Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 331/2017
PDF · 196.58 KB
No categories available
I. ÚS 331/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2017
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom Mgr. Marekom Parom, Šancová 48, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Ndt 3/2017 a jeho uznesením z 9. marca 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2017
doručená sťažnosť (ďalej
len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených čl. 6 ods. 1
a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Ndt 3/2017 a jeho uznesením z 9. marca 2017 (ďalej aj
„uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podal na Špecializovanom trestnom súde,
pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“), na sťažovateľa obžalobu pod
č. k. VII/1 GV 164/12/1000-638 z 25. septembra 2014 pre podozrenie zo spáchania
9 skutkov právne kvalifikovaných ako zločin založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné. Písomným podaním z 29. decembra 2015 podal
sťažovateľ proti senátu tohto súdu konajúceho v jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. BB-
3T 32/2014 v zložení ako predseda senátu a
a ako členovia senátu námietku zaujatosti podľa § 31 ods. 1 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“). Špecializovaný súd svojím uznesením sp. zn. BB-3T 32/2014 30. decembra
2015 rozhodol o námietke zaujatosti podanej sťažovateľom tak, že členovia senátu tohto
súdu v zložení ako predseda senátu a a
ako členovia senátu nie sú vylúčení z vykonávania úkonov v trestnej veci vedenej aj
proti sťažovateľovi pod sp. zn. BB-3T 32/2014. Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn.
2 Tost 2/2016 zamietol sťažovateľom podanú sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného
súdu sp. zn. BB-3T 32/2014 z 30. decembra 2015. Po následne vykonanom hlavnom
pojednávaní špecializovaný súd rozsudkom sp. zn. BB-3T/32/2014 z 30. marca 2016 (ďalej
len „rozsudok špecializovaného súdu“) vyslovil vinu sťažovateľa za skutky uvedené
v obžalobe v bode 1 až 9, za čo sťažovateľovi uložil výnimočný úhrnný trest odňatia
slobody na doživotie, trest prepadnutia majetku a povinnosť náhrady škody poškodeným.
Na základe podaných odvolaní najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 To 6/2016 zo 6. februára
2017 podľa § 316 ods. 3 písm. a) a c) a § 324 Trestného poriadku zrušil rozsudok
špecializovaného súdu z 30. marca 2016, vrátil mu vec na nové prerokovanie a rozhodnutie
a podľa § 325 Trestného poriadku nariadil, aby bola vec prerokovaná a rozhodnutá v inom
zložení senátu. Nadväzne na uvedené podal 21. februára 2017 predseda špecializovaného
súdu najvyššiemu súdu návrh na odňatie a prikázanie veci inému súdu, na podklade čoho
vydal najvyšší súd 9. marca 2017 sťažnosťou napadnuté uznesenie, ktorým vyslovil,
že sudcovia „ , a , členovia senátu
3T Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, nie sú vylúčení
z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci proti a spol.
vedenej pod sp. zn. BB-3T/32/2014“ a že danú trestnú vec špecializovanému súdu
neodníma. V následnom konaní vydal špecializovaný súd 20. apríla 2017 v poradí druhý
rozsudok, proti ktorému podal sťažovateľ priamo na hlavnom pojednávaní odvolanie.
3. V podanej sťažnosti sťažovateľ prezentuje názor, že najvyšší súd prekročil svoju
právomoc a konal v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku. Poukazuje pritom na
závery uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ndt 18/2015 vydané v inej trestnej veci, podľa
ktorého do kompetencie najvyššieho súdu nepatrí rozhodovať o vylúčení jednotlivých
sudcov súdu nižšieho stupňa, okrem prípadu, ak rozhoduje o odňatí veci príslušnému súdu
podľa § 23 Trestného poriadku a zistí, že všetci sudcovia súdu nižšieho stupňa sú
v konkrétnej veci z vykonávania úkonov trestného konania vylúčení. Podľa sťažovateľom
označeného rozhodnutia ide „o jediný prípad, kedy najvyšší súd rozhoduje o vylúčení
sudcov súdu nižšieho stupňa z vykonávania úkonov trestného konania v konkrétnej veci“.
Vzhľadom na to tvrdí, že pre nikoho nebolo predvídateľné, že by najvyšší súd vôbec
„mohol vysloviť výrok č. I, že sudcovia senátu 3T prvostupňového súdu nie sú vylúčení
z vykonávania úkonov trestného konania sp. zn. BB-3T/32/2014. Zároveň bol takýto postup
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozpore s Trestným poriadkom, i. c.
s ustanoveniami §§ 23; 32 ods. 1, 3, 5 písm. c), d) Tr. por. a zároveň neexistovala pre
obvinených žiadna možnosť obrany proti takémuto právomoc prekračujúcemu
rozhodnutiu.“. Následne polemizuje o najvyšším súdom použitých výkladových metódach
pri vydaní napadnutého uznesenia.
4. Sťažovateľ vo vzťahu k právnemu záveru najvyššieho súdu o viazanosti
odvolacieho senátu 4 T najvyššieho súdu právnym názorom senátu 2 T najvyššieho súdu,
ktorý už mal o danej námietke zaujatosti na tom istom stupni súdnictva právoplatne
rozhodnúť, keďže podané odvolanie bolo založené na rovnakej právnej argumentácii ako
skôr vznesená námietka zaujatosti, uvádza, že napadnuté uznesenie opomína obsah
uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 381/2016-13 z 8. júna 2016, v ktorom mal byť
vyslovený právny názor, že „sťažovateľ bude mať v ďalších štádiách trestného konania
podľa § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por. v odvolacom konaní ako aj prípadne neskôr
v dovolacom konaní prostriedky na účinnú obranu ním označených práv a vytýkanie ním
uvádzaných porušení“. V tejto súvislosti pripomína, že námietku spochybňujúcu zákonnosť
obsadenia špecializovaného súdu v danej veci bol sťažovateľ povinný vzniesť aj vzhľadom
na znenie § 371 ods. 4 Trestného poriadku, ktorý by mu v opačnom prípade znemožnil jej
efektívne použitie v dovolacom konaní, a tiež že viazanosť právnym názorom iného senátu
toho-ktorého súdu nie je v zákone upravená okrem prípadov, ak ide o právny názor
nadriadeného súdu. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ právne uzatvára, že kumulácia
v sťažnosti uvádzaných okolností odôvodňuje záver o porušení základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj požiadavky vyplývajúcej z obsahu
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv zaručených čl. 13 dohovoru a čl. 2
protokolu sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd napadnutým uznesením «zasiahol do môjho
práva na účinný prostriedok nápravy, ktorý mi bol vo vyššie citovanom uznesení sp. zn.
I. ÚS 381/2016-13 prísľubom garantovaný aj samotným ústavným súdom, keďže jednak
výslovne na stranách 51, 52 potom, čo som uspel v odvolacom konaní vyslovil, že súd
I. stupňa nie je viazaný rozhodnutím odvolacieho súdu a zároveň ma svojim rozhodnutím
dostal do tzv. „bludného kruhu“, v ktorom nemám reálnu možnosť rozhodnutie
sťažnostného súdu, konkrétne senátu 2T, preskúmať v konaní pred ústavným súdom
z dôvodu absencie právomoci a taktiež nemám reálnu možnosť preskúmať rozhodnutie
v odvolacom konaní, keďže podľa názoru vyslovenom v uznesení 5 Ndt 3/2017 je odvolací
súd viazaný názorom sťažnostného súdu.
Samotná rozhodnutím sp. zn. 5Ndt 3/2017 priznaná možnosť preskúmať postup súdu
a rozhodnutie v dovolacom konaní nespĺňa všeobecne uznané požiadavky adekvátnosti ani
účinnosti, keďže nie je možné ho podať pred právoplatným rozhodnutím vo veci samej
a odvrátiť tak výkon rozhodnutia založeného na nezákonnom a nespravodlivom súdnom
konaní.
V konečnom dôsledku napadnuté uznesenie sp. zn. 5Ndt 3/0217 zasahuje aj do
výroku odvolacieho súdu podľa § 325 Tr. por. a narúša princíp viazanosti súdu I. stupňa
právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 327 Tr. por., čím zasahuje do samotného
práva na odvolanie.».
6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v danej veci takto
rozhodol:
„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Ndt 3/2017 zo dňa
09.03.2017 ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo boli porušené základné práva
sťažovateľa... na zákonného sudcu garantované čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
ako aj jeho právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Ndt 3/2017 zo dňa
09.03.2017 ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo boli porušené právo sťažovateľa... na
účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd ako aj jeho právo na odvolanie podľa čl. 2 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Podľa § 56 ods. 2, 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov zrušuje Ústavný súd
Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Ndt 3/2017
zo dňa 09.03.2017 a vec vracia na ďalšie konanie. V rámci povinnosti vec znova prerokovať
a rozhodnúť je Najvyšší súd Slovenskej republiky viazaný právnym názorom Ústavného
súdu Slovenskej republiky.“
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
11. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorými namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity.
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho
základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza uplatneniu právomoci ústavného
súdu (II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
12. Zmysel a účel princípu subsidiarity treba vidieť v tom, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Inými slovami, ústavné
súdnictvo v individuálnych veciach je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania
právoplatne skončených vecí (IV. ÚS 187/09). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú
(IV. ÚS 133/09, I. ÚS 341/09). Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu, na ktorom je založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127
ods. 1 ústavy (III. ÚS 149/04). Inými slovami, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
nástrojom ochrany základných práv nastupujúcich po vyčerpaní všetkých dostupných
prostriedkov ochrany práv uplatniteľných v súlade so zákonom v systéme orgánov verejnej
moci (IV. ÚS 62/08, I. ÚS 279/09).
13. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôraznil, že trestné
konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci
vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu
zo strany orgánov činných v trestnom konaní a taktiež aj zo strany súdov naprávať,
resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia (III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, I. ÚS 314/09).
Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce
porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho
priebehu (II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
14. V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť, že ústavný súd nie je alternatívnou,
resp. mimoriadnou opravnou inštitúciou, ktorá môže nahrádzať úlohu všeobecných súdov,
v danom prípade najvyššieho súdu, ktorý po riadnom opravnom konaní bude oprávnený vec
preskúmavať aj v prípadnom dovolacom konaní. Podľa právneho názoru ústavného súdu
preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným
všeobecným súdom v danej veci nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním
a ingerenciou do tohto dosiaľ neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na
ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv
sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav
napraviť (IV. ÚS 322/09).
15. Napriek sťažovateľom uvádzaným argumentom ústavný súd zotrváva na názore,
že jeho právomoc preskúmavať konania a rozhodnutia všeobecných súdov možno uplatniť
až po tom, ako budú na úrovni všeobecného súdnictva vyčerpané všetky dostupné právne
prostriedky nápravy namietaných porušení označených práv. V danom prípade sa síce
v rozhodovacej činnosti senátov najvyššieho súdu prejavujú rozpory na sťažovateľom
namietané právne otázky, akou je hlavne otázka možnej predpojatosti vo veci konajúcich
sudcov špecializovaného súdu z dôvodu ich konania a rozhodovania v trestných veciach
vedených proti iným osobám o tých istých skutkoch (ktoré boli počas trestného konania
vylúčené na samostatné konanie a medzičasom skončené právoplatnými odsudzujúcimi
rozhodnutiami vydanými na základe uzavretých dohôd o vine a treste), to samé však nie je
dostatočným dôvodom na zásah ústavného súdu do stále prebiehajúceho (a teda
neskončeného) trestného konania vedeného proti sťažovateľovi. V tejto súvislosti
pozornosti ústavného súdu neušlo, že najvyšší súd na túto v zásade nežiaducu situáciu
vo vlastnej rozhodovacej praxi reagoval prijatím stanoviska trestnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 11/2017 z 5. apríla 2017 na zjednotenie výkladu a aplikácie
ustanovení § 18 ods. 1, § 31 ods. 1, § 257 ods. 5 až 8, § 334 ods. 4 a § 317 ods. 1 Trestného
poriadku vo vzájomných súvislostiach v zásade konformného s právnymi závermi
formulovanými v napadnutom uznesení. Vzhľadom na zjednotenie týchto výkladových
problémov označených právnych noriem preto možno predpokladať, že rozhodovanie
konajúcich súdov v obdobných veciach (vrátane neskončenej trestnej veci sťažovateľa)
bude v budúcnosti konzistentné a predvídateľné.
16. Pokiaľ ústavný súd v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti
(uznesenie č. k. I. ÚS 381/2016-13 z 8. júna 2016) v dôvodoch svojho rozhodnutia
vychádzal zo svojho stabilného názoru korešpondujúceho s doktrínou minimalizácie jeho
zásahov do konaní a rozhodnutí všeobecných súdov, a síce že v ďalších štádiách trestného
konania v odvolacom konaní, ako aj prípadne neskôr v dovolacom konaní sťažovateľ bude
mať prostriedky na účinnú obranu ním označených práv a vytýkanie ním uvádzaných
porušení, žiada sa poznamenať, že uvedený názor je potrebné chápať ako možnosť
sťažovateľa uplatňovaním opravných prostriedkov v budúcnosti zvrátiť pre neho neželaný
vývoj napádaného konania a jeho výsledkov, a nie ako garanciu opakovaného súdneho
prieskumu jednej konkrétnej námietky tým istým súdom (resp. na tom istom stupni
súdnictva).
17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj tentoraz konštatuje, že sťažovateľ bude
mať v ďalších štádiách trestného konania k dispozícii právne prostriedky na účinnú obranu
ním označených práv, o ktorých po ich uplatnení budú nielen oprávnené, ale aj povinné
rozhodnúť vecne príslušné všeobecné súdy. Je nespochybniteľné, že aj napadnuté uznesenie
(aj v kontexte prijatého zjednocujúceho stanoviska) nie je prekážkou vecného prieskumu
meritórneho rozhodnutia o vine a treste sťažovateľa, ktoré bolo (alebo by v budúcnosti
mohlo byť) v danej veci prijaté a v rámci prebiehajúceho trestného konania umožňuje
naprávať zistené porušenia označených práv vrátane porušenia základného práva na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (aj keď v rámci odvolacieho konania na základe
iných dôvodov, než ktoré boli uplatnené už uvedenou námietkou zaujatosti).
18. Ústavný súd preto dospel k záveru, že prijatie sťažnosti sťažovateľa na ďalšie
konanie by za týchto okolností bolo v rozpore s princípom subsidiarity, na ktorom je
založená právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Inými slovami, nevyužitie niektorej z možností ochrany označeného práva nemožno
nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická
osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127
ods. 1 ústavy). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júna 2017