Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 16/2016
PDF · 228.03 KB
No categories available
I. ÚS 16/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátskou kanceláriou Kováčik Le§al s. r. o., Námestie
M. R. Štefánika 2261, Topoľčany, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa
JUDr. Stanislava Kováčika, vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 So 35/2014 z 24. marca 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna
2015 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 1 So 35/2014 z 24. marca 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení
žalobcu účastníkom konania o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam
Sociálnej poisťovni, ústrediu (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) č. 540 105 3823 0-I.
a č. 540 105 3823 0-II. z 25. júna 2013. Prvým v poradí uvedeným rozhodnutím
sťažovateľovi priznala Sociálna poisťovňa od 1. septembra 2009 starobný dôchodok v sume
258,55 € mesačne a od 1. januára 2010 zvýšila na sumu 266,44 €. Druhým uvedeným
rozhodnutím sťažovateľovi zvýšila Sociálna poisťovňa od 1. novembra 2011 starobný
dôchodok na sumu 298,30 € mesačne, od 1. januára 2012 zvýšila na sumu 308,20 €
a od 1. januára 2013 na sumu 319,40 € mesačne.
3. Predmetná vec bola vedená Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“),
ktorý rozsudkom sp. zn. 19 Sd 185/2013 z 10. januára 2014 potvrdil označené rozhodnutia
Sociálnej poisťovne. O podanom odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu
rozhodol najvyšší súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou tak, že potvrdil
prvostupňový rozsudok krajského súdu. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd,
ktorý odobril závery krajského súdu, dospel k nesprávnym záverom, keď postup
a rozhodnutia Sociálnej poisťovne považoval za správne a zákonné. Sťažovateľ v konaní
pred všeobecnými súdmi namietal nesprávne právne posúdenie veci v jeho prípade, pričom
poukazoval na konkrétne rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré riešili analogické situácie
odlišným spôsobom. Sťažovateľ bol totiž toho názoru, že Sociálna poisťovňa neoprávnene
krátila vypočítanú sumu starobného dôchodku z dôvodu skôr priznaného výsluhového
príspevku. Podľa názoru sťažovateľa výsluhový príspevok nebolo možné považovať
za starobnú dávku. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ považoval aplikáciu čl. 33 ods. 2
Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach č. 128 (1967), ktorý bol
vyhlásený v Zbierke zákonov ČSSR pod č. 416/1991Zb. (ďalej len „dohovor č. 128“),
na jeho prípad za nesprávnu, porušujúcu jeho označené právo. Sťažovateľ v sťažnosti
opätovne zopakoval a predostrel svoj právny pohľad na vec prezentovaný pred všeobecnými
súdmi a tvrdil, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k neprípustnému zásahu
do jeho práva na spravodlivý proces z dôvodu nerešpektovania princípu právnej istoty,
ako aj porušením princípu zákazu retroaktivity. Sťažovateľ v neposlednom rade
najvyššiemu súdu vyčítal aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu, pretože
podľa neho sa najvyšší súd nevysporiadal s jeho podstatnými argumentmi uvedenými
v opravnom prostriedku, resp. v odvolaní proti rozsudku krajského súdu.
4. Podľa názoru sťažovateľa skutkové a právne závery uvedené v napadnutom
rozsudku najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska neudržateľné a majú za následok
porušenie jeho označeného práva, preto sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1. Ľudské právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z či 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 So/35/2014 zo dňa 24.3.2015 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 So/35/2014 zo dňa
24.3.2015 sa v napadnutej časti výroku zrušuje a vec sa Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky vracia na ďalšie konanie.
3. Súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia voči
porušovateľovi ľudského práva v plnom rozsahu.“
5. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
6. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti
namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie
konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom
zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd
skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).
9. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu zaoberal bližšie otázkou,
či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného
súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha
chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj
v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď
jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol
(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných
práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj
všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy).
10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platí
aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
11. Zásadná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu najvyššieho súdu
do práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého sa mal dopustiť tým, že na jeho právnu
argumentáciu uplatnenú v priebehu konania a v odvolaní nereagoval ústavne konformným
spôsobom, keď potvrdil rozsudok krajského súdu. Sťažovateľ zároveň namieta aj
arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu založenú na jeho názore, že jeho
právne závery sú v rozpore s namietanou judikatúrou najvyššieho súdu a interpretácia
relevantných noriem sa odchyľuje od tejto namietanej judikatúry. Sťažovateľ nesúhlasí
zo záverom Sociálnej poisťovne o aplikovateľnom krátení vypočítaného starobného
dôchodku a aplikáciu dohovoru č. 128 na jeho prípad považuje za nesprávnu, porušujúcu
jeho označené právo, pretože priznaný výsluhový príspevok nie je možné považovať
za výsluhový dôchodok ani starobnú dávku.
12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (GarcíaRuiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov
strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,
13. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia
namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti
podstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:
«V danej veci odvolací súd posudzoval najmä otázku, či odporkyňa bola oprávnená
krátiť priznanú dávku sociálneho poistenia starobný dôchodok, ak navrhovateľ súčasne
poberá výsluhový príspevok priznaný podľa § 33 zákona č. 76/1959 Zb. účinného
do 30.04.1998.
Najvyšší súd sa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, konštatuje správnosť
dôvodov, na základe ktorých krajský súd rozhodol a pre zdôraznenie správnosti rozsudku
dopĺňa v nadväznosti na navrhovateľove námietky ďalšie dôvody. V danom prípade sa
odvolací súd stotožnil aj s právnym názorom uvedeným v rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 9So/214/2008 zo dňa 28.10.2009, ktorý bol uverejnený
v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 5/2011 pod č. 55.
Pokiaľ § 125 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. výsluhové dôchodky (príspevky),
na ktoré vznikol nárok podľa § 89 ods. 3 zákona č. 114/1998 Z. z. v spojení s § 33 ods. 1
písm. c) zákona č. 76/1959 Zb. používa termín „považuje sa“, podľa názoru odvolacieho
súdu aj naďalej takýto príspevok za službu podľa § 125 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. má
charakter štátnej sociálnej dávky a nie je výsluhovým dôchodkom podľa § 38 a nasl. zákona
č. 328/2002 Z. z., hoci sa za taký dôchodok považuje. Z právnej úpravy možno vyvodiť, že
cieľom zákona tu zrejme bolo zabezpečiť ďalšie poskytovanie dávok výsluhového
zabezpečenia, ktoré zákon č. 328/2002 Z. z. nepozná, a ktoré neprevzal z predchádzajúcich
právnych predpisov, týkajúcich sa výsluhového zabezpečenia policajtov.
V tejto súvislosti nemožno ponechať bez povšimnutia ani skutočnosť, že navrhovateľ
ukončil výkon služby vojaka v roku 1995 a určenie výšky príspevku za službu § 33 ods. 1
písm. c) zákona č. 76/1959 Zb.) je rozdielne od spôsobu stanovenia výšky výsluhového
dôchodku (§ 39 zákon č. 328/2002 Z. z.).
Podľa § 60 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, obdobie dôchodkového poistenia je
aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej služby, ak
toto obdobie policajt a profesionálny vojak nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok
na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a nebol im priznaný invalidný výsluhový
dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného
predpisu.
Vzhľadom na vyššie uvedený záver, podľa ktorého sa výsluhový príspevok
za výsluhový dôchodok iba považuje, podľa názoru odvolacieho súdu odporkyňa konala
zákonne, ak do obdobia dôchodkového poistenia započítala aj obdobie, ktoré bolo
zhodnotené na poskytnutie výsluhového dôchodku a nepostupovala podľa § 60 ods. 2
zákona o sociálnom poistení. Len pre doplnenie, táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi
súdneho konania sporná, avšak odvolací súd považoval za dôležité túto skutočnosť
zdôrazniť.
Z ustanovenia § 60 ods. 2 zákona o sociálnom poistení vyplýva, že právna úprava
mala zabezpečiť, aby od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov
o sociálnom zabezpečení (poistení) výsluhový dôchodok i dávky výsluhového zabezpečenia
považované za výsluhový dôchodok podľa § 125 ods. 23 zákona č. 328/2002 Z. z. plnili
funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia)
vo výške primeranej dobe trvania služobného pomeru ako dávka sociálneho zabezpečenia
existujúca, či už samostatne alebo popri starobnom dôchodku, na ktorý vznikne nárok
dovŕšením dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.
Súčasne bolo cieľom zákona č. 328/2002 Z. z. dosiahnuť právny stav, podľa ktorého
by pomerná výška výsluhového dôchodku bola vyššia, ako keby policajtom bola doba
profesionálnej služby hodnotená len vo všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia
Z tohto zámeru teda vyplýva, že cieľom zákona bolo vytvorenie stavu, pri ktorom by súčet
výsluhového dôchodku a starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho
poistenia bol vyšší, resp. aspoň rovnaký ako suma starobného dôchodku poistenca, ktorý
mal všetky doby zamestnania hodnotené len vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia
(zabezpečenia).
Odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že v zmysle článku 33 ods. 2 Dohovoru
o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128), vyhláseného v Zbierke
zákonov pod č. 416/1991 Zb. (ďalej len „Dohovor"), ak má alebo ak by mala inak chránená
osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku
sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť (prežitie ustanoveného veku), môžu sa
dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom
rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú
dávku.
Z článku 33 ods. 2 Dohovoru podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že v prípade
súbehu nárokov na starobný dôchodok tak zo všeobecného ako aj osobitného systému
sociálneho poistenia (zabezpečenia) je v zmysle Dohovoru možné starobný dôchodok
zo všeobecného systému iba krátiť, a to najviac o sumu, ktorá neprevyšuje sumu
výsluhového dôchodku (výsluhového príspevku považovaného za výsluhový dôchodok).
Výsluhový príspevok ako dávka sociálneho zabezpečenia považovaný za výsluhový
dôchodok má od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom
poistení (zabezpečení) plniť funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho
poistenia (zabezpečenia) vo výške primeranej dobe trvania služobného pomeru. Odvolací
súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že na účely stanovenia výšky starobného
dôchodku je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, hodnotené
na účely výsluhového príspevku. Až po takom stanovení výšky starobného dôchodku možno
sumu starobného dôchodku krátiť o sumu výsluhového príspevku, považovaného
za výsluhový dôchodok.
Vzhľadom na vyššie uvedené právne závery, najvyšší súd rozhodol podľa § 219 ods.
1 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 druhá veta O. s. p. a § 2501 ods. 2 O. s. p. tak, že
rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 19Sd/l 85/2013-126 zo dňa 10.01.2014 potvrdil ako
vecne správny».
14. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor
krajského súdu a vo veci konajúcej Sociálnej poisťovne) obsahuje podľa názoru ústavného
súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho
výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
15. Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším súdom prezentovaným
právnym názorom, podľa ktorého výsluhový príspevok vzhľadom na jeho charakter
po dosiahnutí dôchodkového veku možno považovať za výsluhový dôchodok na účely
výpočtu starobného dôchodku. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil,
že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne
konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet
žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú
dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
17. Okrem námietky nedostatočného odôvodnenia, na ktorú ústavný súd už reagoval,
podstata sťažnosti sťažovateľa spočívala v jeho nesúhlase s právnym názorom najvyššieho
súdu, najmä s jeho interpretáciou a aplikáciou čl. 32 ods. 2 dohovoru č. 128 upravujúcich
podmienky a možnosť krátenia starobných dôchodkov. Ústavný súd však nezistil medzi
dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, žiaden taký dôvod,
ktorý by mohol spochybniť právne závery najvyššieho súdu. Je to tak z toho dôvodu, že
po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil
taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať
účinky nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to tvrdil sťažovateľ vo svojej sťažnosti.
V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto
pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval.
18. V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia princípu zákazu
retroaktivity ústavný súd pripomína (napr. I. ÚS 238/04), že právna teória rozoznáva pravú
a nepravú retroaktivitu. Pravá retroaktivita zahrňuje prípady, keď právna norma
reglementuje vznik právneho vzťahu a nároky z neho vzniknuté pred jej účinnosťou (teda
o pravé spätné pôsobenie nového zákona ide vtedy, keď pôsobí aj pre minulú dobu).
Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahy hmotného i procesného práva, ktoré
vznikli za platnosti starého práva, sa spravujú zásadne týmto právom, a to až do doby
účinnosti práva nového. Po jeho účinnosti sa však riadi právom novým (teda o nepravom
spätnom pôsobení hovoríme vtedy, keď nový zákon nariaďuje, že má byť použitý i na staré
právne pomery už založené, ale iba od doby, keď začína pôsobnosť nového zákona, alebo
ešte od neskoršej doby.
19. V prípadoch stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita,
t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy vzniknuté podľa zrušenej právnej
normy riadia právnou normou novou. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne
skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku
určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca
novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie zmeny aj tých práv
(alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona.
20. V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd nezistil, že by došlo k porušeniu
princípu zákazu retroaktivity, tak ako to namietal sťažovateľ.
21. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím
na odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom na to, že obsahom práva
na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
22. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie,
náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. januára 2016