Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 54/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť maloletého zastúpeného

zákonnou zástupkyňou (matkou) právne zastúpeného

advokátom JUDr. Ladislavom Zátorským, Štefánikovo námestie 5, Spišská Nová Ves,

vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného

Slovenskej republiky v spojení s a

a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresnej prokuratúry Prešov č. k. -51 z 10. októbra 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra

2016 doručená sťažnosť maloletého (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného zákonnou zástupkyňou (matkou) , ktorou

namieta porušenie základného práva zaručeného

(ďalej len „ústava“) v spojení s a a práv zaručených

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Okresnej prokuratúry Prešov (ďalej len „okresná prokuratúra“)

č. k. -51 z 10. októbra 2016 (ďalej aj „uznesenie okresnej prokuratúry“).

2. Sťažovateľ bol v procesnom postavení poškodeného účastníkom trestného konania

začatého uznesením z 30. januára 2015 vo veci prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157

ods. 1 a 2 písm. a) a b) s poukazom na a

písm. a) . Uvedené trestné stíhanie vedené Okresným riaditeľstvom

Policajného zboru Prešov (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) pod ČVS: ORP-82/1-VAS-PO-

2015 bolo zastavené uznesením z 30. júna 2016 z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a

nie je dôvod na postúpenie veci. O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného

riaditeľstva rozhodla okresná prokuratúra uznesením z 10. októbra 2016 tak, že ju ako

nedôvodnú zamietla.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „rozhodnutie okresnej prokuratúry v spojení

s rozhodnutím okresného riaditeľstva PZ je nesprávne, nezákonné, a hlavne ústavne

nekonformné a neudržateľné, čo je prakticky aj dôvodom, prečo sa sťažovateľ rozhodol

obrátiť s touto sťažnosťou na ústavný súd Slovenskej republiky...

Za problémové považuje sťažovateľ aj hodnotenie znaleckého posudku

ktoré sa vyznačuje samovôľou a arbitrárnosťou OČTK, nehovoriac už

o tom, že presvedčivosť uznesenia okresnej prokuratúry spochybňuje nepovšimnutie

si druhého znaleckého posudku vypracovaného znalcom , ktoré bolo

sťažovateľom predložené súčasne s podaním sťažnosti voči rozhodnutiu okresného

riaditeľstva PZ.“.

Sťažovateľ pritom poukazuje na konkrétne nedostatky v hodnotení dôkazov, ktoré

podľa jeho názoru dokazujú formalizmus pri hodnotení znaleckých posudkov spätý

s nedovoleným selektívnym prístupom, čo vedie k záveru, že orgány činné v trestnom

konaní starostlivo neuvážili všetky okolnosti prípadu tak, ako im to prikazuje § 2 ods. 12

. Následne namieta spôsob, akým okresná prokuratúra v prípade

aplikovala , keďže „úvahy okresnej prokuratúry na str. 4 uznesenia,

prípadne na str. 5 uznesenia o zamietnutí sťažností sú nad rámec zákonného ustanovenia

. Predsa nemôžeme ospravedlňovať to, že lekár v rozhodnom čase

neuvažoval o tomto akútnom ochorení. Akákoľvek polemika nie je namieste, keďže lekár

musí aj s takouto diagnózou prioritne počítať, čo bolo znalcami potvrdené. Okrem toho,

ak aj znalec poukazuje na to, že lekár neuvažoval o tomto ochorení, tak to znalec vyhodnotil

ako jeho chybu, nie jeho ospravedlnenie. K vyššie uvedenému je tiež nutné uviesť, že znalec

jasne popísal aký by mal byť postup lege artis lekárov, pričom javí sa, že ten popisuje tento

postup v iných súvislostiach ako to je prezentované okresnou prokuratúrou. Záver, ktorý

okresná prokuratúra prezentuje v poslednej vete na str. 4 uznesenia... vo všeobecnosti

znamená, že v každom jednom prípade pochybenia akéhokoľvek lekára sa tento zbaví svojej

zodpovednosti, ak uvedie, že nevedel = nepoznal vyšetrovanú chorobu. Ak by teda mala

platiť konštatácia konajúcej prokuratúry, môžeme z vyškrtnúť ustanovenia

o nedbanlivosti resp. o nevedomej nedbanlivosti. ...

Aj týmto hodnotením dôkazov a aplikáciou právnych noriem na konkrétny prípad

zo strany OČTK došlo k zásahu orgánu verejne moci do základných práv sťažovateľa

v zmysle . Aplikáciu právnej normy na okolnosti

prípadu v podobe ust. 16 o nedbanlivosti, a v tomto smere prezentované

závery okresnej prokuratúry nie je možné akceptovať zvlášť za situácie, že znalci sa predsa

vyjadrovali, že lekári (je tým myslené chirurg) musia až do vylúčenia náhlej príhody

brušnej apriori počítať s touto diagnózou. Spôsob aplikácie ust.

preto považuje sťažovateľ za svojvoľný, arbitrárny. ...

Sťažovateľ tiež namieta spôsob uplatnenia zásady voľného hodnotenia dôkazov,

ktorá vyplýva z ust. , keďže podľa jeho presvedčenia okresná

prokuratúra hodnotila dôkazy ľubovoľne resp. svojvoľne, a práve svojvôľa v procese

hodnotenia dôkazov nie je žiaducim prvkom v trestnom konaní. Sťažovateľ je presvedčený,

že v rovine trestného konania je nutné dodržať nielen zákonnú kvalitu, ale aj ústavnú kvalitu

trestného konania, pričom tá by sa mala prejaviť aj v hodnotení dôkazov konajúcimi

orgánmi činnými v trestnom konaní, pričom to musí bez akýchkoľvek pochybností

zodpovedať ust. .“.

4. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ s poukazom

na predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu (, ) uvádza, že

nie je rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo

iný orgán verejnej moci, povaha zákona, ktorý predmet konania upravuje, ani povaha strán,

ale materiálna povaha predmetu konania. Poukazuje pritom na „spätosť porušenia

základného práva zaručeného mu v s porušením jeho práva

na spravodlivé súdne konanie“. Porušenie práva zaručeného čl. 13 dohovoru odôvodňuje

sťažovateľ hlavne tým, že „okresná prokuratúra pri rozhodovaní o jeho sťažnosti voči

uzneseniu okresného riaditeľstva PZ o zastavení trestného stíhania odoprela riadnemu

opravnému prostriedku sťažovateľa charakter účinného právneho prostriedku nápravy

porušenia práva na spravodlivé súdne konanie“.

5. Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci takto

rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

s prepojením na

a , právo sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo

sťažovateľa na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresnej prokuratúry Prešov, sp. zn. -51

z 10. októbra 2016 porušené boli.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresnej prokuratúry Prešov, sp. zn.

-51 z 10. októbra 2016 a vec vracia Okresnej prokuratúre Prešov na ďalšie

konanie.

Okresná prokuratúra Prešov je povinná uhradiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľa v sume 363,79 Eur na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Ladislava

Zátorského... a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno podľa ustálenej judikatúry ústavného

súdu hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to spravidla

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , , ).

10. V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa napadnutým

uznesením okresnej prokuratúry ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že nie je

súčasťou sústavy orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý okrem iného rozhoduje

o sťažnostiach namietajúcich porušenie základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne

preskúmavanie a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich

o právnych prostriedkoch nápravy a ochrane práv a slobôd (vrátane základných práv

a slobôd) fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti

s rozhodovaním vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery

orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv

a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústave

alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách (m. m.

, ).

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

14. Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

a o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

16. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

17. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa o porušení základného práva zaručeného

ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou poukazuje na to,

že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu je aj jemu zodpovedajúca povinnosť

orgánov činných v trestnom konaní (v danom prípade orgánov prokuratúry) zákonom

ustanoveným spôsobom sa zaoberať podaním, v ktorom dotknutá osoba oznamuje

skutočnosti podľa nej nasvedčujúce tomu, že bol spáchaný trestný čin, a o vybavení takého

oznámenia dotknutú osobu riadne vyrozumieť. Súčasťou tohto práva však nie je právo,

aby orgány činné v trestnom konaní podaniu oznamovateľa vyhoveli v tom zmysle,

že rozhodnú podľa jeho predstáv (m. m. napr. , , ,

). Ústavný súd opakovane judikoval, že právo fyzickej osoby na začatie

trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí

medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy a ani ho nemožno odvodiť

z niektorého zo základných práv alebo slobôd (napr. , ). Ústavný

súd zároveň pripomína, že zo žiadneho z ustanovení ani zákona

č. o prokuratúre v znení neskorších predpisov nemožno vyvodiť subjektívne

právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania voči konkrétnej

osobe.

18. V tejto súvislosti tiež ústavný súd poznamenáva, že z právneho poriadku

Slovenskej republiky, ako aj z právnych poriadkov mnohých členských krajín Európskej

únie možno vyvodiť, že jedným z charakteristických znakov moderného právneho štátu je aj

skutočnosť, že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou

vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov

rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho

spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom

a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych

subjektívnych práv oznamovateľa trestného činu, resp. poškodeného (m. m. ).

Pre účely ochrany individuálnych subjektívnych práv ustanovuje právny poriadok

Slovenskej republiky osobitné právne inštitúty „netrestnej povahy“, ktorých uplatnenie má

súkromnoprávny charakter a je plne v dispozícii osoby, ktorá tvrdí, že konaním inej osoby

došlo k zásahu do konkrétnych subjektívnych práv (m. m. , ).

19. Prokurátor okresnej prokuratúry v napadnutom uznesení po zhrnutí obsahu

uznesenia okresného riaditeľstva a dôvodov podanej sťažnosti uviedol obsah vybraných

ustanovení [, , , ,

písm. a)], ako aj o zdravotnej starostlivosti a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a nadväzne na to uviedol:

«U maloletého sa podľa zdravotnej dokumentácie a znaleckého

posudku znalca z odvetvia chirurgie Prof. jednalo o ochorenie

nazývané „Volvulus tenkého čreva“ čo je zatočenie tenkého čreva spolu so závesom čreva,

v ktorom idú cievy zásobujúce črevnú stenu krvou a kyslíkom. V istej fáze zatočenia nastane

uzáver výživovej artérie čreva a vznikne „infarkt čreva“, črevo začne odumierať a ak sa

neobnoví včas prietok krvi tak stena čreva podľahne „nekroze“ - odumretia tkaniva a teda

aj čreva.

Častou príčinou tohto javu je vrodená vývojová chyba rotácie čreva počas vývoja

plodu keď nenastane správna fixácia čreva v brušnej dutine počas ešte embryonálneho

vývoja. U väčšiny pacientov, ktorí sú takto postihnutí sa choroba prejaví v prvých 7 dňoch

až prvého roka života, v neskoršom veku je výskyt tejto choroby zriedkavý. Na úspešnosť

tejto liečby vplýva rýchlosť a včasnosť obnovenia krvného zásobenia rotovaného úseku

čreva, t. j. rýchla diagnostika a operácia.

Znalec však dopĺňa podmienku, ktorá je významná, a to že chirurg musí o tejto

chorobe vedieť, musí s ňou prioritne počítať vo svojej úvahe pri určovaní diagnózy.

Čo sa tyká dôkaznej situácie v predmetnej veci boli vykonané potrebné úkony,

vyšetrovateľom a to svedčiace jednak proti lekárom, ktorí maloletému zdravotnícku

starostlivosť poskytovali, ale aj svedčiace v ich prospech a to v zmysle základných zásad

trestného konania - .

V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že znalec z odvetvia chirurgie Prof.

, ako dlhoročný odborník na úseku chirurgie, svoju činnosť

vykonáva za diametrálne odlišných praktických, teoretických poznatkov a skúsenosti, práve

s touto chorobou a za odlišného technického vybavenia pre diagnostiku takéhoto ochorenia,

ktoré má k dispozícii. Toto nie je ospravedlňovanie lekárov, ale hodnotenie okolností

a vybavenosti, za ktorých poskytovali v tom čase zdravotnú starostlivosť v deň pracovného

voľna. Ďalšou takouto okolnosťou je stupeň administratívnej a formálno-technickej

zaťaženosti jednotlivých výkonov a podmienok ich realizácie. Zároveň pri hodnotení

okolnosti je potrebné brať do úvahy skutočnosť, že závery a hodnotenia znalca nie je možné

automaticky stotožňovať s trestnoprávnymi závermi ani ich nekriticky preberať ale ich treba

trestno-právne vyhodnotiť a využiť. Znalecký posudok je len jeden z viacerých dôkazov,

ktoré je potrebné zohľadniť. Niektoré závery sú jednoznačné, iné menej jasne a sú aj také,

ktorých pravdepodobnosť je neistá, nakoľko sú založené na domnienkach.

Lekári pracujú s ľudským životom čo je veľmi zodpovedná práca a často idú do

rizika pri viacerých možnostiach v rozhodovaní. Či išlo o správny postup niekedy ukáže až

výsledok.

Medzi právne aspekty z trestno-právneho hľadiska je dôležitou otázkou zavinenia,

ktoré pozostáva z protiprávneho konania nepriaznivého následku na zdraví a z príčinnej

súvislosti (kauzalny neksus) medzi konaním a následkom. Nedostatok jednej z týchto zložiek

činu následok nezavinený Zároveň tu platí, že povinnosť predvídať a možnosť predvídať

musia byť pri vedomostnej stránke splnené zároveň. Pri protiprávnom konaní sa ako

materiálny korektív ďalej zisťuje závažnosť ich konania vzhľadom k okolnostiam prípadu.

Zo záverov znaleckého posudku znalca z odboru chirurgia ako tvrdí vo svojej

sťažnosti poškodený vyplýva, že lekár prvého kontaktu - všeobecný detský službukonajúci

lekár v na pohotovosti , pohotovostný chirurg ,

ale aj lekár detskej nemocnice, pochybili a porušili svoje povinnosti.

V prípade službukonajúceho detského lekára , skutočnosť, že

v tom čase išlo o zimné obdobie s infekciou črevnej chrípky mohla, byť pre neho dôvodom,

ktorý vplýval na rozhodnutie. Bolesti brucha dieťaťa, zvracanie, teplota atď. mohli byť

spoločnými príznakmi aj takéhoto ochorenia, avšak s tým sa nemal uspokojiť aj keď

v ambulancii a v blízkom okolí nedisponoval diagnostickými prístrojmi a minimálne mal

priamo poslať poškodenú s dieťaťom k chirurgovi. Aj tieto skutočnosti tvoria okolnosti

prípadu, pretože sa skúma závažnosť konania a odpovede na otázku, prečo nevykonal

u pacienta sonografické vyšetrenie a rtg vyšetrenie a podobne. Treba hľadať odpoveď na

otázku, prečo priamo neposlal poškodenú s dieťaťom na chirurgické oddelenie,

do kompetencie ktorého patrí aj ochorenie „vovulus“. Aj keď využijúc

svoje právo nevypovedal, len ťažko možno predpokladať, že počas svojej dlhoročnej práce

ako všeobecný lekár pre deti a dorast v dedine sa stretol s takýmto

ochorením. Podotýkam, že tu sa nejedná o hocijakú príhodu brušnú, ale o výnimočnú, ako

sám znalec uviedol a najmä u dieťaťa päť rokov po pôrode. Preto znalec okrem iného na

konci uviedol, že áno, došlo k zanedbaniu povinnosti a k pochybeniu, avšak správny postup

„lege artis“ zároveň predpokladá, že lekár alebo chirurg musí o tejto chorobe vedieť, musí

s ňou prioritne počítať vo svojej úvahe pri stanovovaní diferencionálnej diagnózy a to

nielen u detí do 1 roka ale aj neskôr.

Následne znalec si sám dal odpoveď na toto kritérium s tým, že vzhľadom k postupu

vôbec v tom čase neuvažoval o tomto akútnom ochorení, pretože ak by

na neho myslel, musel by okamžite pacienta odoslať do chirurgickej ambulancie na

vyšetrenie. Namiesto toho podal poškodenému Apaurin, čo pôsobilo kontraproduktívne, ale

pôsobenie nebolo nezvratné.

Aj toto všetko tvorí okolnosti prípadu, na základe ktorých sa dá predpokladať, že

v tom čase nevedel, že svojím konaním môže takéto ohrozenie nastať,

najmä ak choroba „volvulus“ má takýto rýchly priebeh, čím sa líši od iných chorôb

spadajúcich pod príhody brušné s tým, že ich vývoj je ďaleko pomalší. Nedá sa tu

preukázať, aby o tejto chorobe poškodeného mohol vedieť.

Ako lekár o takejto chorobe vedieť mal, avšak keď o nej nevedel, nemohol počítať

s tým, že ohrozenie môže spôsobiť. To že poškodenú s dieťaťom neposlal priamo na

chirurgické oddelenie je len dôsledok toho, čo bolo uvedené vyššie. Aj keď to neurobil,

poučenie poškodenej o tom, aby ihneď išla na chirurgické vyšetrenie, ak sa stav dieťaťa

zhorši, malo v konečnom dôsledku taký istý efekt, nakoľko poškodená priamo od neho išla

k chirurgovi. Tým bola prerušená príčinná súvislosť medzi jeho rozhodnutím a konečným

následkom po operácii.

Taktiež takáto povinnosť prešla na ďalšieho lekára, službukonajúceho chirurga

. Tento mal pri svojom rozhodovaní viacej možností, avšak ako sám sa bráni,

v rozhodovaní zrejme prispela skutočnosť, že išlo o dieťa, ktoré bolo spavé, nereagovalo na

oslovenie, pri palpačnom vyšetrení brucha nereagovalo bolestivo a zrejme bolo

v bezvedomí. V takom stave nebolo možné vykonať diagnostické vyšetrenia. Preto namiesto

toho, aby dieťa sám vyšetril, alebo ho hospitalizoval a zisťoval správnu diagnózu, tohto

pacienta odoslal do špecializovanej detskej nemocnice na oddelenie JIS. Podľa výpovede

svedkov lekárov v takomto stave dieťa nemohlo byt operované, nakoľko by to nemuselo

prežiť a bolo potrebné ho najprv stabilizovať. To aj bolo urobené v detskej nemocnici na

oddelení JIS . V pozícii chirurga ide o mladého lekára,

ktorý v tom čase nevedel rozlíšiť účinok lieku a stav dieťaťa. Z postupu mladého chirurga sa

tak isto dá vyvodiť čiastočný záver, že na akútne ochorenie „valvalus“ nemyslel, nepočítal

s ním nakoľko neurobil nič, čo by prispelo k jeho zisteniu. V tomto prípade sa dá

konštatovať že chirurg v nemocnici síce nevedel, že takéto ohrozenie môže spôsobiť a ani

vzhľadom na svoje osobné pomery vedieť nemusel, najmä ak maloletého nemohol riadne

vyšetriť a s takýmto prípadom a s takýmto ochorením sa doposiaľ nestretol. Ak pritom

odkázal maloletého na hospitalizáciu na oddelení JIS neďalekej špecializovanej detskej

nemocnice, neuvedomoval si, že nie to celkom správne.

Takže to ostalo na v detskej nemocnici, ktorá ako skúsená

pediatrička postupovala síce správne, „legestis“ až na to, že vzhľadom k veľkej

zaneprázdnenosti (oddelenie bolo plné ležiacich pacientov) oneskorene indikovala

vyšetrenie sono a rtg, ako aj nedostatočne vyhodnotila hodnotu Ddimerov, ktorá bola

zvýšená. Ak teda znalec v znaleckom posudku jej vyčítal to, že k pacientovi sa nechovala

ako k urgentnému, resp. akútnemu, tak k uvedenému je potrebné obdobne dodať, že s

ochorením „valvalus“ tak isto nepočítala.

Čo sa týka následku, aj podľa neho dá sa zistiť, do akej miery konanie čí opomenutia

lekárov bolo závažné alebo menej závažné.

Znalec okrem iného pri posudzovaní ochorenia uviedol, že pacienti s 80 cm tenkého

čreva dokážu žiť plnohodnotným životom. Je to konštatovanie na základe poznatkov

a skúsenosti

V tomto prípade, aj napriek pochybeniu zo strany lekárov v konečnom dôsledku

došlo k záchrane cca 180 cm detského tenkého čreva, čo zaručuje dobrý predpoklad,

plnohodnotného spôsobu života u mal. . Tenké črevo zvyčajne u deti dorastie

čo do dĺžky a organizmus sa dokáže adaptovať na také skrátenie zvýšenou rezorpciou. Táto

adaptácia podľa znalca trvá 2 až 3 roky. ako odborníčka v tejto

oblasti, ktorá mala na starosti maloletého po operácii uviedla, že maloletý už pri

kontrole 08. 09. 2015 vykazoval veľmi dobré výsledky a stav bez obmedzenia kvality života.

Takže potvrdila dobrú adaptáciu.

Napriek tomu z lekárskeho hľadiska znalec konštatoval, že ide o ťažké ublíženie na

zdraví, pacient bude mať trvalé skrátené tenké črevo. Čo to bude obnášať pre pacienta a

pre jeho rodičov je hypotetické, avšak bude môcť žiť plnohodnotným životom. Taktiež k

otázke komfortu by sa bolo skoro vyjadrovať.

Z trestnoprávneho hľadiska sa jedná o ťažké ublíženie na zdraví v zmysle § 123

ods. 3 písm. e) . Aby išlo o porušenie dôležitej povinnosti, musí sa

preukázať, že medzi porušením povinnosti a následkom je príčinná súvislosť.

Službukonajúci lekári nezavinili samotné pretočenie tenkého čreva.

Z hľadiska lekárskeho, podľa znalca, ako je to uvedené aj v predmetnej sťažnosti,

službukonajúci lekári svojim nesprávnym postupom prispeli k rozsiahlejšiemu poškodeniu

tenkého čreva.

Je na mieste preto analyzovať čo vieme o tomto ochorení všeobecne, ale hlavne ako

prebiehalo u mal, .

Sám znalec, ktorý sa s takýmto ochorením stretáva uviedol, že črevo sa zvyčajne

otáča proti smeru hodinových ručičiek a má snahu sa otáčať ďalej, teda 2 krát, 3 krát atď.,

choroba sa najčastejšie prejaví v prvých 7. dňoch až do 1 roka dieťaťa. Ide zväčša

o vrodenú vývojovú vadu rotácie čreva počas embryonálneho vývoja plodu. Je už všeobecne

známe, že vrodené vady sa niekedy ťažko diagnostikujú a v mnohých prípadoch ak ide

o dôležitý orgán končia smrťou. K tomu v tomto zmysle sa vyjadril aj svedok, lekár

ktorý chlapca úspešne operoval.

Podľa znalca aj keď dôjde k rotáciou k upchaniu tepny, organizmus reaguje tak, že si

dodávku krvi a kyslíka hľadá a nahrádza tak, že otvára tenké spojky cez cievy a nejaký čas

ešte vydrží, aký čas presne nevieme. Podľa znalca, ak sa prietok krvi neobnoví za 2 - 6

hodín, črevo podlieha odumieraniu - nekróze.

Otázkou je, ako to bolo v prípade mal, .

Z histologického výsledku vyplýva, že išlo o diagnózu infarzácia čreva a nie nekrózu.

čo je rozdiel.

Znalec len na základe prejavov chlapca predpokladá, že proces odumierania nastal

tesne pred vstupom do ambulancie službukonajúceho lekára v

Ďalej predpokladá, že proces zatáčania mezentéria sa začal, keď sa sťažoval na

bolesti brucha. Proces odumierania tkaniva je veľmi bolestivý a znalec predpokladá že

začal v čase pred vstupom do chirurgickej ambulancie a postihnutý upadol do bezvedomia

a do šoku.

Tento proces vo všeobecnosti začína vtedy, keď sa uzatvoria žily, následne tepny

a krv s kyslíkom nemá kde prúdiť. Krv sa hromadí v danom orgáne, tým sa zväčšuje opuch

aj okolitého tkaniva, ktorý vedie následne k úplnému uzáveru prívodovej tepny a začína sa

rozvíjať „ischémia“ tkaniva čreva, v tomto momente hovoríme o „infarkte čreva“.

Organizmus nahrádza v cievnom riečišti nedostatok kyslíka určitý čas, nevieme aký.

Znalec nevie odpovedať na otázku, ako rýchlo proces odumierania tenkého čreva

postupuje, dá sa len všeobecne povedať, že čím rýchlejšie sa odstráni uzávera, tým je

pravdepodobnosť poškodenia menšia. Je tu teda nezodpovedaná otázka, ako to bolo u mal.

. Nedá sa zistiť, či musel byť takýto vývoj aj u neho alebo mohol byť celkom

alebo sčasti iný. Podľa výpovede matky, syn jej o bolesti brucha povedal asi okolo

12.30 hod., nevieme či ho bolelo brucho už skôr, kedy nastala rotácia čreva a kedy došlo

k odumieraniu čreva. Podľa znalca aj jedno aj druhé je sprevádzané bolesťou. Nevieme aký

rýchly bol vývoj odumierania, dokedy organizmus mu nahrádzal kyslík prostredníctvom

ciev.

Svedok , ako operátor vo svojej výpovedi uviedol, že nemohol chlapca

operovať, pretože nemal správu z detskej nemocnice. Následne musel byť pacient prevzatý

aj formálne cez počítačový systém a až tak mohol objednávať potrebné liečivá, zdravotnícky

materiál na operáciu. Pri operácii zistil, že črevo rotovalo iba raz o 360 a to v smere

hodinových ručičiek, teda opačným smerom ako zvyčajne rotuje podľa znalca

Z uvedeného vyplýva, že na rýchlosti vykonávania operácie, ako aj na včasnosti

diagnostickej techniky sa podpísala aj dostupnosť spracovania a odovzdávania správ

a preberanie pacientov. Nikto nevie predpokladať, aký by bol následok, v tomto konkrétnom

prípade, za situácie, ak by lekári napriek okolnostiam reagovali adekvátne o čosi skôr,

berúc pritom do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, za ktoré lekári nemôžu.

Na základe vyššie uvedených predpokladov a domnienok sa nedá určiť, či by

následok u mal bol priaznivejší, prípadne o koľko priaznivejší.

V zmysle ustanovenia , každé poškodenie

tenkého čreva je poškodením dôležitého orgánu. Ak teda k poškodeniu tenkého čreva začalo

dochádzať skôr ako predpokladal znalec a teda poškodeniu by sa nezabránilo aj napriek

vynaloženiu všetkého úsilia zo strany lekárov, mohli by títo byť trestno-právne zodpovední

za následok. Určite nie. Dá sa vôbec zachrániť celé tenké črevo v podmienkach aké sú

nastavené v .

Zaver z takejto úvahy je zrejmý. Je tu nedostatok príčinnej súvislosti medzi konaním

a následkom.

Zároveň je tu nedostatok subjektívnej stránky. Za takýchto okolnosti aj po

vedomostnej stránke u lekárov sa nedá ustáliť a preukázať ani nevedomá nedbanlivosť.

Aj v tomto prípade platí v pochybnostiach v prospech obvineného, resp. podozrivého.

Vzhľadom k uvedenému službu konajúci lekári svojim konaním nenaplnili všetky pojmové

znaky skutkovej podstaty vzhľadavaného prečinu po stránke objektívnej ale aj po stránke

subjektívnej.

Je tu potrebné pri hodnotení a vyvodzovaní trestno-právnej zodpovednosti vždy mať

na pamäti aj závažnosť inštitútu vznesenia obvinenia a jeho zásahu do integrity každej

osoby a zvlášť u lekára, aký to má dosah na jeho základe práva a slobody najmä ak je

nezákonné.

V ostatnom poukazujem na dôkazy a závery, ktoré sú uvedené v odôvodení uznesenia

o zastavení trestného stíhania.

V tejto súvislosti je potrebné dodať, že ak vyšetrovateľ pochybil, tak iba v tom, že sa

nedostatočne vysporiadal s aplikáciou právnych záverov a právnych úvah.»

20. Sťažovateľ vo svojej podstate namieta nezákonnosť a ústavnú neudržateľnosť

uznesenia okresnej prokuratúry, jednostrannosť hodnotenia zabezpečených dôkazov,

nevyporiadanie sa s ním zabezpečenými dôkazmi (najmä so závermi znaleckého posudku

), ako aj nesprávny spôsob aplikácie .

21. Napriek formulovaným (a čiastočne aj oprávneným) výhradám sťažovateľa však

ústavný súd po preskúmaní sťažnosti vrátane k nej priloženej dokumentácie konštatuje

ústavnú udržateľnosť uznesenia okresnej prokuratúry. Sťažovateľom napádané uznesenie

totiž obsahuje nosné dôvody, pre ktoré orgány činné v trestnom konaní nepokračovali

v trestnom stíhaní vedenom vo veci spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157

ods. 1 a 2 písm. a) a b) s poukazom na a

písm. a) a pre ktoré okresná prokuratúra nepovažovala za nezákonné

uznesenie okresného riaditeľstva, ktorým bolo trestné konanie s uvedením konkrétneho

dôvodu vyplývajúceho z a zastavené. Tie

vo svojej podstate spočívajú v nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi nesprávnym

(oneskorene realizovaným) liečebným postupom v prípade konajúcich lekárov a následkom

na zdraví sťažovateľa z dôvodu náhleho (a lekármi nezapríčineného) vzniku ochorenia

„volvulus tenkého čreva“, ktorým bol infarkt jeho časti, čo odôvodňovalo urgentnú, život

zachraňujúcu operáciu brucha, pri ktorej bola odumretá časť tenkého čreva odstránená.

Podľa názoru prokurátora okresnej prokuratúry nemožno ani na základe výsledkov

znaleckého skúmania zodpovedať otázku, ako rýchlo proces odumierania tenkého čreva

u sťažovateľa postupoval, a len vo všeobecnosti možno akceptovať záver, že pri rýchlejšom

odstránení príčiny infarktu čreva (t. j. pri skoršej operácii) je menšia pravdepodobnosť jeho

poškodenia. V konečnom dôsledku sa tak napadnuté rozhodnutie okresnej prokuratúry

dovoláva použitia zásady „v pochybnostiach v prospech obvineného, resp. podozrivého“.

22. Právne zdôvodnenie záverov o tom, že napriek zisteniu pochybení niektorých

v prípade konajúcich lekárov z medicínskeho hľadiska nebolo preukázané naplnenie

všetkých podmienok pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči konkrétnym osobám,

sa tak javí aj napriek sťažovateľom nastoleným pochybnostiam akceptovateľné

a postačujúce pre záver o udržateľnosti označeného uznesenia okresnej prokuratúry

z hľadiska obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa .

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako v tejto veci zaujala okresná

prokuratúra, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu

nahradiť právny názor okresnej prokuratúry svojím vlastným (a to ani v prípade, ak sa s ním

vo všetkých jeho aspektoch nestotožňuje, tak ako to je aj v tomto prípade). O svojvôli pri

výklade alebo aplikácii zákonného predpisu by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam, čo sa v danej veci nestalo.

23. K námietke nesprávneho hodnotenia dôkazov ústavný súd navyše poukazuje na

svoju predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej judikoval (), že

zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplýva z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144

ods. 1 . Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie obsiahnuté najmä v až

rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov

realizované všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám

nestotožňoval (, ).

24. Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením okresnej

prokuratúry a konaním, ktoré jeho vydaniu prechádzalo, bolo porušené jeho právo na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru. Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd konštatuje, že

v minulosti už viackrát vyslovil, že práva obsiahnuté v dohovore vykladá v intenciách

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Z judikatúry ESĽP

okrem iného vyplýva, že čl. 6 dohovoru nie je vôbec aplikovateľný na poškodeného

v trestnom konaní, ak trestné oznámenie podané údajným poškodeným bolo odložené bez

toho, aby bolo začaté trestné stíhanie údajného páchateľa (Duchoňová proti Českej

republike, rozhodnutie z 2. 10. 2006, č. 29858/03, oddiel 1). Z judikatúry ESĽP zároveň

vyplýva, že čl. 6 je v zásade aplikovateľný, pokiaľ sa poškodený k trestnému konaniu

pripojí s cieľom získať náhradu škody, ktorá mu bola trestným činom spôsobená. Namietať

porušenie práv vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru nebude môcť ten poškodený, ktorý sa

trestného konania zúčastňuje len s cieľom prispieť k odsúdeniu obvineného (Corbu proti

Rumunsku, rozhodnutie z 31. 3. 2009, č. 27396/04, body 30 – 33). Keďže v danom prípade

nedošlo k vzneseniu obvinenia proti konkrétnym osobám a zo sťažnosti, ako aj k nej

pripojených dokladov nevyplývalo, že by v danom štádiu konania bol zo strany sťažovateľa

uplatnený nárok na náhradu škody, ústavný súd dospel k záveru o neaplikovateľnosti práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru ani na neho naviazaného

práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru v danom prípade.

25. Na základe uvedených skutočností a s prihliadnutím na zastavenie trestného

stíhania, ktoré nebráni prípadnému uplatneniu nároku na náhradu škody v rámci iného

(súdneho) konania, ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľom označeným

základným právom na inú právnu ochranu zaručeným spolu s ním

označenými všeobecnými ustanoveniami ( a ), ako aj

právom na spravodlivé súdne konanie zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru (a na neho

naviazaným právom zaručený čl. 13 dohovoru) na jednej strane a napadnutým uznesením

okresnej prokuratúry, resp. konaním, ktoré jeho vydaniu prechádzalo, na strane druhej nie je

daná taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení a dôvodnosti

potreby zásahu do výsledku tohto konania.

26. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne

). Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2017