Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 16/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátskou kanceláriou Kováčik Le§al s. r. o., Námestie

M. R. Štefánika 2261, Topoľčany, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa

JUDr. Stanislava Kováčika, vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. marca 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna

2015 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 24. marca 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení

žalobcu účastníkom konania o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam

Sociálnej poisťovni, ústrediu (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) č. 540 105 3823 0-I.

a č. 540 105 3823 0-II. z 25. júna 2013. Prvým v poradí uvedeným rozhodnutím

sťažovateľovi priznala Sociálna poisťovňa od 1. septembra 2009 starobný dôchodok v sume

258,55 € mesačne a od 1. januára 2010 zvýšila na sumu 266,44 €. Druhým uvedeným

rozhodnutím sťažovateľovi zvýšila Sociálna poisťovňa od 1. novembra 2011 starobný

dôchodok na sumu 298,30 € mesačne, od 1. januára 2012 zvýšila na sumu 308,20 €

a od 1. januára 2013 na sumu 319,40 € mesačne.

3. Predmetná vec bola vedená Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“),

ktorý rozsudkom sp. zn. z 10. januára 2014 potvrdil označené rozhodnutia

Sociálnej poisťovne. O podanom odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu

rozhodol najvyšší súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou tak, že potvrdil

prvostupňový rozsudok krajského súdu. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd,

ktorý odobril závery krajského súdu, dospel k nesprávnym záverom, keď postup

a rozhodnutia Sociálnej poisťovne považoval za správne a zákonné. Sťažovateľ v konaní

pred všeobecnými súdmi namietal nesprávne právne posúdenie veci v jeho prípade, pričom

poukazoval na konkrétne rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré riešili analogické situácie

odlišným spôsobom. Sťažovateľ bol totiž toho názoru, že Sociálna poisťovňa neoprávnene

krátila vypočítanú sumu starobného dôchodku z dôvodu skôr priznaného výsluhového

príspevku. Podľa názoru sťažovateľa výsluhový príspevok nebolo možné považovať

za starobnú dávku. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ považoval aplikáciu čl. 33 ods. 2

Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach č. 128 (1967), ktorý bol

vyhlásený v Zbierke (ďalej len „dohovor č. 128“),

na jeho prípad za nesprávnu, porušujúcu jeho označené právo. Sťažovateľ v sťažnosti

opätovne zopakoval a predostrel svoj právny pohľad na vec prezentovaný pred všeobecnými

súdmi a tvrdil, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k neprípustnému zásahu

do jeho práva na spravodlivý proces z dôvodu nerešpektovania princípu právnej istoty,

ako aj porušením princípu zákazu retroaktivity. Sťažovateľ v neposlednom rade

najvyššiemu súdu vyčítal aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu, pretože

podľa neho sa najvyšší súd nevysporiadal s jeho podstatnými argumentmi uvedenými

v opravnom prostriedku, resp. v odvolaní proti rozsudku krajského súdu.

4. Podľa názoru sťažovateľa skutkové a právne závery uvedené v napadnutom

rozsudku najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska neudržateľné a majú za následok

porušenie jeho označeného práva, preto sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„1. Ľudské právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z či 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 24.3.2015 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

24.3.2015 sa v napadnutej časti výroku zrušuje a vec sa Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky vracia na ďalšie konanie.

3. Súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia voči

porušovateľovi ľudského práva v plnom rozsahu.“

5. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

6. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie

konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom

zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd

skúmal, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

9. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu zaoberal bližšie otázkou,

či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného

súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha

chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj

v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď

jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. , ), že ochrana prípadne dohovorom garantovaných

práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj

všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ). Uvedené rovnako platí

aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

11. Zásadná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu najvyššieho súdu

do práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého sa mal dopustiť tým, že na jeho právnu

argumentáciu uplatnenú v priebehu konania a v odvolaní nereagoval ústavne konformným

spôsobom, keď potvrdil rozsudok krajského súdu. Sťažovateľ zároveň namieta aj

arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu založenú na jeho názore, že jeho

právne závery sú v rozpore s namietanou judikatúrou najvyššieho súdu a interpretácia

relevantných noriem sa odchyľuje od tejto namietanej judikatúry. Sťažovateľ nesúhlasí

zo záverom Sociálnej poisťovne o aplikovateľnom krátení vypočítaného starobného

dôchodku a aplikáciu dohovoru č. 128 na jeho prípad považuje za nesprávnu, porušujúcu

jeho označené právo, pretože priznaný výsluhový príspevok nie je možné považovať

za výsluhový dôchodok ani starobnú dávku.

12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (GarcíaRuiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje

sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov

strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

13. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

«V danej veci odvolací súd posudzoval najmä otázku, či odporkyňa bola oprávnená

krátiť priznanú dávku sociálneho poistenia starobný dôchodok, ak navrhovateľ súčasne

poberá výsluhový príspevok priznaný podľa účinného

do 30.04.1998.

Najvyšší súd sa s poukazom na ustanovenie v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, konštatuje správnosť

dôvodov, na základe ktorých krajský súd rozhodol a pre zdôraznenie správnosti rozsudku

dopĺňa v nadväznosti na navrhovateľove námietky ďalšie dôvody. V danom prípade sa

odvolací súd stotožnil aj s právnym názorom uvedeným v rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 28.10.2009, ktorý bol uverejnený

v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 5/2011 pod č. 55.

Pokiaľ výsluhové dôchodky (príspevky),

na ktoré vznikol nárok podľa v spojení s

písm. c) používa termín „považuje sa“, podľa názoru odvolacieho

súdu aj naďalej takýto príspevok za službu podľa má

charakter štátnej sociálnej dávky a nie je výsluhovým dôchodkom podľa § 38 a nasl. zákona

č. , hoci sa za taký dôchodok považuje. Z právnej úpravy možno vyvodiť, že

cieľom zákona tu zrejme bolo zabezpečiť ďalšie poskytovanie dávok výsluhového

zabezpečenia, ktoré nepozná, a ktoré neprevzal z predchádzajúcich

právnych predpisov, týkajúcich sa výsluhového zabezpečenia policajtov.

V tejto súvislosti nemožno ponechať bez povšimnutia ani skutočnosť, že navrhovateľ

ukončil výkon služby vojaka v roku 1995 a určenie výšky príspevku za službu § 33 ods. 1

písm. c) ) je rozdielne od spôsobu stanovenia výšky výsluhového

dôchodku ( ).

Podľa § 60 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, obdobie dôchodkového poistenia je

aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej služby, ak

toto obdobie policajt a profesionálny vojak nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok

na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a nebol im priznaný invalidný výsluhový

dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného

predpisu.

Vzhľadom na vyššie uvedený záver, podľa ktorého sa výsluhový príspevok

za výsluhový dôchodok iba považuje, podľa názoru odvolacieho súdu odporkyňa konala

zákonne, ak do obdobia dôchodkového poistenia započítala aj obdobie, ktoré bolo

zhodnotené na poskytnutie výsluhového dôchodku a nepostupovala podľa § 60 ods. 2

zákona o sociálnom poistení. Len pre doplnenie, táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi

súdneho konania sporná, avšak odvolací súd považoval za dôležité túto skutočnosť

zdôrazniť.

Z ustanovenia § 60 ods. 2 zákona o sociálnom poistení vyplýva, že právna úprava

mala zabezpečiť, aby od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov

o sociálnom zabezpečení (poistení) výsluhový dôchodok i dávky výsluhového zabezpečenia

považované za výsluhový dôchodok podľa plnili

funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia)

vo výške primeranej dobe trvania služobného pomeru ako dávka sociálneho zabezpečenia

existujúca, či už samostatne alebo popri starobnom dôchodku, na ktorý vznikne nárok

dovŕšením dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.

Súčasne bolo cieľom dosiahnuť právny stav, podľa ktorého

by pomerná výška výsluhového dôchodku bola vyššia, ako keby policajtom bola doba

profesionálnej služby hodnotená len vo všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia

Z tohto zámeru teda vyplýva, že cieľom zákona bolo vytvorenie stavu, pri ktorom by súčet

výsluhového dôchodku a starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho

poistenia bol vyšší, resp. aspoň rovnaký ako suma starobného dôchodku poistenca, ktorý

mal všetky doby zamestnania hodnotené len vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia

(zabezpečenia).

Odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že v zmysle článku 33 ods. 2 Dohovoru

o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128), vyhláseného v Zbierke

(ďalej len „"), ak má alebo ak by mala inak chránená

osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto a ak dostáva inú peňažnú dávku

sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť (prežitie ustanoveného veku), môžu sa

dávky podľa tohto krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom

rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú

dávku.

Z článku 33 ods. 2 podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že v prípade

súbehu nárokov na starobný dôchodok tak zo všeobecného ako aj osobitného systému

sociálneho poistenia (zabezpečenia) je v zmysle možné starobný dôchodok

zo všeobecného systému iba krátiť, a to najviac o sumu, ktorá neprevyšuje sumu

výsluhového dôchodku (výsluhového príspevku považovaného za výsluhový dôchodok).

Výsluhový príspevok ako dávka sociálneho zabezpečenia považovaný za výsluhový

dôchodok má od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom

poistení (zabezpečení) plniť funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho

poistenia (zabezpečenia) vo výške primeranej dobe trvania služobného pomeru. Odvolací

súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že na účely stanovenia výšky starobného

dôchodku je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, hodnotené

na účely výsluhového príspevku. Až po takom stanovení výšky starobného dôchodku možno

sumu starobného dôchodku krátiť o sumu výsluhového príspevku, považovaného

za výsluhový dôchodok.

Vzhľadom na vyššie uvedené právne závery, najvyšší súd rozhodol podľa § 219 ods.

1 v spojení s druhá veta a tak, že

rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 19Sd/l 85/2013-126 zo dňa 10.01.2014 potvrdil ako

vecne správny».

14. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor

krajského súdu a vo veci konajúcej Sociálnej poisťovne) obsahuje podľa názoru ústavného

súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho

výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

15. Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším súdom prezentovaným

právnym názorom, podľa ktorého výsluhový príspevok vzhľadom na jeho charakter

po dosiahnutí dôchodkového veku možno považovať za výsluhový dôchodok na účely

výpočtu starobného dôchodku. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil,

že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet

žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú

dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

17. Okrem námietky nedostatočného odôvodnenia, na ktorú ústavný súd už reagoval,

podstata sťažnosti sťažovateľa spočívala v jeho nesúhlase s právnym názorom najvyššieho

súdu, najmä s jeho interpretáciou a aplikáciou č. 128 upravujúcich

podmienky a možnosť krátenia starobných dôchodkov. Ústavný súd však nezistil medzi

dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, žiaden taký dôvod,

ktorý by mohol spochybniť právne závery najvyššieho súdu. Je to tak z toho dôvodu, že

po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil

taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať

účinky nezlučiteľné s , ako to tvrdil sťažovateľ vo svojej sťažnosti.

V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto

pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval.

18. V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia princípu zákazu

retroaktivity ústavný súd pripomína (napr. ), že právna teória rozoznáva pravú

a nepravú retroaktivitu. Pravá retroaktivita zahrňuje prípady, keď právna norma

reglementuje vznik právneho vzťahu a nároky z neho vzniknuté pred jej účinnosťou (teda

o pravé spätné pôsobenie nového zákona ide vtedy, keď pôsobí aj pre minulú dobu).

Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahy hmotného i procesného práva, ktoré

vznikli za platnosti starého práva, sa spravujú zásadne týmto právom, a to až do doby

účinnosti práva nového. Po jeho účinnosti sa však riadi právom novým (teda o nepravom

spätnom pôsobení hovoríme vtedy, keď nový zákon nariaďuje, že má byť použitý i na staré

právne pomery už založené, ale iba od doby, keď začína pôsobnosť nového zákona, alebo

ešte od neskoršej doby.

19. V prípadoch stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita,

t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy vzniknuté podľa zrušenej právnej

normy riadia právnou normou novou. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne

skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku

určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca

novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie zmeny aj tých práv

(alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona.

20. V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd nezistil, že by došlo k porušeniu

princípu zákazu retroaktivity, tak ako to namietal sťažovateľ.

21. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením práva

na spravodlivé súdne konanie podľa . S prihliadnutím

na odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom na to, že obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

22. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie,

náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2016