu teda nezodpovedaná otázka, ako to bolo u mal.
. Nedá sa zistiť, či musel byť takýto vývoj aj u neho alebo mohol byť celkom
alebo sčasti iný. Podľa výpovede matky, syn jej o bolesti brucha povedal asi okolo
12.30 hod., nevieme či ho bolelo brucho už skôr, kedy nastala rotácia čreva a kedy došlo
k odumieraniu čreva. Podľa znalca aj jedno aj druhé je sprevádzané bolesťou. Nevieme aký
rýchly bol vývoj odumierania, dokedy organizmus mu nahrádzal kyslík prostredníctvom
ciev.
Svedok , ako operátor vo svojej výpovedi uviedol, že nemohol chlapca
operovať, pretože nemal správu z detskej nemocnice. Následne musel byť pacient prevzatý
aj formálne cez počítačový systém a až tak mohol objednávať potrebné liečivá, zdravotnícky
materiál na operáciu. Pri operácii zistil, že črevo rotovalo iba raz o 360 a to v smere
hodinových ručičiek, teda opačným smerom ako zvyčajne rotuje podľa znalca
Z uvedeného vyplýva, že na rýchlosti vykonávania operácie, ako aj na včasnosti
diagnostickej techniky sa podpísala aj dostupnosť spracovania a odovzdávania správ
a preberanie pacientov. Nikto nevie predpokladať, aký by bol následok, v tomto konkrétnom
prípade, za situácie, ak by lekári napriek okolnostiam reagovali adekvátne o čosi skôr,
berúc pritom do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, za ktoré lekári nemôžu.
Na základe vyššie uvedených predpokladov a domnienok sa nedá určiť, či by
následok u mal bol priaznivejší, prípadne o koľko priaznivejší.
V zmysle ustanovenia § 123 ods. 3 písm. e) Trestného zákona, každé poškodenie
tenkého čreva je poškodením dôležitého orgánu. Ak teda k poškodeniu tenkého čreva začalo
dochádzať skôr ako predpokladal znalec a teda poškodeniu by sa nezabránilo aj napriek
vynaloženiu všetkého úsilia zo strany lekárov, mohli by títo byť trestno-právne zodpovední
za následok. Určite nie. Dá sa vôbec zachrániť celé tenké črevo v podmienkach aké sú
nastavené v .
Zaver z takejto úvahy je zrejmý. Je tu nedostatok príčinnej súvislosti medzi konaním
a následkom.
Zároveň je tu nedostatok subjektívnej stránky. Za takýchto okolnosti aj po
vedomostnej stránke u lekárov sa nedá ustáliť a preukázať ani nevedomá nedbanlivosť.
Aj v tomto prípade platí v pochybnostiach v prospech obvineného, resp. podozrivého.
Vzhľadom k uvedenému službu konajúci lekári svojim konaním nenaplnili všetky pojmové
znaky skutkovej podstaty vzhľadavaného prečinu po stránke objektívnej ale aj po stránke
subjektívnej.
Je tu potrebné pri hodnotení a vyvodzovaní trestno-právnej zodpovednosti vždy mať
na pamäti aj závažnosť inštitútu vznesenia obvinenia a jeho zásahu do integrity každej
osoby a zvlášť u lekára, aký to má dosah na jeho základe práva a slobody najmä ak je
nezákonné.
V ostatnom poukazujem na dôkazy a závery, ktoré sú uvedené v odôvodení uznesenia
o zastavení trestného stíhania.
V tejto súvislosti je potrebné dodať, že ak vyšetrovateľ pochybil, tak iba v tom, že sa
nedostatočne vysporiadal s aplikáciou právnych záverov a právnych úvah.»
20. Sťažovateľ vo svojej podstate namieta nezákonnosť a ústavnú neudržateľnosť
uznesenia okresnej prokuratúry, jednostrannosť hodnotenia zabezpečených dôkazov,
nevyporiadanie sa s ním zabezpečenými dôkazmi (najmä so závermi znaleckého posudku
), ako aj nesprávny spôsob aplikácie § 16 Trestného zákona.
21. Napriek formulovaným (a čiastočne aj oprávneným) výhradám sťažovateľa však
ústavný súd po preskúmaní sťažnosti vrátane k nej priloženej dokumentácie konštatuje
ústavnú udržateľnosť uznesenia okresnej prokuratúry. Sťažovateľom napádané uznesenie
totiž obsahuje nosné dôvody, pre ktoré orgány činné v trestnom konaní nepokračovali
v trestnom stíhaní vedenom vo veci spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157
ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) a § 139 ods. 1
písm. a) Trestného zákona a pre ktoré okresná prokuratúra nepovažovala za nezákonné
uznesenie okresného riaditeľstva, ktorým bolo trestné konanie s uvedením konkrétneho
dôvodu vyplývajúceho z § 215 ods. 1 písm. b) a ods. 4 Trestného poriadku zastavené. Tie
vo svojej podstate spočívajú v nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
(oneskorene realizovaným) liečebným postupom v prípade konajúcich lekárov a následkom
na zdraví sťažovateľa z dôvodu náhleho (a lekármi nezapríčineného) vzniku ochorenia
„volvulus tenkého čreva“, ktorým bol infarkt jeho časti, čo odôvodňovalo urgentnú, život
zachraňujúcu operáciu brucha, pri ktorej bola odumretá časť tenkého čreva odstránená.
Podľa názoru prokurátora okresnej prokuratúry nemožno ani na základe výsledkov
znaleckého skúmania zodpovedať otázku, ako rýchlo proces odumierania tenkého čreva
u sťažovateľa postupoval, a len vo všeobecnosti možno akceptovať záver, že pri rýchlejšom
odstránení príčiny infarktu čreva (t. j. pri skoršej operácii) je menšia pravdepodobnosť jeho
poškodenia. V konečnom dôsledku sa tak napadnuté rozhodnutie okresnej prokuratúry
dovoláva použitia zásady „v pochybnostiach v prospech obvineného, resp. podozrivého“.
22. Právne zdôvodnenie záverov o tom, že napriek zisteniu pochybení niektorých
v prípade konajúcich lekárov z medicínskeho hľadiska nebolo preukázané naplnenie
všetkých podmienok pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči konkrétnym osobám,
sa tak javí aj napriek sťažovateľom nastoleným pochybnostiam akceptovateľné
a postačujúce pre záver o udržateľnosti označeného uznesenia okresnej prokuratúry
z hľadiska obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako v tejto veci zaujala okresná
prokuratúra, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu
nahradiť právny názor okresnej prokuratúry svojím vlastným (a to ani v prípade, ak sa s ním
vo všetkých jeho aspektoch nestotožňuje, tak ako to je aj v tomto prípade). O svojvôli pri
výklade alebo aplikácii zákonného predpisu by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam, čo sa v danej veci nestalo.
23. K námietke nesprávneho hodnotenia dôkazov ústavný súd navyše poukazuje na
svoju predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej judikoval (I. ÚS 67/06), že
zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplýva z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144
ods. 1 ústavy. Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie obsiahnuté najmä v čl. 46 až čl. 50
ústavy rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov
realizované všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám
nestotožňoval (II. ÚS 593/2011, III. ÚS 230/2012).
24. Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením okresnej
prokuratúry a konaním, ktoré jeho vydaniu prechádzalo, bolo porušené jeho právo na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru. Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd konštatuje, že
v minulosti už viackrát vyslovil, že práva obsiahnuté v dohovore vykladá v intenciách
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Z judikatúry ESĽP
okrem iného vyplýva, že čl. 6 dohovoru nie je vôbec aplikovateľný na poškodeného
v trestnom konaní, ak trestné oznámenie podané údajným poškodeným bolo odložené bez
toho, aby bolo začaté trestné stíhanie údajného páchateľa (Duchoňová proti Českej
republike, rozhodnutie z 2. 10. 2006, č. 29858/03, oddiel 1). Z judikatúry ESĽP zároveň
vyplýva, že čl. 6 je v zásade aplikovateľný, pokiaľ sa poškodený k trestnému konaniu
pripojí s cieľom získať náhradu škody, ktorá mu bola trestným činom spôsobená. Namietať
porušenie práv vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru nebude môcť ten poškodený, ktorý sa
trestného konania zúčastňuje len s cieľom prispieť k odsúdeniu obvineného (Corbu proti
Rumunsku, rozhodnutie z 31. 3. 2009, č. 27396/04, body 30 – 33). Keďže v danom prípade
nedošlo k vzneseniu obvinenia proti konkrétnym osobám a zo sťažnosti, ako aj k nej
pripojených dokladov nevyplývalo, že by v danom štádiu konania bol zo strany sťažovateľa
uplatnený nárok na náhradu škody, ústavný súd dospel k záveru o neaplikovateľnosti práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru ani na neho naviazaného
práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru v danom prípade.
25. Na základe uvedených skutočností a s prihliadnutím na zastavenie trestného
stíhania, ktoré nebráni prípadnému uplatneniu nároku na náhradu škody v rámci iného
(súdneho) konania, ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľom označeným
základným právom na inú právnu ochranu zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy spolu s ním
označenými všeobecnými ustanoveniami ústavy (čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy), ako aj
právom na spravodlivé súdne konanie zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru (a na neho
naviazaným právom zaručený čl. 13 dohovoru) na jednej strane a napadnutým uznesením
okresnej prokuratúry, resp. konaním, ktoré jeho vydaniu prechádzalo, na strane druhej nie je
daná taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení a dôvodnosti
potreby zásahu do výsledku tohto konania.
26. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne
I. ÚS 744/2016). Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. februára 2017