Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 279/2017
PDF · 210.14 KB
No categories available
III. ÚS 279/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Danou Danišovou, advokátska kancelária, Svätoplukova 15, Košice,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 2 Sd 9/2014 z 25. novembra 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 So 35/2015 z 26. mája 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Sd 9/2014 z 25. novembra
2014 (ďalej len „prvostupňový rozsudok“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 So 35/2015 z 26. mája 2016 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou na krajskom súde
v označenom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sd 9/2014 domáhal preskúmania rozhodnutia,
ktorým mu bol priznaný starobný dôchodok v sume 168,30 €. Krajský súd v označenom
konaní rozhodol rozsudkom z 25. novembra 2014 tak, že potvrdil rozhodnutie správneho
orgánu Sociálnej poisťovne, ústredia č. 54091420570 z 23. januára 2014. Sťažovateľ proti
prvostupňovému rozsudku krajského súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
napadnutým rozsudkom. Sťažovateľ v sťažnosti zopakoval svoju argumentáciu použitú pred
všeobecnými súdmi a tvrdí, že napadnutým rozsudkom boli porušené jeho označené práva.
Sťažovateľ v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí rozsudok súdu prvého
stupňa, ako aj napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, a tvrdí, že napadnutý rozsudok
krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu porušujú jeho označené práva. Argumentuje tým,
že „nebol dôvod na aplikovanie Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných
dávkach č. 128, ktorý bol ČSSR ratifikovaný 11.1.1990 a vyhlásený pod č. 416/1991
v Zbierke zákonov“ (ďalej len „dohovor č. 128“). Tvrdí, že v prípade výsluhového
dôchodku a starobného dôchodku nejde o súbeh dôchodkov, pretože ide o dve samostatné
a rozdielne dôchodky, teda tým aj sociálne udalosti.
Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho
označených práv prvostupňovým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu, označené rozsudky zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie
a priznal mu náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
2
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv
a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda
vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Pokiaľ ide o prvostupňový rozsudok krajského súdu v sťažovateľovej veci,
ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého
vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv
a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať
označený napadnutý rozsudok krajského súdu, keďže ho už meritórne preskúmal na základe
odvolania najvyšší súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi
ochranu jeho právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
prvostupňovému rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
2. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho
argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého
rozsudku, ktorý spočíva v neústavnej aplikácii dohovoru č. 128.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).
Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,
ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, zaoberal bližšie otázkou,
či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného
súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným
4
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,
že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol
(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných
práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj
všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platí
aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy totiž ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,
Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia
namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti
podstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:
«V posudzovanej právnej veci bolo preukázateľne zistené, že žiadateľ o starobný
dôchodok dovŕšil dôchodkový vek podľa § 65 ods. 2 a § 274 zákona o sociálnom poistení
s použitím § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení dňa 14. septembra
2009. Pretože zároveň získal najmenej 25 rokov obdobia dôchodkového poistenia vrátane
doby služby, splnil podmienky nároku na starobný dôchodok v súlade s § 274 ods. 1 zákona
6
o sociálnom poistení. K tomuto dňu získal 14 258 dní obdobia dôchodkového poistenia, t.j.
39 rokov 23 dní. Starobný dôchodok bol priznaný na základe podanej žiadosti od 13. júna
2010. V preskúmavanom rozhodnutí, tak ako to správne zistil aj krajský súd, odporkyňa
podrobne zdôvodnila postup pri výpočte sumy starobného dôchodku.
Pretože navrhovateľ je poberateľom dávky z osobitného systému sociálneho
zabezpečenia Slovenskej republiky, ktorá od dovŕšenia dôchodkového veku podľa zákona
o sociálnom poistení plní funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho
zabezpečenia policajtov a vojakov v sume primeranej dobe trvania služobného pomeru,
a na určenie sumy starobného dôchodku podľa zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších
predpisov mu bola do doby zamestnania započítaná doba služby a osobné vymeriavacie
základy už zohľadnené v dávke z osobitného systému sociálneho zabezpečenia policajtov
a vojakov, suma starobného dôchodku za znížila podľa článku 33 ods. 2 Dohovoru o sumu
starobného dôchodku zodpovedajúcu zamestnaniu, ktorým je doba služby zhodnotená
na určenie sumy výsluhového dôchodku za celé roky (31 rokov).
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil správnym názorom krajského súdu, podľa
ktorého odporkyňa rozhodla v prejednávanej právnej veci v súlade so zákonom,
keď na rozhodnutie vo veci aplikovala aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7So/138/2011 zo dňa 15. augusta 2012, ktorý bol uverejnený v stanovisku Najvyššieho súdu
SR a súdov SR č. 6/2013 pod č. 83 a zhodne v rozsudku sp. zn. 9So/138/2011 zo dňa
22. augusta 2012.
Krajský súd dôsledne skúmal postup, ktorý predchádzal vydaniu preskúmavaného
rozhodnutia a samotnú jeho zákonnosť. Odvolací súd nemohol prisvedčiť tvrdeniam
odvolateľa, týkajúcim sa nesprávneho výpočtu sumy starobného dôchodku z dôvodu,
že bývalý zamestnávateľ navrhovateľa Ministerstvo vnútra SR do roku 2002 odvádzalo
poistné v stanovenej výške do Sociálnej poisťovne.
Tak, ako je to už konštatované, navrhovateľ vykonával službu policajta 31 rokov
a 23 dní, v rozsahu zakladajúcom jeho nárok na výsluhový dôchodok z osobitného systému
sociálneho zabezpečenia, ktorý od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných
predpisov o sociálnom poistení má charakter starobného dôchodku z osobitného systému
sociálneho poistenia. Až do 30. júna 2003 boli policajti zúčastnení na dôchodkovom
zabezpečení v rámci všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia)
bez obmedzenia, (§6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení).
Po tomto dátume sa policajtom v zmysle §21 ods. 3 zákona o sociálnom zabezpečení v znení
zákona č. 222/2003 Z. z. do doby zamestnania potrebnej na nárok na starobný dôchodok
nezapočítava profesionálna služba, ak túto vykonávali v rozsahu zakladajúcom nárok
na výsluhový dôchodok.
Počnúc 1. júlom 2003 sú na dôchodkovom zabezpečení podľa § 6 ods. 2 písm. b/
zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení zákona č. 222/2003 Z. z.
zúčastnení príslušníci Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Národného
bezpečnostného úradu, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej polície, colníci
(„policajt“), príslušníci ozbrojených síl („profesionálny vojak“), ktorí sa počas výkonu
vojenskej služby v ozbrojených silách štúdiom alebo výcvikom pripravovali na výkon
profesionálnej služby v ozbrojených silách („vojak prípravnej služby“) a ktorým za výkon
profesionálnej služby nevznikne nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu
(„výsluhový dôchodok“) alebo invalidný výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu
(„invalidný výsluhový dôchodok“). Zákonom č. 222/2003 Z. z. bolo súčinnosťou od 1. júla
2003 do zákona č. 100/1988 Zb. vložené ustanovenie §173i a súčasne ním bolo
novelizované aj ustanovenie § 21 ods. 3.
Zámerom zákonodarcu bolo dosiahnuť, aby od dovŕšenia dôchodkového veku podľa
všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení) výsluhový dôchodok plnil
funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho zabezpečenia vo výške
primeranej dobe trvania služobného pomeru ako dávka sociálneho zabezpečenia existujúca
či už samostatne alebo popri starobnom dôchodku, na ktorý vznikne nárok dovŕšením
dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení).
Zámerom zákonodarcu nebolo odňať policajtom starobné dôchodky, pre nárok na
ktoré splnili podmienky vo všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia úplne, ale iba v tej
časti, ktorá zodpovedá dobe trvania služobného pomeru zakladajúcej nárok na výsluhový
dôchodok. Úmyslom zákonodarcu bolo zákonom 238/2002 Z. z. poskytnúť policajtom
výsluhový dôchodok ako dávku považovanú za starobný dôchodok z osobitného systému
sociálneho zabezpečenia až do dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov
o sociálnom zabezpečení.
Zákon o sociálnom poistení nadobudol účinnosť 1. januára 2004.
8
Podľa názoru odvolacieho súdu preto zápočet doby výkonu služby policajta
v rozsahu, ktorý založil navrhovateľovi nárok na výsluhový dôchodok, nie je možné hodnotiť
pre výšku starobného dôchodku navrhovateľa zo všeobecného systému sociálneho poistenia
a jej vylúčenie v uvedenom rozsahu (31 rokov) je v súlade s § 60 ods. 2 v spojení s § 255
ods. 5 zákona o sociálnom poistení.»
Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského
súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti
už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.
Ústavný súd preto konštatuje, že dôvody napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sú
zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu
a relevantných právnych noriem.
Ústavný súd v závere poznamenáva, že už v skutkovo a právnej porovnateľnej veci
uviedol, že sa v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším súdom prezentovaným právnym
názorom, podľa ktorého výsluhový príspevok vzhľadom na jeho charakter po dosiahnutí
dôchodkového veku možno považovať za výsluhový dôchodok na účely výpočtu starobného
dôchodku (m. m. I. ÚS 16/2016). Ústavný súd preto nevidí dôvod, aby sa od tohto
už vysloveného právneho názoru odklonil.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľa (návrh na zrušenie označeného rozsudku krajského súdu a najvyššieho súdu,
vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to,
že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
10
V Košiciach 25. apríla 2017