Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 279/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Danou Danišovou, advokátska kancelária, Svätoplukova 15, Košice,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 25. novembra 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra

2016 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. novembra

2014 (ďalej len „prvostupňový rozsudok“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. mája 2016 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou na krajskom súde

v označenom konaní vedenom pod sp. zn. domáhal preskúmania rozhodnutia,

ktorým mu bol priznaný starobný dôchodok v sume 168,30 €. Krajský súd v označenom

konaní rozhodol rozsudkom z 25. novembra 2014 tak, že potvrdil rozhodnutie správneho

orgánu Sociálnej poisťovne, ústredia č. 54091420570 z 23. januára 2014. Sťažovateľ proti

prvostupňovému rozsudku krajského súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

napadnutým rozsudkom. Sťažovateľ v sťažnosti zopakoval svoju argumentáciu použitú pred

všeobecnými súdmi a tvrdí, že napadnutým rozsudkom boli porušené jeho označené práva.

Sťažovateľ v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí rozsudok súdu prvého

stupňa, ako aj napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, a tvrdí, že napadnutý rozsudok

krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu porušujú jeho označené práva. Argumentuje tým,

že „nebol dôvod na aplikovanie Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných

dávkach č. 128, ktorý bol ČSSR ratifikovaný 11.1.1990 a vyhlásený pod č. 416/1991

v Zbierke zákonov“ (ďalej len „dohovor č. 128“). Tvrdí, že v prípade výsluhového

dôchodku a starobného dôchodku nejde o súbeh dôchodkov, pretože ide o dve samostatné

a rozdielne dôchodky, teda tým aj sociálne udalosti.

Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho

označených práv prvostupňovým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, označené rozsudky zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie

a priznal mu náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

2

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o prvostupňový rozsudok krajského súdu v sťažovateľovej veci,

ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa , z ktorého

vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv

a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať

označený napadnutý rozsudok krajského súdu, keďže ho už meritórne preskúmal na základe

odvolania najvyšší súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi

ochranu jeho právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

prvostupňovému rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, ).

2. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho

argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého

rozsudku, ktorý spočíva v neústavnej aplikácii dohovoru č. 128.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,

ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, zaoberal bližšie otázkou,

či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného

súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným

4

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,

že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných

práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj

všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ). Uvedené rovnako platí

aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Formuláciou uvedenou v totiž ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje

sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

«V posudzovanej právnej veci bolo preukázateľne zistené, že žiadateľ o starobný

dôchodok dovŕšil dôchodkový vek podľa § 65 ods. 2 a § 274 zákona o sociálnom poistení

s použitím o sociálnom zabezpečení dňa 14. septembra

2009. Pretože zároveň získal najmenej 25 rokov obdobia dôchodkového poistenia vrátane

doby služby, splnil podmienky nároku na starobný dôchodok v súlade s § 274 ods. 1 zákona

6

o sociálnom poistení. K tomuto dňu získal 14 258 dní obdobia dôchodkového poistenia, t.j.

39 rokov 23 dní. Starobný dôchodok bol priznaný na základe podanej žiadosti od 13. júna

2010. V preskúmavanom rozhodnutí, tak ako to správne zistil aj krajský súd, odporkyňa

podrobne zdôvodnila postup pri výpočte sumy starobného dôchodku.

Pretože navrhovateľ je poberateľom dávky z osobitného systému sociálneho

zabezpečenia Slovenskej republiky, ktorá od dovŕšenia dôchodkového veku podľa zákona

o sociálnom poistení plní funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho

zabezpečenia policajtov a vojakov v sume primeranej dobe trvania služobného pomeru,

a na určenie sumy starobného dôchodku podľa v znení neskorších

predpisov mu bola do doby zamestnania započítaná doba služby a osobné vymeriavacie

základy už zohľadnené v dávke z osobitného systému sociálneho zabezpečenia policajtov

a vojakov, suma starobného dôchodku za znížila podľa článku 33 ods. 2 Dohovoru o sumu

starobného dôchodku zodpovedajúcu zamestnaniu, ktorým je doba služby zhodnotená

na určenie sumy výsluhového dôchodku za celé roky (31 rokov).

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil správnym názorom krajského súdu, podľa

ktorého odporkyňa rozhodla v prejednávanej právnej veci v súlade so zákonom,

keď na rozhodnutie vo veci aplikovala aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 15. augusta 2012, ktorý bol uverejnený v stanovisku Najvyššieho súdu

SR a súdov SR č. 6/2013 pod č. 83 a zhodne v rozsudku sp. zn. zo dňa

22. augusta 2012.

Krajský súd dôsledne skúmal postup, ktorý predchádzal vydaniu preskúmavaného

rozhodnutia a samotnú jeho zákonnosť. Odvolací súd nemohol prisvedčiť tvrdeniam

odvolateľa, týkajúcim sa nesprávneho výpočtu sumy starobného dôchodku z dôvodu,

že bývalý zamestnávateľ navrhovateľa Ministerstvo vnútra SR do roku 2002 odvádzalo

poistné v stanovenej výške do Sociálnej poisťovne.

Tak, ako je to už konštatované, navrhovateľ vykonával službu policajta 31 rokov

a 23 dní, v rozsahu zakladajúcom jeho nárok na výsluhový dôchodok z osobitného systému

sociálneho zabezpečenia, ktorý od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných

predpisov o sociálnom poistení má charakter starobného dôchodku z osobitného systému

sociálneho poistenia. Až do 30. júna 2003 boli policajti zúčastnení na dôchodkovom

zabezpečení v rámci všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia)

bez obmedzenia, ( o sociálnom zabezpečení).

Po tomto dátume sa policajtom v zmysle §21 ods. 3 zákona o sociálnom zabezpečení v znení

do doby zamestnania potrebnej na nárok na starobný dôchodok

nezapočítava profesionálna služba, ak túto vykonávali v rozsahu zakladajúcom nárok

na výsluhový dôchodok.

Počnúc 1. júlom 2003 sú na dôchodkovom zabezpečení podľa § 6 ods. 2 písm. b/

o sociálnom zabezpečení v znení

zúčastnení príslušníci Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Národného

bezpečnostného úradu, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej polície, colníci

(„policajt“), príslušníci ozbrojených síl („profesionálny vojak“), ktorí sa počas výkonu

vojenskej služby v ozbrojených silách štúdiom alebo výcvikom pripravovali na výkon

profesionálnej služby v ozbrojených silách („vojak prípravnej služby“) a ktorým za výkon

profesionálnej služby nevznikne nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu

(„výsluhový dôchodok“) alebo invalidný výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu

(„invalidný výsluhový dôchodok“). bolo súčinnosťou od 1. júla

2003 do vložené ustanovenie a súčasne ním bolo

novelizované aj ustanovenie § 21 ods. 3.

Zámerom zákonodarcu bolo dosiahnuť, aby od dovŕšenia dôchodkového veku podľa

všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení) výsluhový dôchodok plnil

funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho zabezpečenia vo výške

primeranej dobe trvania služobného pomeru ako dávka sociálneho zabezpečenia existujúca

či už samostatne alebo popri starobnom dôchodku, na ktorý vznikne nárok dovŕšením

dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení).

Zámerom zákonodarcu nebolo odňať policajtom starobné dôchodky, pre nárok na

ktoré splnili podmienky vo všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia úplne, ale iba v tej

časti, ktorá zodpovedá dobe trvania služobného pomeru zakladajúcej nárok na výsluhový

dôchodok. Úmyslom zákonodarcu bolo zákonom poskytnúť policajtom

výsluhový dôchodok ako dávku považovanú za starobný dôchodok z osobitného systému

sociálneho zabezpečenia až do dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov

o sociálnom zabezpečení.

Zákon o sociálnom poistení nadobudol účinnosť 1. januára 2004.

8

Podľa názoru odvolacieho súdu preto zápočet doby výkonu služby policajta

v rozsahu, ktorý založil navrhovateľovi nárok na výsluhový dôchodok, nie je možné hodnotiť

pre výšku starobného dôchodku navrhovateľa zo všeobecného systému sociálneho poistenia

a jej vylúčenie v uvedenom rozsahu (31 rokov) je v súlade s § 60 ods. 2 v spojení s § 255

ods. 5 zákona o sociálnom poistení.»

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského

súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti

už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd preto konštatuje, že dôvody napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sú

zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných právnych noriem.

Ústavný súd v závere poznamenáva, že už v skutkovo a právnej porovnateľnej veci

uviedol, že sa v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším súdom prezentovaným právnym

názorom, podľa ktorého výsluhový príspevok vzhľadom na jeho charakter po dosiahnutí

dôchodkového veku možno považovať za výsluhový dôchodok na účely výpočtu starobného

dôchodku (m. m. ). Ústavný súd preto nevidí dôvod, aby sa od tohto

už vysloveného právneho názoru odklonil.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľa (návrh na zrušenie označeného rozsudku krajského súdu a najvyššieho súdu,

vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to,

že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

10

V Košiciach 25. apríla 2017