Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 331/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2017

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom Mgr. Marekom Parom, Šancová 48, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva zaručeného Slovenskej

republiky a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2017

doručená sťažnosť (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 48

ods. 1 (ďalej len „“) a práv zaručených

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. marca 2017 (ďalej aj

„uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podal na Špecializovanom trestnom súde,

pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“), na sťažovateľa obžalobu pod

č. k. VII/1 GV 164/12/1000-638 z 25. septembra 2014 pre podozrenie zo spáchania

9 skutkov právne kvalifikovaných ako zločin založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a iné. Písomným podaním z 29. decembra 2015 podal

sťažovateľ proti senátu tohto súdu konajúceho v jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. BB-

v zložení ako predseda senátu a

a ako členovia senátu námietku zaujatosti podľa § 31 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“). Špecializovaný súd svojím uznesením sp. zn. 30. decembra

2015 rozhodol o námietke zaujatosti podanej sťažovateľom tak, že členovia senátu tohto

súdu v zložení ako predseda senátu a a

ako členovia senátu nie sú vylúčení z vykonávania úkonov v trestnej veci vedenej aj

proti sťažovateľovi pod sp. zn. . Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn.

zamietol sťažovateľom podanú sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného

súdu sp. zn. z 30. decembra 2015. Po následne vykonanom hlavnom

pojednávaní špecializovaný súd rozsudkom sp. zn. z 30. marca 2016 (ďalej

len „rozsudok špecializovaného súdu“) vyslovil vinu sťažovateľa za skutky uvedené

v obžalobe v bode 1 až 9, za čo sťažovateľovi uložil výnimočný úhrnný trest odňatia

slobody na doživotie, trest prepadnutia majetku a povinnosť náhrady škody poškodeným.

Na základe podaných odvolaní najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 6. februára

2017 podľa a a zrušil rozsudok

špecializovaného súdu z 30. marca 2016, vrátil mu vec na nové prerokovanie a rozhodnutie

a podľa nariadil, aby bola vec prerokovaná a rozhodnutá v inom

zložení senátu. Nadväzne na uvedené podal 21. februára 2017 predseda špecializovaného

súdu najvyššiemu súdu návrh na odňatie a prikázanie veci inému súdu, na podklade čoho

vydal najvyšší súd 9. marca 2017 sťažnosťou napadnuté uznesenie, ktorým vyslovil,

že sudcovia „ , a , členovia senátu

3T Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, nie sú vylúčení

z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci proti a spol.

vedenej pod sp. zn. “ a že danú trestnú vec špecializovanému súdu

neodníma. V následnom konaní vydal špecializovaný súd 20. apríla 2017 v poradí druhý

rozsudok, proti ktorému podal sťažovateľ priamo na hlavnom pojednávaní odvolanie.

3. V podanej sťažnosti sťažovateľ prezentuje názor, že najvyšší súd prekročil svoju

právomoc a konal v rozpore s ustanoveniami . Poukazuje pritom na

závery uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. vydané v inej trestnej veci, podľa

ktorého do kompetencie najvyššieho súdu nepatrí rozhodovať o vylúčení jednotlivých

sudcov súdu nižšieho stupňa, okrem prípadu, ak rozhoduje o odňatí veci príslušnému súdu

podľa a zistí, že všetci sudcovia súdu nižšieho stupňa sú

v konkrétnej veci z vykonávania úkonov trestného konania vylúčení. Podľa sťažovateľom

označeného rozhodnutia ide „o jediný prípad, kedy najvyšší súd rozhoduje o vylúčení

sudcov súdu nižšieho stupňa z vykonávania úkonov trestného konania v konkrétnej veci“.

Vzhľadom na to tvrdí, že pre nikoho nebolo predvídateľné, že by najvyšší súd vôbec

„mohol vysloviť výrok č. I, že sudcovia senátu 3T prvostupňového súdu nie sú vylúčení

z vykonávania úkonov trestného konania sp. zn. . Zároveň bol takýto postup

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozpore s , i. c.

s ustanoveniami §; 32 ods. 1, 3, 5 písm. c), d) a zároveň neexistovala pre

obvinených žiadna možnosť obrany proti takémuto právomoc prekračujúcemu

rozhodnutiu.“. Následne polemizuje o najvyšším súdom použitých výkladových metódach

pri vydaní napadnutého uznesenia.

4. Sťažovateľ vo vzťahu k právnemu záveru najvyššieho súdu o viazanosti

odvolacieho senátu 4 T najvyššieho súdu právnym názorom senátu 2 T najvyššieho súdu,

ktorý už mal o danej námietke zaujatosti na tom istom stupni súdnictva právoplatne

rozhodnúť, keďže podané odvolanie bolo založené na rovnakej právnej argumentácii ako

skôr vznesená námietka zaujatosti, uvádza, že napadnuté uznesenie opomína obsah

uznesenia ústavného súdu č. k. -13 z 8. júna 2016, v ktorom mal byť

vyslovený právny názor, že „sťažovateľ bude mať v ďalších štádiách trestného konania

podľa v odvolacom konaní ako aj prípadne neskôr

v dovolacom konaní prostriedky na účinnú obranu ním označených práv a vytýkanie ním

uvádzaných porušení“. V tejto súvislosti pripomína, že námietku spochybňujúcu zákonnosť

obsadenia špecializovaného súdu v danej veci bol sťažovateľ povinný vzniesť aj vzhľadom

na znenie , ktorý by mu v opačnom prípade znemožnil jej

efektívne použitie v dovolacom konaní, a tiež že viazanosť právnym názorom iného senátu

toho-ktorého súdu nie je v zákone upravená okrem prípadov, ak ide o právny názor

nadriadeného súdu. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ právne uzatvára, že kumulácia

v sťažnosti uvádzaných okolností odôvodňuje záver o porušení základného práva

na zákonného sudcu podľa , ako aj požiadavky vyplývajúcej z obsahu

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv zaručených čl. 13 dohovoru a čl. 2

protokolu sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd napadnutým uznesením «zasiahol do môjho

práva na účinný prostriedok nápravy, ktorý mi bol vo vyššie citovanom uznesení sp. zn.

-13 prísľubom garantovaný aj samotným ústavným súdom, keďže jednak

výslovne na stranách 51, 52 potom, čo som uspel v odvolacom konaní vyslovil, že súd

I. stupňa nie je viazaný rozhodnutím odvolacieho súdu a zároveň ma svojim rozhodnutím

dostal do tzv. „bludného kruhu“, v ktorom nemám reálnu možnosť rozhodnutie

sťažnostného súdu, konkrétne senátu 2T, preskúmať v konaní pred ústavným súdom

z dôvodu absencie právomoci a taktiež nemám reálnu možnosť preskúmať rozhodnutie

v odvolacom konaní, keďže podľa názoru vyslovenom v uznesení je odvolací

súd viazaný názorom sťažnostného súdu.

Samotná rozhodnutím sp. zn. priznaná možnosť preskúmať postup súdu

a rozhodnutie v dovolacom konaní nespĺňa všeobecne uznané požiadavky adekvátnosti ani

účinnosti, keďže nie je možné ho podať pred právoplatným rozhodnutím vo veci samej

a odvrátiť tak výkon rozhodnutia založeného na nezákonnom a nespravodlivom súdnom

konaní.

V konečnom dôsledku napadnuté uznesenie sp. zn. zasahuje aj do

výroku odvolacieho súdu podľa a narúša princíp viazanosti súdu I. stupňa

právnym názorom odvolacieho súdu podľa , čím zasahuje do samotného

práva na odvolanie.».

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v danej veci takto

rozhodol:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

09.03.2017 ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo boli porušené základné práva

sťažovateľa... na zákonného sudcu garantované

ako aj jeho právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

09.03.2017 ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo boli porušené právo sťažovateľa... na

účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd ako aj jeho právo na odvolanie podľa čl. 2 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Podľa , o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov zrušuje Ústavný súd

Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

zo dňa 09.03.2017 a vec vracia na ďalšie konanie. V rámci povinnosti vec znova prerokovať

a rozhodnúť je Najvyšší súd Slovenskej republiky viazaný právnym názorom Ústavného

súdu Slovenskej republiky.“

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

11. Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorými namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity.

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho

základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza uplatneniu právomoci ústavného

súdu (, , , ).

12. Zmysel a účel princípu subsidiarity treba vidieť v tom, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Inými slovami, ústavné

súdnictvo v individuálnych veciach je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania

právoplatne skončených vecí (). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú

(, ). Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu, na ktorom je založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127

ods. 1 (). Inými slovami, sťažnosť podľa je

nástrojom ochrany základných práv nastupujúcich po vyčerpaní všetkých dostupných

prostriedkov ochrany práv uplatniteľných v súlade so zákonom v systéme orgánov verejnej

moci (, ).

13. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôraznil, že trestné

konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci

vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu

zo strany orgánov činných v trestnom konaní a taktiež aj zo strany súdov naprávať,

resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia (, , ).

Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce

porušenia práv a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho

priebehu (, , , ).

14. V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť, že ústavný súd nie je alternatívnou,

resp. mimoriadnou opravnou inštitúciou, ktorá môže nahrádzať úlohu všeobecných súdov,

v danom prípade najvyššieho súdu, ktorý po riadnom opravnom konaní bude oprávnený vec

preskúmavať aj v prípadnom dovolacom konaní. Podľa právneho názoru ústavného súdu

preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným

všeobecným súdom v danej veci nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním

a ingerenciou do tohto dosiaľ neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na

ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv

sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav

napraviť ().

15. Napriek sťažovateľom uvádzaným argumentom ústavný súd zotrváva na názore,

že jeho právomoc preskúmavať konania a rozhodnutia všeobecných súdov možno uplatniť

až po tom, ako budú na úrovni všeobecného súdnictva vyčerpané všetky dostupné právne

prostriedky nápravy namietaných porušení označených práv. V danom prípade sa síce

v rozhodovacej činnosti senátov najvyššieho súdu prejavujú rozpory na sťažovateľom

namietané právne otázky, akou je hlavne otázka možnej predpojatosti vo veci konajúcich

sudcov špecializovaného súdu z dôvodu ich konania a rozhodovania v trestných veciach

vedených proti iným osobám o tých istých skutkoch (ktoré boli počas trestného konania

vylúčené na samostatné konanie a medzičasom skončené právoplatnými odsudzujúcimi

rozhodnutiami vydanými na základe uzavretých dohôd o vine a treste), to samé však nie je

dostatočným dôvodom na zásah ústavného súdu do stále prebiehajúceho (a teda

neskončeného) trestného konania vedeného proti sťažovateľovi. V tejto súvislosti

pozornosti ústavného súdu neušlo, že najvyšší súd na túto v zásade nežiaducu situáciu

vo vlastnej rozhodovacej praxi reagoval prijatím stanoviska trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 11/2017 z 5. apríla 2017 na zjednotenie výkladu a aplikácie

ustanovení § 18 ods. 1, § 31 ods. 1, § 257 ods. 5 až 8, § 334 ods. 4 a § 317 ods. 1 Trestného

poriadku vo vzájomných súvislostiach v zásade konformného s právnymi závermi

formulovanými v napadnutom uznesení. Vzhľadom na zjednotenie týchto výkladových

problémov označených právnych noriem preto možno predpokladať, že rozhodovanie

konajúcich súdov v obdobných veciach (vrátane neskončenej trestnej veci sťažovateľa)

bude v budúcnosti konzistentné a predvídateľné.

16. Pokiaľ ústavný súd v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti

(uznesenie č. k. -13 z 8. júna 2016) v dôvodoch svojho rozhodnutia

vychádzal zo svojho stabilného názoru korešpondujúceho s doktrínou minimalizácie jeho

zásahov do konaní a rozhodnutí všeobecných súdov, a síce že v ďalších štádiách trestného

konania v odvolacom konaní, ako aj prípadne neskôr v dovolacom konaní sťažovateľ bude

mať prostriedky na účinnú obranu ním označených práv a vytýkanie ním uvádzaných

porušení, žiada sa poznamenať, že uvedený názor je potrebné chápať ako možnosť

sťažovateľa uplatňovaním opravných prostriedkov v budúcnosti zvrátiť pre neho neželaný

vývoj napádaného konania a jeho výsledkov, a nie ako garanciu opakovaného súdneho

prieskumu jednej konkrétnej námietky tým istým súdom (resp. na tom istom stupni

súdnictva).

17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj tentoraz konštatuje, že sťažovateľ bude

mať v ďalších štádiách trestného konania k dispozícii právne prostriedky na účinnú obranu

ním označených práv, o ktorých po ich uplatnení budú nielen oprávnené, ale aj povinné

rozhodnúť vecne príslušné všeobecné súdy. Je nespochybniteľné, že aj napadnuté uznesenie

(aj v kontexte prijatého zjednocujúceho stanoviska) nie je prekážkou vecného prieskumu

meritórneho rozhodnutia o vine a treste sťažovateľa, ktoré bolo (alebo by v budúcnosti

mohlo byť) v danej veci prijaté a v rámci prebiehajúceho trestného konania umožňuje

naprávať zistené porušenia označených práv vrátane porušenia základného práva na

zákonného sudcu podľa (aj keď v rámci odvolacieho konania na základe

iných dôvodov, než ktoré boli uplatnené už uvedenou námietkou zaujatosti).

18. Ústavný súd preto dospel k záveru, že prijatie sťažnosti sťažovateľa na ďalšie

konanie by za týchto okolností bolo v rozpore s princípom subsidiarity, na ktorom je

založená právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa .

Inými slovami, nevyužitie niektorej z možností ochrany označeného práva nemožno

nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická

osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127

ods. 1 ). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2017